Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/236/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej S. P., U., vo veci P.,

proti povinnému Q., s.r.o., K., Č., o vymoženie 356,50 EUR s príslušenstvom, ktorá vec sa

viedla na Okresnom súde Košice II pod sp.zn. Er 7/99, o dovolaní súdneho exekútora

Ing. Bc. K. M. proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 19. júla 2005 sp.zn. 3 CoE

41/05, takto

rozhodol:

Uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 19. júla 2005 sp.zn. z r u š u j e

a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Košice II (exekučný súd) uznesením z 28. februára 2005 č.k. -21

exekúciu zastavil a oprávnenej uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi poverenému

vykonaním exekúcie trovy exekúcie v sume 3 203,-- Sk.

Proti časti tohto uznesenia o trovách exekúcie podal súdny exekútor odvolanie.

Krajský súd v Košiciach (odvolací súd) uznesením z 19. júla 2005 sp.zn.

odvolanie súdneho exekútora odmietol a účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho

konania. Odvolací súd tak rozhodol podľa majúc za to, že súdny

exekútor podal odvolanie oneskorene. Poznamenal, že odvolanie by nebolo ani prípustné,

pretože osobitný zákon, o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(ďalej len „Exekučný poriadok“) ho v danej veci nepripúšťa.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal súdny exekútor dovolanie. Opravným

prostriedkom sa domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie

z dôvodu, že postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Tiež

tvrdil, že okrem uvedenej vady je konanie odvolacieho súdu postihnuté aj inou vadou, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že napadnuté rozhodnutie spočíva aj

na nesprávnom právnom posúdení veci. Na odôvodnenie dovolania uviedol, že podľa čl. 142

ods. 2, posledná veta , proti rozhodnutiu zamestnanca súdu

povereného sudcom, ktorým zamestnancom vyšší súdny úradník, ktorý v danej veci rozhodol

o trovách exekúcie, nepochybne je, je prípustný opravný prostriedok, o ktorom vždy

rozhoduje sudca. Súdny exekútor v ďalšom argumentoval tým, že nakoľko Exekučný

poriadok neustanovuje inak, na rozhodovanie o trovách exekúcie sa použijú podľa

ustanovenia ustanovenia tretej časti Rozhodnutie o trovách exekúcie

je preto rozhodnutím podľa a možno ho napadnúť odvolaním,

bez ohľadu na to, že bolo vydané v exekučnom konaní. Z ustanovenia

vyplýva, že výrok o trovách konania je vždy samostatným výrokom a nemožno jeho

právoplatnosť a teda ani prípustnosť odvolania proti nemu spájať s iným výrokom

rozhodnutia. V predmetnom rozhodnutí bol preto nesprávne poučený, že proti nemu nie je

prípustný opravný prostriedok. Vzhľadom na uvedené, mohol odvolanie podať do troch

mesiacov od doručenia uznesenia súdu prvého stupňa. Ak teda odvolací súd odmietol jeho

odvolanie proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, hoci tento opravný prostriedok bol

prípustný a aj včas podaný, odňal mu svojím rozhodnutím možnosť konať pred súdom

v zmysle ustanovenia a porušil tým jeho ústavné právo domáhať

sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (dovolací súd) uznesením z 24. mája 2006

sp.zn. dovolanie súdneho exekútora odmietol a účastníkom nepriznal náhradu

trov dovolacieho konania. Rozhodol tak podľa v znení

do 15. októbra 2008 v spojení s majúc za to, že v danej veci ide

o dovolanie, ktoré smeruje proti takému uzneseniu odvolacieho súdu, proti ktorému ho zákon

nepripúšťa. K dovolacej námietke súdneho exekútora, že napadnutým rozhodnutím sa mu

odňala možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia , dovolací súd,

okrem iného, uviedol:

„Podľa Čl. 142 ods. 2, tretia veta , proti rozhodnutiu

zamestnanca súdu povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje

vždy sudca.

teda určuje, že proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom je

vždy prípustný opravný prostriedok; z tohto pravidla neumožňuje nijakú výnimku.

O opravnom prostriedku vždy musí rozhodnúť sudca; ani v tomto prípade základný zákon

výnimku neumožňuje.

Podľa v znení , proti rozhodnutiu

vydanému v občianskom súdnom konaní súdnym úradníkom alebo justičným čakateľom

možno podať odvolanie za rovnakých podmienok ako proti rozhodnutiu sudcu. Odvolaniu

podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže úplne

vyhovieť sudca. Ak sudca odvolaniu podanému proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo

justičného čakateľa nemieni úplne vyhovieť, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Proti rozhodnutiu vydanému v občianskom súdnom konaní súdnym úradníkom alebo

justičným čakateľom možno teda podať odvolanie za rovnakých podmienok ako proti

rozhodnutiu sudcu. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník, môže

úplne vyhovieť sudca. Toto znenie je v súlade s Čl. 142 , pretože

rešpektuje povinnosť sudcu rozhodnúť o odvolaní, ktoré vydal zamestnanec súdu poverený

sudcom. Ak sudca odvolaniu podanému proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného

čakateľa nemieni úplne vyhovieť, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu; aj v tomto

prípade bude o odvolaní rozhodovať sudca, ktorý uvedie v predkladacej správe pre odvolací

súd, že nemieni odvolaniu vyhovieť a rozhodnutie preskúma odvolací súd (pozri dôvodovú

správu k bodom 131 až 134 ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. v znení neskorších predpisov a menia a dopĺňajú

sa niektoré ďalšie zákony).

V danej veci súdny exekútor napadol odvolaním rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka

vo výroku o trovách exekúcie, t.j. rozhodnutie, proti ktorému zákon tento opravný prostriedok

nepripúšťa. Sudca exekučného súdu listom z 31. mája 2005 (č.l. 31 spisu) predložil vec

odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní súdneho exekútora. Tým (objektívne, bez

ohľadu na to, že to záznamom v spise nevyjadril) prejavil vôľu odvolaniu nevyhovieť.

Odvolací súd, keďže v danej veci išlo o odvolanie proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon

nepripúšťa, správne odvolanie súdneho exekútora odmietol, okrem iného, aj z dôvodu, že

smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. Postupujúc podľa zásad

platných v prípade, keď odvolanie nie je prípustné, nemohol sa zaoberať vecnou správnosťou

napadnutého rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka. Iný záver by vo veciach, v ktorých

odvolanie nie je prípustné, neprípustne zavádzal do občianskeho súdneho konania iné

podmienky odvolania proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, ako proti

rozhodnutiu sudcu „( v znení ).“

Ústavný súd Slovenskej republiky, na základe sťažnosti súdneho exekútora nálezom

zo 6. marca 2008 zn. -36 rozhodol, že uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp.zn. z 24. mája 2006 bolo porušené základné právo súdneho

exekútora Ing. Bc. K. M. podľa (ďalej len „“)

a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“), uznesenie dovolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie

a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky uložil povinnosť uhradiť sťažovateľovi trovy jeho

právneho zastúpenia v sume 6 887,72 Sk na účet jeho zástupkyne. Vo zvyšnej časti sťažnosti

nevyhovel.

Ústavný súd v svojom náleze, okrem iného, uviedol:

„V tejto veci bolo nesporné, že uznesenie okresného súdu sp.zn. Er 7/99 z 28. februára

2005 vydal vyšší súdny úradník, ktorý je podľa o súdnych

úradníkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych úradníkoch“) štátnym

zamestnancom, t.j. vyššieho súdneho úradníka treba považovať za zamestnanca súdu

v zmysle druhej a tretej vety .

V okolnostiach daného prípadu kľúčovú úlohu zohráva otázka, či najvyšší súd

(a predtým odvolací súd a prvostupňový súd) vo veci sťažovateľa ústavne akceptovateľným

spôsobom interpretoval a uplatnil predovšetkým ustanovenie (v znení

platnom do 30. júna 2007), ktoré upravuje postup pri podaní odvolania proti rozhodnutiu

vydaného vyšším súdnym úradníkom v nadväznosti na .

Podľa § 3 ods. 1 zákona o súdnych úradníkoch vyšší súdny úradník je oprávnený

vykonávať úkony súdu okrem iného v občianskom súdnom konaní v rozsahu ustanovenom

týmto zákonom. Podľa ods. 2 písm. a/ citovaného ustanovenia úkonmi vyššieho súdneho

úradníka sú okrem iného konanie a rozhodovanie v rozsahu ustanovenom týmto zákonom.

Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia sudca môže písomne poveriť vyššieho súdneho úradníka

konaním a rozhodovaním: a) vo vymedzenom okruhu veci podľa rozvrhu práce, b) v určitej

veci.

Podľa § 5 písm. g/ zákona o súdnych úradníkoch v občianskom súdnom konaní vyšší

súdny úradník koná a rozhoduje na základe poverenia sudcu (okrem iného) aj v exekučnom

konaní podľa osobitného predpisu okrem schválenia príklepu súdom.

Podľa ustanovenia účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu

prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Podľa ustanovenia odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu

v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento zákon neustanovuje inak.

Exekučný poriadok je vo vzťahu k špeciálnym

právnym predpisom, pričom ustanovenia sa aplikujú

v prípade, ak chýba špeciálna právna úprava. V danom prípade všeobecné súdy aplikovali

ustanovenia Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. augusta 2005 (podľa ktorých

odvolanie proti uzneseniu o trovách exekučného konania nebolo prípustné), pretože exekučné

konanie bolo začaté pred 1. septembrom 2005, o trovách exekúcie prvostupňový súd rozhodol

28. februára 2005, a preto v súlade s ustanovením § 238 ods. 1 Exekučného poriadku

sa konanie malo dokončiť podľa skôr účinného zákonného znenia.

Podľa ustanovenia (v znení platnom do 30. júna 2007) proti

rozhodnutiu vydanému v občianskom súdnom konaní súdnym úradníkom alebo justičným

čakateľom možno podať odvolanie za rovnakých podmienok ako proti rozhodnutiu sudcu.

Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ,

môže úplne vyhovieť sudca. Ak sudca odvolaniu podanému proti rozhodnutiu súdneho

úradníka alebo justičného čakateľa nemieni úplne vyhovieť, predloží vec na rozhodnutie

odvolaciemu súdu.

Podľa súdy rozhodujú v senátoch, ak zákon neustanoví, že

vo veci rozhoduje jediný sudca. Zákon ustanoví, kedy sa na rozhodovaní senátu zúčastňujú aj

prísediaci sudcovia z radov občanov a v ktorých veciach môže rozhodnúť aj zamestnanec

súdu poverený sudcom. Proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom je prípustný

opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

obsahuje celý rad (ústavných) právnych noriem, ktoré sú bezprostredne

aplikovateľné v rozhodovacej činnosti orgánov verejnej moci. K takým ústavným normám

nesporne patrí aj ústavná norma vyjadrená v poslednej vete , podľa ktorej

proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok,

o ktorom rozhoduje vždy sudca.

Podľa výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto .

Ústavný súd vo svojej judikatúre štandardne uplatňuje zásadu prednosti ústavne

konformného výkladu (napr. , alebo ). V konaní

o súlade právnych predpisov sa ústavný súd k tejto zásade vyjadril nasledovným právnym

názorom: „Keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je

v súlade s Ústavu SR a medzinárodnými dohovormi podľa SR a druhý výklad je

s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne

orgány majú vtedy určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s

SR“ (). Zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka, aby

v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne

výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú,

resp. plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných práv fyzických osôb alebo

právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci sú preto povinné v pochybnostiach vykladať

právne normy v prospech realizácie (a tiež medzinárodnými zmluvami)

garantovaných základných práv a slobôd ().

je právny predpis najvyššej právnej sily. Z tohto vyplýva, že ju tvoria

(ústavné) právne normy najvyššej právnej sily, s ktorými musia byť (mali by byť) v súlade

všetky ostatné právne normy obsiahnuté v právnych predpisoch nižšej právnej sily. Ak právna

norma obsiahnutá v právnom predpise nižšej právnej sily vyvoláva pochybnosti o svojom

súlade s ústavnou normou, ktorá je bezprostredne aplikovateľná, musí orgán verejnej moci,

ktorý ich má aplikovať, uplatniť (ústavnú) právnu normu obsiahnutú v ústave, t.j. uplatnenie

ústavnej normy má v danom prípade prednosť pred uplatnením právnej normy obsiahnutej

v právnom predpise nižšej právnej sily. Zásada prezumpcie ústavnosti dotknutej právnej

normy obsiahnutej v právnom predpise nižšej právnej sily je v danom prípade irelevantná,

pretože v danom prípade dotknutý orgán verejnej moci uplatní zásadu ústavne konformného

výkladu a uplatňovania dotknutých právnych noriem, a preto musí priamo aplikovať ústavnú

normu, alebo aplikovať dotknutú právnu normu obsiahnutú v právnom predpise nižšej právnej

sily tak, aby jej uplatnenie bolo v súlade s dotknutou ústavnou normou.

Ako už bolo uvedené, z obsahu sťažnosti a z priloženej spisovej dokumentácie je

zrejmé, že uznesenie okresného súdu vydal poverený zamestnanec okresného súdu - vyšší

súdny úradník, ktorý je podľa § 2 zákona o súdnych úradníkoch štátnym zamestnancom.

Nespĺňa teda kritériá nezávislosti, ktoré sú priamo ustanovené v a v

ods. 1 dohovoru. V prípade, že vyšší súdny úradník vydal rozhodnutie vo veci v súlade

so znením poslednej vety , proti takému rozhodnutiu je vždy prípustný

opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

Rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka nemôže byť v súlade s účelom sledovaným

v spojení s nikdy konečným rozhodnutím vo veci. Je to tak

preto, že zverenie výkonu súdnej moci iným osobám než sudcom musí mať v zmysle

minimálne také obmedzenie, pri ktorom účastníkovi súdneho konania ostane zachovaná

možnosť domáhať sa prejednania jeho veci nestranným a nezávislým sudcom uplatnením

opravného prostriedku (a to bez ohľadu na to, či túto možnosť účastník skutočne využije).

Túto požiadavku vyplývajúcu z treba uplatniť aj pri výklade a aplikácii zákonnej

úpravy ustanovujúcej oprávnenie poverených zamestnancov súdu (vyšších súdnych

úradníkov) rozhodovať v občianskom súdnom konaní (vrátane konania exekučného) a tiež

pri výklade a aplikácii zákonnej úpravy postupu pri prieskume rozhodnutí zamestnancov

poverených sudcami (vyšších súdnych úradníkov).

S rešpektovaním uvedeného treba uplatňovať i zákonnú úpravu oprávnenia

poverených zamestnancov rozhodovať v občianskom súdnom konaní (vrátane konania

exekučného) a tiež zákonnú úpravu postupu pri prieskume rozhodnutí poverených

zamestnancov sudcami. Za týchto okolností je vylúčené, aby sa aplikáciou dotknutej zákonnej

normy obišla ústavná úprava umožňujúca prieskum rozhodnutí poverených zamestnancov

sudcami napríklad tak, že sudca poverenému zamestnancovi zverí oprávnenie rozhodovať aj

v takej veci, v ktorej zákon proti rozhodnutiu sudcu nepripúšťa opravný prostriedok. Ak sa

tak napriek tomu stane, sudca je povinný uplatniť priamo ustanovenie čl. 142 ods. 2 tretej

vety a rozhodnúť o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu zamestnanca

súdu (vyššieho súdneho úradníka).

Ustanovenie prvej vety (v znení platnom do 30. júna 2007)

zakotvujúce možnosť podania odvolania proti rozhodnutiu vydanému vyšším súdnym

úradníkom alebo justičným čakateľom za rovnakých podmienok ako proti rozhodnutiu sudcu

totiž nemožno (práve so zreteľom na ústavnú úpravu) vykladať tak široko, že by z neho mala

byť odvodená aj neprípustnosť odvolania. Zmysel uvedenej úpravy pri jej ústavne

konformnom výklade totiž treba vidieť len v ustanovení zásadne rovnakých požiadaviek

na odvolania proti rozhodnutiam poverených zamestnancov v porovnaní s požiadavkami

kladenými na odvolania proti rozhodnutiam sudcov (najmä vo vzťahu k lehotám

na odvolania, k ich náležitostiam, resp. k spôsobom rozhodnutí o odvolaniach). Vzhľadom

na už uvedené je preto potrebné prísne rozlišovať, či v prípade rozhodnutia inak

nenapadnuteľného riadnym opravným prostriedkom (odvolaním) príslušné rozhodnutie vydal

sudca alebo tak urobil poverený zamestnanec súdu a podľa toho urobiť i záver o prípustnosti

odvolania. Kým totiž v prípade rozhodnutí sudcov nenapadnuteľnosť niektorých rozhodnutí

odvolaniami zákonná úprava priamo predpokladá a ani také rozhodovanie v jedinom

stupni nevylučuje, u rozhodnutí vydávaných poverenými zamestnancami je to naopak.

Napadnuteľnosť všetkých rozhodnutí poverených zamestnancov odvolaním je totiž

bezvýnimočným pravidlom majúcim oporu v základnom zákone štátu.

Ústavne konformným výkladom už citovanej úpravy tak treba podľa názoru ústavného

súdu dospieť k záveru, podľa ktorého odvolanie je prípustné aj proti takému rozhodnutiu,

proti ktorému zákon inak odvolanie nepripúšťa, ak vo veci nerozhodoval sudca, ale

zamestnanec súdu (novelizované znenie vykonané s účinnosťou od 1. júla

2007 , ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky

súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, tento

právny záver už explicitne deklarovalo).

V okolnostiach daného prípadu je nesporné, že uznesenie súdu prvého stupňa

obsahovalo poučenie, podľa ktorého odvolanie nie je prípustné. Na takéto prípady sa vzťahuje

ustanovenie druhej vety , podľa ktorého ak rozhodnutie obsahuje nesprávne

poučenie, že odvolanie nie je prípustné, možno podať odvolanie do troch mesiacov

od doručenia rozhodnutia.

Z argumentácie sťažovateľa obsiahnutej v jeho sťažnosti je bezpochyby zrejmé, že si

bol vedomý tohto, že v predmetnej veci rozhodol vyšší súdny úradník, a tak mal právo podať

proti takémuto rozhodnutiu odvolanie, o ktorom mal rozhodnúť sudca, čo vyplýva z toho, že

súdy ako orgány verejnej moci sú pri výkone svojich právomocí povinné priamo aplikovať

ústavu ako prameň práva vrátane úpravy základných práv a slobôd, ktorá je jej obsahom

( ). Preto poučenie okresného súdu o neprípustnosti odvolania nie je

správne, čo má za následok, že sťažovateľ, ktorý je nepochybne účastníkom konania, lebo

bolo rozhodnuté o trovách konania, mohol podať odvolanie do troch mesiacov, čo sa aj stalo,

keďže uznesenie okresného súdu mu bolo doručené 2. mája 2005 a odvolanie na súde prvého

stupňa podal 26. mája 2005, t.j. 24. deň po doručení uznesenia.

Ústavný súd na tomto základe dospel k záveru, že tak odvolací súd, ako aj dovolací

súd sa mali v súvislosti s otázkou prípustnosti odvolania proti uzneseniu okresného súdu

v časti týkajúcej sa trov exekúcie riadiť uvedenými právnymi závermi.

Sťažovateľ preto mohol podľa názoru ústavného súdu požiadať o súdnu ochranu

v odvolacom konaní do troch mesiacov od doručenia uznesenia okresného súdu

sp.zn. Er 7/99 z 28. februára 2005 a nie ako rozhodol krajský súd, ktorý odvolanie

sťažovateľa podané v trojmesačnej lehote odmietol ako podané oneskorene. Z tohto záveru

vyplýva aj to, že odvolací súd vo veci riadneho opravného prostriedku použitého proti

uzneseniu okresného súdu z 28. februára 2005 odmietnutím odvolania odňal sťažovateľovi

možnosť konať pred opravným súdom, ktorú mu garantoval a

v spojení s . Takýto postup a rozhodnutie odvolacieho súdu zakladali dôvod

na prístup k súdnej ochrane poskytovanej v mimoriadnom opravnom konaní pre zmätočnosť

konania pred riadnym opravným súdom.

Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol argumentujúc pritom správnosťou

poučenia súdu prvého stupňa o neprípustnosti odvolania proti jeho uzneseniu, pričom

sa vôbec nezaoberal skutočnosťou, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vydal poverený

zamestnanec súdu a že proti takémuto rozhodnutiu je vždy prípustné odvolanie podľa čl. 142

ods. 2 . Z tohto záveru najvyššieho súdu vyplýva, že dovolací súd vo veci

mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) podaného proti uzneseniu krajského súdu

z 19. júla 2005 odmietnutím dovolania odňal sťažovateľovi možnosť konať

pred súdom.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť

sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp.zn.

z 24. mája 2006, je dôvodná a že najvyšší súd odmietnutím dovolania sťažovateľa porušil

jeho základné právo na súdnu ochranu podľa a práva podľa

dohovoru.

Pokiaľ sa najvyšší súd vo vyjadrení k sťažnosti odvolal okrem iného aj na uznesenie

ústavného súdu č.k. -18 z 29. marca 2007, kde ústavný súd riešil obdobnú

sťažnosť a odmietol ju po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú a v spojitosti s tým navrhol posúdiť aj túto sťažnosť ako

nedôvodnú, ústavný súd poukazuje na to, že označené uznesenie bolo prijaté ešte

pred rozhodnutím pléna ústavného súdu č.k. PLz. -3 zo 16. januára 2008 podľa § 6

(zjednocovanie právnych názorov). Podľa uvedeného rozhodnutia

„Vyšší súdny úradník je podľa o súdnych úradníkoch v znení

neskorších predpisov štátnym zamestnancom. Proti každému rozhodnutiu vyššieho súdneho

úradníka vydanému v súdnom konaní je v zmysle poslednej vety

Slovenskej republiky vždy prípustný opravný prostriedok, o ktorom vždy rozhoduje sudca,

a to aj vtedy, ak osobitný zákon odvolanie alebo iný opravný prostriedok nepripúšťa.

Ak sudca o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka

nerozhodne a odvolací, resp. dovolací súd odmietne riadny, resp. mimoriadny opravný

prostriedok, ktorý smeruje proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, odníme účastníkovi

konania možnosť konať pred súdom a tým poruší jeho základné právo na súdnu ochranu

podľa , ako aj jeho právo na prejednanie jeho

záležitosti nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Najvyšší súd Slovenskej republiky je viazaný právnym názorom Ústavného súdu

Slovenskej republiky, ktorý vyslovil v náleze zo 6. marca 2008 zn. -36

( o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov). Vzhľadom na túto viazanosť Najvyšší súd

Slovenskej republiky konštatuje, že výhrady vyslovené v predmetnom náleze Ústavného súdu

Slovenskej republiky vo vzťahu k uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 24. mája 2006 sp.zn. sa obsahovo rovnako týkajú aj uznesenia Krajského

súdu v K. z 19. júla 2005 sp.zn. . Táto okolnosť, aj so zreteľom na povahu a účel

dovolacieho konania, vedie Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že v danej procesnej

situácii, ktorá nastala po rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky, pre dosiahnutie

zmyslu a podstaty nálezu ústavného súdu Slovenskej republiky zo 6. marca 2008 zn. IV. ÚS

209/07-36 prichádza v dovolacom konaní do úvahy len zrušenie dovolaním napadnutého

rozsudku Krajského súdu v K. z 19. júla 2005 sp.zn. .

Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd svojím uznesením ( )

dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 14. júla 2010

JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová