Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
00b/362075.672efc.pdf
PDF · 207.22 KB
No categories available
2Sžf/1/2010
Najvyšší súd 2 Sžf 1/2010 Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Aleny
Poláčkovej, PhD. v právnej veci ţalobcu M. B., s.r.o., zastúpeného advokátom JUDr.
D. R., proti ţalovanému Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, o preskúmanie
zákonnosti postupu a rozhodnutí ţalovaného č. I/222/19465/ 2008/990036-r zo dňa
21.februára 2008 a č. I/222/19468/2008/990036-r zo dňa 22.februára 2008, konajúc
o odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 3 S 47/2008-92,
3 S 53/2008 zo dňa 6.októbra 2009, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č.k. 3 S 47/2008-92, 3 S 53/2008 zo dňa 6.októbra 2009 p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom č.k. 3 S 47/2008-92,
3 S 53/2008 zo dňa 6.októbra 2009 podľa ustanovenia § 250j ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku zamietol ţalobu ţalobcov proti rozhodnutiam ţalovaného:
1) č. I/222/19465/2008/990036-r zo dňa 21.februára 2008, ktorým ţalovaný
potvrdil rozhodnutie – dodatočný platobný výmer Daňového úradu
Bratislava III č. 602/230/100423/2007 zo dňa 1.októbra 2007 o vyrubení
rozdielu dane z pridanej hodnoty ţalobcovi za zdaňovacie obdobie druhý
štvrťrok 2005 aţ štvrtý štvrťrok 2006 vo výške 895.474,-- Sk (29.724,29 €)
podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní
a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení
neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 511/1992 Zb.),
2) č. I/222/19468/2008/990036-r zo dňa 22.februára 2008, ktorým ţalovaný
potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Bratislava III č. 602/230/107745/2007
zo dňa 25.októbra 2007 o uloţení pokuty ţalobcovi vo výške 114.172,-- Sk
(3789,81 €) zo súčtu vlastnej daňovej povinnosti zistenej správcom dane
a nadmerného odpočtu uvedeného v daňovom priznaní alebo dodatočnom
daňovom priznaní za zdaňovacieho obdobia druhý štvrťrok 2005 aţ štvrtý
štvrťrok 2006 podľa § 35 ods. 1 písm. f/ zákona č. 511/1992 Zb.
Krajský súd mal preukázané, ţe ţalobca vo svojej prevádzke poskytoval
reštauračné sluţby a nie predaj tovaru. Táto skutočnosť vyplývala aj z vyjadrenia
zástupcu samotného ţalobcu, ktorý v rámci daňového konania uviedol, ţe spoločnosť
M., s.r.o. iba zabezpečovala nákupy a dodávky hlavných surovín na prípravu
netovarových výrobkov – teplých nápojov, ovocných štiav a pohárov, chuťoviek.
Následne všetky činnosti súvisiace so zabezpečením prípravy a servírovania hotových
produktov (ovocný pohár, čaj a pod.) zákazníkom v B. uţ vykonávali zamestnanci
ţalobcu, nakoľko spoločnosť M., s.r.o. nemá zamestnancov. Ţalobca tieţ znášal
náklady na prevádzku B., dodaním konkrétneho servisu a prístrojov na spracovanie
jednotlivých produktov. Ţalovaný správne dospel k záveru, ţe v prevádzke ţalobcu
M. B. nedochádzalo k predaju tovarov, ale k poskytovaniu reštauračných sluţieb
a výsledná poskytnutá sluţba bola produktom ţalobcu, ktorý v skutočnosti realizoval
celý proces prípravy a poskytnutia reštauračnej sluţby, a teda všetky trţby z predaja
produktov boli trţbami ţalobcu, ktorý mal povinnosť odviesť daň z pridanej hodnoty
z celej hodnoty čistého obratu evidovaného elektronickou registračnou pokladnicou
a nemal vyčleňovať produkty (suroviny M., s.r.o.). Keď ţalobca dodal reštauračnú
sluţbu zákazníkovi ponúkol mu spracované suroviny (napríklad čaj, kávu, chlebíčky),
za ktorú zinkasoval príjem; základom dane bola celá protihodnota, t.j. príjem, zníţená
o daň. Ţalobca nekupoval vstupné suroviny na prípravu ponúkaných produktov od
iného platiteľa dane z pridanej hodnoty, pretoţe spoločnosť M., s.r.o., nebola jej
platcom, preto si pri týchto surovinách ani nemohol uplatniť odpočet dane z pridanej
hodnoty. Skutočnosť, ktorú ţalobca namietal (ţe odvádzal časť trţby spoločnosti M.,
s.r.o. a teda bol zdanený za iný subjekt), bola a je vecou len dodávateľsko-
odberateľských vzťahov medzi podnikateľskými subjektmi a je na ţalobcovi, aby si
tieto vzťahy doriešil so spoločnosťou M., s.r.o.
Krajský súd povaţoval za správne aj rozhodnutie ţalovaného o uloţení
pokuty ţalobcovi za spáchanie správneho deliktu podľa § 35 ods. 1 písm. f/ zákona
č. 511/1992 Zb., ktoré je následkom porušenia povinností uvedených v ustanovení § 69
ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov
(ďalej len zákon č. 222/2004 Z.z.).
Proti tomuto rozsudku podal ţalobca v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom
navrhol rozsudok krajského súdu zmeniť a rozhodnutia ţalovaného zrušiť a vec vrátiť
ţalovanému na ďalšie konanie (prípadne zrušiť aj rozhodnutia prvostupňového
správneho orgánu); uplatnil si náhradu trov konania vo výške 265,55 €. Namietal,
ţe krajský súd sa v odôvodnení rozsudku nevysporiadal so ţalobcom napadnutými
skutočnosťami týkajúcimi sa pouţívania registračnej pokladnice podľa vyhlášky
Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 55/1994 Z.z. o spôsobe vedenia
evidencie trţieb elektronickou registračnou pokladnicou v znení účinnom
do 29.februára 2009 (ďalej len vyhláška č. 55/1994 Z.z.). Ide pritom o jeden
z hlavných dôvodov pre vedenie daňového konania voči ţalobcovi. Ţalobca
so spoločnosťou M., s.r.o. uzatvorili 1.mája 2005 zmluvu o spolupráci, predmetom
ktorej bola dohoda strán o spolupráci pri predaji tovarov spoločnosti M. cez
registračnú pokladnicu. Na základe tejto dohody doklad (blok z registračnej
pokladnice) vydávaný konečnému spotrebiteľovi obsahoval viditeľné označenie
poloţiek predávaných spoločnosťou M., s.r.o. a poloţiek predávaných ţalobcom. Išlo
len o zjednodušenie inkasovania z pohľadu zákazníkov. Podľa ţalobcu toto jeho
konanie nie je v rozpore s platnými právnymi predpismi (zákonom č. 222/2004 Z.z.,
vyhláškou 55/1994 Z.z.), ktoré ţalobcovi takýto postup nezakazujú; ţalobca sa preto
nemohol dopustiť porušenia vyhlášky č. 55/1994 Z.z. Ţalobca trvá na tom, ţe dva
samostatné podnikateľské subjekty (ţalobca a M., s.r.o.) sa za účelom skvalitnenia
poskytovaných sluţieb ako aj racionalizácie a zefektívnenia vlastnej podnikateľskej
činnosti dohodli na daní časti priestorov prevádzky ţalobcu, nachádzajúcich sa
v obchodnom dome P., do podnájmu spoločnosti M., s.r.o. a následne na pouţívaní
spoločnej registračnej pokladnice za poskytovanie vlastných sluţieb v tejto prevádzke.
Ţalobca len poskytol odplatne priestor pre iný subjekt na zabezpečovanie časti jej
sortimentu v spoločnej ponuke. Zamestnanec ţalobcu bezodplatne zabezpečoval
výrobu netovarových poloţiek spoločného sortimentu, čo krajský súd nezohľadnil.
Ţalobca postupoval v súlade s čl. 2 ods. 3, čl. 35 Ústavy Slovenskej republiky a za
účelom dosiahnutia zisku. Podľa ţalobcu nemoţno hovoriť o poskytovaní
reštauračných sluţieb pri hotových netovarových produktoch spoločnosti M., s.r.o.
Správny orgán ako aj súd prvého stupňa vychádzajú z nesprávnej interpretácie
a triedenia na „tovarové“ a „netovarové“ poloţky, resp. produkty. Ţalobca
zabezpečoval predaj časti spoločne prezentovanej ponuky – tzv. tovarových poloţiek,
čo v praxi znamenalo predaj produktu, ktorý nemá charakter výrobku. Na druhú stranu
M., s.r.o. zabezpečoval predaj tzv. netovarových poloţiek, ktoré majú charakter
výrobku. Zo strany ţalobcu nešlo nikdy o predaj tovaru ako takého. Postupom
správneho orgánu bol zástupca ţalobcu de facto „dotlačený“ k tvrdeniam, ktoré z jeho
laického pohľadu zodpovedajú skutkovému stavu, tak ako je ním vnímaný, avšak
z hľadiska terminologickej interpretácie podľa daňových predpisov tieto tvrdenia majú
úplne odlišný význam. Z hľadiska ustanovenia§ 22 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z.
základom dane je protihodnota, ktorú ţalobca prijal. Ţalobca však od zákazníka vybral
trţbu za seba (ktorá bola riadne zdanená) a trţbu v mene M., s.r.o. (ktorá bola M.,
s.r.o. odovzdaná). Tvrdenie, ţe ţalobca prijal všetky trţby, neobstojí, pretoţe jediným
dôvodom, pre ktorý je správnym orgánom pouţívaný tento argument, je samotné
technické riešenie (program) elektronickej pokladnice, čo však automaticky
neznamená, ţe došlo k príjmu trţieb len pre ţalobcu.
Rovnako namietal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa –
neuviedol, z akých ustanovení zákona vychádzal, prečo pod tieto podradil prípadne
nepodradil zistený skutkový stav a to s prihliadnutím na návrhy sporových strán,
neinterpretoval, aké majú účastníci práva a povinnosti.
Ţalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu ţalobcu navrhol rozsudok
krajského súdu potvrdiť ako vecne správny. Nesúhlasil s tvrdeniami ţalobcu,
ţe sa krajský súd vôbec nevysporiadal so ţalobcom napadnutými skutočnosťami
ohľadom pouţívania registračnej pokladnice. Práve naopak, krajský súd sa v rozsudku
na str. 6 ţalobcovými tvrdeniami zaoberal a zaujal k nim aj stanovisko. Ţalovaný
povaţuje tvrdenia ţalobcu za zavádzajúce a účelové, nakoľko zákon jednoznačne
stanovuje, ţe daňový subjekt, ktorého predmetom podnikania je predaj tovaru alebo
poskytovanie sluţieb, pouţíva na účely evidencie trţieb elektronickú registračnú
pokladnicu vo všetkých predajných miestach, kde dochádza k úhrade hotovosti
(§ 91 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb., vyhláška č. 55/1994 Z.z.). jedinou
povolenou výnimkou , kedy môţu subjekty pri predaji tovarov alebo pri poskytovaní
sluţby v tom istom predajnom mieste pouţívať na evidenciu prijatých trţieb jednu
spoločnú registračnú pokladnicu, je v zmysle § 1 ods. 4 vyhlášky č.- 55/1994 Z.z.
prípad, keď vykonávajú činnosť na základe zmluvy o zdruţení uzavretej podľa § 829
Občianskeho zákonníka. Ţiadnu inú výnimku zákon nepripúšťa. Ţalobca nemal
so spoločnosťou M., s.r.o. uzatvorenú zmluvu o zdruţení podľa § 829 Občianskeho
zákonníka; zmluva o spolupráci uzatvorená podľa § 269 Obchodného zákonníka ňou
v ţiadnom prípade byť nemohla. Na základe uvedeného nemohol ţalobca na evidenciu
prijatých trţieb za poskytovanie reštauračných sluţieb v prevádzke M. B., ktoré patrili
rôznym podnikateľským subjektom, pouţívať jednu registračnú pokladnicu. Táto
skutočnosť však nebola rozhodnou skutočnosťou, na základe ktorej správca dane
dorubil ţalobcovi rozdiel dane. Rozhodnutou skutočnosťou bolo zistenie, ţe ţalobca
neodviedol daň z poskytnutých sluţieb, konkrétne reštauračných sluţieb
poskytovaných v prevádzke M. B., čím porušil ustanovenie § 69 ods. 1 zákona č.
222/2004 Z.z. Ţalobca poskytoval v zmysle klasifikácie produkcie (kód 55 – Hotelové
a reštauračné sluţby, konkrétne kód 55.30.14 a kód 55.40.10) vo svojej prevádzke
reštauračné sluţby a nie predaj tovaru. Ţalovaný poukázal na to, ţe v prevádzke M. B.
nedochádzalo k predaju tovarov dvoch samostatných podnikateľských subjektov za
účelom skvalitnenia a racionalizácie, ale k poskytovaniu reštauračných sluţieb a celá
výsledná poskytnutá sluţba bola produktom ţalobcu, ktorý v skutočnosti realizoval
celý proces prípravy a poskytnutia reštauračnej sluţby. To znamená, ţe keď ţalobca
dodal reštauračnú sluţbu zákazníkovi, za ktorú od neho zinkasoval príjem, základom
danej je celá protihodnota zníţená o daň. Čo sa týka ceny vstupných surovín, tie
vchádzajú do ceny produktu a platiteľ dane pri tovaroch, ktoré prijme od iného
platiteľa dane a pouţije ich na dodávky tovarov a sluţieb, má za splnenia zákonných
podmienok nárok na odpočítanie dane na vstupe. V danom prípade však ţalobca
nekupoval vstupné suroviny na prípravu ponúkaných produktov (kávy, atď.) od iného
platiteľa dane (dodával ich neplatiteľ), tak si pri týchto surovinách ani nemohol
uplatniť odpočítanie dane. Ak ţalobca na základe dohody odvádzal časť trţby
spoločnosti M., s.r.o., potom išlo len o finančné vysporiadanie, na ktorom sa dva
podnikateľské subjekty dohodli a daňové orgány nie sú oprávnené vstupovať
do dodávateľsko-odberateľských vzťahov, na ktorých sa dohodli. Táto dohoda však
na odvod DPH nemala vplyv.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení
s § 246c ods. 1 prvá veta Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal odvolaním
napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predc hádzalo, a dospel
k záveru, ţe odvolanie nie je dôvodné. rozhodol bez nariadenia odvolacieho
pojednávania rozsudkom, ktorý verejnej vyhlásil (§ 156 ods. 1, § 250ja ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku), pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol
zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky a jeho internetovej stránke www.nsud.sk.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu súdneho spisu, ktorého
súčasťou je aj administratívny spis ţalovaného č. I/222/35820/08/992412, zistil,
ţe ţalobca dňa 1.mája 2005 uzatvoril so spoločnosťou M. s.r.o. podľa § 269
Obchodného zákonníka zmluvu o spolupráci, predmetom ktorej je dohoda zmluvných
strán o spolupráci pri predaji tovarov spoločnosti M., s.r.o. cez registračnú pokladnicu
ţalobcu. Zmluvné strany sa dohodli, ţe tovary spoločnosti M., s.r.o. budú predávané
konečnému spotrebiteľovi prostredníctvom ţalobcu, v prevádzkarni ţalobcu a cez
registračnú pokladnicu ţalobcu; doklad vydaný ţalobcom konečnému spotrebiteľovi
bude obsahovať viditeľné označenie tovarov spoločnosti M., s.r.o. a tovarov ţalobcu;
finančné vysporiadanie sa má uskutočňovať pravidelne mesačne. Práva a povinnosti
zmluvných strán osobitne neupravených v tejto zmluve sa spravujú ustanoveniami
Ţalobca ako nájomca v ten istý deň (1.mája 2005) uzatvoril so spoločnosťou
M., s.r.o. (ako podnájomníkom) aj podnájomnú zmluvu podľa § 6 zákona č. 116/1990
Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov. Predmetom tejto zmluvy je podnájom
2
nebytových priestorov – kancelárska miestnosť č. 210 vo výmere 18,6m(a k tomu
zodpovedajúce spoločné priestory) podnájomníkovi v obchodnom centre P. na
1. poschodí pre potreby prevádzkarne spoločnosti v súvislosti so svojou
podnikateľskou činnosťou. V úhrade za nájom je zahrnutá aj cena za všetky sluţby
spojené s podnájmom ako aj cena za podiel na uţívaní spoločných priestorov
podnájomníkom.
Na ústnom pojednávaní pred správcom dane dňa 3.mája 2007 (zápisnica
č. 602/321/46297/2007) ţalobca splnomocnil Ing. Ľ. Š. – účtovného konzultanta – na
objasnenie vzťahu medzi ţalobcom a spoločnosťou M., s.r.o. Z vyjadrení účtovného
konzultanta na ústnom pojednávaní vyplýva, ţe prenajaté priestory slúţili na prípravu
jedál. Spoločnosť M., s.r.o. tieto priestory vyuţívala na prípravu netovarových
produktov – teplých nápojov, ovocných štiav, cukrárenských výrobkov a chuťoviek.
Spoločnosť M., s.r.o. podľa jeho vyjadrenie predávala svoje produkty vo svojom
vlastnom mene a na svoj vlastný účet, pričom ich pripravuje zamestnankyňa ţalobcu
a sú servírované čašníkmi ţalobcu.
Správca dane (Daňový úrad Bratislava III) vydal dňa 1.októbra 2007 doda točný
platobný výmer č. 602/230/100423/2007, ktorým ţalobcovi vyrubil daň z pridanej
hodnoty vo výške 895.474,-- Sk (29.724,29 €) podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona
č. 511/1992 Zb. správca dane zistil porušenie § 69 ods. 1 v nadväznosti na § 19 ods. 2
zákona č. 222/2004 Z.z. tým, ţe ţalobca neodviedol v daňovom priznaní daň z pridanej
hodnoty z hodnoty sluţieb poskytovaných v prevádzke ţalobcu. Reštauračné sluţby
poskytované v B. boli evidované registračnou pokladnicou ţalobcu, ale daň z pridanej
hodnoty nebola odvedená z celého objemu poskytnutých sluţieb. Trţby za poskytnuté
sluţby označené kódom ML síce vchádzali do čistého obratu uvádzaného na denných
a mesačných uzávierkach, ale neboli súčasťou obratu pouţitého pre výpočet 19% DPH
odvádzanej v daňovom priznaní. Postup daňového subjektu (ţalobcu) bol nesprávny,
pretoţe poskytované reštauračné sluţby sú vytvárané a zákazníkovi poskytované
ţalobcom, ktorý zabezpečí prípravu a servírovanie podávaných produktov svojimi
zamestnancami, t.j. vytvorí skutočnú sluţbu. Z uvedeného vyplýva, ţe všetky trţby
z predaja patria ţalobcovi, ktorý mal povinnosť odviesť daň z pridanej hodnoty z celej
sumy čistého obratu evidovaného elektronickou registračnou pokladnicou.
Ţalovaný ţalobou napadnutým rozhodnutím rozhodnutie správcu dane potvrdil.
Daň je zmiešaným ekonomicko-právnym inštitútom a je definovaná ako
povinná, nenávratná, vynútiteľná a opakujúca sa peňaţná platba daňových subjektov,
vyberaná štátom a orgánmi územnej samosprávy v prospech verejných rozpočtov.
Vzťahuje sa na všetky daňové subjekty, ktorých príjem, majetok alebo činnosť priamo
podliehajú dani (§ 5 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.).
Daňový subjekt, ktorého predmetom podnikania je predaj tovaru alebo
poskytovanie sluţieb, je povinný pouţívať od 1. januára 1995 na účely evidencie trţieb
elektronickú registračnú pokladnicu s tlačiarňou, a to vo všetkých svojich predajných
miestach, v ktorých dochádza k úhrade v hotovosti (§ 1 ods. 1 prvá veta vyhlášky
č. 55/1994 Z.z.). Evidencia trţieb slúţi okrem iného na výpočet daňovej povinnosti
(pre daň z príjmov, daň z pridanej hodnoty) daňového subjektu. Výnimkou
z pouţívania elektronickej registračnej pokladnice bolo vyhlásenie konkurzu
na daňový subjekt alebo vstup do likvidácie (§ 1 ods. 1 druhá veta citovanej vyhlášky).
Vyhláška č. 55/1994 Z.z. umoţňovala, aby jeden daňový subjekt pouţíval svoju
vlastnú elektronickú registračnú pokladnicu (vo všetkých jeho predajných miestach,
v ktorých dochádza k úhrade v hotovosti), prostredníctvom ktorej vyhotovoval
kupujúcemu doklad, na ktorom okrem iného, bol identifikovaný aj daňový subjekt.
V prípade, ţe viaceré daňové subjekty, ktoré vykonávali činnosť na základe zmluvy
o zdruţení uzatvorenej podľa § 829 Občianskeho zákonníka a predávali tovar alebo
poskytovali sluţby v tom istom predajnom mieste, mohli pouţívať jednu spoločnú
elektronickú registračnú pokladnicu; táto spoločná pokladnica bola zaregistrovaná
len na jedného účastníka zdruţenia (§ 1 ods. 4 vyhlášky č. 55/1994 Z.z.). Inú výnimku
týkajúcu sa pouţívania spoločnej elektronickej pokladnice viacerými subjektmi
vyhláška neumoţňovala. To, ţe vyhláška expressis verbis nezakazovala pouţívanie
spoločnej elektronickej registračnej pokladnice viacerými subjektmi v iných
prípadoch, ešte neznamená, ţe je to moţné – práve naopak, logickým, gramatickým,
systematickým a teleologickým výkladom citovanej právnej normy moţno dospieť
k záveru, ţe vyhláška tu určuje všeobecnú povinnosť daňových subjektov pouţívať
elektronickú registračnú pokladnicu samostatne a jedinou moţnou výnimkou
je pouţívanie spoločnej elektronickej registračnej pokladnice na základe uzatvorenia
zmluvy o zdruţení podľa § 829 Občianskeho zákonníka. Túto striktnosť právnej
úpravy moţno odôvodniť prísnejším reţimom daňovej odvodovej povinnosti daňových
subjektov, ktoré preukazujú výšku svojich trţieb, okrem iných, aj prostredníctvom
elektronickej registračnej pokladnice. Od preukázania výšky trţieb sa následne odvíja
aj daňová povinnosť daňového subjektu.
Ţalobca pouţíval elektronickú registračnú pokladnicu spoločne s iným
subjektom (ktorý nebol platcom DPH) v rozpore s § 1 ods. 4 vyhlášky č. 55/1994 Z.z. -
nemal uzatvorenú zmluvu o zdruţení podľa § 829 Občianskeho zákonníka. Za zmluvu
o zdruţení nemoţno povaţovať zmluvu o spolupráci uzatvorenú podľa § 269
Obchodného zákonníka, ktorá neoprávňuje pouţívať spoločnú registračnú pokladnicu
dvoma alebo viacerými subjektmi podľa citovanej vyhlášky. Takouto
súkromnoprávnou zmluvou uzatvorenou podľa § 269 Obchodného zákonníka nemoţno
meniť právne vzťahy verejnoprávneho charakteru (s výnimkou prípadov, o ktorých
to verejnoprávne normy ustanovia). V súkromnom práve je síce daná primárne
zmluvná voľnosť, ale nemoţno ňou zasahovať, prípadne porušovať všeobecne záväzné
právne predpisy, ktoré kogentne (tak ako v predmetnej veci) stanovujú určité kritériá
pre verejnoprávne vzťahy. Neobstojí tu ani tvrdenie ţalobcu, ţe postupov al podľa čl. 2
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, pretoţe toto ustanovenie nemoţno vykladať
izolovane od iných ustanovení ústavy (čl. 152 ods. 4) a všeobecne záväzných právnych
predpisov (zákon č. 511/1992 Zb., zákon č. 222/2004 Z.z., vyhláška č. 55/1994 Z.z.).
Inak povedané, všeobecne záväzné právne predpisy (zákon č. 511/1992 Zb., vyhláška
č. 55/1994 Z.z.) ţalobcovi neumoţňovali pouţívať spoločnú elektronickú registračnú
pokladnicu súčasne s iným subjektom, s ktorým nemal uzatvorenú zmluvu o zdruţení
podľa § 829 Občianskeho zákonníka. Ţalobca teda konal v rozpore s čl. 2 ods. 3
V prevádzke ţalobcu sú podávané alkoholické a nealkoholické nápoje, ovocné
šťavy, teplé nápoje (rôzne druhy kávy, čokoláda, čaj), cukrárske výrobky (marlenka,
tiramisu, gaštanový pohár, pudingový pohár, ovocný pohár, smotanový pohár)
a chuťovky (toasty, šaláty, rybie prsty, zapekaná cestovina, kuracie nugetky, hranolky,
omáčky, bagety a pod.). podávanie produktov je v súlade s klasifikáciou produkcie
povaţované za poskytovanie reštauračných sluţieb a svojím charakterom patrí pod kód
55.30.14 ako ostatné sluţby spojené s podávaním jedál a kód 55.40.10 ako sluţby
spojené s podávaním nápojov. Pri poskytovaní týchto sluţieb bol ţalobca povinný
pouţívať elektronickú registračnú pokladnicu (§ 2 písm. l/ vyhlášky č. 55/1994 Z.z.
v znení účinnom do 30.septembra 2008). Priestory ţalobcu vyuţívala aj spoločnosť
M., s.r.o. na prípravu netovarových produktov – teplých nápojov, ovocných štiav,
cukrárenských výrobkov a chuťoviek s tou výnimkou, ţe spoločnosť
M., s.r.o. nemá vlastných zamestnancov a tieto produkty pripravuje zamestnankyňa
ţalobcu a sú servírované čašníkmi ţalobcu (práve zamestnanci ţalobcu zhodnotia
suroviny a vytvoria pridaním novej hodnoty produkt, ktorý je dodávaný zákazníkovi) .
Ide teda de facto o činnosť ţalobcu; sluţba poskytnutá zákazníkom je produktom
ţalobcu, ktorý za ňu aj inkasuje trţbu. Z obsahu spisu nevyplýva, a ani ţalobca to
nenamieta, ţe by zamestnanec ţalobcu mal súčasne uzatvorenú pracovnú zmluvu alebo
dohodu so spoločnosťou M., s.r.o. V prípade, ţeby aj zamestnanec pracovnú zmluvu
alebo dohodu uzatvorenú s touto spoločnosťou mal, treba mať stále na pamäti
ustanovenie § 1 ods. 4 vyhlášky č. 44/1995 Z.z.
Od uvedených skutočností sa následne odvíja aj posúdenie správnosti
uplatnenia nároku na nadmerný odpočet DPH. V tomto prípade sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky stotoţnil s právnym názorom krajského súdu, ţe ţalobca bol
povinný odviesť daň z pridanej hodnoty z celej hodnoty čistého obratu evidovaného
elektronickou registračnou pokladnicou a nemal vyčleňovať produkty (suroviny
spoločnosti M., s.r.o.), pretoţe nedochádzalo k predaju tovarov spoločnosti M., s.r.o.,
ale k poskytovaniu reštauračnej sluţby zo strany ţalobcu. Krajský súd aj správca dane
správne aplikovali ustanovenie § 22 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z., podľa ktorého
základom dane pri dodaní tovaru alebo sluţby je všetko, čo tvorí protihodnotu, ktorú
dodávateľ prijal alebo má prijať od príjemcu plnenia alebo od inej osoby za dodanie
tovaru alebo sluţby zníţenú o daň. Do základu dane sa zahŕňa aj dotácia alebo
11 2 Sžf 1/2010
príspevok, ktorý dodávateľ prijal alebo má prijať k cene tovaru alebo sluţby. Správne
ustálili porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 69 ods. 1 v nadväznosti § 19 ods. 2
zákona č. 222/2004 Z.z. zo strany ţalobcu. Krajský súd správne poukázal na to, ţe
ţalobca nekupoval vstupné suroviny na prípravu ponúkaných produktov od iného
platiteľa dane z pridanej hodnoty, ale od spoločnosti M., s.r.o., ktorá platiteľom dane
z pridanej hodnoty nie je. Nemohol si preto ani uplatniť nárok na odpočet dane
z pridanej hodnoty podľa § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z.
Ţalobca namietal nesprávne triedenie produktov na „tovarové“ a „netovarové“,
ale sám toto delenie pouţíva. Neobstojí ani tvrdenie ţalobcu, ţe zástupca ţalobcu
na pojednávaní pred správcom dane bol dotlačený k uvedenému tvrdeniu a ide o laika.
Zo zápisnice z ústneho pojednávania pred správcom dane vyplýva, ţe ţalobca udeli l
plnú moc na zastupovanie Ing. Ľ. Š. – účtovnému konzultantovi ţalobcu, ktorý
k tvrdeniam nebol nútený. Ústne pojednávanie prebehlo v súlade so zákonom
č. 511/1992 Zb.; zástupca ţalobcu bol jeho účtovným poradcom, preto ho nemoţno
kvalifikovať ako laika. Napokon, ţalobca si dobrovoľne a v súlade s § 9 zákona
č. 511/1992 Zb. zvolil svojho zástupcu – účtovného poradcu – a účinky z tohto
zastúpenia vznikajú priamo zastúpenému, t.j. ţalobcovi.
Od posúdenia tejto otázky potom závisí aj posúdenie deliktuálnej zodpovednosti
ţalobcu za spáchanie správneho deliktu podľa § 35 ods. 1 písm. f/ zákona
č. 511/1992 Zb. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, ţe došlo k rozdielu medzi
vlastnou daňovou povinnosťou daňového subjektu (ţalobcu), ktorú zistil správca dane,
a nadmerným odpočtom, ktorý uviedol ţalobca v daňovom priznaní alebo dodatočnom
daňovom priznaní za zdaňovacie obdobia druhý štvrťrok 2005 aţ štvrtý štvrťrok 2006.
Naplnil tak skutkovú podstatu správneho deliktu, ktorého následkom je uloţenie
sankcie – pokuty vo výške trojnásobku základnej úrokovej sadzby Národnej
banky Slovenska, tak ako to vyţadovalo ustanovenie § 35 ods. 1 písm. f/ zákona
č. 511/1992 Zb. účinné do 31.decembra 2008.
Pre posúdenie ţalobcom tvrdenej arbitrárnosti odôvodnenia napadnutého
rozsudku krajského súdu povaţoval Najvyšší súd Slovenskej republiky za kľúčové
zistenie, či spôsob, ktorým krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne
a zákonne konformný. Inými slovami povedané, úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky bolo zistiť, či spôsob výkladu príslušných zákonných ustanovení, ktorým
krajský súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav,
nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne a zákonne neudrţateľný pre zjavné
pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy
(m.m. II. ÚS 127/07).
Ako vyplýva z konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky
(napríklad II. ÚS 127/07, I. ÚS 110/02) o svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo moţné uvaţovať len v prípade, ak by sa natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, ţe by zásadne poprel ich účel a význam.
V predmetnej právnej veci aplikácia a výklad príslušných ustanovení zákona
nie je popretím ich zmyslu. V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky
konštatuje, ţe napadnutý rozsudok krajského súdu je riadne odôvodnený, nie je
arbitrárny a nesignalizuje moţnosť porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy. Úvaha krajského
súdu, ktorá vychádza z konkrétnych faktov, je logická, a preto aj legitímna a ţiadne
znaky arbitrárnosti nevykazuje.
Skutočnosť, ţe sa sťaţovateľ s názorom krajského súdu nestotoţňuje, nemôţe
sama osebe viesť k záveru o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy (m.m. napríklad II. ÚS 87/07-10). Ústavný súd vo svojich
rozhodnutiach konštantne pripomína, a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa s tým
v plnej miere stotoţňuje, ţe všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne
realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03,
II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05).
Napokon aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uvádza,
ţe súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých
sa zakladajú; článok 6 ods. 1 dohovoru však nemoţno chápať tak, ţe vyţaduje
podrobnú odpoveď na kaţdý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí
13 2 Sžf 1/2010
odvolania môţe obmedziť na prevzatie odôvodnenia rozhodnutia niţšieho súdu (García
Ruiz proti Španielsku zo dňa 21.januára 1999, Van de Hurk proti Holandsku zo dňa
19.apríla 1994). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je potrebné posudzo vať
vţdy so zreteľom na konkrétny prípad aj so zreteľom na charakter konania (správne
súdnictvo), v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie vydané (Ruiz Torija proti Španielsku
zo dňa 9.decembra 1994).
Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je napadnutý rozsudok
Krajského súdu v Bratislave riadne odôvodnený, krajský súd odpovedal na všetky
pre vec dôleţité argumenty ţalobcu, jeho odôvodnenie je v súlade s ustanovením § 157
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, a preto podľa názoru odvolacieho súdu nedošlo
k porušeniu práva ţalobcu na prístup k súdu, nebola mu ani odňatá moţnosť konať
pred súdom.
Vychádzajúc z uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky
napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 3 S 47/2008-92, 3 S 53/2008
zo dňa 6.októbra 2009 ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 v spojení s § 250ja
ods. 3 posledná veta Občianskeho súdneho poriadku).
O náhrade trov konania rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 1 v spojení
s § 246c ods. 1 a § 250k ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a neúspešnému
ţalobcovi ich náhradu nepriznal a ţalovanému náhrada trov konania neprináleţí.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 6. apríla 2011
JUDr. Elena Kováčová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Nikoleta Adamovičová