Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Sžo/503/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: N.. J. Č., bytom S.,

zastúpeného advokátom Mgr. M. J., Advokátska kancelária so sídlom Š., proti ţalovanému:

Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, so sídlom Kutuzovova 8, Bratislava, v konaní

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného – Personálneho rozkazu č. 26 zo dňa 23.

februára 2004, o odvolaní ţalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 9. októbra

2009, č.k. -136, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo

dňa 9. októbra 2009, č.k. -136, p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave napadnutým uznesením zastavil konanie a ţiadnemu

z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Dôvodom zastavenia konania v zmysle

ustanovenia vety prvej (ďalej len „“) bol

neodstrániteľný nedostatok podmienky konania – neúplná ţaloba, ktorá neobsahovala náleţitosti

podľa ustanovenia . V petite ţaloby sa ţalobca domáhal určenia, ţe personálny

rozkaz č. 26 vydaný ţalovaným dňa 23. februára 2004 je neplatný. Podľa názoru krajského súdu

v správnom súdnictve o takomto petite súd nemôţe konať a ani vydať navrhované rozhodnutie.

Zdôraznil, ţe medzi konaním o určenie neplatnosti právneho úkonu podľa ustanovenia § 80

písm. c/ pred okresným súdom (napr. o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru)

a konaním o ţalobe proti rozhodnutiu a postupu ústredného orgánu štátnej správy v zmysle

o vojenskej sluţbe v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o vojenskej sluţbe“) v spojení s a nasl. je rozdiel. V konaní o preskúmanie

právoplatného rozhodnutia správneho orgánu podľa príslušných ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku môţe totiţ súd konať a rozhodnúť iba spôsobom ustanoveným v § 250j ods. 1

a ods. 2 . Poukázal na skutočnosť, ţe ţalobca bol v konaní zastúpený advokátom, a preto

súd nebol povinný nad rámec svojej poučovacej povinnosti usmerňovať ho, akým spôsobom má

v konaní uplatňovať svoj nárok ( ).

Včas podaným odvolaním napadol predmetné uznesenie ţalobca. Namietal tvrdenie

krajského súdu, ţe ţalobca sa doţaduje preskúmania rozhodnutia podľa ustanovení V. časti

, nakoľko podľa názoru ţalobcu pôvodné podanie a meritórna

argumentácia ţalobcu od samého počiatku tvrdí, ţe sa domáha určenia neplatnosti predmetného

personálneho rozkazu pre dôvody neplatnosti stanovené ex lege – zákonom a teda aj v zmysle

všeobecného rozporu so zákonom ako dôvodu absolútnej neplatnosti podľa ust. § 39, resp. § 40

. Ďalej vyslovil názor, ţe vzhľadom na absolútnu neplatnosť

predmetného personálneho rozkazu ako právneho úkonu, nie je zo svojej podstaty moţný ani

procesný postup podľa V. časti , teda posudzovanie neplatného

rozhodnutia a rozhodovanie o jeho zrušení, čo opakovane namietajú v tejto veci. V tejto

súvislosti namietal nesprávne právne posúdenie veci, keď súd neprihliada zo svojej úradnej

povinnosti na absolútnu neplatnosť personálneho rozkazu. Zdôraznil, ţe v danom konkrétnom

prípade je naviac vzhľadom na subjekt, ktorý personálny rozkaz vydal, ako aj vzhľadom na

charakter personálneho rozkazu ako takého, vôbec pouţitie V. časti Občianskeho súdneho

poriadku na prejednávanú vec diskutabilné, a to najmä s ohľadom na všeobecné uvádzajúce

ustanovenia V. časti . Doplnil, ţe nadriadený vojak, ako sluţobný

orgán nie je sám o sebe, ale ani vzhľadom na charakter OS SR ako profesionálnej armády

postavenej na zásadách profesionálneho sluţobného pomeru a obsah vzťahu OS SR a ţalobcu ani

orgánom štátnej správy, ani územnej samosprávy, nie to orgánom záujmovej samosprávy, ani nie

je osobou, ktorá vo vzťahu k ţalobcovi rozhoduje o jeho právach a povinnostiach v oblasti

verejnej správy, preto ţalobca namietal nesprávne právne posúdenie krajského súdu, keď tento

poukazuje na konanie o ţalobe proti rozhodnutiu a postupu ústredného orgánu štátnej správy.

Ďalej uviedol, ţe rozhodnutie súdu je podľa jeho názoru okrem jeho nesprávnosti a nesprávneho

právneho posúdenia veci, naviac pre nedostatok dôvodov nespreskúmateľné. Uvedené ţalobca

tvrdil na základe časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, v ktorej súd konštatuje, ţe medzi

konaním o určenie neplatnosti právneho úkonu a konaním o ţalobe proti rozhodnutiu a postupu

ústredného orgánu štátnej správy „je rozdiel“ bez toho, aby v odôvodnení uviedol, akými

dôvodmi alebo úvahami sa riadil, pričom podľa ţalobcu odôvodnenie musí obsahovať dostatok

zrozumiteľných dôvodov, ich hodnotenie jednotlivo aj navzájom so zdôvodnením, ktoré a prečo

povaţuje za nerelevantné, prečo niektoré odmietol zobrať do úvahy, alebo sa nimi vôbec

zaoberať. Uviedol, ţe také nedostatky odôvodnenia zakladajú pritom podľa publikovaného

rozhodnutia (Zo súdnej praxe 4/2008 č. 48, str. 132) vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia.

Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (Zo súdnej praxe 6/2006

č. 84, str. 212), podľa ktorého vadu návrhu na začatie konania (ţaloby) nemoţno zamieňať za

nedostatok v podmienkach konania, pokiaľ totiţ procesný úkon účastníka konania obsahuje

zjavnú nesprávnosť, ktorej odstránenie nevyţaduje značnú procesnú aktivitu súdu, tento je

povinný dať účastníkovi moţnosť túto nesprávnosť opraviť ďalším procesným úkonom. Okrem

uţ uvedeného poukázal aj na to, ţe v tomto kontexte publikovaná rozhodovacia prax dokonca

konkrétne vyslovila názor, ţe neurčitosť či nezrozumiteľnosť ţalobného petitu nie je dôvodom

pre zamietnutie ţaloby (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , Zo

súdnej praxe 4/2003 č. 48, str. 103). Zároveň ţalobca namietal, ţe nie je zrejmé, pre aký

neodstrániteľný nedostatok konania súd konanie zastavil, resp. o aký nedostatok podmienky

konania ide v prejednávanej veci. Dodal, ţe súd, ak trvá na svojej príslušnosti na prejednanie

návrhu podľa V. časti nepostupoval podľa ustanovenia

ods. 1 , teda ak nevybavil ţalobu spôsobom uvedeným v , keď mal predvolať

na pojednávanie účastníkov, porušil a odňal tak ţalobcovi moţnosť konať pred súdom

(, ).

Vzhľadom na uvedené ţalobca navrhol odvolaciemu súdu, aby uznesenie Krajského súdu

v Bratislave č.k. -136 zo dňa 09. októbra 2009 zrušil a vo veci bolo ďalej konané

s tým, ţe sa súd náleţite vysporiada so všetkými námietkami ţalobcu. V závere navrhol súdu, aby

prípadne v zmysle ust. , konanie prerušil, nakoľko rozhodnutie závisí

od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť, resp. všeobecne záväzný právny predpis,

ktorý sa týka veci, je v rozpore s , zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je

Slovenská republika viazaná, a aby postúpil návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Zároveň vyslovil názor o existencii rozporu všeobecne záväzného právneho predpisu – zákona

o vojenskej sluţbe, a to v ustanovení § 33 ods. 5 a § 48 (pri konštatovaní neplatnosti

personálneho rozkazu) v spojení s ustanovením s ustanoveniami

a nasl. , či uţ z hľadiska pozitívneho vymedzenia vecnej príslušnosti súdov pre

rozhodovanie o ţalobách v správnom súdnictve, alebo aj konkrétne ohľadom ust. § 250j ods. 2

, kde má predpokladať rušenie absolútne neplatného právneho

úkonu.

Ţalovaný vo vyjadrení k odvolaniu ţalobcu uviedol, ţe personálny rozkaz bol v zmysle

§ 33 ods. 5 zákona o vojenskej sluţbe vyhotovený písomne, bol v ňom uvedený dôvod

prepustenia podľa § 32 cit. zákona, bol profesionálnemu vojakovi oznámený v stanovenej lehote

podľa § 33 ods. 1 cit. zákona a obsahoval aj náleţitosti stanovené v § 48 cit. zákona, preto podľa

názoru ţalovaného chýba dôvod, prečo by mal byť predmetný personálny rozkaz absolútne

neplatný. Doplnil, ţe ţiadna zo ţalôb ţalobcu nebola súdom zamietnutá podľa § 250j

, ako tvrdí ţalobca. Poukázal na ust.

a v spojitosti s ním uviedol, ţe orgánmi verejnej správy v zmysle V. časti, prvej hlavy

nie sú teda len štátne orgány a orgány územnej samosprávy

a orgány záujmovej samosprávy, ale aj fyzické osoby, pokiaľ im zákon zveril rozhodovanie

o právach a povinnostiach právnických osôb a fyzických osôb. Dodal, ţe podľa § 4 ods. 1,

písm. b/ zákona o vojenskej sluţbe sluţobný orgán je minister obrany Slovenskej republiky alebo

nadriadený vojak v rozsahu vymedzenom prezidentom Slovenskej republiky.

Ohľadom námietky ţalobcu, ţe v prípade napadnutého rozhodnutia nejde o rozhodnutie

vydané v správnom konaní ţalovaný uviedol, ţe aj keď v zákone o vojenskej sluţbe nie je

výslovný odkaz na správny poriadok, v zmysle konštantnej judikatúry, napríklad aj podľa

odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

31. mája 2005, podľa ktorého z nesporne vyplýva, ţe

súdnemu prieskumu podliehajú zásadne všetky rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.

Vzhľadom na uvedené sa potom aj na rozhodnutia sluţobných orgánov ozbrojených síl

Slovenskej republiky pouţijú ustanovenia a nasl. o správnom súdnictve. Táto

skutočnosť má za následok, ţe právoplatné rozhodnutia sluţobných orgánov ozbrojených síl

Slovenskej republiky môţu byť preskúmané len podľa a nasl. , a súčasne je vylúčené

ich napadnutie určovacou ţalobou. Ţalovaný zdôraznil, ţe podľa pri

rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je ţalovaným správny orgán, ktorý

rozhodol v poslednom stupni. V predmetnej veci vydal napadnutý personálny rozkaz veliteľ

Vzdušných síl generálmajor Ing. J. D., avšak vydal ho v mene veliteľstva Vzdušných síl Zvolen.

Napriek uvedenému ţalobca podal ţalobu proti Slovenskej republike, Ministerstvu obrany

Slovenskej republiky. Podľa názoru ţalovaného nie je jednoznačné, či ţalobca ţaloval jeden

subjekt (Slovenskú republiku, Ministerstvo obrany Slovenskej republiky) alebo dva subjekty

(Slovenskú republiku a Ministerstvo obrany Slovenskej republiky), pričom ani jeden z týchto

ţalovaných subjektov nie je vzhľadom na obsah v predmetnej veci pasívne

legitimovaný, čím je podľa ţalovaného súčasne daný dôvod aj na zamietnutie ţaloby z dôvodu

nedostatku pasívnej legitimácie ţalovaného. V závere vyjadrenia ţalovaný uviedol, ţe

napadnutý personálny rozkaz bol ţalobcovi doručený 25. februára 2004, pričom ţalobu podľa §

247 a nasl. mal ţalobca podať na súd najneskôr do 25. apríla 2004. Avšak ţalobca podal

ţalobu aţ 25. mája 2004, teda evidentne po uplynutí dvojmesačnej lehoty uvedenej v § 250b

ods. 1 , preto súčasne bol daný dôvod aj na zastavenie konania podľa

Ţalovaný doplnil, ţe podľa jeho názoru bolo napadnuté uznesenie krajského súdu vydané

v súlade s platnou právnou úpravou, a preto ho navrhol potvrdiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c

ods. 1 ) preskúmal uznesenie podľa , prejednal odvolanie bez nariadenia

pojednávania podľa a ja ods. 2 , a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobcu

nie je dôvodné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu súdneho spisu zistil, ţe ţalobca

prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal na Okresný súd Bratislava III určovaciu ţalobu,

v ktorej petite sa domáhal určenia, ţe personálny rozkaz č. 26 vydaný ţalovaným dňa

23. februára 2004 je neplatný. Okresný súd Bratislava III postúpil vec listom zo dňa

19. augusta 2004 Okresnému súdu Nitra, ktorý vo veci pojednával a následne vec postúpil

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, ktorý rozhodol, ţe vecne a miestne príslušným na

prejednanie veci je Krajský súd v Bratislave, pričom Najvyšší súd Slovenskej republiky

v uznesení č.k. -127 zo dňa 11. júna 2009 vyslovil, ţe v danom prípade sa jedná

o ţalobu, ktorou sa ţalobca napriek vadnému petitu doţaduje preskúmania rozhodnutia podľa

ustanovení V. časti .

Krajský súd v Bratislave napadnutým uznesením následne zastavil konanie pre nedostatok

podmienky konania – vady ţaloby ( ). Podľa názoru krajského súdu

v správnom súdnictve o petite, ktorý uviedol právny zástupca ţalobcu, súd nemôţe konať ani

vydať navrhované rozhodnutie. Medzi konaním o určenie neplatnosti právneho úkonu podľa

pred okresným súdom (napr. o určenie neplatnosti skončenia pracovného

pomeru) a konaním o ţalobe proti rozhodnutiu a postupu ústredného orgánu štátnej správy

v zmysle zákona o vojenskej sluţbe v spojení s a nasl. je rozdiel. V konaní

o preskúmanie právoplatného rozhodnutia správneho orgánu podľa príslušných ustanovení

môţe súd konať a rozhodnúť iba spôsobom ustanoveným

v a , t.j. buď ţalobu zamietnuť alebo zrušiť napadnuté rozhodnutie

správneho orgánu. Ţalobca sa však svojím návrhom domáhal určenia neplatnosti personálneho

rozkazu č. 26 vydaného ţalovaným dňa 23. februára 2004, preto musel súd prvého stupňa

vychádzať zo ţaloby a jej obsahu, čo viedlo k zastaveniu konania. Keďţe ţalobca bol v konaní

zastúpený advokátom, súd prvého stupňa nebol povinný nad rámec svojej poučovacej povinnosti

usmerňovať ho, akým spôsobom má v konaní uplatňovať svoj nárok.

Ţaloba v správnom súdnictve musí okrem všeobecných náleţitostí podania obsahovať

označenie rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napadá, vyjadrenie, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie a postup napadá, uvedenie dôvodov, v čom ţalobca vidí nezákonnosť

rozhodnutia a postupu správneho orgánu, a aký konečný návrh robí ( ). Podľa

konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napríklad uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 26. novembra 1997, uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 21. apríla 2000) za osobitnú náleţitosť

ţaloby je potrebné v zmysle ustanovenia povaţovať aj konkrétne tvrdenie

ţalobcu, ţe bol ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím správneho orgánu, pričom

musí ísť o subjektívne práva vyplývajúce z právneho predpisu. Nestačí iba všeobecné tvrdenie, ţe

zákon bol porušený. Ţalobca musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje

porušenie zákona. Absencia tvrdenia ţalobcu, ţe vydaním napadnutého rozhodnutia bol porušený

konkrétny zákon, je vadou ţaloby, ktorá bráni jej vecnému vybaveniu.

Súd v správnom súdnictve môţe v súlade s dispozičnou zásadou preskúmavať napadnuté

rozhodnutia správneho orgánu, t.j. napadnuté výroky rozhodnutí len v medziach ţaloby (ktorá

musí obsahovať všetky zákonné náleţitosti). Keďţe ţalobca v ţalobe neuviedol osobitné

náleţitosti podľa v spojení s , súd, súc viazaný dispozičnou

zásadou, nemôţe preskúmavať správne rozhodnutie nad rámec ţalobcom v ţalobe vymedzeným.

Súd nevyhľadáva za účastníka konkrétne dôvody nezákonnosti rozhodnutia správneho orgánu,

ktoré majú tvoriť obsah ţaloby a určovať rozsah preskúmania zákonnosti rozhodnutia súdom,

čo by odporovalo spomínanej dispozičnej zásade a takisto zásade koncentrácie (§ 250h ods. 1

), v súvislosti s ktorými je toto konanie koncipované. Vznikol tak neodstrániteľný

nedostatok podmienky konania, ktorý bráni meritórnemu preskúmaniu ţalobou napadnutého

rozhodnutia správneho orgánu.

Námietku ţalobcu spočívajúcu v tvrdení, ţe vadu návrhu na začatie konania (ţaloby)

nemoţno zamieňať za nedostatok v podmienkach konania, a v prípade zjavnej nesprávnosti,

ktorej odstránenie nevyţaduje značnú procesnú aktivitu súdu, tento je povinný dať účastníkovi

moţnosť túto nesprávnosť opraviť ďalším procesným úkonom, odvolací súd povaţuje za

nedôvodnú, nakoľko nemoţno opomenúť, ţe petit, t.j. konečný návrh ţalobcu, ako má súd o jeho

ţalobe rozhodnúť (čoho sa domáha) je základnou, podstatnou a nepostrádateľnou náleţitosťou

ţaloby, ktorá musí byť skoncipovaná v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho

poriadku, tak aby o nej mohol súd v správnom súdnictve rozhodnúť. V konaní podľa druhej hlavy

piatej časti musí ţaloba okrem všeobecných náleţitostí podania

obsahovať konečný návrh výroku o zrušení napadnutého správneho rozhodnutia a vrátenia veci

ţalovanému správnemu prípadne o zmene rozhodnutia správneho orgánu (napríklad uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , publikované v časopise Zo súdnej

praxe, ročník 2004, číslo 6, str. 190). Návrh petitu, výroku, v ţalobe nebol koncipovaný tak, aby

o ňom mohol súd v správnom súdnictve konať a rozhodnúť.

Napadnuté uznesenie krajského súdu bolo dostatočne, riadne a zrozumiteľne odôvodnené

a spĺňa všetky zákonné poţiadavky. V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky dáva do

pozornosti napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. -21 zo

06. júna 2007, č.k. -34 z 19. apríla 2007, podľa ktorých právo sťaţovateľa na

spravodlivý proces zahŕňa aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, súčasne však

ústavný súd konštatuje, ţe toto právo neznamená, ţe na kaţdý argument sťaţovateľa je súd

povinný dať podrobnú odpoveď. Ústavný súd pripomína, ţe všeobecný súd nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na

spravodlivé súdne konanie (). Najvyšší súd Slovenskej republiky sa s týmto

názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky v plnej miere stotoţnil.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ako aj z citovaných rozhodnutí Ústavného súdu

Slovenskej republiky sa Najvyšší súd Slovenskej republiky nestotoţnil s námietkou ţalobcu

o tom, ţe napadnuté rozhodnutie krajského súdu je pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné

a súčasne obsahuje nesprávne právne posúdenie veci. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu

obsahovalo konkrétne dôvody, ktoré krajský súd viedli k rozhodnutiu, obsahovalo citáciu

príslušných, na vec sa vzťahujúcich ustanovení v správnom

súdnictve (§ 246c, § 103, § 104, § 249, § 250j, § 5), zákona o vojenskej sluţbe (§ 248),

obsahovalo porovnanie odlišností medzi konaním o určenie neplatnosti právneho úkonu

a súdnym konaním v rámci správneho súdnictva a následné vyhodnotením týchto odlišností.

Navyše, ţalobca bol v konaní zastúpený advokátom, a preto nebol súd prvého stupňa povinný

nad rámec jeho poučovacej povinnosti usmerňovať ho, akým spôsobom má v konaní uplatňovať

svoj nárok ( v spojení s a ).

Odvolaciu námietku ţalobcu, ţe procesný postup podľa V. časti Občianskeho súdneho

poriadku nie je vo veci podanej ţaloby moţný, a to aj s ohľadom na subjekt, ktorý personálny

rozkaz vydal, povaţuje odvolací súd za neopodstatnenú. V súvislosti s uvedeným poukazuje na

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. -127 zo dňa 11. júna 2009

vydanom v prejednávanej veci, v ktorom sa uvádza, ţe s poukazom na doterajšiu judikatúru

preskúmavania rozkazov v ozbrojených silách vo veciach personálnych, obsah podanej ţaloby

bolo potrebné posúdiť ako ţalobu na preskúmanie zákonnosti personálneho rozkazu aj napriek

navrhovanému petitu určenia jeho neplatnosti. Sluţobný pomer profesionálneho vojaka je totiţ

podľa § 10 zákona o vojenskej sluţbe právnym vzťahom štátu a profesionálneho vojaka,

v ktorom o vzniku a zániku sluţobného pomeru rozhoduje príslušný sluţobný orgán vydaním

personálneho rozkazu v konaní podľa ustanovení zákona. Personálny rozkaz je teda rozhodnutím

vydaným v konaní o sluţobných pomeroch a preskúmavanie jeho zákonnosti patrí do právomoci

súdov, pričom s poukazom na nemôţe byť jeho

preskúmavanie zo súdneho prieskumu vylúčené. Na tom nič nemení ani dikcia zákona, podľa

ktorej personálny rozkaz, ktorý nemá zákonom stanovené náleţitosti je neplatný. Pokiaľ súd

v konaní podľa ustanovení V. časti a

Slovenskej republiky preskúmava zákonnosť rozhodnutia, skúma tieţ náleţitosti rozhodnutia

a posúdenie otázky „platnosti“, je súčasťou úsudku súdu pri rozhodovaní o dôvodoch zrušenia

rozhodnutia pre nezákonnosť.

Ohľadom subjektu, ktorý personálny rozkaz vydal odvolací súd uvádza, nakoľko

predmetom preskúmania je personálny rozkaz vydaný veliteľom vzdušných síl, ţe v zmysle

vyjadrenia ţalovaného zo dňa 31. marca 2006 o prepustení profesionálneho vojaka zo sluţobného

pomeru rozhoduje sluţobný orgán. Podľa § 4 ods. 1 zákona o vojenskej sluţbe sluţobný orgán

je : a) prezident Slovenskej republiky, b) minister obrany Slovenskej republiky alebo nadriadený

vojak v rozsahu vymedzenom prezidentom Slovenskej republiky. Podľa čl. 7 ods. 1 písm. o/

v rozkaze ministra obrany č. 16/2000 o personálnej pôsobnosti sluţobných orgánov, ktorý po

novelizácii zákona o vojenskej sluţbe bol prevzatý aj prezidentom SR, veliteľ vzdušných síl je

oprávnený prepúšťať podľa § 3 cit. zákona profesionálnych vojakov v poddôstojníckych

a práporčíckych vojenských hodnostiach zo sluţobného pomeru. V zmysle uvedeného bol teda

veliteľ vzdušných síl oprávnený prepustiť ţalobcu zo sluţobného pomeru profesionálneho

vojaka.

Na základe horeuvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel

k záveru, ţe Krajský súd v Bratislave postupoval správne, keď podľa ustanovenia § 104 ods. 1

konanie zastavil, pretoţe išlo o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nebolo moţné

odstrániť. Vychádzajúc z uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie

Krajského súdu v Bratislave č.k. -136 zo dňa 09. októbra 2009 ako vecne správne

potvrdil ( ).

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ustanovení § 224

ods. 1 a , keď neúspešnému ţalobcovi ich náhradu nepriznal a ţalovanému

v tomto druhu konania ich náhrada neprináleţí.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok n i e j e prípustný.

V Bratislave 29. júna 2010

JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Dagmar Bartalská