Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
a1a/368815.dd4199.pdf
PDF · 165.19 KB
No categories available
5Sžf/21/2009
Najvyšší súd
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu
senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny
Berthotyovej, PhD., v právnej veci žalobcu: J., bytom N., IČO: X., zast.: JUDr. L.,
advokátom so sídlom H., proti žalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky,
so sídlom Nová ulica č. 13, Banská Bystrica o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
správneho orgánu v daňovom konaní, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Košiciach zo dňa 06. novembra 2008 č. k. 6S 107/2007-20, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach
zo dňa 06. novembra 2008 č. k. 6S 107/2007-20 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného
č.: I/223/10568-66194/2007/992517-r zo dňa 24.08.2007 ako aj rozhodnutie Daňového úradu
v Rožňave č. j.: 728/230/15226/2007/Far z 25.05.2007 r u š í a vec v r a c i a
žalovanému na ďalšie konanie.
Žalovaný je povinný do 30 dní od doručenia rozsudku zaplatiť žalobcovi na účet jeho
právneho zástupcu náhradu trov konania vo výške 484,37, €.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Rozhodnutím č. : I/223/10568-66194/2007/992517-r zo dňa 24.08.2007 žalovaný ako
odvolací orgán v daňovom konaní podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní
a poplatkov (ďalej na účely tohto rozsudku len „zák. č. 511/1992 Zb.“) potvrdil odvolaním
napadnuté rozhodnutie Daňového úradu Rožňava č.: 728/230/15226/2007/Far z 25.05.2007
vo veci vyrubenia rozdielu na dani z pridanej hodnoty žalobcovi za zdaňovacie obdobie
november 2005 v sume 123.786,– Sk.
Rozhodnutie bolo odôvodnené najmä tým, že žalobca nepreukázal v zmysle § 29 ods. 8
zák. č. 511/1992 Zb. naplnenie predmetu zmluvy zo dňa 01.10.2005 čo do rozsahu, priebehu
a výkonu činnosti v čase a objeme, pričom charakter činnosti (lesnícke práce) si priamo
vyžadoval evidenciu ich uskutočnenia a preberania, aj vzhľadom na kontrolu správnosti
prípadnej fakturácie dodávateľom. Tiež daňový orgán poukázal na ust. § 49 ods. 2 zákona
č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej na účely tohto rozsudku „zák. č. 222/2004
Z.z.“), podľa ktorého platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným
platiteľom v tuzemsku z tovaru a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľom dodané.
Ďalej žalovaný uviedol, že počas vykonanej daňovej kontroly u žalobcu správca dane
zistil, že platiteľ dane si odpočítal daň z faktúr (č. 025 11 zo dňa 27.11.2005 a č. 035 11
zo dňa 30.11.2005), na ktorých ako dodávateľ lesníckych činností (ťažba, približovanie,
manipulácia) bol uvedený O., N.. Prostredníctvom Daňového úradu N. bolo správcovi zaslané
vyjadrenie pána O., ktorý uviedol, že uvedené faktúry nevystavil, lesnícku činnosť nemá
v predmete činnosti a ani ju nevykonáva, nepozná žiadnu osobu menom J. a ani v Rožňave
nikdy nebol. Pečiatku a podpis na uvedených faktúrach nespochybnil, ale nielen túto pečiatku
ale aj pripravené a podpísané prázdne faktúry aj iné doklady stratil (pri pečiatke uviedol
dátum približne začiatkom decembra 2005).
K čestnému prehláseniu O. zo dňa 14.08.2006 žalovaný uviedol, že neobsahuje také
konkrétne informácie, ktoré by umožnili overiť ich pravdivosť, a obsah prehlásenia je
v ostrom rozpore so skutočnosťami (konkrétnymi), ktoré uviedol do zápisníc štátnych
inštitúcií. V čestnom prehlásení nie je uvedené ako, kedy, kým a čím mali byť vykonané
lesnícke práce.
V súvislosti s dodatočne predloženým čestným prehlásením O., správca dane opätovne
dožiadal o jeho vypočutie ako svedka, ktoré však nebolo vykonané, lebo sa na predvolanie
nedostavil. Pri tej príležitosti dožiadaný daňový úrad zistil, že O. nebol registrovaný na daň
z príjmov zo závislej činnosti, daňové priznania k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie III. a IV. štvrťrok 2005 podal negatívne, ako aj daňové priznanie k dani z príjmov
fyzických osôb za rok 2005, nebol registrovaný ako platiteľ poistného na sociálne poistenie
ako zamestnávateľ, ku dňu 25.08.2006 ukončil podnikanie a dňa 11.11.2006 zomrel.
Na vypočutie sa nemohol dostaviť, lebo v tom čase bol hospitalizovaný.
Ďalej správca dane zistil z výpovede žalobcu, že tento jednal s pánom O.,
a pravdepodobne s jeho účtovníčkou, išlo o požičanie pracovníkov, práce prebehli v okolí
obce Beňuš v pohorí Nízkych Tatier, vyplácal ich ten, s kým boli dohodnutí, ale nie žalobca.
Žalobca doklad s menami pracovníkov odmietol predložiť z dôvodu, aby im neuškodil. Práce
v lesníckej činnosti mali byť vykonané na základe Zmluvy č. 15/09/2005. Predmetom zmluvy
boli ťažba dreva, približovanie dreva, manipulácia dreva, ktoré mali byť vykonané
od 1.10.2005 do 31.12.2005. Úhrada za vykonanie prác mala byť vykonaná na základe
dokladov faktúrou, fakturácia sa mala vykonať len za ukončené práce a po odovzdaní
pracoviska.
II.
Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca na Krajský súd v Košiciach žalobu zo dňa
25.09.2007.
Krajský súd ako súd prvého stupňa postupom podľa § 247 a nasl. O.s.p. preskúmal
napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov žaloby a dospel
k záveru, že žaloba nie je dôvodná, a preto žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.
Svoj rozsudok s odkazom na ust. § 49 ods. 1 a 2 a § 51 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z.z.
a § 29 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb. odôvodnil krajský súd najmä tým, že žalobca neuniesol
dôkazné bremeno, lebo dôkazy, ktoré predložil v daňovom konaní, nepreukazovali, že splnil
podmienky zákona pre odpočítanie dane podľa § 49 zák. č. 222/2004 Z.z., tzn. že práce boli
vykonané O., keďže ten žiadnu podnikateľskú činnosť nevykonával, žiadnych zamestnancov
nemal. Podľa krajského súdu dodatočné čestné prehlásenie žalobcu nemá takú dôkaznú silu,
ktorá by mohla spochybniť zistenia správcu dane.
Preto podľa názoru krajského súdu za daných okolností nedošlo v čase uplatnenia
odpočítanej dane k splneniu zákonných podmienok na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2
zák. č. 222/2004 Z.z. za obdobie november 2005.
III.
Vo včas podanom odvolaní zo dňa 15. decembra 2008 (č. l. 28) proti rozsudku
prvostupňového súdu žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu vychádzal
z odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p. Predovšetkým nesúhlasil
s názorom súdu, že neuniesol dôkazné bremeno. Skutočnosť, že práce boli vykonané
prostredníctvom O., žalobca preukázal najmä uzavretou zmluvou, ktorá bola nielen pánom K.
podpísaná, ale aj opečiatkovaná. Na tejto skutočnosti nič nemení tvrdenie p. K., že stratil
opečiatkované a podpísané nevyplnené faktúry, lebo potom je nutné objasniť, ako sa mohol
jeho vlastnoručný podpis a odtlačok jeho pečiatky dostať na zmluvu o vykonaní prác
v lesníckej činnosti ? Na tieto skutočnosti výsluch menovaného K. nebol zameraný.
Takisto sa krajský súd podľa žalobcu dôsledne nevysporiadal najmä s tým, že pán K. sa
odmietol podrobiť konfrontácii, ktorá sa mala uskutočniť v mieste jeho trvalého bydliska
v N., na ktorú žalobca osobne pricestoval až z R.. Navyše správny orgán ani voči K. neprijal
žiadne opatrenia za to, že sa na predvolania nedostavil, hoci mal možnosť uložiť mu pokutu
za to a dať ho k úkonom predviesť.
Takisto žalobca namietal, že krajský súd nedocenil čestné prehlásenie vyhotovené
a podpísané 14.08.2006 menovaným K., ktorého podpis bol dňa 25. 8. 2006 overený aj
príslušnou matrikou, a jeho dôkaznú silu.
Žalobca konštatoval, že správca dane ho svojim postupom (prostredníctvom svojej
pracovníčky p. H. bolo žalobcovi tvrdené, že na to nie je čas, lebo ona je viazaná svojou
lehotou) obral o možnosť konať pred prvostupňovým orgánom.
Krajský súd sa podľa žalobcu tiež nevysporiadal s jeho námietkou, že žalovaný
po stránke obsahovej sa nevysporiadal s tým, aký druh zmluvy bol uzavretý medzi ním
a p. K..
Záverom svojho odvolania žalobca zhrnul skutkový a právny stav a žiadal zmenu
odvolaním napadnutého rozsudku krajského súdu tak, že sa zruší napádané rozhodnutia
daňového orgánu vrátane mu predchádzajúceho prvostupňového rozhodnutia a vec sa mu
vráti na ďalšie konanie spolu s náhradou trov konania.
IV.
Vo svojom vyjadrení (č. l. 31) zo dňa 27.01.2009 žalobca zhrnul námietky žalobcu
a na základe citácie dotknutých ustanovení vyjadril s námietkami nesúhlas.
Najmä uviedol, že v čestnom prehlásení sa neuvádzajú žiadne skutočnosti o uskutočnení
zdaniteľného obchodu, ktoré by bolo možné následným dokazovaním overiť. Preto čestné
prehlásenie je pre žalovaného písomnosťou bez dôkaznej hodnoty. Takisto konštatoval,
že sám žalobca do zápisnice z ústneho pojednávania č. 728/320/29167/06/Hef zo dňa
11.8.2006 uviedol, že sa jednalo o požičanie pracovníkov. Na základe tohto vyjadrenia
správca dane uviedol skutočnosti, za ktorých sa považuje dočasné pridelenie zamestnancov
za uskutočnené.
Záverom žalovaný žiadal potvrdiť odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu
ako vecne správny.
V.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10
ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
podľa § 212 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku
len „O.s.p.“). Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote
(§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201
v spoj. s ust. § 250j ods. 1 O.s.p. odvolanie prípustné, vo veci v zmysle dôvodov uvedených
v § 250ja ods. 2 O.s.p. nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu dospel k záveru,
že odvolanie je dôvodné, pretože zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie
veci (§ 250j ods. 2 písm. c/ O.s.p.) a v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá
mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p.),
a preto napadnutý rozsudok krajského súdu postupom podľa § 250ja ods. 3 O.s.p. zmenil tak,
že napadnuté rozhodnutie žalovaného spolu s predchádzajúcim rozhodnutím prvostupňového
správcu dane zrušil a vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu pripojeného administratívneho a súdneho
spisu zistil, že sporným zostal nielen skutkový stav veci, ale aj jeho právne posúdenie.
Predmetom podaného odvolania je najmä skutková otázka, či a akým spôsobom musí
žalobca ako daňový subjekt preukazovať svoje tvrdenia uvedené v daňovom priznaní
v situácii, keď správca dane spochybnil jeho tvrdenia. Je nepopierateľné, že dokazovanie
v daňovom konaní je ovládané viacerými zásadami, medzi ktorými vyniká procesná dôkazná
povinnosť daňového subjektu označovaná tiež ako dôkazné bremeno.
V zmysle § 49 ods. 2 zák. č. 222/2004 Z.z. v znení platnom v čase zdaniteľného obdobia
(tzn. november 2005) môže platiteľ odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov
a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň
a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú
byť platiteľovi dodané,
b) ním uplatnená zo služieb a z tovarov dodaných s inštaláciou alebo montážou dodávateľom
alebo na jeho účet, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4 a ním uplatnená
z tovaru, pri ktorom je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 7 a 9,
c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11
a § 11a,
d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.
Podľa § 29 ods. 8 zák. č. 511/1991 Zb. daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré
majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní,
hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu
daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo
záznamov vedených daňovým subjektom.
Krajský súd v súlade so závermi žalovaného ustálil, že žalobca za situácie, kedy svedok
O. poprel uskutočnenie zdaniteľných plnení a vystavenie daňových dokladov, nakoľko žiadnu
podnikateľskú činnosť nevykonával a žiadnych zamestnancov nemal a tiež svoje účtovné
doklady spolu s pečiatkou stratil. Pri hodnotení čestného prehlásenia dodatočne predloženého
žalobcom konštatoval, že nemá takú dôkaznú silu, ktorá by mohla spochybniť zistenia
správcu dane. U týchto argumentov krajského súdu musí Najvyšší súd konštatovať, že krajský
súd nevenoval dostatočnú pozornosť povinnosti správcu dane postupovať v dokazovaní
v súlade s § 29 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb.
Podľa § 29 ods. 2 zák. č. 511/1991 Zb. správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce
pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný
iba návrhmi daňových subjektov.
V tomto prípade správca dane hore sa uvedenou povinnosťou dostatočne neriadil. Hoci
žalobca v daňovom konaní predložil opečiatkovanú a podpísanú zmluvu zo dňa 01.10.2005,
tzn. v čase, kedy svedok O. nenaznačil, že by už pečiatku nemal k dispozícii, hoci žalobca
predložil čestné prehlásenie O., o podpisu ktorého pochybnosti nemôžu byť, a hoci žalobca
nielenže prejavil vôľu sa zúčastniť ale aj na konfrontačné stretnutie dňa 16.10.2006
do Nových Zámkov pricestoval, tieto skutočnosti žalovaný spolu s krajským súdom zhrnul
do stručného záveru, že tieto dôkazy nepreukazujú splnenie zákonných podmienok, resp.
nemajú takú dôkaznú silu, ktorá by mohla spochybniť zistenia správcu dane. S takýmto
paušálnym a v zákone nemajúcim oporu záverom Najvyšší súd nemôže súhlasiť.
Najvyšší súd predovšetkým poukazuje na to, že prehlásenie skutočne podpísal nielen K.
ale súčasne v ten istý deň aj žalobca, tzn. že v N. bol, poznal sa s K., ktorý tým vyvrátil svoju
výpoveď pred správcom dane a je celkom irelevantné, kedy bol koho podpis overený; avšak
dôležitý je obsah potvrdzujúci, že podľa tohto prehlásenia K. malo dôjsť k vykonaniu
lesníckej činnosti.
Iba samotná skutočnosť, že O. nemal v svojich daňových priznaniach zahrnuté príjmy
od žalobcu a tieto príjmy od žalobcu aj popieral, hoci v neskôr ich v čestnom prehlásení
zo 14.08.2006 mal priznať, nemôže byť bez ďalšieho vyhodnotená správcom dane iba
na ťarchu žalobcu.
Žalobca v daňovom konaní poukazoval aj na to, že sa nielen stretol s O. ale aj s inou
osobou. Na daňových dokladoch v kolónke „vyhotovil“ je uvedené meno K., a správca dane
napriek tejto skutočnosti sa jej vyhodnoteniu nevenoval. Na základe uvedených zistení
Najvyšší súd uznal námietku žalobcu, že krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Takisto Najvyšší súd nemôže nechať bez povšimnutia námietku žalobcu, že správca
dane ho svojim postupom obral o možnosť konať pred prvostupňovým orgánom. V tomto
smere sú právne významné skutočnosti zachytené v Zápisnici o ústnom pojednávaní
z 21.5.2007 týkajúcej sa záverečného prerokovania protokolu č. 728/320/11517/07/Hef
o výsledku zistenia z daňovej kontroly. V tomto protokole je uvedená poznámka žalobcu
o tom, že protokol nebol prejednaný z dôvodu neprítomnosti jeho právneho zástupcu, pričom
dôvodom neprítomnosti bola hospitalizácia právneho zástupcu. Rovnako toto je uvedené
v záhlaví uvedenej zápisnice.
Podľa § 250i ods. 3 O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu
súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv
na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Najvyšší súd musí konštatovať, že neprítomnosť právneho zástupcu, na ktorú
poukazoval žalobca v čase prerokovania protokolu o daňovej kontrole, nemôže byť zo strany
správcu dane ospravedlnená nedostatkom času, ale naopak je nutné takýto postup správcu
dane kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivý daňový proces, lebo nemohol využiť
výhodu zastúpenia. Preto aj tento argument žalobcu Najvyšší súd uznal ako oprávnenú obranu
s dopadom na zákonnosť napadnutého rozhodnutia daňového orgánu.
Z uvedených dôvodov dospel senát odvolacieho súdu k záveru, že v tomto prípade
správca dane a žalovaný riadne nepristupovali k plneniu svojich povinností v zmysle
VI.
Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 3 O.s.p. rozhodol
bez pojednávania, lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci
prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť
sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle § 250i ods. 2 O.s.p. (povinnosť zaplatiť daň z pridanej
hodnoty vyplýva z verejnoprávnych vzťahov), v konaní nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i
ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie
nariadiť.
Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, ako aj
po vyhodnotení námietok žalobcu Najvyšší súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku
rozsudku.
Bude preto úlohou daňového orgánu nielen napraviť vytýkanú procesnú vadu
pri prerokovaní protokolu ale aj riadne sa vysporiadať so skutočnosťami tvrdenými
a predloženými žalobcom v zmysle záverov Najvyššieho súdu, poprípade pristúpiť
k vypočutie nových svedkov (napríklad spomínaná účtovníčka p. K.), a až na takto
vyhodnotenom skutkovom základe pristúpiť k jeho právnemu vyhodnoteniu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky neuviedol vo výroku zrušujúceho rozsudku zákonné
ustanovenie, podľa ktorého bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené (§ 250j ods. 4 prvá
veta O.s.p.), nakoľko dôvodom podania tejto informácie súdom je v zmysle § 250j ods. 4 veta
druhá O.s.p. poskytnúť podklady pre posúdenie prípustnosti možného odvolania proti
rozsudku súdu. Nakoľko proti rozhodnutiam Najvyššieho súdu vydaným v správnom
súdnictve sú nielen generálne (§ 246 c ods. 1 O.s.p.) ale aj špeciálne (§ 250ja ods. 6 O.s.p.)
prípustné opravné prostriedky, potom nie je možné ust. § 250j ods. 4 O.s.p. na výroky
rozhodnutí Najvyššieho súdu aplikovať.
O práve na náhradu trov odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa
§ 224 ods. 1 v spojitosti s § 250k ods. 1 O.s.p., podľa ktorého úspešnému žalobcovi právo
na úplnú náhradu trov tohto konania vzniklo.
Výška priznaných náhrad trov konania sa skladá :
1. Z náhrady trov právneho zastúpenia, ktoré právny zástupca žalobcu listom z 19.02.2010
v zmysle vyhl. Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. vyčíslil
a Najvyšší súd uznal :
1.1. Trovy právneho zastúpenia na krajskom súde
1.1.1. prevzatie a príprava zastúp. (07) - 1 úkon práv. pomoci 45,51 €
1.1.1.1.prislúchajúca náhrada rež. paušálu 5,91 €
1.1.2. podanie žaloby (07) - 1 úkon práv. pomoci 45,51 €
1.1.2.1.prislúchajúca náhrada rež. paušálu 5,91 €
1.1.3. účasť na pojednávaní (08) - 1 úkon práv. pomoci 48,63 €
1.1.3.1.prislúchajúca náhrada rež. paušálu 6,31 €
1.2. Trovy právneho zastúpenia na odvolacom súde
1.2.1. podanie odvolania (08) ......... 1 úkon práv. pomoci 48,63 €
1.2.1.1. prislúchajúca náhrada rež. paušálu 6,31 €
1.2.2. pojednávanie (09) ....... 1 úkon práv. pomoci 53,49 €
1.2.2.1.prislúchajúca náhrada rež. paušálu 6,95 €
2. z náhrady súdneho poplatku za žalobu 66,39 €
3. z náhrady preukázaného cestovného ........ 2007 v sume 50,84 €
4. z náhrady straty času ...... 2007 - 4 x ½ hod. a : 10,52 € 42,08 €
5. z náhrady 19 % DPH (pre 273,16 €) 51,90 €
tzn. v celkovej sume : 484,37 €
Najvyšší súd upravil požadované sumy odmeny podľa sadzieb platných pre jednotlivé
roky, v ktorých boli vykonané.
Nakoľko úspešný žalobca bol zastúpený advokátom, je nutné podľa § 149 ods. 1 O.s.p.
zaplatiť mu priznanú náhradu trov. Bližšie údaje o mieste, spôsobu a adrese platby
ako aj podrobnejšie údaje potrebné na overenie správnosti určenia náhrady trov konania
sa nachádzajú v súdnom spise.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c
ods. 1 O.s.p.).
V Bratislave 19. januára 2010
Ing. JUDr. Miroslav Gavalec, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová