Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
285/376438.4bfcb4.pdf
PDF · 222.91 KB
No categories available
8Sžo/417/2009
Najvyšší súd 8 Sžo 417/2009
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a členiek senátu JUDr. Aleny Adamcovej a JUDr. Zdenky
Reisenauerovej, v právnej veci žalobcu : S. I. C., A., so sídlom v Ž., N., zastúpeného Mgr. M.
B., advokátom so sídlom v B., R., proti žalovanému : Krajský stavebný úrad v Žiline,
zast. JUDr. R. L., advokátom so sídlom v B., K. A. 34, Z. účasti vedľajšieho účastníka : A.
Ž., S., P. B., zastúpeného Advokátskou K. L. K. S.. S. so sídlom v B., M. N. 43,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 2006/00941/Dub z 2. októbra 2006,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 9. júna 2009, č.k.
10S/182/2006-492, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline
z 9. júna 2009, č.k. 10S/182/2006-492, z m e ň u j e tak, že rozhodnutie žalovaného
z 2. októbra 2006, č. 2006/00941/Dub, z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na
ďalšie konanie.
Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi trovy konania v sume 1339,56 € k rukám
jeho právneho zástupcu, do 3 dní.
O d ô v o d n e n i e :
2
Napadnutým rozsudkom krajský súd podľa § 250j ods.1 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej v texte rozsudku len „O.s.p.“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal
preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného uvedeného v záhlaví tohto rozsudku, ktorým
ako odvolací orgán rozhodnutie Mesta Ž. č. C-3856/2006-Db z 22. mája 2006 – ktorým
stavebný úrad zmenil a nahradil pôvodné právoplatné územné rozhodnutie vydané pod
č. C-10644/2004-Db z 9. septembra 2004 pre vedľajšieho účastníka – zmenil tak, že
vo výroku rozhodnutia – v časti v ktorej sú uvedené parcely, na ktorých sa predmet územného
rozhodnutia umiestňuje – doplnil tento o ďalšie parcely, na ktorých budú umiestnené
jednotlivé stavebné objekty v zmysle objektovej skladby a to parcely stavbou dotknuté :
X. a zároveň uviedol, že ostatné časti predmetného rozhodnutia, ktorým boli určené
podmienky pre uskutočnenie umiestnenia stavby, ostávajú bezo zmien a tieto v celom
rozsahu potvrdil. Krajský súd zároveň uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému trovy
konania vo výške 1150,82 €, v lehote 3 dní na účet jeho právneho zástupcu a vedľajšiemu
účastníkovi trovy konania nepriznal.
Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že krajský súd po preskúmaní zákonnosti
napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného správneho orgánu ohľadne jednotlivých
žalobných bodov konštatoval nasledovné.
1. neurčitosť výroku územného rozhodnutia a rozhodnutia o odvolaní
S namietanou neurčitosťou výroku územného rozhodnutia a rozhodnutia o odvolaní
sa nestotožnil a výrokové časti predmetných rozhodnutí, považoval za súladné so zákonom.
Zdôraznil, že žalovaný správny orgán tým, že zmenil rozhodnutie prvostupňového správneho
orgánu vo výroku rozhodnutia v časti, v ktorej špecifikoval predmetné parcely, na ktorých sa
predmet územného rozhodnutia stavba A. Ž. – S. C. umiestňuje tým, že túto časť doplnil
o ďalšie parcely, na ktorých budú umiestnené príslušné stavebné objekty, postupoval
správne, pretože konkretizoval a upresnil aj v súlade s projektovou dokumentáciou tú časť
územia, kde sa má predmetná stavba umiestniť. Poukázal tiež na to, že skutočnosť, že
príslušná stavba A. sa má postaviť na predmetných parcelách žalobca v žalobnom bode
týkajúcom sa neurčitosti výrokovej časti rozhodnutí správnych orgánov nenamietal
a nerozporoval. Pokiaľ teda žalovaný čiastočne zmenil rozhodnutie prvostupňového
správneho orgánu v zmysle § 59 ods.2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení
3
neskorších predpisov (ďalej v texte len „správny poriadok“) a pokiaľ v ostatnej časti
rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil, tak takýmto postupom nemohlo
dôjsť k porušeniu právnych predpisov. Krajský súd uviedol, že výroková časť je veľmi
rozsiahla, obsahuje aj niekoľko strán, a preto by nebolo ani dôvodné, ani hospodárne, aby
odvolací orgán do svojho rozhodnutia zakotvil celú výrokovú časť a celý predmet konania
prvostupňového správneho rozhodnutia. Zdôraznil, že jednoduchým porovnaním rozhodnutí
prvo a druhostupňového správneho orgánu je možné dospieť k záveru o čom správne orgány
rozhodovali, pričom nejde o žiadne prácne porovnávanie jednotlivých znení rozhodnutí
správnych orgánov. Tvrdenie žalobcu o tom, že nie je zrejmé, akým spôsobom rozhodol
žalovaný o ďalších napadnutých častiach územného rozhodnutia, či ich potvrdil alebo zmenil,
považoval krajský súd za nedôvodné, pretože zo znenia výrokovej časti rozhodnutia
žalovaného je zrejmé, že tieto ďalšie časti rozhodnutia stavebného úradu boli v odvolacom
konaní potvrdené. Taktiež tvrdenie žalobcu o neurčitosti výroku prvostupňového rozhodnutia
krajský súd považoval za nedôvodné, pretože jednotlivé podklady rozhodnutia na ktoré
odkazuje prvostupňový správny orgán pri stanovení podmienok pre umiestnenie stavby
a projektovú prípravu sú súčasťou spisového materiálu správneho orgánu a nič nebránilo
žalobcovi, aby sa s týmito listinnými dôkazmi príslušným spôsobom oboznámil
(§ 23 ods.1,2,3 správneho poriadku). Krajský súd tiež uviedol, že nie je pravdou, že stavebný
úrad nerešpektoval § 39a ods.2 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom
poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej v texte len „stavebný zákon“), pretože vo
svojom rozhodnutí sa zaoberal zabezpečením súladu urbanistického riešenia
a architektonického riešenia stavby s okolitým životným prostredím, ktorá skutočnosť
vyplýva z podmienok pre umiestnenie stavby a projektovú prípravu. Stavebný úrad
si zabezpečil jednotlivé stanoviská dotknutých orgánov štátnej správy, ktoré taktiež žalobca
nespochybňoval.
2. Porušenie čl. 48 ods.2 Ústavy SR a § 3 ods.2 správneho poriadku
Námietka nebola dôvodná, pretože zo žiadneho ustanovenia správneho poriadku
nevyplýva, že by správny orgán mal povinnosť doručiť ďalšej procesnej strane – žalobcovi
i vyjadrenie, ktoré učinil v danom prípade navrhovateľ A. Ž. S. vo vzťahu k odvolaniu
žalobcu. Krajský súd tiež uviedol, že na druhej strane je pravdou, že správny orgán v danom
vzťahu k žalobcovi opomenul postup v zmysle § 33 ods.2 správneho poriadku, avšak toto
procesné pochybenie nemohlo mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, pretože pri
4
preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania
pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§
250i ods.3 O.s.p.).
3. O odvolaní rozhodovala osoba, ktorá mala byť vylúčená z prejednávania a rozhodovania
Čo sa týka námietky predpojatosti vznesenej proti prednostovi krajského stavebného
úradu I.. I. Č., krajský súd uviedol, že o tejto bolo riadne rozhodnuté, a to rozhodnutím
Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR č. 2006-12681/56211-2:530/Po
z 25. septembra 2006, tak, že jej nebolo vyhovené. Čo sa týka námietky vo vzťahu
k zamestnankyni Krajského stavebného úradu v Ž. I.. A.. I. K., túto bolo potrebné podľa
názoru krajského súdu považovať za právne neúčinnú, nakoľko došla Krajskému
stavebnému úradu v Žiline dňa 3. októbra 2006, a to faxovým podaním, pričom žalovaný
rozhodol vo veci dňa 2. októbra 2006. Pokiaľ žalobca poukazoval na skutočnosť, že
o územnom rozhodnutí rozhodla osoba, ktorá bola predpojatá a poukazoval v žalobe na
správanie sa bývalého primátora Mesta Ž. I.. J. S., tak v tomto smere krajský súd poukázal
i na stanovisko konzultačného zboru Ministerstva vnútra Slovenskej republiky pre aplikáciu
správneho poriadku zo 6. októbra 2003, v zmysle ktorého primátor nemôže byť vylúčený
z preskúmavania a rozhodovania veci podľa § 9 až § 13 správneho poriadku. Krajský súd
zdôraznil, že pri aplikácii príslušných ustanovení správneho poriadku vo vzťahu
k primátorovi je potrebné zohľadniť aj ustanovenia zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom
zriadení v znení neskorších predpisov. Naviac ani konštrukcia § 27 ods.1,2 záko-
na č. 369/1990 Zb. neumožňuje použitie ustanovení správneho poriadku, ktoré sa týkajú
príslušnosti na prijatie oznámenia o skutočnostiach nasvedčujúcich vylúčenie vedúceho
správneho orgánu a nadväzne na to príslušnosti na rozhodovanie o tom, či je takáto osoba
vylúčená z konania. Krajský súd uviedol, že správny poriadok neumožňuje, aby bol
vylúčený z konania vecne príslušný správny orgán, nemôže byť potom z konania vylúčený
ani primátor mesta, a preto napr. podanie so žiadosťou o vylúčenie starostu prípadne
primátora nemôže spôsobiť začatie konania v tejto veci a subjekt, ktorý by podal takúto
žiadosť, by bol ďalším postupom o tejto skutočnosti iba upovedomený.
4. Nesplnenie podmienok podľa § 38 stavebného zákona, porušenie § 137 stavebného
zákona
5
Krajský súd sa nestotožnil s námietkami žalobcu, že navrhovateľ (A., S.) nemá
k predmetným pozemkom, na ktorých sa má umiestniť stavba, vlastnícke alebo iné práva,
pretože k pozemkom okrem parc.č. X. nebola existencia vlastníckeho a ani iného práva
preukázaná žiadnym relevantným dokladom. Krajský súd uviedol, že zo spisu správneho
orgánu vyplýva, že Mesto Ž. ako predávajúci uzavrelo s kupujúcim obchodnou spoločnosťou
A. Ž., S. so sídlom B. kúpnu zmluvu, a to dňa 19. januára 2004, ktorou navrhovateľ odkúpil
parcele KN-C X. - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 17 618 m2 a pozemok parc.č. K.
- ostatné plochy a nádvoria vo výmere 1433 m2. Vklad vlastníckeho práva z tejto kúpnej
zmluvy bol do katastra nehnuteľností povolený katastrálnym orgánom, a to Správou katastra
Ž. dňa 5. novembra 2004 pod č. V 5523/04. Predmetné nehnuteľnosti boli pôvodne vedené
na L. pre kat.úz. Ž. a v súčasnosti sú vedené na L. v kat. úz. Ž..
Krajský súd nepovažoval tvrdenia žalobcu o prekročení právomoci stavebného úradu
za právne relevantné. Uviedol tiež, že ohľadne predmetných nehnuteľností vedených na L.
v kat.úz. Ž., a to parciel KN-C X. a K. je už vedené konanie na Okresnom súde v Žiline pod
sp.zn. 13C/292/2007, v ktorom sa Mesto Ž. domáha vlastníckeho práva k uvedeným
pozemkom, pričom žalovaným subjektom je A. Ž., S. so sídlom v B.. Krajský súd tiež
uviedol, že pokiaľ žalobca spochybňuje vlastnícke právo navrhovateľa (A., S.), resp. tvrdí, že
správne orgány nevzali do úvahy tú skutočnosť, že predmetný právny úkon je absolútne
neplatným právnym úkonom, domáha sa potom v podstate cudzích práv (prislúchajúcich
Mestu Ž.), pričom predmetné otázky týkajúce sa vlastníckeho práva sa riešia v uvedenom
civilnom konaní. Preto i podľa právneho názoru krajského súdu nebol dôvod, aby správne
orgány postupovali v územnom konaní postupom, aký požadoval žalobca v zmysle § 137
stavebného zákona. V danom prípade poukázal krajský súd i na ust. § 70 ods.1 zákona č.
162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv v znení neskorších
predpisov (ďalej len „katastrálny zákon“), kde je zakotvená hodnovernosť a záväznosť údajov
katastra, pričom v zmysle ods. 1 tohto ustanovenia údaje katastra uvedené v § 7 sú
hodnoverné, ak sa nepreukáže opak. Podľa názoru krajského súdu nebol dôvod na prerušenie
konania pred stavebným úradom a na odkázanie žalobcu na podanie žaloby týkajúcej sa
otázok vlastníckeho práva, pretože takýmto postupom by sa domáhal žalobca cudzích práv,
ktoré prináležia inému subjektu (Mestu Ž.), pričom otázka vlastníckeho práva sa rieši a je
predmetom občianskeho súdneho konania na všeobecnom súde.
5. Nesplnenie podmienok podľa § 41 ods.1 stavebného zákona
6
Krajský súd uviedol, že tvrdenia žalobcu o nesplnení podmienok § 41 ods.1
stavebného zákona v súvislosti s „novým územným rozhodnutím“ považoval za účelové,
pretože pokiaľ by v tomto smere tvrdenia žalobcu boli akokoľvek dôvodné, teda, že
v pôvodnom konaní mali byť účastníkmi konania i obchodná spoločnosť A., S. so sídlom
v Ž. a tiež i vlastníci bytov a nebytových priestorov nachádzajúcich sa v susedných stavbách,
tak krajský súd nemohol poskytnúť právnu ochranu týmto subjektom v tomto konaní podľa
piatej časti druhej hlavy O.s.p., pretože súd v predmetnom konaní poskytuje ochranu len
subjektívnym právam žalobcu, pričom žalobca v tejto časti úseku konania ukrátený na svojich
právach nebol. Krajský súd zdôraznil, že z ust. § 250b ods.2, 3 O.s.p. je nesporné, že tvrdenia
žalobcu o opomenutých účastníkoch konania nie sú právne dôvodné v tej súvislosti, že
pôvodné rozhodnutie stavebného úradu č. C-10644/2004- -Db z 9. septembra 2004 nie je
právoplatné vo vzťahu k uvedeným účastníkom konania a nemohol ani stavebný úrad uprieť
ich práva vyplývajúce z § 250b ods.2, 3 O.s.p., ak by sa boli cítili byť ukrátení na svojich
právach. Uvedení a podľa tvrdení žalobcu „opomenutí účastníci konania“ sa však svojich práv
prostredníctvom správnej žaloby ani len nedomáhali. Z týchto dôvodov nie je možné potom
tvrdiť, tak ako to tvrdí žalobca, že by pôvodné územné rozhodnutie vo vzťahu k uvedeným
„opomenutým účastníkom konania“ nebolo právoplatné. Pre úplnosť krajský súd uviedol, že
nie je možné si osvojiť výklad žalobcu ani v širších súvislostiach, pretože uvedeným
opomenutým účastníkom konania príslušná lehota 3 rokov, v rámci ktorej by sa mohli na súde
domáhať svojich práv už uplynula, pretože v zmysle § 250b ods.3 O.s.p. môže súd
postupovať podľa ods.2 uvedeného ustanovenia, len ak od vydania rozhodnutia, ktoré nebolo
doručené neuplynula doba 3 rokov. Zo spisu správneho orgánu je však nesporné, že pôvodné
územné rozhodnutie bolo vydané dňa 9.septembra 2004, pričom na Krajskom súde v Žiline
nie je vedené žiadne konanie týkajúce sa uvedeného pôvodného územného rozhodnutia, kde
by sa, podľa žalobcu opomenutí účastníci konania domáhali svojich práv. Teda žalobcovi
neprináleží z hľadiska aplikačnej praxe v správnom súdnictve, aby sa mohol úspešne
domáhať ochrany tzv. cudzích práv patriacich iným subjektom a jednak vzhľadom na ust. §
250b ods.2, 3 O.s.p. sú tvrdenia žalobcu v tomto smere právne irelevantné. Krajský súd
poukázal tiež na uznesenie Najvyššieho súdu SR, ktorý v konaní vedenom pod sp.zn. 6
Sžo/33/2007 uznesením z 12. decembra 2007 potvrdil napadnuté uznesenie Krajského súdu
v Žiline č.k. 20S/5/2005-251 z 9. januára 2007. V uvedenom konaní sa žalobca domáhal
zrušenia uznesenia krajského súdu tvrdiac, že z § 41 ods.1 stavebného zákona nevyplýva, že
v dôsledku vydania nového územného rozhodnutia pôvodné (nahradzované) rozhodnutie by
7
právne prestalo existovať, nakoľko zákonodarca výslovne nestanovil, že pôvodné územné
rozhodnutie zaniká, a preto takýto účinok z uvedeného ustanovenia nie je možné vyvodiť.
Krajský súd uviedol, že z dôvodov rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vyplýva, že zo zákona
explicitne nevyplýva, že pôvodné rozhodnutie zaniká, avšak konštatoval, že pri zmene
rozhodnutia (má na mysli nahradené pôvodné územné rozhodnutie novým rozhodnutím) je
dôsledkom rozhodnutia vydaného podľa § 41 ods. 1 stavebného zákona to, že sa pôvodné
rozhodnutie ruší a že zo zákona nemožno vyvodiť, že by prípadným zrušením nového
rozhodnutia vo veci „obživlo“ pôvodné rozhodnutie a znovu nastali už raz pominuté účinky
jeho právoplatnosti, ako sa domnieva žalobca. Krajský súd poukázal na konštatáciu
Najvyššieho súdu SR, ktorý v uvedenom uznesení uviedol, že „potom, čo pôvodné územné
rozhodnutie bolo postupom podľa § 41 ods.1 stavebného zákona zmenené nastala situácia,
keď aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobou napadnuté rozhodnutie už neexistuje a jeho
zrušenie podľa žalobného petitu je pojmovo vylúčené, inak povedané nie je čo preskúmavať“.
Krajský súd konštatoval, že pôvodné územné rozhodnutie zrušené nebolo, predmetná vec bola
v súdnom konaní meritórne vyriešená tak, že súdne konanie bolo zastavené z existencie
právnych dôvodov, a to, že pôvodné územné rozhodnutie z 9. septembra 2004 pod č.
C-10644/2004-Db bolo nahradené novým územným rozhodnutím, ktoré je predmetom tejto
správnej žaloby. Podľa názoru krajského súdu zákonná podmienka k nahradeniu pôvodného
územného rozhodnutia, ktorou je jeho právoplatnosť, bola splnená.
6. Porušenie § 29 ods.1 správneho poriadku
Pokiaľ žalobca namietal, že stavebný úrad svojím postupom porušil ust. § 29 ods.1
správneho poriadku, keď v konaní o nahradenie pôvodného územného rozhodnutia konanie
neprerušil, pretože podľa žalobcu boli k tomu dôvody, nakoľko pôvodné územné rozhodnutie
bolo napadnuté na Krajskom súde v Žiline v konaní pod sp.zn. 20S/5/2005 a tiež na
Ministerstve výstavby a regionálneho rozvoja SR a správne orgány mali vedomosť o týchto
konaniach, tak podľa názoru krajského súdu v danom prípade mal stavebný úrad
preukázateľne splnenú zákonnú podmienku, že pôvodné územné rozhodnutie bolo
právoplatným, a preto neexistoval právny dôvod k postupu podľa § 29 ods.1 správneho
poriadku ako to tvrdil žalobca.
7. Nedostatky žiadosti o vydanie územného rozhodnutia
8
Podľa názoru krajského súdu, i keď žiadosť o vydanie územného rozhodnutia
neobsahovala úplne detailne všetky príslušné náležitosti vyžadované stavebným zákonom,
resp. jeho vykonávacou vyhláškou, predmetnú žiadosť posudzoval stavebný úrad
vo vlastnej kompetencii, pričom v danom prípade mal už stavebný úrad skúsenosti
a informácie i z predchádzajúceho územného rozhodnutia, a preto podľa názoru krajského
súdu bolo na správnom orgáne, či zvolí postup v zmysle § 29 ods.1 správneho poriadku
a vyzve účastníka konania, aby v určenej lehote odstránil prípadné nedostatky podania.
Pokiaľ však žalobca poukazoval, že žiadosť má okrem iného obsahovať zoznam všetkých
známych účastníkov územného konania, označenie pozemkov podľa katastra nehnuteľností
s uvedením vlastníckych a iných práv a pod. krajský súd uviedol, že v tomto smere žalobca
ukrátený na svojich subjektívnych právach určite nebol. Podľa názoru krajského súdu je
nesporné, že stavba A. – S. C. je zvlášť rozsiahlou stavbou s veľkým počtom účastníkov
konania, a preto stavebný úrad správne postupoval, keď začatie tohto konania oznamoval
verejnou vyhláškou, pričom z hľadiska § 3 ods.2 vykonávacej vyhlášky Ministerstva
životného prostredia SR č. 453/2000 Z.z. nebolo ani potrebné, aby napr. žiadosť obsahovala
údaje v zmysle § 3 ods.1 písm. c/ a d/ cit. vyhlášky. Krajský súd zdôraznil, že ušlo pozornosti
žalobcu, že podkladom územného rozhodnutia bola urbanistická štúdia ako jeden z druhov
územno-plánovacích podkladov, ktorá rieši čiastkové problémy v území a v praxi je
najčastejšie používaná. Stavebný úrad mnohé otázky, na ktoré poukazuje ust. § 37 ods.2
stavebného zákona mal k dispozícii v podobe urbanistickej štúdie a ďalších listinných
podkladov, ktoré boli využité v súvislosti s rozhodovacím procesom stavebného úradu.
Taktiež mnohé informácie, na ktoré poukazoval žalobca cez ust. § 37 ods.2 stavebného
zákona mal nesporne stavebný úrad k dispozícii zo stanovísk dotknutých orgánov štátnej
správy, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu (§ 140a, § 140b stavebného zákona).
8. Neexistencia zápisnice z ústneho pojednávania
Ohľadne námietok žalobcu uviedol, že z listinných dôkazov nachádzajúcich sa v spise
správneho orgánu vyplýva, že ústne konanie vo veci sa uskutočnilo i napriek skutočnosti, že
príslušná zápisnica z ústneho pojednávania neobsahuje úplne štandardnú formu v zmysle
správneho poriadku. Z tohto územného konania bola riadne spísaná prezenčná listina,
9
pričom za žalobcu sa na ústnom pojednávaní zúčastnil I.. M. K., ktorý bol splnomocnený 2.
mája 2006 predsedom predstavenstva. Krajský súd uviedol, že od žalobcu sa v spise
nachádzajú námietky označené ako „námietky voči územnému konaniu“, v ktorých žalobca
uvádza, že
- územné konanie prebiehalo i napriek jeho námietke (nie je špecifikované, o akú námietku
sa jedná,
- zaujatosť je z titulu, že vzniesol námietky, ktoré neboli akceptované zo strany stavebného
úradu,
- pri nahliadnutí do spisu zástupcom žalobcu na stavebnom úrade došlo k ústnemu napadnutiu
akcionára žalobcu zo strany primátora mesta a z tohto dôvodu žiadal o odročenie ústneho
pojednávania,
- právny zástupca žalobcu sa nemohol zúčastniť tohto zasadnutia z dôvodu kolízie –
vzhľadom k súdnemu pojednávaniu,
- zo strany žalobcu boli dané požiadavky, ktoré neboli vôbec prerokované (taktiež nie je
bližšie špecifikované o aké požiadavky by sa malo jednať).
Krajský súd na základe uvedeného konštatoval, že do ústneho pojednávania žalobca
žiadne právne relevantné námietky v územnom konaní neuplatnil. Uviedol tiež, že rovnako
ako v stavebnom konaní, tak i v územnom konaní sa uplatňuje koncentračná zásada, ktorou
sa sleduje urýchlenie a zracionalizovanie územného konania. To znamená, že ak dotknutý
subjekt neoznámi v určenej lehote svoje námietky, tak na neskôr uplatnené námietky už
stavebný úrad, i keby tieto boli dôvodné, neprihliada, pretože v opačnom prípade by porušil
jednu zo zásad, ktorou je ovládané správne konanie, a to zásadu rovnosti účastníkov konania.
Krajský súd poukázal na záznam z ústneho pojednávania konaného dňa 2. mája 2006,
z ktorého vyplýva aký bol program konania, aký bol priebeh rokovania, že rokovanie otvorili
a viedli vedúca úseku stavebného poriadku D. Á. a I.. A. D. a že v úvode boli prítomní
oboznámení s cieľom konania, a to s oznámením o zmene navrhovateľa stavby, o hlavných
a podstatných zmenách právoplatného územného rozhodnutia na stavbu a o zmenách
dokumentácie pre územné rozhodnutie, s čím oboznámila prítomných zástupkyňa projektanta
Z. J.. Taktiež zo záznamu z 2. mája 2006 vyplýva, že po ukončení všeobecnej časti bez
diskusie predložili svoje písomné stanoviská O. Z. Z. K. Ž. a S. I. C., A. so sídlom v Ž.,
t.j. žalobca s tým, že zúčastnení neprejavili záujem viesť k predloženému návrhu diskusiu. Zo
záznamu z 2. mája 2006 vyplýva, že ho vykonala I.. A. D., ktorá je na ňom aj podpísaná,
pričom je pravdou, že žalobca, ako i ďalší prítomní na ústnom pojednávaní dňa 2. mája 2006
10
nie sú pod textom tejto zápisnice podpísaní. Táto skutočnosť však podľa názoru krajského
súdu neznamená, že by sa ústne pojednávanie v rámci územného konania neuskutočnilo,
pričom táto skutočnosť nevyplýva tiež zo žiadneho ustanovenia príslušného procesného
predpisu a taktiež ani z aplikačnej praxe súdov. Podľa názoru krajského súdu žalobca svojimi
tvrdeniami v tomto žalobnom bode sa zrejme snaží nepriamo zmariť zodpovednosť za
dôsledky nesplnenia si vlastnej povinnosti včas oznámiť svoje námietky stavebnému úradu,
ktorá zodpovednosť na neho dolieha v dôsledku koncentračnej zásady, ktorá sa aplikuje
v územnom konaní.
9. Nesprávne uplatnenie koncentračnej zásady
Krajský súd sa stotožnil s právnym názorom žalobcu v spojitosti so zásadou
koncentrácie konania, že pokiaľ je obsahom uplatnenej námietky tvrdenie o porušení
kogentného predpisu hmotného alebo procesného práva, tak v tomto prípade správny orgán je
povinný na takúto námietku prihliadnuť a zaoberať sa ňou, a to i vtedy ak bola uplatnená po
márnom uplynutí lehoty na podanie námietok. V danom prípade však žalobca v tomto smere
poukazoval aj na určité procesné a hmotnoprávne pochybenia správnych orgánov ako napr.
v prípade tzv. opomenutých účastníkov a podobne, avšak pokiaľ v tomto stavebné úrady sa
nezaoberali takýmito námietkami žalobcu, nemožno im vytknúť, že by postupovali
nezákonne, keď žalobca sa v tomto prípade domáhal cudzích práv a bolo preukázané, že
nemohol byť ukrátený na svojich subjektívnych právach. Obdobne tomu bolo aj v prípade
žalobcom namietaného porušenia postupu správneho orgánu v prípade, keď vo veci neprerušil
konanie podľa § 29 ods.1 správneho poriadku, pre ktorý postup aj podľa názoru krajského
súdu nebol dôvod, pretože boli splnené zákonné podmienky k postupu podľa § 41 ods.1
stavebného zákona. Vo veci bolo totiž nesporné, že pôvodné územné rozhodnutie bolo
právoplatné, ktorú skutočnosť i sám žalobca potvrdil svojím procesným postupom vo vzťahu
k pôvodnému územnému rozhodnutiu, čo vyplýva z administratívneho spisu správneho
orgánu. Krajský súd tiež uviedol, že i právo na odvolanie zaručené účastníkovi konania
v § 53 správneho poriadku, je v územnom konaní obmedzené zásadou koncentrácie konania.
Preto námietky k umiestneniu navrhovanej stavby, ktoré neboli uplatnené včas, nie je možné
účinne uplatniť ani v odvolaní. Uvedené by neplatilo vtedy, ak by boli nesprávnym postupom
stavebného úradu obmedzené práva účastníka konania. Stavebný úrad však postupoval
v súlade s § 36 ods.1, 4 stavebného zákona, nakoľko sa jedná o prípad vydania územného
rozhodnutia pre zvlášť rozsiahlu stavbu s veľkým počtom účastníkov konania a potom mohol
11
začatie územného konania oznámiť verejnou vyhláškou. Účastníci konania boli riadne
upozornení, že svoje námietky a pripomienky môžu uplatniť najneskoršie pri ústnom konaní,
inak, že sa na ne neprihliadne. Toto svoje právo žalobca nevyužil, hoci sa ústneho konania
zúčastnil, a preto stavebný úrad z dôvodov zachovania zásady procesnej rovnosti účastníkov
konania s poukazom na § 4 ods.2 správneho poriadku nemohol už v ďalšom štádiu konania
k takýmto námietkam prihliadať.
10. Nesúlad územného rozhodnutia s územným plánom
Žalobca namietal nesúlad územného rozhodnutia s územným plánom Mesta Ž..
Poukázal na to, že odporuje územnému plánu sídelného útvaru Ž. schváleného uznesením
vlády SSR č. 352/78 z 29. novembra 1978 a potvrdeného všeobecne záväzným nariadením
Mesta Ž. č. 3/1994, a to v dvoch aspektoch:
- plocha N. je vymedzená v celku ako pešia plocha
- územné rozhodnutie počíta s celkovým počtom parkovacích miest 850, pričom z posudku
R.. P. I. z 26. mája 2004 vyplýva, že platné dokumenty ÚP uvádzajú potrebu (potenciál) až
1100 parkovacích miest.
Krajský súd sa s touto námietkou vysporiadal nasledovne. Uviedol, že v danom
prípade vypracovaná urbanistická štúdia, z ktorej ako z podkladu pre vydanie územného
rozhodnutia správny orgán vychádzal, bola vypracovaná a slúži na spodrobnenie príslušného
územného plánu. Súlad s územným plánom majú oprávnenie posudzovať stavebné úrady,
v kompetencii ktorých je i otázka výkladu súladu s územným plánom. Urbanistická štúdia
bola vyhodnotená stavebným úradom v zmysle § 34 ods.5 správneho poriadku za použitia
§ 140 stavebného zákona. Je to v podstate poklad, ktorým sa sleduje zabezpečenie súladu
územno-technických, urbanistických a architektonických podmienok pre ďalšie využitie
územia. Poslaním územnoplánovacieho podkladu je riešiť rozvoj územia z hľadiska všetkých
jeho funkčných zložiek v ich vzájomných vzťahoch a je výsledkom odbornej činnosti orgánov
štátnej správy, nie je však riešením právnym. Krajský súd zdôraznil, že na prejednávanie
a schvaľovanie územnoplánovacích podkladov sa nevzťahujú ani všeobecné predpisy
o správnom konaní. Pri urbanistickej štúdii nemožno preto povedať, že by ako
územnoplánovací podklad podliehala súdnemu prieskumu, pretože súdy preskúmavajú
v správnom súdnictve zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a nie vecnú správnosť,
účelnosť či ekonomickú stránku veci. Ani správnemu súdu v tomto smere totiž neprislúcha
12
zasahovať do sféry činnosti výkonnej moci. Orgány územného plánovania majú nielen
potrebné schopnosti, ale tiež detailnú znalosť miestnych pomerov, a preto aj z hľadiska
stavebného práva sa týmto orgánom pri výbere funkčného využitia územia ponecháva
maximálna miera úvahy. Je pravdou, že voľba funkčného využitia určitého územia môže
zásadným spôsobom ovplyvniť charakter danej lokality a kvalitu života v nej, a preto
stanovenie funkčného využitia územia zostáva činnosťou, do ktorej správne súdy môžu
zasahovať iba minimálne.
Záverom krajský súd uviedol, že správnemu súdu v konaní podľa piatej časti druhej
hlavy O.s.p. vzhľadom na uvedené skutočnosti neprislúcha preskúmavať, či by bolo pre určitý
pozemok, či územie vhodnejšie zvoliť ten či onen spôsob funkčného využitia. Preto pokiaľ
by i územné rozhodnutie bolo niekde na hrane s územným plánom, tak neprislúcha krajskému
súdu preskúmavať, či by pre predmetné územie bolo vhodnejšie zvoliť iný spôsob jeho
funkčného využitia. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný správny orgán mal v predmetnej
veci plný úspech, krajský súd mu podľa § 246c ods.1 O.s.p. v spojení s § 142 ods.1 O.s.p.
priznal náhradu trov konania, ktoré mu vznikli titulom právneho zastúpenia advokátom,
a to vo výške 1150,82 €. Zároveň krajský súd v rámci odôvodnenia rozsudku uviedol, že
vedľajšiemu účastníkovi, ktorý si napriek úspechu vo veci trovy konania neuplatnil, náhradu
trov konania nepriznal.
Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal žalobca odvolanie, v rámci ktorého
uviedol, že súd prvého stupňa reagoval len na niektoré jeho námietky, a to navyše nesprávne
a s niektorými námietkami sa nevysporiadal vôbec. Jeho odôvodnenie napadnutého rozsudku
je nielen nesprávne, ale aj neúplné, a preto nepreskúmateľné. Žalobca odvolanie odôvodnil
nespokojnosťou s tým, ako sa súd prvého stupňa vysporiadal s jednotlivými žalobnými
bodmi, čo konkretizoval nasledovne.
Žalobca namietal:
1. neurčitosť výroku napadnutých rozhodnutí správnych orgánov
Podľa názoru súdu žalovaný postupoval správne, ak územné rozhodnutie čiastočne
zmenil a čiastočne potvrdil, ale vo výroku neobsiahol celé rozhodnutie vo veci. Práve tento
postup správneho orgánu druhého stupňa však viedol k tomu, že v rozpore s judikatúrou
13
Najvyššieho súdu SR je účastník konania postavený do právnej neistoty, kedy musí
rozhodnutie vo veci rekonštruovať prácnym porovnávaním rozhodnutí správnych orgánov
dvoch stupňov. Súd prvého stupňa si síce osvojil žalobcom citovanú judikatúru Najvyššieho
súdu SR, ale nedokázal ju správne, a najmä dôsledne aplikovať. Podotkol, že názor súdu
prvého stupňa o tom, že porovnávanie oboch rozhodnutí správnych orgánov nie je pre
účastníka prácne, je jeho subjektívny názor, pretože na rozdiel od súdu účastník konania
nemá k dispozícii celý správny spis, a čo sa podľa názoru súdu nejaví prácne, podľa účastníka
konania prácne byť môže. Podstata nespočíva v tom, či porovnávanie rozhodnutí bude prácne
alebo nie, ale podstata spočíva v tom, že rozhodnutia správnych orgánov musia byť
formulované takým spôsobom, že takúto potenciálnu situáciu majú raz a navždy vylúčiť.
Zdôraznil, že tvrdenie súdu, že výrok rozhodnutia bol obsiahly neobstojí, pretože je skutočne
záležitosťou niekoľko málo minút, aby správny orgán druhého stupňa prekopíroval do svojho
rozhodnutia tie časti výroku prvostupňového rozhodnutia, s ktorými sa stotožňuje (zvlášť
dnes pri využívaní modernej výpočtovej techniky). Navyše, ak by tak urobil, vyhol by sa
správny orgán druhého stupňa ďalšej námietke voči neurčitosti výroku, s ktorou sa súd
prvého stupňa vôbec nevysporiadal. Žalobca tiež uviedol, že súd prvého stupňa vôbec
nereagoval na to, že z výroku správneho orgánu druhého stupňa vôbec nie je zrejmé, akým
spôsobom žalovaný rozhodol o ďalších napadnutých častiach územného rozhodnutia, či ich
potvrdil alebo zmenil a ak zmenil, tak ako, pretože potvrdil len tie časti územného
rozhodnutia, ktorými boli určené podmienky pre umiestnenie stavby. Súd prvého stupňa
si síce osvojil žalobcom citovanú judikatúru Najvyššieho súdu SR, ale nedokázal ju správne
a najmä dôsledne aplikovať. Zlyhanie súdu je osobitne vypuklé práve v tej časti, kde obhajuje
celkom zjavne nesprávny postup správnych orgánov spočívajúci v tom, že súčasťou ich
výroku nie sú záväzné podmienky určené pre umiestnenie stavby dotknutými orgánmi.
Tu je celkom evidentné, že spôsob uvažovania súdu prvého stupňa je nekonzistentný
a neudržateľný. Ak totiž súd uznáva, že je neprípustné, aby účastník konania musel prácne
porovnávať dve správne rozhodnutia, aby mohol vôbec identifikovať to, ako sa rozhodlo, tak
potom je úplne nepochopiteľné, prečo akceptoval to, že niektoré záväzné podmienky
umiestnenia stavby súčasťou rozhodnutia vôbec nie sú. Ak Najvyšší súd SR považuje za
neprípustné to, že účastník konania musí identifikovať to, ako sa vo veci rozhodlo
porovnávaním rozhodnutí správnych orgánov, tak potom musí byť úplne vylúčené to, kedy
účastník konania ani porovnávaním rozhodnutí správnych orgánov nemá šancu zistiť, ako
bolo vo veci rozhodnuté. Pokým totiž ešte porovnávaním dvoch rozhodnutí sa účastník
konania môže, síce prácne, ale predsa dopátrať toho, ako bolo vo veci rozhodnuté, to je úplne
14
vylúčené v prípade, ak správny orgán výrok vymedzuje odkazom na dokument správneho
orgánu alebo dotknutej osoby, ktorý súčasťou rozhodnutia nie je. „Obrana“ správnych
rozhodnutí súdom prvého stupňa spočívajúca v tom, že s dokumentmi, na ktoré správne
rozhodnutia odkazujú, sa mal žalobca oboznámiť, je absurdná a súd popiera svoje vlastné
argumenty. Súd prvého stupňa totiž na jednej strane tvrdí, že výrok má v presnej, stručnej
a úplnej formulácii vyjadriť záver správneho orgánu o otázke, ktorá bola predmetom
rozhodnutia, ale na druhej strane akceptuje to, že výrok je nepresný a najmä neúplný, kedy
neobsahuje záväzné podmienky pre umiestnenie stavby, ale odkazuje na dokumenty, ktoré
jeho súčasťou nie sú. Zdôraznil, že z uvedeného hľadiska je úplne irelevantné, či sa mal
účastník konania oboznámiť s podkladom rozhodnutia alebo nie, relevantné je naopak to, že
účastník konania nemá možnosť z rozhodnutia zistiť presný a najmä úplný záver správneho
orgánu o otázke, ktorá bola predmetom konania. Jednoducho výrok územného rozhodnutia
v rozpore s § 39a ods.2 stavebného zákona neobsahuje požiadavky vyplývajúce zo stanovísk
dotknutých orgánov. Pre úplnosť tiež uviedol, že vyššie uvedené námietky uplatnil už
v konaní pred správnymi orgánmi, ktoré sa však s nimi nevysporiadali. V rozpore s § 47
ods.3 správneho poriadku správne rozhodnutia neobsahovali vyrovnanie sa s námietkami
účastníka konania, čo súd prvého stupňa úplne opomenul. Už len z dôvodu
nepreskúmateľnosti mal súd napadnuté rozhodnutia zrušiť (§ 250j ods.2 písm. d/ O.s.p).
2. porušenie čl. 48 ods.2 Ústavy SR a § 3 ods.2 správneho poriadku
Žalobca tvrdil, že žalovaný flagrantným spôsobom porušil čl. 48 ods.2 Ústavy SR,
§ 3 ods.2 správneho poriadku, pretože pred vydaním rozhodnutia mu neumožnil (žalobcovi)
vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho
doplnenie. Stavebný zákon uplatnenie predmetných ustanovení správneho poriadku výslovne
nevylúčil. Žalobca uviedol, že argumentácia súdu prvého stupňa je neprijateľná, nakoľko ušlo
jeho pozornosti, že porušenie § 33 ods.2 správneho poriadku je súčasne aj porušením
ústavného práva garantovaného čl. 48 ods.2 Ústavy SR (práva vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom). V danom prípade nejde iba o procesnú vadu, ale o porušenie
Ústavy SR, na ktorý prípad § 250i ods.3 O.s.p. nedopadá, z čoho treba vyvodiť príslušné
dôsledky. Poukázal tiež na nález Ústavného súdu SR sp. II. ÚS 48/97, podľa ktorého podstatu
právnej istoty treba vidieť predovšetkým v tom, že fyzickým osobám štát, ale najmä nezávislé
súdy budú poskytovať efektívnu ochranu ich práv a umožnia im realizovať ich subjektívne
práva. Tento ústavný imperatív vyžadoval v danom prípade zrušenie napadnutých rozhodnutí,
15
aby bola zabezpečená efektívna ochrana a realizácia základných práv. Súd prvého stupňa tiež
žiadnym spôsobom neodôvodnil, prečo porušenie § 33 ods.2 správneho poriadku, nie je takou
vadou, ktorá nemohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Preto v tejto časti je
jeho rozsudok nepreskúmateľný. Podľa žalobcu navyše opak je pravdou, pretože práve
porušenie § 33 ods.2 správneho poriadku je takou vadou, ktorá mohla mať vplyv na
zákonnosť rozhodnutia. Ako vyplýva z § 250i ods.3 O.s.p., postačí aj potenciálna možnosť,
že procesná vada má vplyv na zákonnosť rozhodnutia, čo je v danom prípade splnené. Súd
prvého stupňa preto pochybil, keď § 250i ods.3 O.s.p. aplikoval.
3. porušenie § 3 ods.2 správneho poriadku
Žalobca namietal, že napriek jeho žiadosti o oznámenie mien a priezvisk
zamestnancov, ktorí sa budú zúčastňovať na prejednávaní a rozhodovaní veci za účelom
zváženia podania námietky predpojatosti, správny orgán toto neurobil, čím uprel účastníkovi
právo garantované nielen v § 3 ods.2, § 9 a nasl. správneho poriadku, ale aj čl. 46 ods.1
Ústavy SR (právo na inú právnu ochranu). Súd prvého stupňa sa s námietkou žalobcu
v tomto smere vôbec nezaoberal, pričom sa obmedzil len na to, že o námietke voči
I.. I. Č. bolo rozhodnuté. V tom však námietka žalobcu nespočívala, pričom súd ďalej tvrdil,
že žalobca uplatnil námietku voči I.. A.. I. K. až po vydaní rozhodnutia o odvolaní, čo je však
nezmysel. Z rozhodnutia žalobcu č.: 2006/00941/KRA-preruš. z 28. septembra 2006
jednoznačne vyplýva, že námietka predpojatosti bola uplatnená skôr, ako 2. októbra 2006. Je
zrejmé, že o námietke žalobcu rozhodnuté nebolo. Zdôraznil, že súd prvého stupňa neuviedol,
či sa I.. A.. I. K. zúčastňovala na prejednávaní (rozhodovaní) alebo nie, resp. ktorý
zamestnanec sa na prejednávaní (rozhodovaní) zúčastňoval. Súd prvého stupňa nereagoval
ani na to, že žalobcovi nebolo v rozpore s § 3 ods.2 správneho poriadku umožnené podať
námietku predpojatosti voči tomu zamestnancovi správneho orgánu, ktorí sa zúčastňoval na
prejednávaní a rozhodovaní veci.
4. o odvolaní rozhodla osoba, ktorá mala byť z prejednávania a rozhodovania
vylúčená
Súd sa nevysporiadal so žalobcom uplatnenou námietkou predpojatosti aj proti
prednostovi Krajského úradu v Ž., o ktorej Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR
rozhodnutím č.: 2006-12681/56211-2:530/Po z 25. septembra 2006 rozhodlo tak, že jej
16
nevyhovelo. Žalobca uviedol, že proti rozhodnutiu o vylúčení pracovníka správneho orgánu
nemožno podať samostatné odvolanie (§12 ods.2 správneho poriadku), čo však nebráni tomu,
aby súd konajúc v plnej jurisdikcii podľa piatej časti O.s.p. túto námietku neskúmal. Krajský
súd sa s touto námietkou nevysporiadal, ale odkázal len na uvedené rozhodnutie, pričom bol
povinný sa s touto námietkou vecne zaoberať, čo neurobil. Posúdenie je teda nielen neúplné,
ale aj nesprávne.
5. nesplnenie podmienok podľa § 41 ods.1 stavebného zákona
Súd prvého stupňa považoval pôvodné územné rozhodnutie za právoplatné, a to bez
toho, aby sa zaoberal s právnym inštitútom právoplatnosti správneho rozhodnutia z pohľadu
vymedzeného v § 52 ods.1 správneho poriadku. Súd neodpovedal na námietku, že správne
orgány v pôvodnom konaní opomenuli účastníkov konania a tým, či títo majú alebo nemajú
právo podať odvolanie. Poukázal na to, že či sa opomenutí účastníci konania svojich
opomenutých práv domáhali alebo nie, je úplne irelevantné, pretože to nemá žiadny vzťah
k tomu, či pôvodné územné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť alebo nie. Podmienkou
právoplatnosti ako vyplýva z § 52 ods.1 správneho poriadku totiž nie je, či sa opomenutí
účastníci svojich práv domáhajú alebo nie. V nadväznosti na uvedené sa žalobca nedomáha
práv pre iných účastníkov konania. Jeho námietka spočívala v tom, že nie je splnená
podmienka podľa § 41 ods.1 stavebného zákona, t.j. podmienka právoplatnosti pôvodného
územného rozhodnutia, čo je objektívna skutočnosť, a preto úvaha súdu o tom, že sa domáha
práv iných, je preto nepodložená, nezmyselná a účelová. Čo sa týka § 250d ods.2,3 O.s.p.,
ušlo pozornosti súdu, že ide o výnimku z toho, že súd v rámci správneho súdnictva
preskúmava právoplatné rozhodnutia správnych orgánov. Takýchto výnimiek je nakoniec
viac (napr. prípady tzv. nulitných rozhodnutí). Žalobca poukázal na to, že domnienku
o právoplatnosti nepotvrdzuje ani dikcia § 62 ods.1 písm. c/ správneho poriadku. Odňatie
možnosti zúčastniť sa konania nemožno interpretovať v rozpore s § 52 ods. 1 správneho
poriadku, lebo logicky sa potom dôvod obnovy podľa § 62 ods.1 písm. c/ správneho poriadku
vzťahuje na iné prípady neumožnenia realizácie procesných práv, než prípady spočívajúce
v úplnom opomenutí účastníka konania vyvrcholiace nedoručením rozhodnutia správneho
orgánu prvého stupňa. Čo sa týka odkazu súdu prvého stupňa na iné rozhodnutia, z ktorých
má vyplývať právoplatnosť pôvodného územného rozhodnutia, poukázal na to, že žiadny
z orgánov sa otázkou právoplatnosti pôvodného rozhodnutia nezaoberal a z hľadiska vyššie
uvedených námietok túto otázku neriešil.
17
6. absencia splnenia podmienky podľa § 38 stavebného zákona a porušenie
§ 137 stavebného zákona
Súd sa nevysporiadal úplne s námietkami žalobcu, ktorý namietal nesplnenie
podmienky podľa § 38 stavebného zákona, pretože súčasťou správneho spisu neboli doklady
o tom, že pozemky na ktorých sa stavba umiestnila sú vo vlastníctve Mesta Ž.. Vychádzajúc
z výroku územného rozhodnutia sa stavba umiestňuje na pozemkoch parcelné čísla : X. a X
v kat. úz. Ž. a na pozemkoch parcelné čísla : X. ktoré sú údajne vo vlastníctve mesta Ž..
V spise sa nachádzajú výpisy z listu vlastníctva osvedčujúce vlastníctvo iba pozemku
parcelné č. X.. K iným pozemkom nebola existencia vlastníckeho a ani iného práva
k pozemkom preukázaná žiadnym relevantným spôsobom. Vychádzal preto z toho, že
podmienka podľa § 38 stavebného zákona nie je splnená. Poukázal tiež na skutočnosť, že
pozemky parc. čísla : X, X a X sú vedené na listoch vlastníctva s tým, že sú majetkovoprávne
nevysporiadané, t.j. Mesto Ž. teda ani nemôže preukázať vlastnícky alebo iný vzťah k nim.
S touto námietkou sa žalovaný žiadnym spôsobom nevysporiadal, pričom navyše zmenil
územné rozhodnutie v časti uvedenia pozemkov, na ktorých sa stavba umiestňuje, ktorý
postup žiadnym spôsobom neodôvodnil. Tým žalovaný založil vadu nepreskúmateľnosti,
ktorá vada je obligatórne dôvodom na zrušenie rozhodnutia súdom (§ 250j ods.2 písm. d/
O.s.p.).
Žalobca tiež poukázal na to, že namietal skutočnosť, že navrhovateľ nadobudol
pozemok parc.č. X. na základe kúpnej zmluvy Č. uzavretej medzi Mestom Ž. ako
predávajúcim a navrhovateľom ako kupujúcim, pretože predmetná kúpna zmluva je absolútne
neplatným právnym úkonom podľa § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka
v znení neskorších predpisov (ďalej v texte „Obč.Z“), pričom navrhovateľ v dôsledku
absolútne neplatnej kúpnej zmluvy nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k predmetným
pozemkom. V prípade neplatnosti podľa § 39 Obč.Z ide o neplatnosť absolútnu, ktorá
nemôže byť zhojená dodatočným schválením (ratihabíciou) a nemôže sa ani konvalidovať
dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti. Súd prvého stupňa sa zaoberal iba námietkou
žalobcu z hľadiska § 137 stavebného zákona, pričom vec nesprávne právne posúdil.
Z ust. § 137 stavebného zákona vyplýva jednoznačne zákaz, aby sa stavebný úrad zaoberal
občianskoprávnymi námietkami, ktorou je aj námietka neplatnosti právneho úkonu, pretože
18
o neplatnosti právneho úkonu môžu rozhodovať len súdy. Súd prvého stupňa nesprávne
dospel k záveru, že žalobca sa spochybnením vlastníctva žalobcu domáhal cudzích práv.
7. nedostatky žiadosti o vydanie územného rozhodnutia
Žalobca namietal, že predložená žiadosť žalobcu neposkytuje dostatočný podklad pre
posúdenie návrhu na umiestnenie stavby, a preto stavebný úrad nemohol rozhodnúť o vydaní
územného rozhodnutia. Súčasťou projektovej dokumentácie nie je časť B 5. Starostlivosť
o životné prostredie, hoci je to uvedené v obsahu. Nakoľko žiadosť o vydanie územného
rozhodnutia postrádala náležitosť podľa § 3 ods.4 písm. g/ VoVSZ, stavebný úrad nemohol
v územnom konaní preskúmať návrh predovšetkým z hľadiska starostlivosti o životné
prostredie, a preto ani nemohol rozhodnúť o vydaní územného rozhodnutia. Súd prvého
stupňa rozsiahlo odôvodnil, že správne orgány mali k dispozícii príslušné podklady, čím
vykonal zjavnú nadprácu. Ak totiž samotné správne orgány neboli schopné v rozhodnutiach
sa vysporiadať s námietkami žalobcu a vyvrátiť ich, na základe čoho potom tak robil súd za
nich? Ušlo teda pozornosti súdu, že žalovaný sa s námietkami žalobcu vôbec nezaoberal,
z čoho mal vyvodiť príslušné dôsledky. Súd sa s touto námietkou vôbec nevysporiadal,
pričom nebolo jeho úlohou odôvodňovať rozhodnutie správnych orgánov,
8. neexistenciu zápisnice z ústneho pojednávania
Súd prvého stupňa, hoci použil alibistický pojem o neštandardnosti zápisnice
z ústneho pojednávania, v konečnom dôsledku nespochybnil, že „zápisnica“ nie je v súlade
so zákonom. Žalobca namietal, že v rámci ústneho konania uplatnil aj ďalšie námietky, okrem
tých, ktoré sú v písomnom podaní. Považoval za absurdné, aby súd na jednej strane dospel
k záveru, že z konania neexistuje zápisnica v zmysle § 22 správneho poriadku, a aby na
druhej strane z nej vychádzal, ak žalobca v správnom konaní navrhoval dôkazy na
preukázanie jej nezákonnosti. Zdôraznil, že žalovaný a ani súd nemohli vychádzať
zo skutočnosti, že námietky neuplatnil, pretože to nemali zákonným spôsobom preukázané.
Žalovaný naopak bol povinný sa s námietkami žalobcu vysporiadať, čo však neurobil a z čoho
súd nevyvodil žiadne dôsledky.
9. nesúlad územného rozhodnutia s územným plánom mesta Ž.
19
Zdôraznil, že v posudzovanej veci nejde o súlad urbanistickej štúdie s napadnutými
rozhodnutiami, ale o súlad s územným plánom Mesta Ž.. Účastník má právo na to, aby
sa súd vysporiadal s jeho argumentmi (námietkami), ktoré sú relevantné. V žiadnom prípade
nemôže byť dôvodom prehliadania vyššie uvedenej argumentácie dikcia § 250h ods.1 O.s.p.,
podľa ktorého až do rozhodnutia súdu môže žalobca rozsah napadnutia správneho
rozhodnutia obmedziť, rozšíriť ho môže len v lehote podľa § 250b. Uvedené ustanovenie
totiž na dôvody (argumentáciu) žaloby aplikovateľné nie je. Zo systematického výkladu
O.s.p. jednoznačne vyplýva, že rozsahom, v akom sa rozhodnutie napáda, sa rozumie rozsah,
v akom bol napadnutý výrok, t.j. ktorú časť resp. časti výroku boli napadnuté. Dôvodmi
(argumentmi), z akých sa rozhodnutie napáda, sa rozumie uvedenie skutočností, ktoré
spôsobujú rozpor so zákonom. Skutočnosť, že O.s.p. striktne rozlišuje medzi rozsahom
a dôvodmi, z ktorých bolo nejaké rozhodnutie napadnuté, expressis verbis vyplýva napríklad
z § 205 ods.3 O.s.p. alebo z § 212 ods.1 O.s.p. Je predsa nepredstaviteľné a v rozpore
s princípom právnej istoty, aby sa tie isté pojmy v tom istom právnom predpise vykladali
s odlišným obsahom. Ak teda dôvody (argumentáciu) pod rozsah napadnutia rozhodnutia
subsumovať nemožno, ani prehĺbenie alebo doplnenie argumentácie podľa § 250h ods.1
O.s.p. posudzovať (a ani obmedzovať) nemožno. Žalobca zároveň upozornil, že čo sa týka
námietok rozporu s územným plánom, v žiadnom prípade nejde o novú argumentáciu. Totiž
rozpor s územným plánom bol uvedený už v žalobe, pričom O.s.p. a ani žiadny zákon
nezakazuje žalobcovi, aby počas konania rozvíjal, spresňoval alebo prehlboval uplatnené
žalobné dôvody (žalobné body). Ak by teda súd na námietku žalobcu neprihliadol
a nevysporiadal sa s ňou, došlo by k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Skutočnosť, že otázka súladu napadnutých rozhodnutí s územným plánom Mesta Ž. je
právnou otázkou, je daná predovšetkým tým, že súd sa zaoberá súladom rozhodnutia
správneho orgánu so všeobecne záväznými právnymi predpismi in concretro s ustanoveniami
stavebného zákona a všeobecne záväzným nariadením obce, ktoré je všeobecne záväzným
právnym predpisom, čo vyplýva z atribútu nariadenia. Nariadenie je charakterizované ako
všeobecne záväzné, má atribúty platnosti a účinnosti vlastné právnym predpisom, pričom
všeobecné záväzné nariadenia sú predmetom preskúmania Ústavným súdom SR v rámci
konania o súlade právnych predpisov a všeobecne záväzné nariadenie je považované za
právny predpis samotnou Ústavou SR. Z uvedeného potom logicky vyplýva, že zisťovanie
súladu/nesúladu napadnutých rozhodnutí s územným plánom Mesta Ž. nie je zisťovaním
skutkového stavu, ale právnym posúdením. Záver o súlade/nesúlade s územným plánom
20
Mesta Ž. nie je skutkovým záverom, ale právnym záverom. Ak potom správne orgány prvého
a druhého stupňa posúdili súlad rozhodnutí s územným plánom určitým spôsobom, pričom
Mesto Ž. potom prehodnotilo, pretože posúdilo danú otázku aj podľa záväzných častí
územného plánu Mesta Ž., ktoré boli pôvodne opomenuté (čo bolo tiež v žalobe namietané)
nejde o zmenu skutkového stavu.
Súd prvého stupňa sa námietkami žalobcu - zjavným a do očí bijúcim rozporom
územného rozhodnutia a rozhodnutia o odvolaní s územným plánom mesta Ž., a tým
aj rozporom so zákonom – odmietol zaoberať. Ak by tak totiž urobil, nemohol by dospieť
k inému záveru, ako takému, že územné rozhodnutie je nezákonné. Neudržateľnosť postupu
súdu je zjavná z jeho argumentácie, nakoľko sa nezaoberá súladom územného rozhodnutia
a rozhodnutia o odvolaní s územným plánom Mesta Ž., ale s urbanistickou štúdiou, ktorá je
v danej veci irelevantná.
10. nepreskúmateľnosť územného rozhodnutia a rozhodnutia o odvolaní
Žalobca tiež namietal, že na túto námietku krajský súd vôbec nereagoval,
čo spôsobuje nielen nepreskúmateľnosť rozsudku, ale je aj porušením práva na súdnu
ochranu (čl. 46 ods.1 Ústavy SR) a práva na spravodlivý súdny proces (čl. 6 ods.1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd). Zdôraznil, že podstatou základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy SR je aj povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci
konať tak, aby bola súdmi poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok Ústavy
SR vykonávajú. Z takto materiálne poňatého práva na súdnu ochranu potom rezultuje právo
účastníka, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiadal
so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci
právne významné. Súd nemôže opomenúť žiadnu skutkovú alebo právne významnú otázku,
pretože to je znak arbitrárnosti, ale musí vec posúdiť a svoje závery zdôvodniť zo všetkých
do úvahy prichádzajúcich hľadísk. V konečnom dôsledku má účastník právo na to, aby sa súd
vysporiadal s jeho námietkami, ktoré sú relevantné.
Žalobca zároveň na podporu svojej právnej argumentácie ohľadne jednotlivých
odvolacích dôvodov, doplnil odvolanie o citáciu početných rozhodnutí Najvyššieho súdu SR,
nálezov Ústavného súdu SR, ako aj rozsudkov Európskeho súdu pre ľudské práva.
21
Žalobca zároveň v rámci odvolania uviedol, že krajský súd priznal žalovanému
náhradu trov konania spočívajúcu v náhrade trov právneho zastúpenia, čo je v rozpore so
zákonom. Poukázal na to, že piata časť O.s.p. obsahuje v § 250k O.s.p. osobitnú úpravu
náhrady trov konania, a preto analogické použitie § 142 ods.1 O.s.p. podľa § 246 ods.1
O.s.p. tu nie je namieste. Ustanovenie § 250k O.s.p. umožňuje priznať náhradu trov konania
len žalobcovi a nie žalovanému. Ak by to tak nebolo, nemalo by zmysel, aby zákonodarca
vôbec ustanovenie § 250k O.s.p. do zákona začlenil. Žalobca v tomto smere zároveň poukázal
na doktrinálny právny názor potvrdzujúci, že správnemu orgánu náhrada trov konania
neprináleží, pretože by bolo minimálne údiv vzbudzujúce, aby sám správny orgán nebol
schopný alebo ochotný pred súdom obhájiť rozhodnutie, ktoré sám vydal. To sa stalo
v danom prípade.
Z uvedených dôvodov žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného z 22. októbra 2006, vrátane
rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu z 22. mája 2006 sa zrušuje s tým, že žalovaný
je povinný zaplatiť žalobcovi trovy konania, vrátane trov právneho zastúpenia.
Žalovaný a vedľajší účastník vo svojich písomných vyjadreniach k odvolaniu
žalobcu navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny
potvrdil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods.2 O.s.p.) preskúmal
napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní žalobcu (§ 212 ods.1
O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie je opodstatnené.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia
alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb.
Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol
v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods.1 O.s.p.).
Úlohou súdu prvého stupňa bolo postupom podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti
O.s.p. preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného, ktorým ako odvolací orgán podľa § 59
22
ods.2 správneho poriadku rozhodnutie Mesta Ž. č. C-3856/2006-Db z 22. mája 2006 –
– ktorým stavebný úrad zmenil a nahradil pôvodné právoplatné územné rozhodnutie vydané
pod č. C-10644/2004-Db z 9. septembra 2004 pre vedľajšieho účastníka – zmenil tak, že
vo výroku rozhodnutia – v časti v ktorej sú uvedené parcely, na ktorých sa predmet
územného rozhodnutia umiestňuje – doplnil tento o ďalšie parcely, na ktorých budú
umiestnené jednotlivé stavebné objekty v zmysle objektovej skladby a to parcely stavbou
dotknuté : X. a zároveň uviedol, že ostatné časti predmetného rozhodnutia, ktorým boli
určené podmienky pre uskutočnenie umiestnenia stavby, ostávajú bezo zmien a tieto
v celom rozsahu potvrdil.
Podľa ust. § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi
a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo
spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti, ktorými sú podľa
§ 47 ods.1 cit. zákona výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní.
Podľa § 59 ods.2 správneho poriadku ak sú pre to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie
zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí.
Ako vyplýva z judikatúry Najvyššieho súdu SR, výrok rozhodnutia je jadrom celého
rozhodnutia, ktorým sa určujú konkrétne práva a povinnosti účastníkov správneho konania.
Musí preto v presnej, stručnej a úplnej formulácii vyjadriť záver správneho orgánu o otázke,
ktorá je predmetom rozhodnutia. Výrok rozhodnutia musí byť vždy určitý a presný. Túto
požiadavku určitosti, presnosti a zrozumiteľnosti výroku treba dôsledne rešpektovať aj pri
vydávaní rozhodnutia odvolacieho orgánu, a to preto, aby účastník konania mohol
jednoznačne a určite poznať konečný výsledok konania bez toho, aby musel prácne
porovnávať znenie rozhodnutí správnych orgánov obidvoch stupňov.
Z podkladov súdneho spisu je zrejmé, že žalobca v rámci žaloby ako jeden
zo žalobných dôvodov uviedol neurčitosť výroku žalovaného správneho orgánu,
a to predovšetkým z dôvodu, že žalobca ako účastník konania je postavený do právnej
neistoty, kedy musí rozhodnutie vo veci rekonštruovať prácnym porovnávaním rozhodnutí
správnych orgánov dvoch stupňov, pričom vôbec nie je zrejmé, akým spôsobom žalovaný
rozhodol o ďalších napadnutých častiach územného rozhodnutia, či ich potvrdil alebo zmenil
23
a ak zmenil, tak ako, pretože potvrdil len tie časti územného rozhodnutia, ktorými boli určené
podmienky pre umiestnenie stavby.
Podľa názoru odvolacieho súdu námietka neurčitosti výroku rozhodnutia žalovaného
je v plnom rozsahu dôvodná. Odvolací súd zároveň tiež poukazuje na skutočnosť, že
žalovaný, ktorý sa dopustil závažného pochybenia tiež v tom, že za stavu, keď čiastočne
zmenil výrok prvostupňového rozhodnutia, a to doplnením ďalších 33 parciel – pričom
neuniklo pozornosti odvolacieho súdu, že parc.č. X. je v rámci výroku uvedená duplicitne –
tieto však bližšie nešpecifikoval, keď neuviedol ich výmeru, neoznačil listy vlastníctva
na ktorých sú vedené a ani katastrálne územie v ktorom sa nachádzajú.
Napadnuté rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné tiež z dôvodu, žalovaný
správny orgán v rámci jeho odôvodnenia zmenu výroku prvostupňového rozhodnutia,
t.j. aplikáciu ustanovenia § 59 ods.2 správneho poriadku, vôbec neodôvodnil.
Odvolací súd v posudzovanej veci uvedenú námietku žalobcu smerujúcu proti
rozsudku krajského súdu – ktorý nepreskúmateľné rozhodnutie žalovaného akceptoval –
– posúdil ako rozhodujúcu. Neurčitý výrok rozhodnutia žalovaného správneho orgánu totiž
sám osebe zakladá nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, a to bez toho aby
sa odvolací súd musel zaoberať vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia.
Za tohto stavu vo veci odvolací súd rozhodol tak, že napadnutý rozsudok krajského
súdu podľa § 250ja ods.3 O.s.p. zmenil tak, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
O trovách konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 224 ods. 1
O.s.p. v spojení § 250k ods.1 O.s.p. tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov
konania v sume 1339,56 €. Priznané trovy pozostávajú z trov konania spočívajúcich
v zaplatení súdnych poplatkov v celkovej sume 132 €, a to za žalobu a odvolanie po 66 €
a z trov právneho zastúpenia žalobcu advokátom v prvostupňovom konaní, ako aj
v odvolacom konaní v celkovej sume 1207,56 €.
Trovy prvostupňového konania tvorí tarifná odmena vypočítaná podľa § 11 ods.1
Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
24
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej v texte len
„vyhláška“) za 5 úkonov právnej služby (príprava a prevzatie veci, podanie žaloby
19. októbra 2006, účasť na pojednávaní 17. júna 2008, písomné vyjadrenie k predmetu
konania 19. júna 2007, účasť na pojednávaní 11. novembra 2008) vo výške 48,62 €
(1465 Sk) s paušálnou náhradou vo výške 6,31 € (§ 16 ods.3 cit. vyhlášky), náhrada za
stratu času v súvislosti s cestou na pojednávanie na krajský súd 17. júna 2008, v sume po
84,32 € (10,54 € za každú polhodinu strávenú cestou, t.j. 10,54x8=84,32 €)
a 11. novembra 2008 v sume 84,32 € (10,54x8=84,32 €) za 8 začatých polhodín v zmysle
§ 17 ods.1 vyhlášky. Zároveň súd priznal navrhovateľovi náhradu cestovných výdavkov
v celkovej sume 236,76 €, ktorá pozostáva z cestovného na 2 pojednávania krajského súdu
a náhrady výdavkov na pohonné látky. Cestovné bolo priznané v uplatnenej cene cestovnej
náhrady na trase B.-Ž. a späť vo výške po 73,20 €, a to za cesty na pojednávanie 17. júna
2008 a späť a 11. novembra 2008 a späť (suma základnej náhrady – od 1. júna 2008 – – 0,183
€/km x 200 – vzdialenosť B.-Ž.) a náhrady výdavkov za pohonné látky (benzín 95 Natural)
pri použitom osobnom motorovom vozidle zn. H., R., C. (priemerná spotreba 9 l/100km),
a to 17. júna 2008 – 2 x 200 km x 0,09 l/km x 1,37 € = 49,32 € a 11. novembra 2008 – 2 x
200 km x 0,09 l/km x 1,14 € = 41,04 €. Nakoľko právny zástupca žalobcu preukázal, že je
platiteľom dane z pridanej hodnoty, v súlade s ust. § 18 ods.3 vyhlášky tarifná odmena bola
zvýšená o daň z pridanej hodnoty v sume 46,18 €. Trovy prvostupňového konania
predstavujú teda spolu sumu 726,23 €.
Trovy odvolacieho konania tvorí tarifná odmena vypočítaná podľa § 11 ods.1
vyhlášky za 3 úkony právnej služby (odvolanie z 22. augusta 2009, nahliadnutie do spisu
dňa 16. novembra 2009, účasť na pojednávaní 18. novembra 2009) vo výške po 115,90 €
a za 1 úkon - účasť na vyhlásení rozsudku 17. decembra 2009 vo výške 22,98 €
s paušálnou náhradou vo výške 6,95 € /§ 16 ods.3 cit. vyhlášky/, pričom tarifnú odmenu bolo
potrebné zároveň zvýšiť o daň z pridanej hodnoty vo výške 76,85 € (§ 18 ods.3 vyhlášky).
Trovy odvolacieho konania predstavujú teda spolu sumu 481,33 €.
Náhradu trov konania je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi na účet jeho právneho
zástupcu v súlade s § 149 ods.1 O.s.p..
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.
25
V Bratislave 17. decembra 2009
JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Dagmar Bartalská