Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Co/5/2009

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Ladislava Górásza a sudcov JUDr. Ivana Machyniaka a JUDr. Rudolfa Čirča v právnej

veci žalobcov 1/ Ing. J. L., bývajúceho v K.,2/ J. H. M., bývajúcej v Č., 3/ P. H., bývajúceho

v Č., 4/ J. H., bývajúceho v K., všetci zastúpení JUDr. T. V., advokátkou Advokátskej

kancelárie so sídlom v K., proti žalovanému G. H. L. ako právnemu nástupcovi S., s.r.o., so

sídlom v N., zastúpenému JUDr. V. H., advokátkou so sídlom v B., o odmenu za vynález

a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcov 1/ až 4/ a žalovaného proti rozsudku

Krajského súdu v Košiciach zo 4. decembra 2008 č.k. -634 a žalobcu 1/ proti

uzneseniu Krajského súdu v Košiciach č.k. -653 a žalobcov 2/, 3/ a 4/ proti

uzneseniu toho istého súdu č.k. -653a, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým žalobu zamietol, p o t v r d z u j e.

Rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania

z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.

Konanie o odvolaní žalobcov 2/ a 4/ proti rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej

z a s t a v u j e.

Uznesenie súdu prvého stupňa č.k. -653a, ktorým uložil žalobcom 2/ a 4/

povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie, vo vzťahu k týmto žalobcom z r u š u j e.

Uznesenie súdu prvého stupňa č.k. -653a, ktorým uložil žalobcovi

3/ povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie, z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia

vracia na ďalšie konanie.

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Žalobou z 2. februára 1994 sa pôvodní žalobcovia Ing. J. L. a Ing. M. H. domáhali

zaplatenia bližšie nešpecifikovanej sumy ako odmeny za uplatnenie zamestnaneckého

vynálezu v zmysle o vynálezoch, priemyselných vzoroch

a zlepšovacích návrhoch (ďalej len ), zapísaného vo Vestníku č. X.

ročník X. pod PV X. a PV X. (v skutočnosti išlo o 2 vynálezy, ktoré sa navzájom od seba

odlišovali názvami a to H. a H.). Tento nárok žalobcovia zakladali na tvrdení, že 29. mája

1990 písomne predložili svojmu vtedajšiemu zamestnávateľovi V. predmet podnikového

vynálezu pod názvom „K.“. Uplatnený nárok počas konania niekoľkokrát menili a to nielen

čo do jeho rozsahu, ale aj dôvodu. Naposledy svoj nárok špecifikovali tak, že každý z nich

žiadal priznať sumu 23 400 000,-- Sk pozostávajúcu z odmeny za vynález u každého v sume

20 000 000,-- Sk uplatnenej podľa a z nároku na náhradu

nemajetkovej ujmy u každého v sume 3 400 000,-- Sk podľa § 75 citovaného zákona.

Napokon, po strate spôsobilosti byť účastníkom konania z dôvodu úmrtia na strane žalobcu

2/, jeho právni nástupcovia (žalobcovia 2/ až 4/) žiadali priznať každý sumu 6 666 667,-- Sk

z titulu odmeny autora za vynález a sumu 1 133 333,-- Sk z titulu úhrady nemajetkovej ujmy

s tým, že táto suma patrí do dedičstva po pôvodnom žalobcovi 2/ Ing. M. H..

Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo 4. decembra 2008 č.k. -634

žalobu zamietol a účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Vychádzal zo zistenia,

že žalovaný (jeho právny predchodca) ako zamestnávateľ pôvodných žalobcov podal

na Federálny úrad pre vynálezy Praha prihlášky vynálezov autorov Ing. J. L.

a Ing. M. H. pod názvom „K.“, ktoré mu boli doručené 12. novembra 1990 a ktoré boli

vedené pod číslom PV X. a PV X.. Keďže vynálezy boli vytvorené pred 1. januárom 1991,

avšak za podmienok podľa ustanovenia (autor alebo

niektorý zo spoluautorov utvoril vynález v pracovnom pomere v organizácii), dospel k

záveru, že na vec bolo potrebné vzťahovať účinný od 1. januára 1991.

Uviedol, že prechodné ustanovenie § 78 ods. 2 citovaného zákona, ktoré predpokladá vznik

tzv. podnikového vynálezu, právo pôvodcu voči zamestnávateľovi na odmenu podľa

ustanovenia § 9 ods. 4 tohto zákona podmieňuje tým, že zamestnávateľ požiada o patent

v lehote do 3 mesiacov od nadobudnutia účinnosti tohto zákona. V prípade, ak zamestnávateľ

takéto právo neuplatní, vynález nenadobudne charakter podnikového vynálezu a jeho autorovi

nárok na odmenu podľa § 9 ods. 4 zákona nevzniká. Keďže zamestnávateľ pôvodných

žalobcov si neuplatnil právo na patent u vynálezu vedeného pod číslom PV X. (uplatnil ho len

u vynálezu PV X.), dospel k záveru, že žalobcom nárok na odmenu za tento vynález v zmysle

vôbec nevznikol. Žalobu v tejto časti považoval preto za

nedôvodnú. V prípade vynálezu PV X., ku ktorému zamestnávateľ pôvodných žalobcov

uplatnil právo na patent v zákonom stanovenej lehote, vychádzal zo zistenia, že po podaní

prihlášky vynálezu zamestnávateľ uzavrel s pôvodnými žalobcami písomnú Zmluvu o

prevode prihlášky vynálezu na iného prihlasovateľa z 10. októbra 1991 (ďalej len zmluva),

podľa ktorej poskytovateľ (žalovaný) prevádza všetky práva z predmetu prihlášky vynálezu

na nadobúdateľa (pôvodných žalobcov) ako jediného prihlasovateľa s právami majiteľa

patentu po jeho udelení. V zmluve bolo, okrem iného uvedené, že vynález sa vyraďuje

z podnikových vynálezov organizácie poskytovateľa (žalovaného), pričom nadobúdateľ

(žalobcovia) súhlasí, že práva na vysporiadanie sa so spolupôvodcami zmluvného vynálezu

podľa § 9 ods. 4 zákona a v rozsahu podľa vnútropodnikových smerníc poskytovateľa

(žalovaného), nevznikli a neuplatňujú si ich. Túto zmluvu, ktorou zamestnanci riešili

so zamestnávateľom vzájomné sporné nároky ( v znení účinnom

do 31. marca 2002), považoval za platnú a teda vyvolávajúcu tie účinky, ktoré účastníci

jej uzavretím mienili dosiahnuť (previesť právo na patent z pôvodne žalovaného

na pôvodných žalobcov). Keďže pôvodní žalobcovia rešpektovali rozhodnutie

zamestnávateľa, že si právo na podnikový vynález nebude uplatňovať a že toto právo bude

zachované pre nich ako pre pôvodcov vynálezu dospel k záveru, že žalobcom uzavretím

uvedenej zmluvy zaniklo právo na odmenu za vynález PV X.. Aj v tejto časti považoval preto

žalobu za nedôvodnú. K nároku žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch uviedol,

že v zmysle podmienkou pre priznanie náhrady

nemajetkovej ujmy je preukázanie neoprávneného zásahu do práv chránených zákonom

a vzniku nemajetkovej ujmy. Žalobcovia, hoci boli k tomu vyzvaní, neprodukovali žiadne

dôkazy na preukázanie tvrdenia, že im vznikla nemajetková ujma vyvolaná neoprávneným

konaním zo strany žalovaného (žalobcovia mali za to, že stačí preukázať porušenie povinnosti

zamestnávateľom). Dospel preto k záveru, že v tejto časti žaloby žalobcovia neuniesli

dôkazné bremeno a teda, že ani tento nimi uplatnený nárok nie je dôvodný. Rozhodnutie

o trovách konania založil na ustanovení Výnimočnosť použitia tohto zákonného

ustanovenia odôvodnil tým, že žalobcovia uvedený nárok uplatnili krátku dobu potom,

ako sa stala účinnou nová právna úprava takýto nárok priznávajúca, ojedinelosťou predmetu

konania a nedostatkom judikatúry.

Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalobcovia a do výroku o náhrade trov

prvostupňového konania aj žalovaný. Žalobcovia v odvolaní uviedli, že súd prvého stupňa

neúplne zistil skutkový stav veci, lebo nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie

rozhodujúcich skutočností, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym

skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci. Poukázal i na neúplnosť rozsudku v tom, že sa v dôvodoch nezaoberal ich zdôvodnením

uplatneného nároku a právnou argumentáciou. Tvrdenie, že súd prvého stupňa neúplne zistil

skutkový stav veci žalobcovia odôvodnili tým, že v súvislosti s otázkou platnosti zmluvy

z 10. októbra 1991 neskúmal dôvody, ktoré pôvodných žalobcov viedli k jej uzavretiu

a že nevykonal nimi navrhnutý dôkaz ustanovením súdneho znalca, ktorého úlohou malo

byť stanovenie výšky odmeny. Nesúhlasili so záverom súdu prvého stupňa, podľa ktorého

ich právo na vysporiadanie podľa zaniklo. V tejto súvislosti

uviedli, že zákonným predpokladom vzniku práva na odmenu nie je ani podanie prihlášky

vynálezu, ani využitie vynálezu, či udelenie patentu, ale len oznámenie zamestnávateľa,

že si na vynález činí nárok, čo sa v danom prípade nepochybne stalo (medzi účastníkmi

nebolo sporné, že žalovaný si včas uplatnil právo na patent na vynález PV X.). Nárok

na primeranú odmenu im teda v zmysle vznikol. Zmena

správania sa žalovaného až po vzniku nároku nemohla preto vyvolať právne účinky

jeho zániku tak, ako to nesprávne ustálil súd prvého stupňa. Okrem toho namietali, že súd

prvého stupňa posúdil nesprávne otázku platnosti zmluvy (jej časti) a tým aj opodstatnenosť

ich nároku na odmenu za vynález. Uviedli, že ak súd prvého stupňa posúdil uvedený právny

úkon podľa jeho obsahu v zmysle , jej platnosť mal skúmať

aj z hľadiska , podľa ktorého neplatný je právny úkon,

ktorým sa zamestnanec vopred vzdáva svojich práv. Podľa ich názoru zmluva však bola

uzatvorená podľa (pri uzatváraní zmluvy neboli so žalovaným

v postavení zamestnancov). V tej jej časti, v ktorej sa vopred do budúcna vzdali svojich

zákonných práv, je podľa ustanovenia absolútne neplatná.

Zmluvu považovali za neplatnú aj preto, že svojím obsahom i účelom odporuje zákonu

a prieči sa dobrým mravom. Vytýkali súdu prvého stupňa, že práve touto právnou

argumentáciou sa v dôvodoch rozsudku vôbec nezaoberal a nechal ju nepovšimnutú.

K nároku na náhradu nemajetkovej ujmy uviedli, že v konaní bolo preukázané, že žalovaný

nedodržal ustanovenie tým, že nezabezpečil právo

na zachovávanie mlčanlivosti o predmete prihlášky. Žalovaný zapracoval totiž technické

riešenie prihlášok vynálezov do podnikovej výskumnej úlohy, ktorá sa stala predmetom

posudku vhodnosti riešenia na rôznych pracoviskách zamestnávateľa. Riešenia tak boli

sprístupnené širokému okruhu osôb. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy považovali týmto

za dostatočne preukázaný. Navrhli preto ich odvolaniu v celom rozsahu vyhovieť

a napadnutý rozsudok v zmysle ich žaloby zmeniť, alternatívne navrhli napadnuté

rozhodnutie prvostupňového súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Žalovaný v odvolaní, ktoré smerovalo proti výroku rozsudku súdu prvého stupňa

o náhrade trov konania uviedol, že súd prvého stupňa nesprávne považoval ním uvedené

skutočnosti (že žalobcovia uplatnili uvedený nárok krátku dobu potom, ako sa stala účinnou

nová právna úprava, ojedinelosťou predmetu konania a nedostatkom judikatúry) za dôvody

hodné osobitného zreteľa v zmysle , pre ktoré súd nemusí výnimočne úspešnému

účastníkovi náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Poukázal na to, že žalobcovia

v priebehu konania svoj pôvodný nárok na zaplatenie odmeny za vynález niekoľkokrát

menili, čo do dôvodu a aj jeho rozsahu. V dôsledku neustálych zmien pôvodnej žaloby

zo strany žalobcov bol samotný predmet konania zmätočný a nejasný až takmer do vyhlásenia

rozsudku. Žalobcovia neboli schopní za dobu dvanásť rokov predložiť súdu jediný relevantný

dôkaz na podporu svojich tvrdení. Z priebehu súdneho konania je teda viac ako zrejmé,

že prieťahy, ktoré v súdnom konaní vznikli možno v hlavnej miere pripísať žalobcom

a že zo strany žalobcov od počiatku nešlo o dôvodné a efektívne bránenie práva. Nemôžu

tu byť preto dané dôvody osobitného zreteľa, pre ktoré by sa mali žalobcovia vyhnúť

povinnosti nahradiť žalovanému trovy tohto konania. V časti výroku o trovách konania

navrhol preto rozhodnutie súdu prvého stupňa zmeniť a zaviazať žalobcov nahradiť mu trovy

konania v celkovej sume 1 056 137,50 Sk.

Krajský súd v Košiciach uznesením č.k. -653a uložil žalobcom 2/ až 4/

povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne súdny poplatok za odvolanie v sume 16 596,50 €

v lehote 10 dní od doručenia uznesenia. Rozhodnutie odôvodnil poukazom na položku č. 1 a/

Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu o súdnych

poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov.

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podali včas odvolanie žalobcovia 2/, 3/, a 4/.

Uviedli, že sú právni nástupcovia po neb. pôvodnom žalobcovi Ing. M. H. a v tomto konaní

žiadali zmenu žalobného petitu tak, že istina patrí do dedičstva po neb.

Ing. M. H.. V takom prípade je potrebné aplikovať pol. č. 1 b/ Sadzobníka súdnych poplatkov,

keďže predmet konania nie je možné oceniť peniazmi.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal vec podľa , prejednal

odvolania žalobcov a žalovaného bez nariadenia pojednávania podľa

a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov smerujúce proti rozsudku súdu prvého stupňa

nie je dôvodné. Pokiaľ ide o odvolania žalobcov 2/ až 4/ proti uzneseniu súdu prvého stupňa,

bolo potrebné napadnuté uznesenie zrušiť a v prípade žalobcu 3/ vec vrátiť súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie. Rovnako, v prípade odvolania žalovaného, bolo potrebné rozsudok

súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania zrušiť a vec

mu v rozsahu zrušenia vrátiť na ďalšie konanie.

Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že žalobcovia 2/ a 4/ podaním z 9. februára 2009

vzali odvolanie podané proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo 4. decembra 2008

č.k. -634 späť a žiadali odvolacie konanie, pokiaľ ide o ich uplatnenie nároku na

primeranú odmenu za vynález v sume 6 666 667,-- Sk a náhradu nemajetkovej ujmy

v sume 1 133 333,-- Sk zastaviť.

Keďže rozhodnutie o späťvzatí odvolania predchádza rozhodnutiu o odvolaní a teda

žalobcovia 2/ a 4/ vzali svoje odvolanie späť účinne, Najvyšší súd Slovenskej republiky

v zmysle konanie o ich odvolaní smerujúce proti rozsudku súdu prvého

stupňa zastavil.

Zostalo teda posúdiť opodstatnenosť odvolania žalobcov 1/ a 3/, ktorí na jeho podaní

proti rozsudku súdu prvého stupňa zotrvali a opodstatnenosť odvolania žalovaného.

Podľa prihlášky vynálezov, o ktorých

sa pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona nerozhodlo, prerokujú sa ďalej podľa tohto

zákona s tým, že Úrad vykoná úplný prieskum z úradnej moci.

Podľa pri vynáleze vytvorenom za podmienok

ustanovenia má právo na patent zamestnávateľ,

ak o patent požiada v lehote troch mesiacov od nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Pôvodca

má voči zamestnávateľovi právo na odmenu podľa ustanovenia § 9 ods. 4 tohto zákona.

Ak zamestnávateľ nepožiada o patent v určenej lehote, platí, že právo na patent má pôvodca

vynálezu.

Podľa pôvodca, ktorý vytvoril vynález v pracovnom

pomere, na ktorý zamestnávateľ uplatnil právo na patent, má právo voči zamestnávateľovi

na primeranú odmenu. Pre jej výšku je rozhodný technický a hospodársky význam vynálezu

a prínos dosiahnutý jeho možným využitím alebo iným uplatnením, pričom sa prihliada

na materiálny podiel zamestnávateľa na vytvorení vynálezu a na rozsah pracovných úloh

pôvodcu. Ak sa dostane už vyplatená odmena do zjavného nepomeru s prínosom dosiahnutým

neskorším využitím alebo iným uplatnením vynálezu, má pôvodca právo na dodatočné

vyporiadanie.

Ustanovenie § 9 citovaného zákona, ktoré upravuje tzv. podnikový vynález, pripúšťa

za tam stanovených podmienok výnimku zo zásady, že právo na patent má pôvodca vynálezu

alebo jeho právny nástupca ( ), pričom za predpokladu,

že právo na patent získa zamestnávateľ, pôvodcovi priznáva právo na primeranú odmenu.

Práva zamestnávateľa a pôvodcu vynálezu, ak vynález bol vytvorený pred účinnosťou

tohto zákona, t.j. pred 1.1.1991 za podmienok, že autor alebo niektorý zo spoluautorov utvoril

vynález v pracovnom pomere v organizácii alebo za jej hmotnej podpory (§ 28 písm. a/

), upravuje prechodné ustanovenie

V takomto prípade hmotnoprávnym predpokladom práva pôvodcu voči zamestnávateľovi

na primeranú odmenu v zmysle je, že zamestnávateľ

uplatní právo na patent v lehote troch mesiacov od nadobudnutia účinnosti tohto zákona,

t.j. do 1. apríla 1991. Ak sa tak nestane (zamestnávateľ neuplatní právo na patent vôbec

alebo ho síce uplatní, ale po uplynutí lehoty), právo na patent má pôvodca vynálezu, pričom

pôvodcovi právo na primeranú odmenu nevzniká.

V posudzovanej veci pôvodní žalobcovia vytvorili vynálezy PV X.

a PV X. pred 1.1.1991 za podmienok ustanovenia

Na žalobcami uplatnený nárok na primeranú odmenu sa preto vzťahuje prechodné

ustanovenie v spojení s , ako to správne ustálil

súd prvého stupňa. Keďže žalovaný (pôvodne žalovaný) neuplatnil v zákonom stanovenej

lehote právo na patent k vynálezu PV X., toto právo majú priamo zo zákona pôvodcovia, t.j.

žalobcovia. Súd prvého stupňa dospel preto k správnemu záveru, že žalobcom v prípade

vynálezu PV X. právo na odmenu podľa vôbec nevzniklo.

Pokiaľ ide o vynález PV X. odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa otázku

vplyvu zmluvy z 10. októbra 1991 na existenciu práva žalobcov na primeranú odmenu

posúdil správne. Vychádzajúc z obsahu tejto zmluvy, jej účelom nepochybne bolo vykonať

prevod žalovaným získaného práva na patent k vynálezu PV X. na pôvodných žalobcov ako

spolupôvodcov vynálezu so všetkými z toho vyplývajúcimi právnymi dôsledkami, včítane

straty práva žalobcov na primeranú odmenu. Tento účel zmluvy musel byť jej účastníkom

známy, o čom svedčí, že zmluva bola registrovaná na Federálnom úrade pre vynálezy dňa

24. októbra 1991 a bola aj v skutočnosti naplnená vo forme patentovej listiny číslo X.

z 9. februára 1994 vydanej úradom v prospech žalobcov ako pôvodcov vynálezu PV X.

a súčasne aj majiteľov patentu. Za správny treba preto považovať záver súdu prvého stupňa,

že uzavretím tejto zmluvy nedošlo len k prechodu práva na patent

zo žalovaného na žalobcov ako pôvodcov vynálezu, ale súčasne aj k zániku práva žalobcov

na primeranú odmenu.

K platnosti uvedenej dohody treba uviesť, že zákon uzavretie takejto dohody

nezakazuje. Takáto dohoda svojím obsahom a ani účelom zákonu neodporuje a nie je ani

v rozpore s dobrými mravmi. Na jej základe pôvodní žalobcovia získali totiž právo

na patent, pričom ako spolumajitelia patentu majú výlučné právo využívať vynález, poskytnúť

súhlas na využívanie vynálezu iným osobám alebo na ne patent previesť (v opačnom prípade,

by uvedené práva patrili žalovanému). Spravodlivému usporiadaniu celého právneho vzťahu

potom zodpovedá aj to, že žalobcovia právo na primeranú odmenu v zmysle § 9 ods. 4 zákona

č. uplatňovať nebudú. Ak preto obsahom dohody je aj takto formulovaný súhlas

žalobcov, nie je to dôvodom pre záver, že ide o právny úkon uzavretý v rozpore s dobrými

mravmi.

Pokiaľ žalobcovia v súvislosti s otázkou platnosti dohody namietali, že súd prvého

stupňa neskúmal dôvody, ktoré pôvodných žalobcov viedli k jej uzavretiu treba uviesť,

že z hľadiska platnosti právneho úkonu spravidla nie sú právne významné príčiny, ktoré viedli

účastníkov k jeho uzavretiu. Nemožno preto vyčítať súdu prvého stupňa, že sa týmito

príčinami uzavretia právneho úkonu nielen na strane pôvodných žalobcov, ale ani na strane

žalovaného, bližšie nezaoberal.

K námietke žalobcov spočívajúcej v tom, že zmluva (jej časť) je absolútne neplatná

tiež z dôvodu, že pôvodní žalobcovia sa vopred do budúcna vzdali svojich zákonných práv,

odvolací súd uvádza, že pre platnosť dohody, ktorou sa veriteľ vzdáva svojho práva, zákon

vyžaduje písomnú formu a možno ju uzavrieť len ohľadne tých práv, ktoré v čase jej uzavretia

už existujú. Nepripúšťa sa, aby sa niekto vzdal práva, ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti

( a ). Obdobne to platí aj v prípade, ak ide o jednostranný právny úkon

veriteľa. To znamená, že právny úkon, ktorým sa niekto vzdá svojho práva je absolútne

neplatný len vtedy, ak sa ním účastník vzdáva práva, ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti

(práva, ktoré v čase urobenia právneho úkonu ešte neexistuje).

V posudzovanej veci z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobcom

právo na primeranú odmenu za vynález PV X. vzniklo uplatnením práva na vynález

zo strany žalovaného, k čomu nepochybne došlo 30. marca 1991. To ale znamená, že v čase

uzavretia písomnej zmluvy o prevode prihlášky vynálezu na iného prihlasovateľa (zmluva

bola uzavretá 10. októbra 1991), právo žalobcov na primeranú odmenu už vzniklo a teda

ku dňu uzavretia zmluvy toto právo už existovalo. To napokon v odvolaní tvrdia aj samotní

žalobcovia. Ak by sa preto prejav vôle obsiahnutý v bode 3. zmluvy považoval za dohodu

o vzdaní sa práva žalobcov na primeranú odmenu, prípadne za ich jednostranný prejav vôle,

ktorým sa vzdávajú tohto práva, nešlo by o právny úkon neplatný tak, ako to nesprávne tvrdia

žalobcovia. Nejde tu totiž o právo, ktoré by malo vzniknúť až v budúcnosti, ale o právo

už existujúce, s ktorým žalobcovia mohli podľa vlastného uváženia nakladať a to aj formou

jeho vzdania sa. Ani táto námietka žalobcov preto neobstojí.

Možno teda uzavrieť, že súd prvého stupňa správne písomnú zmluvu o prevode

prihlášky vynálezu na iného prihlasovateľa z 10. októbra 1991 považoval za platný právny

úkon.

Napokon neobstojí ani námietka žalobcov, že súd prvého stupňa neúplne zistil

skutkový stav veci, lebo nevykonal nimi navrhnutý dôkaz ustanovením súdneho znalca,

ktorého úlohou malo byť stanovenie výšky odmeny. Ak totiž súd prvého stupňa dospel

k záveru, že nie je daný základ nároku žalobcov, bolo nadbytočné vykonať dôkaz nariadením

znaleckého dokazovania na určenie rozsahu žalobcami uplatneného nároku z titulu odmeny

za vynález.

Pokiaľ ide o nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle

ustanovenia , odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu

prvého stupňa, že žalobcovia v tejto časti žaloby neuniesli dôkazné bremeno,

keď nepreukázali splnenie jednej zo základných podmienok pre priznanie nároku, a to vznik

nemajetkovej ujmy vyvolanej neoprávneným konaním zo strany žalovaného. Odvolací súd

v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa. Žalobcovia

neuviedli v odvolaní žiadne také argumenty, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť

záverov súdu prvého stupňa.

Pokiaľ žalobcovia neoprávnený zásah do ich práv zdôvodňovali tým, že žalovaný

nedodržal ustanovenie a teda, že nezabezpečil právo

na zachovávanie mlčanlivosti o predmete prihlášky, treba uviesť, že citované zákonné

ustanovenie ukladá povinnosť mlčanlivosti o vynáleze tak zamestnávateľovi ako aj jeho

pôvodcovi za predpokladu, že zamestnávateľ neuplatní voči pôvodcovi v lehote troch

mesiacov od upovedomia pôvodcu, právo na patent. Mlčanlivosť zákon ukladá zachovávať

len počas tejto lehoty a len voči tretím osobám. V danej veci sa o takýto prípad nejedná

(žalovaný k vynálezu PV X. uplatnil v lehote právo na patent). Navyše, za porušenie

mlčanlivosti voči tretím osobám nie je možné považovať, ak žalovaný technické riešenie

vynálezu zapracoval do podnikovej výskumnej úlohy, ktorá sa stala predmetom posudku

vhodnosti riešenia na rôznych pracoviskách zamestnávateľa. V tomto smere odvolací súd

poznamenáva, že samotní žalobcovia v odvolaní uviedli, že žiaden dôkaz o využívaní riešenia

vynálezu treťou osobou nepredložili.

So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že žalobcovia 1/ a 3/ napadli

odvolaním vecne správny rozsudok súdu prvého stupňa, z ktorého dôvodu odvolací súd jeho

rozsudok vo výroku, ktorým žalobu zamietol, podľa potvrdil.

Odvolanie žalovaného smerujúce proti výroku o náhrade trov prvostupňového konania

považoval odvolací súd za dôvodné.

Podľa v znení účinnom od 15. októbra 2008, ak sú tu dôvody

hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti

priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov

konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí,

ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Ide o zákonné ustanovenie, ktoré z hľadiska náhrady trov konania predstavuje

výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok i zo zásady zodpovednosti za zavinenie

a náhodu. Je odôvodnené tým, že prísna aplikácia ustanovení o náhrade trov konania,

by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiaducim tvrdostiam. Zákon preto stanovuje

všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu dôsledkov

právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Toto zákonné ustanovenie

dopadá na toho účastníka, ktorý by inak mal právo na náhradu trov konania. Predpokladom

jeho použitia je existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov

inak úspešnému účastníkovi a existencia výnimočnosti daného prípadu. V prvom rade treba

prihliadnuť najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania,

uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril. K dôvodom hodným

osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej

situácie. Dôvody hodné osobitného zreteľa sa môžu týkať sociálnej situácie účastníkov.

V takomto prípade je potrebné pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa

prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch (všetkých) účastníkov,

teda nielen toho, koho by postihovala povinnosť nahradiť trovy, ale aj toho, ktorého

majetková sféra by bola použitím výnimočného ustanovenia dotknutá. Do úvahy treba brať

tiež také okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku a prihliadnuť i na postoj

účastníkov v konaní.

V posudzovanej veci súd prvého stupňa za dôvody hodné osobitného zreteľa,

pre ktoré súd nemusí výnimočne úspešnému účastníkovi náhradu trov konania celkom alebo

sčasti v zmysle priznať, nesprávne považoval ojedinelosť predmetu sporu,

nedostatok judikatúry, resp. skutočnosť, že žalobcovia uvedený nárok uplatnili krátku dobu

potom, ako sa stala účinnou nová právna úprava. Ide o kritériá, ktoré v zmysle ustanovenia

nemožno považovať za určujúce z hľadiska existencie dôvodov hodných

osobitného zreteľa a výnimočnosti daného prípadu. Pri posudzovaní možnosti aplikácie

citovaného zákonného ustanovenia odvolací súd mal vec skúmať z vyššie naznačených

hľadísk. Ak tak neurobil, jeho rozhodnutie o trovách prvostupňového konania je predčasné

a teda nesprávne. Odvolací súd preto v tejto časti napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie ( ).

Napokon bolo treba posúdiť dôvodnosť odvolania žalobcov podaného proti uzneseniu

súdu prvého stupňa, ktorým uložil žalobcom povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie.

O odvolaní žalobcu 1/ rozhodol v rámci autoremedúry súd prvého stupňa. Odvolací

súd sa preto jeho odvolaním už nezaoberal.

Žalobcom 2/ a 4/ síce podaním odvolania vznikla poplatková povinnosť, odvolanie

však vzali späť pred prvým pojednávaním, v ktorom prípade sa poplatok vráti (§ 11 ods. 3

veta prvá ). Podľa odvolacieho súdu by v takomto prípade bolo

neúčelné a nehospodárne trvať na tom, aby žalobcovia 2/ a 4/ súdny poplatok za odvolanie

zaplatili. Ich odvolaniu preto vyhovel a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa vo vzťahu

k nim zrušil.

Pokiaľ ide o odvolanie žalobcu 3/, súd prvého stupňa nesprávne určil rozsah jeho

poplatkovej povinnosti, keď vychádzal z nesprávneho základu poplatku (žalobca 3/

uplatňoval sumu 6 666 667,-- Sk z titulu odmeny autora za vynález a sumu 1 133 333,-- Sk

z titulu úhrady nemajetkovej ujmy) a nechal bez povšimnutia skutočnosť, že žalobca 3/ žiadal

určiť, že toto peňažné plnenie patrí do dedičstva po nebohom Ing. M. H.. V takomto prípade

sa ale súdny poplatok vyrubí podľa položky 1 písm. b/ Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý

tvorí prílohu (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 25. marca 1999, sp.zn. ). Odvolací súd vo vzťahu k žalobcovi 3/ preto

napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie

konanie.

V odvolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov

odvolacieho konania proti žalobcom 1/ a 3/, ktorí úspech nemali ( a

ods. 1 ). Odvolací súd nepriznal žalovanému náhradu trov odvolacieho konania,

lebo nepodal návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy tohto konania ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. marca 2010

JUDr. Ladislav Górász, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Bc. Daniela Pekajová