Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_BB-75S-41-2022.pdf
PDF · 278.05 KB
Case nature
Area
Subarea
BB-75S/41/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Drahomíry Mikulajovej a členov senátu JUDr. Petra Piroša (sudca spravodajca) a JUDr. Mgr. Kataríny Haviarovej v právnej veci žalobcu: ANMIMA, s. r. o., so sídlom: Dolné Rudiny 15, 010 01 Žilina, IČO: 44 359 594, právne zast.: ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA GROŠAFT & PARTNERS, s. r. o., so sídlom: Puškinova 58, 900 01 Modra, IČO: 52 990 516, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom: Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. 100530681/2022 zo dňa 21. marca 2022, č. 100531172/2022 zo dňa 21. marca 2022 a č. 100531506/2022 zo dňa 21. marca 2022, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100530681/2022 zo dňa 21. marca 2022 z a m i e t a .
II. Súd žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100531172/2022 zo dňa 21. marca 2022 z a m i e t a .
III. Súd žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100531506/2022 zo dňa 21. marca 2022 z a m i e t a .
IV. Účastníkom konania náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Administratívne konanie
1. Daňový úrad Banská Bystrica ako správca dane (ďalej ako „správca dane“ alebo „prvostupňový orgán verejnej správy“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty (ďalej ako „DPH“) za zdaňovacie obdobia apríl 2015, jún 2015 a júl 2015. Daňová kontrola bola začatá 22.07.2020. O výsledku daňovej kontroly správca dane vyhotovil Protokol č. 100855533/2021 zo dňa 18.05.2021 (ďalej ako „Protokol“), ktorého súčasťou bola výzva správcu dane na vyjadrenie k zisteniam uvedeným v Protokole v zmysle § 46 ods. 8 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Daňový poriadok“), ktorý bol žalobcovi doručený dňa 25.05.2021. Doručením Protokolu s výzvou dňa 25.05.2021 bola daňová kontrola v zmysle § 46 ods. 9 Daňového poriadku ukončená. Žalobca sa k Protokolu vyjadril písomne podaním doručeným správcovi dane dňa 02.07.2021. Správca dane následne požiadal druhostupňový orgán (žalovaného) o predĺženie lehoty na vydanie rozhodnutí v súlade s § 68 ods. 3 Daňového poriadku podaním zo dňa 21.07.2021. Žalovaný podaním doručeným správcovi dane 04.08.2021 predĺžil lehotu na vydanie rozhodnutí vo vyrubovacom konaní po daňovej kontrole na DPH za vyššie uvedené zdaňovacia obdobia o tri mesiace. O tejto skutočnosti správca dane upovedomil žalobcu podaním
zo dňa 09.08.2021. Správca dane prerokoval pripomienky žalobcu k Protokolu na pojednávaní dňa 22.09.2021, o čom bola vyhotovená Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 101779638/2021. Žalobca dňa 22.10.2021 doručil správcovi dane vyjadrenie k obsahu uvedenej zápisnice. Správca dane zaslal daňovému subjektu Oznámenie č. 102270529 zo dňa 15.11.2021, v ktorom mu oznámil, že vo vyjadrení k zápisnici nepredložil žiadne nové dôkazy, tak sa s jeho vyjadrením vysporiada v rámci vydaných rozhodnutí.
2. Správca dane dňa 28.12.2021 vydal rozhodnutie č. 102634092/2021, ktorým žalobcovi vyrubil rozdiel dane v sume 6 000 Eur na DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2015, pričom daň vyrubená podaným daňovým priznaním doručeným dňa 22.05.2015 bola vo výške 46 172,88 Eur, daň zistená správcom dane vo vyrubovacom konaní bola vo výške 52 172,88 Eur, rozdiel dane bol teda v sume 6 000 Eur (ďalej ako „rozhodnutie správcu dane č. 1“ alebo „prvostupňové rozhodnutie č. 1“).
3. Správca dane dňa 28.12.2021 vydal rozhodnutie č. 102634496/2021, ktorým žalobcovi vyrubil rozdiel dane v sume 12 000 Eur na DPH za zdaňovacie obdobie jún 2015, pričom daň vyrubená podaným daňovým priznaním doručeným dňa 24.07.2015 vrátane dodatočného daňového priznanie doručeného dňa 11.09.2015 bola vo výške 73 931,52 Eur, daň zistená správcom dane vo vyrubovacom konaní bola vo výške 85 931,52 Eur, rozdiel dane bol teda v sume 12 000 Eur (ďalej ako „rozhodnutie správcu dane č. 2“ alebo „prvostupňové rozhodnutie č. 2“).
4. Správca dane dňa 28.12.2021 vydal rozhodnutie č. 102634960/2021, ktorým žalobcovi vyrubil rozdiel dane v sume 6 000 Eur na DPH za zdaňovacie obdobie júl 2015, pričom daň vyrubená podaným daňovým priznaním doručeným dňa 25.08.2015 vrátane dodatočných daňových priznaní doručených v dňoch 11.09.2015 a 28.12.2015 bola vo výške 178 583,41 Eur, daň zistená správcom dane bola vo vyrubovacom konaní vo výške 184 583,41 Eur, rozdiel dane bol teda v sume 6 000 Eur (ďalej ako „rozhodnutie správcu dane č. 3“ alebo „prvostupňové rozhodnutie č. 3“), (rozhodnutie správcu dane č. 1 s rozhodnutím správcu dane č. 2 a s rozhodnutím správcu dane č. 3 ďalej spolu ako „rozhodnutia správcu dane“ alebo „prvostupňové rozhodnutia“).
5. V rozhodnutiach správcu dane bolo uvedené, že správca dane zistil, že reklamná kampaň týkajúca sa kultúrneho podujatia muzikál A. bola síce reálne odvysielaná – nadobudnutá kontrolovaným daňovým subjektom ANMIMA, s. r. o., avšak jej obstaranie bolo poznačené podvodným konaním spoločností zapojených do fakturačného reťazca. Správca dane podrobne analyzoval tieto štyri otázky: (i) či z posudzovaných zdaniteľných obchodov vznikol daňový únik, (ii) či bol tento daňový únik dôsledkom podvodu na DPH, (iii) či boli posudzované zdaniteľné obchody spojené s týmto podvodom na DPH, (iv) či kontrolovaný daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť, že sa svojím nákupom zapája do podvodu na DPH a na všetky štyri otázky odpovedal správca dane kladne. Na základe vyhodnotenia zistených skutočností správca dane v zmysle platnej európskej judikatúry neuznal kontrolovanému platiteľovi právo na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od spoločnosti NOBOX MEDIA, s. r. o. za fakturované reklamné služby. Dôvodom neuznania odpočítania dane bola správcom dane preukázaná skutočnosť, že kontrolovaný platiteľ mohol vedieť, že prijatím faktúr od spoločnosti NOBOX MEDIA, s. r. o. sa zapojí do daňového podvodu, ktorého sa dopustili spoločnosti vo fakturačných reťazcoch.
6. Proti vydaným rozhodnutiam správcu dane podal žalobca odvolania.
7. O podanom odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane č. 1 rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 100530681/2022 zo dňa 21.03.2022 (ďalej ako „rozhodnutie žalovaného č. 1“ alebo „napadnuté rozhodnutie č. 1“) tak, že prvostupňové rozhodnutie č. 1 potvrdil.
8. O podanom odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane č. 2 rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 100531172/2022 zo dňa 21.03.2022 (ďalej ako „rozhodnutie žalovaného č. 2“ alebo „napadnuté rozhodnutie č. 2“) tak, že prvostupňové rozhodnutie č. 2 potvrdil.
9. O podanom odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane č. 3 rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 100531506/2022 zo dňa 21.03.2022 (ďalej ako „rozhodnutie žalovaného č. 3“ alebo „napadnuté rozhodnutie č. 3“) tak, že prvostupňové rozhodnutie č. 3 potvrdil, (rozhodnutie žalovaného č. 1 s rozhodnutím žalovaného č. 2 a s rozhodnutím žalovaného č. 3 ďalej spolu ako „rozhodnutia žalovaného“ alebo aj „napadnuté rozhodnutia“).
10. V napadnutých rozhodnutiach žalovaný uviedol, že správca dane na základe vyhodnotenia všetkých skutočností správne zistil, že priamy dodávateľ daňového subjektu spoločnosť NOBOX MEDIA, s. r. o. mal niekoľko dodávateľov, ktorí preukázateľne reálne organizovali a zabezpečovali reklamné služby súvisiace s kultúrnymi a športovými podujatiami, ako napríklad spoločnosti SILVI PRODUCTION, s. r. o., JK Media, s. r. o., Multi Media House, s. r. o., Mr. Sound, s. r. o., FUN MEDIA GROUP a. s., Ekotopfilm spol. s. r. o., Q-99 s. r. o., ADVERTISING GROUP, s. r. o., UNIMEDIA, s. r. o., News and Media Holding a. s., BigMedia, spol. s. r. o. (napr. muzikál A., B. C. D. E., F. G. – G. XXXX). Cena služieb od týchto dodávateľov za prijaté reklamné plnenia v spoločnosti NOBOX MEDIA, s. r. o. bola však v porovnaní s následnou prefakturáciou odberateľom spoločnosti NOBOX MEDIA, s. r. o. neporovnateľne nižšia. Z dôvodu, že spoločnosti NOBOX MEDIA, s. r. o. by tak z navýšenej fakturácie vznikali vysoké daňové povinnosti, bol vytvorený umelý fakturačný reťazec (od dodávateľa SMUGGLERS, s. r. o.) za účelom vykrytia prípadných daňových povinností spoločnosti NOBOX MEDIA, s. r. o. U spoločnosti NOBOX MEDIA, s. r. o. ako priameho dodávateľa daňového subjektu a tiež spoločnosti SMUGGLERS, s. r. o. a ďalších spoločností zapojených do fakturačného reťazca, došlo k podvodnému konaniu, keď finančné prostriedky, ktorými daňový subjekt ako reklamný partner prispieval na organizáciu rôznych podujatí a účelovými faktúrami znižovali daňové povinnosti. V prípade týchto spoločností bolo zistené, že tieto buď zanikli alebo došlo k výmene osôb konateľov za cudzích štátnych príslušníkov, boli nekontaktné, neplnili si daňové povinnosti a teda mali krátku životnosť, pričom po založení vykazovali prudký nárast a po krátkom čase činnosť utlmili. Spoločnosti podávali len účelové daňové priznania na DPH a kontrolné výkazy, pričom reálny výkon ekonomickej činnosti nebol preukázaný. Vo fakturačnom reťazci dochádzalo k nadhodnoteniu fakturovaných plnení, pričom ako aj zo zistení vyplýva, že prostredníctvom spoločnosti SMUGGLERS, s. r. o. boli zabezpečované faktúry pre spoločnosť NOBOX MEDIA, s. r. o. s cieľom, aby bolo možné práve v spoločnosti NOBOX MEDIA, s. r. o. ako priameho dodávateľa daňového subjektu neúmerne navýšiť fakturovanú protihodnotu. Dokazovaním tak bolo preukázané, že reklamná kampaň týkajúca sa kultúrneho podujatia muzikál A., hoci bola reálne odvysielaná - nadobudnutá daňovým subjektom ANMIMA, s. r. o., ale jej obstaranie bolo poznačené podvodným konaním spoločností zapojených do fakturačného reťazca. Zdaniteľné plnenia, ktoré tak daňový subjekt preukazoval, že prijal od dodávateľa NOBOX MEDIA, s. r. o., boli priamo spojené s daňovým podvodom, o ktorom mohol mať daňový subjekt vedomosť, keď nevykonal základné úkony smerujúce k prevereniu skutočností ohľadom poskytnutia zdaniteľných plnení, t. j. napr. cena plnenia, jej kalkulácia, bližšie informácie o plneniach, informácie o dodávateľovi (ktorý mal podľa zistení len virtuálne sídlo, bez akýchkoľvek verejne dostupných zdrojov s uvedenými preferenciami a skúsenosťami v oblasti reklamnej činnosti, rovnako konateľ nemal žiadne skúsenosti v tejto oblasti a pod.) a v prípade dodávateľa NOBOX MEDIA, s. r. o. sa daňový subjekt spoľahol len na odporúčanie treťou osobou. Žalovaný dospel k záveru, že došlo k podvodnému konaniu priamo u dodávateľa daňového subjektu, o ktorom daňový subjekt vzhľadom na všetky objektívne skutočnosti mohol mať vedomosť, napr. keď nevykonal základné úkony smerujúce si k prevereniu obchodného partnera a získaniu základných poznatkov o tomto partnerovi, ako aj úkony smerujúce k prevereniu si nielen ceny fakturovaných plnení, ale aj samotných zdaniteľných plnení a pod. Daňový subjekt tak vykonal nedostatočné preverenie vo vzťahu k dodávateľovi ako aj skutočností týkajúcich sa dodania deklarovaných zdaniteľných plnení a takéto konanie daňového subjektu sa nevyznačuje obozretnosťou a potrebnou opatrnosťou, ktorú možno od daňového subjektu ako podnikateľa očakávať, aby sa vyhol začleneniu do podvodných konaní v súvislosti s fungovaním systému DPH.
Žaloba
11. Žalobca sa správnou žalobou podanou v zákonnej lehote domáha preskúmania napadnutých (troch) rozhodnutí žalovaného v spojení s (tromi) rozhodnutiami správcu dane, pričom uviedol, že bol ukrátený na svojich právach a existujú dôvody ich nezákonnosti podľa § 191 ods. 1 písm. c), f) a g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej ako „SSP“).
12. Žalobca poukázal na vykonanú daňovú kontrolu, predmetom ktorej bolo preverenie oprávnenosti odpočtu dane v jednotlivých zdaňovacích obdobiach za dodanie služieb dodávateľom NOBOX MEDIA, s. r. o. Žalobca nesúhlasil s odôvodneniami rozhodnutí žalovaného, ktorý s poukazom na judikatúru SD EÚ tvrdil, že správca dane preverením celého obchodného reťazca preukázal existenciu daňového podvodu, pričom samotné zdaniteľné plnenia prijaté žalobcom od jeho dodávateľa, ktorým bola spoločnosť NOBOX MEDIA, s. r. o., boli priamo spojené s podvodom, o ktorom mohol mať žalobca
vedomosť. Vedomosť žalobcu o existencii daňového podvodu podľa žalobcu žalovaný odvodzuje od tvrdenia, že žalobca nevykonal základné úkony smerujúce k prevereniu skutočností ohľadom zdaniteľných plnení, napr. cena plnenia (absencia jej kalkulácie), informácie o dodávateľovi (existencia virtuálneho sídla, preferencie a skúsenosti dodávateľa v oblasti reklamnej činnosti).
13. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného, že žalobca nevykonal základné úkony k prevereniu zdaniteľných plnení (najmä k cene plnenia) žalobca tvrdil, že predložil správcovi dane dôkaz, ktorým bolo nacenenie dodaných služieb v rámci jednotlivých muzikálov, ktoré bolo vykonané spoločnosťou Starmedia, pričom výsledkom bolo preukázanie reálnosti ceny za dodané služby, ktoré by za dojednaný rozsah a druh služby účtoval nezávislý subjekt, ak by disponoval výhradnými právami na jej dodanie. Uvedený dôkaz žalovaný odignoroval a správca dane tento dôkaz odmietol hodnotiť, považoval ho za nevieryhodný, avšak bez odôvodnenia.
14. Žalobca vyjadril nesúhlas s tvrdením žalovaného, že dôkazné bremeno je v zásade na žalobcovi, ktorý je iniciátorom práva na odpočet, a preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok je uplatnený dôvodne. Za nesprávne považoval aj tvrdenie žalovaného, že pre založenie skutkovej podstaty daňového podvodu splnil správca dane svoju dôkaznú povinnosť. Pokiaľ chcel žalovaný zdôvodnenie rozhodnutí postaviť na logike navýšenia ceny, bolo potrebné preukázať túto skutočnosť, t. j. v čom spočíva nelogickosť dodania služby za dojednanú protihodnotu, a to relevantným dôkazom.
15. Žalobca v správnej žalobe poukázal na rozhodnutia správcu dane, podľa ktorých správca dane síce dospel k nespornému záveru vo vzťahu k splneniu zákonných podmienok pre odpočet dane, a to, že došlo k dodaniu služby za protihodnotu, tzn. boli preukázané formálne podmienky, ktorými sú existencia faktúry s náležitosťami podľa zákona a súčasne k preukázaniu hmotnoprávnej podmienky, a to, že dodávateľ mal status zdaniteľnej osoby, avšak dôvodom neuznania odpočtu dane je tvrdenie, že na základe preverení správcom dane bolo zistené, že v rámci obchodného reťazca došlo k daňovému podvodu, o ktorom mohol mať žalobca vedomosť, pričom žalobca neprijal vhodné opatrenia, ktoré sa od neho vyžadujú.
16. Žalobca zopakoval dôvody neuznania odpočtu dane vyplývajúce z odôvodnení rozhodnutí správcu dane, podľa ktorého bolo daňovou kontrolou preukázané, že vo fakturačných reťazcoch došlo k daňovému úniku v spojitosti s podvodným konaním, a to na základe dôkazov, ktoré podľa správcu dane majú predstavovať objektívne skutočnosti, t. j. došlo k identifikovaniu skutkových okolností daňového podvodu, pričom záver o daňovom podvode a existencii možnej vedomosti žalobcu o tomto konaní správca dane vyvodil na podklade ním vykonanej aplikácie Axel Kittel testu, keď na štyri kumulatívne otázky správca dane odpovedal kladne. Následne žalobca v správnej žalobe ozrejmil dôvody, ktorými podľa žalobcu správca dane preukazoval: 1/ daňový únik (neodvedenie dane do štátneho rozpočtu na začiatku obchodných reťazcov, nepodávanie daňových priznaní a kontrolných výkazov, nepredloženie účtovných dokladov spoločnosťou NOBOX MEDIA, s. r. o., ktorá si neoprávnene odpočítala daň od dodávateľa SMUGGLERS, s. r. o. a znížila si tak vlastnú daňovú povinnosť - daňový únik v spoločnosti NOBOX MEDIA, s. r. o., ktorý bol dodávateľom žalobcu); 2/ podvodné konanie (existenciu daňového úniku v súvislosti s podvodným konaním mal mať správca dane preukázanú tým, že skutočnosti vykonané vo fakturačnom reťazci spoločností boli vykonávané za účelom optimalizácie daňovej povinnosti v jednotlivých zapojených spoločnostiach, čoho dôsledkom bol podvod na DPH; objektívne skutočnosti správca dane odvodil aj od nemožnosti preverenia účtovníctva NOBOX MEDIA, s. r. o. a jeho dodávateľov, aj od neprimeraného navýšenia hodnoty fakturovanej reklamnej služby spoločnosťou NOBOX MEDIA, s. r. o. za dodanie služby pre žalobcu v porovnaní s cenou od dodávateľov reklamných služieb (SILVI PRODUCTION s. r. o.), ako aj výbermi peňažných prostriedkov z účtov spoločnosti NOBOX MEDIA, s. r. o., SMUGGLERS, s. r. o., OBER, s. r. o., bezhotovostnými prevodmi na účty tretích spoločností); 3/ existencia príčinnej súvislosti (k skúmaniu priamej príčinnej súvislosti daňového podvodu vo vzťahu k zdaniteľným plneniam dodaných žalobcovi spoločnosťou NOBOX MEDIA, s. r. o., na ktorom sa mali podieľať aj dodávatelia v obchodnom reťazci, správca dane uviedol, že reklamné služby boli reálne dodané, ale boli dodané v oveľa vyššej sume ako bola reálne zistená trhová hodnota, žalobca sa objednaním reklamných služieb u spoločnosti NOBOX MEDIA, s. r. o. zapojil do podvodného konania, pretože u tejto spoločnosti bola neúmerne navýšená cena za reklamné služby, čo žalobcovi umožnilo odpočítať si vyššiu sumu dane); 4/ vedomostná stránka (správca dane pri skúmaní subjektívnej stránky dospel k záveru, že žalobca mohol vedieť, že sa svojím konaním zapája do podvodného konania, pričom neprijal vhodné opatrenia, správca dane konštatoval, že žalobca
vedel, že cena za poskytnuté reklamné služby nie je preukázateľne stanovená, nepožadoval kalkulácie časového a obsahového rozsahu, pristúpil k cene dohodou, žalobca sa spoľahol na odporúčanie tretej osoby, neoveril si cenu u iných reklamných agentúr).
17. Žalobca poukázal na to, že predložil dôkaz, ktorým preukázal cenu za dodanie služieb v dojednanom rozsahu, pokiaľ by táto služba mohla byť poskytnutá inou spoločnosťou (nacenenie dodaných služieb vykonané spoločnosťou Starmedia), správca dane však vyhodnotil tento dôkaz ako nedôveryhodný, pričom z rozhodnutí nevyplýva žiadne zdôvodnenie. Žalobca následne poukázal na úkony vykonané správcom dane, ktoré mali byť relevantné pre záver o daňovom podvode, na tvrdenia, ktoré z nich správca dane vyvodil a ktoré podľa žalovaného mali byť naplnením skutkových okolností pre záver o daňovom podvode. V ďalšej časti správnej žaloby žalobca odcitoval jednotlivé ustanovenia Daňového poriadku a zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Zákon o DPH“).
18. Žalobca v časti správnej žaloby označenej ako „Dôvody nezákonnosti“ tvrdil, že závery žalovaného o tom, že správca dane postupoval v zmysle platnej judikatúry SD EÚ, keď odoprel žalobcovi uplatnený nárok na odpočet DPH na vstupe za prijaté zdaniteľné plnenia z dôvodu, že predmetné plnenia boli uskutočnené v rámci obchodného reťazca, pričom tieto mali byť zasiahnuté podvodom, o ktorom žalobca mohol mať vedomosť, nie sú relevantné pre vyslovenie záveru o daňovom podvode. Mal za to, že správca dane nepreukázal skutkové okolnosti, z ktorých by bolo možné prijať záver o existencii daňového podvodu, nakoľko tvrdené zistenia nepredstavujú podľa žalobcu skutkové okolnosti, na podklade ktorých by bolo možné prijať nesporný záver o tejto skutkovej podstate. Žalobca poukázal na skutkové okolnosti tvrdené správcom dane, ktoré majú preukazovať podvod, pričom tvrdil, že ich opisom došlo k založeniu dvoch rozdielnych skutkových podstát. Ak by aj došlo k daňovému úniku v rámci reťazca spoločností, najmä u spoločnosti NOBOX MEDIA, s. r. o. a predchádzajúcich spoločností, čo podľa žalobcu správcom dane nebolo verifikované, nie je možné postihovať žalobcu za prípadné neoprávnené odpočty dane u jeho dodávateľa. Žalobca tiež poukázal na koncept zneužitia práva podľa rozhodovacej praxe SD EÚ, ktoré je založené na kumulatívnom splnení dvoch podmienok, a to, že výsledkom dotknutých plnení bolo, a to i pri splnení formálnych podmienok upravených smernicou o DPH, získanie daňového zvýhodnenia v rozpore s jej cieľom a súčasne zo všetkých objektívnych skutočností musí vyplývať, že hlavným cieľom bolo získanie daňového zvýhodnenia. V prípade zneužitia práva správca dane kumulatívne preukazuje objektívny test i subjektívny test. Žalobca tiež poukázal na koncept daňového podvodu, pri ktorom sa využíva tzv. Axel Kittel test, výsledkom ktorého musí byť situácia, kedy jeden z účastníkov neodvedie vybranú daň do štátneho rozpočtu a druhý účastník si ju odpočíta, nakoľko obchodná transakcia nezodpovedá bežným obchodným podmienkam. V prípade podvodu na DPH je to správca dane, ktorý musí preukázať, že dodanie podrobené kontrole bolo poznačené podvodom a následne daňovník preukazuje, že prijal všetky opatrenia, ktoré od neho môžu byť dôvodne požadované. Podľa záverov správcu dane výsledkom Axel Kittel testu bolo kladné zodpovedanie na štyri otázky, ktoré pre vyvodenie záverov o daňovom podvode musia byť splnené kumulatívne, pričom žalobca tvrdil, že správca dane nemohol zodpovedať kladne už len na prvú otázku testu, a to z dôvodu jej nepreukázania.
19. K otázke 1/ Vznikol z posudzovaných zdaniteľných obchodov daňový únik? žalobca tvrdil, že pri zdaniteľnom plnení medzi spoločnosťou NOBOX MEDIA, s. r. o. a žalobcom nedošlo k daňovému úniku, t. j. k absencii stratenej dane, nakoľko u spoločnosti NOBOX MEDIA, s. r. o. základ dane tvorila protihodnota za dodané služby, a to v čase jej dodania, pričom žalobca daň na vstupe odviedol do štátneho rozpočtu práve jej úhradou dodávateľovi. K otázke 2/ Ak áno, je tento daňový únik dôsledkom podvodného konania? žalobca uviedol, že nakoľko na prvú otázku bolo odpovedané záporne, je bezpredmetné skúmanie druhej otázky, avšak aj pri tejto druhej otázke treba odpovedať záporne, nakoľko medzi NOBOX MEDIA, s. r. o. a žalobcom podvodné konanie neexistovalo. Podkladom pre dodanie služby bola zmluva o reklame a spoločnosť NOBOX MEDIA, s. r. o. nadobudla dané práva tiež titulom zmluvy o prevode práv. K otázke 3/ Pokiaľ je únik na dani dôsledkom podvodného konania, boli posudzované zdaniteľné obchody daňového subjektu s týmto konaním spojené? žalobca uviedol, že v prípade splnenia prvej a druhej podmienky by musel správca dane v rámci jeho dôkaznej povinnosti preukázať príčinnú súvislosť účasti na danom podvodnom konaní, a to konkrétne, akým spôsobom sa žalobca na zistenom podvodnom konaní podieľal. K otázke 4/ Ak boli posudzované zdaniteľné obchody spojené s podvodným konaním, vedel o tom alebo mohol a mal vedieť daňový subjekt? žalobca uviedol, že pri tejto otázke by musel správca dane posudzovať vedomostnú stránku
žalobcu, že zdaniteľné plnenie je založené na podvodnom konaní, t. j. pri tejto otázke je potrebné hľadať väzby medzi neodvedením dane, a to jednak vo vzťahu k prvým článkom reťazca nárokovaním odpočtu a povedomím žalobcu o možnom podvode, o ktorom, ak aj nastal, nemohol mať žalobca žiadnu vedomosť a ani nemožno od neho vyžadovať akékoľvek vhodné opatrenia, nakoľko tu zlyhal kontrolný mechanizmus správcu dane, ako aj úniku dane vo vzťahu k spoločnosti NOBOX MEDIA, s. r. o., ktorá však svoje daňové povinnosti splnila, ak správca dane tvrdí, že táto spoločnosť znižovala odpočtami daň, opätovne nie je zrejmé, ako o tejto skutočnosti mohol mať žalobca vedomosť a aké opatrenia mal prijať. Tvrdenie, že v spoločnosti NOBOX MEDIA, s. r. o. došlo k úniku dane je podľa žalobcu nesprávne, pretože táto spoločnosť si daňové povinnosti splnila, t. j. neexistuje chýbajúca daň, môže ísť maximálne o neoprávnené odpočty, ktoré však treba posudzovať výlučne vo vzťahu medzi spoločnosťami NOBOX MEDIA, s. r. o. a SMUGGLERS, s. r. o.
20. Vo vzťahu k preukazovaniu skutkových okolností podvodu, resp. zneužitiu práva, z rozsudkov SD EÚ vyplýva aj rozloženie bremena dôkazu medzi správcom dane a daňovníkom, pričom ako všeobecnú zásadu je možné konštatovať, že iniciatíva v prípade podvodu na DPH, aj zneužitia práva, leží na pleciach správcu dane. Zároveň žalobca uviedol, že každý daňový subjekt musí byť oboznámený s tým, že správca dane dospel k záveru o existencii podvodu na DPH, resp. o existencii zneužitia práva, aby mal možnosť predložiť vlastné dôkazy o prijatí potrebných opatrení alebo iného účelu uskutočneného dodania, ktoré správca dane mal k dispozícii. Je navyše vylúčené, aby vo vzťahu k jednému dodaniu obidve otázky (podvod aj zneužitie) boli riešené súčasne a vedomostnú stránku je potrebné posudzovať z pohľadu úmyselného alebo nedbanlivostného zavinenia.
21. Žalobca ďalej v správnej žalobe uviedol nasledovnú argumentáciu: 1/ Neexistencia daňového úniku Žalobca tvrdil, že z rozhodnutí vo vzťahu k posudzovanému zdaniteľnému plneniu medzi spoločnosťou NOBOX MEDIA, s. r. o. a žalobcom, ktoré predstavovalo dodanie služby za protihodnotu, nie je zrejmá odpoveď na otázku, v čom spočíva daňový únik, nakoľko protihodnota v momente dodania služby predstavovala základ dane pre daňovú povinnosť dodávateľa, takže tu absentuje prvá podmienka Axel Kittel testu. Z rozhodnutí nevyplýva, že by dodávateľ žalobcu daňové povinnosti nesplnil. Tiež tvrdenie, že existoval obchodný reťazec subjektov, v ktorom na začiatku reťazca mala chýbať daň, nakoľko tieto subjekty si neplnili daňové povinnosti, nie je podľa žalobcu preukázaním daňového podvodu, o ktorom mal a súčasne mohol mať, podľa tvrdenia žalovaného aj správcu dane, žalobca vedomosť. Odmietnutie subjektívneho práva je podľa judikatúry SD EÚ založené na samotnom ustálení účasti žalobcu na podvode, resp. jeho vedomosti o ňom a je potom povinnosťou správcu dane ustáliť okruh dvoch podmienok a jasne konštatovať, či došlo k naplneniu formálnych a hmotnoprávnych podmienok pre odpočet dane a následne ku konštatovaniu identifikácie podvodu spolu s popisom podielu žalobcu na tomto podvode, resp. vedomosti o ňom. Správca dane mal v rámci výkonu daňovej kontroly preukázané, že medzi žalobcom a dodávateľom bola uzatvorená platná zmluva o dodaní služby, s určením rozsahu a spôsobu zverejnenia loga žalobcu na mediálnych nosičoch, t. j. nešlo o plnenie fiktívne, o čom svedčí aj monitoring spolu s CD o dodaní dohodnutej služby, ktorý dôkaz bol žalobcom správcovi dane predložený. Dodávateľ žalobcu disponoval výhradnými reklamnými právami nadobudnutými na základe zmluvy o ich prevode, t. j. bol jediným oprávneným subjektom k poskytnutiu danej služby v rámci konaní muzikálov, uvedenými právami teda nedisponovala žiadna tretia osoba, a preto žalobca nemohol vstúpiť do zmluvného vzťahu s inou osobou. Uvedená skutočnosť je podstatná vo vzťahu k samotnej protihodnote za dodanie služby. Žalobca poukázal na judikatúru SD EÚ (C - 80/11 Mahagében, C - 142/11 Dávid), ktorá vylučuje, aby správca dane členského štátu neuznal právo na odpočítanie dane v prípade, že sú splnené všetky vecné a formálne podmienky na uplatnenie tohto práva, okrem prípadu, ak správca dane s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že daňový subjekt vedel, že tento obchod je súčasťou daňového podvodu, pričom skutočnosť, že došlo k daňovému podvodu preukazuje správca dane. 2/ Neexistencia skutkových okolností podvodného konania - neprimeraná cena za dodanie služby Žalobca tvrdil, že rozhodnou skutkovou okolnosťou vo vzťahu k zdaniteľnému plneniu, ktorá podľa správcu dane zakladá daňový podvod, má byť aj nadhodnotená cena za dodanie služby spoločnosťou NOBOX MEDIA, s. r. o., ktorá mala umožniť žalobcovi uplatnenie odpočtu dane a súčasne na strane dodávateľa fakturáciou od spoločnosti SMUGGLERS, s. r. o. zníženie daňovej povinnosti u dodávateľa služby. Z uvedenej konštrukcie však podľa žalobcu nie je zrejmá chýbajúca daň, ktorá je základným znakom daňového podvodu. Poukázal na zásadu neutrality a na existenciu formálnych a materiálnych podmienok pre odpočet dane, pričom podľa Zákona o DPH platí, ak je predmetom dodávky protihodnota,
táto je vždy základom dane u dodávateľa pre účely plnenia daňovej povinnosti. Z rozhodnutí žalovaného nevyplýva, že spoločnosť NOBOX MEDIA, s. r. o. z prijatej protihodnoty za dodané služby nesplnila svoju daňovú povinnosť. Žalobca poukázal na pojem „protihodnota“ v zmysle označených rozsudkov SD EÚ. Podľa žalobcu je zrejmé, že rozhodnou skutočnosťou pre správcu dane vo vzťahu k ustáleniu skutkovej podstaty daňového podvodu bola v uvedenom prípade cena za dodané služby, ktorá mala byť nadhodnotená. Nadhodnotenie ceny správca dane odvíja od neexistujúcej cenovej kalkulácie. Predmetom zdaniteľného plnenia však nie je cena, ale dodanie tovaru za protihodnotu, z ktorej žalobca na vstupe odviedol daň jej zaplatením dodávateľovi, ktorá následne vytvorila základ pre daňovú povinnosť u dodávateľa. Správca dane disponoval dôkazmi preukazujúcimi dodanie tovaru na podklade právneho titulu, z ktorého vyplývalo dojednanie protihodnoty za dojednaný rozsah služby, ako aj časový rozsah služieb. K tvrdeniu o nadhodnotení ceny žalobca uviedol, že z rozhodnutí nie je zrejmé, akým dôkazom bola táto skutočnosť preukázaná, relevantná analýza v danom prípade absentuje. Preukázanie neprimeraného navýšenia ceny by malo byť skúmané aj vo vzťahu k tomu, že išlo o výhradné práva nadobudnuté výlučne spoločnosťou NOBOX MEDIA, s. r. o. Hodnotenie výšky ceny za dodanie tovaru je podľa žalobcu subjektívnym hodnotením správcu dane. 3 - 4/ Neexistencia príčinnej súvislosti vo vzťahu k vedomostnej stránke žalobcu a nedôvodnosť prijatia potrebných opatrení Žalobca tvrdil, že v podstatnej časti odôvodnení rozhodnutí sa správca dane snaží zdôvodniť, či žalobca mohol vedieť, ale súčasne aj konštatuje, že vedel (ktoré okolnosti súčasne predstavujú dve odlišné podmienky z pohľadu ich následkov), o podvodnom konaní a či prijal vhodné opatrenia, aby takémuto konaniu zabránil. Prijatie vhodných opatrení súvisí so subjektívnou stránkou, pričom môže dôjsť k odopretiu nároku na odpočet dane, avšak len za predpokladu, že je vysvetlená skutková okolnosť daňového podvodu, táto však podľa žalobcu absentuje. Vo vzťahu k preukazovaniu subjektívnej stránky poukázal žalobca na judikatúru SD EÚ, konkrétne na rozsudky vo veci Optigen a Mahagében. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že splnil svoju dôkaznú povinnosť, t. j. identifikoval podvod, preukázal vedomostnú stránku a neprijatie vhodných opatrení, žalobca má za to, že toto tvrdenie nie je správne a je v rozpore s ustálenou judikatúrou SD EÚ, predovšetkým však nevyplýva z odôvodnení rozhodnutí. Žalovaný vytýka žalobcovi neprijatie vhodných opatrení pre účely zbavenia sa zodpovednosti nepreverením spoločnosti NOBOX MEDIA, s. r. o. neprimeranou protihodnotou za dodané služby a poukázal na to, že žalobca si mal danú skutočnosť overiť u iných agentúr, resp. u organizátorky kultúrnych podujatí (SILVI PRODUCTION, s. r. o.). Žalobca však poukázal na Zmluvu o prevode reklamných práv uzavretú medzi SILVI PRODUCTION, s. r. o. a NOBOX MEDIA, s. r. o., na podklade ktorej sa spoločnosť NOBOX MEDIA, s. r. o. stala výhradným dodávateľom pre poskytnutie služieb, ktoré spočívali výlučne v práve na zverejnenie tretích subjektov na mediálnych nosičoch spolu s propagáciou kultúrnych podujatí. Žalobca zdôraznil, že organizácia a zabezpečenie mediálnej kampane a organizácia kultúrnych podujatí predstavuje rozsiahlu činnosť, a preto nie je neobvyklé, aby bol do danej činnosti zapojený reťazec spoločností. Existujúce dôkazy v rozhodnutiach neboli hodnotené. Objektívnou skutočnosťou podľa žalobcu nie je nekontaktnosť ani nemožnosť preverenia účtovníctva v čase výkonu daňovej kontroly, pretože služba ako taká spochybnená nebola. Nekontaktnosť dodávateľa vo vzťahu k skúmaniu preukázaného nároku na odpočet dane je bez právnej relevancie, pretože túto skutočnosť žalobca nemá ako ovplyvniť počas výkonu daňovej kontroly. Žalobca tvrdil, že žalovaný v rozhodnutiach a správca dane v rámci výkonu daňovej kontroly neidentifikoval žiadne skutočné indície, na ktorých podklade mal žalobca nadobudnúť racionálne pochybnosti o popísanom fungovaní dodávateľa, resp. jeho subdodávateľov, a to predovšetkým v dobe uskutočnenia zdaniteľného plnenia. Tvrdenie žalovaného, že spoločnosť NOBOX MEDIA, s. r. o. v čase výkonu daňovej kontroly je nekontaktná a nebolo možné preveriť jej účtovníctvo, je nepostačujúce pre spoľahlivé prijatie záveru o účasti žalobcu na daňovom podvode. Skutkové okolnosti daňového podvodu podľa žalobcu nie sú zrejmé a tie, na ktorých bola postavená existencia daňového podvodu, nie sú právne relevantné. Pokiaľ žalovaný jednoznačne a zrozumiteľne neobjasnil, v čom malo spočívať podvodné konanie žalobcu, v akom smere došlo k daňovému úniku, nie je možné skúmať jeho zavinenie.
22. Žalobca v správnej žalobe konštatoval, že dôležitým štádiom daňovej kontroly je oboznámenie správcu dane so zistenými skutočnosťami a prípadná výzva na odstránenie pochybností vo vzťahu k spochybnenému zdaniteľnému plneniu. V oznámení musí správca dane identifikovať rozhodné skutočnosti pre záver o daňovom podvode, pokiaľ tieto pochybnosti u neho vzniknú. Správca dane Oboznámením zo dňa 26.03.2021 oboznamoval žalobcu so zistenými skutočnosťami, pričom v tomto oboznámení absentuje základná požiadavka identifikovania rozhodných skutočností zakladajúcich nesporné znaky daňového podvodu. Oboznámeniu správcom dane so zistenými skutočnosťami
predchádzala Výzva zo dňa 03.02.2021, v ktorej bol určený okruh otázok, na ktoré mal žalobca odpovedať a túto povinnosť si žalobca splnil. Podľa žalobcu v tomto štádiu správcovi dane vznikli pochybnosti o dodaní služby týmito dodávateľmi. V Oboznámení absentuje vysporiadanie sa s otázkou o nespornosti dodávateľa, bez čoho podľa žalobcu nemôže dôjsť k skúmaniu objektívnych okolností daňového podvodu. Ak správca dane začne skúmať a preukazovať znaky podvodu, musí byť s istotou dané, či k faktickému plneniu došlo, pretože je potrebné odlišovať prípady, kedy nárok na odpočet nevznikne, nakoľko nedôjde k preukázaniu zdaniteľného plnenia a prípady, kedy nárok vznikol, t. j. zdaniteľné plnenie bolo uskutočnené, avšak za určitých okolností tento nárok v súlade s judikatúrou SD EÚ nie je možné priznať, ak ide o prípady nárokovania odpočtu dane zneužívajúcim spôsobom, či dôsledkom daňového podvodu.
23. Žalobca tiež poukázal na potrebu dostatočného a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutí, ak žalovaný nedokáže svoje rozhodnutia odôvodniť, ide o rozhodnutia svojvoľné. Žalovaný na jednej strane tvrdí, že preukázal objektívne okolnosti napĺňajúce znaky daňového podvodu, a teda si splnil dôkaznú povinnosť, na druhej strane tvrdí, že daňový subjekt neuniesol svoju dôkaznú povinnosť. Nie je preto zrejmé, na základe akých dôkazov uvedené tvrdenie vyslovil, nakoľko žalobca predložil dôkazy a tieto nie sú hodnotené. Súčasne nie sú hodnotené samotné svedecké výpovede dodávateľa služby, organizátora kultúrnych podujatí a subdodávateľa. Žalovaný poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu SR, z ktorých vyplýva povinnosť riadneho odôvodnenia rozhodnutia orgánu verejnej správy i súdu. Povinnosť riadne odôvodniť rozhodnutie znamená právo na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia, pričom jeho porušením sa žalobcovi odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu. Žalobca navrhol, aby správny súd rozhodnutia žalovaného i rozhodnutia správcu dane zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
Vyjadrenie žalovaného
24. Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol správnu žalobu vo vzťahu ku všetkým napadnutým rozhodnutiam žalovaného zamietnuť a nepriznať žalobcovi náhradu trov konania. Poukázal na priebeh daňovej kontroly, vydané rozhodnutia správcu dane a žalovaného. Zdôraznil, že dôvodom neuznania odpočítania dane bola skutočnosť, že sa žalobca ako daňový subjekt prijatím faktúr od uvedeného dodávateľa zapojil do podvodného konania, o ktorom mohol mať vedomosť vzhľadom na všetky zistené skutočnosti a pri odpočítaní dane z dodávateľských faktúr od dodávateľa NOBOX MEDIA, s. r. o. postupoval v rozpore s judikatúrou SD EÚ týkajúcou sa podvodného konania, a preto mu nebolo uznané odpočítanie dane, ktoré si žalobca ako daňový subjekt uplatnil v podanom daňovom priznaní k DPH za zdaňovacie obdobia apríl, jún a júl 2015. Žalovaný vo vzťahu k žalobným námietkam žalobcu poukázal na zistenia správcu dane, na vykonané dokazovanie a zopakoval podrobne argumentáciu uvedenú tak v rozhodnutiach správcu dane, ako aj v rozhodnutiach žalovaného, na základe ktorej dospeli daňové orgány k záveru, že u spoločnosti NOBOX MEDIA, s. r. o. (priameho dodávateľa žalobcu), ako aj u ďalších spoločností zapojených do fakturačného reťazca, došlo k podvodnému konaniu, keď finančné prostriedky, ktorými žalobca ako reklamný partner prispieval na organizáciu rôznych podujatí a účelovými faktúrami znižovali daňové povinnosti, ktoré mala následne spoločnosť NOBOX MEDIA, s. r. o. fakturovať žalobcovi a ktorý si z nich uplatnil odpočítanie dane. V prípade týchto spoločností bolo zistené, že tieto buď zanikli alebo došlo k výmene osôb konateľov za cudzích štátnych príslušníkov, boli nekontaktné, neplnili si daňové povinnosti, podávali len účelové daňové priznania na DPH a kontrolné výkazy, pričom reálny výkon ekonomickej činnosti nebol preukázaný. Vo fakturačnom reťazci dochádzalo k nadhodnoteniu fakturovaných plnení, pričom zo zistení vyplýva, že prostredníctvom spoločnosti SMUGGLERS, s. r. o. boli zabezpečované faktúry pre spoločnosť NOBOX MEDIA, s. r. o. s cieľom, aby bolo možné práve spoločnosti NOBOX MEDIA, s. r. o., ako priameho dodávateľa žalobcu, neúmerne navýšiť fakturovanú protihodnotu. Dokazovaním daňových orgánov bolo preukázané, že reklamná kampaň týkajúca sa kultúrneho podujatia F. A., hoci bola reálne odvysielaná (nadobudnutá žalobcom), jej obstaranie bolo poznačené podvodným konaním spoločností zapojených do správcom dane označeného fakturačného reťazca. Zdaniteľné plnenia, ktoré žalobca preukazoval, že prijal od dodávateľa NOBOX MEDIA, s. r. o. boli priamo spojené s daňovým podvodom, o ktorom mohol mať vedomosť, keď nepreukázal, že vykonal základné úkony smerujúce k prevereniu si obchodného partnera, ako aj skutočností ohľadom poskytnutia samotných zdaniteľných plnení (cena plnenia, kalkulácia, bližšie informácie o plneniach, informácie o dodávateľovi) a v prípade dodávateľa NOBOX MEDIA, s. r. o. sa žalobca spoľahol len na neurčité odporúčanie treťou osobou. Navyše samotný žalobca nepreukázal žiadny dôkaz o preverení si svojho obchodného partnera. Z
uvedeného vyplýva, že žalovaný a správca dane nepostavili svoje rozhodnutia len na tom, že spoločnosť NOBOX MEDIA, s. r. o. alebo jej dodávatelia neplnili svoje povinnosti a na navýšení ceny, ale podľa nich bolo preukázané, že priamo žalobca sa svojím konaním a správaním zapojil do zdaniteľných plnení poznačených podvodným konaním, o ktorom mohol mať vedomosť, keby bol vykonal základné úkony smerujúce k prevereniu si obchodného partnera, ako aj skutočností ohľadom poskytnutia samotných zdaniteľných plnení. Bola preukázaná existencia podvodného konania, neodvedenia dane, ktoré priamo súviseli so zdaniteľnými plneniami, ktorých konečným užívateľom bol žalobca a rovnako bola preukázaná aj priama súvislosť so samotným žalobcom, ktorý o takomto konaní mal mať vedomosť. Žalovaný poukázal na to, že dôkazné bremeno na preukázanie splnenia podmienok pre odmietnutie odpočítania DPH z dôvodu zisteného podvodu zaťažuje správcu dane a jeho povinnosťou bolo preukázať, že žalobca ako daňový subjekt uplatňujúci si nárok na odpočet dane, vedel alebo mohol alebo mal vedieť, že sa zúčastňuje obchodných transakcií poznačených podvodným konaním. Správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie a dospel k záveru, že žalobca mohol a mal vedieť o podvodnom konaní vo vzťahu k DPH, pričom vykonané dôkazy posúdil v súlade s judikatúrou SD EÚ a judikatúrou NS SR, ktoré stanovujú všeobecné kritériá pri vyhodnocovaní podvodného konania vo vzťahu k DPH. Žalovaný i správca dane v rozhodnutiach uviedli konkrétne skutočnosti, na základe ktorých dospeli k záveru o existencii podvodného konania. K námietke žalobcu, že nebol oboznámený s rozhodnými skutočnosťami zakladajúcimi nesporné znaky daňového podvodu už v rámci daňovej kontroly žalovaný uviedol, že v prípade oboznámenia so zistenými skutočnosťami správca dane postupoval v súlade s ustanoveniami Daňového poriadku a so všetkými zistenými skutočnosťami žalobcu oboznámil, vrátane ich vyhodnotenia, ako aj so skutočnosťami týkajúcimi sa podvodného konania a neobozretného konania žalobcu. Žalobca bol zároveň poučený aj o práve vyjadrovať sa k zisteným skutočnostiam. Z napadnutých rozhodnutí a postupu správcu dane a žalovaného je podľa žalovaného evidentné, že nedošlo ani k porušeniu práv žalobcu ako daňového subjektu na spravodlivé konanie. Žalovaný i správca dane postupovali v súlade s Daňovým poriadkom, všetky zistené skutočnosti a predložené dôkazy a doklady hodnotili jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach, v súlade so Zákonom o DPH, ako aj ustálenou judikatúrou SD EÚ a slovenskou judikatúrou týkajúcou sa daňového podvodného konania. V napadnutých rozhodnutiach tak správca dane, ako aj žalovaný, uviedli úvahu, ktorou sa riadili pri prijatí záveru o existencii podvodného konania a v rozhodnutiach jasne uviedli, prečo žalobcovi nebolo priznané právo na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od dodávateľa NOBOX MEDIA, s. r. o. Rozhodnutia žalovaného i správcu dane sú riadne odôvodnené, daňové orgány sa vysporiadali so všetkými skutočnosťami a tvrdeniami žalobcu, ktoré boli vyhodnotené aj v súlade s judikatúrou SD EÚ. Žalovaný poukázal na judikatúru NS SR, v zmysle ktorej žalovaný v rozhodnutí nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené žalobcom, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam. Žalovaný konštatoval, že žalobca nepredložil nové skutočnosti, ktoré by preukázali zistený a posúdený skutkový stav inak, ako bolo zistené v daňovej kontrole, následnom vyrubovacom a odvolacom konaní. Žalobca len všeobecne, bez konkrétnej priliehajúcej argumentácie vyjadril nesúhlas so závermi správcu dane a žalovaného, pričom zdôrazňoval niektoré skutkové zistenia, ktoré boli ale v preskúmavaných rozhodnutiach podrobené konfrontácii aj s inými skutkovými zisteniami.
Replika žalobcu
25. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného poukázal na dôvody neuznania odpočtu dane a tvrdil, že existenciu daňového podvodu žalovaný postavil na tvrdení bezdôvodného navýšenia ceny oproti skutočne preukázaným nákladom spoločnosti NOBOX MEDIA, s. r. o., čo umožnilo deklarovaným odberateľom tejto spoločnosti čerpať odpočítanie dane v neoprávnenej ekonomicky neodôvodnenej výške za účelom minimalizácie ich daňových povinností. Žalobca má za to, že nie je zrejmé, ako správca dane dospel k záveru o skutočne preukázaných nákladoch spoločnosti NOBOX MEDIA, s. r. o. , nakoľko v tejto spoločnosti daňová kontrola nebola vykonávaná. K označeným dôkazom a z nich vyplývajúcim zisteniam žalobca uviedol, že zlyhal kontrolný mechanizmus správcu dane. K tvrdeniu žalovaného, ktorý daňový podvod ustálil vo vzťahu k cene za dodané služby, žalobca uviedol, že toto tvrdenie nemôže obstáť, poukázal na zásady zákazu podvodu na DPH a zákazu zneužitia práva v oblasti DPH, ktoré sú upravované rozhodovacou činnosťou SD EÚ a musia byť rešpektované aj správcom dane. Žalobca poukázal na Rozsudok NSS ČR sp. z. 6 Afs 148/2016 zo dňa 19.01.2017, z ktorého časť odcitoval. Podľa judikatúry je nesporné, že správca dane mal dodanie služby preukázané, t. j. mal preukázané zákonné podmienky pre účely odpočtu dane, čo nebolo správcom dane ani žalovaným spochybnené, a to jednak formálne, ako aj materiálne. V tejto súvislosti poukázal žalobca na rozsudok SD EÚ vo veci C - 610/19 Vikingo a rozsudok vo veci C - 334/20 Amper Metal Kft. Žalobca predložil do konania
dôkaz preukazujúci reálnosť ceny za dodanie služby, pričom zmluva uzatvorená medzi žalobcom a jeho dodávateľom (NOBOX MEDIA, s. r. o. ) mu umožňovala poskytnúť plnenie formou subdodávok. K vstupu žalobcu do reťazca, ktoré malo spočívať v dodaní služby dodávateľom, tzn. u žalobcu prijatím zdaniteľného plnenia, nie je možné podľa žalobcu hovoriť, že tento sa stáva článkom tohto reťazca pre účely získania zvýhodnenia, nakoľko odpočet predstavuje jeho zákonný nárok. Žalobca ako koncový odberateľ nemôže byť článkom reťazca, ak by mal byť článkom reťazca, v ktorom došlo k daňovému podvodu na niektorom jeho článku, musel by svojou činnosťou participovať na organizácii kultúrnych podujatí, a to vo forme dodania služby, resp. tovaru a muselo by byť jasne definované, na ktorom článku existuje chýbajúca daň. Následne by muselo dôjsť k skúmaniu subjektívnej stránky o vedomosti žalobcu na prípadnom daňovom podvode. Existencia daňových nedoplatkov z pohľadu daňového podvodu nepredstavuje chýbajúcu daň, ide o daňový nedoplatok, ktorého vymoženie je v kompetencii správcu dane. Vyjadrenie žalovaného i preskúmavané rozhodnutia považuje žalobca za zmätočné, pretože snahou žalovaného bolo zdôvodniť existenciu daňového podvodu, avšak odôvodnenie danej skutkovej otázky je len v rovine všeobecných formulácií. Sám žalovaný tvrdí, že dodanie služby vo forme zverejnenia loga na mediálnych nosičoch bolo preukázané a potom postráda logiku tvrdenie žalovaného o overovaní si obchodných partnerov a nutnosti preukázať reálnosť deklarovaného obchodu. Predmetom nároku na odpočet dane nie je cena, ale existencia zdaniteľného plnenia, t. j. dodanie služby za protihodnotu, pričom samotná protihodnota, ktorá z pohľadu Zákona o DPH predstavuje základ dane pre vznik daňovej povinnosti u dodávateľa služby a na strane druhej nárok na odpočet. Žalobca poukázal na to, že pri identickej skutkovej otázke existujú rôzne rozhodnutia žalovaného, keď u žalobcu neuznanie odpočtu bolo odvodené od existencie daňového podvodu (t. j. rozsah služby ako predmet zdaniteľného plnenia nebol spochybnený) a u iných subjektov neuznanie odpočtu je odvodené od tvrdenia, že v danom prípade nešlo o reklamu, t. j. dodanie služby za protihodnotu, ale o sponzoring, ktorý nepodlieha odpočtu dane. Takýto rozdielny postup podľa žalobcu nemá oporu v zákone, smernici o DPH, ani v judikatúre SD EÚ.
Duplika žalovaného
26. Žalovaný v duplike uviedol, že zotrváva na svojich vyjadreniach i dôvodoch preskúmavaných rozhodnutí, ako aj na neuznaní odpočítania dane, nakoľko sa žalobca ako daňový subjekt prijatím faktúr od dodávateľa NOBOX MEDIA, s. r. o. zapojil do podvodného konania, o ktorom mohol mať vedomosť vzhľadom na všetky zistené skutočnosti a pri odpočítaní dane z dodávateľských faktúr od tohto dodávateľa postupoval v rozpore s judikatúrou SD EÚ týkajúcou sa podvodného konania. Žalobcove námietky uvedené v replike považoval za neopodstatnené.
Posúdenie podstatných skutkových zistení a právnych argumentov
27. Zákonom č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov bol zriadený Správny súd v Banskej Bystrici. Podľa § 3 ods. 3 písm. a) uvedeného zákona výkon súdnictva prechádza od 01. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 01. júna 2023 daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu v Banskej Bystrici, Krajského súdu v Trenčíne a Krajského súdu v Žiline na Správny súd v Banskej Bystrici. Vzhľadom na uvedené sa konanie pôvodne vedené na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 75S/41/2022 vedie na Správnom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. BB – 75S/41/2022.
28. Správny súd v Banskej Bystrici ako správny súd vecne príslušný podľa § 10 SSP a miestne príslušný podľa § 13 ods. 1 SSP vec prejednal na nariadenom pojednávaní a po preskúmaní napadnutých rozhodnutí žalovaného v spojení s rozhodnutiami správcu dane a konania, ktoré ich vydaniu predchádzalo, z dôvodov uplatnených v žalobe, dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.
29. Podľa § 2 ods. 1 SSP; v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
30. Podľa § 2 ods. 2 SSP; každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
31. Podľa § 134 ods. 1 SSP; správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.
32. Podľa § 182 ods. 1 písm. e) SSP; v správnej žalobe sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť dôvody žaloby, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov žalobca považuje napadnuté výroky rozhodnutia alebo opatrenia za nezákonné (ďalej len "žalobné body").
33. Podľa § 190 SSP; ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
34. Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH; daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.
35. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH; daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
36. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH; právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
37. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH; platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
38. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH; právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
39. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku; pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
40. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku; správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
41. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku; daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
42. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku; správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
43. Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku; správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
44. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku; ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, protokoly o určení dane
podľa pomôcok, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
45. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku; daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
46. Podľa § 63 ods. 1 Daňového poriadku; ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak.
47. Podľa § 63 ods. 2 Daňového poriadku; rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.
48. Podľa § 63 ods. 3 Daňového poriadku; ak tento zákon alebo osobitné predpisy neustanovujú inak, rozhodnutie musí obsahovať a) označenie orgánu, ktorý rozhodnutie vydal, b) číslo a dátum rozhodnutia, c) meno, priezvisko, adresu trvalého pobytu fyzickej osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa rozhodovalo, alebo obchodné meno a sídlo právnickej osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa rozhodovalo, identifikačné číslo organizácie a identifikačné číslo daňového subjektu, ak mu bolo pridelené pri registrácii, alebo iný identifikátor pridelený správcom dane, ak fyzická osoba nemá povinnosť registrácie alebo nemá povinnosť evidencie podľa osobitného predpisu; ak ide o zahraničnú fyzickú osobu dátum narodenia alebo iný údaj identifikujúci túto osobu a ak ide o zahraničnú právnickú osobu, ktorá nemá identifikačné číslo organizácie, použije sa iný údaj identifikujúci túto právnickú osobu, d) výrok, ktorý obsahuje údaje podľa písmena c), rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo, lehotu plnenia, ak sa ukladá povinnosť plniť, rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní podľa § 12, a ak ide o peňažné plnenie, aj sumu a číslo účtu, na ktorý má byť suma zaplatená, e) poučenie o mieste, lehote a forme podania odvolania s upozornením na prípadné vylúčenie odkladného účinku, f) vlastnoručný podpis oprávnenej osoby s uvedením jej mena, priezviska a funkcie a odtlačok úradnej pečiatky; ak sa rozhodnutie vyhotovuje v elektronickej podobe, neobsahuje vlastnoručný podpis a odtlačok úradnej pečiatky, ale sa autorizuje podľa osobitného predpisu.
49. Podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku; rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.
50. Predmetom preskúmavacieho konania sú rozhodnutia žalovaného, ktorými boli potvrdené rozhodnutia správcu dane, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel DPH: za zdaňovacie obdobie apríl 2015 vo výške 6 000, Eur, za zdaňovacie obdobie jún 2015 vo výške 12 000 Eur a za zdaňovacie obdobie júl 2015 vo výške 6 000 Eur. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia správcu dane a postup, ktorý ich vydaniu predchádzal, pričom rozsah prieskumu bol stanovený dôvodmi nezákonnosti uplatnenými žalobcom v správnej žalobe.
51. Správny súd v správnom súdnictve poskytuje ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby alebo právnickej osoby v oblasti verejnej správy (§ 2 ods. 1 SSP). Právo domáhať sa ochrany svojich práv má každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli rozhodnutím alebo nečinnosťou orgánu verejnej správy porušené alebo priamo dotknuté, a to za podmienok stanovených Správnym súdnym poriadkom. Správny súdny poriadok v § 182 ods. 1 písm. e) ustanovil, že žalobca musí v žalobe uviesť dôvody, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov žalobca považuje napadnuté výroky rozhodnutia, alebo opatrenia za nezákonné (žalobné body). Je teda na každom žalobcovi, ako svoje právo na súdnu ochranu pred nezákonnosťou postupu alebo rozhodnutia orgánov verejnej správy využije. Pokiaľ žalobca v preskúmavanej veci v časti správnej žaloby opisoval skutkový stav, poukazoval na dôvody rozhodnutí žalovaného i správcu
dane, prezentoval svoje názory na postup a závery správcu dane i žalovaného, takto formulovaná konštatačná časť neobsahuje žiadne konkrétne námietky, na základe ktorých by bolo možné preskúmať rozhodnutia žalovaného i správcu dane a vyvodiť záver o ich nezákonnosti. Rovnako pokiaľ žalobca v správnej žalobe vo vzťahu k odôvodneniam rozhodnutí žalovaného poukazoval na nesprávnosť tvrdení žalovaného, z takto formulovaného textu správnej žaloby vyplýva len vyjadrenie nesúhlasu žalobcu s postupom žalovaného a jeho závermi vo vzťahu k rozhodnutiam správcu dane, resp. polemika s tvrdeniami žalovaného uvedenými v rozhodnutiach a takto formulované žalobné body neumožňujú identifikovať konkrétne námietky, z ktorých by bolo zrejmé, akým spôsobom uvedené závery prezentované žalobcom môžu mať vplyv na zákonnosť preskúmavaných rozhodnutí. Inak povedané, vyjadrenie nesúhlasu, resp. polemika žalobcu so závermi žalovaného a jeho vlastné hodnotenie dôkazov v zásade neumožňuje správnemu súdu vykonať prieskum rozhodnutí žalovaného. Úlohou žalobcu bolo konkrétne skutkovo a právne vymedziť správnu žalobu v súlade s požiadavkami podľa § 134 ods. 1 SSP v nadväznosti na § 182 ods. 1 písm. e) SSP. Aj keď je žaloba rozsiahla, konkrétne skutkové a právne tvrdenia žalobcu vzťahujúce sa k prejednávanej veci a konkrétnym dôvodom, na ktorých sú napadnuté rozhodnutia žalovaného i správcu dane založené, chýbajú. Správny súd nepredstavuje ďalšiu inštanciu v administratívnom konaní, t. j. konanie pred správnym súdom nie je pokračovaním administratívneho konania. Správny súd je v zmysle ustanovení SSP viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby (§ 134 ods. 1 SSP), pričom na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy (§ 135 ods. 1 SSP). Súdny prieskum zákonnosti administratívneho rozhodnutia orgánu verejnej správy je ovládaný dispozičnou zásadou. Rozsah súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy je teda podľa § 134 ods. 1 SSP striktne daný žalobnými dôvodmi nezákonnosti (s výnimkou prípadov uvedených v § 134 ods. 2 SSP, o ktorý prípad sa však v preskúmavanej veci nejedná). Úlohou správneho súdu nie je nezákonnosť preskúmavaných aktov alebo rozhodnutí orgánov verejnej správy a postupov orgánov verejnej správy vyhľadávať, všeobecné alebo odkazovacie námietky žalobcu špecifikovať na konkrétny prípad, ani ich nedostatočne vyjadrený obsah nahrádzať porovnávaním obsahu rozhodnutí s administratívnym spisom. Správny súd teda nemá oprávnenie za žalobcu dôvody nezákonnosti napadnutých rozhodnutí vyhľadávať, ani v správnej žalobe uplatnené dôvody nezákonnosti podľa obsahu administratívneho spisu alebo odôvodnenia preskúmavaných rozhodnutí za žalobcu konkretizovať. Všeobecne uplatnené námietky v rámci žalobných bodov správnej žaloby neumožňujú správnemu súdu uskutočniť prieskum zákonnosti napadnutých rozhodnutí, pretože práve rozsahom a dôvodmi žaloby je správny súd pri prieskume limitovaný a súčasne aj vedený. Žalobcom v správnej žalobe uvedené všeobecne formulované a nekonkrétne žalobné námietky, ktoré z tohto dôvodu možno považovať len za vyjadrenie všeobecného nesúhlasu žalobcu s postupom správcu dane i žalovaného, ako aj s hodnotením veci správcom dane a žalovaným, bránili tomu, aby správny súd viazaný žalobnými bodmi v zmysle § 134 ods. 1 SSP, mohol na ich základe dospieť k záveru o nezákonnosti napadnutých rozhodnutí.
52. Pokiaľ bolo obsahom žalobných bodov a námietok prezentovanie vlastných skutkových a právnych záverov žalobcu, ku ktorým dospel výlučne na základe svojich tvrdení, resp. vyjadrenia všeobecného nesúhlasu so skutkovými a právnymi závermi žalovaného (navyše v niektorých prípadoch nekorešpondujúcich s dôvodmi, na ktorých boli preskúmavané rozhodnutia žalovaného i správcu dane založené), tieto samé o sebe nemôžu spôsobovať nezákonnosť napadnutých rozhodnutí. K dôvodnosti žalobných námietok nepostačuje, ak žalobca s hodnotením veci žalovaným nesúhlasí bez toho, aby uviedol konkrétne nedostatky majúce za následok rozpor napadnutých rozhodnutí so zákonom, resp. so zásadami logického uvažovania. Samotný fakt, že závery, na ktorých boli napadnuté rozhodnutia založené, nie sú v súlade s názormi žalobcu, nepreukazuje ich nezákonnosť. Bez vyjadrenia jasného stanoviska k súvisu týchto námietok so zákonnosťou napadnutých rozhodnutí, t. j. k otázke, v čom konkrétne sa žalovaný mýlil pri hodnotení podkladov a pri právnom posúdení veci a z akých dôvodov, pokiaľ rozhodol spôsobom uvedeným v napadnutých rozhodnutiach, vo svojej podstate nie sú tieto námietky ničím iným, len vyjadrením vlastného názoru, resp. všeobecného nesúhlasu s hodnotením žalovaného. Vyjadrenie nesúhlasu, resp. tvrdenia žalobcu bez špecifikácie právneho významu jednotlivých námietok vo vzťahu k napadnutým rozhodnutiam v konaní o preskúmanie ich zákonnosti nepostačuje k tomu, aby správny súd mohol dospieť k záveru o nezákonnosti napadnutých rozhodnutí. V rámci takto formulovaných žalobných bodov v niektorých častiach správnej žaloby tak chýba zrozumiteľná argumentácia, v čom sa žalovaný mýlil, ak rozhodol spôsobom uvedeným v napadnutých rozhodnutiach.
53. Úlohou správneho súdu pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutí, opatrení, iných zásahov a nečinnosti orgánov verejnej správy, je v medziach rozsahu a dôvodov podanej správnej žaloby posudzovať, či si orgán verejnej správy vecne príslušný na konanie zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, alebo uplatnenie iného správneho aktu, alebo postupu, či zistil vo veci skutočný stav, t. j. či skutkové závery, ku ktorým dospel, vyplývajú z vykonaných dôkazov, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie alebo opatrenie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Pri rozhodnutí, ktoré orgán verejnej správy vydal na základe zákonom povolenej správnej úvahy, správny súd preskúmava iba to, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Zákonnosť rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy je podmienená zákonnosťou postupu orgánu verejnej správy predchádzajúceho jeho vydaniu. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správny súd vychádza zo skutkového stavu, ktorý tu bol v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, alebo vydania opatrenia (§ 135 ods. 1 SSP). Preto v správnom súdnictve správny súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutých rozhodnutí, t. j. jeho rozsah je obmedzený účelom správneho súdnictva (§ 119 ods. 1 SSP). Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahrádzať činnosť orgánov verejnej správy, ale preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda posúdiť, či orgány verejnej správy splnili povinnosti stanovené zákonom (napr. R 60/2000). Keďže žalobca v časti žalobných bodov dostatočne nekonkretizoval, v čom sa žalovaný mýlil alebo v čom sú jeho úvahy v rozpore so zákonom alebo so zásadami logického uvažovania v rámci preskúmavania napadnutých rozhodnutí v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe tak, ako bola žalobcom formulovaná, nebolo možné týmto žalobným bodom vyhovieť.
54. Žalobca v správnej žalobe k tvrdeniu žalovaného, že žalobca nevykonal úkony k prevereniu zdaniteľných plnení (najmä vo vzťahu k cene plnenia) konkrétne namietal, že predložil správcovi dane dôkaz, ktorým bolo nacenenie dodaných služieb v rámci jednotlivých muzikálov vykonané spoločnosťou Starmedia, ktorým podľa jeho názoru preukázal reálnosť ceny za dodané služby, avšak správca dane i žalovaný tento dôkaz odmietli hodnotiť. Zároveň však uviedol, že uvedený dôkaz bol daňovými orgánmi hodnotený ako nevieryhodný, a to bez odôvodnenia. Správny súd vo vzťahu k tejto námietke predovšetkým uvádza, že žalobca neuviedol, aký má toto jeho tvrdenie vplyv na zákonnosť rozhodnutí, čo tak, ako bolo vyššie uvedené, neumožňuje súdny prieskum, keďže správny súd za žalobcu nedopĺňa ani nevyhľadáva dôvody nezákonnosti. Zároveň uvedené tvrdenia žalobcu sú rozporné, keď na jednej strane tvrdí, že uvedený dôkaz nebol vyhodnotený a na druhej strane vyjadril nesúhlas s jeho hodnotením ako dôkazu nedôveryhodného (z čoho logicky vyplýva, že uvedený dôkaz predložený žalobcom bol vyhodnotený). Z odôvodnení rozhodnutí správcu dane vyplýva hodnotenie predmetného dôkazu so záverom, že predložené nacenenie produktov nie je založené na overiteľných podkladoch a nemôže byť dôkazom obvyklej ceny za poskytnuté reklamné služby a žalovaný sa v odôvodnení rozhodnutí stotožnil s hodnotením dôkazov správcom dane, na základe ktorých bol prijatý záver, že žalobcom deklarované zdaniteľné plnenia boli spojené s podvodným konaním, o ktorom žalobca mohol mať vedomosť, a preto mu nevzniklo právo na odpočítanie dane. Správny súd uvádza, že žalobcom označený dôkaz bol hodnotený v súlade s jeho obsahom a so zásadami logického uvažovania ako dôkaz nepreukazujúci žalobcovo tvrdenie o primeranosti ceny, resp. tvrdenie o obvyklej cene poskytnutého plnenia (dodanie reklamných služieb). Pre úplnosť správny súd poukazuje na to, že z označeného dôkazu, ktorý žalobca nepredložil v priebehu daňovej kontroly, ale až v prílohe vyjadrenia k Protokolu z daňovej kontroly a ktorý nie je datovaný, nie je zrejmé, kedy bolo predmetné nacenenie vyhotovené (t. j. či bolo vyhotovené pred uzatvorením Zmluvy o poskytnutí reklamných služieb s dodávateľom NOBOX MEDIA, s. r. o., po dodaní služieb alebo v priebehu daňovej kontroly, a teda odkedy ho mal žalobca k dispozícii), listina nie je podpísaná a opatrená pečiatkou subjektu, ktorý predmetnú listinu vyhotovil, označený subjekt Starmedia nie je nezávislým orgánom a listina obsahuje neoveriteľné údaje. Navyše, správca dane „neprimerané navýšenie ceny“ za poskytnuté reklamné služby (vyhodnotené ako jednu zo skutočností, ktorou správca dane preukazoval splnenie druhej podmienky Axel Kittel testu) odvodil z porovnania hodnoty fakturácie týkajúcej sa kultúrnych podujatí od dodávateľa predmetných reklamných služieb (SILVI PRODUCTION, s. r. o.), ktorá bola neporovnateľne (niekoľkonásobne) nižšia ako následná fakturácia predmetných reklamných služieb spoločnosťou NOBOX MEDIA, s. r. o. pre konečných odberateľov (o. i. žalobcu) za uvedené podujatia.
55. Žalobca v správnej žalobe poukázal na tvrdenie žalovaného, podľa ktorého dôkazné bremeno je v zásade na žalobcovi, ktorý je iniciátorom práva na odpočet, a preto je jeho povinnosťou preukázať,
že nárok je uplatnený dôvodne. S týmto tvrdením žalobca nesúhlasil a tiež nesúhlasil so záverom žalovaného, že pre založenie skutkovej podstaty daňového podvodu splnil správca dane svoju dôkaznú povinnosť. Takto formulované žalobné námietky predstavujú len vyjadrenie nesúhlasu s tvrdeniami žalovaného, pričom žalobca neuviedol, aký majú tieto námietky vplyv na zákonnosť preskúmavaných rozhodnutí. Vo všeobecnosti je však možné poukázať na ustálené východiská týkajúce sa dokazovania v daňovom konaní a rozsahu dôkazného bremena daňového subjektu (žalobcu) pri preukazovaní podmienok uplatneného práva na odpočet DPH zo zdaniteľných obchodov. K rozloženiu dôkazného bremena sa vyjadril Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 377/2018 zo dňa 14.11.2018, resp. sp. zn. III. ÚS 301/09 zo dňa 16.12.2009 nasledovne: „Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcovi dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednávacej.“ Nepostačuje preto predložiť faktúru či iné listinné dôkazy, napr. zmluvy, ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť o uskutočnení deklarovaného zdaniteľného plnenia, vyzýva daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov v zmysle § 46 ods. 5 Daňového poriadku a týmto sa prenáša dôkazné bremeno za účelom rozptýlenia identifikovaných pochybnosti správcu dane (rozhodnutie ÚS SR sp. zn. II. ÚS 705/2017 zo dňa 15.11.2017). Dôvodom na prenos dôkazného bremena opäť na daňový subjekt nie je preto akákoľvek pochybnosť správcu dane o pravdivosti a hodnovernosti predložených listinných dôkazov, ale len pochybnosť dôvodná. Takou je pochybnosť správcu dane, ktorá má oporu v správcom dane zistených skutočnostiach obsiahnutých v administratívnom spise a je naozaj spôsobilá objektívne vyvolať pochybnosti o splnení podmienok pre priznanie práva na odpočet dane (mutatis mutandis rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Sžfk/40/2018 zo dňa 03.09.2019). Podľa rozhodnutia NS SR sp. zn. 9Sžfk/1/2019 zo dňa 21.04.2020 (R 26/2021) je primárne nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno zo strany daňového subjektu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom stanovených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty, je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty, a ktorý si aj tento nárok uplatnil. Preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený. Dôkazná povinnosť žalobcu vyplýva z ustanovenia § 24 Daňového poriadku, ako aj z ustálenej judikatúry NS SR, NSS SR i Ústavného súdu SR, pričom žalobca preukazuje splnenie formálnych a hmotnoprávnych podmienok odpočtu dane. V preskúmavanom prípade žalobca predložil správcovi dane listinné dôkazy a produkoval tvrdenia o oprávnenosti uplatneného odpočtu DPH, správca dane tvrdenia žalobcu kvalifikovane spochybnil, oboznámil žalobcu s existenciou pochybností a v súlade s § 46 ods. 5 Daňového poriadku vyzval žalobcu, aby tieto pochybnosti odstránil (výzva z 03.02.2021), t. j. správca dane postupoval v súlade s Daňovým poriadkom. Žalobca predložil správcovi dane dôkazy, správca dane ich verifikoval a konštatoval, že nespochybňuje, že reklamné služby (prezentácia obchodného mena a loga spoločnosti ANMIMA s. r. o. v súvislosti s prezentáciou muzikálu A.) boli žalobcovi dodané (v mesiaci apríl a jún 2015 bol identifikovaný dodávateľský reťazec Proficredit s. r. o., Ultra-mont s. r. o. SMUGGLERS, s. r. o. NOBOX MEDIA, s. r. o. ANMIMA s. r .o. a v mesiaci júl 2015 bol identifikovaný dodávateľský reťazec Proficredit s. r. o., Ultra-mont s. r. o., Violator s. r. o. SMUGGLERS, s. r. o. NOBOX MEDIA, s. r. o. ANMIMA s. r. o.). Správca dane v odôvodnení rozhodnutí konštatoval, že sú splnené formálne i hmotnoprávne podmienky odpočtu DPH v zmysle Zákona o DPH, nerozporoval dodanie služieb žalobcovi v zmysle Zmluvy o reklame uzatvorenej s dodávateľom NOBOX MEDIA, s. r. o. (prostredníctvom subdodávateľa), ktoré boli fakturované žalobcovi. Správca dane však súčasne uviedol, že počas daňovej kontroly, resp. v daňovom konaní zistil také skutočnosti, ktoré nasvedčujú tomu, že predmetné zdaniteľné plnenie bolo súčasťou podvodného konania, t. j. identifikoval daňový podvod, pričom dôkazné bremeno na preukázanie skutočnosti, že došlo k daňovému podvodu, má nesporne správca dane. Správca dane v tejto súvislosti vykonal rozsiahle
dokazovanie, následne žalobcu oboznámil s vykonanými dôkazmi a zisteniami z nich vyplývajúcimi, a to písomnou formou prostredníctvom Oboznámenia so skutočnosťami zistenými pri výkone daňovej kontroly zo dňa 26.03.2021, v ktorom opísal konkrétne skutočnosti nasvedčujúce existencii daňového podvodu, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 31.03.2021 a v ktorom žalobcu vyzval na predloženie dôkazov. Žalobca v lehote stanovenej správcom dane, ani v predĺženej lehote, písomné vyjadrenie správcovi dane nedoručil. V tejto súvislosti správny súd považuje za potrebné zdôrazniť, že aj keď dôkazné bremeno na preukazovanie daňového podvodu má správca dane, na preukázanie skutočnosti, že žalobca prijal dostatočné opatrenia na to, aby zistil, či prijatie zdaniteľného plnenia nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode má žalobca a správca dane tieto prijaté opatrenia musí následne vyhodnotiť (napr. rozsudky NSS SR sp. zn. 6Sžfk/76/2020 zo dňa 26.10.2022, bod 51, sp. zn. 10Sžfk/26/2021 zo dňa 28.04.2023, bod 33). Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd konštatuje, že námietka žalobcu, že správca dane, resp. žalovaný uvádzali rozporné tvrdenia vo vzťahu k dôkaznému bremenu na preukazovanie oprávnenosti uplatneného odpočtu DPH, nie je dôvodná.
56. Žalobca v správnej žalobe poukázal na argumentáciu správcu dane i žalovaného v odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí, na základe ktorej daňové orgány odopreli žalobcovi uplatnený nárok na odpočet DPH zaplatenej na vstupe za prijaté zdaniteľné plnenia v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach, a to z dôvodu, že predmetné plnenia boli uskutočnené v rámci obchodného reťazca, pričom tieto plnenia mali byť zasiahnuté podvodom, o ktorom žalobca mohol mať vedomosť. V tejto časti správnej žaloby žalobca cituje z parciálnych častí odôvodnení rozhodnutí správcu dane a konštatuje, že záver o daňovom podvode a existencie možnej vedomosti žalobcu o tomto konaní správca dane mal vyvodiť na podklade ním vykonanej aplikácie testu Axel Kittel, pričom poukázal na vykonané úkony správcu dane konštatujúc, že žalobca nebol oboznámený so zápisnicami z konaní, v ktorých vypovedal konateľ spoločnosti NOBOX MEDIA, s. r. o. p. H.. Takto formulovaná správna žaloba je len konštatačná, neobsahuje žiadne konkrétne námietky, keďže žalobca neuvádza, aký vplyv mali ním označené skutočnosti na zákonnosť rozhodnutí správcu dane. Žalobca teda neprodukoval odôvodnené námietky, čo za neho správny súd nemohol urobiť, keďže je viazaný žalobnými námietkami uplatnenými žalobcom v správnej žalobe. Správny súd v tejto súvislosti uvádza, že správca dane v rozhodnutiach konštatoval, že boli preukázané formálne i hmotnoprávne podmienky pre odpočet dane (na preukázanie splnenia, ktorých mal dôkazné bremeno žalobca), t. j. správca dane splnenie týchto podmienok nespochybnil, avšak konštatoval, že dôvodom neuznania odpočtu DPH bolo zistenie, že v rámci (správcom dane označeného) obchodného reťazca došlo k daňovému podvodu, o ktorom mal alebo mohol mať žalobca vedomosť, pričom neprijal vhodné opatrenia, aby zabránil jeho účasti na daňovom podvode. Správca dane v odôvodnení rozhodnutí popísal obchodné i fakturačné reťazce, označil a vyhodnotil vykonané dôkazy, popísal z nich vyplývajúce zistenia, uviedol všetky rozhodné okolnosti, na základe ktorých identifikoval existenciu daňového podvodu, a to prostredníctvom Axel Kittel testu (pričom sa podrobne zaoberal všetkými štyrmi otázkami, na ktoré musí správca dane odpovedať kladne, aby mohol konštatovať, že žalobcovi odoprie odpočet DPH z titulu jeho účasti na daňovom podvode v zmysle ustálenej judikatúry NS SR, NSS SR i SD EÚ). Žalobca mal za to, že závery žalovaného, ktorý považoval postup správcu dane za súladný so zákonom i s judikatúrou SD EÚ, nie sú relevantné pre vyslovenie záveru o daňovom podvode a správca dane nepreukázal skutkové okolnosti, z ktorých by bolo možné prijať záver o existencii daňového podvodu. Takto formulované žalobné body predstavujú polemiku s argumentáciou daňových orgánov, resp. vyslovenie nesúhlasu žalobcu so závermi správcu dane i žalovaného, ktoré samé o sebe nespôsobujú nezákonnosť preskúmavaných rozhodnutí. Následne žalobca v správnej žalobe prezentoval vlastné hodnotenie skutkových okolností označených správcom dane, ktoré majú preukazovať podvod, k čomu správny súd len pre úplnosť uvádza, že správca dane (i žalovaný) uviedli všetky rozhodné okolnosti, z ktorých vyvodili existenciu daňového podvodu, pričom správca dane bol oprávnený preveriť celý reťazec a tvrdenie žalobcu, že nebolo preukázané neodvedenie dane dodávateľom žalobcu (NOBOX MEDIA, s. r. o.) a že k zníženiu daňovej povinnosti došlo na článkoch reťazca medzi spoločnosťou NOBOX MEDIA, s. r. o. a SMUGGLERS, s. r. o. nemá vplyv na závery správcu dane (ani žalovaného) o existencii daňového podvodu, pretože správca dane je oprávnený preverovať celý obchodný reťazec a v tomto prípade identifikoval existenciu objektívnych skutočností (v rámci aplikácie Axel Kittel testu), pričom postačuje, ak u ktoréhokoľvek článku v preverovanom reťazci bolo identifikované podvodné konanie (t. j. nemusí to byť práve na stupni reťazca medzi žalobcom a jeho prvým dodávateľom). Pokiaľ v tejto časti správnej žaloby žalobca poukazuje na koncept tzv. zneužitia práva a na spôsob jeho zisťovania (vykonanie tzv. dvojzložkového testu správcom dane aplikovaného v zmysle judikatúry SD EÚ v prípadoch zneužitia práva), správny súd uvádza, že zneužitie práva predstavuje samostatný dôvod pre nepriznanie nároku
na odpočet DPH, v preskúmavanom prípade však rozhodnutia správcu dane ani rozhodnutia žalovaného neboli na tomto dôvode založené (odpočet DPH žalobcovi nebol v preskúmavanom prípade odopretý z dôvodu, že došlo k zneužitiu práva, ale z dôvodu, že došlo k daňovému podvodu). V zmysle ustálenej judikatúry NS SR, NSS SR i SD EÚ v prípade, ak správca dane identifikuje daňový podvod, nie je jeho povinnosťou zisťovať aj existenciu zneužitia práva, tieto dva prípady nemôžu nastať súčasne.
57. Žalobca v správnej žalobe namietal, že závery žalovaného, na základe ktorých odoprel žalobcovi uplatnený nárok na odpočet DPH zaplatenej na vstupe za prijaté zdaniteľné plnenia v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach (v preskúmavanej veci apríl, jún a júl 2015) z dôvodu, že predmetné plnenia boli uskutočnené v rámci obchodného reťazca, pričom tieto mali byť zasiahnuté podvodom, o ktorom žalobca mohol mať vedomosť, nie sú relevantné a mal za to, že správca dane nepreukázal skutkové okolnosti, z ktorých by bolo možné prijať záver o existencii daňového podvodu. Z odôvodnenia preskúmavaných rozhodnutí vyplýva, že správca dane i žalovaný posúdili sporné obchodné transakcie ako obchody vo fakturačnom reťazci postihnutom podvodným konaním a na základe zistenia, že odpočítanie dane u žalobcu (odpočítanie dane z plnení od NOBOX MEDIA, s. r. o.) bolo spojené s podvodným konaním, v dôsledku, ktorého došlo k daňovému úniku, správca dane žalobcovi nepriznal odpočítanie dane z tohto obchodu.
58. V tejto súvislosti správny súd považuje za potrebné poukázať na to, že právo na odpočítanie dane v zmysle článku 167 a nasl. Smernice Rady 2006/112/ES zo dňa 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej ako „Smernica“) je vo všeobecnosti neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade nemôže byť obmedzené. Hoci právo zdaniteľných osôb odpočítať z dane, ktorú majú zaplatiť, daň splatnú alebo zaplatenú na vstupe z tovarov alebo služieb, ktoré prijali na vstupe a využívali pre potreby svojich zdaniteľných transakcií, základnú zásadu spoločného systému DPH zavedeného právnou úpravou, právo na odpočítanie dane, možno zdaniteľnej osobe odoprieť, ak sa na základe objektívnych skutočností preukáže, že zdaniteľná osoba, ktorej bol dodaný tovar alebo bola poskytnutá služba zakladajúca právo na odpočítanie dane, vedela alebo mala vedieť, že sa týmto nadobudnutím tovaru alebo prijatím týchto služieb zúčastní na transakcii predstavujúcej daňový podvod týkajúci sa DPH zo strany dodávateľa alebo iného hospodárskeho subjektu, ktorý na vstupe alebo na výstupe zasahuje do reťazca týchto dodaní alebo týchto služieb (rozsudok SD EÚ vo veci Glancore Agriculture Hungary, C-189/18). Je teda v rozpore so všeobecnými zásadami fungovania systému DPH uplatniť si odpočítanie dane v situácii, keď boli v obchodnom reťazci umelo vytvorené podmienky pre jej odpočítanie – t. j. v prípadoch obchodovania s cieľom čerpať odpočítanie dane vo forme nadmerného odpočtu (pri daňovom podvode). Ide o situáciu, v ktorej jeden z účastníkov neodvedie vybranú daň a ďalší účastník si túto daň odpočíta za účelom získania daňového zvýhodnenia v rozpore s účelom Smernice.
59. Na to, aby mohol byť odopretý nárok na odpočítanie dane z titulu účasti daňového subjektu na daňovom podvode, musia byť kumulatívne kladne zodpovedané štyri otázky tzv. Axel Kittel testu, ktoré sformuloval SD EÚ ako predpoklad posúdenia veci ako daňového podvodu v rozhodnutiach vo veci C-439/04 a C-440/04 Axel Kittel a Recolta Recycling. Pri daňovom podvode musí správca dane v rámci svojho dôkazného bremena: 1/ preukázať existenciu podvodu na dani z pridanej hodnoty (chýbajúcu daň), a to na ktoromkoľvek predchádzajúcom článku reťazca (objektívny test v rámci celého reťazca), následne 2/ preukázať objektívne skutkové okolnosti svedčiace tomu, že kontrolovaný daňový subjekt o podvode na predchádzajúcom článku reťazca vedel alebo mohol vedieť, pričom stačí nevedomá nedbanlivosť a nemusí ísť o úmysel (vedomostný test konkrétneho subjektu) a zároveň 3/ musí posúdiť, či kontrolovaný daňový subjekt prijal opatrenia, ktoré je od neho možné rozumne vyžadovať, aby zistil, či prijaté plnenie nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (due diligence vedomostný test konkrétneho subjektu). Dôkazné bremeno pri preukazovaní účasti na daňovom podvode (vykonanie Axel Kittel testu) zaťažuje správcu dane.
60. Správny súd konštatuje, že v preskúmavanom prípade vo vzťahu k posúdeniu skutočnosti, či žalobca bol účastný na podvode na DPH na účely rozhodnutia o odmietnutí práva na odpočítanie dane, správca dane aplikoval tzv. Axel Kittel test, ktorý je vyabstrahovaním kritérií na posúdenie účasti na daňovom podvode z vyššie citovaného rozsudku SD EÚ vo veci Axel Kittel, C- 439/04, pričom tieto kritériá je možné konštruovať do štyroch nasledovných otázok, ktoré musia byť zodpovedané kladne: 1/ Vznikol z posudzovaných zdaniteľných obchodov daňový únik? 2/ Ak áno, je tento daňový únik dôsledkom podvodného konania?
3/ Pokiaľ je únik na dani dôsledkom podvodného konania, boli posudzované zdaniteľné obchody daňového subjektu s týmto konaním spojené? 4/ Ak boli posudzované zdaniteľné obchody spojené s podvodným konaním, vedel o tom, alebo mohol a mal vedieť daňový subjekt? Správca dane v preskúmanom prípade všetky vyššie uvedené otázky zodpovedal kladne, teda preukázal, že žalobca sa zúčastnil na daňovom podvode, o ktorom mohol alebo mal vedieť. Postup správcu dane a žalovaného, ktorý stotožniac sa so závermi správcu dane, potvrdil rozhodnutia správcu dane, ako aj následné právne posúdenie orgánmi verejnej správy, boli v súlade s relevantnou judikatúrou SD EÚ, ako aj judikatúrou NS SR i NSS SR.
61. Žalobca v správnej žalobe vyjadril nesúhlas so závermi správcu dane i žalovaného a tvrdil, že správca dane nemohol odpovedať kladne už na prvú otázku testu, a to z dôvodu jej nepreukázania a potom bolo bezpredmetné skúmanie ďalších otázok, na ktoré by podľa tvrdenia žalobcu tiež muselo byť odpovedané záporne, pričom v správnej žalobe predostrel svoje vlastné odpovede na uvedené otázky. Predovšetkým tvrdil, že pri zdaniteľnom plnení medzi spoločnosťou NOBOX MEDIA, s. r. o. a žalobcom nedošlo k daňovému úniku, táto spoločnosť si daňové povinnosti splnila, neexistuje chýbajúca daň a z rozhodnutí nie je zrejmá odpoveď na otázku, v čom mal spočívať daňový únik. Tvrdenie, že existoval obchodný reťazec subjektov, v ktorom na začiatku reťazca mala chýbať daň, nakoľko tieto subjekty si neplnili daňové povinnosti, podľa žalobcu nie je preukázaním daňového podvodu, o ktorom mal a súčasne mohol mať žalobca vedomosť. V tejto súvislosti správny súd považuje za potrebné poukázať na to, že daňový podvod je judikatúrou definovaný ako situácia, v ktorej jeden daňový subjekt ako účastník podvodu neodvedie do štátnej pokladnice vybranú DPH a ďalší subjekt si ju naopak odpočíta, a to za účelom získania daňového zvýhodnenia (napr. rozsudok NSS SR sp. zn. 6Sžfk/76/2020 z 26.10.2022, rozsudok NSS ČR č. j. 5Afs 60/2017 z 30.01.2018). Pri daňových podvodoch je spravidla možné konštatovať, že transakcie uskutočnené v rámci takéhoto podvodu nezodpovedajú bežným obchodným podmienkam a pre posúdenie nároku na odpočítanie dane je kľúčové posúdiť všetky významné okolnosti spornej transakcie. Tak, ako už bolo vyššie uvedené, predpoklady pre posúdenie veci ako daňového podvodu v zmysle judikatúry SD EÚ tvoria tzv. Axel Kittel test existencie daňového podvodu. Na prvú otázku, či z posudzovaných zdaniteľných plnení vznikol daňový únik, správca dane odpovedal kladne a aj podľa správneho súdu bola táto podmienka (existencia daňového úniku) splnená. Daňový únik podľa správcu dane vznikol na inom stupni ako na stupni daňový subjekt (ANMIMA s. r. o.) a jeho priamy dodávateľ (NOBOX MEDIA, s. r. o.), pričom pre kladnú odpoveď na prvú otázku Axel Kittel testu sa nevyžaduje, aby bol daňový únik identifikovaný priamo na uvedenom stupni preverovaného reťazca. Postačuje, ak správca dane identifikuje existenciu daňového úniku na ktoromkoľvek stupni preverovaného reťazca (v mesiaci apríl a jún 2015 bol identifikovaný dodávateľský reťazec Proficredit s. r. o., Ultra-mont s. r. o. SMUGGLERS, s. r. o. NOBOX MEDIA, s. r. o. ANMIMA s. r .o. a v mesiaci júl 2015 bol identifikovaný dodávateľský reťazec Proficredit s. r. o., Ultra-mont s. r. o., Violator s. r. o. SMUGGLERS, s. r. o. NOBOX MEDIA, s. r. o. ANMIMA s. r. o.). V preskúmanom prípade správca dane konštatoval, že daňovou kontrolou bolo preverené, že fakturačný reťazec (NOBOX MEDIA, s. r. o., SMUGGLERS, s. r. o.) z kontrolných výkazov nebol totožný s reálne zistenými obchodnými tokmi reklamných služieb a tiež s finančnými tokmi. Správca dane zistil daňové úniky v súvislosti s oboma reťazcami - obchodným aj fakturačným. Z vykonaného dokazovania dospel k záveru o neodvedení dane z pridanej hodnoty na začiatku obchodných reťazcov, kedy daňové subjekty neodvádzali svoje vzniknuté daňové povinnosti do štátneho rozpočtu, prípadne vôbec nepodávali daňové priznania a kontrolné výkazy, z dôvodu nekontaktnosti daňových subjektov a nepredloženia účtovníctva nebola preukázaná opodstatnenosť a právo na uplatnenie odpočítania dane u týchto daňových subjektov. V odôvodnení rozhodnutí správca dane konštatoval, že spoločnosť NOBOX MEDIA, s. r. o. spôsobom neoprávneného odpočítania dane od dodávateľa SMUGGLERS, s. r. o. znížila vlastnú daňovú povinnosť, čím došlo k daňovému úniku u spoločnosti NOBOX MEDIA, s. r. o. v súvislosti so zabezpečením reklamných služieb. Mal za to, že prostredníctvom neodvedenia DPH na začiatku fakturačných reťazcov dochádzalo k nedovolenej optimalizácii vlastných daňových povinností vo fakturačnom reťazci reklamných služieb a ďalším únikom a podvodom na dani z pridanej hodnoty. Správca dane uviedol, že analýzou daňových priznaní, kontrolných výkazov a dostupných zistení v daňovej kontrole preveril, že spoločnosť NOBOX MEDIA, s. r. o. si veľký rozdiel medzi hodnotou deklarovaných prijatých reklamných plnení nielen od dodávateľov SILVI PRODUCTION, s. r. o., JK Media, s. r. o. a Multi Media House, s. r. o. a hodnotou uskutočnených plnení vykrývala viac ako 90%-nými zdaniteľnými plneniami od subdodávateľa SMUGGLERS, s. r. o. Na základe vykonaného dokazovania správca dane zistil, že ekonomická činnosť tohto subdodávateľa
bola poznačená využívaním nezákonnej obchodnej praxe - konateľ fungoval bez rozhodovacích právomocí, majiteľovi odovzdával vyberanú hotovosť z banky, pričom konateľ bol jedinou osobou oprávnenou konať za spoločnosť SMUGGLERS, s. r. o., ako vyplýva zo svedeckej výpovede I. J. K., ktorú si správca dane zabezpečil zákonným spôsobom. Prevažnú časť prijatých dodávok spoločnosti SMUGGLERS, s. r. o. na vstupe tvorili faktúry od dvoch dodávateľov - dlhodobo nekontaktné spoločnosti: Ultra-mont s. r. o. a Proficredit s. r. o., pričom analýzou dát z údajov z kontrolných výkazov a daňových priznaní týchto dodávateľov bolo preverené, že tieto spoločnosti si svoju nízku vlastnú daňovú povinnosť vykrývali spôsobom, že v časti B3 kontrolných výkazov si uplatnili odpočítanie dane predovšetkým zo zjednodušených faktúr zaplatených v hotovosti v zmysle § 74 ods. 3 Zákona o DPH. Objemy uplatneného odpočítania dane boli v neprimerane vysokých objemoch, pričom takéto vysoké odpočítanie dane je znakom rizikových daňových subjektov za účelom optimalizácie vlastných daňových povinností a zabezpečenia vstupov svojim odberateľom. Tieto spoločnosti pri vykazovaní vysokých obratov a nízkych daňových povinností boli postupne prepísané na iných konateľov a následne ich činnosť bola utlmená, neplnili si povinnosti voči finančnej správe - nepodávali daňové priznania k DPH ani k dani z príjmov právnických osôb. Uvedené objektívne okolnosti boli správcom dane zistené a preukázané vykonaným dokazovaním a boli podrobne popísané v odôvodnení rozhodnutí správcu dane (i rozhodnutí žalovaného).
62. Pokiaľ žalobca v časti správnej žaloby označenej ako „Neexistencia daňového úniku“ tvrdil, že z odôvodnení rozhodnutí nie je zrejmé, v čom mal spočívať daňový únik, toto tvrdenie je v rozpore s obsahom preskúmavaných rozhodnutí žalovaného i správcu dane. Pokiaľ žalobca tvrdil, že správca dane má v odôvodneniach uviesť, či došlo k naplneniu hmotnoprávnych a formálnych podmienok odpočtu dane a následne konštatovať identifikáciu daňového podvodu spolu s popisom podielu žalobcu na tomto podvode, resp. vedomosti o ňom, správny súd uvádza, že správca dane práve takýmto spôsobom postupoval a v odôvodneniach svojich rozhodnutí konštatoval, že boli splnené formálne a hmotnoprávne podmienky odpočtu DPH, t. j. splnenie formálnych a hmotnoprávnych podmienok nebolo sporné. V tejto súvislosti správny súd uvádza, že v zmysle judikatórnych záverov SD EÚ i NSS SR (napr. rozsudok sp. zn. 10Sžf/26/2021 z 28.04.2023, zverejnený v Zbierke súdnych rozhodnutí NSS 60/2023): „odpočítanie dane môže byť obmedzené v prípadoch, ak zdaniteľná osoba nesplní hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane, alebo ak došlo k daňovému podvodu alebo ak došlo k zneužitiu práva“ (rozsudky NSS SR 3Sžfk/15/2020 zo dňa 30.06.2022, sp. zn. 2Sžfk/49/2020 zo dňa 26.10.2022). Následne aj pri dôkaznom bremene je v daňovom konaní potrebné rozlišovať medzi dvoma zásadnými situáciami (i) preukazovaním materiálnych podmienok odpočtu DPH a (ii) preukazovaním daňového podvodu alebo zneužitia práva ako dôvodu na neuznanie uplatneného odpočtu. V prípade, ak správca dane pristúpil k vykonaniu Axel Kittel testu (aj bez toho, aby to bol správca dane konštatoval), sa má za to, že hmotnoprávne i formálne podmienky pre odpočet DPH boli splnené, resp. nie je sporné, že došlo k dodaniu deklarovaného plnenia (služieb). Správca dane v preskúmanom prípade v odôvodneniach rozhodnutí uviedol, že preveril tvrdenia žalobcu a predložené dôkazy o dodaní reklamných služieb deklarovaným dodávateľom (NOBOX MEDIA, s. r. o.) prostredníctvom subdodávateľov a aj z predložených dôkazov (napr. zmluvy, faktúry, výpisy z účtu, doklady predložené konateľkou spoločnosti SILVI PRODUCTION s. r. o., výpovede svedkov) vyplýva dodanie deklarovaných reklamných služieb. Je však potrebné poukázať na to, že správca dane v procese verifikovania tvrdení žalobcu a ním predložených dôkazov, identifikoval objektívne skutočnosti nasvedčujúce existencii podvodného konania, keďže vyhodnotil obchodné a fakturačné reťazce, výpovede svedkov, analyzoval účty a doklady, z ktorých zistil, že uvedené spoločnosti si prefakturovávali vysoké sumy, uplatňovali si odpočet dane, avšak spoločnosti na začiatku identifikovaného reťazca nevykazovali žiadnu činnosť a následne vysoké sumy boli vyberané v hotovosti, pričom spoločnosti na začiatku reťazca neodviedli daň alebo vôbec nepodali daňové priznanie, v dôsledku čoho správca dane konštatoval existenciu daňového úniku. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na to, že podľa judikatúry SD EÚ, napr. rozsudok vo veci C - 101/16 sa nepodanie daňových priznaní stanovených zákonom môže považovať za nepriamy dôkaz podvodu. Pokiaľ žalobca v tejto časti správnej žaloby poukázal na rozsudok SD EÚ z 21.06.2012 vo veci Mahagében a Dávid, C-80/11 a C-142/11, neuviedol súvis s preskúmavanými rozhodnutiami, resp. ich zákonnosťou, vo vzťahu k zisteniu objektívnych skutočností svedčiacich o existencii daňového úniku, navyše za situácie, keď dôkazy osvedčujúce túto skutočnosť zabezpečil a vykonal správca dane, na ktorom bolo dôkazné bremeno.
63. Na druhú otázku, či bol tento daňový únik dôsledkom podvodného konania, odpovedal správca dane rovnako kladne. Podľa druhej podmienky Axel Kittel testu musí byť daňový únik dôsledkom
podvodného konania, teda neodvedenie dane nemôže byť len náhodné, ale musí byť uskutočnené za účelom získania daňového zvýhodnenia v rozpore s účelom Smernice, pričom uskutočnené transakcie nezodpovedajú bežným obchodným podmienkam. Pre posúdenie nároku na odpočet dane je potrebné posúdiť všetky významné okolnosti spornej transakcie, pričom podľa ustálenej judikatúry za znaky svedčiace o existencii daňového podvodu možno považovať napr. existenciu sídla na virtuálnej adrese, neobvyklé ceny, nezverejňovanie účtovných závierok a pod. Správny súd má za to, že správca dane vo svojich rozhodnutiach identifikoval objektívne okolnosti nasvedčujúce spáchaniu daňového podvodu tak, ako sú uvedené v rozhodnutiach správcu dane. Vo vzťahu k skúmaniu druhej otázky Axel Kittel testu správca dane uviedol, že popísaním fakturačného reťazca spoločností preukázal, že posudzované daňové úniky vo fakturačnom reťazci boli vykonané za účelom optimalizácie daňovej povinnosti jednotlivých zapojených spoločností a boli dôsledkom podvodu na DPH. Platitelia na začiatku predmetných (podvodných) fakturačných reťazcov pred priamym dodávateľom NOBOX MEDIA, s. r. o. uviedli nepravdivé údaje vo svojich kontrolných výkazoch DPH (deklarované nákupy v miliónových hodnotách, ktoré podľa údajov z bankových výpisov nikdy neboli uhradené, miliónové hotovostné výbery z bankových účtov bez akéhokoľvek legálneho opodstatnenia), čím vo svojich daňových priznaniach DPH vykazovali pri vysokých miliónových obratoch nízke daňové povinnosti, čo im umožnili koncové spoločnosti reťazca, ktoré daňové priznania a kontrolné výkazy nepodávali vôbec alebo vzniknuté daňové povinnosti neuhrádzali. Konanie zapojených spoločností pri vykazovaní údajov vo svojich daňových priznaniach vykazuje znaky podvodného konania a správca dane konštatoval, že dôkazmi preukázal, že tieto spoločnosti riadne nepodnikali, len vystavovali faktúry tak, aby navodili dojem reálneho podnikania. Z uvedeného dôvodu správca dane uviedol, že faktúry vystavené týmito spoločnosťami možno považovať za falošné, pričom neexistuje dôkaz, že tieto spoločnosti riadne viedli svoje účtovníctvo. Správca dane v tejto súvislosti poukázal na judikatúru SD EÚ (rozsudok C-332/15 vo veci Giuseppe Aston).
64. Žalobca v časti správnej žaloby označenej ako „Neexistencia skutkových okolností podvodného konania - neprimeraná cena za dodanie služby“ tvrdil, že rozhodnou skutkovou okolnosťou vo vzťahu k zdaniteľnému plneniu, ktorá podľa správcu dane zakladá daňový podvod, má byť aj nadhodnotená cena za dodanie služby spoločnosťou NOBOX MEDIA, s. r. o., ktorá podľa názoru správcu dane umožnila žalobcovi uplatnenie odpočtu dane a súčasne na strane dodávateľa fakturáciou od spoločnosti SMUGGLERS, s. r. o. zníženie daňovej povinnosti u dodávateľa služby. Z uvedenej konštrukcie však nie je podľa žalobcu zrejmá chýbajúca daň. Z rozhodnutí žalovaného podľa žalobcu zároveň nevyplýva, že spoločnosť NOBOX MEDIA, s. r. o. z prijatej protihodnoty za dodané služby nesplnila svoju daňovú povinnosť. Podľa názoru správneho súdu uvedené tvrdenia žalobcu jednak nemajú oporu v odôvodneniach rozhodnutí správcu dane, resp. rozhodnutí žalovaného, v odôvodneniach ktorých sú uvedené všetky rozhodné okolnosti, z ktorých daňové orgány vyvodili existenciu daňového podvodu (pričom správca dane bol oprávnený preverovať celý reťazec a identifikoval existenciu objektívnych skutočností v rámci aplikácie Axel Kittel testu) a jednak táto časť správnej žaloby, v ktorej žalobca prezentuje svoje názory na „pojem protihodnota“, citujúc z niektorých rozsudkov SD EÚ, ma konštatačný charakter, v dôsledku čoho nie je spôsobilá privodiť nezákonnosť preskúmavaných rozhodnutí. Odkaz na rozhodnutia SD EÚ bez označenia ich súvisu, resp. ich dopadu na preskúmavané rozhodnutia rovnako nepostačuje na označenie preskúmavaných rozhodnutí za nezákonné. Pokiaľ žalobca tvrdí, že z rozhodnutí nie je zrejmé, akým dôkazom bolo tvrdené „nadhodnotenie ceny“ preukázané, správny súd uvádza, že toto tvrdenie rovnako nemá oporu v odôvodneniach preskúmavaných rozhodnutí, z ktorých je zrejmé, že správca dane porovnal cenu, za ktorú dodávatelia spoločnosti NOBOX MEDIA, s. r. o. reálne vykonali reklamné služby a cenu, ktorú NOBOX MEDIA, s. r. o. ako dodávateľ tej istej reklamnej služby následne fakturoval žalobcovi, pričom zistil neodôvodnené niekoľkonásobné zvýšenie ceny fakturovanej pre žalobcu a uviedol zrozumiteľnú a logickú úvahu, že účelom nadhodnotenia ceny bol vyšší odpočet DPH. Nebolo pritom sporné, že správca dane disponoval dôkazmi preukazujúcimi dodanie reklamných služieb pre žalobcu, ani to, že dodávateľ NOBOX MEDIA, s. r. o. bol oprávnený so žalobcom dohodnúť cenu za poskytnuté plnenie (reklamné služby). Správca dane však konštatoval, že žalobca mal postupovať s odbornou starostlivosťou a mal si overiť primeranosť ceny za obdobné plnenie aj u iných relevantných subjektov, resp. požadovať od dodávateľa vyhotovenie cenovej kalkulácie.
65. Pokiaľ ide o tretiu podmienku Axel Kittel testu, t. j. či boli posudzované zdaniteľné obchody daňového subjektu s podvodným konaním spojené, uvedenú otázku je potrebné zodpovedať takisto kladne, keďže preukazované podvodné konanie priamo súviselo s nákupom reklamných služieb žalobcom v súvislosti s prezentáciou jeho obchodného mena a loga v súvislosti s prezentáciou muzikálu A.
(apríl, jún a júl 2015). Správca dane popísal zistený podvodný fakturačný ako aj obchodný reťazec a zistil, že dodávateľsko - odberateľské vzťahy v nich súviseli s plneniami pre žalobcu. Reklamné služby pre žalobcu boli reálne dodané žalobcovi v zmysle Zmluvy o reklame a predložených faktúr, avšak v oveľa vyššej sume, ako bola reálne zistená cena na trhu [cena, za ktorú boli predmetné reklamné služby poskytnuté dodávateľovi žalobcu (NOBOX MEDIA, s. r. o.) jeho subdodávateľom]. Objednaním reklamných služieb u dodávateľa (NOBOX MEDIA, s. r. o.) sa žalobca zapojil do podvodného konania, pretože práve u dodávateľa NOBOX MEDIA, s. r. o. bolo zistené neúmerné navýšenie ceny za reklamné služby, čo umožnilo žalobcovi odpočítať si vyššiu sumu dane.
66. Správny súd považuje na tomto mieste za potrebné viesť, že v zmysle judikatúry NSS SR (napr. rozsudok NSS SR sp. zn. 10Sžfk/26/2021 z 28. apríla 2023, bod 31.) „existenciu daňového podvodu je možné preukazovať aj okolnosťami, ktoré nastali ex post, teda po ukončení zdaniteľného obchodu (L., H., M.: Definičné znaky podvodu na DPH v judikatúre Najvyššieho správneho súdu, Časopis pro právní vedu a praxi, 1/2022, roč. XXX, s. 160 a 161). Okolnosti, které v souhrnu nasvědčují existencii daňového podvodu, mohou mít svůj původ v minulosti (např. obchodní historie či minulé personální vazby), v době uzavření transakce (nestandardní obchodní podmínky) i v době následující po uzavření obchodu, a to např. následná nekontaktnost dotčených osob, náhlé ukončení činnosti, následné nestandardní peněžní toky medzi dotčenými osobami (rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. 10 Afs 206/2020 zo dňa 20.01.2021).“ „....okolnosti ex post mu daňové orgány neboli oprávnené pričítať v rámci skúmania subjektívnej stránky - tzv. vedomostného testu; v rámci skúmania objektívneho testu na podvod tak však urobiť mohli.“ Pokiaľ teda žalobca v správnej žalobe namietal, že nemožno prihliadať na okolnosti po uskutočnení daňového obchodu, s uvedeným tvrdením je možné súhlasiť len pri skúmaní subjektívnej stránky (vedomostný test v rámci skúmania štvrtej podmienky Axel Kittel testu), avšak v rámci skúmania objektívneho testu v rámci celého reťazca vyžadujúceho preukázanie existencie podvodu na dani z pridanej hodnoty, to urobiť možno.
67. Podľa štvrtej podmienky Axel Kittel testu sa vyžaduje zavinenie daňového subjektu. Splnenie subjektívnej stránky preukazuje správca dane, a to prostredníctvom objektívnych okolností. V zmysle ustálenej judikatúry SD EÚ sa môže daňový subjekt z daňového podvodu „vyviniť“ a nestratiť tak nárok na odpočítanie dane, ak preukáže (tu však znáša dôkazné bremeno daňový subjekt) dostatočnú obozretnosť a dobromyseľnosť. S poukazom na judikatúru NSS SR (napr. rozsudok sp. zn. 10Sžfk/26/2021 z 28.04.2023) Súdny dvor EÚ už viackrát rozhodol, že správny orgán nemôže zdaniteľnej osobe uložiť povinnosť uskutočniť komplexné a hĺbkové preskúmanie týkajúce sa jej dodávateľa a tým fakticky preniesť na ňu kontrolné činnosti, ktoré prináležia tomuto orgánu (viď rozsudky z 21.06.2012, Mahagében a Dávid, C-80/11 a C-142/11, bod 65 a z 31.01.2013, Stroj trans, C-642/11, bod 50). Naopak, nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (viď rozsudky z 27.09.2007, Teleos a i., C-409/04, body 65 a 68, ako aj z 21.06.2000 12, Mahagében a Dávid, C-80/11 a C-142/11, bod 54). Správca dane konštatoval, že žalobca mohol vedieť, ak by dodržal potrebnú náležitú starostlivosť, že dodávky môžu byť poznačené podvodným konaním. V odôvodneniach rozhodnutí pritom uviedol okolnosti, ktoré nasvedčovali podozrivosti transakcie, pre ktorú mal mať žalobca vedomosť o daňovom podvode, ako aj nedostatočnej obozretnosti žalobcu, aby svojej účasti na daňovom podvode zabránil: žalobca sa pri výbere dodávateľa spoľahol na odporučenie tretej osoby SILVI PRODUCTION s. r. o., dodávateľ NOBOX MEDIA, s. r. o. bol sprostredkovateľom reklamných plnení bez reálnych skúseností na mediálnom a reklamnom trhu, nebol verejne dostupnou obchodnou spoločnosťou na trhu ani žiadnou reklamnou agentúrou, vystavoval faktúry pre klientov bez pridania hodnoty svojím spracovaním bez reálnych skúseností na mediálnom a reklamnom trhu, pričom cena bola stanovená bez kalkulácií a vzhľadom na jej výšku neštandardne - dohodou, žalobca si nepreveril ceny na trhu, pričom zo znenia zmluvného dojednania s dodávateľom NOBOX MEDIA, s. r. o. mal vedomosť, že dodávateľ môže zmluvné plnenia uskutočniť v subdodávkach (t. j. žalobca vedel, že reklamné služby nemusí vykonať NOBOX MEDIA, s. r. o., ale jeho dodávatelia), žalobca si nepreveril, ktorý subdodávateľ mu službu poskytne a či je na jej poskytnutie oprávnený a dostatočne odborne zdatný, nezaujímal sa o to, či spoločnosť NOBOX MEDIA, s. r. o. neobchoduje s problematickými dodávateľmi, nepýtal sa svojho obchodného partnera na jeho dodávateľov, ani na ich predchádzajúcu spoluprácu, spoločnosť NOBOX MEDIA, s. r. o. nedisponovala vlastným pracovným know - how, jednalo sa o jednoosobovú spoločnosť bez vlastných prevádzkových priestorov určených na reprezentáciu spoločnosti, bez internetovej stránky prezentujúcej činnosť spoločnosti, jej históriu, ciele, portfólio,
realizované projekty, spoločnosť nedisponovala technickým ani personálnym vybavením, reálne sa v danom segmente neorientovala, konateľ spoločnosti nemal skúsenosti, vedomosti ani možnosti reálne zabezpečiť predmet fakturácie, dodávateľ NOBOX MEDIA, s. r. o. mal virtuálne sídlo bez webových stránok a telefonického kontaktu, bol dostupný prostredníctvom tretej osoby, žalobca nepožadoval referencie od skutočných odberateľov spoločnosti NOBOX MEDIA, s. r. o., nepreveril si podnikateľskú minulosť, aktuálne zázemie ani prepojenia osôb vystupujúcich v jej mene s inými spoločnosťami aspoň vo verejne prístupnom registri napriek tomu, že žalobca zamýšľal uskutočniť obchodné transakcie rádovo viac ako v stotisícoch eur, žalobca nevykonal opatrenia smerujúce k minimalizovaniu prípadných rizík. Správny súd pritom poukazuje na to, že viaceré z uvedených objektívnych okolností sú zároveň okolnosťami preukazujúcimi aj existenciu daňového podvodu tak, ako sú uvedené vyššie. Je logické, že viaceré z indícií nasvedčujúcich spáchaniu podvodného konania (objektívny test) zároveň zakladajú aj podozrivosť transakcie, a teda možnosť vedomosti daňového subjektu (žalobcu) o nej (subjektívny test), pričom žalobcovi nemožno pričítať okolnosti, ktoré nastali až po zdaniteľnej transakcii. Správny súd je toho názoru, že vyššie uvedené okolnosti nasvedčovali záveru, že zdaniteľný obchod sa javil ako podozrivý. Napriek absencii akejkoľvek predchádzajúcej skúsenosti s dodávateľom NOBOX MEDIA, s. r. o. sa žalobca bez jeho preverenia v podstate spoľahol na odporučenie tretím subjektom, akceptoval poskytnutie reklamných služieb za cenu ponúknutú týmto subjektom, ktorej nepredchádzala relevantná kalkulácia. Žalobca tvrdil, že spoločnosť NOBOX MEDIA, s. r. o. si preveroval na portáli Finstat, avšak toto tvrdenie jednak nepreukázal a zároveň ani netvrdil, že by si preveril dodávateľa z hľadiska vyššie uvedených skutočností (minimálne získanie referencií od iných účastníkov na trhu, informácie o predmete činnosti, o konateľovi, o obchodných priestorov a zamestnancoch), ani že sa pokúšal nájsť a prehliadnuť internetovú stránku tejto spoločnosti, ani že by akokoľvek skúmal, či bola ponúknutá cena za tovar primeraná a zodpovedajúca trhovým podmienkam (pričom správny súd nespochybňuje oprávnenie účastníkov zmluvného vzťahu dohodnúť si cenu za poskytnuté plnenie a nebránila tomu ani skutočnosť, že NOBOX MEDIA, s. r. o. bol výhradným dodávateľom poskytovaných služieb, ktoré oprávnenie nadobudol práve od spoločnosti SILVI PRODUCTION s. r. o., ktorého konateľka mala podľa výpovedí sprostredkovať, resp. odporučiť žalobcovi uzavretie zmluvy s dodávateľom NOBOX MEDIA, s. r. o.), a to všetko za účelom, aby sa uistil, že sa nebude zúčastňovať na daňovom podvode. Správny súd, zhodne s konštatovaním správcu dane i žalovaného, má za to, že žalobca neprijal dostatočné rozumne očakávateľné opatrenia na predchádzanie účasti na daňovom podvode. „Určenie opatrení, ktoré možno v danom prípade dôvodne požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si právo na odpočítanie DPH na zabezpečenie, aby jej transakcie neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností uvedeného prípadu vo veci samej“ (viď rozsudky z 21.06.2012 Mahagében a Dávid, C-80/11 a C-142/11, rozsudok z 19.10.2017 Paper Consult, C-101/16). Správny súd sa stotožnil so záverom správcu dane i žalovaného, že bolo preukázané, že žalobca mohol a mal mať vedomosť o tom, že prijatím zdaniteľného plnenia od dodávateľa NOBOX MEDIA, s. r. o. sa zúčastní na daňovom podvode.
68. Podľa správneho súdu správca dane i žalovaný identifikovali v súvislosti s obchodným reťazcom, ktorého súčasťou bol žalobca, také zistenia a dôkazy, ktoré vo svojom súhrne odôvodňujú záver, že daňový podvod bol spáchaný, ako aj to, že žalobca o ňom mal a mohol vedieť (pričom postačuje aj nevedomá nedbanlivosť). Svoje závery správca dane (i žalovaný) náležite opreli o skutkové zistenia z celého obchodného a fakturačného reťazca, ktorý bol správca dane oprávnený skúmať, pričom samotný opis realizácie obchodov v celom reťazci žalobca v správnej žalobe nenamietal. Správca dane vysvetlil ako obchod žalobcu súvisel s fakturovanými plneniami v celom reťazci a ako malo prísť k daňovému zvýhodneniu účastníkov tohto reťazca. Podľa správneho súdu tak správca dane uniesol dôkazné bremeno a preukázal splnenie podmienok tzv. Axel Kittel testu. Naopak, žalobca nepreukázal, že prijal také opatrenia na predchádzanie účasti na daňovom podvode, aby svoj nárok na odpočítanie dane nestratil.
69. Žalobca v časti správnej žaloby označenej ako „Rozpornosť tvrdení v rámci výkonu daňovej kontroly“ poukázal na povinnosť správcu dane v rámci daňovej kontroly oboznámiť žalobcu so zistenými skutočnosťami, prípadne ho vyzvať na odstránenie pochybností vo vzťahu k spochybnenému zdaniteľnému plneniu. Mal za to, že v oboznámení musí správca dane identifikovať rozhodné skutočnosti pre záver o daňovom podvode, pokiaľ tieto pochybnosti u neho vzniknú. V tejto súvislosti poukázal na Oboznámenie zo dňa 26.03.2021, v ktorom podľa jeho tvrdenia absentuje požiadavka identifikovania rozhodných skutočností zakladajúcich nesporné znaky daňového podvodu, ako aj na Výzvu správcu dane zo dňa 03.02.2021, ku ktorej žalobca predložil svoje vyjadrenie, pričom
na preukazovanie znakov podvodu musí mať správca dane preukázané, či k faktickému plneniu došlo. Správny súd uvádza, že z takto všeobecne formulovanej časti správnej žaloby, ktorá ma konštatačný charakter, nie je možné vyvodiť konkrétnu námietku žalobcu, ktorá by umožňovala správnemu súdu vyvodiť záver o nezákonnosti preskúmavaných rozhodnutí žalovaného i správcu dane. Správny súd nie je oprávnený za žalobcu konkrétne dôvody nezákonnosti preskúmavaných rozhodnutí vyhľadávať, ani ich konkretizovať z obsahu preskúmavaného rozhodnutia alebo administratívneho spisu. Len pre úplnosť správny súd uvádza, že z obsahu administratívneho spisu i z odôvodnenia preskúmavaných rozhodnutí vyplýva, že u správcu dane vznikli pochybnosti o spôsobe dodania reklamných služieb zo strany deklarovaného dodávateľa - spoločnosti NOBOX MEDIA, s. r. o. žalobcovi, a preto Výzvou na predloženie dôkazov č. 100192783/2021 zo dňa 03.02.2021, ktorá mu bola preukázateľne doručená dňa 08.02.2021, vyzval žalobcu na predloženie dôkazov a vyjadrení preukazujúcich uskutočnenie zdaniteľných plnení (o. i. od deklarovaného dodávateľa NOBOX MEDIA, s. r. o.). Žalobca na predmetnú výzvu reagoval Vyjadrením zo dňa 05.03.2021. Správca dane následne podaním označeným ako Oboznámenie so skutočnosťami zistenými pri výkone daňovej kontroly č. 100495767/2021 zo dňa 26.03.2021, ktoré bolo žalobcovi preukázateľne doručené dňa 31.03.2021, žalobcu oboznámil so všetkými zistenými skutočnosťami, vykonanými dôkazmi a ich vyhodnotením a poučil žalobcu o práve vyjadriť sa k zisteným skutočnostiam a predložiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia v stanovenej lehote. Z obsahu predmetného Oboznámenia sú zrejmé konkrétne dôkazy, ako aj z nich vyplývajúce zistenia a sú identifikované konkrétne skutočnosti nasvedčujúce podvodnému konaniu. Žalobca sa v lehote stanovenej správcom dane k predmetnému Oboznámeniu nevyjadril a podaním zo dňa 13.04.2021 požiadal o predĺženie lehoty na podanie vyjadrenia. Správca dane rozhodnutím zo dňa 14.04.2021 žiadosti žalobcu vyhovel a lehotu na vyjadrenie mu predĺžil. Žalobca dňa 07.05.2021 opätovne požiadal o predĺženie lehoty na podanie vyjadrenia k zisteniam správcu dane, pričom správca dane mu podaním zo dňa 10.05.2021 oznámil, že ďalšie predĺženie lehoty nie je prípustné. Žalobca teda nevyužil možnosť k zisteným skutočnostiam správcu dane predložiť písomné vyjadrenie, ani dôkazy. Z odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí pritom vyplýva, že daňové orgány konštatovali, že žalobca dôkazné bremeno na preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočet DPH uniesol, avšak správca dane počas daňovej kontroly identifikoval konkrétne okolnosti nasvedčujúce podvodnému konaniu v reťazci spoločností, ktorého súčasťou bol aj žalobca, o ktorom vzhľadom na všetky zistené skutočnosti mohol mať vedomosť, pričom žalobca napriek výzve správcu dane neuviedol žiadne dôkazy, ktorými by osvedčil, že vykonal všetky opatrenia, ktoré je možné od neho rozumne predpokladať, aby zabránil svojej účasti na podvodnom konaní (tzv. vedomostná zložka).
70. Ako nedôvodnú správny súd vyhodnotil aj námietku nepreskúmateľnosti napadnutých rozhodnutí, v dôsledku čoho podľa žalobcu malo dôjsť k porušeniu práva na spravodlivé konanie. Pokiaľ žalobca v správnej žalobe vo vzťahu k tejto námietke poukázal na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu SR, z ktorých vyplýva povinnosť súdov odôvodniť dostatočne svoje rozhodnutia a uviedol, že tieto požiadavky sa vzťahujú aj na odôvodnenie rozhodnutí orgánov verejnej moci v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy SR, správny súd uvádza, že so žalobcom označenou judikatúrou je správny súd oboznámený, avšak na základe takto všeobecne formulovanej námietky, obsahujúcej tvrdenie žalobcu o potrebe riadne odôvodniť rozhodnutia súdov a daňových orgánov, nie je možné konštatovať nepreskúmateľnosť preskúmavaných rozhodnutí žalovaného a správcu dane. Vo všeobecnosti možno uviesť, že rozhodnutie orgánu verejnej správy môže byť nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/1/2009, v ktorom sa zaoberal otázkou nepreskúmateľnosti administratívneho rozhodnutia, pričom dospel k nasledovnému záveru: „Za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť možno podľa názoru Najvyššieho súdu SR považovať také rozhodnutie správneho orgánu, z ktorého výroku nemožno zistiť, ako vlastne správny orgán vo veci rozhodol, prípadne výrok ktorého je vnútorne rozporuplný. Pod pojem spadajú prípady, keď sa nedá rozoznať, čo je výrok, odôvodnenie, kto je účastníkom konania a kto bol rozhodnutím zaviazaný. Medzi ďalšie dôvody nezrozumiteľnosti rozhodnutia správneho orgánu patrí rozpornosť výroku s odôvodnením, absencia právnych záverov vyplývajúcich z rozhodujúcich skutkových okolností, ako aj ich nejednoznačnosť.“ ... „Nedostatok dôvodov znamená jednak absolútny nedostatok odôvodnenia, ale aj to, že v rozhodnutí absentujú skutočnosti, ktoré viedli správny orgán k rozhodnutiu. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov je založená na nedostatku dôvodov skutkových zistení, o ktoré sa opierajú rozhodovacie dôvody. Za takéto vady možno považovať prípady, keď je rozhodnutie založené na skutočnostiach v konaní nezisťovaných, prípadne na dôkazoch získaných v rozpore so zákonom alebo prípady, keď nie je zrejmé, či nejaké dôkazy boli v konaní vykonané.“ Preskúmavané rozhodnutia žalovaného,
ani rozhodnutia správcu dane, takýmito vadami netrpia, pretože obsahujú zákonom stanovené náležitosti v zmysle § 63 Daňového poriadku. Rozhodnutia žalovaného vo vzťahu k výroku, ktorým potvrdzuje rozhodnutia správcu dane a taktiež rozhodnutia správcu dane vo vzťahu k výroku, ktorým vyrubil žalobcovi daň, obsahujú riadne a dostatočné odôvodnenia, z ktorých jednoznačne vyplýva, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutia, obsahujú vyhodnotenie dôkazov, a to jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach, správca dane i žalovaný dostatočne jasne a zrozumiteľne uviedli úvahy ovplyvňujúce hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých rozhodovali, zrozumiteľne uviedli podstatné dôvody, na základe, ktorých dospeli k záveru o nesplnení podmienok na odpočet DPH, a to vzhľadom na identifikované konkrétne skutočnosti nasvedčujúce daňovému podvodu v súlade s judikatúrou NSS SR i SD EÚ. Námietka žalobcu, že nie je zrejmé, na základe akých dôkazov dospel žalovaný k záveru o preukázaní objektívnych okolností napĺňajúcich znaky daňového podvodu, nemá oporu v odôvodneniach rozhodnutí žalovaného. Rovnako nezodpovedá odôvodneniam rozhodnutí žalovaného ani tvrdenie žalobcu, že svedecké výpovede zabezpečené správcom dane neboli vyhodnotené. Správny súd navyše uvedené námietky žalobcu považoval za nekonkrétne a všeobecné, keď žalobca nekonkretizoval, ktoré svedecké výpovede a z akého dôvodu boli vyhodnotené v rozpore s ich obsahom alebo so zásadami logického uvažovania. Samotný nesúhlas žalobcu s hodnotením svedeckých výpovedí nespôsobuje nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí žalovaného, ani rozhodnutí správcu dane. Žalobca v správnej žalobe na jednej strane konkrétne namietal, že žalovaný i správca dane odmietli hodnotiť dôkaz predložený žalobcom (dôkaz o cene služieb vyhotovený spoločnosťou Starmedia), avšak na druhej strane súčasne tvrdil, že daňové orgány tento dôkaz považovali za nedôveryhodný. Správny súd k tomuto rozpornému tvrdeniu žalobcu uvádza, že uvedený dôkaz bol správcom dane i žalovaným vyhodnotený so záverom, že týmto dôkazom nebolo preukázané tvrdenie žalobcu o tom, že cena za poskytnuté služby nebola neprimerane navýšená, ktoré vyhodnotenie je v súlade s obsahom uvedeného dôkazu i so zásadami logického uvažovania. Pokiaľ žalobca vo všeobecnosti namietal, že žalovaný ani správca dane sa nezaoberali úplne všetkými námietkami žalobcu uvedenými vo vyjadrení k Protokolu, pričom tieto nekonkretizoval, správny súd poukazuje na to, že v zmysle ustálenej judikatúry NS SR, NSS SR, Ústavného súdu SR i ESĽP orgány verejnej správy i súdy nie sú povinné zaoberať sa každou jednou námietkou nastolenou účastníkom konania a nemusia dať odpoveď na každý jeden argument žalobcu, sú však povinné zaoberať sa podstatnými námietkami, ktoré boli relevantné pre rozhodnutie súdu, resp. orgánu verejnej správy a majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Prípadné čiastkové nedostatky odôvodnení rozhodnutí žalovaného teda nemajú za následok nepreskúmateľnosť týchto rozhodnutí. Nebolo teda zistené porušenie práva žalobcu na spravodlivé konanie a nebola mu odňatá možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti preskúmavaným rozhodnutiam, o čom svedčí aj obsah samotnej správnej žaloby, v ktorej žalobca podrobne analyzuje dôvody napadnutých rozhodnutí žalovaného i správcu dane a predkladá k nim svoje argumenty, a teda je zrejmé, že rozhodnutia obsahovali dostatok dôvodov, na ktorých boli založené.
71. Pokiaľ zástupkyňa žalobcu na pojednávaní nad rámec žalobných bodov uplatnených v správnej žalobe namietala, že správca dane porušil ustanovenie § 3 ods. 6 Daňového poriadku, keď v obdobných veciach nerozhodoval rovnako, správny súd vzhľadom na skutočnosť, že žalobca v zmysle § 183 SSP môže rozšíriť správnu žalobu alebo doplniť správnu žalobu o ďalší žalobný návrh alebo o ďalšie žalobné body len v lehote ustanovenej na podanie žaloby (§ 181 ods. 1 SSP), k tejto námietke neprihliadal.
72. Správny súd po preskúmaní napadnutých rozhodnutí žalovaného v spojení s rozhodnutiami správcu dane i postupu, ktorý ich vydaniu predchádzal, z dôvodov nezákonnosti uplatnených žalobcom v podanej správnej žalobe, vzhľadom na vyššie uvedené časti tohto rozsudku dospel k záveru, že žaloba nebola dôvodná vo vzťahu k žiadnemu napadnutému rozhodnutiu žalovaného, a preto žalobu vo vzťahu ku každému napadnutému rozhodnutiu žalovaného podľa § 190 SSP zamietol.
73. O náhrade trov konania rozhodol správny súd tak, že ju účastníkom konania nepriznal, keďže vo vzťahu k žiadnemu z účastníkov konania nezistil dôvod na jej priznanie. Žalobca nemal úspech v konaní, preto mu právo na náhradu trov konania nepatrí (§ 167 ods. 1 SSP a contrario). Žalovaný síce v konaní úspešný bol, avšak má postavenie orgánu verejnej správy, pričom správny súd nezistil žiadne výnimočné dôvody, pre ktoré by mu mali byť trovy konania voči neúspešnému žalobcovi priznané. Zaplatenie eventuálnych trov konania žalovaného nemožno od žalobcu spravodlivo požadovať (§ 168 SSP).
74. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). 74. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Tento rozsudok nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 2 písm. a) SSP).
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439 ods. 3 SSP a contr.), ktorá má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a) SSP).
O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote do 30 dní od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP).
Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.