Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Sžf/1/2010

Najvyšší súd Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Aleny

Poláčkovej, PhD. v právnej veci ţalobcu M. B., s.r.o., zastúpeného advokátom JUDr.

D. R., proti ţalovanému Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, o preskúmanie

zákonnosti postupu a rozhodnutí ţalovaného č. I/222/19465/ 2008/990036-r zo dňa

21.februára 2008 a č. I/222/19468/2008/990036-r zo dňa 22.februára 2008, konajúc

o odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. -92,

zo dňa 6.októbra 2009, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č.k. -92, zo dňa 6.októbra 2009 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom č.k. -92,

zo dňa 6.októbra 2009 podľa ustanovenia § 250j ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku zamietol ţalobu ţalobcov proti rozhodnutiam ţalovaného:

2

1) č. I/222/19465/2008/990036-r zo dňa 21.februára 2008, ktorým ţalovaný

potvrdil rozhodnutie – dodatočný platobný výmer Daňového úradu

Bratislava III č. zo dňa 1.októbra 2007 o vyrubení

rozdielu dane z pridanej hodnoty ţalobcovi za zdaňovacie obdobie druhý

štvrťrok 2005 aţ štvrtý štvrťrok 2006 vo výške 895.474,-- Sk (29.724,29 €)

podľa o správe daní

a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení

neskorších predpisov (ďalej len ),

2) č. I/222/19468/2008/990036-r zo dňa 22.februára 2008, ktorým ţalovaný

potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Bratislava III č.

zo dňa 25.októbra 2007 o uloţení pokuty ţalobcovi vo výške 114.172,-- Sk

(3789,81 €) zo súčtu vlastnej daňovej povinnosti zistenej správcom dane

a nadmerného odpočtu uvedeného v daňovom priznaní alebo dodatočnom

daňovom priznaní za zdaňovacieho obdobia druhý štvrťrok 2005 aţ štvrtý

štvrťrok 2006 podľa

Krajský súd mal preukázané, ţe ţalobca vo svojej prevádzke poskytoval

reštauračné sluţby a nie predaj tovaru. Táto skutočnosť vyplývala aj z vyjadrenia

zástupcu samotného ţalobcu, ktorý v rámci daňového konania uviedol, ţe spoločnosť

M., s.r.o. iba zabezpečovala nákupy a dodávky hlavných surovín na prípravu

netovarových výrobkov – teplých nápojov, ovocných štiav a pohárov, chuťoviek.

Následne všetky činnosti súvisiace so zabezpečením prípravy a servírovania hotových

produktov (ovocný pohár, čaj a pod.) zákazníkom v B. uţ vykonávali zamestnanci

ţalobcu, nakoľko spoločnosť M., s.r.o. nemá zamestnancov. Ţalobca tieţ znášal

náklady na prevádzku B., dodaním konkrétneho servisu a prístrojov na spracovanie

jednotlivých produktov. Ţalovaný správne dospel k záveru, ţe v prevádzke ţalobcu

M. B. nedochádzalo k predaju tovarov, ale k poskytovaniu reštauračných sluţieb

a výsledná poskytnutá sluţba bola produktom ţalobcu, ktorý v skutočnosti realizoval

celý proces prípravy a poskytnutia reštauračnej sluţby, a teda všetky trţby z predaja

produktov boli trţbami ţalobcu, ktorý mal povinnosť odviesť daň z pridanej hodnoty

z celej hodnoty čistého obratu evidovaného elektronickou registračnou pokladnicou

a nemal vyčleňovať produkty (suroviny M., s.r.o.). Keď ţalobca dodal reštauračnú

sluţbu zákazníkovi ponúkol mu spracované suroviny (napríklad čaj, kávu, chlebíčky),

3

za ktorú zinkasoval príjem; základom dane bola celá protihodnota, t.j. príjem, zníţená

o daň. Ţalobca nekupoval vstupné suroviny na prípravu ponúkaných produktov od

iného platiteľa dane z pridanej hodnoty, pretoţe spoločnosť M., s.r.o., nebola jej

platcom, preto si pri týchto surovinách ani nemohol uplatniť odpočet dane z pridanej

hodnoty. Skutočnosť, ktorú ţalobca namietal (ţe odvádzal časť trţby spoločnosti M.,

s.r.o. a teda bol zdanený za iný subjekt), bola a je vecou len dodávateľsko-

odberateľských vzťahov medzi podnikateľskými subjektmi a je na ţalobcovi, aby si

tieto vzťahy doriešil so spoločnosťou M., s.r.o.

Krajský súd povaţoval za správne aj rozhodnutie ţalovaného o uloţení

pokuty ţalobcovi za spáchanie správneho deliktu podľa § 35 ods. 1 písm. f/ zákona

č. , ktoré je následkom porušenia povinností uvedených v ustanovení

ods. 1 o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov

(ďalej len ).

Proti tomuto rozsudku podal ţalobca v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom

navrhol rozsudok krajského súdu zmeniť a rozhodnutia ţalovaného zrušiť a vec vrátiť

ţalovanému na ďalšie konanie (prípadne zrušiť aj rozhodnutia prvostupňového

správneho orgánu); uplatnil si náhradu trov konania vo výške 265,55 €. Namietal,

ţe krajský súd sa v odôvodnení rozsudku nevysporiadal so ţalobcom napadnutými

skutočnosťami týkajúcimi sa pouţívania registračnej pokladnice podľa vyhlášky

Ministerstva financií Slovenskej republiky č. o spôsobe vedenia

evidencie trţieb elektronickou registračnou pokladnicou v znení účinnom

do 29.februára 2009 (ďalej len ). Ide pritom o jeden

z hlavných dôvodov pre vedenie daňového konania voči ţalobcovi. Ţalobca

so spoločnosťou M., s.r.o. uzatvorili 1.mája 2005 zmluvu o spolupráci, predmetom

ktorej bola dohoda strán o spolupráci pri predaji tovarov spoločnosti M. cez

registračnú pokladnicu. Na základe tejto dohody doklad (blok z registračnej

pokladnice) vydávaný konečnému spotrebiteľovi obsahoval viditeľné označenie

poloţiek predávaných spoločnosťou M., s.r.o. a poloţiek predávaných ţalobcom. Išlo

len o zjednodušenie inkasovania z pohľadu zákazníkov. Podľa ţalobcu toto jeho

konanie nie je v rozpore s platnými právnymi predpismi (,

vyhláškou ), ktoré ţalobcovi takýto postup nezakazujú; ţalobca sa preto

nemohol dopustiť porušenia vyhlášky č. Ţalobca trvá na tom, ţe dva

samostatné podnikateľské subjekty (ţalobca a M., s.r.o.) sa za účelom skvalitnenia

poskytovaných sluţieb ako aj racionalizácie a zefektívnenia vlastnej podnikateľskej

činnosti dohodli na daní časti priestorov prevádzky ţalobcu, nachádzajúcich sa

v obchodnom dome P., do podnájmu spoločnosti M., s.r.o. a následne na pouţívaní

spoločnej registračnej pokladnice za poskytovanie vlastných sluţieb v tejto prevádzke.

Ţalobca len poskytol odplatne priestor pre iný subjekt na zabezpečovanie časti jej

sortimentu v spoločnej ponuke. Zamestnanec ţalobcu bezodplatne zabezpečoval

výrobu netovarových poloţiek spoločného sortimentu, čo krajský súd nezohľadnil.

Ţalobca postupoval v súlade s , a za

účelom dosiahnutia zisku. Podľa ţalobcu nemoţno hovoriť o poskytovaní

reštauračných sluţieb pri hotových netovarových produktoch spoločnosti M., s.r.o.

Správny orgán ako aj súd prvého stupňa vychádzajú z nesprávnej interpretácie

a triedenia na „tovarové“ a „netovarové“ poloţky, resp. produkty. Ţalobca

zabezpečoval predaj časti spoločne prezentovanej ponuky – tzv. tovarových poloţiek,

čo v praxi znamenalo predaj produktu, ktorý nemá charakter výrobku. Na druhú stranu

M., s.r.o. zabezpečoval predaj tzv. netovarových poloţiek, ktoré majú charakter

výrobku. Zo strany ţalobcu nešlo nikdy o predaj tovaru ako takého. Postupom

správneho orgánu bol zástupca ţalobcu de facto „dotlačený“ k tvrdeniam, ktoré z jeho

laického pohľadu zodpovedajú skutkovému stavu, tak ako je ním vnímaný, avšak

z hľadiska terminologickej interpretácie podľa daňových predpisov tieto tvrdenia majú

úplne odlišný význam. Z hľadiska ustanovenia

základom dane je protihodnota, ktorú ţalobca prijal. Ţalobca však od zákazníka vybral

trţbu za seba (ktorá bola riadne zdanená) a trţbu v mene M., s.r.o. (ktorá bola M.,

s.r.o. odovzdaná). Tvrdenie, ţe ţalobca prijal všetky trţby, neobstojí, pretoţe jediným

dôvodom, pre ktorý je správnym orgánom pouţívaný tento argument, je samotné

technické riešenie (program) elektronickej pokladnice, čo však automaticky

neznamená, ţe došlo k príjmu trţieb len pre ţalobcu.

Rovnako namietal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa –

neuviedol, z akých ustanovení zákona vychádzal, prečo pod tieto podradil prípadne

nepodradil zistený skutkový stav a to s prihliadnutím na návrhy sporových strán,

neinterpretoval, aké majú účastníci práva a povinnosti.

Ţalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu ţalobcu navrhol rozsudok

krajského súdu potvrdiť ako vecne správny. Nesúhlasil s tvrdeniami ţalobcu,

ţe sa krajský súd vôbec nevysporiadal so ţalobcom napadnutými skutočnosťami

ohľadom pouţívania registračnej pokladnice. Práve naopak, krajský súd sa v rozsudku

na str. 6 ţalobcovými tvrdeniami zaoberal a zaujal k nim aj stanovisko. Ţalovaný

povaţuje tvrdenia ţalobcu za zavádzajúce a účelové, nakoľko zákon jednoznačne

stanovuje, ţe daňový subjekt, ktorého predmetom podnikania je predaj tovaru alebo

poskytovanie sluţieb, pouţíva na účely evidencie trţieb elektronickú registračnú

pokladnicu vo všetkých predajných miestach, kde dochádza k úhrade hotovosti

( a , ). jedinou

povolenou výnimkou , kedy môţu subjekty pri predaji tovarov alebo pri poskytovaní

sluţby v tom istom predajnom mieste pouţívať na evidenciu prijatých trţieb jednu

spoločnú registračnú pokladnicu, je v zmysle vyhlášky č.-

prípad, keď vykonávajú činnosť na základe zmluvy o zdruţení uzavretej podľa § 829

. Ţiadnu inú výnimku zákon nepripúšťa. Ţalobca nemal

so spoločnosťou M., s.r.o. uzatvorenú zmluvu o zdruţení podľa § 829 Občianskeho

zákonníka; zmluva o spolupráci uzatvorená podľa ňou

v ţiadnom prípade byť nemohla. Na základe uvedeného nemohol ţalobca na evidenciu

prijatých trţieb za poskytovanie reštauračných sluţieb v prevádzke M. B., ktoré patrili

rôznym podnikateľským subjektom, pouţívať jednu registračnú pokladnicu. Táto

skutočnosť však nebola rozhodnou skutočnosťou, na základe ktorej správca dane

dorubil ţalobcovi rozdiel dane. Rozhodnutou skutočnosťou bolo zistenie, ţe ţalobca

neodviedol daň z poskytnutých sluţieb, konkrétne reštauračných sluţieb

poskytovaných v prevádzke M. B., čím porušil ustanovenie § 69 ods. 1 zákona č.

Ţalobca poskytoval v zmysle klasifikácie produkcie (kód 55 – Hotelové

a reštauračné sluţby, konkrétne kód 55.30.14 a kód 55.40.10) vo svojej prevádzke

reštauračné sluţby a nie predaj tovaru. Ţalovaný poukázal na to, ţe v prevádzke M. B.

nedochádzalo k predaju tovarov dvoch samostatných podnikateľských subjektov za

účelom skvalitnenia a racionalizácie, ale k poskytovaniu reštauračných sluţieb a celá

výsledná poskytnutá sluţba bola produktom ţalobcu, ktorý v skutočnosti realizoval

celý proces prípravy a poskytnutia reštauračnej sluţby. To znamená, ţe keď ţalobca

dodal reštauračnú sluţbu zákazníkovi, za ktorú od neho zinkasoval príjem, základom

6

danej je celá protihodnota zníţená o daň. Čo sa týka ceny vstupných surovín, tie

vchádzajú do ceny produktu a platiteľ dane pri tovaroch, ktoré prijme od iného

platiteľa dane a pouţije ich na dodávky tovarov a sluţieb, má za splnenia zákonných

podmienok nárok na odpočítanie dane na vstupe. V danom prípade však ţalobca

nekupoval vstupné suroviny na prípravu ponúkaných produktov (kávy, atď.) od iného

platiteľa dane (dodával ich neplatiteľ), tak si pri týchto surovinách ani nemohol

uplatniť odpočítanie dane. Ak ţalobca na základe dohody odvádzal časť trţby

spoločnosti M., s.r.o., potom išlo len o finančné vysporiadanie, na ktorom sa dva

podnikateľské subjekty dohodli a daňové orgány nie sú oprávnené vstupovať

do dodávateľsko-odberateľských vzťahov, na ktorých sa dohodli. Táto dohoda však

na odvod DPH nemala vplyv.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení

s prvá veta ) preskúmal odvolaním

napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predc hádzalo, a dospel

k záveru, ţe odvolanie nie je dôvodné. rozhodol bez nariadenia odvolacieho

pojednávania rozsudkom, ktorý verejnej vyhlásil (§ 156 ods. 1, § 250ja ods. 2

), pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol

zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky a jeho internetovej stránke www.nsud.sk.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu súdneho spisu, ktorého

súčasťou je aj administratívny spis ţalovaného č. I/222/35820/08/992412, zistil,

ţe ţalobca dňa 1.mája 2005 uzatvoril so spoločnosťou M. s.r.o. podľa § 269

zmluvu o spolupráci, predmetom ktorej je dohoda zmluvných

strán o spolupráci pri predaji tovarov spoločnosti M., s.r.o. cez registračnú pokladnicu

ţalobcu. Zmluvné strany sa dohodli, ţe tovary spoločnosti M., s.r.o. budú predávané

konečnému spotrebiteľovi prostredníctvom ţalobcu, v prevádzkarni ţalobcu a cez

registračnú pokladnicu ţalobcu; doklad vydaný ţalobcom konečnému spotrebiteľovi

bude obsahovať viditeľné označenie tovarov spoločnosti M., s.r.o. a tovarov ţalobcu;

finančné vysporiadanie sa má uskutočňovať pravidelne mesačne. Práva a povinnosti

zmluvných strán osobitne neupravených v tejto zmluve sa spravujú ustanoveniami

.

Ţalobca ako nájomca v ten istý deň (1.mája 2005) uzatvoril so spoločnosťou

M., s.r.o. (ako podnájomníkom) aj podnájomnú zmluvu podľa

Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov. Predmetom tejto zmluvy je podnájom

2

nebytových priestorov – kancelárska miestnosť č. 210 vo výmere 18,6m(a k tomu

zodpovedajúce spoločné priestory) podnájomníkovi v obchodnom centre P. na

1. poschodí pre potreby prevádzkarne spoločnosti v súvislosti so svojou

podnikateľskou činnosťou. V úhrade za nájom je zahrnutá aj cena za všetky sluţby

spojené s podnájmom ako aj cena za podiel na uţívaní spoločných priestorov

podnájomníkom.

Na ústnom pojednávaní pred správcom dane dňa 3.mája 2007 (zápisnica

č. ) ţalobca splnomocnil Ing. Ľ. Š. – účtovného konzultanta – na

objasnenie vzťahu medzi ţalobcom a spoločnosťou M., s.r.o. Z vyjadrení účtovného

konzultanta na ústnom pojednávaní vyplýva, ţe prenajaté priestory slúţili na prípravu

jedál. Spoločnosť M., s.r.o. tieto priestory vyuţívala na prípravu netovarových

produktov – teplých nápojov, ovocných štiav, cukrárenských výrobkov a chuťoviek.

Spoločnosť M., s.r.o. podľa jeho vyjadrenie predávala svoje produkty vo svojom

vlastnom mene a na svoj vlastný účet, pričom ich pripravuje zamestnankyňa ţalobcu

a sú servírované čašníkmi ţalobcu.

Správca dane (Daňový úrad Bratislava III) vydal dňa 1.októbra 2007 doda točný

platobný výmer č. , ktorým ţalobcovi vyrubil daň z pridanej

hodnoty vo výške 895.474,-- Sk (29.724,29 €) podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona

č. správca dane zistil porušenie v nadväznosti na

tým, ţe ţalobca neodviedol v daňovom priznaní daň z pridanej

hodnoty z hodnoty sluţieb poskytovaných v prevádzke ţalobcu. Reštauračné sluţby

poskytované v B. boli evidované registračnou pokladnicou ţalobcu, ale daň z pridanej

hodnoty nebola odvedená z celého objemu poskytnutých sluţieb. Trţby za poskytnuté

sluţby označené kódom ML síce vchádzali do čistého obratu uvádzaného na denných

a mesačných uzávierkach, ale neboli súčasťou obratu pouţitého pre výpočet 19% DPH

odvádzanej v daňovom priznaní. Postup daňového subjektu (ţalobcu) bol nesprávny,

pretoţe poskytované reštauračné sluţby sú vytvárané a zákazníkovi poskytované

ţalobcom, ktorý zabezpečí prípravu a servírovanie podávaných produktov svojimi

zamestnancami, t.j. vytvorí skutočnú sluţbu. Z uvedeného vyplýva, ţe všetky trţby

z predaja patria ţalobcovi, ktorý mal povinnosť odviesť daň z pridanej hodnoty z celej

sumy čistého obratu evidovaného elektronickou registračnou pokladnicou.

Ţalovaný ţalobou napadnutým rozhodnutím rozhodnutie správcu dane potvrdil.

Daň je zmiešaným ekonomicko-právnym inštitútom a je definovaná ako

povinná, nenávratná, vynútiteľná a opakujúca sa peňaţná platba daňových subjektov,

vyberaná štátom a orgánmi územnej samosprávy v prospech verejných rozpočtov.

Vzťahuje sa na všetky daňové subjekty, ktorých príjem, majetok alebo činnosť priamo

podliehajú dani ( ).

Daňový subjekt, ktorého predmetom podnikania je predaj tovaru alebo

poskytovanie sluţieb, je povinný pouţívať od 1. januára 1995 na účely evidencie trţieb

elektronickú registračnú pokladnicu s tlačiarňou, a to vo všetkých svojich predajných

miestach, v ktorých dochádza k úhrade v hotovosti (§ 1 ods. 1 prvá veta vyhlášky

č. ). Evidencia trţieb slúţi okrem iného na výpočet daňovej povinnosti

(pre daň z príjmov, daň z pridanej hodnoty) daňového subjektu. Výnimkou

z pouţívania elektronickej registračnej pokladnice bolo vyhlásenie konkurzu

na daňový subjekt alebo vstup do likvidácie (§ 1 ods. 1 druhá veta citovanej vyhlášky).

umoţňovala, aby jeden daňový subjekt pouţíval svoju

vlastnú elektronickú registračnú pokladnicu (vo všetkých jeho predajných miestach,

v ktorých dochádza k úhrade v hotovosti), prostredníctvom ktorej vyhotovoval

kupujúcemu doklad, na ktorom okrem iného, bol identifikovaný aj daňový subjekt.

V prípade, ţe viaceré daňové subjekty, ktoré vykonávali činnosť na základe zmluvy

o zdruţení uzatvorenej podľa a predávali tovar alebo

poskytovali sluţby v tom istom predajnom mieste, mohli pouţívať jednu spoločnú

elektronickú registračnú pokladnicu; táto spoločná pokladnica bola zaregistrovaná

len na jedného účastníka zdruţenia ( vyhlášky č. ). Inú výnimku

týkajúcu sa pouţívania spoločnej elektronickej pokladnice viacerými subjektmi

vyhláška neumoţňovala. To, ţe vyhláška expressis verbis nezakazovala pouţívanie

spoločnej elektronickej registračnej pokladnice viacerými subjektmi v iných

9

prípadoch, ešte neznamená, ţe je to moţné – práve naopak, logickým, gramatickým,

systematickým a teleologickým výkladom citovanej právnej normy moţno dospieť

k záveru, ţe vyhláška tu určuje všeobecnú povinnosť daňových subjektov pouţívať

elektronickú registračnú pokladnicu samostatne a jedinou moţnou výnimkou

je pouţívanie spoločnej elektronickej registračnej pokladnice na základe uzatvorenia

zmluvy o zdruţení podľa . Túto striktnosť právnej

úpravy moţno odôvodniť prísnejším reţimom daňovej odvodovej povinnosti daňových

subjektov, ktoré preukazujú výšku svojich trţieb, okrem iných, aj prostredníctvom

elektronickej registračnej pokladnice. Od preukázania výšky trţieb sa následne odvíja

aj daňová povinnosť daňového subjektu.

Ţalobca pouţíval elektronickú registračnú pokladnicu spoločne s iným

subjektom (ktorý nebol platcom DPH) v rozpore s vyhlášky č. -

nemal uzatvorenú zmluvu o zdruţení podľa . Za zmluvu

o zdruţení nemoţno povaţovať zmluvu o spolupráci uzatvorenú podľa § 269

, ktorá neoprávňuje pouţívať spoločnú registračnú pokladnicu

dvoma alebo viacerými subjektmi podľa citovanej vyhlášky. Takouto

súkromnoprávnou zmluvou uzatvorenou podľa nemoţno

meniť právne vzťahy verejnoprávneho charakteru (s výnimkou prípadov, o ktorých

to verejnoprávne normy ustanovia). V súkromnom práve je síce daná primárne

zmluvná voľnosť, ale nemoţno ňou zasahovať, prípadne porušovať všeobecne záväzné

právne predpisy, ktoré kogentne (tak ako v predmetnej veci) stanovujú určité kritériá

pre verejnoprávne vzťahy. Neobstojí tu ani tvrdenie ţalobcu, ţe postupov al podľa čl. 2

ods. 3 , pretoţe toto ustanovenie nemoţno vykladať

izolovane od iných ustanovení () a všeobecne záväzných právnych

predpisov (, , ).

Inak povedané, všeobecne záväzné právne predpisy (, vyhláška

č. ) ţalobcovi neumoţňovali pouţívať spoločnú elektronickú registračnú

pokladnicu súčasne s iným subjektom, s ktorým nemal uzatvorenú zmluvu o zdruţení

podľa . Ţalobca teda konal v rozpore s

.

V prevádzke ţalobcu sú podávané alkoholické a nealkoholické nápoje, ovocné

šťavy, teplé nápoje (rôzne druhy kávy, čokoláda, čaj), cukrárske výrobky (marlenka,

tiramisu, gaštanový pohár, pudingový pohár, ovocný pohár, smotanový pohár)

a chuťovky (toasty, šaláty, rybie prsty, zapekaná cestovina, kuracie nugetky, hranolky,

omáčky, bagety a pod.). podávanie produktov je v súlade s klasifikáciou produkcie

povaţované za poskytovanie reštauračných sluţieb a svojím charakterom patrí pod kód

55.30.14 ako ostatné sluţby spojené s podávaním jedál a kód 55.40.10 ako sluţby

spojené s podávaním nápojov. Pri poskytovaní týchto sluţieb bol ţalobca povinný

pouţívať elektronickú registračnú pokladnicu ( vyhlášky č.

v znení účinnom do 30.septembra 2008). Priestory ţalobcu vyuţívala aj spoločnosť

M., s.r.o. na prípravu netovarových produktov – teplých nápojov, ovocných štiav,

cukrárenských výrobkov a chuťoviek s tou výnimkou, ţe spoločnosť

M., s.r.o. nemá vlastných zamestnancov a tieto produkty pripravuje zamestnankyňa

ţalobcu a sú servírované čašníkmi ţalobcu (práve zamestnanci ţalobcu zhodnotia

suroviny a vytvoria pridaním novej hodnoty produkt, ktorý je dodávaný zákazníkovi) .

Ide teda de facto o činnosť ţalobcu; sluţba poskytnutá zákazníkom je produktom

ţalobcu, ktorý za ňu aj inkasuje trţbu. Z obsahu spisu nevyplýva, a ani ţalobca to

nenamieta, ţe by zamestnanec ţalobcu mal súčasne uzatvorenú pracovnú zmluvu alebo

dohodu so spoločnosťou M., s.r.o. V prípade, ţeby aj zamestnanec pracovnú zmluvu

alebo dohodu uzatvorenú s touto spoločnosťou mal, treba mať stále na pamäti

ustanovenie vyhlášky č.

Od uvedených skutočností sa následne odvíja aj posúdenie správnosti

uplatnenia nároku na nadmerný odpočet DPH. V tomto prípade sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky stotoţnil s právnym názorom krajského súdu, ţe ţalobca bol

povinný odviesť daň z pridanej hodnoty z celej hodnoty čistého obratu evidovaného

elektronickou registračnou pokladnicou a nemal vyčleňovať produkty (suroviny

spoločnosti M., s.r.o.), pretoţe nedochádzalo k predaju tovarov spoločnosti M., s.r.o.,

ale k poskytovaniu reštauračnej sluţby zo strany ţalobcu. Krajský súd aj správca dane

správne aplikovali ustanovenie , podľa ktorého

základom dane pri dodaní tovaru alebo sluţby je všetko, čo tvorí protihodnotu, ktorú

dodávateľ prijal alebo má prijať od príjemcu plnenia alebo od inej osoby za dodanie

tovaru alebo sluţby zníţenú o daň. Do základu dane sa zahŕňa aj dotácia alebo

11

príspevok, ktorý dodávateľ prijal alebo má prijať k cene tovaru alebo sluţby. Správne

ustálili porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 69 ods. 1 v nadväznosti § 19 ods. 2

zo strany ţalobcu. Krajský súd správne poukázal na to, ţe

ţalobca nekupoval vstupné suroviny na prípravu ponúkaných produktov od iného

platiteľa dane z pridanej hodnoty, ale od spoločnosti M., s.r.o., ktorá platiteľom dane

z pridanej hodnoty nie je. Nemohol si preto ani uplatniť nárok na odpočet dane

z pridanej hodnoty podľa

Ţalobca namietal nesprávne triedenie produktov na „tovarové“ a „netovarové“,

ale sám toto delenie pouţíva. Neobstojí ani tvrdenie ţalobcu, ţe zástupca ţalobcu

na pojednávaní pred správcom dane bol dotlačený k uvedenému tvrdeniu a ide o laika.

Zo zápisnice z ústneho pojednávania pred správcom dane vyplýva, ţe ţalobca udeli l

plnú moc na zastupovanie Ing. Ľ. Š. – účtovnému konzultantovi ţalobcu, ktorý

k tvrdeniam nebol nútený. Ústne pojednávanie prebehlo v súlade so zákonom

č. ; zástupca ţalobcu bol jeho účtovným poradcom, preto ho nemoţno

kvalifikovať ako laika. Napokon, ţalobca si dobrovoľne a v súlade s § 9 zákona

č. zvolil svojho zástupcu – účtovného poradcu – a účinky z tohto

zastúpenia vznikajú priamo zastúpenému, t.j. ţalobcovi.

Od posúdenia tejto otázky potom závisí aj posúdenie deliktuálnej zodpovednosti

ţalobcu za spáchanie správneho deliktu podľa § 35 ods. 1 písm. f/ zákona

č. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, ţe došlo k rozdielu medzi

vlastnou daňovou povinnosťou daňového subjektu (ţalobcu), ktorú zistil správca dane,

a nadmerným odpočtom, ktorý uviedol ţalobca v daňovom priznaní alebo dodatočnom

daňovom priznaní za zdaňovacie obdobia druhý štvrťrok 2005 aţ štvrtý štvrťrok 2006.

Naplnil tak skutkovú podstatu správneho deliktu, ktorého následkom je uloţenie

sankcie – pokuty vo výške trojnásobku základnej úrokovej sadzby Národnej

banky Slovenska, tak ako to vyţadovalo ustanovenie § 35 ods. 1 písm. f/ zákona

č. účinné do 31.decembra 2008.

Pre posúdenie ţalobcom tvrdenej arbitrárnosti odôvodnenia napadnutého

rozsudku krajského súdu povaţoval Najvyšší súd Slovenskej republiky za kľúčové

zistenie, či spôsob, ktorým krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne

a zákonne konformný. Inými slovami povedané, úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky bolo zistiť, či spôsob výkladu príslušných zákonných ustanovení, ktorým

krajský súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav,

nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne a zákonne neudrţateľný pre zjavné

pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy

(m.m. ).

Ako vyplýva z konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky

(napríklad , ) o svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo moţné uvaţovať len v prípade, ak by sa natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, ţe by zásadne poprel ich účel a význam.

V predmetnej právnej veci aplikácia a výklad príslušných ustanovení zákona

nie je popretím ich zmyslu. V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky

konštatuje, ţe napadnutý rozsudok krajského súdu je riadne odôvodnený, nie je

arbitrárny a nesignalizuje moţnosť porušenia . Úvaha krajského

súdu, ktorá vychádza z konkrétnych faktov, je logická, a preto aj legitímna a ţiadne

znaky arbitrárnosti nevykazuje.

Skutočnosť, ţe sa sťaţovateľ s názorom krajského súdu nestotoţňuje, nemôţe

sama osebe viesť k záveru o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

(m.m. napríklad -10). Ústavný súd vo svojich

rozhodnutiach konštantne pripomína, a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa s tým

v plnej miere stotoţňuje, ţe všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne

realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. ,

, , , ).

Napokon aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uvádza,

ţe súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých

sa zakladajú; článok 6 ods. 1 dohovoru však nemoţno chápať tak, ţe vyţaduje

podrobnú odpoveď na kaţdý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí

13

odvolania môţe obmedziť na prevzatie odôvodnenia rozhodnutia niţšieho súdu (García

Ruiz proti Španielsku zo dňa 21.januára 1999, Van de Hurk proti Holandsku zo dňa

19.apríla 1994). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je potrebné posudzo vať

vţdy so zreteľom na konkrétny prípad aj so zreteľom na charakter konania (správne

súdnictvo), v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie vydané (Ruiz Torija proti Španielsku

zo dňa 9.decembra 1994).

Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je napadnutý rozsudok

Krajského súdu v Bratislave riadne odôvodnený, krajský súd odpovedal na všetky

pre vec dôleţité argumenty ţalobcu, jeho odôvodnenie je v súlade s ustanovením § 157

ods. 2 , a preto podľa názoru odvolacieho súdu nedošlo

k porušeniu práva ţalobcu na prístup k súdu, nebola mu ani odňatá moţnosť konať

pred súdom.

Vychádzajúc z uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky

napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. -92,

zo dňa 6.októbra 2009 ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 v spojení s § 250ja

ods. 3 posledná veta ).

O náhrade trov konania rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 1 v spojení

s a a neúspešnému

ţalobcovi ich náhradu nepriznal a ţalovanému náhrada trov konania neprináleţí.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 6. apríla 2011

JUDr. Elena Kováčová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Nikoleta Adamovičová