Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
73d/376472.ede277.pdf
PDF · 115.14 KB
No categories available
6Obo/118/2009
Najvyšší súd 6 Obo 118/2009
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: T. I., so sídlom X.,
registrovaná v Registri obchodných spoločností C. pod reg. č. H., zastúpeného Advokátskou
kanceláriou S., s.r.o., so sídlom K.B., IČO: X. proti žalovanému: Ing. A.M.D., zastúpeného
JUDr. E., advokátkou so sídlom R.B., o zaplatenie zmenkovej sumy 203 261,76 Eur
(6 123 464 Sk) s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline
zo 17. septembra 2009, č. k. 15 Cb/7/2008-225, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Žiline
zo 17. septembra 2009, č. k. 15 Cb/7/2008-225 p o t v r d z u j e.
Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e:
Napadnutým uznesením Krajský súd v Žiline uznesenie Krajského súdu v Žiline,
sp. zn. 15 Cb/7/2008 zo 16. septembra 2009, ktorým súd rozhodol o vrátení súdneho poplatku
za návrh žalobcovi vo výške 7 318 Eur, zrušil. Súčasne rozhodol, že žalobcovi súdny
poplatok za návrh nevracia. Svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na ustanovenie § 12
ods. 3, § 13 ods. 3 zákona č. 71/1992 Zb.
Žalobca zaplatil súdny poplatok za návrh vo výške 244 936 Sk prevodom na účet
krajského súdu dňa 14. októbra 1999. S poukazom na ustanovenie § 13 ods. 3 zákona
č. 71/1992 Zb. nemožno žalobcovi vrátiť súdny poplatok za návrh, nakoľko lehota na vrátenie
súdneho poplatku uplynula 31. decembra 2002. Z gramatického a systematického výkladu
§ 11 a § 13 zákona č. 71/1992 Zb. je zrejmé, že zatiaľ čo § 11 upravuje jednotlivé dôvody
vrátenia súdnych poplatkov, § 13 následne upravuje lehoty pre uskutočnenie úkonov súdu
v rámci poplatkového konania, pričom ustanovenie § 13 ods. 3 stanovuje lehotu pre vydanie
rozhodnutia súdu o vrátení zaplatených súdnych poplatkov. Lehota podľa § 13 ods. 3 zákona
č. 71/1992 Zb. začína vždy plynúť od momentu zaplatenia súdneho poplatku, bez ohľadu
na ďalšie úkony súdu, či účastníkov konaní a končí uplynutím troch rokov od konca
kalendárneho roka, v ktorom bol poplatok zaplatený. Ustanovenie § 13 ods. 3 zákona
č. 71/1992 Zb. sa vzťahuje bez výnimky na všetky prípady vrátenia súdnych poplatkov podľa
§ 11 zákona č. 71/1992 Zb. Vrátenie súdnych poplatkov po uplynutí lehoty podľa § 13 ods. 3
je možné len v prípadoch ustanovených v § 13 ods. 3 zákona č. 71/1992 Zb., teda len ak je
dôvodom vrátenia súdnych poplatkov späťvzatie návrhu, odvolania alebo dovolania,
ku ktorým došlo pred prvým pojednávaním. Pokiaľ dôvodom vrátenia zaplateného súdneho
poplatku je uzavretie súdneho zmieru účastníkmi konania podľa § 11 ods. 7 zákona
č. 71/1992 Zb., nemožno súdny poplatok vrátiť po uplynutí lehoty podľa § 13 ods. 3 zákona
č. 71/1992 Zb.
Krajský súd uznesením zo 16. septembra 2009 rozhodol o vrátení súdneho poplatku
za návrh žalobcovi, keď vychádzal z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
IV. ÚS 312/07 z 22. mája 2008, publikovaného v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu
Slovenskej republiky pod č. 28/2008 a z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. 3 Obo/33/2000 z 24. februára 2000, v zmysle ktorých rozhodnutí je možné rozhodnúť
o vrátení súdneho poplatku aj po uplynutí trojročnej lehoty podľa § 13 ods. 3 zákona
č. 71/1992 Zb. Následne krajský súd zistil, že uvedené rozhodnutia nemožno aplikovať
na tento konkrétny prípad. Ústavný súd Slovenskej republiky v citovanom rozhodnutí vyslovil
síce názor, že je možné vrátiť súdny poplatok aj po uplynutí lehoty podľa § 13 ods. 3 zákona
č. 71/1992 Zb., z odôvodnenia jeho rozhodnutia však vyplýva, že toto neplatí bez výhrady.
Ústavný súd Slovenskej republiky a Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich
rozhodnutiach pripustili možnosť vrátenia súdneho poplatku aj po uplynutí lehoty podľa § 13
ods. 3 zákona č. 71/1992 Zb., v oboch prípadoch však svoje rozhodnutie odôvodnili
skutočnosťou, že k uplynutiu lehoty na vrátenie súdneho poplatku došlo z dôvodu nečinnosti
súdov.
Krajský súd v Žiline rozhodoval o vrátení súdneho poplatku za návrh, zaplateného
žalobcom po tom, čo účastníci konania uzavreli v konaní súdny zmier. Pred uzavretím
súdneho zmieru súd riadne poučil účastníkov o obsahu ustanovení § 11 a § 13 zákona
č. 71/1992 Zb. (zápisnica z pojednávania z 16. septembra 2009 č. l. 218 spisu). Krajský súd
o vrátení súdneho poplatku rozhodol bezprostredne po schválení súdneho zmieru
na pojednávaní dňa 16. septembra 2009, na ktorom bol zmier schválený. Súd tak posudzoval,
či boli splnené podmienky pre vrátenie súdneho poplatku v čase schválenia súdneho zmieru,
a preto nemožno konštatovať v danom prípade nečinnosť súdu pri rozhodovaní o súdnom
poplatku. Krajský súd preto s ohľadom na vyššie uvedené v súlade s § 12 ods. 3 zákona
č. 71/1992 Zb. zrušil svoje predchádzajúce rozhodnutie o vrátení súdneho poplatku za návrh
žalobcovi a rozhodol tak, že súdny poplatok za návrh žalobcovi nevracia.
Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie
podaním zo dňa 4. novembra 2009, z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p). Navrhol, aby odvolací
súd uznesenie Krajského súdu v Žiline zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie alebo, aby toto
rozhodnutie zmenil tak, že rozhodne o vrátení alikvotnej časti uhradeného súdneho poplatku
žalobcovi.
Žalobca uviedol, že pojednávanie bolo na základe žiadosti oboch účastníkov konania
odročené za účelom dosiahnutia dohody. Pri stanovovaní výšky pohľadávky, ktorú
má žalovaný žalobcovi uhradiť na základe súdneho zmieru, sporové strany vychádzali z toho,
že žalobcovi bude vrátený uhradený súdny poplatok, znížený o sumu stanovenú zákonom
č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Možnosť vrátenia súdneho poplatku
prezentovala na pojednávaní v nezáväznom stanovisku súdu aj sudkyňa súdu prvého stupňa,
ktorá najprv uznesením rozhodla o vrátení súdneho poplatku žalobcovi. Toto rozhodnutie
bolo následne dňa 17. septembra 2009 napadnutým uznesením zrušené, a to z dôvodu,
že poplatok nie je možné vrátiť, nakoľko už uplynuli 3 roky odo dňa, kedy bol súdny poplatok
zaplatený.
Súd prvého stupňa v druhej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uvádza aj Nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 312/7 z 22. mája 2008, ktorý sa zaoberá
nečinnosťou všeobecného súdu, ktorá nemôže byť na vrub účastníka konania a nález
Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 328/05 z 29. marca 2006, ktorý sa zaoberá princípom
dôsledného odôvodnenia rozhodnutia súdu.
Ďalej súd prvého stupňa poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, č. k. 3 Obo 33/2000 z 24. februára 2000, ktoré sa týka obdobnej problematiky,
a to vrátenia súdneho poplatku z dôvodu späťvzatia návrhu aj v prípade, ak už uplynuli 3 roky
odo dňa jeho zaplatenia.
Súd prvého stupňa však v odôvodnení napadnutého uznesenia dochádza k názoru,
že nakoľko rozhodol o vrátení súdneho poplatku ihneď po tom, ako účastníci konania
uzatvorili súdny zmier, nedošlo k nečinnosti súdu a prieťahom v konaní, a preto na tento
súdny spor nie je možné vyššie uvedené Nálezy Ústavného súdu a rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR analogicky použiť.
S tvrdením súdu, že v tomto konaní nedošlo k prieťahom z dôvodu, že súd ihneď
po uzatvorení súdneho zmieru účastníkmi konania rozhodol o vrátení, resp. nevrátení súdneho
poplatku, sa žalobca nestotožňuje.
Podľa názoru žalobcu je veľmi ťažko možné zo strany súdu tvrdiť, že nedošlo
k prieťahom v konaní, ak bol návrh na začatie konania doručený súdu v roku 1999
a zmenkový platobný rozkaz bol vydaný až v roku 2008, teda takmer 9 rokov po podaní
návrhu na začatie konania.
Aj keď k dĺžke konania prispeli aj objektívne skutočnosti, ktoré ani súd ani žalobca
nemohli ovplyvniť, je nesporné, že rozhodujúcou mierou sa na dlhom trvaní súdneho konania
podpísali prieťahy v konaní spôsobené nečinnosťou súdu (napr. Krajský súd v Žiline rozhodol
o zastavení konania voči žalovanému v 2/ rade až uznesením zo dňa 24. septembra 2007,
a to aj napriek tomu, že dedičské konanie voči nemu bolo právoplatne skončené dňa
22. marca 2002).
Žalobca má za to, že rovnakú interpretáciu je možné aplikovať podporne na vrátenie
súdneho poplatku aj pri uzatvorení súdneho zmieru, a preto tvrdí, že nárok na vrátenie
súdneho poplatku vznikol až schválením súdneho zmieru.
Najvyšší súd SR preto vo svojom rozhodnutí 3 Obo 33/2000 priznal vrátenie súdneho
poplatku z dôvodu späťvzatia návrhu aj po uplynutí 3 rokov od jeho zaplatenia v čase, kedy
zákon č. 71/1992 Zb. výnimku vrátenia súdneho poplatku aj po uplynutí 3 rokov neobsahoval.
Nevrátenie súdneho poplatku súd prvého stupňa zdôvodnil poukazom na ustanovenie
§ 13 ods. 3 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch vo vzťahu k ustanoveniu § 11 tohto
zákona.
V § 11 ods. 7 zákona č. 71/1992 Zb. je v prvej vete uvedené: „Ak konanie skončia
účastníci schválením súdneho zmieru do začiatku pojednávania vo veci samej, vráti sa im
90% zo všetkých zaplatených poplatkov“.
Možnosť vrátenia určenej časti súdnych poplatkov v prípade skončenia súdneho sporu
súdnym zmierom bola do zákona č. 71/1992 Zb. doplnená zákonom č. 420/2004 Z. z.
o mediácii.
Možnosť vrátenia časti súdnych poplatkov v prípade uzatvorenia súdneho zmieru mala
podporiť jeden zo základných princípov súdneho konania, ktorým je vedenie účastníkov
konania k tomu, aby súdne konanie ukončili súdnym zmierom.
Túto skutočnosť dokumentuje § 99 ods. 1 O.s.p., kde je uvedené: „Ak to povaha veci
pripúšťa, môžu účastníci skončiť konanie súdnym zmierom. O zmier sa má súd vždy pokúsiť.
Súd môže odporučiť účastníkom, aby sa pokúsili o zmier mediáciou.“
Žalobca zastáva názor, že zákon č. 71/1992 Zb. v § 11 ods. 7 upravuje vrátenie
súdneho poplatku v prípade uzatvorenia súdneho zmieru osobitne od úpravy vrátenia súdneho
poplatku podľa ustanovenia § 11 ods. 3 s cieľom zdôrazniť, preferovať a vyzdvihnúť osobitný
význam súdneho zmieru ako želaného výsledku súdneho konania.
Je síce pravda, že § 13 ods. 3 zákona č. 71/1992 Zb. výslovne ustanovuje, že 3-ročná
lehota na vrátenie súdneho poplatku sa nevzťahuje len na prípad, ak navrhovateľ vzal návrh
na začatie konania, odvolania alebo dovolania späť pred prvým pojednávaním, avšak žalobca
sa domnieva, že otázka vrátenia súdneho poplatku aj po uplynutí 3 rokov od jeho zaplatenia
v prípade uzatvorenia súdneho zmieru nebola do zmeny § 13 ods. 3 zahrnutá len
nedostatočnou precíznosťou legislatívneho procesu.
Ak by sme pripustili výklad súdu prvého stupňa, znamenalo by to, že po uplynutí troch
rokov od zaplatenia súdneho poplatku by už súdy možnosťou vrátenia súdneho poplatku
nemohli účastníkov konania nabádať na uzatvorenie súdneho zmieru, čo isto nebolo zámerom
zákonodarcu pri doplnení zákona č. 71/1992 Zb. o možnosť vrátenia súdnych poplatkov
v prípade uzatvorenia súdneho zmieru.
O zmier sa má totiž súd pokúsiť v každom štádiu konania, a žalobcovi nie je zrejmé,
prečo by osobám, ktoré súdny zmier uzatvoria do 3 rokov od zaplatenia súdneho poplatku,
mal byť tento súdny poplatok v zákonom stanovenej výške vrátený a osobám, ktoré súdny
zmier uzatvoria až po uplynutí 3 rokov odo dňa zaplatenia súdneho poplatku, by tento súdny
poplatok vrátený byť nemal. Takýto nerovnaký prístup k účastníkom konania je podľa názoru
žalobcu diskriminujúci a nemá oporu v zákone.
V tejto súvislosti žalobca poukazuje na skutočnosť, že prieťahy v konaní spôsobili,
že sporovým stranám bolo umožnené uzatvoriť súdny zmier až po 3 rokoch odo dňa
zaplatenia súdneho poplatku, a nie je preto spravodlivé, aby boli tieto prieťahy v konaní
na škodu účastníka.
Navyše, ako už žalobca uviedol, nárok na vrátenie súdneho poplatku vznikol
až schválením súdneho zmieru, a preto nemohol zaniknúť uplynutím do 3 rokov odo dňa
zaplatenia súdneho poplatku, nakoľko tento nárok nemôže zaniknúť skôr, ako reálne vznikol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) prejednal
odvolanie podľa ustanovenia § 212 ods.1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania v zmysle
ustanovenia § 214 ods.2 O.s.p., preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa vrátane
konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, prihliadol na dôvody odvolania a dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
Žalobca v odvolaní uplatnil ako odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolací súd je toho názoru, že tento odvolací dôvod nie je v prejednávanej veci daný.
Predmetom odvolacieho konania je odvolanie proti uzneseniu, ktorým súd rozhodol
o zrušení rozhodnutia o vrátení súdneho poplatku za návrh žalobcovi vo výške 7 318 Eur
a ktorým žalobcovi súdny poplatok za návrh nevrátil.
Z obsahu spisu je zrejmé, že konanie začalo doručením návrhu na vydanie
zmenkového platobného rozkazu na 6 123 464 Sk s príslušenstvom dňa 22. septembra 1999
voči žalovanému v rade 1/ N., spoločnosť s ručením obmedzeným, X.D.J., IČO: X., v rade 2/
Ing. P., nar. X., bytom C.D., v rade 3/ Ing. A., nar. X., bytom M.D..
Podaním doručeným krajskému súdu dňa 19. júna 2000 žalobca upresnil návrh tak,
že žiadal, aby súd uložil žalovaným v rade 1/, 2/ a 3/ povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne
a nerozdielne sumu 6 123 464 Sk so 6% úrokom od 3. augusta 1999 do zaplatenia, odmenu
vo výške 1/3 percenta zmenkovej sumy a trovy konania. Nárok si uplatnil zo zmenky vlastnej,
vystavenej v B. 6. mája 1998 na sumu 6 123 464 Sk, v ktorej sa žalovaný v rade 1/ ako
vystaviteľ vlastnej zmenky zaviazal remitentovi - D., a.s., so sídlom Č.B., IČO: X. zaplatiť 2.
augusta 1999 zmenkovú sumu 6 123 464 Sk. Zmenka bola opatrená doložkou „bez protestu“.
Súčasťou zmenky je ručiteľské vyhlásenie žalovaných v rade 2/ a 3/, podpísané žalovanými v
rade 2/ a 3/.
Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 36-24K 231/00 z 22. augusta
2000 súd vyhlásil konkurz na majetok dlžníka: D.B. IČO: X. a za správcu konkurznej
podstaty určil JUDr. M.J.K..
Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 36-24K 77/00 zo dňa
19. decembra 2000 bol na žalovaného v rade 1/ N., spoločnosť s ručením obmedzeným,
vyhlásený konkurz, v dôsledku čoho žalobca zobral žalobu voči žalovanému
v 1/ rade späť. Krajský súd v Žiline preto uznesením, č. k. 15 Zm/98/1999-106 z 5. novembra
2003 konanie voči žalovanému v 1/ rade N., spoločnosť s ručením obmedzeným, D. zastavil.
Uznesením Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 15 Zm/98/1999-124 zo 4. mája 2006 súd
návrhu, aby do konania namiesto doterajšieho žalobcu JUDr. J.K., správcu konkurznej
podstaty D.Č.B., IČO: X., vstúpila spoločnosť T. I., so sídlom X., reg. č. H., vyhovel.
V priebehu konania zomrel žalovaný v rade 2/ Ing. P.. Na základe výsledkov
dedičského konania po nebohom P.H., nar. X., súd uznesením, č. k. 15 Zm/98/1999-143 z 24.
septembra 2007 konanie voči žalovaným dedičom po nebohom P.H. - Mgr. K.H., nar. X., Ing.
P.H., nar. X. a Ľ.H., nar. X. zastavil podľa § 107 ods. 1 O.s.p., nakoľko zosnulý P. nezanechal
po sebe žiaden majetok, a preto dedičia po poručiteľovi žiaden majetok nenadobudli, a teda de
facto nedošlo k právnemu nástupníctvu dedičov po poručiteľovi pre nedostatok majetku,
spôsobilého byť predmetom dedičstva.
Dňa 17. apríla 2008 súd vydal zmenkový platobný rozkaz pod č. k. 15 Zm/98/1999-
166, proti ktorému podal námietky žalovaný Ing. A..
Na pojednávaní dňa 16. septembra 2009 uznesením pod č. k. 15 Cb/7/2008-220 zrušil
zmenkový platobný rozkaz a schválil súdny zmier. Uznesením zo dňa 16. septembra 2009
pod č. k. 15 Cb/7/2008-223 súd žalobcovi vrátil súdny poplatok za návrh a napadnutým
uznesením toto uznesenie zrušil a rozhodol, že súdny poplatok žalobcovi nevracia.
Ako vyplýva z obsahu spisu, pôvodný žalobca zaplatil súdny poplatok vo výške
8 130,38 Eur (244 936 Sk) dňa 14. októbra 1999, ktorého vrátenia sa domáha. Podľa
ustanovenia § 11 ods. 7 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení účinnom
od 5. marca 2009 (ďalej už len „zákon č. 71/1992 Zb.“), ak konanie skončia účastníci
schválením súdneho zmieru do začiatku pojednávania vo veci samej, vráti sa im 90%
zo všetkých zaplatených poplatkov. Ak konanie skončia účastníci schválením súdneho zmieru
po začatí pojednávania vo veci samej, vráti sa im 50% zo všetkých zaplatených poplatkov.
Ak účastníci vyriešili časť sporu súdnym zmierom v zmierovacom konaní, vráti sa im 30%
zo zaplateného poplatku v konaní podľa tretej časti Občianskeho súdneho poriadku.
Podľa ustanovenia § 12 ods. 3 zákon č. 71/1992 Zb., ak vydá súd nesprávne
rozhodnutie o poplatkovej povinnosti, takéto rozhodnutie zruší alebo zmení aj bez návrhu.
Podľa ustanovenia § 13 ods. 3 zákon č. 71/1992 Zb. o vrátení poplatku podľa § 11
nemôže súd rozhodnúť po uplynutí troch rokov od konca kalendárneho roka, v ktorom bol
zaplatený; to neplatí, ak navrhovateľ vzal návrh na začatie konania, odvolania alebo dovolania
späť pred prvým pojednávaním.
V predmetnej veci účastníci skončili konanie schválením súdneho zmieru dňa
16. septembra 2009 a o nevrátení súdneho poplatku súd prvého stupňa rozhodol dňa
17. septembra 2009.
V ustanovení § 11 zákona o súdnych poplatkoch sú upravené jednotlivé prípady
vrátenia súdnych poplatkov, ako aj podmienky vrátenia. Zo systematického zaradenia
ustanovenia § 11 a § 13 zákona je zrejmé, že § 13 zákona, zaradený v časti „Konanie“,
sa vzťahuje na všetky prípady konania o vrátení súdnych poplatkov, ktoré sú upravené
v ustanovení § 11, okrem prípadov, ak navrhovateľ vzal návrh na začatie konania, odvolania
alebo dovolania späť pred prvým pojednávaním. Preto pri skončení konania schválením
súdneho zmieru môže súd rozhodnúť o vrátení súdneho poplatku do troch rokov od konca
kalendárneho roka, v ktorom bol tento poplatok zaplatený.
Najvyšší súd Slovenskej republiky má za to, že nie je správny názor odvolateľa, podľa
ktorého lehota na vrátenie súdneho poplatku začína plynúť od účinnosti procesného úkonu,
týkajúceho sa schválenia súdneho zmieru.
Žalobca v odvolaní nesprávne poukazoval na zhodný postup pri vrátení súdneho
poplatku a počítanie lehoty na jeho vrátenie pri späťvzatí návrhu a skončení konania
schválením súdneho zmieru.
Podľa § 96 O.s.p. navrhovateľ môže vziať za konania späť návrh na jeho začatie,
a to sčasti alebo celkom. Ak je návrh vzatý späť celkom, súd konanie zastaví. Ak je návrh
vzatý späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. Späťvzatie žaloby je dispozitívny procesný
úkon, ktorým žalobca disponuje celým konaním alebo jeho častou a ktorého účinky nastávajú
rozhodnutím súdu o zastavení konania alebo uvedenej časti konania. Podľa ustanovenia § 99
ods. 1 O.s.p., ak to povaha veci pripúšťa, môžu účastníci skončiť konanie súdnym zmierom.
O zmier sa má súd vždy pokúsiť. Súd môže odporučiť účastníkom, aby sa pokúsili o zmier
mediáciou. Podľa ustanovenia § 99 ods. 2 O.s.p. súd rozhodne o tom, či zmier schvaľuje;
neschváli ho, ak je v rozpore s právnymi predpismi. V takom prípade súd po právoplatnosti
uznesenia pokračuje v konaní. Podľa ustanovenia § 99 ods. 3 prvá veta O.s.p. schválený
zmier má účinky právoplatného rozsudku. Dovoleným procesným spôsobom riešenia sporov
je súdny zmier, ktorý predpokladá dva dispozitívne úkony účastníkov konania.
Návrh na uzavretie zmieru, ktorý sa môže uzavrieť aj na podnet súdu, jeho akceptáciou
druhým účastníkom, prípadne účastníkmi, je tvorený ich dohodou o riešení sporu, ako aj
o náhrade trov konania. Súd preskúmava splnenie všetkých procesných predpokladov
na takýto spôsob skončenia konania pred vydaním uznesenia, ktorým súdny zmier schváli.
Odvolací súd poznamenáva, že účastníci konania - žalobca aj žalovaný boli zastúpení
v danom konaní svojimi právnymi zástupcami na základe plnomocenstva. Pri kvalifikovanom
právnom zastúpení žalobcu aj žalovaného uzatvorili súdny zmier, v ktorom s prihliadnutím
na ustanovenie § 146 ods. 1 písm. b) O.s.p. sa mohli účastníci konania dohodnúť o náhrade
trov konania a zohľadniť skutočnosť, že žalobcovi s poukazom na ustanovenie § 13 ods. 3
zákona č. 71/1992 Zb., dátum zaplatenia súdneho poplatku za návrh a dátum uzavretia
zmieru, nemôže byť vrátený súdny poplatok za návrh.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto napadnuté uznesenie Krajského súdu v Žiline
podľa ustanovenia § 219 O.s.p. potvrdil.
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s ustanovením § 224 ods. 1
a § 142 ods. 1 O.s.p. Neúspešný žalobca nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania
a úspešnému žalovanému trovy odvolacieho konania nevznikli.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 16. decembra 2009
JUDr. Anna Marková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: M.