Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2MObdo/5/2009

Najvyšší súd 2 M Obdo 5/2009

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky, v právnej veci mimoriadneho dovolania

Generálneho prokurátora Slovenskej republiky, Štúrova č. 2, 812 85 Bratislava,

o mimoriadnom dovolaní, ktoré podal Generálny prokurátor SR podľa a nasl.

dňa 1. februára 2007 pod č VI/2 Pz 22/07-8 proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre

z 9. decembra 2005, č. k. -713 (vec Okresného súdu v Leviciach, sp. zn.

), v časti týkajúcej sa náhrady trov konania, v právnej veci žalobcu: 1/ I.,S.,Z. a

2/ JUDr. E.,F.,N., správkyňa konkurznej podstaty úpadcu I.s.r.o., Ž.,Z., obaja zast. JUDr.

R.H., advokátom, Advokátska kancelária Š.,N. proti žalovanému: M., a.s., M., B., zast. JUDr.

P.S., advokátom, Advokátska kancelária, M.B., o určenie neplatnosti úverových zmlúv, po

zrušení rozsudku dovolacieho súdu

- Najvyššieho súdu SR z 3. septembra 2008, č. k. -738 Nálezom Ústavného

súdu Slovenskej republiky zo 14. júla 2009, č. k. -30, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Nitre z 9. decembra

2005, č. k. -713 z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e:

22 M Obdo 5/2009

Napadnutým uznesením odvolací súd pripustil späťvzatie návrhu na začatie konania,

zrušil rozsudok Okresného súdu v Leviciach z 9.12.2004, č. k. -644 a konanie

zastavil. Súčasne vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

/v odôvodnení uviedol, že prvostupňový súd svojim rozsudkom z 9.12.2004 o určenie

neplatnosti úverových zmlúv žalobu zamietol a zaviazal žalobcov v 1/ a 2/ rade nahradiť

trovy konania žalovanému na účet jeho právneho zástupcu, každý po 216 464,55 Sk do troch

dní/. Proti rozsudku prvostupňového súdu podal odvolanie žalobca a predtým než odvolací

súd o odvolaní rozhodol, žalobca zobral návrh účinne späť. Odvolací súd rozhodnutie

o náhrade trov posúdil podľa ustanovenia v spojení s , pretože

účastníci ani návrh na priznanie trov podľa nepodali.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu na podnet žalovaného podal mimoriadne dovolanie

Generálny prokurátor Slovenskej republiky. Vyslovil právny názor, že uznesením

odvolacieho súdu v jeho časti, ohľadne rozhodnutia o náhrade trov konania, bol porušený

zákon. Poukázal na postup súdu pri rozhodovaní o náhrade trov konania pri zastavení konania

podľa , a odvolacie konanie s poukazom na ustanovenie , ,

ktorými ustanoveniami sa odvolací súd neriadil.

Ustanovenie vyžaduje zodpovednosť za zavinenie účastníka,

ktorého procesný úkon mal za následok zastavenie konania. Za takýto úkon účastníka treba

zásadne považovať aj zastavenie konania, v dôsledku späťvzatia žaloby, nebolo vyvolané

postojom žalovaného a poukázal na judikát R 49/1993.

Považoval, že odvolací súd sa v napadnutom uznesení s náhradou trov vyporiadal

nedostatočne a jeho konštatovanie v odôvodnení rozhodnutia, že účastníci návrh podľa § 151

ods. 1 , účinný od 1. septembra 2005 (zavedený novelou ,

ktorým sa mení a dopĺňa v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých

zákonov) nepodali, nezodpovedá skutočnosti. Na pojednávaní pred prvostupňovým súdom

dňa 9. decembra 2004 si žalovaný uplatnil náhradu trov konania v prípade úspechu, ktoré

vyčíslil 12.12.2004 a prvostupňový súd ich žalovanému priznal. Generálny prokurátor

v mimoriadnom dovolaní ďalej uviedol, že novelizovanou úpravou rozhodovanie o náhrade

trov konania sa stalo rozhodovaním návrhovým. Existencia návrhu je v zásade vždy splnená,

32 M Obdo 5/2009

ak účastníci konania si náhradu trov konania uplatnia už v samotnom návrhu alebo

vo vyjadrení k návrhu, resp. na pojednávaní, ako tomu bolo v konkrétnom prípade.

Keď si žalovaný uplatnil náhradu trov konania pred súdom prvého stupňa,

pre prisúdenie náhrady trov podľa , v čase rozhodovania odvolacieho súdu

postačovalo bez ďalšieho, ich uplatnenie v prvostupňovom konaní, nakoľko sa ich účastník

konania nevzdal. Odvolací súd vec nesprávne právne posúdil, tým došlo k porušeniu zákona

a poškodeniu žalovaného, preto podal mimoriadne dovolanie a navrhol zrušenie napadnutého

uznesenia.

Vo vyjadrení na doručené mimoriadne dovolanie ( ) sa žalobca

nevyjadril. Žalovaný navrhol mimoriadnemu dovolaniu vyhovieť a napadnuté uznesenie

zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po zistení, že sú splnené procesné podmienky

mimoriadneho dovolania, preskúmal výrok napadnutého rozsudku v napadnutom rozsahu

a zistil, že mimoriadne dovolanie nie je podané dôvodne. Do právomoci generálneho

prokurátora spadá aj možnosť napadnúť súdne rozhodnutie prvostupňového aj odvolacieho

súdu, ak je splnená podmienka, že si to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených

záujmov fyzických osôb alebo právnických osôb a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými

právnymi prostriedkami ( ). Mimoriadne dovolanie generálny prokurátor

mohol podať aj proti rozhodnutiu súdu v napadnutej časti, pretože spĺňa podmienky takého

rozhodnutia.

Dovolací súd prejednal vec v dovolacom konaní vedenom pod č. k.

a čiastočne sa odklonil od právneho názoru Generálneho prokurátora SR, vysloveného

v mimoriadnom dovolaní, pričom však vyslovil, že to nemá vplyv na správnosť podaného

opravného prostriedku. Rozdielny názor je v posúdení otázky, či ide v prípade trov

o návrhové konanie. Systém je stavaný tak, že nejde o čisto návrhové konanie,

ale o konanie, ktoré je vždy viazané na predmet sporu. Ak účastník uplatní nárok na náhradu

trov konania, vyčísli výšku trov, súd posúdi účelnosť vynaloženia trov a ak sú vyčíslené

aj trovy, ktoré neboli vynaložené účelne, tie neprizná, ale nezamieta túto časť vyčíslených

trov. Zákon stanovuje, kedy má účastník právo na náhradu trov a len keď sa toho práva

účastník vzdá alebo sú iné dôvodné procesné dôvody, súd toto právo účastníkovi neprizná.

42 M Obdo 5/2009

Vyslovil, že odvolací súd postupoval pri rozhodovaní o náhrade trov konania správne

a podľa toho, ako sa správali účastníci. Ustanovenie, na ktoré sa odvoláva (§151 ods. 1

), bez ohľadu na jeho dve znenia, ukladá účastníkovi zastúpenému advokátom vyčísliť

výšku trov konania v lehote troch dní od vynesenia rozsudku. Ide o procesnú lehotu, majúcu

znaky prekluzívnej lehoty.

Výšku trov vyčísli v súlade s tým, na náhradu ktorých má podľa zákona (§ 137 - § 139

) nárok. Vyčíslenie výšky trov u účastníka, ktorý v konaní bol neúspešný

pred prvostupňovým súdom nemá logiku, ani právny význam. Je dôležité len pre účastníka,

ktorý v konaní úspech mal. V danom prípade pred prvostupňovým súdom bol úspešný

žalovaný, ale nevznikli mu trovy, preto mu ich súd neprisúdil (rozsudok Okresného súdu

v Leviciach zo 14.4.2000, č. k. -376) Po odvolaní žalobcu, na odvolacom

pojednávaní 25.4.2001 zástupca žalovaného, ako vyplýva zo zápisnice z odvolacieho

pojednávania (č. 1. 402 p. v.), sa práva na náhradu trov odvolacieho konania vzdal a rozsudok

prvostupňového súdu bol zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. V novom rozsudku

žalovaní náhradu trov vyčíslili a boli im prisúdené.

Po späťvzatí žaloby, aj keď k účinnému späťvzatiu došlo na odvolacom pojednávaní

a ani jeden z účastníkov sa k uplatneniu nároku na náhradu trov nevyjadril a odvolací súd

postupoval podľa v spojení s , účastník, či už pred

súdom urobí prejav sám alebo prostredníctvom svojho zástupcu, je ním viazaný. Keď sa

vyjadril v priebehu konania, že náhrady trov odvolacieho konania sa vzdal, nemôže tento

prejav dodatočne meniť. Právny zástupca, ktorý je advokátom, pri uplatňovaní práva

účastníka podľa , na súde poučený o tomto práve alebo jeho povinnosti

(ktoré majú procesnú povahu), pretože takú povinnosť súd nemá, ak je účastník zastúpený

advokátom ( ). Ak zastúpený advokátom nie je, také poučenie nemá význam,

pretože ide o povinnosti účastníka spojené s advokátskym zastúpením.

K poškodeniu účastníka nedošlo, pretože nepriznanie náhrady trov má hmotnoprávnu

povahu a predpokladom priznania je splnenie procesných povinností zo strany účastníka,

jasne a zreteľne a nie je povinnosťou súdu v tomto niektorému z účastníkov napomáhať,

zvlášť, keď majú advokátske zastúpenie.

Dovolací súd k postupu súdov ešte dodal, (pokiaľ ide o výšku vyčíslených trov

pred súdom 1. stupňa) že nemôže v konaní vo svojom postupe zachovať dvojkoľajný postup.

52 M Obdo 5/2009

Na jednej strane pri prijatí návrhu vyzval navrhovateľa (vz. 4a) na zaplatenie súdneho

poplatku za návrh (č. l. 99) podľa položky 2b Sadzobníka súdnych poplatkov (hodnotu

nemožno určiť Predmetom spóra, ako ho žalobca označil, bol „určenie neplatnosti úverových

zmlúv“ a pojmovo to peniazmi nemožno oceniť). Už rozhodne nemožno vychádzať z výšky

úveru, ktorá výška je pri posúdení tohto vzťahuje irelevantná.

Podľa Ministerstva spravodlivosti SR č. , (čo platí

aj o predchádzajúcej vyhláške) ktorá upravuje vzťah advokáta a klienta, ide o vyhlášku, teda

o nižšiu právnu normu, ako je (zákon). Súd postupuje aj pri rozhodovaní o náhrade trov

konania podľa a pokiaľ niektoré ustanovenie vyhlášky nie je v súlade so zákonom,

súd naň nemá prihliadať. Určuje, ktoré trovy je potrebné vynaložiť na účelné uplatňovanie

alebo bránenie práva a ešte za určitých podmienok ani náhradu takých trov nemusí priznať

(napr. ). Na strane druhej advokát s klientom sa môže dohodnúť na akejkoľvek

výške odmeny za právne služby, ale súd to nezaväzuje. Svojim postupom odvolací súd

neporušil zákon, ani nespôsobil účastníkovi škodu, preto dovolací súd dovolanie zamietol.

So zamietajúcim rozsudkom dovolacieho súdu nebola spokojná spoločnosť M., a.s., čo

riešila podaním ústavnej sťažnosti na Ústavný súd SR. Ústavný súd sťažnosť prijal a vo

výroku nálezu konštatoval, že:

„Základné právo obchodnej spoločnosti M., a.s. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

a 4 a základné právo na súdnu ochranu podľa

, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, sp. zn. z 3. septembra 2008 porušené bolo“.

Tento svoj právny záver odôvodnil tým, že podľa , ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd,

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

62 M Obdo 5/2009

Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie jej základného práva

vlastniť majetok podľa a 4 a základného práva na súdnu ochranu podľa

, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho sudu. Z obsahu sťažnosti

vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie označených práv rozsudkom najvyššieho súdu

jeho nesprávnymi právnymi závermi. Ústavný súd skúmal, či najvyšší súd napadnutým

rozsudkom porušil základné práva sťažovateľky na súdnu ochranu a právo na spravodlivé

súdne konanie a v nadväznosti aj ostatné základné a iné práva označené sťažovateľkou. Podľa

, každý má právo vlastniť majetok. Podľa dodatkového protokolu,

každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.

Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku. Podľa , každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru, každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch, alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným právam

a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to tak,

že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležité zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach ().

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo alebo samotným rozhodnutím, došlo

k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť teda predmetom kontroly zo strany vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

72 M Obdo 5/2009

neodôvodnené a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, , ). Základné právo na súdnu ochranu neznamená nárok

na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté

v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Neúspech v súdnom konaní

nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci

všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je arbitrárny

a je náležite odôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať.

Ústavný súd konštatoval, že rozhodnutím všeobecných súdov o trovách konania

možno zasiahnuť do základných práv a slobôd. Rozhodnutím o trovách konania možno

porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa , právo

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a tým aj základné právo vlastniť

majetok podľa a 4 a právo podľa dodatkového protokolu.

Rozsudkom najvyššieho súdu bola na základe mimoriadneho dovolania generálneho

prokurátora preskúmavaná zákonnosť uznesenia krajského súdu z 9. decembra 2005 v časti

jeho výroku o trovách konania. Vzhľadom na uvedené je rozsudok najvyššieho súdu nutné

hodnotiť ako rozhodnutie, ktoré je vo svojich dôsledkoch rozhodnutím všeobecného súdu

o trovách konania a tento rozsudok mal vo svojich účinkoch dopad na základné práva

a slobody účastníka súdneho konania - sťažovateľa. Tento dopad sa nedá vylúčiť alebo

redukovať na prijateľnú mieru inak, ako preskúmaním ústavnosti takéhoto rozhodnutia

ústavným súdom. Ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a konštatuje,

že odôvodnenie rozsudku a právne názory najvyššieho súdu sú z ústavného hľadiska

neudržateľné, zjavne neodôvodnené a vyznačujú sa prvkami arbitrárnosti.

Najvyšší súd totožne s krajským súdom dospel k záveru, že ak sa sťažovateľka

na odvolacom pojednávaní pred krajským súdom konanom 25. apríla 2001 vzdala nároku

na náhradu trov odvolacieho konania, „nemôže tento prejav dodatočne meniť“. Z tohto záveru

najvyššieho súdu vyplýva, že uplatnenie si nároku na náhradu trov sťažovateľkou v ďalšom

priebehu súdneho konania na pojednávaní pred okresným súdom konanom 9. decembra 2004

nepovažoval za taký procesný úkon, ktorým by došlo k zmene pôvodného stanoviska.

Podľa názoru ústavného súdu sa v posudzovanom prípade najvyšším súdom učinené

právne závery do takej miery odchyľujú od ústavne súladného výkladu a aplikácie zákonných

82 M Obdo 5/2009

ustanovení, že nimi došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a práva na spravodlivý súdny proces podľa

dohovoru a vo svojich dôsledkoch aj základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

a 4 a práva podľa dodatkového protokolu.

Ústavný súd konštatuje arbitrárnosť a neudržateľnosť právneho záveru najvyššieho

súdu o nemennosti stanoviska účastníka konania k uplatneniu si nároku na náhradu trov

konania, resp. stanoviska o vzdaní sa nároku na náhradu trov konania v ďalšom priebehu

konania vo veci samej. Zhodne s právnym názorom podpredsedníčky najvyššieho súdu

v posudzovanom rozsudku „...nemá oporu v žiadnom z ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku. Návrh účastníka, ako má súd rozhodnúť o trovách konania, je motivovaný

momentálnou procesnou situáciou, jeho procesným zámerom a rôznymi ďalšími okolnosťami

a kritériami účastníka. Jeho návrh je účinný v situácii, v ktorej ho urobil, čo je spravidla

bezprostredne pred rozhodovaním súdu. V priebehu konania sa okolnosti i váha jednotlivých

účastníkových kritérií môže meniť a tým aj stanovisko účastníka. Ak by účastník svoje

rozhodnutie a návrh nemohol meniť, bolo by to rozhodovanie bez možnosti zvážiť všetky

okolnosti, ktoré nastanú v budúcnosti, ktoré často nemožno predvídať. Takéto rozhodnutie

by často malo charakter vzdania sa práva, ktoré vznikne až v budúcnosti..“.

Ústavný súd uvádza, že otázky týkajúce sa ustálenia hodnoty sporu ako základu

pre vyčíslenie tarifnej odmeny advokáta za jednotlivé úkony právnej pomoci (a tým aj

samotnej výšky trov konania sťažovateľky), ku ktorým sa najvyšší súd vyjadril nad rámec

svojho rozhodnutia, neposudzoval, lebo neboli predmetom mimoriadneho dovolania

generálneho prokurátora.

Najvyšší súd je viazaný názorom ústavného súdu, preto je už bezpredmetné zaoberať

sa ďalšími námietkami sťažovateľky k ďalšiemu obsahu rozsudku najvyššieho súdu

(stanovisko najvyššieho súdu k otázke ustálenia hodnoty sporu ako základu na vyčíslenie

tarifnej odmeny advokáta za jednotlivé úkony právnej pomoci a tým k samotnej výške trov

konania sťažovateľky a namietaná neurčitosť a nejasnosť záverov najvyššieho súdu).

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že v dôsledku nálezu Ústavného súdu SR, ktorým bol rozsudok Najvyššieho súdu SR

z 3. septembra 2008 č. k. zrušený a vec vrátená na nové konanie,

podmienky pre nové prejednanie mimoriadneho dovolania boli splnené, prejednal napadnuté

92 M Obdo 5/2009

rozhodnutia v rozsahu, v ktorom bol ich výrok napadnutý (§ 242 ods. 1 v spojení s § 243i

ods. 2 ) a dospel k záveru, že vzhľadom na záväznosť nálezu Ústavného súdu, aj tam

vysloveným právnym názorom, musí súhlasiť, aj keď s obrovskými výhradami, preto

uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1,

veta po bodkočiarke, ods. 2 v spojení s ).

Právny názor vyslovený v náleze Ústavného súdu SR zo 14. júla 2009, č. k.

-30 je jasný, pričom najvyšší súd na svojom právnom názore vyslovenom

v rozsudku 2 M Obdo 1/2007 nemá čo meniť, ale zákonnej povinnosti rešpektovať viazanosť

aj takým názorom sa podriaďuje.

Dovolací považuje k tejto veci a k jej záverom uviesť, že rozhodnutie o náhrade trov

konania tvorí súčasť rozhodnutia vo veci samej a úprava v je taká, že pri bežných

mimoriadnych opravných prostriedkoch, ktoré závisia od účastníkov právoplatne skončeného

konania (obnova konania a dovolanie), samostatne tieto rozhodnutia nemožno takým

spôsobom napadnúť (pokiaľ ide o dovolanie § 239 ods. 3). Zákonodarca neprikladal tejto

časti rozhodnutia takú dôležitosť, aby sa o nej rozhodovalo nad rámec dvojinštančného

konania. Už spomínaná zásada rovnosti účastníkov konania je tým porušená, pretože

mimoriadnym dovolaním generálny prokurátor, prípadne ústavný súd, zabezpečuje viac,

ako inému účastníkovi poskytuje zákon v riadnom konaní a aj z toho pri podávaní

mimoriadneho dovolania a ústavnej sťažnosti by bolo potrebné vychádzať.

Procesná úprava trov konania (§ 137 a nasl.) umožňuje súdu rozhodnúť o tejto časti

rôzne, teda aj tak, že keď účastník mal v spore plný úspech, výnimočne mu nemusí náhradu

trov priznať. Súd tu vychádza z celého spisu, aj kde sa rozhodovalo vo veci samej, keďže ide

o závislú časť rozhodnutia. Izolovaným podnetom to nemožno nahradiť. Výklad príslušných

ustanovení spadá do právomoci súdu a nikoho iného. Súd pri takomto rozhodnutí zákon

neporušuje, pretože tak rozhodnúť môže. Nanajvýš by bolo možné polemizovať o tom,

či zákon správne vyložil. Ďalej sa prvostupňovému súdu vytýka, že jeho postup „je v rozpore

s konštantnou rozhodovacou praxou dovolacích súdov (správnejšie senátov, pozn.) a súdnou

judikatúrou“.

Pre odvolací sud je pojem „konštantná rozhodovacia prax“ nezrozumiteľná a nielen

zákon, ale ani odborná literatúra ju nepozná. Opieranie sa o judikáty nemá oporu v zákone,

pretože súdy postupujú podľa zákona (ktorý pri rozhodovaní vykladajú), keďže máme

102 M Obdo 5/2009

kodifikovaný právny poriadok, na rozdiel od anglo-amerického sudcovského práva „Common

law“. V týchto systémoch je podstatný rozdiel. V našom právnom poriadku sudcovia

sú viazaní zákonom a nie judikátmi, nimi si len zdokonaľujú svoje právne vedomie a tak ako

judikát vyslovený v tomto rozhodnutí je nezáväzný, tak ani judikáty citované v mimoriadnom

dovolaní. Príslušné ustanovenia zákona a ich výklad nemožno nahradiť jediným zákonom

(č. ) ani judikátmi.

K rozhodnutiu o náhrade trov (aj pri zastavení konania) sa vyžaduje, ako už bolo

povedané, poznať celý spis a nemožno izolovane vytrhnúť zo samotného rozhodnutia

len niektorú vetu a na tom zakladať porušenie zákona alebo . Pri rozhodovaní o základe

trov a výšky musí zo všetkých ustanovení na to sa vzťahujúcich vychádzať a ich

aplikovať, pretože v opačnom prípade môže dospieť k takej právnej anomálii, že určí iný

základ pre výšku súdneho poplatku a iný pre základ odmeny advokáta. Bude sa riadiť

vyhláškou, ktorá je nižšou právnou normou a nie zákonom, a to len preto, že to tak určil

advokát.

V ďalšom konaní odvolací súd (ktorému sa vec vracia) bude postupovať podľa

vysloveného právneho názoru ústavného súdu, vysloveného v uvedenom náleze a v podstate

odcitovanom v tomto zrušujúcom uznesení.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 24. februára 2010

JUDr. Jozef Štefanko, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Michaela Szöcsová