Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/113/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu M. B., bývajúceho

v S., proti žalovanému L. s.r.o. S., so sídlom v S., IČO: X., zastúpenému JUDr. M. S.,

advokátom v P., za účasti vedľajšej účastníčky na strane žalovaného V. E. a.s. K., o uloženie

povinnosti udeliť súhlas na opätovné napojenie dodávky elektrickej energie do bytu,

vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. o dovolaní žalovaného proti

rozsudku Krajského súdu v Prešove z 26. novembra 2007, sp. zn. , rozhodol

t a k t o :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove

z 26. novembra 2007, sp. zn. z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Prešov rozsudkom z 8. júna 2006 č. k. 8 C 290/2004–131 zastavil

konanie v časti o uloženie povinnosti vedľajšej účastníčke zrealizovať napojenie dodávky

elektrickej energie do bytu žalobcu, v zvyšnej časti žalobu zamietol. Účastníkom konania

nepriznal náhradu trov konania. Žalobca sa domáhal voči žalovanému udelenia súhlasu

vedľajšej účastníčke na znovu napojenie dodávky elektrickej energie do bytu žalobcu

zapísaného na LV č. X. kat. úz. S., byt číslo X. a voči vedľajšej účastníčke uloženia

povinnosti zrealizovať napojenie dodávky elektrickej energie do bytu žalobcu. Svoju žalobu

odôvodnil tým, že žalovaný bezdôvodne odpojil jeho byt od prívodu elektrickej energie

do jeho bytu. V priebehu konania vzal žalobu vo vzťahu k vedľajšej účastníčke späť a žiadal

konanie v tejto časti zastaviť. Súd prvého stupňa mal z rozsudku Okresného súdu Prešov

zo dňa 18. mája 2001, č. k. 10 C 53/00–54 preukázané, že žaloba terajšieho žalovaného proti

terajšiemu žalobcovi o vypratanie priestorov obývaných žalobcom bola zamietnutá. Uvedený

rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 18. marca 2002, pričom bol potvrdený rozsudkom

Krajského súdu v Prešove zo dňa 6. februára 2002, sp. zn. . V tomto rozhodnutí

odvolací súd vyslovil právny názor, že ohľadne priestorov užívaných žalobcom nemohol

vzniknúť chránený nájom a terajší žalobca tieto užíva neoprávnene. Ochrana mu však súdom

bola priznaná s poukazom na ustanovenie pre rozpor s dobrými

mravmi a nedotknuteľnosť obydlia garantovanej . Súd prvého

stupňa mal za to, že podľa o územnom plánovaní

a stavebnom konaní, stavbu možno užívať len na účel určený v kolaudačnom rozhodnutí,

prípadne v stavebnom povolení. Žalobcovi boli predmetné priestory pridelené ako byt a to

rozhodnutím bývalého zamestnávateľa žalobcu z 2. júna 1986. Takéto rozhodnutie

odôvodňovalo uzavretie dohody o odovzdaní a prevzatí bytu postupom podľa § 154 ods. 1

, pričom

zákon pre platnosť takejto dohody nevyžadoval písomnú formu. Z kolaudačného rozhodnutia

M. z X. č. X. vyplynulo, že stavba s predmetnými priestormi bola určená na užívanie ako 200

posteľová slobodáreň s prízemnou prevádzkovou časťou. Ak formálna dohoda podľa § 154

ods. 1 v znení do 1.1.1992 upravovala účel užívania priestorov

odlišne, než bol určený v kolaudačnom rozhodnutí, bola v rozpore so zákonom (§ 85 zákona

č. ) a teda bola neplatná ( ). Nemohol preto ani

vzniknúť chránený nájom, tým viac, ak malo ísť o priestory nebytové (prízemná prevádzková

časť). Pojmovým znakom bytu, ako predmetu občiansko-právnych vzťahov v zmysle § 118

ods. 2 , je účelové určenie miestnosti, ktoré byt tvoria na trvalé

bývanie, dané právoplatným rozhodnutím stavebného úradu. Existencia takéhoto rozhodnutia

je predpokladom toho, aby určité miestnosti mohli byť predmetom občiansko-právnych

vzťahov ako byty. Nakoľko o predmetných miestnostiach užívaných žalobcom nebolo

stavebným úradom právoplatne určené, že ide o byt, nebolo možné priznať žalobcovi

ochranu tak, ako sa jej domáhal, resp. nebolo možné uložiť žalovanému povinnosť súhlasu na

znova napojenie dodávky elektrickej energie. V zmysle Slovenskej

republiky, podľa ktorého povinnosť je možné ukladať len zákonom alebo na základe zákona,

nebolo možné žalovanému uložiť povinnosť a prinútiť ho udeliť súhlas, resp. uzavrieť zmluvu

s elektrárňou, ak ju sám nechcel uzavrieť. Žiaden zákon mu neukladá takúto povinnosť, preto

súd prvého stupňa žalobu voči nemu ako nedôvodnú zamietol. V danom prípade nebolo

možné postupovať ani podľa , nakoľko toto zákonné ustanovenie

neumožňuje založiť hmotnoprávny vzťah, poskytuje len ochranu už upravenému, resp.

založenému vzťahu. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa

Krajský súd v Prešove rozsudkom z 26. novembra 2007, sp. zn. zmenil

rozsudok súdu prvého stupňa okrem výroku o čiastočnom zastavení konania tak, že

žalovanému uložil povinnosť udeliť súhlas vedľajšej účastníčke na napojenie dodávky

elektrickej energie do bytu č. X. , zapísanému na LV č. X., k. ú. S. Náhradu trov konania

účastníkom nepriznal. Doplnil dokazovanie oboznámením správy Mesta S. zo dňa 14. marca

2007 a spisu Okresného súdu Prešov sp. zn. . Mal preukázané, že žalobcovi,

ktorý bol v minulosti pracovníkom Z., š.p. K., závod S., táto organizácia pridelila do užívania

podľa priestory označené ako byt č. 1 nachádzajúci sa na prízemí

stavby v S. Kúpnou zmluvou zo dňa 24. júla 1998 žalovaný nadobudol do svojho vlastníctva

od predávajúceho – Z., a.s. S., budovu S. súp. č. X., parcelu KN X. a parcelu KN X., na ktorej

sa nachádza budova slobodárne s tým, že tieto nehnuteľnosti boli zapísané na LV č. X. kat.

úz. S. V tejto zmluve predávajúci oboznámil žalovaného ako kupujúceho s existenciou

nájomného vzťahu na služobný byt na prízemí, ktorého nájomcom bol žalobca s tým, že tento

byt bol žalobcovi pridelený na základe rozhodnutia právneho predchodcu predávajúceho zo

dňa 2. júna 1986. Žalovaný ako kupujúci zároveň prehlásil, že preberá všetky práva

a povinnosti okrem iného aj z tohto vzťahu. Kolaudačným rozhodnutím zo dňa X. bývalý

odbor výstavby M. podľa povolil užívanie stavby „200

posteľová slobodáreň“. Stavebný úrad vtedy konštatoval, že táto stavba bola prevedená podľa

dokumentácie overenej stavebným úradom v stavebnom konaní a boli dodržané podmienky

stanovené v územnom a stavebnom povolení a stavba vyhovuje obecným technickým

požiadavkám pre stavbu. Podľa projektovej dokumentácie stavby S. Z., objekt obsahoval

v prízemnej časti nehnuteľnosti aj tzv. byt domovníka. V nadväznosti na to, Mesto S. ako

príslušný stavebný úrad dňa 14. marca 2007 (č.l. 294 spisu Okresného súdu Prešov sp. zn. 10

C 574/00) určil, že pôvodné kolaudačné rozhodnutie zo dňa 23. apríla 1986 má obsahoval

popis stavby a to vlastný objekt pozostávajúci z výškovej ubytovacej časti, prízemnej

prevádzkovej časti a trojizbového bytu na prízemí. Stavebný úrad zároveň uviedol, že časť

prízemného prevádzkového priestoru vo výkresovej dokumentácii uvedeného pod č. X., je

bytovým priestorom, ktorý je takýmto spôsobom vedený aj na LV č. X. kat. úz. S. Odvolací

súd uviedol, že v súlade s ustálenou súdnou praxou, pojmovým znakom bytu ako predmetu

občiansko-právnych vzťahov, je účelové určenie miestností, ktoré byt tvoria, na trvalé

bývanie, dané právoplatným rozhodnutím stavebného úradu. Vychádzajúc z vykonaného

dokazovania a to predovšetkým z prezentovaného stanoviska stavebného úradu považoval za

nepochybné, že priestory obývané žalobcom sú priestormi bytovými. S ich existenciou

počítala už samotná realizácia celkovej stavby, čo potvrdila predložená projektová

dokumentácia, stavebný úrad následne tento stav deklaroval a napokon aj samotný žalovaný

bol pri nadobúdaní nehnuteľností bez pochýb uzrozumený s tým, že vo vzťahu k tomuto bytu

ostáva zachovaný nájomný pomer žalobcu. Mal za to, že v danom prípade stavebný úrad

nerozhodoval o zmene účelového určenia stavby, ale dal do súladu reálny stav nehnuteľnosti

vo vzťahu k pôvodne vydanému kolaudačnému rozhodnutiu a to iba v nadväznosti na

existenciu pôvodnej dokumentácie z obdobia roka 1986. Javilo sa preto odvolaciemu súdu, že

žalobcovi k týmto bytovým priestorom vznikol nájom služobného bytu, ktorý doposiaľ účinne

vypovedaný nebol, a preto mu prislúcha ochrana podľa . Podľa

o energetike v znení neskorších predpisov, odberateľ

elektriny v domácnosti má právo na ochranu podľa § 20. Podľa § 20 ods. 4 citovaného

zákona, koncový dodávateľ elektriny pre domácnosť, ktorý poskytuje univerzálnu službu pre

odberateľa elektriny v domácnosti, je povinný zabezpečiť pripojenie odberateľov elektriny v

domácnosti do sústavy za podmienok stanovených úradom a pri dodržaní ceny alebo

metodiky jej tvorby určenej úradom. Za situácie, že vlastník nehnuteľnosti alebo správca

nehnuteľnosti je povinný umožniť dodávku elektriny odberateľovi elektriny v domácnosti,

ktorý sa v nehnuteľnosti nachádza (§ 30 ods. 3 písm. b/ cit. zákona) a v súlade s uvedenými

zisteniami odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobe o uloženie povinnosti

udeliť súhlas vedľajšiemu účastníkovi na napojenie dodávky elektrickej energie do bytových

priestorov žalobcu vyhovel. O trovách celého konania rozhodol podľa ,

v spojení s

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný, ktorý ho žiadal zrušiť

a vec vrátiť na ďalšie konanie. Mal za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia, nerešpektujúc ani stanovisko Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky. Z kolaudačného rozhodnutia M. zo dňa X. č. X. vyplýva, že stavba

s predmetnými priestormi bola určená na užívanie ako 200 posteľová slobodáreň s prízemnou

prevádzkovou časťou. Odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil stanoviskom Stavebného

úradu S., ktorý bol pôvodne vyžiadaný v spore

sp. zn. vedenom Krajským súdom v Prešove o vydanie bezdôvodného

obohatenia. Z prvého stanoviska stavebného úradu zo dňa 28. februára 2007 bolo uvedené, že

časť prízemného priestoru vo výkresovej dokumentácii, uvedenej pod č. X. je nebytovým

priestorom. Ďalším podaním zo dňa 14. marca 2007 stavebný úrad konštatoval, že

v kolaudačnom rozhodnutí zo dňa X. bola urobená formálna chyba, keď v popise stavby (200

posteľová slobodáreň), malo byť uvedené, že stavba obsahuje vlastný objekt pozostávajúci

z výškovej ubytovacej časti, prízemnej prevádzkovej časti a trojizbového bytu. Podanie

Stavebného úradu S. vzal odvolací súd za opravné rozhodnutie stavebného úradu, čo však

podľa názoru dovolateľa nie je prípustné, nakoľko nešlo o rozhodnutie v správnom konaní,

ale len o vyjadrenie k prejednávanému sporu o vydanie bezdôvodného obohatenia. Pokiaľ by

aj dané „stanovisko“ Stavebného úradu S. bolo vydané v správnom konaní, nebolo by ním

možné napraviť formálnu chybu z roku 1986. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 149/2001 – oprava chyby v správnom rozhodnutí,

ktoré uvádza, že formou opravy rozhodnutia nemožno zásadne zmeniť pôvodné rozhodnutie

tak, že by na základe opravy malo dôjsť k zmene právnej situácie založenej rozhodnutím. Mal

za to, že v tomto prípade by rozhodnutím o tom, že daný priestor je byt, došlo k zmene

právnej situácie, a tú možno docieliť len rozhodnutím mimo odvolacieho konania. To však len

v lehote troch rokoch, teda takýto postup už v súčasnosti nie je možný. Ako konštatoval

odvolací súd, stavebný úrad dal do súladu reálny stav nehnuteľnosti k pôvodne vydanému

kolaudačnému rozhodnutiu, čo však nie je ničím iným ako opravením chyby, nakoľko inak by

o zmenu účelového určenia stavby mohol žiadať len vlastník, čo sa v tomto prípade nestalo.

Poukázal na to, že súd svojím rozhodnutím nemôže v tomto prípade nahradiť rozhodnutie

stavebného úradu o určení účelu užívania stavby a rozhodnutie, ktoré vydal odvolací súd

v tomto prípade je nevykonateľné, nakoľko v rozsudku je žalovanému udelená povinnosť

napojenia dodávky elektrickej energie do bytu č. X., ako však aj dokazuje list vlastníctva č.

X., k.ú. S., žiaden takýto byt sa na predmetom LV nenachádza. Skutočnosti, že odvolací súd

neúplne zistil skutkový stav, svedčí aj fakt, že nekriticky prevzal tvrdenie zo stanoviska Mesta

S., že ide o trojizbový byt, ale žalobca obýva štyri miestnosti nebytového priestoru.

Žalobca sa k dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ), po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania ( ), ktorý je zastúpený advokátom

( ), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom

( ), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ) a dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.

V zmysle môže byť dovolanie podané iba z dôvodov,

že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatnenými dôvodmi. Obligatórne ( ) sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich

dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( druhá veta ) skúmať vždy, či

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v , zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,

či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/

(t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti

účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého

účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad

nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh,

prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Dovolateľ žiadnu z týchto vád nenamietal a jej

existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je

v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej

základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom

súdnom konaní. Ani vadu tejto povahy dovolateľ nenamietal a jej existencia nevyšla

v dovolacom konaní najavo.

Dovolateľ namieta, že zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci ( ). Právnym posúdením je činnosť súdu,

pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu

na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený

skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo

ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Podľa platí, že pokiaľ ďalej nie je uvedené inak,

spravujú sa ustanoveniami tohto zákona aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 1992;

vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 1992 sa však

posudzujú podľa doterajších predpisov. Žalobca sa domáhal ochrany svojich práv, ktoré

vyvodzoval zo svojho práva k nájmu bytu, ktorý mu mal byť pridelený rozhodnutím bývalého

zamestnávateľa dňa 2. júna 1986.

Podľa právnych predpisov platných pred účinnosťou , ktorým

bol podstatnou mierou zmenený a doplnený , sa (až na v zákone

stanovené výnimky) pri vzniku práva osobného užívania bytu uplatňoval "prideľovací" režim

podľa

Rozhodnutím o pridelení bytu vydaným miestnym národným výborom alebo iným orgánom

príslušným podľa predpisov o hospodárení s bytmi alebo inými skutočnosťami ustanovenými

týmto zákonom vznikne občanovi právo, aby s ním organizácia uzavrela dohodu o odovzdaní

a prevzatí bytu (bytom sa pritom rozumela miestnosť alebo súbor miestností, ktoré sú podľa

rozhodnutia stavebného úradu určené na bývanie a môžu tomuto svojmu účelu slúžiť ako

samostatné bytové jednotky – viď o hospodárení s bytmi).

V súlade s "prideľovacím" režimom sa preto pre vznik tohto práva vyžadovalo najskôr

pridelenie bytu. Samotné prideľovanie bytov upravovali ustanovenia § 4 až 28 zákona

č. o hospodárení s bytmi (tento ).

Miestny národný výbor prideľoval byty, ktoré podliehali jeho prideľovaciemu právu (takto

prideľoval predovšetkým tzv. štátne byty). Podnikové byty, byty ministerstva vnútra a byty

v domoch ľudových bytových družstiev prideľoval miestny národný výbor na návrh

organizácie hospodáriacej s podnikovými bytmi, na návrh orgánov ministerstva vnútra alebo

ľudového bytového družstva (viď o hospodárení s bytmi).

Byty vystavané v podnikovej bytovej výstavbe z vlastných voľných prostriedkov podnikov

a služobné byty prideľovali organizácie hospodáriace s tými bytmi po predchádzajúcom

súhlase orgánu odborovej organizácie a po vyjadrení miestneho národného výboru (viď § 25

ods. 1 o hospodárení s bytmi). Podľa vyhlášky č. ,

ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia (táto vyhláška bola

zrušená nariadením vlády č. ) sa za byty trvale určené pre ubytovanie pracovníka

organizácie považovali podnikové byty, byty vystavané v podnikovej bytovej výstavbe

z vlastných voľných prostriedkov podnikov a služobné byty. Podnikové byty definoval

o hospodárení s bytmi ako byty trvale určené pre ubytovanie

pracovníkov hospodárskych, rozpočtových alebo iných organizácií, najmä byty v domoch,

ktoré organizácie vystavali ako investori alebo získali alebo získajú zo štátnej bytovej

výstavby. Definíciu pojmu "byty vystavané v podnikovej bytovej výstavbe z vlastných

voľných prostriedkov" neobsahoval , , ktorou sa

vykonávajú niektoré ustanovenia a ani iný v tej dobe platný právny

predpis (za tieto byty sa však považovali byty, ktorých výstavba bola financovaná podľa

predpisov na to určených, napr. podľa nariadenia vlády č. o finančnom

hospodárení štátnych hospodárskych a niektorých ďalších socialistických organizácií).

Vo všetkých uvedených prípadoch bolo rozhodnutie o pridelení bytu do osobného užívania

prvým (nie však jediným) predpokladom pre vznik práva osobného užívania bytu.

Rozhodnutím miestneho národného výboru o pridelení bytu do osobného užívania bolo (len)

rozhodnutie vydané v správnom (administratívnom) konaní podľa

o správnom konaní (správny poriadok). Zákon vyžadoval, aby aj rozhodnutie ostatných

orgánov príslušných na pridelenie bytov podľa predpisov o hospodárení s bytmi malo rovnakú

povahu ( a o správnom konaní).

upravoval aj osobné

užívanie iných obytných miestností v zariadeniach určených na trvalé bývanie. Aj pri vzniku

tohto užívacieho práva sa v plnom rozsahu uplatňoval vyššie uvedený "prideľovací" režim,

v súlade s ktorým sa vyžadovalo, aby obytná miestnosť v zariadeniach určených na trvalé

bývanie do osobného užívania bola najskôr (právoplatným a vykonateľným rozhodnutím

na to oprávneného orgánu) pridelená do osobného užívania a potom aby s tým, komu bola

miestnosť pridelená, bola uzavretá dohoda o osobnom užívaní (viď § 190 Občianskeho

). Obytnou miestnosťou v zariadeniach

určených na trvalé bývanie do osobného užívania bola miestnosť slúžiaca na trvalé bývanie

určitej kategórie ľudí, napríklad slobodných žien a mužov v "slobodárňach" alebo

pracovníkov podniku v jeho ubytovacích zariadeniach. Touto obytnou miestnosťou mohla byť

tak jediná miestnosť bez vybavenia základným sociálnym zariadením (ktoré mohlo byť

spoločné pre viacero obdobných miestností na jednom poschodí), ako aj obytná miestnosť

vybavená kompletným príslušenstvom (kuchyňou, kúpeľňou, WC).

V danom prípade bolo na žalobcovi, aby v súdnom konaní preukázal vznik práva

osobného užívania bytu (jeho existenciu k 1. januáru 1992), lebo len toto právo sa účinnosťou

zmenilo na nájom bytu, ochrany ktorého sa žalobca domáhal podanou

žalobou. V predmetnom konaní ale žalobca vznik tohto práva nad všetky pochybnosti

nepreukázal vzhľadom k tomu, že nebolo preukázané, že miestnosti určené k bývaniu i keď

v rozhodnutí o pridelení podnikového bytu zo strany organizácie označené ako podnikový

byt, spĺňali pojem bytu v zmysle . .Pojmovým znakom

bytu, ako predmetu občiansko-právnych vzťahov v zmysle § 118 ods. 2 Občianskeho

zákonníka, je účelové určenie miestností, ktoré byt tvoria na trvalé bývanie, dané

právoplatným rozhodnutím stavebného úradu. Existencia takéhoto rozhodnutia je

predpokladom toho, aby určité miestnosti mohli byť predmetom občiansko-právnych vzťahov

ako byty. Pre posúdenie toho, či v konkrétnom prípade ide o byt, je rozhodujúci kolaudačný

stav a nie stav faktický, t.j. spôsob užívania miestnosti alebo súboru miestností. Ak sa

kolaudačným rozhodnutím povoľuje užívanie stavby k určenému účelu, potom aj zmeny

v spôsobe užívania stavby sú prípustné len na základe rozhodnutia stavebného úradu o zmene

užívania stavby. Ako totiž vyplýva zo o územnom plánovaní

a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný

zákon“) dokončené stavby, ich zmeny sa môžu užívať len na základe kolaudačného

rozhodnutia a na určený účel. Zmeniť účel užívania stavby, ktorý bol určený v kolaudačnom

rozhodnutí, prípadne v stavebnom povolení, môže vykonať len stavebný úrad po prerokovaní

pri stavebnom konaní a po jej dokončení vykonaním kolaudácie zmeny stavby Ak bolo

o posúdení otázky, čo je bytom, stavebným úradom rozhodnuté, súd z tohto rozhodnutia

vychádza ( veta druhá ).

Ak nie sú miestnosti alebo súbor miestností objektívne určené kolaudačným

rozhodnutím na trvalé bývanie ako samostatné bytové jednotky, určenie ich účelu užívania

nemôže byť zmenené rozhodnutím vlastníka, a to ani so súhlasom nájomníkov miestností.

Zmenu účelu užívania nemôže spôsobiť sama osebe prípadne skutočnosť, že miestnosť alebo

súbor miestností by zo stavebno-technického hľadiska mohli slúžiť na trvalé bývanie alebo že

účastníci uzavreli nájomnú zmluvu, ktorej predmetom podľa označenia v zmluve bolo

„užívanie podnikového bytu s príslušenstvom“. Ako bolo už vyššie uvedené, rozhodujúcim

pre vymedzenie miestnosti alebo súboru miestností ako bytu je právny stav, založený

právoplatným rozhodnutím o povolení užívania stavby (prípadne o zmene jej užívania).

V predmetnej veci bolo z kolaudačného rozhodnutia M. zo dňa X. č. X. zrejmé, že stavba bola

určená na užívanie ako 200 posteľová slobodáreň

s prízemnou prevádzkovou miestnosťou. Pokiaľ žalobca tvrdil, že predmetom jeho užívania

bol byt, a toto tvrdenie vyvodzoval zo skutočnosti mesačných zálohových platieb nájomného

za podnikový byt, prípadne z rozhodnutia o pridelení podnikového bytu, je potrebné uviesť,

že rozhodujúcim nemôže byť označenie predmetu užívania zo strany zmluvných strán, ale len

jeho účelové určenie zodpovedajúce účelu, ktorý vymedzil stavebný úrad rozhodnutím

o povolení užívania stavby – kolaudačným povolením stavebný úrad povolil užívanie

ubytovne. Ani samotná faktická zmena stavby nemôže byť právne relevantná a právne

významnou mohla byť až zmena, ktorá by sa odzrkadlila vo vydaní kolaudačného

rozhodnutia. V tomto smere odvolací súd nesprávne posúdil stanovisko Mesta S. k oprave

faktického stavu, resp. „zosúladenie„ faktického stavu, nakoľko ako správne namietal

dovolateľ, takéto stanovisko nie je kolaudačným alebo stavebným rozhodnutím, ktorý

v kolaudačnom alebo stavebnom konaní sa rozhodlo o zmene charakteru stavby, ale len

stanoviskom, vyžiadaným súdom v konaní, ktoré však nie je záväzné. Správne namietal

dovolateľ i tú skutočnosť, že o takéto rozhodnutie môže požiadať len vlastník nehnuteľnosti,

k čomu však v predmetnej veci nedošlo. To, že žalovaný je vlastníkom predmetných

nehnuteľnosti vyplýva z výpisu z katastra nehnuteľnosti k LV č. X..

V predmetnej veci žalobca nepreukázal, že sa stal nájomcom bytu, ktorý nájom požíva

, a preto nebolo možné uložiť

žalovanému povinnosť, ktorá mu zo zákona nevyplýva.

Z dôvodov uvedených vyššie je zrejmé, že dovolanie žalovaného bolo opodstatnené,

lebo smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý bol založený na nesprávnom právnom

posúdení veci ( ). Najvyšší súd Slovenskej republiky preto tento

rozsudok zrušil podľa ustanovenia , a vec vrátil odvolaciemu súdu

na ďalšie konanie, pričom právny názor dovolacieho súdu je pre odvolací súd záväzný

( veta druhá

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 24. marca 2010

JUDr. Vladimír Magura, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Adriána Borovská