Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
caf/435350.2e7734.pdf
PDF · 124.33 KB
No categories available
5Nc/1/2010
Najvyšší súd 5 Nc 1/2010
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne R.S., bývajúcej v T., proti
žalovaným 1/ Mgr.A.M., sudkyni Krajského súdu v Trnave, 2/ JUDr.M.U.., predsedníčke
Krajského súdu v Trnave, 3/ JUDr.P.S.., sudcovi Krajského súdu v Trnave, 4/ JUDr.D.W..,
sudkyni Krajského súdu v Trnave, 5/ JUDr.M.J., sudcovi Krajského súdu v Trnave, 6/ V.V.,
sudcovi Krajského súdu v Trnave, 7/ JUDr.Ľ.J., sudcovi Krajského súdu v Trnave, 8/
JUDr.V.T., sudcovi Krajského súdu v Trnave, 9/ JUDr.D.Š., sudkyni Krajského súdu v
Trnave, o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 12 C 155/2009,
o vylúčení sudcov Krajského súdu v Trnave, takto
rozhodol:
Sudcovia Krajského súdu v Trnave JUDr. Iveta Jankovičová, JUDr. Andrea Dudášová,
JUDr. Anton Jaček, JUDr. Ľubica Spálová, JUDr. Magdaléna Krajčovičová, JUDr. Eva
Barcajová, JUDr. Mária Klepancová, JUDr. Silvia Hýbelová, JUDr. Katarína Slováčeková,
Mgr. Dušan Čimo, Mgr. Fedor Benka, JUDr. Lea Stovičková, JUDr. Ivan Ilavský,
JUDr. Daniela Šramelová, JUDr. Marián Jarábek, Vladimír Vlček, JUDr. Vladimír Tencer,
JUDr. Darina Wolfová, JUDr. Pavol Sládok, Mgr. Anna Mizerová, JUDr. Janka Klčová,
JUDr. Ľuboš Jurkovič, JUDr. Jarmila Urbancová, JUDr. Katarína Benczová, JUDr. Petra
Príbelská, JUDr. Mária Usačevová, JUDr. Božena Husárová, JUDr. Róbert Foltán
a JUDr. Ľubomír Bundzel ml., s ú v y l ú č e n í z prejednávania a rozhodovania veci
vedenej na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 10 NcC 79/2009 (vec Okresného súdu
Trnava vedená pod sp. zn. 12 C 155/2009).
Vec prikazuje až do jej právoplatného skončenia Krajskému súdu v Nitre.
O d ô v o d n e n i e
Predsedníčka krajského súdu v konaní vedenom na Krajskom súde v Trnave pod
sp. zn. 10 NcC 79/2009 predložila vec na rozhodnutie Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky z uplatnených všetkými sudcami Krajského súdu v Trnave, pretože žaloba na
ochranu osobnosti smeruje proti sudcom Krajského súdu v Trnave Mgr.A.M., JUDr.M.U.,
JUDr.P.S., JUDr.D.W., JUDr.M.J., JUDr.V.V., JUDr.Ľ.J., JUDr.V.T. a JUDr.D.Š.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Trnave
(§ 16 ods. 1 O.s.p.) posudzoval opodstatnenosť uvedených námietok zaujatosti z aspektu
existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci.
Vychádzal pritom z ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení
z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo
k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.
Inštitútom vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť (§ 14 až
§ 16 O.s.p.) sa v občianskom súdnom konaní garantuje základné právo na prerokovanie
a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Nestrannosť sa definuje
spravidla ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti (nadŕžania určitej procesnej
strane).
Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka
súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15
O.s.p.). Obsahom práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu
vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prerokovávania
a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie veci
nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na
vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom
(I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).
Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti
sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie
aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri
svojom rozhodovaní (viď napríklad Piersack c. Belgicko).
35 Nc 1/2010
Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku
konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné z tohto
hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza
z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak. Nestrannosť z hľadiska správania
sudcu je vlastne nedostatok subjektívnej nezaujatosti, o ktorom svedčí správanie sudcu
(Boekmans c. Belgicko). Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti vyžaduje
judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti.
Rozhodujúce nie je len (subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych
skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna
nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych
symptómov. Práve tu sa uplatňuje teória zdania nezaujatosti [viď tézu, že spravodlivosť
nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („justice must not
only be done, it must also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný,
ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt c. Belgicko). Objektívny aspekt
nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných
prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania. Nestrannosť
sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť
zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť.
Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava
účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade,
či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar
c. Spojené kráľovstvo).
Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá
na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť
nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť
sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného.
Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností
prípadu. Podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného
správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik
pochybností o nestrannosti sudcu (viď tiež Fey c. Rakúsko). Pri rozhodovaní, či je daný
oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej
45 Nc 1/2010
namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava
považovať objektívne za oprávnenú.
Z vyššie uvedenej judikatúry ESĽP a ústavného súdu možno vyvodiť, že subjektívne
hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej
nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len
subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by
mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom
k veci disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môže byť sudca vylúčený z prejednávania
a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k veci, účastníkom
alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej
povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne.
Pri posudzovaní dôvodnosti oznámenia označených sudcov o skutočnostiach
vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci vychádzal Najvyšší súd Slovenskej
republiky zo zákonnej prezumpcie nestrannosti sudcov a z toho, že výnimky z tejto
prezumpcie stanovuje iba zákon. Sudcovia sú totiž vo všeobecnosti vylúčení z prejednávania
a rozhodovania veci (len vtedy alebo až vtedy), ak so zreteľom na ich pomer k veci,
k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti (viď
ustanovenie § 14 ods. 1 O.s.p.).
Účelom § 14 ods. 1 O.s.p. je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému
prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho
rozhodovania. Z hľadiska uvedeného ustanovenia je právne významný vzťah sudcu, a to buď:
1. k veci (o vzťah tejto povahy ide napríklad vtedy, keď sudca je účastníkom alebo
vedľajším účastníkom konania, keď má osobný záujem na určitom výsledku konania,
ale tiež vtedy, keď sudca verejne – napríklad prostredníctvom médií alebo iným
spôsobom vyjadril právny názor na vec, ktorý je objektívne spôsobilý ohroziť jeho
nestrannosť),
2. k účastníkom konania [o takýto vzťah ide v prípade vzťahu sudcu charakteru
rodičovského, manželského, súrodeneckého alebo iného blízkeho rodinného vzťahu
alebo relevantného osobného vzťahu (tak pozitívneho alebo negatívneho)],
3. k zástupcom účastníkov konania (viď vyššie 2.).
55 Nc 1/2010
Analýza skutočností uvádzaných označenými sudcami umožňuje podľa názoru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijatie záveru, že títo sudcovia sú vylúčení
z prejednávania a rozhodovania veci.
Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci,
k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo ich zástupcom a tiež predísť možnosti
neobjektívneho rozhodovania. Cieľu, sledovanému uvedeným ustanovením, zodpovedá aj
právna úprava skutočností, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za právne
relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu, a to: 1/ k veci,
v rámci ktorého by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania
a rozhodnutia o veci, alebo 2/ k účastníkom konania, ktorý by bol založený na príbuzenskom
alebo rýdzo osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim, alebo 3/ k zástupcom
účastníkov konania (ktorý by bol založený na pomere vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného
pod 2.).
Sudcovia Krajského súdu v Trnave JUDr. Katarína Slováčeková, Mgr. Fedor Benka,
JUDr. Iveta Jankovičová, JUDr. Anton Jaček, JUDr. Eva Barcajová, JUDr. Mária
Klepancová, JUDr. Silvia Hýbelová, JUDr. Božena Husárová, JUDr. Róbert Foltán,
JUDr. Ľubomír Bundzel ml., JUDr. Jarmila Urbancová, JUDr. Petra Príbelská, JUDr. Daniela
Šramelová, JUDr. Vladimír Tencer, JUDr. Janka Klčová zhodne uviedli, že vo veci sa cítia
byť zaujatí z dôvodu, že so žalovanými sú v kolegiálnom i priateľskom vzťahu; Mgr. Dušan
Čimo uviedol, že žalovaní sú jeho kolegami, s viacerými z nich si tyká a k jednému z nich má
blízky priateľský vzťah; JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Ľubica Spálová zhodne uviedli, že
sa cítia byť zaujaté, lebo so žalovanými 1/, 3/ a 9/ sú v priateľskom vzťahu; JUDr. Lea
Stovičková, JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Katarína Benczová uviedli, že sa cítia
byť vo veci zaujaté vzhľadom na kolegiálny vzťah k žalovaným, pričom k žalovanej 1/ majú
priateľský vzťah; JUDr. Ivan Ilavský uviedol, že vo veci sa cíti byť zaujatý, žalovaní sú jeho
kolegami a žalovanej 1/ je nadriadený; JUDr. Mária Usačevová, JUDr. Marián Jarábek,
Vladimír Vlček, JUDr. Darina Wolfová, JUDr. Pavol Sládok, Mgr. Anna Mizerová,
JUDr. Ľuboš Jurkovič sa cítia byť vo veci zaujatí vzhľadom k tomu, že sú účastníkmi konania
na žalovanej strane.
Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval za potrebné zohľadniť, že každý z vyššie
uvedených sudcov (s výnimkou JUDr. Ivana Ilavského) vo svojom písomnom vyjadrení
potvrdili mimo kolegiálneho vzťahu aj existenciu priateľského vzťahu aspoň k jednému
z účastníkov konania na žalovanej strane (sudcom predmetného súdu), ktorý ustanovenie § 14
ods. 1 O.s.p. považuje za právne relevantný dôvod pre vylúčenie týchto sudcov
z prejednávania a rozhodovania v predmetnej veci pre ich pomer k účastníkom konania;
právne relevantný dôvod pre vylúčenie ďalších sudcov z prejednávania a rozhodovania
v predmetnej veci pre ich pomer k veci zakladá skutočnosť, že títo sudcovia sú účastníkmi
konania na žalovanej strane. Sudca JUDr. Ilavský vyjadril subjektívny pocit zaujatosti vo
vzťahu k účastníkom konania odôvodňujúc to existenciou kolegiálnych vzťahov k žalovaným
a tiež vzťahom funkčnej nadradenosti k jednej zo žalovaných, ktoré aj vzhľadom na
vyjadrenia ostatných sudcov môžu vzbudzovať obavy a pochybnosti o jeho nezaujatosti; totiž
už samotný vnútorný pocit sudcu, i keby vychádzal len zo vzťahu čisto pracovného
(kolegiálneho), bolo potrebné zohľadniť a rešpektovať, lebo ak má sudca sám subjektívne
pochybnosti o svojej schopnosti prejednať a rozhodnúť vec nestranne a nezaujato, možno mať
tieto pochybnosti aj objektívne. V existencii zistených objektívnych skutočností, so zreteľom
na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcov Najvyšší súd Slovenskej republiky
rozhodol, že sudcovia Krajského súdu v Trnave JUDr. Iveta Jankovičová, JUDr. Andrea
Dudášová, JUDr. Anton Jaček, JUDr. Ľubica Spálová, JUDr. Magdaléna Krajčovičová,
JUDr. Eva Barcajová, JUDr. Mária Klepancová, JUDr. Silvia Hýbelová, JUDr. Katarína
Slováčeková, Mgr. Dušan Čimo, Mgr. Fedor Benka, JUDr. Lea Stovičková, JUDr. Ivan
Ilavský, JUDr. Daniela Šramelová, JUDr. Marián Jarábek, Vladimír Vlček, JUDr. Vladimír
Tencer, JUDr. Darina Wolfová, JUDr. Pavol Sládok, Mgr. Anna Mizerová, JUDr. Janka
Klčová, JUDr. Ľuboš Jurkovič, JUDr. Jarmila Urbancová, JUDr. Katarína Benczová,
JUDr. Petra Príbelská, JUDr. Mária Usačevová, JUDr. Božena Husárová, JUDr. Róbert
Foltán a JUDr. Ľubomír Bundzel ml., s ú v y l ú č e n í z prejednávania a rozhodovania
veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 10 NcC 79/2009 (vec Okresného súdu Trnava sp. zn.
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje aj na to, že procesný predpis v § 14
ods. 1 O.s.p. spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania vo veci nielen so skutočne
preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno mať čo i len pochybnosť o ich nezaujatosti
[viď tiež zásady prijaté judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorých
spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná.
V prípade, ak dôjde k jej naplneniu, je potrebné akceptovať výnimku z významnej ústavnej
zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky)].
Keďže sudcovia Krajského súdu v Trnave boli vylúčení z prejednávania
a rozhodovania veci, bolo potrebné vychádzať z ustanovenia § 12 ods. 1 O.s.p., v zmysle
ktorého ak nemôže príslušný súd o veci konať, pretože jeho sudcovia sú vylúčení (§ 14
O.s.p.), musí byť vec prikázaná inému súdu toho istého stupňa. So zreteľom na to Najvyšší
súd Slovenskej republiky vec až do jej právoplatného skončenia prikázal Krajskému súdu
v Nitre.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. januára 2010
JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková