Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 10 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (15)7f8/366126.09ecba.pdf
PDF · 120.35 KB
No categories available
3Cdo/295/2009
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 3 Cdo 295/2009
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu R. H., bývajúceho v O., K.,
proti žalovanému 1/ Ing. Ľ. H., bývajúcemu v P., B., 2/ A., s.r.o., so sídlom v B., K., IČO:
X., zastúpenému JUDr. J. P., advokátkou so sídlom v B., Č., za účasti vedľajšej účastníčky na
strane žalovaného 2/ Sociálnej poisťovne, so sídlom v Bratislave, 29. augusta 8-10, vo veci
pobočky Banská Bystrica, K., o náhradu škody z ublíženia na zdraví, vedenej na Okresnom
súde Banská Bystrica pod sp. zn. 7 C 213/2006, o dovolaní vedľajšej účastníčky proti
rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 3. júna 2009, sp. zn. 17 Co 67/2009, rozhodol
t a k t o :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 3. júna 2009 sp. zn. 17 Co 67/2009, ktorým bol zrušený rozsudok súdu prvého stupňa vo
výroku o zastavení konania o žalobe proti žalovanému 2/ na zaplatenie 649,77 € (19 575 Sk)
náhrady za bolesť a 916,15 € (27 600 Sk) náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia
a postúpení veci Sociálnej poisťovni Bratislava, z r u š u j e, v rozsahu zrušenia konanie
z a s t a v u j e a v tejto časti vec p o s t u p u j e Sociálnej poisťovni Bratislava na ďalšie
konanie.
Žalovanému 2/ a vedľajšej účastníčke náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 24. novembra 2008, č.k.
7 C 213/2006-145 žalobu proti žalovanému 1/ zamietol; konanie o náhradu za bolesť vo
výške 19 575 Sk zodpovedajúcej základnému bodovému ohodnoteniu a náhradu za sťaženie
spoločenského uplatnenia vo výške 27 600 Sk zodpovedajúcej základnému bodovému
ohodnoteniu voči žalovanému 2/ zastavil a po právoplatnosti rozhodnutia v tejto časti vec
postúpil Sociálnej poisťovni Bratislava na ďalšie konanie; žalobu o zvýšenie náhrady za
bolesť o 2,75 násobok a v časti o zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia
o 15 násobok základného bodového ohodnotenia voči žalovanému 2/ vylúčil na samostatné
konanie; žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania 58 304 Sk.
V odôvodnení uviedol, že žalobu proti žalovanému 2/ zamietol v súlade s § 420 ods. 2
Občianskeho zákonníka, vychádzajúc z toho, že za pracovný úraz žalobcu zodpovedá jeho
zamestnávateľ (žalovaný 2/), keď konanie žalovaného 1/ (ako zamestnanca žalovaného 2)/
považoval za konanie v priamej súvislosti s plnením jeho pracovných úloh. Konanie v časti
nároku na náhradu za bolesť (19 575 Sk) a náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia
(27 600 Sk) vo výške zodpovedajúcej ich základnému bodovému ohodnoteniu z dôvodu
nedostatku právomoci súdu (§ 7 O.s.p.) zastavil a v tomto rozsahu vec postúpil (§ 104 ods. 1
O.s.p.) Sociálnej poisťovni na ďalšie konanie (na základe zákona č. 461/2003 Z.z.
o sociálnom poistení). Nároky žalobcu na zvýšenie náhrady za bolesť a za sťaženie
spoločenského uplatnenia vylúčil na samostatné konanie. O trovách konania medzi žalobcom
a žalovaným 1/ rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 3. júna 2009
sp. zn. 17 Co 67/2009 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výrokoch o zamietnutí žaloby
proti žalovanému 1/ a o náhrade trov konania medzi žalobcom a žalovaným 1/; zrušil
rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bolo konanie o zaplatenie 649,77 €
(19 575 Sk) titulom bolestného a o zaplatenie 916,15 € (27 600 Sk) titulom sťaženia
spoločenského uplatnenia proti žalovanému 2/ zastavené a v tejto časti vec postúpená
Sociálnej poisťovni, a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie;
odmietol odvolanie žalobcu smerujúce proti výroku rozsudku súdu prvého stupňa o vylúčení
veci (zvýšenie náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia) na
samostatné konanie; žalovanému 1/ nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.
V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že bez ohľadu na vymedzenie druhu práce podľa
pracovnej zmluvy žalovaného 1/ v deň úrazu (9. novembra 2003) plnil žalovaný 1/ úlohy
zamestnávateľa, keď jazdil motorovým vozidlom po lese, prepravoval vrtnú súpravu, ktorou
sa vykonávali vrtné práce. Výkonom tejto činnosti žalobca i žalovaný 1/ sledovali splnenie
úlohy uloženej im zamestnávateľom (žalovaným 2/), nevykonávali činnosť pre seba ani pre
tretiu osobu. Konanie žalovaného 1/ bolo v tomto prípade konaním žalovaného 2/, ktorý
zodpovedá za škodu spôsobenú žalobcovi. Z uvedených dôvodov odvolací súd považoval za
správny záver súdu prvého stupňa o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie žalovaného 1/. Za
rozhodujúce kritérium pre určenie právomoci súdu na prejednanie a rozhodnutie o tejto veci
považoval deň, kedy žalobca utrpel úraz (úraz sa stal 9. novembra 2003). Odvolací súd
uzavrel, že bez ohľadu na zodpovednosť žalovaného 2/ (podľa Zákonníka práce alebo aj
podľa Občianskeho zákonníka) vzhľadom na deň úrazu (9. novembra 2003) a z neho
vyplývajúce nároky, je daná právomoc súdu prejednať vec o náhrade za bolesť a za sťaženia
spoločenského uplatnenia tak v základnej výške, ako aj o ich mimoriadnom zvýšení bez
ohľadu na deň začatia súdneho konania (konanie začalo 6. decembra 2006). Nárok na náhradu
za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia v základnej výške vrátane ich zvýšenia je
podľa názoru odvolacieho súdu jeden nedeliteľný celok, zahŕňajúci všetky jej zložky, t.j.
základnú náhradu, zvýšenie základnej náhrady na dvojnásobok podľa § 6 ods. 2 vyhlášky
č. 32/1965 Zb., aj mimoriadne zvýšenie náhrady podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. Ak
nárok na odškodnenie bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia vznikol do účinnosti
zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, ide o nárok vyplývajúci z pracovnoprávnych
vzťahov, ktorého prejednanie v celom rozsahu (odškodnenie v základnej výške, aj zvýšenie
odškodnenia) patrí do právomoci súdu podľa § 7 ods. 1 O.s.p. Osobitný zákon
č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení nezveril Sociálnej poisťovni rozhodovanie
o odškodnení bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia vrátane jeho zvýšenia podľa
vyhlášky č. 32/1965 Zb., preto nebolo možné zastaviť konanie ani o časti tohto nároku a vec
postúpiť Sociálnej poisťovni v zmysle § 103 O.s.p. a § 104 ods. 1 O.s.p. Nárok žalobcu
vznikol skôr než nadobudol účinnosť zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (1. januára
2004), ktorý nezakotvuje výnimku zo všeobecnej právomoci súdu (§ 7 ods. 1 O.s.p.), preto
konanie o tomto nároku (vzniknutého do 31. decembra 2003) patrí do právomoci súdu.
Proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku
o zastavení konania o žalobe proti žalovanému 2/ na zaplatenie 649,77 € (19 575 Sk) náhrady
za bolesť a 916,15 € (27 600 Sk) náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a postúpení
veci Sociálnej poisťovni Bratislava zrušený a v rozsahu zrušenia vec vrátená súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie, podala dovolanie Sociálna poisťovňa ako vedľajšia účastníčka.
Navrhla, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti zrušil, konanie
zastavil a vec postúpil Sociálnej poisťovni. Namietala vadu konania v zmysle § 237 písm. a/
O.s.p.; názor odvolacieho súdu v otázke právomoci súdu na konanie o nárokoch žalobcu na
náhradu za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške zodpovedajúcej
základnému bodovému ohodnoteniu nepovažovala za správny. Zdôraznila, že žalobca
9. novembra 2003 utrpel pracovný úraz, jeho nároky na náhradu za bolesť a sťaženie
spoločenského uplatnenia sa posudzujú podľa vyhlášky č. 32/1965 Zb., čo vyplýva
z ustanovenia § 11 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z.z. Mala za to, že nárok žalobcu na náhradu za
bolesť a sťaženie spoločenského vznikol po 1. januári 2004, keď vzala zreteľ na okamih
ustálenia zdravotného stavu poškodeného (po viacerých operáciách a rehabilitáciách)
a vypracovaný posudok o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia z 1. apríla 2005.
O nároku žalobcu v tomto prípade rozhoduje Sociálna poisťovňa. Nestotožnila sa ani
s názorom odvolacieho súdu, že náhrada za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia
v základnej bodovom ohodnotení a zvýšenie podľa § 6 ods. 2 a § 7 ods. 3 vyhlášky
č. 32/1965 Zb. tvoria jeden neoddeliteľný celok. Súhlasila, že o mimoriadnom zvýšení
náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky
č. 32/1965 Zb. rozhoduje súd.
Žalovaný 2/ sa stotožnil s dovolaním vedľajšej účastníčky konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), za ktorú koná zamestnanec
s právnickým vzdelaním (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Pri posudzovaní prípustnosti dovolania vychádzal dovolací súd z toho, že dovolaním
možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236
ods. 1 O.s.p.). Občiansky súdny poriadok osobitne upravuje prípady, kedy je prípustné
dovolanie smerujúce proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (§ 237 O.s.p.), kedy je
tento opravný prostriedok prípustný proti rozsudku odvolacieho súdu (§ 238 O.s.p.) a kedy je
prípustný proti uzneseniu odvolacieho súdu (§ 239 O.s.p.).
Dovolanie v danom prípade nesmeruje proti rozsudku, ale proti takému jeho
zrušujúcemu výroku (o zastavení konania), ktorý svojou povahou umožňuje súdu rozhodnúť
formou uznesenia, preto (odhliadnuc od prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. –
k tomu viď ďalej) pri posudzovaní jeho prípustnosti treba vychádzať z ustanovenia § 239
O.s.p. V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu,
ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodol vo veci
postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na
zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu
prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je
dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide
o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho
vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Napadnuté
(zrušujúce) rozhodnutie odvolacieho súdu nevykazuje znaky žiadneho z rozhodnutí
uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., preto dovolanie proti nemu v zmysle týchto ustanovení
nie je procesne prípustné.
Podľa § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku
a uzneseniu) odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa
už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba zdôrazniť, že
§ 237 O.s.p. nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú
spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného
ustanovenia nie je predmet konania významný, ak je konanie postihnuté niektorou z vád
vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je
inak dovolanie z hľadiska § 239 O.s.p. vylúčené.
Dovolateľka netvrdila, že by konanie bolo postihnuté vadou konania v zmysle § 237
písm. b/ až g/ O.s.p. a vada tejto povahy ani nevyšla v dovolacom konaní najavo; namietala
však, že prejednávaná vec [v časti náhrady škody z pracovného úrazu vyjadrená v základnom
bodovom ohodnotení sumou 19 575 Sk za bolesť (326,25 bodov x 60 Sk) a sumou 27 000 Sk
za sťaženie spoločenského uplatnenia (460 bodov x 60 Sk)] trpí vadou konania v zmysle
§ 237 písm. a/ O.s.p., jej prejednanie nepatrí do právomoci súdu (§ 7 O.s.p), ale Sociálnej
poisťovni.
Z ustanovenia § 7 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že v občianskom súdnom konaní súdy
prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych,
pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona
neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány. Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy
v občianskom súdnom konaní, len ako to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).
Podľa § 104 ods. 1 veta druhá pred bodkočiarkou O.s.p., ak vec nespadá do právomoci
súdov, alebo ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia
o zastavení konania príslušnému orgánu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na tú skutočnosť, že o nárokoch
zamestnanca vyplývajúcich zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú
pracovným úrazom alebo chorobou z povolania prejednávali a rozhodovali o nich súdy ako
o sporoch, vyplývajúcich z pracovného vzťahu (§ 7 ods. 1 O.s.p.). Išlo o nároky na náhradu za
stratu na zárobku alebo stratu na dôchodku, za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia,
účelne vynaložené náklady spojené s liečením a vecnú škodu [§ 198 ods. 1 písm. a/ až d/
Zákonníka práce – zákona č. 311/2001 Z.z. v znení účinnom do 31. decembra 2004, (ďalej
len „Zákonník práce“)].
Zákonom č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Zákon o sociálnom poistení“) došlo k viacerým zmenám, ktoré sa okrem iných zmien
týkali aj oblasti právomoci súdov. Z § 294 bod 27 uvedeného zákona vyplýva, že (okrem
iného) boli zrušené ustanovenia § 198 ods. 1 písm. a/ až c/, ako aj ustanovenia § 199 až § 213
Zákonníka práce. Z uvedeného preto vyplýva, že jediným nárokom upraveným v Zákonníku
práce z titulu pracovného úrazu alebo choroby z povolania zostala vecná škoda. Ostatné
nároky sú upravené v Zákone o sociálnom poistení, pričom nároku za stratu na zárobku alebo
stratu na dôchodku zodpovedajú nároky na úrazový príplatok (§ 85 a nasl. Zákona
o sociálnom poistení), resp. nárok na úrazovú rentu (§ 88 a nasl. Zákona o sociálnom
poistení), nároku na náhradu nákladov na výživu pozostalých (§ 204 ods. 1 písm. c/
Zákonníka práce) zase zodpovedá nárok na pozostalostnú úrazovú rentu (§ 92 a nasl. Zákona
o sociálnom poistení) a pod.
Od účinnosti novej právnej úpravy, t.j. od 1. januára 2004 o uvedených nárokoch (ako
aj o ďalších úrazových dávkach uvedených v štvrtej hlave Zákona o sociálnom poistení)
rozhoduje Sociálna poisťovňa, ktorej právomoc na prejednanie a rozhodovanie v týchto
veciach vyplýva z ustanovenia § 177, podľa ktorého na konanie vo veciach sociálneho
poistenia sú vecne príslušné organizačné zložky Sociálnej poisťovne. Ide o konanie vo
veciach dávkových v zmysle ustanovenia § 172 ods. 3 písm. a/ Zákona o sociálnom poistení.
Právomoc Sociálnej poisťovne však nie je ani po 1. januári 2004 daná vo veciach
nárokov na mimoriadne zvýšenie odškodnenia za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia;
o týchto nárokoch naďalej rozhoduje súd (§ 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za
bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia).
V danom prípade bolo rozhodujúce posúdiť otázku, či nárok žalobcu na náhradu za
bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške predstavujúcej základné bodové
ohodnotenie vznikol pred účinnosťou Zákona o sociálnom poistení, t.j. pred 1. januárom
2004.
Dovolací súd posúdenie tejto otázky odvolacím súdom, keď za vznik nároku
považoval deň pracovného úrazu žalobcu, nepovažuje za správne. Nárok na náhradu za bolesť
a sťaženie spoločenského uplatnenia vzniká dňom, keď zdravotný stav poškodeného možno
považovať za ustálený. Až po ustálení zdravotného stavu poškodeného možno totiž vykonať
bodového ohodnotenie bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia. Dovolací súd sa v tomto
smere nemá dôvod odkloniť od doterajšej judikatúry (viď napr. Cz 23/83), podľa ktorej pre
vznik nároku na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia nie je rozhodujúca len škodová
udalosť (deň úrazu), ale tiež okamih, kedy sa poškodený dozvedel o škode (jej výške). Táto
býva poškodenému zrejmá až po ustálení zdravotného stavu, ktorý umožňuje posúdiť mieru
preukázateľných nepriaznivých dôsledkov, čo je východiskovou bázou pre stanovenie výšky
náhrady lekárskym posudkom vychádzajúc zo základného počtu bodov, ktorými bolo bolestné
a sťaženie spoločenského uplatnenia ohodnotené.
V prejednávanej veci je nesporné, že posudok o bolestnom a sťažení spoločenského
uplatnenia bol vypracovaný 1. apríla 2005 po tom, čo bol zdravotný stav žalobcu v dôsledku
úrazu, ktorý utrpel 9. novembra 2003, už ustálený a lekár mohol ohodnotiť bolestné
a sťaženie spoločenského uplatnenia. Náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia
nemožno poskytnúť poškodenému zamestnancovi bez lekárskeho posúdenia a následného
ohodnotenia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto z vyššie uvedených dôvodov dospel k záveru,
že na konanie o žalobcom uplatnenom nároku na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského
uplatnenia vo výške zodpovedajúcej základnému bodovému ohodnoteniu stanovenému po
1. januári 2004, nie je daná právomoc súdu v zmysle § 7 O.s.p. Uvedený právny záver
vyplýva aj zo spoločného stanoviska občianskoprávneho a správneho kolégia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 17. mája 2006 číslo Cpj 9/06.
Dovolací súd za nesprávny považuje aj názor odvolacieho súdu, podľa ktorého nárok
na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške zodpovedajúcej
základnému bodovému ohodnoteniu, vrátane ich zvýšenia je jeden nedeliteľný celok. V tomto
smere súhlasí s dovolateľkou, že ide o samostatné nároky, ktorých rozhodovanie pokiaľ ide
o nárok na mimoriadne zvýšenie náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia patrí
do právomoci súdu; o ostatných nárokoch podľa času ich vzniku rozhoduje buď súd alebo
Sociálna poisťovňa.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z uvedených dôvodov napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu v dovolaním napadnutej časti zrušil (§ 243b O.s.p.); v zrušenej časti
konanie zastavil a vec v zastavujúcej časti postúpil Sociálnej poisťovni Bratislava na ďalšie
konanie (§ 243c O.s.p. v spojení s § 104 ods. 1 O.s.p.).
V dovolacom konaní bol úspešný žalovaný 2/ a vedľajšia účastníčka, preto im vzniklo
právo na náhradu trov dovolacieho konania proti žalobcovi, ktorý úspech v dovolacom konaní
nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací
súd im nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nepodali návrh
na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 5. augusta 2010
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková