Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
a12/363664.a4a729.pdf
PDF · 148.61 KB
No categories available
1Nc/24/2010
Najvyšší súd 1 Nc 24/2010
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov 1/ I. P., bývajúceho v
H. 2/ G. P., rod V., bývajúcej v H. zastúpených JUDr. J. L., advokátom v T., proti
odporkyniam 1/ I. M., rod P., bývajúcej v T., 2/ E. Č., rod. P., bývajúcej v H. zastúpeným
Mgr. M. U., advokátom v T., o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva,
vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 22C 246/2009, o vylúčení sudcov Krajského
súdu v Trenčíne z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 4NcC
17/2010, takto
rozhodol:
1. Sudcovia Krajského súdu v Trenčíne JUDr. O. L., JUDr. A. B., JUDr. I. M., JUDr.
B. Č., JUDr. V. Š., JUDr. A. Z., JUDr. A. R., Mgr. Z. Holúbková, JUDr. E. Z., JUDr. E. Z.,
JUDr. G. J., JUDr. S. M., JUDr. V. H., JUDr. E. Vašková, JUDr. J. F., JUDr. E. Z., JUDr. R.
H., JUDr. M. P., JUDr. D. L., JUDr. D. E., JUDr. J. M., JUDr. J. J., JUDr. F. K. a JUDr. P. T.
s ú v y l ú č e n í z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn.
4NcC 17/2010 (veci Okresného súdu Trenčín sp. zn. 22C 246/2009).
2. Sudcovia Krajského súdu v Trenčíne JUDr. J. K., JUDr. R. Vranka, JUDr. N. Č.,
JUDr. S. H., JUDr. O. G., a JUDr. O. S. n i e s ú v y l ú č e n í z prejednávania
a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 4NcC 17/2010 (veci Okresného súdu
Trenčín sp. zn. 22C 246/2009).
O d ô v o d n e n i e
Odporkyne 1/, 2/ prostredníctvom svojho právneho zástupcu písomným podaním
doručeným Okresnému súdu Trenčín 5. mája 2010 namietali popri zaujatosti sudcov
Okresného súdu Trenčín aj zaujatosť sudcov Krajského súdu v Trenčíne a to z dôvodov, že
navrhovateľka 2/ pracovala približne 10 rokov ako zamestnanec Okresného súdu Trenčín vo
funkcii asistentky sudcov Okresného súdu Trenčín a v súčasnosti pracuje viacero rokov na
Krajskom súde v Trenčíne na vedúcom administratívnom pracovnom mieste, švagriná
navrhovateľky 2/ v súčasnosti pracuje na Okresnom súde Trenčín. Vzhľadom na uvedené
skutočnosti majú pochybnosti o nezaujatosti zákonného sudcu, všetkých sudcov Okresného
súdu Trenčín a všetkých sudcov Krajského sudu v Trenčíne.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Trenčíne
(§ 16 ods. 1 tretia veta O. s. p.) posudzoval opodstatnenosť tvrdenej možnosti vzniku
pochybnosti o nezaujatosti sudcov krajského súdu z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je
sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ustanovenia § 14
ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak
so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať
pochybnosti o ich nezaujatosti. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému
prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť
možnosti neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením
zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za
právnu relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu a to :
l. k veci, v rámci ktorého by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe
skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo
2. k účastníkom konania, ktorý by bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo
osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k ním, alebo
3. k zástupcom účastníkov konania, ktorý by bol založený na pomere vykazujúcom
znaky vzťahu uvedeného pod bodom 2.
Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu na
prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne k ich
zástupcom, ktorý by pri všetkej možnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho
objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného
rozhodnutia.
Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ktorého slovenský preklad bol vyhlásený v oznámení
Federálneho ministerstva zahraničných vecí pod č. 209/1992 Zb., ďalej len „dohovor“ ) je
garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom.
Súvislosťou medzi súdom, ktorý je založený na zákone, a jeho nezávislosťou, ako to
vyjadruje článok 6 ods. 1 prvá veta dohovoru („každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu“), garantuje tento dohovor
v celoeurópskom rozmere súčasne sudcovskú nezávislosť aj právo na zákonného sudcu.
Ústavná úprava súdnej a inej právnej ochrany v Slovenskej republike garantuje obdobne
vyjadrené právo na spravodlivý proces [čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ktorá
je uvedená ústavným zákonom č. 23/1991 Zb., ďalej len „listina“; čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky uverejnenej pod č. 460/1992 Zb., ďalej len „ústava“, ktoré články
dávajú každému možnosť (právo) domáhať sa /zákonom/ ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v /zákonom/ určených prípadoch na inom orgáne
/Slovenskej republiky/], do ktorého tiež zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka
nebola odňatá zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 listiny; čl. 48 ods. 1 ústavy, ktoré články
postulujú, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi a že príslušnosť súdu ustanoví
zákon). Ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadruje zhodu
(totožný zámer) na sudcovskú nezávislosť a právo na zákonného sudcu s právnym režimom
podľa dohovoru (v obsahu týchto práv podľa dohovoru a podľa ústavy nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť). Potom platí, že v určitej právnej veci má rozhodovať nezávislý
a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom práce príslušného súdu
a tento zákonný sudca by sa už v ďalšom priebehu konania - pokiaľ by k tomu nebol daný
zákonný dôvod - meniť nemal. Inštitút vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci,
ktorý predstavuje výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu, stanovuje,
aby zákonom predpokladaným postupom a zo zákonom predpokladaných dôvodov bol
zákonný sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Sledovaný cieľ, ktorý tu
umožňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného sudcu, spočíva v zmarení
hroziaceho rizika, že by vo veci mohol konať a rozhodovať zaujatý - nie nestranný - sudca.
Nezávislosť s nestrannosťou a odbornosťou (kvalifikáciou) sudcu sú podmienkami
kvalitného rozhodovania a jeho predvídateľnosti a sledujú tak význam riadneho napĺňania
(poskytovania) spravodlivosti. Nezávislosť a nestrannosť úzko spolu súvisia, často sa
prekrývajú a nie je vždy ľahké ich od seba odlíšiť. Nestrannosť definovaná aj ako
neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti býva považovaná za pojem širší ako
nezávislosť. Nestrannosť sudcu musí byť podstatou jeho funkcie, zatiaľ čo jeho nezávislosť ju
má iba umožňovať. Pod sudcovskou nezávislosťou a nestrannosťou treba rozumieť aj
nezávislosť a nestrannosť každého jednotlivého sudcu.
Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej právnej veci bolo
výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby
voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne
posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje
všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im
zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97).
Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka
súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15
O.s.p.). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu
vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania a
rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie veci nestranným
súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby na
vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom
(I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03). Vzhľadom na to, že rozhodnutie o vylúčení sudcu
podľa § 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie
byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 38 ods. 1 listiny, čl. 48 ods. 1 ústavy), treba trvať
na tom, že sudcu vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci možno skutočne iba
výnimočne a z naozaj závažných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v
súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo. Pri posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze)
v konkrétnej situácii je nutné prihliadať aj na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a Ústavného súdu Slovenskej republiky k danej
problematike.
ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti
sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru.
Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti
Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu
ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné
51 Nc 24/2010
z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa
vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie
nedostatku subjektívnej nestrannosti vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti
(pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko
sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať
pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa
subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje
tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, že spravodlivosť nielenže musí byť
poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („Justice must not only be done, it must
also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj
objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je založený na
vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k
prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. aj k ich zástupcom. Posúdenie nestrannosti
sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť
zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť.
Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného
sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom
jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok
nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava
z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa
zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu
nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na
nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Je potrebné brať zreteľ
na skutočnosť, že spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi vzájomného
pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti; preto závažnosť, ktorá by založila
pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu (znamenala dôvod pre jeho vylúčenie z
prerokúvania a rozhodovania veci), môže aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania uplatňovanej v
judikatúre ESĽP nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci,
účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom
ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať "sine ira et studio", teda nezávisle
a nestranne (porovnaj napr. I. ÚS 332/08).
Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností
prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného
správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik
pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný
oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej
namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava
považovať objektívne za oprávnenú.
Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť,
že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu
objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu
len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré
by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým
vzťahom k veci disponuje.
Sudcovia Krajského súdu v Trenčíne JUDr. O. L., JUDr. A. B., JUDr. I. M., JUDr. B.
Č., JUDr. V. Š., JUDr. A. Z., JUDr. A. R., Mgr. Z. H.., JUDr. E. Z., JUDr. E. Z., JUDr. G. J.,
JUDr. S.M., JUDr. V. H., JUDr. E. V., JUDr. J. F., JUDr. E. Z., JUDr. R. H., JUDr. M. P.,
JUDr. D. L., JUDr. D. E., JUDr. J. M., JUDr. J. J., JUDr. F. K. a JUDr. P. T. uviedli vo
svojich písomných vyjadreniach, že sa cítia byť zaujatí pre priateľský vzťah k navrhovateľke
2/; JUDr. A. Z. navyše aj pre svoj priateľský vzťah k odporkyni 1/ a JUDr. D. L. aj pre vzťah
k zástupcovi navrhovateľov, keďže ide o jej manžela.
Najvyšší súd Slovenskej republiky so zreteľom na deklarované blízke osobné vzťahy
vymenovaných sudcov Krajského súdu v Trenčíne (uvedených vo výroku 1. tohto
rozhodnutia), t.j. z dôvodu ich priateľstva s navrhovateľkou 2/ a u dvoch z týchto sudcov ešte
aj pre ďalšie blízke osobné vzťahy, ako už boli spomenuté, ktoré vzťahy sú relevantné
z hľadiska ustanovenia § 14 ods.1 O.s.p., týchto sudcov vylúčil z prejednávania a
rozhodovania danej veci.
Sudca JUDr. O. S. v písomnom vyjadrení uviedol, že sa vo veci necíti zaujatým.
Sudcovia JUDr. J. K. a JUDr. R. V. (predseda a podpredseda súdu) vo svojich písomných
vyjadreniach uviedli, že sa cítia byť zaujatí, lebo navrhovateľka 2/ je ich podriadenou
a dlhodobo ju poznajú. Sudkyňa JUDr. N. Č. sa cítila byť zaujatou preto, lebo navrhovateľku
2/ osobne pozná, prichádza s ňou pracovne denne do styku. Sudcovia JUDr. S. H. a JUDr. O.
G. uviedli, že sa cítia byť zaujatí, lebo navrhovateľku 2/ osobne poznajú.
Z uvedených vyjadrení vyplýva, že sudcovia JUDr. J. K., JUDr. R. V., JUDr. N. Č.,
JUDr. S. H. a JUDr. O. G. nachádzali svoju subjektívnu zaujatosť v profesionálnom, resp.
pracovnom vzťahu k navrhovateľka 2/, ktorá je zamestnaná na tom istom súde. Tento vzťah
však - rovnako ako vzťah medzi sudcami navzájom - je založený na profesionalite. Chýba tu
preto objektívny základ nimi konštatovanej zaujatosti. Pokiaľ by totiž z takéhoto základu bol
vyvodzovaný opačný záver, teda pochybnosti o tom, či takýto sudcovia (poznajúci
navrhovateľku 2/ zo spoločného pracoviska, kde pracovne spolu prichádzajú do styku) budú
schopní nezaujato a spravodlivo rozhodovať, znamenalo by to vlastne, že výlučne pracovný
a kolegiálny vzťah medzi sudcami a zamestnancami súdu (obdobne tiež medzi sudcami
navzájom) prezumuje vo všeobecnosti porušovanie sudcovských povinností a zásad
sudcovskej etiky. Ak rámec týchto vzájomných vzťahov neprekročí hranicu profesionálnosti
a kolegiálnosti a takéto prekročenie uvedení sudcovia vo svojich opakovaných vyjadreniach
netvrdili, nemožno mať bez ďalšieho pochybnosti o nezaujatosti týchto sudcov. Až
v prípade, že by uvedený vzájomný vzťah prerástol cez rýdzo profesionálny rámec výkonu
funkcie sudcu a nadobudol charakter bližšieho osobného vzťahu, pôjde totiž o okolnosť
vzbudzujúcu opodstatnené pochybnosti o nezaujatosti a teda vtedy by išlo o dôvod pre
vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Vzťahy medzi sudcami
a zamestnancami súdu (obdobne ako vzťahy medzi sudcami navzájom), ktoré však bežný
pracovný a kolegiálny rámec neprekračujú [t. j. ak tieto vzťahy spočívajú iba na tom, že sa
sudcovia a zamestnanci súdu navzájom poznajú, pretože pôsobia na rovnakom súde
a prichádzajú aj spolu pracovne do styku], nemajú samé osobe povahu dôvodov vylučujúcich
sudcu z prejednávania a rozhodovania veci týkajúcej sa takéhoto zamestnanca súdu. Iba tá
skutočnosť, že určitá vec sa týka zamestnanca súdu, ku ktorému majú sudcovia len
profesionálny, pracovný vzťah, nemôže preto založiť pomer predpokladaný ustanovením §
14 ods. 1 O.s.p. Pokiaľ JUDr. J. K. a JUDr. R. V. poukazovali aj na vzťah nadriadenosti
k navrhovateľke 2/ z titulu ich funkcii (predseda a podpredseda súdu), ani táto skutočnosť na
uvedených záveroch nič nemení. Sudcu vylučuje z prejednávania a rozhodovania veci o. i.
vzťah (stav) určitej (napr. ekonomickej) závislosti – v danom prípade takýto vzťah nie je ani
tvrdený; samotný uvedený profesionálny a pracovný vzťah a to bez zreteľa, či /len/ v pozícii
sudcu alebo /aj/ v pozícii funkcionára súdu (treba poznamenať, že i plnenie tejto úlohy, resp.
funkcie je podmienené neoddeliteľným statusom sudcu), nie je dôvodom pre jeho vylúčenie.
Sudcovia Krajského súdu v Trenčíne JUDr. J. K., JUDr. R. V., JUDr. N. Č., JUDr. S.
H., JUDr. O. G., a JUDr. O. S., ktorí sú vymenovaní vo výroku 2. tohto rozhodnutia, vo
svojich vyjadreniach nepotvrdili existenciu právne relevantného vzťahu vylučujúceho sudcu z
prejednávania a rozhodovania veci. A keďže ani zo spisu nevyplývajú žiadne skutočnosti,
ktoré by spochybňovali ich nezaujatosť, rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že
títo sudcovia nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 10. augusta 2010
JUDr. Daniela Š v e c o v á, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Hrčková Marta .