Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
eea/367230.635326.pdf
PDF · 127.08 KB
No categories available
8Sžo/503/2009
Najvyšší súd 8Sžo/503/2009
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: N.. J. Č., bytom S.,
zastúpeného advokátom Mgr. M. J., Advokátska kancelária so sídlom Š., proti ţalovanému:
Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, so sídlom Kutuzovova 8, Bratislava, v konaní
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného – Personálneho rozkazu č. 26 zo dňa 23.
februára 2004, o odvolaní ţalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 9. októbra
2009, č.k. 4S/150/2009-136, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo
dňa 9. októbra 2009, č.k. 4S/150/2009-136, p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave napadnutým uznesením zastavil konanie a ţiadnemu
z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Dôvodom zastavenia konania v zmysle
ustanovenia § 104 ods. 1 vety prvej Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) bol
neodstrániteľný nedostatok podmienky konania – neúplná ţaloba, ktorá neobsahovala náleţitosti
podľa ustanovenia § 249 ods. 2 O.s.p.. V petite ţaloby sa ţalobca domáhal určenia, ţe personálny
rozkaz č. 26 vydaný ţalovaným dňa 23. februára 2004 je neplatný. Podľa názoru krajského súdu
v správnom súdnictve o takomto petite súd nemôţe konať a ani vydať navrhované rozhodnutie.
Zdôraznil, ţe medzi konaním o určenie neplatnosti právneho úkonu podľa ustanovenia § 80
písm. c/ O.s.p. pred okresným súdom (napr. o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru)
a konaním o ţalobe proti rozhodnutiu a postupu ústredného orgánu štátnej správy v zmysle
§ 248 zákona č. 370/1997 Z.z. o vojenskej sluţbe v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o vojenskej sluţbe“) v spojení s § 247 a nasl. O.s.p. je rozdiel. V konaní o preskúmanie
právoplatného rozhodnutia správneho orgánu podľa príslušných ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku môţe totiţ súd konať a rozhodnúť iba spôsobom ustanoveným v § 250j ods. 1
a ods. 2 O.s.p.. Poukázal na skutočnosť, ţe ţalobca bol v konaní zastúpený advokátom, a preto
súd nebol povinný nad rámec svojej poučovacej povinnosti usmerňovať ho, akým spôsobom má
v konaní uplatňovať svoj nárok (§ 5 ods. 2 O.s.p.).
Včas podaným odvolaním napadol predmetné uznesenie ţalobca. Namietal tvrdenie
krajského súdu, ţe ţalobca sa doţaduje preskúmania rozhodnutia podľa ustanovení V. časti
Občianskeho súdneho poriadku, nakoľko podľa názoru ţalobcu pôvodné podanie a meritórna
argumentácia ţalobcu od samého počiatku tvrdí, ţe sa domáha určenia neplatnosti predmetného
personálneho rozkazu pre dôvody neplatnosti stanovené ex lege – zákonom a teda aj v zmysle
všeobecného rozporu so zákonom ako dôvodu absolútnej neplatnosti podľa ust. § 39, resp. § 40
Občianskeho zákonníka. Ďalej vyslovil názor, ţe vzhľadom na absolútnu neplatnosť
predmetného personálneho rozkazu ako právneho úkonu, nie je zo svojej podstaty moţný ani
procesný postup podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku, teda posudzovanie neplatného
rozhodnutia a rozhodovanie o jeho zrušení, čo opakovane namietajú v tejto veci. V tejto
súvislosti namietal nesprávne právne posúdenie veci, keď súd neprihliada zo svojej úradnej
povinnosti na absolútnu neplatnosť personálneho rozkazu. Zdôraznil, ţe v danom konkrétnom
prípade je naviac vzhľadom na subjekt, ktorý personálny rozkaz vydal, ako aj vzhľadom na
charakter personálneho rozkazu ako takého, vôbec pouţitie V. časti Občianskeho súdneho
poriadku na prejednávanú vec diskutabilné, a to najmä s ohľadom na všeobecné uvádzajúce
ustanovenia V. časti Občianskeho súdneho poriadku. Doplnil, ţe nadriadený vojak, ako sluţobný
orgán nie je sám o sebe, ale ani vzhľadom na charakter OS SR ako profesionálnej armády
postavenej na zásadách profesionálneho sluţobného pomeru a obsah vzťahu OS SR a ţalobcu ani
orgánom štátnej správy, ani územnej samosprávy, nie to orgánom záujmovej samosprávy, ani nie
je osobou, ktorá vo vzťahu k ţalobcovi rozhoduje o jeho právach a povinnostiach v oblasti
verejnej správy, preto ţalobca namietal nesprávne právne posúdenie krajského súdu, keď tento
poukazuje na konanie o ţalobe proti rozhodnutiu a postupu ústredného orgánu štátnej správy.
Ďalej uviedol, ţe rozhodnutie súdu je podľa jeho názoru okrem jeho nesprávnosti a nesprávneho
právneho posúdenia veci, naviac pre nedostatok dôvodov nespreskúmateľné. Uvedené ţalobca
tvrdil na základe časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, v ktorej súd konštatuje, ţe medzi
konaním o určenie neplatnosti právneho úkonu a konaním o ţalobe proti rozhodnutiu a postupu
ústredného orgánu štátnej správy „je rozdiel“ bez toho, aby v odôvodnení uviedol, akými
dôvodmi alebo úvahami sa riadil, pričom podľa ţalobcu odôvodnenie musí obsahovať dostatok
zrozumiteľných dôvodov, ich hodnotenie jednotlivo aj navzájom so zdôvodnením, ktoré a prečo
povaţuje za nerelevantné, prečo niektoré odmietol zobrať do úvahy, alebo sa nimi vôbec
zaoberať. Uviedol, ţe také nedostatky odôvodnenia zakladajú pritom podľa publikovaného
rozhodnutia (Zo súdnej praxe 4/2008 č. 48, str. 132) vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia.
Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (Zo súdnej praxe 6/2006
č. 84, str. 212), podľa ktorého vadu návrhu na začatie konania (ţaloby) nemoţno zamieňať za
nedostatok v podmienkach konania, pokiaľ totiţ procesný úkon účastníka konania obsahuje
zjavnú nesprávnosť, ktorej odstránenie nevyţaduje značnú procesnú aktivitu súdu, tento je
povinný dať účastníkovi moţnosť túto nesprávnosť opraviť ďalším procesným úkonom. Okrem
uţ uvedeného poukázal aj na to, ţe v tomto kontexte publikovaná rozhodovacia prax dokonca
konkrétne vyslovila názor, ţe neurčitosť či nezrozumiteľnosť ţalobného petitu nie je dôvodom
pre zamietnutie ţaloby (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo 3/03, Zo
súdnej praxe 4/2003 č. 48, str. 103). Zároveň ţalobca namietal, ţe nie je zrejmé, pre aký
neodstrániteľný nedostatok konania súd konanie zastavil, resp. o aký nedostatok podmienky
konania ide v prejednávanej veci. Dodal, ţe súd, ak trvá na svojej príslušnosti na prejednanie
návrhu podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku nepostupoval podľa ustanovenia § 250g
ods. 1 O.s.p., teda ak nevybavil ţalobu spôsobom uvedeným v § 250f O.s.p., keď mal predvolať
na pojednávanie účastníkov, porušil a odňal tak ţalobcovi moţnosť konať pred súdom
(§ 221 ods. 1, písm. f) O.s.p.).
Vzhľadom na uvedené ţalobca navrhol odvolaciemu súdu, aby uznesenie Krajského súdu
v Bratislave č.k. 4S/150/2009-136 zo dňa 09. októbra 2009 zrušil a vo veci bolo ďalej konané
s tým, ţe sa súd náleţite vysporiada so všetkými námietkami ţalobcu. V závere navrhol súdu, aby
prípadne v zmysle ust. § 109 ods. 1, písm. b/ O.s.p. konanie prerušil, nakoľko rozhodnutie závisí
od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť, resp. všeobecne záväzný právny predpis,
ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je
Slovenská republika viazaná, a aby postúpil návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
Zároveň vyslovil názor o existencii rozporu všeobecne záväzného právneho predpisu – zákona
o vojenskej sluţbe, a to v ustanovení § 33 ods. 5 a § 48 (pri konštatovaní neplatnosti
personálneho rozkazu) v spojení s ustanovením § 40 Občianskeho zákonníka s ustanoveniami
§ 244 ods. 1 a nasl. O.s.p., či uţ z hľadiska pozitívneho vymedzenia vecnej príslušnosti súdov pre
rozhodovanie o ţalobách v správnom súdnictve, alebo aj konkrétne ohľadom ust. § 250j ods. 2
O.s.p., kde Občiansky súdny poriadok má predpokladať rušenie absolútne neplatného právneho
úkonu.
Ţalovaný vo vyjadrení k odvolaniu ţalobcu uviedol, ţe personálny rozkaz bol v zmysle
§ 33 ods. 5 zákona o vojenskej sluţbe vyhotovený písomne, bol v ňom uvedený dôvod
prepustenia podľa § 32 cit. zákona, bol profesionálnemu vojakovi oznámený v stanovenej lehote
podľa § 33 ods. 1 cit. zákona a obsahoval aj náleţitosti stanovené v § 48 cit. zákona, preto podľa
názoru ţalovaného chýba dôvod, prečo by mal byť predmetný personálny rozkaz absolútne
neplatný. Doplnil, ţe ţiadna zo ţalôb ţalobcu nebola súdom zamietnutá podľa § 250j
Občianskeho súdneho poriadku, ako tvrdí ţalobca. Poukázal na ust. § 244 ods. 2 O.s.p.
a v spojitosti s ním uviedol, ţe orgánmi verejnej správy v zmysle V. časti, prvej hlavy
Občianskeho súdneho poriadku nie sú teda len štátne orgány a orgány územnej samosprávy
a orgány záujmovej samosprávy, ale aj fyzické osoby, pokiaľ im zákon zveril rozhodovanie
o právach a povinnostiach právnických osôb a fyzických osôb. Dodal, ţe podľa § 4 ods. 1,
písm. b/ zákona o vojenskej sluţbe sluţobný orgán je minister obrany Slovenskej republiky alebo
nadriadený vojak v rozsahu vymedzenom prezidentom Slovenskej republiky.
Ohľadom námietky ţalobcu, ţe v prípade napadnutého rozhodnutia nejde o rozhodnutie
vydané v správnom konaní ţalovaný uviedol, ţe aj keď v zákone o vojenskej sluţbe nie je
výslovný odkaz na správny poriadok, v zmysle konštantnej judikatúry, napríklad aj podľa
odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sţ/42/2004 zo dňa
31. mája 2005, podľa ktorého z čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nesporne vyplýva, ţe
súdnemu prieskumu podliehajú zásadne všetky rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.
Vzhľadom na uvedené sa potom aj na rozhodnutia sluţobných orgánov ozbrojených síl
Slovenskej republiky pouţijú ustanovenia § 244 a nasl. O.s.p. o správnom súdnictve. Táto
skutočnosť má za následok, ţe právoplatné rozhodnutia sluţobných orgánov ozbrojených síl
Slovenskej republiky môţu byť preskúmané len podľa § 244 a nasl. O.s.p., a súčasne je vylúčené
ich napadnutie určovacou ţalobou. Ţalovaný zdôraznil, ţe podľa § 250 ods. 4 O.s.p. pri
rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je ţalovaným správny orgán, ktorý
rozhodol v poslednom stupni. V predmetnej veci vydal napadnutý personálny rozkaz veliteľ
Vzdušných síl generálmajor Ing. J. D., avšak vydal ho v mene veliteľstva Vzdušných síl Zvolen.
Napriek uvedenému ţalobca podal ţalobu proti Slovenskej republike, Ministerstvu obrany
Slovenskej republiky. Podľa názoru ţalovaného nie je jednoznačné, či ţalobca ţaloval jeden
subjekt (Slovenskú republiku, Ministerstvo obrany Slovenskej republiky) alebo dva subjekty
(Slovenskú republiku a Ministerstvo obrany Slovenskej republiky), pričom ani jeden z týchto
ţalovaných subjektov nie je vzhľadom na obsah § 250 ods. 4 O.s.p. v predmetnej veci pasívne
legitimovaný, čím je podľa ţalovaného súčasne daný dôvod aj na zamietnutie ţaloby z dôvodu
nedostatku pasívnej legitimácie ţalovaného. V závere vyjadrenia ţalovaný uviedol, ţe
napadnutý personálny rozkaz bol ţalobcovi doručený 25. februára 2004, pričom ţalobu podľa §
247 a nasl. O.s.p. mal ţalobca podať na súd najneskôr do 25. apríla 2004. Avšak ţalobca podal
ţalobu aţ 25. mája 2004, teda evidentne po uplynutí dvojmesačnej lehoty uvedenej v § 250b
ods. 1 O.s.p., preto súčasne bol daný dôvod aj na zastavenie konania podľa § 250b ods. 2 O.s.p.
Ţalovaný doplnil, ţe podľa jeho názoru bolo napadnuté uznesenie krajského súdu vydané
v súlade s platnou právnou úpravou, a preto ho navrhol potvrdiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c
ods. 1 O.s.p.) preskúmal uznesenie podľa § 212 ods. 1 O.s.p., prejednal odvolanie bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 a § 250 ja ods. 2 O.s.p., a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobcu
nie je dôvodné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu súdneho spisu zistil, ţe ţalobca
prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal na Okresný súd Bratislava III určovaciu ţalobu,
v ktorej petite sa domáhal určenia, ţe personálny rozkaz č. 26 vydaný ţalovaným dňa
23. februára 2004 je neplatný. Okresný súd Bratislava III postúpil vec listom zo dňa
19. augusta 2004 Okresnému súdu Nitra, ktorý vo veci pojednával a následne vec postúpil
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, ktorý rozhodol, ţe vecne a miestne príslušným na
prejednanie veci je Krajský súd v Bratislave, pričom Najvyšší súd Slovenskej republiky
v uznesení č.k. 3Sţ/77/2007-127 zo dňa 11. júna 2009 vyslovil, ţe v danom prípade sa jedná
o ţalobu, ktorou sa ţalobca napriek vadnému petitu doţaduje preskúmania rozhodnutia podľa
ustanovení V. časti Občianskeho súdneho poriadku.
Krajský súd v Bratislave napadnutým uznesením následne zastavil konanie pre nedostatok
podmienky konania – vady ţaloby (§ 104 ods. 1 O.s.p.). Podľa názoru krajského súdu
v správnom súdnictve o petite, ktorý uviedol právny zástupca ţalobcu, súd nemôţe konať ani
vydať navrhované rozhodnutie. Medzi konaním o určenie neplatnosti právneho úkonu podľa
§ 80 písm. c/ O.s.p. pred okresným súdom (napr. o určenie neplatnosti skončenia pracovného
pomeru) a konaním o ţalobe proti rozhodnutiu a postupu ústredného orgánu štátnej správy
v zmysle § 248 zákona o vojenskej sluţbe v spojení s § 247 a nasl. O.s.p. je rozdiel. V konaní
o preskúmanie právoplatného rozhodnutia správneho orgánu podľa príslušných ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku môţe súd konať a rozhodnúť iba spôsobom ustanoveným
v § 250j ods. 1 a ods. 2 O.s.p., t.j. buď ţalobu zamietnuť alebo zrušiť napadnuté rozhodnutie
správneho orgánu. Ţalobca sa však svojím návrhom domáhal určenia neplatnosti personálneho
rozkazu č. 26 vydaného ţalovaným dňa 23. februára 2004, preto musel súd prvého stupňa
vychádzať zo ţaloby a jej obsahu, čo viedlo k zastaveniu konania. Keďţe ţalobca bol v konaní
zastúpený advokátom, súd prvého stupňa nebol povinný nad rámec svojej poučovacej povinnosti
usmerňovať ho, akým spôsobom má v konaní uplatňovať svoj nárok.
Ţaloba v správnom súdnictve musí okrem všeobecných náleţitostí podania obsahovať
označenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napadá, vyjadrenie, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie a postup napadá, uvedenie dôvodov, v čom ţalobca vidí nezákonnosť
rozhodnutia a postupu správneho orgánu, a aký konečný návrh robí (§ 249 ods. 2 O.s.p.). Podľa
konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napríklad uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sţ/88/97 zo dňa 26. novembra 1997, uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sţ/114/99 zo dňa 21. apríla 2000) za osobitnú náleţitosť
ţaloby je potrebné v zmysle ustanovenia § 247 ods. 1 O.s.p. povaţovať aj konkrétne tvrdenie
ţalobcu, ţe bol ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím správneho orgánu, pričom
musí ísť o subjektívne práva vyplývajúce z právneho predpisu. Nestačí iba všeobecné tvrdenie, ţe
zákon bol porušený. Ţalobca musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje
porušenie zákona. Absencia tvrdenia ţalobcu, ţe vydaním napadnutého rozhodnutia bol porušený
konkrétny zákon, je vadou ţaloby, ktorá bráni jej vecnému vybaveniu.
Súd v správnom súdnictve môţe v súlade s dispozičnou zásadou preskúmavať napadnuté
rozhodnutia správneho orgánu, t.j. napadnuté výroky rozhodnutí len v medziach ţaloby (ktorá
musí obsahovať všetky zákonné náleţitosti). Keďţe ţalobca v ţalobe neuviedol osobitné
náleţitosti podľa § 249 ods. 2 v spojení s § 247 ods. 1 O.s.p., súd, súc viazaný dispozičnou
zásadou, nemôţe preskúmavať správne rozhodnutie nad rámec ţalobcom v ţalobe vymedzeným.
Súd nevyhľadáva za účastníka konkrétne dôvody nezákonnosti rozhodnutia správneho orgánu,
ktoré majú tvoriť obsah ţaloby a určovať rozsah preskúmania zákonnosti rozhodnutia súdom,
čo by odporovalo spomínanej dispozičnej zásade a takisto zásade koncentrácie (§ 250h ods. 1
O.s.p.), v súvislosti s ktorými je toto konanie koncipované. Vznikol tak neodstrániteľný
nedostatok podmienky konania, ktorý bráni meritórnemu preskúmaniu ţalobou napadnutého
rozhodnutia správneho orgánu.
Námietku ţalobcu spočívajúcu v tvrdení, ţe vadu návrhu na začatie konania (ţaloby)
nemoţno zamieňať za nedostatok v podmienkach konania, a v prípade zjavnej nesprávnosti,
ktorej odstránenie nevyţaduje značnú procesnú aktivitu súdu, tento je povinný dať účastníkovi
moţnosť túto nesprávnosť opraviť ďalším procesným úkonom, odvolací súd povaţuje za
nedôvodnú, nakoľko nemoţno opomenúť, ţe petit, t.j. konečný návrh ţalobcu, ako má súd o jeho
ţalobe rozhodnúť (čoho sa domáha) je základnou, podstatnou a nepostrádateľnou náleţitosťou
ţaloby, ktorá musí byť skoncipovaná v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho
poriadku, tak aby o nej mohol súd v správnom súdnictve rozhodnúť. V konaní podľa druhej hlavy
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku musí ţaloba okrem všeobecných náleţitostí podania
obsahovať konečný návrh výroku o zrušení napadnutého správneho rozhodnutia a vrátenia veci
ţalovanému správnemu prípadne o zmene rozhodnutia správneho orgánu (napríklad uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sţ/4/2003, publikované v časopise Zo súdnej
praxe, ročník 2004, číslo 6, str. 190). Návrh petitu, výroku, v ţalobe nebol koncipovaný tak, aby
o ňom mohol súd v správnom súdnictve konať a rozhodnúť.
Napadnuté uznesenie krajského súdu bolo dostatočne, riadne a zrozumiteľne odôvodnené
a spĺňa všetky zákonné poţiadavky. V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky dáva do
pozornosti napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II. ÚS 127/07-21 zo
06. júna 2007, č.k. II. ÚS 251/04-34 z 19. apríla 2007, podľa ktorých právo sťaţovateľa na
spravodlivý proces zahŕňa aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, súčasne však
ústavný súd konštatuje, ţe toto právo neznamená, ţe na kaţdý argument sťaţovateľa je súd
povinný dať podrobnú odpoveď. Ústavný súd pripomína, ţe všeobecný súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na
spravodlivé súdne konanie (IV. ÚS 112/05). Najvyšší súd Slovenskej republiky sa s týmto
názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky v plnej miere stotoţnil.
Vychádzajúc z uvedených skutočností ako aj z citovaných rozhodnutí Ústavného súdu
Slovenskej republiky sa Najvyšší súd Slovenskej republiky nestotoţnil s námietkou ţalobcu
o tom, ţe napadnuté rozhodnutie krajského súdu je pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné
a súčasne obsahuje nesprávne právne posúdenie veci. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu
obsahovalo konkrétne dôvody, ktoré krajský súd viedli k rozhodnutiu, obsahovalo citáciu
príslušných, na vec sa vzťahujúcich ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v správnom
súdnictve (§ 246c, § 103, § 104, § 249, § 250j, § 5), zákona o vojenskej sluţbe (§ 248),
obsahovalo porovnanie odlišností medzi konaním o určenie neplatnosti právneho úkonu
a súdnym konaním v rámci správneho súdnictva a následné vyhodnotením týchto odlišností.
Navyše, ţalobca bol v konaní zastúpený advokátom, a preto nebol súd prvého stupňa povinný
nad rámec jeho poučovacej povinnosti usmerňovať ho, akým spôsobom má v konaní uplatňovať
svoj nárok (§ 246c ods. 1 v spojení s § 5 ods. 1 a ods. 2 O.s.p.).
Odvolaciu námietku ţalobcu, ţe procesný postup podľa V. časti Občianskeho súdneho
poriadku nie je vo veci podanej ţaloby moţný, a to aj s ohľadom na subjekt, ktorý personálny
rozkaz vydal, povaţuje odvolací súd za neopodstatnenú. V súvislosti s uvedeným poukazuje na
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 3Sţ/77/2007-127 zo dňa 11. júna 2009
vydanom v prejednávanej veci, v ktorom sa uvádza, ţe s poukazom na doterajšiu judikatúru
preskúmavania rozkazov v ozbrojených silách vo veciach personálnych, obsah podanej ţaloby
bolo potrebné posúdiť ako ţalobu na preskúmanie zákonnosti personálneho rozkazu aj napriek
navrhovanému petitu určenia jeho neplatnosti. Sluţobný pomer profesionálneho vojaka je totiţ
podľa § 10 zákona o vojenskej sluţbe právnym vzťahom štátu a profesionálneho vojaka,
v ktorom o vzniku a zániku sluţobného pomeru rozhoduje príslušný sluţobný orgán vydaním
personálneho rozkazu v konaní podľa ustanovení zákona. Personálny rozkaz je teda rozhodnutím
vydaným v konaní o sluţobných pomeroch a preskúmavanie jeho zákonnosti patrí do právomoci
súdov, pričom s poukazom na čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nemôţe byť jeho
preskúmavanie zo súdneho prieskumu vylúčené. Na tom nič nemení ani dikcia zákona, podľa
ktorej personálny rozkaz, ktorý nemá zákonom stanovené náleţitosti je neplatný. Pokiaľ súd
v konaní podľa ustanovení V. časti Občianskeho súdneho poriadku a čl. 46 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky preskúmava zákonnosť rozhodnutia, skúma tieţ náleţitosti rozhodnutia
a posúdenie otázky „platnosti“, je súčasťou úsudku súdu pri rozhodovaní o dôvodoch zrušenia
rozhodnutia pre nezákonnosť.
Ohľadom subjektu, ktorý personálny rozkaz vydal odvolací súd uvádza, nakoľko
predmetom preskúmania je personálny rozkaz vydaný veliteľom vzdušných síl, ţe v zmysle
vyjadrenia ţalovaného zo dňa 31. marca 2006 o prepustení profesionálneho vojaka zo sluţobného
pomeru rozhoduje sluţobný orgán. Podľa § 4 ods. 1 zákona o vojenskej sluţbe sluţobný orgán
je : a) prezident Slovenskej republiky, b) minister obrany Slovenskej republiky alebo nadriadený
vojak v rozsahu vymedzenom prezidentom Slovenskej republiky. Podľa čl. 7 ods. 1 písm. o/
v rozkaze ministra obrany č. 16/2000 o personálnej pôsobnosti sluţobných orgánov, ktorý po
novelizácii zákona o vojenskej sluţbe bol prevzatý aj prezidentom SR, veliteľ vzdušných síl je
oprávnený prepúšťať podľa § 3 cit. zákona profesionálnych vojakov v poddôstojníckych
a práporčíckych vojenských hodnostiach zo sluţobného pomeru. V zmysle uvedeného bol teda
veliteľ vzdušných síl oprávnený prepustiť ţalobcu zo sluţobného pomeru profesionálneho
vojaka.
Na základe horeuvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel
k záveru, ţe Krajský súd v Bratislave postupoval správne, keď podľa ustanovenia § 104 ods. 1
O.s.p. konanie zastavil, pretoţe išlo o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nebolo moţné
odstrániť. Vychádzajúc z uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie
Krajského súdu v Bratislave č.k. 4S/150/2009-136 zo dňa 09. októbra 2009 ako vecne správne
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ustanovení § 224
ods. 1 a § 250k ods. 1 O.s.p., keď neúspešnému ţalobcovi ich náhradu nepriznal a ţalovanému
v tomto druhu konania ich náhrada neprináleţí.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok n i e j e prípustný.
V Bratislave 29. júna 2010
JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Dagmar Bartalská