Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Sžo/417/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a členiek senátu JUDr. Aleny Adamcovej a JUDr. Zdenky

Reisenauerovej, v právnej veci žalobcu : S. I. C., A., so sídlom v Ž., N., zastúpeného Mgr. M.

B., advokátom so sídlom v B., R., proti žalovanému : Krajský stavebný úrad v Žiline,

zast. JUDr. R. L., advokátom so sídlom v B., K. A. 34, Z. účasti vedľajšieho účastníka : A.

Ž., S., P. B., zastúpeného Advokátskou K. L. K. S.. S. so sídlom v B., M. N. 43,

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 2006/00941/Dub z 2. októbra 2006,

o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 9. júna 2009, č.k.

-492, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline

z 9. júna 2009, č.k. -492, z m e ň u j e tak, že rozhodnutie žalovaného

z 2. októbra 2006, č. 2006/00941/Dub, z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na

ďalšie konanie.

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi trovy konania v sume 1339,56 € k rukám

jeho právneho zástupcu, do 3 dní.

O d ô v o d n e n i e :

2

Napadnutým rozsudkom krajský súd podľa § 250j ods.1 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej v texte rozsudku len „“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal

preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného uvedeného v záhlaví tohto rozsudku, ktorým

ako odvolací orgán rozhodnutie Mesta Ž. č. C-3856/2006-Db z 22. mája 2006 – ktorým

stavebný úrad zmenil a nahradil pôvodné právoplatné územné rozhodnutie vydané pod

č. C-10644/2004-Db z 9. septembra 2004 pre vedľajšieho účastníka – zmenil tak, že

vo výroku rozhodnutia – v časti v ktorej sú uvedené parcely, na ktorých sa predmet územného

rozhodnutia umiestňuje – doplnil tento o ďalšie parcely, na ktorých budú umiestnené

jednotlivé stavebné objekty v zmysle objektovej skladby a to parcely stavbou dotknuté :

X. a zároveň uviedol, že ostatné časti predmetného rozhodnutia, ktorým boli určené

podmienky pre uskutočnenie umiestnenia stavby, ostávajú bezo zmien a tieto v celom

rozsahu potvrdil. Krajský súd zároveň uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému trovy

konania vo výške 1150,82 €, v lehote 3 dní na účet jeho právneho zástupcu a vedľajšiemu

účastníkovi trovy konania nepriznal.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že krajský súd po preskúmaní zákonnosti

napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného správneho orgánu ohľadne jednotlivých

žalobných bodov konštatoval nasledovné.

1. neurčitosť výroku územného rozhodnutia a rozhodnutia o odvolaní

S namietanou neurčitosťou výroku územného rozhodnutia a rozhodnutia o odvolaní

sa nestotožnil a výrokové časti predmetných rozhodnutí, považoval za súladné so zákonom.

Zdôraznil, že žalovaný správny orgán tým, že zmenil rozhodnutie prvostupňového správneho

orgánu vo výroku rozhodnutia v časti, v ktorej špecifikoval predmetné parcely, na ktorých sa

predmet územného rozhodnutia stavba A. Ž. – S. C. umiestňuje tým, že túto časť doplnil

o ďalšie parcely, na ktorých budú umiestnené príslušné stavebné objekty, postupoval

správne, pretože konkretizoval a upresnil aj v súlade s projektovou dokumentáciou tú časť

územia, kde sa má predmetná stavba umiestniť. Poukázal tiež na to, že skutočnosť, že

príslušná stavba A. sa má postaviť na predmetných parcelách žalobca v žalobnom bode

týkajúcom sa neurčitosti výrokovej časti rozhodnutí správnych orgánov nenamietal

a nerozporoval. Pokiaľ teda žalovaný čiastočne zmenil rozhodnutie prvostupňového

správneho orgánu v zmysle o správnom konaní v znení

3

neskorších predpisov (ďalej v texte len „správny poriadok“) a pokiaľ v ostatnej časti

rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil, tak takýmto postupom nemohlo

dôjsť k porušeniu právnych predpisov. Krajský súd uviedol, že výroková časť je veľmi

rozsiahla, obsahuje aj niekoľko strán, a preto by nebolo ani dôvodné, ani hospodárne, aby

odvolací orgán do svojho rozhodnutia zakotvil celú výrokovú časť a celý predmet konania

prvostupňového správneho rozhodnutia. Zdôraznil, že jednoduchým porovnaním rozhodnutí

prvo a druhostupňového správneho orgánu je možné dospieť k záveru o čom správne orgány

rozhodovali, pričom nejde o žiadne prácne porovnávanie jednotlivých znení rozhodnutí

správnych orgánov. Tvrdenie žalobcu o tom, že nie je zrejmé, akým spôsobom rozhodol

žalovaný o ďalších napadnutých častiach územného rozhodnutia, či ich potvrdil alebo zmenil,

považoval krajský súd za nedôvodné, pretože zo znenia výrokovej časti rozhodnutia

žalovaného je zrejmé, že tieto ďalšie časti rozhodnutia stavebného úradu boli v odvolacom

konaní potvrdené. Taktiež tvrdenie žalobcu o neurčitosti výroku prvostupňového rozhodnutia

krajský súd považoval za nedôvodné, pretože jednotlivé podklady rozhodnutia na ktoré

odkazuje prvostupňový správny orgán pri stanovení podmienok pre umiestnenie stavby

a projektovú prípravu sú súčasťou spisového materiálu správneho orgánu a nič nebránilo

žalobcovi, aby sa s týmito listinnými dôkazmi príslušným spôsobom oboznámil

(§ 23 ods.1,2,3 správneho poriadku). Krajský súd tiež uviedol, že nie je pravdou, že stavebný

úrad nerešpektoval o územnom plánovaní a stavebnom

poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej v texte len „stavebný zákon“), pretože vo

svojom rozhodnutí sa zaoberal zabezpečením súladu urbanistického riešenia

a architektonického riešenia stavby s okolitým životným prostredím, ktorá skutočnosť

vyplýva z podmienok pre umiestnenie stavby a projektovú prípravu. Stavebný úrad

si zabezpečil jednotlivé stanoviská dotknutých orgánov štátnej správy, ktoré taktiež žalobca

nespochybňoval.

2. Porušenie SR a správneho poriadku

Námietka nebola dôvodná, pretože zo žiadneho ustanovenia správneho poriadku

nevyplýva, že by správny orgán mal povinnosť doručiť ďalšej procesnej strane – žalobcovi

i vyjadrenie, ktoré učinil v danom prípade navrhovateľ A. Ž. S. vo vzťahu k odvolaniu

žalobcu. Krajský súd tiež uviedol, že na druhej strane je pravdou, že správny orgán v danom

vzťahu k žalobcovi opomenul postup v zmysle § 33 ods.2 správneho poriadku, avšak toto

procesné pochybenie nemohlo mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, pretože pri

4

preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania

pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§

250i ods.3 ).

3. O odvolaní rozhodovala osoba, ktorá mala byť vylúčená z prejednávania a rozhodovania

Čo sa týka námietky predpojatosti vznesenej proti prednostovi krajského stavebného

úradu I.. I. Č., krajský súd uviedol, že o tejto bolo riadne rozhodnuté, a to rozhodnutím

Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR č. 2006-12681/56211-2:530/Po

z 25. septembra 2006, tak, že jej nebolo vyhovené. Čo sa týka námietky vo vzťahu

k zamestnankyni Krajského stavebného úradu v Ž. I.. A.. I. K., túto bolo potrebné podľa

názoru krajského súdu považovať za právne neúčinnú, nakoľko došla Krajskému

stavebnému úradu v Žiline dňa 3. októbra 2006, a to faxovým podaním, pričom žalovaný

rozhodol vo veci dňa 2. októbra 2006. Pokiaľ žalobca poukazoval na skutočnosť, že

o územnom rozhodnutí rozhodla osoba, ktorá bola predpojatá a poukazoval v žalobe na

správanie sa bývalého primátora Mesta Ž. I.. J. S., tak v tomto smere krajský súd poukázal

i na stanovisko konzultačného zboru Ministerstva vnútra Slovenskej republiky pre aplikáciu

správneho poriadku zo 6. októbra 2003, v zmysle ktorého primátor nemôže byť vylúčený

z preskúmavania a rozhodovania veci podľa § 9 až § 13 správneho poriadku. Krajský súd

zdôraznil, že pri aplikácii príslušných ustanovení správneho poriadku vo vzťahu

k primátorovi je potrebné zohľadniť aj ustanovenia o obecnom

zriadení v znení neskorších predpisov. Naviac ani konštrukcia § 27 ods.1,2 záko-

na č. neumožňuje použitie ustanovení správneho poriadku, ktoré sa týkajú

príslušnosti na prijatie oznámenia o skutočnostiach nasvedčujúcich vylúčenie vedúceho

správneho orgánu a nadväzne na to príslušnosti na rozhodovanie o tom, či je takáto osoba

vylúčená z konania. Krajský súd uviedol, že správny poriadok neumožňuje, aby bol

vylúčený z konania vecne príslušný správny orgán, nemôže byť potom z konania vylúčený

ani primátor mesta, a preto napr. podanie so žiadosťou o vylúčenie starostu prípadne

primátora nemôže spôsobiť začatie konania v tejto veci a subjekt, ktorý by podal takúto

žiadosť, by bol ďalším postupom o tejto skutočnosti iba upovedomený.

4. Nesplnenie podmienok podľa § 38 stavebného zákona, porušenie § 137 stavebného

zákona

5

Krajský súd sa nestotožnil s námietkami žalobcu, že navrhovateľ (A., S.) nemá

k predmetným pozemkom, na ktorých sa má umiestniť stavba, vlastnícke alebo iné práva,

pretože k pozemkom okrem parc.č. X. nebola existencia vlastníckeho a ani iného práva

preukázaná žiadnym relevantným dokladom. Krajský súd uviedol, že zo spisu správneho

orgánu vyplýva, že Mesto Ž. ako predávajúci uzavrelo s kupujúcim obchodnou spoločnosťou

A. Ž., S. so sídlom B. kúpnu zmluvu, a to dňa 19. januára 2004, ktorou navrhovateľ odkúpil

parcele KN-C X. - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 17 618 m2 a pozemok parc.č. K.

- ostatné plochy a nádvoria vo výmere 1433 m2. Vklad vlastníckeho práva z tejto kúpnej

zmluvy bol do katastra nehnuteľností povolený katastrálnym orgánom, a to Správou katastra

Ž. dňa 5. novembra 2004 pod č. V 5523/04. Predmetné nehnuteľnosti boli pôvodne vedené

na L. pre kat.úz. Ž. a v súčasnosti sú vedené na L. v kat. úz. Ž..

Krajský súd nepovažoval tvrdenia žalobcu o prekročení právomoci stavebného úradu

za právne relevantné. Uviedol tiež, že ohľadne predmetných nehnuteľností vedených na L.

v kat.úz. Ž., a to parciel KN-C X. a K. je už vedené konanie na Okresnom súde v Žiline pod

sp.zn. , v ktorom sa Mesto Ž. domáha vlastníckeho práva k uvedeným

pozemkom, pričom žalovaným subjektom je A. Ž., S. so sídlom v B.. Krajský súd tiež

uviedol, že pokiaľ žalobca spochybňuje vlastnícke právo navrhovateľa (A., S.), resp. tvrdí, že

správne orgány nevzali do úvahy tú skutočnosť, že predmetný právny úkon je absolútne

neplatným právnym úkonom, domáha sa potom v podstate cudzích práv (prislúchajúcich

Mestu Ž.), pričom predmetné otázky týkajúce sa vlastníckeho práva sa riešia v uvedenom

civilnom konaní. Preto i podľa právneho názoru krajského súdu nebol dôvod, aby správne

orgány postupovali v územnom konaní postupom, aký požadoval žalobca v zmysle § 137

stavebného zákona. V danom prípade poukázal krajský súd i na ust. § 70 ods.1 zákona č.

o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv v znení neskorších

predpisov (ďalej len „katastrálny zákon“), kde je zakotvená hodnovernosť a záväznosť údajov

katastra, pričom v zmysle ods. 1 tohto ustanovenia údaje katastra uvedené v § 7 sú

hodnoverné, ak sa nepreukáže opak. Podľa názoru krajského súdu nebol dôvod na prerušenie

konania pred stavebným úradom a na odkázanie žalobcu na podanie žaloby týkajúcej sa

otázok vlastníckeho práva, pretože takýmto postupom by sa domáhal žalobca cudzích práv,

ktoré prináležia inému subjektu (Mestu Ž.), pričom otázka vlastníckeho práva sa rieši a je

predmetom občianskeho súdneho konania na všeobecnom súde.

5. Nesplnenie podmienok podľa § 41 ods.1 stavebného zákona

6

Krajský súd uviedol, že tvrdenia žalobcu o nesplnení podmienok § 41 ods.1

stavebného zákona v súvislosti s „novým územným rozhodnutím“ považoval za účelové,

pretože pokiaľ by v tomto smere tvrdenia žalobcu boli akokoľvek dôvodné, teda, že

v pôvodnom konaní mali byť účastníkmi konania i obchodná spoločnosť A., S. so sídlom

v Ž. a tiež i vlastníci bytov a nebytových priestorov nachádzajúcich sa v susedných stavbách,

tak krajský súd nemohol poskytnúť právnu ochranu týmto subjektom v tomto konaní podľa

piatej časti druhej hlavy , pretože súd v predmetnom konaní poskytuje ochranu len

subjektívnym právam žalobcu, pričom žalobca v tejto časti úseku konania ukrátený na svojich

právach nebol. Krajský súd zdôraznil, že z ust. , je nesporné, že tvrdenia

žalobcu o opomenutých účastníkoch konania nie sú právne dôvodné v tej súvislosti, že

pôvodné rozhodnutie stavebného úradu č. C-10644/2004- -Db z 9. septembra 2004 nie je

právoplatné vo vzťahu k uvedeným účastníkom konania a nemohol ani stavebný úrad uprieť

ich práva vyplývajúce z , , ak by sa boli cítili byť ukrátení na svojich

právach. Uvedení a podľa tvrdení žalobcu „opomenutí účastníci konania“ sa však svojich práv

prostredníctvom správnej žaloby ani len nedomáhali. Z týchto dôvodov nie je možné potom

tvrdiť, tak ako to tvrdí žalobca, že by pôvodné územné rozhodnutie vo vzťahu k uvedeným

„opomenutým účastníkom konania“ nebolo právoplatné. Pre úplnosť krajský súd uviedol, že

nie je možné si osvojiť výklad žalobcu ani v širších súvislostiach, pretože uvedeným

opomenutým účastníkom konania príslušná lehota 3 rokov, v rámci ktorej by sa mohli na súde

domáhať svojich práv už uplynula, pretože v zmysle môže súd

postupovať podľa ods.2 uvedeného ustanovenia, len ak od vydania rozhodnutia, ktoré nebolo

doručené neuplynula doba 3 rokov. Zo spisu správneho orgánu je však nesporné, že pôvodné

územné rozhodnutie bolo vydané dňa 9.septembra 2004, pričom na Krajskom súde v Žiline

nie je vedené žiadne konanie týkajúce sa uvedeného pôvodného územného rozhodnutia, kde

by sa, podľa žalobcu opomenutí účastníci konania domáhali svojich práv. Teda žalobcovi

neprináleží z hľadiska aplikačnej praxe v správnom súdnictve, aby sa mohol úspešne

domáhať ochrany tzv. cudzích práv patriacich iným subjektom a jednak vzhľadom na ust. §

250b ods.2, 3 sú tvrdenia žalobcu v tomto smere právne irelevantné. Krajský súd

poukázal tiež na uznesenie Najvyššieho súdu SR, ktorý v konaní vedenom pod sp.zn. 6

uznesením z 12. decembra 2007 potvrdil napadnuté uznesenie Krajského súdu

v Žiline č.k. -251 z 9. januára 2007. V uvedenom konaní sa žalobca domáhal

zrušenia uznesenia krajského súdu tvrdiac, že z § 41 ods.1 stavebného zákona nevyplýva, že

v dôsledku vydania nového územného rozhodnutia pôvodné (nahradzované) rozhodnutie by

7

právne prestalo existovať, nakoľko zákonodarca výslovne nestanovil, že pôvodné územné

rozhodnutie zaniká, a preto takýto účinok z uvedeného ustanovenia nie je možné vyvodiť.

Krajský súd uviedol, že z dôvodov rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vyplýva, že zo zákona

explicitne nevyplýva, že pôvodné rozhodnutie zaniká, avšak konštatoval, že pri zmene

rozhodnutia (má na mysli nahradené pôvodné územné rozhodnutie novým rozhodnutím) je

dôsledkom rozhodnutia vydaného podľa § 41 ods. 1 stavebného zákona to, že sa pôvodné

rozhodnutie ruší a že zo zákona nemožno vyvodiť, že by prípadným zrušením nového

rozhodnutia vo veci „obživlo“ pôvodné rozhodnutie a znovu nastali už raz pominuté účinky

jeho právoplatnosti, ako sa domnieva žalobca. Krajský súd poukázal na konštatáciu

Najvyššieho súdu SR, ktorý v uvedenom uznesení uviedol, že „potom, čo pôvodné územné

rozhodnutie bolo postupom podľa § 41 ods.1 stavebného zákona zmenené nastala situácia,

keď aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobou napadnuté rozhodnutie už neexistuje a jeho

zrušenie podľa žalobného petitu je pojmovo vylúčené, inak povedané nie je čo preskúmavať“.

Krajský súd konštatoval, že pôvodné územné rozhodnutie zrušené nebolo, predmetná vec bola

v súdnom konaní meritórne vyriešená tak, že súdne konanie bolo zastavené z existencie

právnych dôvodov, a to, že pôvodné územné rozhodnutie z 9. septembra 2004 pod č.

C-10644/2004-Db bolo nahradené novým územným rozhodnutím, ktoré je predmetom tejto

správnej žaloby. Podľa názoru krajského súdu zákonná podmienka k nahradeniu pôvodného

územného rozhodnutia, ktorou je jeho právoplatnosť, bola splnená.

6. Porušenie § 29 ods.1 správneho poriadku

Pokiaľ žalobca namietal, že stavebný úrad svojím postupom porušil ust. § 29 ods.1

správneho poriadku, keď v konaní o nahradenie pôvodného územného rozhodnutia konanie

neprerušil, pretože podľa žalobcu boli k tomu dôvody, nakoľko pôvodné územné rozhodnutie

bolo napadnuté na Krajskom súde v Žiline v konaní pod sp.zn. a tiež na

Ministerstve výstavby a regionálneho rozvoja SR a správne orgány mali vedomosť o týchto

konaniach, tak podľa názoru krajského súdu v danom prípade mal stavebný úrad

preukázateľne splnenú zákonnú podmienku, že pôvodné územné rozhodnutie bolo

právoplatným, a preto neexistoval právny dôvod k postupu podľa § 29 ods.1 správneho

poriadku ako to tvrdil žalobca.

7. Nedostatky žiadosti o vydanie územného rozhodnutia

8

Podľa názoru krajského súdu, i keď žiadosť o vydanie územného rozhodnutia

neobsahovala úplne detailne všetky príslušné náležitosti vyžadované stavebným zákonom,

resp. jeho vykonávacou vyhláškou, predmetnú žiadosť posudzoval stavebný úrad

vo vlastnej kompetencii, pričom v danom prípade mal už stavebný úrad skúsenosti

a informácie i z predchádzajúceho územného rozhodnutia, a preto podľa názoru krajského

súdu bolo na správnom orgáne, či zvolí postup v zmysle § 29 ods.1 správneho poriadku

a vyzve účastníka konania, aby v určenej lehote odstránil prípadné nedostatky podania.

Pokiaľ však žalobca poukazoval, že žiadosť má okrem iného obsahovať zoznam všetkých

známych účastníkov územného konania, označenie pozemkov podľa katastra nehnuteľností

s uvedením vlastníckych a iných práv a pod. krajský súd uviedol, že v tomto smere žalobca

ukrátený na svojich subjektívnych právach určite nebol. Podľa názoru krajského súdu je

nesporné, že stavba A. – S. C. je zvlášť rozsiahlou stavbou s veľkým počtom účastníkov

konania, a preto stavebný úrad správne postupoval, keď začatie tohto konania oznamoval

verejnou vyhláškou, pričom z hľadiska § 3 ods.2 vykonávacej vyhlášky Ministerstva

životného prostredia SR č. nebolo ani potrebné, aby napr. žiadosť obsahovala

údaje v zmysle § 3 ods.1 písm. c/ a d/ cit. vyhlášky. Krajský súd zdôraznil, že ušlo pozornosti

žalobcu, že podkladom územného rozhodnutia bola urbanistická štúdia ako jeden z druhov

územno-plánovacích podkladov, ktorá rieši čiastkové problémy v území a v praxi je

najčastejšie používaná. Stavebný úrad mnohé otázky, na ktoré poukazuje ust. § 37 ods.2

stavebného zákona mal k dispozícii v podobe urbanistickej štúdie a ďalších listinných

podkladov, ktoré boli využité v súvislosti s rozhodovacím procesom stavebného úradu.

Taktiež mnohé informácie, na ktoré poukazoval žalobca cez ust. § 37 ods.2 stavebného

zákona mal nesporne stavebný úrad k dispozícii zo stanovísk dotknutých orgánov štátnej

správy, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu (§ 140a, § 140b stavebného zákona).

8. Neexistencia zápisnice z ústneho pojednávania

Ohľadne námietok žalobcu uviedol, že z listinných dôkazov nachádzajúcich sa v spise

správneho orgánu vyplýva, že ústne konanie vo veci sa uskutočnilo i napriek skutočnosti, že

príslušná zápisnica z ústneho pojednávania neobsahuje úplne štandardnú formu v zmysle

správneho poriadku. Z tohto územného konania bola riadne spísaná prezenčná listina,

9

pričom za žalobcu sa na ústnom pojednávaní zúčastnil I.. M. K., ktorý bol splnomocnený 2.

mája 2006 predsedom predstavenstva. Krajský súd uviedol, že od žalobcu sa v spise

nachádzajú námietky označené ako „námietky voči územnému konaniu“, v ktorých žalobca

uvádza, že

- územné konanie prebiehalo i napriek jeho námietke (nie je špecifikované, o akú námietku

sa jedná,

- zaujatosť je z titulu, že vzniesol námietky, ktoré neboli akceptované zo strany stavebného

úradu,

- pri nahliadnutí do spisu zástupcom žalobcu na stavebnom úrade došlo k ústnemu napadnutiu

akcionára žalobcu zo strany primátora mesta a z tohto dôvodu žiadal o odročenie ústneho

pojednávania,

- právny zástupca žalobcu sa nemohol zúčastniť tohto zasadnutia z dôvodu kolízie –

vzhľadom k súdnemu pojednávaniu,

- zo strany žalobcu boli dané požiadavky, ktoré neboli vôbec prerokované (taktiež nie je

bližšie špecifikované o aké požiadavky by sa malo jednať).

Krajský súd na základe uvedeného konštatoval, že do ústneho pojednávania žalobca

žiadne právne relevantné námietky v územnom konaní neuplatnil. Uviedol tiež, že rovnako

ako v stavebnom konaní, tak i v územnom konaní sa uplatňuje koncentračná zásada, ktorou

sa sleduje urýchlenie a zracionalizovanie územného konania. To znamená, že ak dotknutý

subjekt neoznámi v určenej lehote svoje námietky, tak na neskôr uplatnené námietky už

stavebný úrad, i keby tieto boli dôvodné, neprihliada, pretože v opačnom prípade by porušil

jednu zo zásad, ktorou je ovládané správne konanie, a to zásadu rovnosti účastníkov konania.

Krajský súd poukázal na záznam z ústneho pojednávania konaného dňa 2. mája 2006,

z ktorého vyplýva aký bol program konania, aký bol priebeh rokovania, že rokovanie otvorili

a viedli vedúca úseku stavebného poriadku D. Á. a I.. A. D. a že v úvode boli prítomní

oboznámení s cieľom konania, a to s oznámením o zmene navrhovateľa stavby, o hlavných

a podstatných zmenách právoplatného územného rozhodnutia na stavbu a o zmenách

dokumentácie pre územné rozhodnutie, s čím oboznámila prítomných zástupkyňa projektanta

Z. J.. Taktiež zo záznamu z 2. mája 2006 vyplýva, že po ukončení všeobecnej časti bez

diskusie predložili svoje písomné stanoviská O. Z. Z. K. Ž. a S. I. C., A. so sídlom v Ž.,

t.j. žalobca s tým, že zúčastnení neprejavili záujem viesť k predloženému návrhu diskusiu. Zo

záznamu z 2. mája 2006 vyplýva, že ho vykonala I.. A. D., ktorá je na ňom aj podpísaná,

pričom je pravdou, že žalobca, ako i ďalší prítomní na ústnom pojednávaní dňa 2. mája 2006

10

nie sú pod textom tejto zápisnice podpísaní. Táto skutočnosť však podľa názoru krajského

súdu neznamená, že by sa ústne pojednávanie v rámci územného konania neuskutočnilo,

pričom táto skutočnosť nevyplýva tiež zo žiadneho ustanovenia príslušného procesného

predpisu a taktiež ani z aplikačnej praxe súdov. Podľa názoru krajského súdu žalobca svojimi

tvrdeniami v tomto žalobnom bode sa zrejme snaží nepriamo zmariť zodpovednosť za

dôsledky nesplnenia si vlastnej povinnosti včas oznámiť svoje námietky stavebnému úradu,

ktorá zodpovednosť na neho dolieha v dôsledku koncentračnej zásady, ktorá sa aplikuje

v územnom konaní.

9. Nesprávne uplatnenie koncentračnej zásady

Krajský súd sa stotožnil s právnym názorom žalobcu v spojitosti so zásadou

koncentrácie konania, že pokiaľ je obsahom uplatnenej námietky tvrdenie o porušení

kogentného predpisu hmotného alebo procesného práva, tak v tomto prípade správny orgán je

povinný na takúto námietku prihliadnuť a zaoberať sa ňou, a to i vtedy ak bola uplatnená po

márnom uplynutí lehoty na podanie námietok. V danom prípade však žalobca v tomto smere

poukazoval aj na určité procesné a hmotnoprávne pochybenia správnych orgánov ako napr.

v prípade tzv. opomenutých účastníkov a podobne, avšak pokiaľ v tomto stavebné úrady sa

nezaoberali takýmito námietkami žalobcu, nemožno im vytknúť, že by postupovali

nezákonne, keď žalobca sa v tomto prípade domáhal cudzích práv a bolo preukázané, že

nemohol byť ukrátený na svojich subjektívnych právach. Obdobne tomu bolo aj v prípade

žalobcom namietaného porušenia postupu správneho orgánu v prípade, keď vo veci neprerušil

konanie podľa § 29 ods.1 správneho poriadku, pre ktorý postup aj podľa názoru krajského

súdu nebol dôvod, pretože boli splnené zákonné podmienky k postupu podľa § 41 ods.1

stavebného zákona. Vo veci bolo totiž nesporné, že pôvodné územné rozhodnutie bolo

právoplatné, ktorú skutočnosť i sám žalobca potvrdil svojím procesným postupom vo vzťahu

k pôvodnému územnému rozhodnutiu, čo vyplýva z administratívneho spisu správneho

orgánu. Krajský súd tiež uviedol, že i právo na odvolanie zaručené účastníkovi konania

v § 53 správneho poriadku, je v územnom konaní obmedzené zásadou koncentrácie konania.

Preto námietky k umiestneniu navrhovanej stavby, ktoré neboli uplatnené včas, nie je možné

účinne uplatniť ani v odvolaní. Uvedené by neplatilo vtedy, ak by boli nesprávnym postupom

stavebného úradu obmedzené práva účastníka konania. Stavebný úrad však postupoval

v súlade s § 36 ods.1, 4 stavebného zákona, nakoľko sa jedná o prípad vydania územného

rozhodnutia pre zvlášť rozsiahlu stavbu s veľkým počtom účastníkov konania a potom mohol

11

začatie územného konania oznámiť verejnou vyhláškou. Účastníci konania boli riadne

upozornení, že svoje námietky a pripomienky môžu uplatniť najneskoršie pri ústnom konaní,

inak, že sa na ne neprihliadne. Toto svoje právo žalobca nevyužil, hoci sa ústneho konania

zúčastnil, a preto stavebný úrad z dôvodov zachovania zásady procesnej rovnosti účastníkov

konania s poukazom na § 4 ods.2 správneho poriadku nemohol už v ďalšom štádiu konania

k takýmto námietkam prihliadať.

10. Nesúlad územného rozhodnutia s územným plánom

Žalobca namietal nesúlad územného rozhodnutia s územným plánom Mesta Ž..

Poukázal na to, že odporuje územnému plánu sídelného útvaru Ž. schváleného uznesením

vlády SSR č. 352/78 z 29. novembra 1978 a potvrdeného všeobecne záväzným nariadením

Mesta Ž. č. 3/1994, a to v dvoch aspektoch:

- plocha N. je vymedzená v celku ako pešia plocha

- územné rozhodnutie počíta s celkovým počtom parkovacích miest 850, pričom z posudku

R.. P. I. z 26. mája 2004 vyplýva, že platné dokumenty ÚP uvádzajú potrebu (potenciál) až

1100 parkovacích miest.

Krajský súd sa s touto námietkou vysporiadal nasledovne. Uviedol, že v danom

prípade vypracovaná urbanistická štúdia, z ktorej ako z podkladu pre vydanie územného

rozhodnutia správny orgán vychádzal, bola vypracovaná a slúži na spodrobnenie príslušného

územného plánu. Súlad s územným plánom majú oprávnenie posudzovať stavebné úrady,

v kompetencii ktorých je i otázka výkladu súladu s územným plánom. Urbanistická štúdia

bola vyhodnotená stavebným úradom v zmysle § 34 ods.5 správneho poriadku za použitia

§ 140 stavebného zákona. Je to v podstate poklad, ktorým sa sleduje zabezpečenie súladu

územno-technických, urbanistických a architektonických podmienok pre ďalšie využitie

územia. Poslaním územnoplánovacieho podkladu je riešiť rozvoj územia z hľadiska všetkých

jeho funkčných zložiek v ich vzájomných vzťahoch a je výsledkom odbornej činnosti orgánov

štátnej správy, nie je však riešením právnym. Krajský súd zdôraznil, že na prejednávanie

a schvaľovanie územnoplánovacích podkladov sa nevzťahujú ani všeobecné predpisy

o správnom konaní. Pri urbanistickej štúdii nemožno preto povedať, že by ako

územnoplánovací podklad podliehala súdnemu prieskumu, pretože súdy preskúmavajú

v správnom súdnictve zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a nie vecnú správnosť,

účelnosť či ekonomickú stránku veci. Ani správnemu súdu v tomto smere totiž neprislúcha

12

zasahovať do sféry činnosti výkonnej moci. Orgány územného plánovania majú nielen

potrebné schopnosti, ale tiež detailnú znalosť miestnych pomerov, a preto aj z hľadiska

stavebného práva sa týmto orgánom pri výbere funkčného využitia územia ponecháva

maximálna miera úvahy. Je pravdou, že voľba funkčného využitia určitého územia môže

zásadným spôsobom ovplyvniť charakter danej lokality a kvalitu života v nej, a preto

stanovenie funkčného využitia územia zostáva činnosťou, do ktorej správne súdy môžu

zasahovať iba minimálne.

Záverom krajský súd uviedol, že správnemu súdu v konaní podľa piatej časti druhej

hlavy vzhľadom na uvedené skutočnosti neprislúcha preskúmavať, či by bolo pre určitý

pozemok, či územie vhodnejšie zvoliť ten či onen spôsob funkčného využitia. Preto pokiaľ

by i územné rozhodnutie bolo niekde na hrane s územným plánom, tak neprislúcha krajskému

súdu preskúmavať, či by pre predmetné územie bolo vhodnejšie zvoliť iný spôsob jeho

funkčného využitia. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný správny orgán mal v predmetnej

veci plný úspech, krajský súd mu podľa v spojení s

priznal náhradu trov konania, ktoré mu vznikli titulom právneho zastúpenia advokátom,

a to vo výške 1150,82 €. Zároveň krajský súd v rámci odôvodnenia rozsudku uviedol, že

vedľajšiemu účastníkovi, ktorý si napriek úspechu vo veci trovy konania neuplatnil, náhradu

trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal žalobca odvolanie, v rámci ktorého

uviedol, že súd prvého stupňa reagoval len na niektoré jeho námietky, a to navyše nesprávne

a s niektorými námietkami sa nevysporiadal vôbec. Jeho odôvodnenie napadnutého rozsudku

je nielen nesprávne, ale aj neúplné, a preto nepreskúmateľné. Žalobca odvolanie odôvodnil

nespokojnosťou s tým, ako sa súd prvého stupňa vysporiadal s jednotlivými žalobnými

bodmi, čo konkretizoval nasledovne.

Žalobca namietal:

1. neurčitosť výroku napadnutých rozhodnutí správnych orgánov

Podľa názoru súdu žalovaný postupoval správne, ak územné rozhodnutie čiastočne

zmenil a čiastočne potvrdil, ale vo výroku neobsiahol celé rozhodnutie vo veci. Práve tento

postup správneho orgánu druhého stupňa však viedol k tomu, že v rozpore s judikatúrou

13

Najvyššieho súdu SR je účastník konania postavený do právnej neistoty, kedy musí

rozhodnutie vo veci rekonštruovať prácnym porovnávaním rozhodnutí správnych orgánov

dvoch stupňov. Súd prvého stupňa si síce osvojil žalobcom citovanú judikatúru Najvyššieho

súdu SR, ale nedokázal ju správne, a najmä dôsledne aplikovať. Podotkol, že názor súdu

prvého stupňa o tom, že porovnávanie oboch rozhodnutí správnych orgánov nie je pre

účastníka prácne, je jeho subjektívny názor, pretože na rozdiel od súdu účastník konania

nemá k dispozícii celý správny spis, a čo sa podľa názoru súdu nejaví prácne, podľa účastníka

konania prácne byť môže. Podstata nespočíva v tom, či porovnávanie rozhodnutí bude prácne

alebo nie, ale podstata spočíva v tom, že rozhodnutia správnych orgánov musia byť

formulované takým spôsobom, že takúto potenciálnu situáciu majú raz a navždy vylúčiť.

Zdôraznil, že tvrdenie súdu, že výrok rozhodnutia bol obsiahly neobstojí, pretože je skutočne

záležitosťou niekoľko málo minút, aby správny orgán druhého stupňa prekopíroval do svojho

rozhodnutia tie časti výroku prvostupňového rozhodnutia, s ktorými sa stotožňuje (zvlášť

dnes pri využívaní modernej výpočtovej techniky). Navyše, ak by tak urobil, vyhol by sa

správny orgán druhého stupňa ďalšej námietke voči neurčitosti výroku, s ktorou sa súd

prvého stupňa vôbec nevysporiadal. Žalobca tiež uviedol, že súd prvého stupňa vôbec

nereagoval na to, že z výroku správneho orgánu druhého stupňa vôbec nie je zrejmé, akým

spôsobom žalovaný rozhodol o ďalších napadnutých častiach územného rozhodnutia, či ich

potvrdil alebo zmenil a ak zmenil, tak ako, pretože potvrdil len tie časti územného

rozhodnutia, ktorými boli určené podmienky pre umiestnenie stavby. Súd prvého stupňa

si síce osvojil žalobcom citovanú judikatúru Najvyššieho súdu SR, ale nedokázal ju správne

a najmä dôsledne aplikovať. Zlyhanie súdu je osobitne vypuklé práve v tej časti, kde obhajuje

celkom zjavne nesprávny postup správnych orgánov spočívajúci v tom, že súčasťou ich

výroku nie sú záväzné podmienky určené pre umiestnenie stavby dotknutými orgánmi.

Tu je celkom evidentné, že spôsob uvažovania súdu prvého stupňa je nekonzistentný

a neudržateľný. Ak totiž súd uznáva, že je neprípustné, aby účastník konania musel prácne

porovnávať dve správne rozhodnutia, aby mohol vôbec identifikovať to, ako sa rozhodlo, tak

potom je úplne nepochopiteľné, prečo akceptoval to, že niektoré záväzné podmienky

umiestnenia stavby súčasťou rozhodnutia vôbec nie sú. Ak Najvyšší súd SR považuje za

neprípustné to, že účastník konania musí identifikovať to, ako sa vo veci rozhodlo

porovnávaním rozhodnutí správnych orgánov, tak potom musí byť úplne vylúčené to, kedy

účastník konania ani porovnávaním rozhodnutí správnych orgánov nemá šancu zistiť, ako

bolo vo veci rozhodnuté. Pokým totiž ešte porovnávaním dvoch rozhodnutí sa účastník

konania môže, síce prácne, ale predsa dopátrať toho, ako bolo vo veci rozhodnuté, to je úplne

14

vylúčené v prípade, ak správny orgán výrok vymedzuje odkazom na dokument správneho

orgánu alebo dotknutej osoby, ktorý súčasťou rozhodnutia nie je. „Obrana“ správnych

rozhodnutí súdom prvého stupňa spočívajúca v tom, že s dokumentmi, na ktoré správne

rozhodnutia odkazujú, sa mal žalobca oboznámiť, je absurdná a súd popiera svoje vlastné

argumenty. Súd prvého stupňa totiž na jednej strane tvrdí, že výrok má v presnej, stručnej

a úplnej formulácii vyjadriť záver správneho orgánu o otázke, ktorá bola predmetom

rozhodnutia, ale na druhej strane akceptuje to, že výrok je nepresný a najmä neúplný, kedy

neobsahuje záväzné podmienky pre umiestnenie stavby, ale odkazuje na dokumenty, ktoré

jeho súčasťou nie sú. Zdôraznil, že z uvedeného hľadiska je úplne irelevantné, či sa mal

účastník konania oboznámiť s podkladom rozhodnutia alebo nie, relevantné je naopak to, že

účastník konania nemá možnosť z rozhodnutia zistiť presný a najmä úplný záver správneho

orgánu o otázke, ktorá bola predmetom konania. Jednoducho výrok územného rozhodnutia

v rozpore s § 39a ods.2 stavebného zákona neobsahuje požiadavky vyplývajúce zo stanovísk

dotknutých orgánov. Pre úplnosť tiež uviedol, že vyššie uvedené námietky uplatnil už

v konaní pred správnymi orgánmi, ktoré sa však s nimi nevysporiadali. V rozpore s § 47

ods.3 správneho poriadku správne rozhodnutia neobsahovali vyrovnanie sa s námietkami

účastníka konania, čo súd prvého stupňa úplne opomenul. Už len z dôvodu

nepreskúmateľnosti mal súd napadnuté rozhodnutia zrušiť (§ 250j ods.2 písm. d/ O.s.p).

2. porušenie SR a správneho poriadku

Žalobca tvrdil, že žalovaný flagrantným spôsobom porušil SR,

§ 3 ods.2 správneho poriadku, pretože pred vydaním rozhodnutia mu neumožnil (žalobcovi)

vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho

doplnenie. Stavebný zákon uplatnenie predmetných ustanovení správneho poriadku výslovne

nevylúčil. Žalobca uviedol, že argumentácia súdu prvého stupňa je neprijateľná, nakoľko ušlo

jeho pozornosti, že porušenie § 33 ods.2 správneho poriadku je súčasne aj porušením

ústavného práva garantovaného SR (práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom). V danom prípade nejde iba o procesnú vadu, ale o porušenie

SR, na ktorý prípad nedopadá, z čoho treba vyvodiť príslušné

dôsledky. Poukázal tiež na nález Ústavného súdu SR sp. , podľa ktorého podstatu

právnej istoty treba vidieť predovšetkým v tom, že fyzickým osobám štát, ale najmä nezávislé

súdy budú poskytovať efektívnu ochranu ich práv a umožnia im realizovať ich subjektívne

práva. Tento ústavný imperatív vyžadoval v danom prípade zrušenie napadnutých rozhodnutí,

15

aby bola zabezpečená efektívna ochrana a realizácia základných práv. Súd prvého stupňa tiež

žiadnym spôsobom neodôvodnil, prečo porušenie § 33 ods.2 správneho poriadku, nie je takou

vadou, ktorá nemohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Preto v tejto časti je

jeho rozsudok nepreskúmateľný. Podľa žalobcu navyše opak je pravdou, pretože práve

porušenie § 33 ods.2 správneho poriadku je takou vadou, ktorá mohla mať vplyv na

zákonnosť rozhodnutia. Ako vyplýva z , postačí aj potenciálna možnosť,

že procesná vada má vplyv na zákonnosť rozhodnutia, čo je v danom prípade splnené. Súd

prvého stupňa preto pochybil, keď aplikoval.

3. porušenie § 3 ods.2 správneho poriadku

Žalobca namietal, že napriek jeho žiadosti o oznámenie mien a priezvisk

zamestnancov, ktorí sa budú zúčastňovať na prejednávaní a rozhodovaní veci za účelom

zváženia podania námietky predpojatosti, správny orgán toto neurobil, čím uprel účastníkovi

právo garantované nielen v § 3 ods.2, § 9 a nasl. správneho poriadku, ale aj čl. 46 ods.1

SR (právo na inú právnu ochranu). Súd prvého stupňa sa s námietkou žalobcu

v tomto smere vôbec nezaoberal, pričom sa obmedzil len na to, že o námietke voči

I.. I. Č. bolo rozhodnuté. V tom však námietka žalobcu nespočívala, pričom súd ďalej tvrdil,

že žalobca uplatnil námietku voči I.. A.. I. K. až po vydaní rozhodnutia o odvolaní, čo je však

nezmysel. Z rozhodnutia žalobcu č.: 2006/00941/KRA-preruš. z 28. septembra 2006

jednoznačne vyplýva, že námietka predpojatosti bola uplatnená skôr, ako 2. októbra 2006. Je

zrejmé, že o námietke žalobcu rozhodnuté nebolo. Zdôraznil, že súd prvého stupňa neuviedol,

či sa I.. A.. I. K. zúčastňovala na prejednávaní (rozhodovaní) alebo nie, resp. ktorý

zamestnanec sa na prejednávaní (rozhodovaní) zúčastňoval. Súd prvého stupňa nereagoval

ani na to, že žalobcovi nebolo v rozpore s § 3 ods.2 správneho poriadku umožnené podať

námietku predpojatosti voči tomu zamestnancovi správneho orgánu, ktorí sa zúčastňoval na

prejednávaní a rozhodovaní veci.

4. o odvolaní rozhodla osoba, ktorá mala byť z prejednávania a rozhodovania

vylúčená

Súd sa nevysporiadal so žalobcom uplatnenou námietkou predpojatosti aj proti

prednostovi Krajského úradu v Ž., o ktorej Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR

rozhodnutím č.: 2006-12681/56211-2:530/Po z 25. septembra 2006 rozhodlo tak, že jej

16

nevyhovelo. Žalobca uviedol, že proti rozhodnutiu o vylúčení pracovníka správneho orgánu

nemožno podať samostatné odvolanie (§12 ods.2 správneho poriadku), čo však nebráni tomu,

aby súd konajúc v plnej jurisdikcii podľa piatej časti túto námietku neskúmal. Krajský

súd sa s touto námietkou nevysporiadal, ale odkázal len na uvedené rozhodnutie, pričom bol

povinný sa s touto námietkou vecne zaoberať, čo neurobil. Posúdenie je teda nielen neúplné,

ale aj nesprávne.

5. nesplnenie podmienok podľa § 41 ods.1 stavebného zákona

Súd prvého stupňa považoval pôvodné územné rozhodnutie za právoplatné, a to bez

toho, aby sa zaoberal s právnym inštitútom právoplatnosti správneho rozhodnutia z pohľadu

vymedzeného v § 52 ods.1 správneho poriadku. Súd neodpovedal na námietku, že správne

orgány v pôvodnom konaní opomenuli účastníkov konania a tým, či títo majú alebo nemajú

právo podať odvolanie. Poukázal na to, že či sa opomenutí účastníci konania svojich

opomenutých práv domáhali alebo nie, je úplne irelevantné, pretože to nemá žiadny vzťah

k tomu, či pôvodné územné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť alebo nie. Podmienkou

právoplatnosti ako vyplýva z § 52 ods.1 správneho poriadku totiž nie je, či sa opomenutí

účastníci svojich práv domáhajú alebo nie. V nadväznosti na uvedené sa žalobca nedomáha

práv pre iných účastníkov konania. Jeho námietka spočívala v tom, že nie je splnená

podmienka podľa § 41 ods.1 stavebného zákona, t.j. podmienka právoplatnosti pôvodného

územného rozhodnutia, čo je objektívna skutočnosť, a preto úvaha súdu o tom, že sa domáha

práv iných, je preto nepodložená, nezmyselná a účelová. Čo sa týka , ,

ušlo pozornosti súdu, že ide o výnimku z toho, že súd v rámci správneho súdnictva

preskúmava právoplatné rozhodnutia správnych orgánov. Takýchto výnimiek je nakoniec

viac (napr. prípady tzv. nulitných rozhodnutí). Žalobca poukázal na to, že domnienku

o právoplatnosti nepotvrdzuje ani dikcia § 62 ods.1 písm. c/ správneho poriadku. Odňatie

možnosti zúčastniť sa konania nemožno interpretovať v rozpore s § 52 ods. 1 správneho

poriadku, lebo logicky sa potom dôvod obnovy podľa § 62 ods.1 písm. c/ správneho poriadku

vzťahuje na iné prípady neumožnenia realizácie procesných práv, než prípady spočívajúce

v úplnom opomenutí účastníka konania vyvrcholiace nedoručením rozhodnutia správneho

orgánu prvého stupňa. Čo sa týka odkazu súdu prvého stupňa na iné rozhodnutia, z ktorých

má vyplývať právoplatnosť pôvodného územného rozhodnutia, poukázal na to, že žiadny

z orgánov sa otázkou právoplatnosti pôvodného rozhodnutia nezaoberal a z hľadiska vyššie

uvedených námietok túto otázku neriešil.

17

6. absencia splnenia podmienky podľa § 38 stavebného zákona a porušenie

§ 137 stavebného zákona

Súd sa nevysporiadal úplne s námietkami žalobcu, ktorý namietal nesplnenie

podmienky podľa § 38 stavebného zákona, pretože súčasťou správneho spisu neboli doklady

o tom, že pozemky na ktorých sa stavba umiestnila sú vo vlastníctve Mesta Ž.. Vychádzajúc

z výroku územného rozhodnutia sa stavba umiestňuje na pozemkoch parcelné čísla : X. a X

v kat. úz. Ž. a na pozemkoch parcelné čísla : X. ktoré sú údajne vo vlastníctve mesta Ž..

V spise sa nachádzajú výpisy z listu vlastníctva osvedčujúce vlastníctvo iba pozemku

parcelné č. X.. K iným pozemkom nebola existencia vlastníckeho a ani iného práva

k pozemkom preukázaná žiadnym relevantným spôsobom. Vychádzal preto z toho, že

podmienka podľa § 38 stavebného zákona nie je splnená. Poukázal tiež na skutočnosť, že

pozemky parc. čísla : X, X a X sú vedené na listoch vlastníctva s tým, že sú majetkovoprávne

nevysporiadané, t.j. Mesto Ž. teda ani nemôže preukázať vlastnícky alebo iný vzťah k nim.

S touto námietkou sa žalovaný žiadnym spôsobom nevysporiadal, pričom navyše zmenil

územné rozhodnutie v časti uvedenia pozemkov, na ktorých sa stavba umiestňuje, ktorý

postup žiadnym spôsobom neodôvodnil. Tým žalovaný založil vadu nepreskúmateľnosti,

ktorá vada je obligatórne dôvodom na zrušenie rozhodnutia súdom (§ 250j ods.2 písm. d/

).

Žalobca tiež poukázal na to, že namietal skutočnosť, že navrhovateľ nadobudol

pozemok parc.č. X. na základe kúpnej zmluvy Č. uzavretej medzi Mestom Ž. ako

predávajúcim a navrhovateľom ako kupujúcim, pretože predmetná kúpna zmluva je absolútne

neplatným právnym úkonom podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej v texte „Obč.Z“), pričom navrhovateľ v dôsledku

absolútne neplatnej kúpnej zmluvy nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k predmetným

pozemkom. V prípade neplatnosti podľa § 39 Obč.Z ide o neplatnosť absolútnu, ktorá

nemôže byť zhojená dodatočným schválením (ratihabíciou) a nemôže sa ani konvalidovať

dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti. Súd prvého stupňa sa zaoberal iba námietkou

žalobcu z hľadiska § 137 stavebného zákona, pričom vec nesprávne právne posúdil.

Z ust. § 137 stavebného zákona vyplýva jednoznačne zákaz, aby sa stavebný úrad zaoberal

občianskoprávnymi námietkami, ktorou je aj námietka neplatnosti právneho úkonu, pretože

18

o neplatnosti právneho úkonu môžu rozhodovať len súdy. Súd prvého stupňa nesprávne

dospel k záveru, že žalobca sa spochybnením vlastníctva žalobcu domáhal cudzích práv.

7. nedostatky žiadosti o vydanie územného rozhodnutia

Žalobca namietal, že predložená žiadosť žalobcu neposkytuje dostatočný podklad pre

posúdenie návrhu na umiestnenie stavby, a preto stavebný úrad nemohol rozhodnúť o vydaní

územného rozhodnutia. Súčasťou projektovej dokumentácie nie je časť B 5. Starostlivosť

o životné prostredie, hoci je to uvedené v obsahu. Nakoľko žiadosť o vydanie územného

rozhodnutia postrádala náležitosť podľa § 3 ods.4 písm. g/ VoVSZ, stavebný úrad nemohol

v územnom konaní preskúmať návrh predovšetkým z hľadiska starostlivosti o životné

prostredie, a preto ani nemohol rozhodnúť o vydaní územného rozhodnutia. Súd prvého

stupňa rozsiahlo odôvodnil, že správne orgány mali k dispozícii príslušné podklady, čím

vykonal zjavnú nadprácu. Ak totiž samotné správne orgány neboli schopné v rozhodnutiach

sa vysporiadať s námietkami žalobcu a vyvrátiť ich, na základe čoho potom tak robil súd za

nich? Ušlo teda pozornosti súdu, že žalovaný sa s námietkami žalobcu vôbec nezaoberal,

z čoho mal vyvodiť príslušné dôsledky. Súd sa s touto námietkou vôbec nevysporiadal,

pričom nebolo jeho úlohou odôvodňovať rozhodnutie správnych orgánov,

8. neexistenciu zápisnice z ústneho pojednávania

Súd prvého stupňa, hoci použil alibistický pojem o neštandardnosti zápisnice

z ústneho pojednávania, v konečnom dôsledku nespochybnil, že „zápisnica“ nie je v súlade

so zákonom. Žalobca namietal, že v rámci ústneho konania uplatnil aj ďalšie námietky, okrem

tých, ktoré sú v písomnom podaní. Považoval za absurdné, aby súd na jednej strane dospel

k záveru, že z konania neexistuje zápisnica v zmysle § 22 správneho poriadku, a aby na

druhej strane z nej vychádzal, ak žalobca v správnom konaní navrhoval dôkazy na

preukázanie jej nezákonnosti. Zdôraznil, že žalovaný a ani súd nemohli vychádzať

zo skutočnosti, že námietky neuplatnil, pretože to nemali zákonným spôsobom preukázané.

Žalovaný naopak bol povinný sa s námietkami žalobcu vysporiadať, čo však neurobil a z čoho

súd nevyvodil žiadne dôsledky.

9. nesúlad územného rozhodnutia s územným plánom mesta Ž.

19

Zdôraznil, že v posudzovanej veci nejde o súlad urbanistickej štúdie s napadnutými

rozhodnutiami, ale o súlad s územným plánom Mesta Ž.. Účastník má právo na to, aby

sa súd vysporiadal s jeho argumentmi (námietkami), ktoré sú relevantné. V žiadnom prípade

nemôže byť dôvodom prehliadania vyššie uvedenej argumentácie dikcia ,

podľa ktorého až do rozhodnutia súdu môže žalobca rozsah napadnutia správneho

rozhodnutia obmedziť, rozšíriť ho môže len v lehote podľa § 250b. Uvedené ustanovenie

totiž na dôvody (argumentáciu) žaloby aplikovateľné nie je. Zo systematického výkladu

jednoznačne vyplýva, že rozsahom, v akom sa rozhodnutie napáda, sa rozumie rozsah,

v akom bol napadnutý výrok, t.j. ktorú časť resp. časti výroku boli napadnuté. Dôvodmi

(argumentmi), z akých sa rozhodnutie napáda, sa rozumie uvedenie skutočností, ktoré

spôsobujú rozpor so zákonom. Skutočnosť, že striktne rozlišuje medzi rozsahom

a dôvodmi, z ktorých bolo nejaké rozhodnutie napadnuté, expressis verbis vyplýva napríklad

z alebo z Je predsa nepredstaviteľné a v rozpore

s princípom právnej istoty, aby sa tie isté pojmy v tom istom právnom predpise vykladali

s odlišným obsahom. Ak teda dôvody (argumentáciu) pod rozsah napadnutia rozhodnutia

subsumovať nemožno, ani prehĺbenie alebo doplnenie argumentácie podľa § 250h ods.1

posudzovať (a ani obmedzovať) nemožno. Žalobca zároveň upozornil, že čo sa týka

námietok rozporu s územným plánom, v žiadnom prípade nejde o novú argumentáciu. Totiž

rozpor s územným plánom bol uvedený už v žalobe, pričom a ani žiadny zákon

nezakazuje žalobcovi, aby počas konania rozvíjal, spresňoval alebo prehlboval uplatnené

žalobné dôvody (žalobné body). Ak by teda súd na námietku žalobcu neprihliadol

a nevysporiadal sa s ňou, došlo by k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Skutočnosť, že otázka súladu napadnutých rozhodnutí s územným plánom Mesta Ž. je

právnou otázkou, je daná predovšetkým tým, že súd sa zaoberá súladom rozhodnutia

správneho orgánu so všeobecne záväznými právnymi predpismi in concretro s ustanoveniami

stavebného zákona a všeobecne záväzným nariadením obce, ktoré je všeobecne záväzným

právnym predpisom, čo vyplýva z atribútu nariadenia. Nariadenie je charakterizované ako

všeobecne záväzné, má atribúty platnosti a účinnosti vlastné právnym predpisom, pričom

všeobecné záväzné nariadenia sú predmetom preskúmania Ústavným súdom SR v rámci

konania o súlade právnych predpisov a všeobecne záväzné nariadenie je považované za

právny predpis samotnou SR. Z uvedeného potom logicky vyplýva, že zisťovanie

súladu/nesúladu napadnutých rozhodnutí s územným plánom Mesta Ž. nie je zisťovaním

skutkového stavu, ale právnym posúdením. Záver o súlade/nesúlade s územným plánom

20

Mesta Ž. nie je skutkovým záverom, ale právnym záverom. Ak potom správne orgány prvého

a druhého stupňa posúdili súlad rozhodnutí s územným plánom určitým spôsobom, pričom

Mesto Ž. potom prehodnotilo, pretože posúdilo danú otázku aj podľa záväzných častí

územného plánu Mesta Ž., ktoré boli pôvodne opomenuté (čo bolo tiež v žalobe namietané)

nejde o zmenu skutkového stavu.

Súd prvého stupňa sa námietkami žalobcu - zjavným a do očí bijúcim rozporom

územného rozhodnutia a rozhodnutia o odvolaní s územným plánom mesta Ž., a tým

aj rozporom so zákonom – odmietol zaoberať. Ak by tak totiž urobil, nemohol by dospieť

k inému záveru, ako takému, že územné rozhodnutie je nezákonné. Neudržateľnosť postupu

súdu je zjavná z jeho argumentácie, nakoľko sa nezaoberá súladom územného rozhodnutia

a rozhodnutia o odvolaní s územným plánom Mesta Ž., ale s urbanistickou štúdiou, ktorá je

v danej veci irelevantná.

10. nepreskúmateľnosť územného rozhodnutia a rozhodnutia o odvolaní

Žalobca tiež namietal, že na túto námietku krajský súd vôbec nereagoval,

čo spôsobuje nielen nepreskúmateľnosť rozsudku, ale je aj porušením práva na súdnu

ochranu ( SR) a práva na spravodlivý súdny proces ( Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd). Zdôraznil, že podstatou základného práva na

súdnu ochranu podľa SR je aj povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci

konať tak, aby bola súdmi poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

SR vykonávajú. Z takto materiálne poňatého práva na súdnu ochranu potom rezultuje právo

účastníka, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiadal

so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci

právne významné. Súd nemôže opomenúť žiadnu skutkovú alebo právne významnú otázku,

pretože to je znak arbitrárnosti, ale musí vec posúdiť a svoje závery zdôvodniť zo všetkých

do úvahy prichádzajúcich hľadísk. V konečnom dôsledku má účastník právo na to, aby sa súd

vysporiadal s jeho námietkami, ktoré sú relevantné.

Žalobca zároveň na podporu svojej právnej argumentácie ohľadne jednotlivých

odvolacích dôvodov, doplnil odvolanie o citáciu početných rozhodnutí Najvyššieho súdu SR,

nálezov Ústavného súdu SR, ako aj rozsudkov Európskeho súdu pre ľudské práva.

21

Žalobca zároveň v rámci odvolania uviedol, že krajský súd priznal žalovanému

náhradu trov konania spočívajúcu v náhrade trov právneho zastúpenia, čo je v rozpore so

zákonom. Poukázal na to, že piata časť obsahuje v osobitnú úpravu

náhrady trov konania, a preto analogické použitie podľa

tu nie je namieste. Ustanovenie umožňuje priznať náhradu trov konania

len žalobcovi a nie žalovanému. Ak by to tak nebolo, nemalo by zmysel, aby zákonodarca

vôbec ustanovenie do zákona začlenil. Žalobca v tomto smere zároveň poukázal

na doktrinálny právny názor potvrdzujúci, že správnemu orgánu náhrada trov konania

neprináleží, pretože by bolo minimálne údiv vzbudzujúce, aby sám správny orgán nebol

schopný alebo ochotný pred súdom obhájiť rozhodnutie, ktoré sám vydal. To sa stalo

v danom prípade.

Z uvedených dôvodov žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok

krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného z 22. októbra 2006, vrátane

rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu z 22. mája 2006 sa zrušuje s tým, že žalovaný

je povinný zaplatiť žalobcovi trovy konania, vrátane trov právneho zastúpenia.

Žalovaný a vedľajší účastník vo svojich písomných vyjadreniach k odvolaniu

žalobcu navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny

potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní žalobcu (§ 212 ods.1

) a dospel k záveru, že odvolanie je opodstatnené.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia

alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol

v čase vydania napadnutého rozhodnutia ( ).

Úlohou súdu prvého stupňa bolo postupom podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti

preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného, ktorým ako odvolací orgán podľa

22

ods.2 správneho poriadku rozhodnutie Mesta Ž. č. C-3856/2006-Db z 22. mája 2006 –

– ktorým stavebný úrad zmenil a nahradil pôvodné právoplatné územné rozhodnutie vydané

pod č. C-10644/2004-Db z 9. septembra 2004 pre vedľajšieho účastníka – zmenil tak, že

vo výroku rozhodnutia – v časti v ktorej sú uvedené parcely, na ktorých sa predmet

územného rozhodnutia umiestňuje – doplnil tento o ďalšie parcely, na ktorých budú

umiestnené jednotlivé stavebné objekty v zmysle objektovej skladby a to parcely stavbou

dotknuté : X. a zároveň uviedol, že ostatné časti predmetného rozhodnutia, ktorým boli

určené podmienky pre uskutočnenie umiestnenia stavby, ostávajú bezo zmien a tieto

v celom rozsahu potvrdil.

Podľa ust. § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi

a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo

spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti, ktorými sú podľa

§ 47 ods.1 cit. zákona výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní.

Podľa § 59 ods.2 správneho poriadku ak sú pre to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie

zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí.

Ako vyplýva z judikatúry Najvyššieho súdu SR, výrok rozhodnutia je jadrom celého

rozhodnutia, ktorým sa určujú konkrétne práva a povinnosti účastníkov správneho konania.

Musí preto v presnej, stručnej a úplnej formulácii vyjadriť záver správneho orgánu o otázke,

ktorá je predmetom rozhodnutia. Výrok rozhodnutia musí byť vždy určitý a presný. Túto

požiadavku určitosti, presnosti a zrozumiteľnosti výroku treba dôsledne rešpektovať aj pri

vydávaní rozhodnutia odvolacieho orgánu, a to preto, aby účastník konania mohol

jednoznačne a určite poznať konečný výsledok konania bez toho, aby musel prácne

porovnávať znenie rozhodnutí správnych orgánov obidvoch stupňov.

Z podkladov súdneho spisu je zrejmé, že žalobca v rámci žaloby ako jeden

zo žalobných dôvodov uviedol neurčitosť výroku žalovaného správneho orgánu,

a to predovšetkým z dôvodu, že žalobca ako účastník konania je postavený do právnej

neistoty, kedy musí rozhodnutie vo veci rekonštruovať prácnym porovnávaním rozhodnutí

správnych orgánov dvoch stupňov, pričom vôbec nie je zrejmé, akým spôsobom žalovaný

rozhodol o ďalších napadnutých častiach územného rozhodnutia, či ich potvrdil alebo zmenil

23

a ak zmenil, tak ako, pretože potvrdil len tie časti územného rozhodnutia, ktorými boli určené

podmienky pre umiestnenie stavby.

Podľa názoru odvolacieho súdu námietka neurčitosti výroku rozhodnutia žalovaného

je v plnom rozsahu dôvodná. Odvolací súd zároveň tiež poukazuje na skutočnosť, že

žalovaný, ktorý sa dopustil závažného pochybenia tiež v tom, že za stavu, keď čiastočne

zmenil výrok prvostupňového rozhodnutia, a to doplnením ďalších 33 parciel – pričom

neuniklo pozornosti odvolacieho súdu, že parc.č. X. je v rámci výroku uvedená duplicitne –

tieto však bližšie nešpecifikoval, keď neuviedol ich výmeru, neoznačil listy vlastníctva

na ktorých sú vedené a ani katastrálne územie v ktorom sa nachádzajú.

Napadnuté rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné tiež z dôvodu, žalovaný

správny orgán v rámci jeho odôvodnenia zmenu výroku prvostupňového rozhodnutia,

t.j. aplikáciu ustanovenia § 59 ods.2 správneho poriadku, vôbec neodôvodnil.

Odvolací súd v posudzovanej veci uvedenú námietku žalobcu smerujúcu proti

rozsudku krajského súdu – ktorý nepreskúmateľné rozhodnutie žalovaného akceptoval –

– posúdil ako rozhodujúcu. Neurčitý výrok rozhodnutia žalovaného správneho orgánu totiž

sám osebe zakladá nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, a to bez toho aby

sa odvolací súd musel zaoberať vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia.

Za tohto stavu vo veci odvolací súd rozhodol tak, že napadnutý rozsudok krajského

súdu podľa zmenil tak, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

O trovách konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 224 ods. 1

v spojení tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov

konania v sume 1339,56 €. Priznané trovy pozostávajú z trov konania spočívajúcich

v zaplatení súdnych poplatkov v celkovej sume 132 €, a to za žalobu a odvolanie po 66 €

a z trov právneho zastúpenia žalobcu advokátom v prvostupňovom konaní, ako aj

v odvolacom konaní v celkovej sume 1207,56 €.

Trovy prvostupňového konania tvorí tarifná odmena vypočítaná podľa § 11 ods.1

Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. o odmenách a náhradách

24

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej v texte len

„vyhláška“) za 5 úkonov právnej služby (príprava a prevzatie veci, podanie žaloby

19. októbra 2006, účasť na pojednávaní 17. júna 2008, písomné vyjadrenie k predmetu

konania 19. júna 2007, účasť na pojednávaní 11. novembra 2008) vo výške 48,62 €

(1465 Sk) s paušálnou náhradou vo výške 6,31 € (§ 16 ods.3 cit. vyhlášky), náhrada za

stratu času v súvislosti s cestou na pojednávanie na krajský súd 17. júna 2008, v sume po

84,32 € (10,54 € za každú polhodinu strávenú cestou, t.j. 10,54x8=84,32 €)

a 11. novembra 2008 v sume 84,32 € (10,54x8=84,32 €) za 8 začatých polhodín v zmysle

§ 17 ods.1 vyhlášky. Zároveň súd priznal navrhovateľovi náhradu cestovných výdavkov

v celkovej sume 236,76 €, ktorá pozostáva z cestovného na 2 pojednávania krajského súdu

a náhrady výdavkov na pohonné látky. Cestovné bolo priznané v uplatnenej cene cestovnej

náhrady na trase B.-Ž. a späť vo výške po 73,20 €, a to za cesty na pojednávanie 17. júna

2008 a späť a 11. novembra 2008 a späť (suma základnej náhrady – od 1. júna 2008 – – 0,183

€/km x 200 – vzdialenosť B.-Ž.) a náhrady výdavkov za pohonné látky (benzín 95 Natural)

pri použitom osobnom motorovom vozidle zn. H., R., C. (priemerná spotreba 9 l/100km),

a to 17. júna 2008 – 2 x 200 km x 0,09 l/km x 1,37 € = 49,32 € a 11. novembra 2008 – 2 x

200 km x 0,09 l/km x 1,14 € = 41,04 €. Nakoľko právny zástupca žalobcu preukázal, že je

platiteľom dane z pridanej hodnoty, v súlade s ust. § 18 ods.3 vyhlášky tarifná odmena bola

zvýšená o daň z pridanej hodnoty v sume 46,18 €. Trovy prvostupňového konania

predstavujú teda spolu sumu 726,23 €.

Trovy odvolacieho konania tvorí tarifná odmena vypočítaná podľa § 11 ods.1

vyhlášky za 3 úkony právnej služby (odvolanie z 22. augusta 2009, nahliadnutie do spisu

dňa 16. novembra 2009, účasť na pojednávaní 18. novembra 2009) vo výške po 115,90 €

a za 1 úkon - účasť na vyhlásení rozsudku 17. decembra 2009 vo výške 22,98 €

s paušálnou náhradou vo výške 6,95 € /§ 16 ods.3 cit. vyhlášky/, pričom tarifnú odmenu bolo

potrebné zároveň zvýšiť o daň z pridanej hodnoty vo výške 76,85 € (§ 18 ods.3 vyhlášky).

Trovy odvolacieho konania predstavujú teda spolu sumu 481,33 €.

Náhradu trov konania je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi na účet jeho právneho

zástupcu v súlade s .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.

25

V Bratislave 17. decembra 2009

JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Dagmar Bartalská