Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_24C-2-1994.pdf
PDF · 93.92 KB
Case nature
Area
Subarea
24C/2/1994
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach samosudcom JUDr. Ladislavom Cakocim v právnej veci žalobcov: 1/ O.. D. A., F.. XX.X.XXXX, T. P., P. Č.. XX, X/ D. U. E., F.. X.X.XXXX, T. Č., Q. K..Č.. XX, X/ H. U.Á., F.. XX.X.XXXX, T. Č., Q. K..Č.. XX, X/ D. U., F.. XX.XX.XXXX, T. P., U. X, všetkých zastúpených JUDr. Tatianou Vorobeľovou, advokátkou Advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach, Bajzova č. 2, proti žalovanému Slovenskému investičnému holdingu, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Osadná ul.č.11, IČO: 00011088 zastúpenému JUDr. Valériou Haščákovou, advokátkou Advokátskej kancelárie so sídlom v Bratislave, Križkova č. 9, o odmenu za vynález a náhradu nemajetkovej ujmy takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a.
N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov konania.
odôvodnenie:
Žalobou zo dňa 2.2.1994 sa pôvodní žalobcovia O.. D. A. I. O.. E. U. domáhali zaplatenia bližšie nešpecifikovanej sumy ako odmeny za uplatnenie zamestnaneckého vynálezu a zapísaných vo Vestníku č. X S. XXXX H. H. XXXX-XX I. H. XXXX-XX. Tento nárok žalobcovia zakladali na tvrdení, že dňa XX.X.XXXX písomne predložili svojmu vtedajšiemu zamestnávateľovi VSŽ a.s. Košice predmet podnikového vynálezu pod názvom „P. H. H. Z. Q. E., F. Z. I. T.. V skutočnosti išlo o 2 vynálezy, ktoré sa navzájom od seba odlišovali názvami a to U. XX I. U. XX. Uviedli, že ich vtedajší zamestnávateľ, predchodca terajšieho žalovaného podal prihlášku vynálezu na Federálny úrad pre vynálezy Praha 1 listom zo dňa X.XX.XXXX. Pre nekoncepčnosť a nezáujem zamestnávateľa o nimi podané vynálezy uzavreli s ním dňa XX.XX.XXXX zmluvu o prevode prihlášky vynálezu na nich ako pôvodcov. Svoj nárok zakladali na ust. § 9 ods. 4 zák.č. 527/1990 Zb. s tým, že im patrí primeraná odmena od ich zamestnávateľa, ktorý si uplatnil právo na vynález.
Počas konania žalobcovia upresnili výšku svojho peňažného nároku na sumu 46.800.000,-Sk a taktiež žalobu rozšírili o nárok na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 75 zák.č. 527/1990 Zb.
Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť a v konaní sa bránil tým, že jeho právny predchodca ako vtedajší zamestnávateľ žalobcov si uplatnil právo iba na patent k jednému zo žalobcami udávaných vynálezov a to vynálezu uvedenému pod číslom H.-XX a preto vo vzťahu k druhému vynálezu odmena žalobcom nepatrí bez ďalšieho. Uviedol, že dňa XX.XX.XXXX uzavrel so žalobcami zmluvu o prevode prihlášky k vynálezu H. XXXX-XX I. to na žalobcov. Táto zmluva bola aj zaregistrovaná na Federálnom úrade pre vynálezy v Prahe a preto sa majiteľmi patentu stali jeho pôvodcovia, teda pôvodní žalobcovia. S poukazom na tieto skutočnosti má za to, že žalobcom nepatrí právo na uplatnenú odmenu. Poukázal taktiež na to, že u žalovaného nebol predmet uvedených vynálezov nikdy využitý a ani sa nepočíta s ich využitím.
Počas konania došlo k viacerým zmenám obchodného mena žalovaného tak, že pôvodne označený VSŽ a.s. Košice zmenil svoje obchodné meno tak, že od XX.X.XXXX mal obchodný názov VSŽ Holding a.s. a od 30.4.2004 Slovenský investičný holding a.s.. Od 21.3.2006 došlo k ďalšej zmene obchodného mena na Slovenské investičné družstvo.
Súd vo veci vykonal dokazovania výsluchom účastníkov a listinnými dôkazmi a to prihláškou vynálezu zo dňa X.X.XXXX, zmluvou o prevode prihlášky na iného prihlasovateľa zo dňa XX.XX.XXXX, listom žalobcu E. U., adresovaného Federálnemu úradu pre vynálezy zo dňa XX.XX.XXXX, patentmi č. XXXXXX I. XXXXXX W. C. XX.X.XXXX, znaleckým posudkom č. X/XXXX W. O.. O. S., vyhotoveného na požiadanie pôvodných žalobcov a na základe takto vykonaného dokazovania vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 9.5.2006 tak, že žalobu zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania.
Na základe odvolania žalobcov odvolací súd Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 26.7.2007 pod číslom konania 2Co 4/2006 - 506 zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rozsudok odôvodnil tým, že postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom. S poukazom na túto skutočnosť konštatoval, že nemohol preskúmať vecnú správnosť rozhodnutia krajského súdu z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov pre procesné porušenia súdu prvého stupňa. Poukázal na to, že žalobcovia sa v pôvodne žalobe domáhali zaplatenia bližšie nešpecifikovanej sumy a v priebehu konania svoj nárok opakovanie upravovali na konečnú výšku 46.800.000,-Sk, ale z ďalšieho textu odôvodnenia nie je zrejmé, koľko z uplatnenej pohľadávky posúdil súd ako nárok na odmenu za vynález a koľko ako právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Túto skutočnosť považoval za neujasnenie si predmetu konania. Poukázal na to, že právna zástupkyňa žalobcov JUDr. Tatiana Vorobeľová na pojednávaní dňa 9.5.2006 zotrvala na výške uplatneného nároku pre každého zo žalobcov po 23.400.000,-Sk, ale za predmet konania označila odmenu podľa § 9 ods. 4, ako aj nárok na úhradu nemajetkovej ujmy podľa § 75 zák.č. 527/1990 Zb., pričom konkrétnu výšku odmeny a nemajetkovej ujmy nešpecifikovala. Pokiaľ krajský súd ako súd prvého stupňa rozhodol o takto vymedzenom predmete konania a zamietavý výrok odôvodnil všeobecne bez rozčlenenia nárokov podľa druhu s uvedením nesprávneho právneho predpisu podľa ktorého bola vec posudzovaná, nemohlo byť takéto rozhodnutie podkladom na preskúmanie odvolacím súdom z hľadiska jeho správnosti. Preto odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie s tým, že bude povinnosťou žalobcov presne špecifikovať koľko zo sumy 23.400.000,-Sk uplatňujú ako odmenu za vynález a koľko z titulu škody, alebo práva na primerané zadosťučinenie.
Ďalej odvolací súd poukázal na to, že podaním zo dňa 5.9.2002 ??? (čl. 226) spoločnosť Cadmore Limited so sídlom v Nicosii na Cypre žiadala o pripustenie svojho vstupu do konania ako vedľajšieho účastníka. Týmto sa táto stala účastníkom konania s rovnakými právami a povinnosťami ako ostatní účastníci konania a preto mal súd tejto spoločnosti doručiť návrh na začatie konania, zmeny návrhu, procesné uznesenia súdu, predvolania na pojednávanie. Pokiaľ tak súd prvého stupňa neurobil, svojím postupom znemožnil vedľajšiemu účastníkovi realizovať svoje procesné práva, čo predstavuje dôvod pre zrušenie rozhodnutia podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.
Po zrušení veci odvolacím súdom, súd prvého stupňa sa v súlade s právnym názorom vysloveným v zrušujúcom uznesení vyporiadal s procesnými otázkami, ktoré boli dôvodom pre zrušenie rozsudku. Predovšetkým vyzval žalobcov na špecifikáciu svojho nároku. Túto špecifikáciu žalobcovia vykonali písomným podaním zo dňa 12.12.2007 a svoj nárok špecifikovali tak, že každý zo žalobcov žiadal priznať sumu 23.400.000,-Sk pozostávajúcu z odmeny za vynález u každého z nich vo výške 20.000.000,-Sk podľa § 9 ods. 4 zák.č. 527/1990 Zb. a z nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 75 tohto zákona vo výške 3.400.000,-Sk u každého z nich.
Rešpektujúc procesné práva vedľajšieho účastníka vyplývajúce mu z ust. § 18 O.s.p. spočívajúce predovšetkým v práve konať pred súdom v jazyku, ktorému rozumie, zabezpečil súd úradný preklad všetkých písomností s úmyslom doručiť tieto vedľajšiemu účastníkovi. Dňa 30.7.2008 bolo súdu doručené písomné podanie vedľajšieho účastníka, v ktorom tento oznámil svoje rozhodnutie vystúpiť z postavenia vedľajšieho účastníka v konaní z dôvodu predaja svojich podielov (akcií) u žalovaného. Súd rešpektujúc toto stanovisko naďalej pokračoval v konaní už bez tohto vedľajšieho účastníka.
V priebehu ďalšieho konania došlo na strane žalovaného k ďalšej zmene právnej formy, keď v obchodnom registri bol vymazaný jeho obchodný názov Slovenské investičné družstvo a ako právna forma bol zapísaný Slovenský investičný holding s.r.o.. Touto skutočnosťou nedošlo k zmene subjektu na strane žalovaného, iba k zmene jeho obchodného mena.
Počas konania (dňa XX.X.XXXX) zomrel pôvodný žalobca O.. E. U.. Podaním zo dňa 21.5.2008 oznámili osoby D. U.Á. - E., H. U. I. D. U. ako E. I. J. pôvodného žalobcu O.. E. U., že ako zákonní dedičia po ňom vstupujú do tohto konania ako žalobcovia.
Súd uvedenú procesnú situáciu posudzoval v súlade s ust. § 107 ods. 1 O.s.p. a má za to, že nárok, ktorý je predmetom konania je pohľadávkou autora vynálezu, ktorá mala vzniknúť za jeho života a teda je súčasťou jeho majetku a táto pohľadávka tvorí predmet dedičstva po ňom ako aktívum. S poukazom na to, že uvedené osoby preukázali, že sú zákonnými dedičmi po pôvodnom žalobcovi, mal súd za to, že nie je dôvod ani na prerušenie tohto konania, ani na jeho zastavenie a preto v súlade s ust. § 107 ods. 3 O.s.p. pokračoval v konaní s dedičmi pôvodného žalobcu s poukazom na to, že povaha veci takýto procesný postup pripúšťa.
Na základe toho súd pripustil aj nimi prednesenú zmenu žaloby, keď každý z nich žiadal zaviazať žalovaného zaplatiť im po 1/3 pôvodne uplatneného nároku žalobcu O.. U. vo výške 7.800.000,-Sk s tým, že táto suma patrí do dedičstva po pôvodnom poručiteľovi O.. E. U.. Vychádzajúc z nimi vykonanej špecifikácie žaloby zo dňa 12.12.2007 má súd za to, každý zo žalobcov v 2.,3. a 4. rade si uplatnil sumu 6.666.667,-Sk z titulu odmeny autora za vynález a sumu 1.133.333,-Sk z titulu úhrady nemajetkovej ujmy.
Na základe toho súd opätovne vyhodnotil dôkazy vykonané výsluchom účastníkov oboznámením sa s prihláškou vynálezu zo dňa X.XX.XXXX, zmluvou o prevode prihlášky vynálezu na iného prihlasovateľa zo dňa XX.XX.XXXX listom žalobcu E. U., adresovaného Federálnemu úradu pre vynálezy zo dňa XX.XX.XXXX, patentmi č. XXXXXX I. XXXXXX W. C. XX.X.XXXX, znaleckým posudkom znalca O.. O. S. a na základe toho vyvodil záver o tom, že nárok žalobcov na odmenu voči žalovanému ako zamestnávateľovi vychádza z ust. § 9 ods. 4 zák.č. 527/1990 Zb..
Podľa ust. § 78 ods. 1 zák.č. 527/1990 Zb. o vynálezoch, priemyselných vzoroch a zlepšovacích návrhoch, prihlášky vynálezov o ktorých sa pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona nerozhodlo prerokujú sa ďalej podľa tohto zákona s tým, že Úrad vykoná úplný prieskum z úradnej moci.
Podľa ods. 2 pri vynáleze vytvorenom za podmienok ust. § 28 písm. a/ zák.č. 84/1972 Zb. má právo na patent zamestnávateľ ak o patent požiada v lehote 3 mesiacov od nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Pôvodca má voči zamestnávateľovi právo na odmenu podľa ust. § 9 ods. 4 tohto zákona. Ak zamestnávateľ nepožiada o patent v určenej lehote platí, že právo na patent má pôvodca vynálezu.
Podľa § 9 ods. 4 citovaného zákona pôvodca, ktorý vytvoril vynález v pracovnom pomere, na ktorý zamestnávateľ uplatnil právo na patent má právo voči zamestnávateľovi na primeranú odmenu. Pre jej výšku je rozhodný technický a hospodársky význam vynálezu a prínos dosiahnutý jeho možným využitím, alebo iným uplatnením, pričom sa prihliada na materiálny podiel zamestnávateľa na vytvorenie vynálezu a na rozsah pracovných úloh pôvodcu. Ak sa dostane už vyplatená odmena do zjavného nepomeru s prínosom dosiahnutým neskorším využitím alebo iným uplatnením vynálezu, má pôvodca právo na dodatočné vyporiadanie.
Z obsahu vykonaného dokazovania vyplýva, že žalovaný ako zamestnávateľ pôvodných žalobcov v 1. a 2. rade podal dňa X.XX.XXXX na Federálny úrad pre vynálezy Praha č. 1 prihlášku vynálezu autorov O.. E. U. I. O.. D. A. pod názvom (P. H. ..., J. S. H. Z. Q. E. F. Z. I. T.Á.). Táto prihláška bola Federálnemu úradu pre vynálezy doručená dňa 12.11.1990.
Z uvedeného vyplýva, že prihláška vynálezu bola podaná ešte v čase pred účinnosťou zák.č. 527/1990 Zb. ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.1.1991. Uvedená situácia je riešená v prechodných ustanoveniach uvedených v § 78 ods. 2 citovaného zákona, ktoré predpokladá vznik tzv. zamestnaneckého vynálezu za predpokladu, ak zamestnávateľ požiada o patent v lehote do 30 mesiacov od účinnosti zákona. V prípade, ak zamestnávateľ takéto právo neuplatní, nenadobudne vynález charakter podnikového
vynálezu a jeho autorovi nemôže vzniknúť ani nárok na odmenu podľa § 9 ods. 4. Z obsahu prihlášky je zrejmé, že zamestnávateľ pôvodných žalobcov si uplatnil nárok na patent iba u vynálezu pod číslom H. XXXX/XX a v prípade druhého vynálezu pod číslom H. XXXX/XX takýto nárok uplatnený nebol a preto podľa § 7 ods. 2 poslednej vety citovaného zákona žalobcom v tejto časti nárok na odmenu vôbec nevznikol, keďže týmto bolo zachované právo na patent ako pôvodcom vynálezu.
V prípade vynálezu č. H. XXXX/XX po podaní prihlášky zo strany zamestnávateľa došlo dňa XX.XX.XXXX k uzavretiu dohody medzi žalobcami a ich zamestnávateľom o prevode prihlášky vynálezu na iného prihlasovateľa z obsahu ktorej vyplýva, že vtedajší zamestnávateľ VSŽ a.s. uplatnil právo na patent, pričom podľa výsledku úplného prieskumu bol dňa XX.X.XXXX úradom vydaný výmer s vecnými námietkami voči udeleniu patentu na základe čoho VSŽ ďalej nepokračovalo v konaní. Na základe toho došlo k dohode, že poskytovateľ prevádza všetky práva z predmetu prihlášky vynálezu na nadobúdateľa ako jediného prihlasovateľa s právami majiteľa patentu po jeho udelení. Ďalej bolo uvedené, že tento vynález sa vyraďuje z podnikových vynálezov organizácie poskytovateľa, pričom nadobúdateľ súhlasí, že práva na vyporiadanie sa so spolupôvodcami zmluvného vynálezu podľa § 9 ods. 4 zákona v rozsahu podľa vnútropodnikových smerníc poskytovateľovi nevznikli a neuplatňujú si ich.
Dňa XX.XX.XXXX žalobca O.. U. zaslal Federálnemu úradu pre vynálezy list, v ktorom udáva, že žalobcovia zasielajú úradu 3x kompletné opisy (včítane podpísaných patentových nárokov a anotácie pri zachovaní pôvodných výkresov, k uvedeným 2 podnikovým vynálezom vypracovaným podľa ich dispozícií). Súčasne uviedol, že zmluvu s VSŽ a.s. o prevode podnikového vynálezu H. XXXX-XX úradu zašlú dodatočne po jej podpise. Na základe toho žalobcovia žiadali o udelenie patentov k obom vynálezom priamo na ich mená.
Dňa XX.X.XXXX Úrad priemyselného vlastníctva udelil patent č. XXXXXX podľa § 34 ods. 3 zák.č. 527/1990 Zb. na predmet prihlášky vynálezu pod názvom „P. H. H. Z. Q. E. F. Z. I. T. E. O.. E. U. I. O.. D. A. s tým, že sú uvedení rovnako ako pôvodcovia uvedeného vynálezu.
Z uvedeného je zrejmé, že zamestnávateľ žalobcov si uplatnil právo na podnikový vynález H. XXXX-XX v predpokladanej lehote 3 mesiacov od nadobudnutia účinnosti zákona a v dôsledku toho žalobcom ako pôvodcom tohto vynálezu by vzniklo právo na odmenu podľa § 9 ods. 4 zákona.
Podstatným pre posúdenie dôvodnosti nároku žalobcov je vyriešenie spornej otázky aký vplyv má na nárok žalobcov skutočnosť, že zamestnávateľ potom, čo uvedený nárok na Federálnom úrade pre vynálezy uplatnil svoje rozhodnutie zmenil ešte pred rozhodnutím úradu o patente a zmluvou tieto svoje práva previedol na žalobcov ako pôvodcov vynálezu.
Citovaná zákonná úprava dáva zamestnávateľovi prednostné právo rozhodnúť sa o tom, či si svoj nárok na patent uplatní alebo nie. Konkrétna práva úprava nerieši situáciu, pokiaľ zamestnávateľ svoje rozhodnutie uplatniť si toto právo zmení v štádiu ešte pred rozhodnutím úradu. Uvedenú situáciu teda je možné riešiť iba na základe výkladu tohto zákona v súlade so všeobecnými zásadami najbližšie podobného právneho vzťahu, za ktorý možno považovať pracovno-právny vzťah upravený Zákonníkom práce. Tento všeobecný pracovno-právny predpis umožňuje zamestnancovi a zamestnávateľovi riešiť vzájomné sporné nároky dohodou so zákonom predpísanou písomnou formou (§ 259 Zákonníka práce v znení účinnom do 31.3.2002).
Z uvedeného možno vyvodiť záver o tom, že pokiaľ došlo medzi žalobcami ako zamestnancami a žalovaným ako zamestnávateľom k vzájomnej dohode o nakladaní zamestnávateľa s jeho právom uplatniť si nárok na podnikový vynález a to zákonom predpokladanou písomnou formou, je treba považovať túto dohodu za platnú a teda vyvolávajúcu tie účinky, ktoré účastníci jej uzavretím mienili dosiahnuť.
Z obsahu dohody je zrejmé, že žalobcovia rešpektovali rozhodnutie zamestnávateľa, že si právo na podnikový vynález nebude uplatňovať a že toto právo bude zachované pre nich ako pre pôvodcov vynálezu. Z uvedeného možno teda vyvodiť záver o tom, že žalobcom po uzavretím uvedenej zmluvy zaniklo právo na odmenu podľa § 9 ods. 4 zák.č. 527/1990 Zb.. Z týchto dôvodov súd nárok žalobcov zamietol.
Ďalším žalobcami uplatneným nárokom je nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorí títo zakladajú na ust. § 75 ods. 1 zák.č. 527/1990 Zb.
Podľa tohto ustanovenia v prípade neoprávneného zásahu do práv chránených týmto zákonom sa môže ten, koho právo bolo porušené domáhať najmä toho, aby rušenie práva bolo zakázané a aby následky porušenia boli odstránené. Ak bola týmto zásahom spôsobená škoda, má poškodený právo na jej náhradu; nahradzuje sa to, o čo sa majetok poškodeného škodnou udalosťou zmenšil (skutočná škoda) a čoho by bol dosiahol, ak by nenastala škodná udalosť (ušlý zisk). Ak bola týmto zásahom spôsobená nemajetková ujma, má poškodený právo na primerané zadosťučinenie, ktoré môže spočívať i v peňažnom plnení.
Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že podmienkou pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy je preukázanie neoprávneného zásahu do práv chránených zákonom a taktiež vznik nemajetkovej ujmy.
Vychádzajúc z takéhoto výkladu súd vyzval žalobcov, aby označili dôkazy na svoje tvrdenia o vzniku nemajetkovej ujmy vyvolanej neoprávneným konaním zo strany žalovaného. Žalobcovia takúto požiadavku považovali za nedôvodnú majúc za to, že pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy stačí preukázanie porušenia povinnosti zamestnávateľom a z tohto dôvodu v tomto smere ani nepovažovali za potrebné produkovať dôkazy ohľadne vzniku nemajetkovej ujmy.
Na základe toho dospel súd k záveru, že v tejto časti žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno, keď nepreukázali splnenie jednej z dvoch základných podmienok pre priznanie uplatneného nároku a z tohto dôvodu tento nárok zamietol.
Rozhodnutie o trovách konania založil súd na ust. § 150 O.s.p.. Podľa tohto ustanovenia ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolností, či účastník ktorému sa priznáva náhrada trov konania uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.
Citované zákonné ustanovenie predstavuje výnimku zo základnej zásady uvedenej v ust. § 142 ods. 1 O.s.p. spočívajúcej v tom, že úspešný účastník má právo na náhradu trov konania proti neúspešnému účastníkovi. Použitie tohto výnimočného ustanovenia prichádza do úvahy v prípade, ak súd zistí dôvody zvláštneho zreteľa pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci alebo v okolnostiach danej veci alebo v okolnostiach na strane účastníkov konania.
Pri rozhodovaní o trovách konania prihliadol súd na okolností danej veci a má za to, že skutočnosť, že žalobcovia uvedený nárok uplatnili krátku dobu potom, ako sa stala účinnou nová právna úprava takýto nárok priznávajúca a to za situácie, že žalovaný ako aj ich zamestnávateľ si uplatnil právo na patent. Táto skutočnosť ako aj ojedinelosť predmetu konania a nedostatok judikatúry v tomto smere predstavujú výnimočnosť danej veci pri ktorej prichádza do úvahy použitie § 150 O.s.p.. Na základe toho súd nepriznal úspešnému žalovanému náhradu trov konania. Neúspešným žalobcom náhrada trov konania nepatrí.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach.