Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)bfc/366578.1e07e6.pdf
PDF · 181.82 KB
No categories available
8Sžo/142/2009
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 8Sžo/142/2009
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu
senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny
Berthotyovej, PhD., v právnej veci žalobkyne: E., nar. X., bytom M., zast.: JUDr. M.,
advokátkou so sídlom S., proti žalovanému: 1/ Ministerstvo obrany Slovenskej republiky
so sídlom Kutuzovova 8, 832 47 Bratislava, 2/ Územná vojenská správa Žilina, Rajecká
cesta 18, 010 Žilina, 3/ Vedúci služobného úradu Územnej vojenskej správy Žilina,
Rajecká cesta 18, 010 10 Žilina, žalovaní 2/a 3/ spoločne zast.: JUDr. J., adv. so sídlom K.,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, na odvolanie žalovaného proti
rozsudku Krajského súdu v Žiline zo dňa 16. decembra 2008 č. k. 21S 102/2007–136, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline
zo dňa 16. decembra 2008 č. k. 21S 102/2007–136 p o t v r d z u j e .
Účastníkom právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
2
I.
Konanie na správnom orgáne
Rozhodnutím č. p.: ÚVS ZA-137-3/2007-OÚ z 15. júna 2007 Vedúceho služobného
úradu Územnej vojenskej správy žalovaný 2/ ako odvolací správny orgán podľa § 138 ods. 1
zákona č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej
na účely tohto rozsudku len „zák. č. 312/2001 Z.z.“) zamietol podľa § 138 ods. 6 cit. zákona
odvolanie žalobkyne a potvrdil odvolaním napadnuté rozhodnutie vydanom vedúcim
služobného úradu Územnej vojenskej správy Žilina č. p.: OÚ-N-5-102/2005 zo dňa
28.02.2006, ktorým bola štátna zamestnankyňa odvolaná zo štátnozamestnaneckého pomeru
podľa § 40 ods. 2 písm. b) a § 126 písm. b) zák. č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe.
V svojom rozhodnutí žalovaný po zrekapitulovaní úkonov správnych orgánov uviedol,
že keďže vedúci služobného úradu Vyššej vojenskej správy, ktorý konal do 31.05.2006 ako
príslušný odvolací orgán podľa vtedy účinného ust. § 138 ods. 1 písm. c) zák. č. 312/2001
Z.z., už v dôsledku zmeny tohto právneho predpisu od 01.06.2006 nebol oprávnený konať
a rozhodovať, vo veci vrátenia správnemu orgánu na ďalšie konanie bol povinný konať
vedúci služobného úradu Územnej vojenskej správy Žilina.
Ďalej žalovaný uviedol, že v medziach právneho názoru správneho súdu odvolací orgán
v súlade s § 138 ods. 5 zák. č. 312/2001 Z.z. a príslušnými ustanoveniami Správneho
poriadku preskúmal napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu, konanie doplnil a zistené
nedostatky odstránil.
K nutnosti napraviť nedostatočné odôvodnenie žalovaný uviedol, že prvostupňové,
ako aj druhostupňové konanie tvorí jeden celok a ustanovenia zákona č. 71/1967 Zb.
vzťahujúce sa na vydanie prvostupňového rozhodnutia majú všeobecnú platnosť a vzťahujú sa
aj na odvolacie konanie (zásada dvojinštančnosti konania), tzn. odvolací orgán má právomoc
doplniť dokazovanie a zistené nedostatky odstrániť tak, aby napadnuté rozhodnutie mohol
potvrdiť a nemusel rozhodnutie prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť späť prvostupňovému
orgánu na konanie. Súčasne žalovaný na druhej strane zdôraznil, že pre správne konanie
neplatí vo všeobecnosti zásada koncentrácie konania, čo znamená, že účastník konania môže
3
svoje pripomienky a návrhy na dokazovanie uplatniť len v určitom, konkrétnom štádiu
konania.
Navyše žalovaný zdôraznil, že viazanosť správneho orgánu právnym názorom
správneho súdu platí za predpokladu, že nie je vylúčená aplikácia právneho názoru na nové
skutkové alebo právne skutočnosti (str. 4 rozhodnutia).
Ďalej žalovaný zrekapituloval skutkový stav, tzn. že v dôsledku ministrom obrany
vydanej tabuľky počtov č. 105050 zo dňa 19.09.2005, ktorá nadobudla účinnosť 01.01.2006,
bude na základe schválenej systemizácie zrušené štátnozamestnanecké miesto žalobkyne
a k tomu patriaca funkcia hlavný referent oddelenia mierového doplňovania a civilnej služby
v služobnom úrade Územnej vojenskej správy Žilina. Ďalej bolo žalobkyni oznámené,
že služobný úrad nemá v systemizácii pre ňu zodpovedajúce miesto voľné, a v tomto prípade
nemôže svoju ponukovú povinnosť ani splniť, pričom ponúknuť štátnozamestnanecké miesto
na trvalé preloženie do iného služobného úradu nie je vedúci úradu oprávnený a služobnému
úradu neprináleží sprostredkovať voľné štátnozamestnanecké miesto do iného služobného
úradu vzhľadom na to, že takúto povinnosť mu zákon neukladá.
Podľa žalovaného žalobkyňa podľa opisu činnosti štátnozamestnaneckého miesta
vykonávala štátnu službu v odbore obrana. Organizačne bola zaradená do oddelenia
mierového doplňovania a civilnej služby, plnila úlohy odborného úseku štátnej správy a podľa
najnáročnejšej činnosti jej patrila funkcia hlavný referent. Do organizačnej zmeny a zrušenia
štátnozamestnaneckých miest v systemizácii plnilo úlohy odborného úseku štátnej správy
na tomto oddelení vo funkcii hlavný referent 13 štátnych zamestnancov, pričom
najnáročnejšia činnosť bola u všetkých totožná a len v rámci najnáročnejšej činnosti a ostatnej
činnosti boli úlohy diferencované.
Žalovaný zdôraznil, že žalobkyňa mala totožné úlohy s ďalším štátnym zamestnancom
a boli špecifikované na úsek civilnej služby. V novej organizačnej súčastí, tzn. v skupine
národnej registrácie, do ktorej patrí aj úsek alternatívnej služby, s účinnosťou od 01.01.2006
boli vytvorené len 2 štátnozamestnanecké miesta, z ktorých ani jeden opis činnosti nie je
totožný s predchádzajúcimi opismi činnosti štátnozamestnaneckých miest na oddelení
mierového doplňovania a civilnej služby, avšak z toho jeden vypracovaný opis činnosti
4
obsahuje v kumulácii s plnením iných úloh aj úsek alternatívnej služby. Na obsadenie
vytvorených štátnozamestnaneckých miest v skupine národnej registrácie, všetci štátni
zamestnanci spĺňali kvalifikačné predpoklady, mali porovnateľnú doterajšiu náročnosť nimi
vykonávanú štátnu službu a porovnateľné výsledky služobného hodnotenia.
Ďalej sa žalovaný v svojom rozhodnutí podrobne vysporiadal s námietkami žalobkyne
obsiahnutými v podanom odvolaní.
Na základe takto vyhodnoteného skutkového stavu žalovaný dospel k záveru,
že žiadosti žalobkyne o zrušenie napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu pre dôvody
uvedené v odvolaní, nevyhovuje, lebo nezistil také nedostatky, pre ktoré by bolo potrebné
ho považovať za vecne nesprávne a nezákonné.
II.
Konanie na prvostupňovom súde
Proti tomuto rozhodnutiu podala žalobkyňa na Krajský súd v Žiline žalobu
zo 06.08.2007.
Krajský súd ako súd prvého stupňa preskúmal napadnuté rozhodnutie Vyššej vojenskej
správy Žilina, ako aj prvostupňového správneho orgánu a dospel k záveru, že žaloba je
dôvodná, a preto pri aplikácii § 250j ods. 3 v spojení s § 250j ods. 2 písm. c) O.s.p. zrušil
rozhodnutia správnych organov.
V pôvodnom súdnom konaní sp. zn. 10S l65/2006 krajský súd dospel k záveru,
že preskúmavané rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu bolo
nutné zrušiť z dôvodov § 250j ods. 2 písm. c) a d) O.s.p. a preto tak učinil rozsudkom
dňa 27.02.2007. V tomto rozsudku krajský súd predovšetkým jednoznačne zdôraznil,
že preskúmavané rozhodnutie odvolacieho orgánu nemôže nahrádzať čo do výrokovej časti,
odôvodnenia a ostatné náležitostí rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, ktoré bolo
nedostatočne odôvodnené. Takýto prístup odvolacieho správneho orgánu podľa krajského
súdu nie je v súlade so zásadou dvojinštančnosti konania. Navyše rozhodnutie
5
prvostupňového správneho orgánu krajský súd posúdil ako nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov, ktoré ako nezákonné bolo potrebné zrušiť.
Po tomto zrušovacom súdnom rozhodnutí, napriek obsahu skoršieho rozsudku
krajského súdu a jeho odôvodnenia (nezrušil prvostupňové správne rozhodnutie), vo veci
ďalej konal Vedúci služobného úradu Územnej vojenskej správy v Žiline, ktorý
po preskúmaní opravného prostriedku žalobkyne prvostupňové rozhodnutie potvrdil.
Krajský súd preto na prvom mieste zdôraznil, že povinnosťou správnych orgánov bolo
preukázať, že funkcia, ktorú zastávala navrhovateľka, vo vzťahu ku ktorej skončila územná
vojenská správa štátnozamestnanecký pomer odvolaním, bola zrušená a nebola k 01.01.2006
zaradená do novej organizačnej štruktúry na Územnej vojenskej správe Žilina. Ďalej mali
tieto správne orgány povinnosť preukázať, že nielen funkcia, ktorú vykonávala
navrhovateľka, bola zrušená, ale že náplň funkcie, ktorú vykonávala žalobkyňa pod názvom
hlavný referent v odbore štátnej služby 2.09 Obrana, vôbec v novej štruktúre Územnej
vojenskej správy Žilina k 01.01.2006 nebola obsiahnutá a pracovná náplň, ktorú žalobkyňa
vo svojej funkcii vykonávala, nebola pretransformovaná, resp. rozdelená do pracovnej náplne
a do iných funkcií, ktoré v systéme Územnej vojenskej správy k 01.01.2006 boli vytvorené.
Krajský súd poukázal, že na rozdiel od tejto povinnosti, ktorú mala ako právny názor
súdu rešpektovať, Územná vojenská správa Žilina preukázala len tú skutočnosť, že v dôsledku
organizačných zmien došlo k zníženiu z pôvodných 27 štátnozamestnaneckých miest
na stanovených 9 štátnozamestnaneckých miest k 01.01.2006. Jej tvrdenia, že v novej
štruktúre od 01.01.2006 boli vytvorené výlučne nové miesta, nestotožnené s 5 pôvodnými
štátnozamestnaneckými miestami (vytvorenými do 31.12.2005), ani z obsahu správneho
spisu, ani preskúmavaných rozhodnutí preukázané neboli.
Okrem toho krajský súd s poukazom na svoj skorší rozsudok konštatoval, že podstatné
skutkové dôvody musia byť obsiahnuté v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia
správneho orgánu prvého stupňa a súčasťou správneho spisu musia byť listinné dôkazy, ktoré
sa viažu k pôvodnej organizačnej štruktúre, v ktorej vykonávala navrhovateľka
štátnozamestnaneckú funkciu, viažu sa k jej pracovnému zaradeniu (pracovnej náplni),
kvalifikačným, odborným a iným predpokladom pre výkon jej funkcie, a musia byť aj dôkazy
6
viažuce sa k porovnaniu novej organizačnej štruktúre tak, aby boli zrejmé bez ohľadu
na názov pracovného zaradenia, a to z hľadiska kvalifikačného, odborného a iného, ktoré
miesta z hľadiska novej štruktúry je možné stotožniť alebo sú porovnateľné s miestom, ktoré
v štátnozamestnaneckom pomere vykonávala žalobkyňa.
Žalovaný napriek uvedenému právnemu názoru krajského súdu takto nepostupoval,
nezrušil prvostupňové správne rozhodnutie a znovu prejednal odvolanie žalobkyne. Tým
opätovne spôsobil podľa krajského súdu situáciu, kedy je prvostupňové rozhodnutie
správneho orgánu nedostatočne odôvodnené. Z obsahu tohto rozhodnutia nevyplývajú
skutočnosti, ktoré by preukazovali, že rozhodnutie je vydané v súlade so zákonom.
K zrušeniu rozhodnutia preto krajský súd pristúpil z dôvodov uvedených v § 250j ods. 3
v spojení s § 250j ods. 2 písm. c) O.s.p. a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie.
Vo vzťahu k žalovanému 1/ krajský súd konanie zastavil s odôvodnením, že žalovaný 1/
nie je druhostupňovým správnym orgánom, ktorého rozhodnutie by bolo predmetom
preskúmavania.
III.
Odvolanie žalovaných
Vo včas podanom odvolaní zo dňa 09.02.2009 (č. l. 155) žalovaní 2/ a 3/
prostredníctvom svojho právneho zástupcu napadli v celom rozsahu rozsudok prvostupňového
súdu v súlade s § 205 a nasl. O.s.p., z dôvodov ustanovených v § 205 ods. 2 písm. c)
a písm. f) O.s.p.
Predovšetkým uviedli, že z dokladov vzťahujúcich sa k veci a zo súdom vykonaného
dokazovania a s odkazom na ust. § 13 ods. 1 písm. b), § 28 ods. 2, § 29 ods. 4 ako aj § 40
ods. 2 písm. b) zák. č. 312/2001 Z.z. možno jednoznačne konštatovať, že pri rozhodovaní
prvostupňového a druhostupňového správneho orgánu boli splnené zákonné podmienky
skončenia štátno-zamestnaneckého pomeru odvolaním podľa § 40 ods. 2 písm. b)
7
Ďalej zdôraznili, že v svojom konaní dôsledne uplatňovali apelačný princíp (§ 138
ods. 5 zák. č. 312/2001 Z.z.) ktorý umožňuje napraviť rozhodnutie prvého stupňa, a navyše
poukázali na skorší rozsudok krajského súdu, ktorým neuplatnil svoju právomoc vyplývajúcu
mu z § 250j ods. 2 O.s.p. v tom rozsahu, aby zrušil aj rozhodnutie správneho orgánu prvého
stupňa.
Takisto poukázali, že krajský súd rozhodol nad rámec žaloby, kedy žalobkyňa
nenamietala ako dôvod na zrušenie žaloby skutočnosť, že rozhodnutie žalovaného 2/ nebolo
dostatočne odôvodnené.
Záverom vyslovili požiadavku, aby odvolací súd v súlade s § 220 O.s.p. rozsudok
krajského súdu zmenil a žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietol a zaviazal ju na náhradu
trov konania.
IV.
Právne názory odvolacieho súdu
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10
ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
podľa § 212 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku len
„O.s.p.“). Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204
ods. 1 O.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 v spoj. s ust.
§ 250j ods. 1 O.s.p. odvolanie prípustné, vo veci v zmysle dôvodov uvedených v § 250ja
ods. 2 O.s.p. nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu dospel k záveru,
že odvolanie nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny, a preto
ho po preskúmaní dôležitosti odvolacích dôvodov postupom uvedeným v § 219 ods. 1 O.s.p.
potvrdil.
Po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku
krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu Najvyšší
súd s prihliadnutím na ust. § 219 ods. 2 v spoj. s § 372p ods. 1 O.s.p. konštatuje, že nezistil
dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu
so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého
8
rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie
výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v prevažujúcom rozsahu a aby
nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi
závermi krajského súdu, Najvyšší súd sa v svojom odôvodnení následne obmedzí
iba na rekapituláciu niektorých vybraných bodov odôvodnenia napadnutého rozsudku
a doplnenia svojich odlišných zistení a záverov zistených v odvolacom konaní (§ 219 ods. 2
O.s.p. umožňuje odvolaciemu súdu doplniť odôvodnenie prvostupňového súdu o ďalšie
dôvody).
Žalovaní 2/ a 3/ v svojom odvolaní najmä poukazovali na apelačný princíp
predovšetkým obsiahnutý v § 138 ods. 5 zák. č. 312/2001 Z.z., ktorý umožňuje napraviť
rozhodnutie prvého stupňa. Na základe uvedeného ďalej žalovaní 2/ a 3/ vyslovili, že z toho
dôvodu nemožno sa stotožniť s názorom, že odvolací orgán v tomto smere mal postupovať
v rozsahu zákona o správnom konaní. Teda dovolací orgán má právomoc, ktorú používa
v prípade, ak je výrok rozhodnutia v súlade s hmotným právom, zákonnou úpravou, avšak je
potrebné náležité odôvodnenie. V tomto prípade odvolací orgán rozhodnutie prvostupňového
orgánu potvrdí a v odôvodnení svojho rozhodnutia uvedie, ktoré dôvody ho viedli k jeho
rozhodnutiu.
S uvedenou argumentáciou sa Najvyšší súd nestotožnil.
Podľa § 138 ods. 5 zák. č. 312/2001 Z.z. v znení účinnom v čase vydania
prvostupňového rozhodnutia (28.02.2006) odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie
v celom rozsahu. Ak je to potrebné, konanie doplní a prípadné zistené nedostatky odstráni.
Z ustanovenia § 125 zák. č. 312/2001 Z.z. v hore uvedenom znení vyplýva subsidiárna
pôsobnosť zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) na všetky konania
vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru s výnimkou výberových konaní, kvalifikačnej
a nominačnej skúšky, zriaďovania osobitných komisií podľa tohto zákona a pracovnej cesty.
Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými
právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo
zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náleţitosti.
9
Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie,
ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení
dôkazov, ako pouţil správnu úvahu pri pouţití právnych predpisov, na základe ktorých
rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania
a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
Správne krajský súd sa vysporiadal s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu
z 28.02.2006, ak vyslovil, že je nepreskúmateľné. Je celkom irelevantná námietka žalovaných
2/a 3/, že tak učinil bez opory v žalobe, lebo z ustanovenia § 250j ods. 3 O.s.p. vyplýva
požiadavka na správne súdy postupom „ex offo“ zrušiť všetky rozhodnutia správnych
orgánov, ktoré boli vydané na základe neúčinného právneho predpisu a tiež, ak sú
nepreskúmateľné pre:
1. nezrozumiteľnosť,
2. nedostatok dôvodov,
3. neúplnosť spisov správneho orgánu alebo z dôvodu, že spisy neboli predložené.
Je nepochybné, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu z 28.02.2006
kritériám uvedených v § 47 ods. 3 správneho poriadku vôbec nevyhovuje a je
nepreskúmateľné z titulu nedostatku dôvodov.
Najvyšší súd už opakovane v svojich rozhodnutiach (napríklad sp. zn. 5Sž 37/2006
a 5Sžf 89/2007) vyslovil záver, že odôvodnenie rozhodnutia orgánu verejnej správy musí
obsahovať logickú, právnu a presvedčivú argumentáciu; v prípade sporu o ukončení
štátnozamestnaneckého pomeru jasnú a presvedčivú argumentáciu o splnení formálnej
a materiálnej podmienky o neexistencii náhradného miesta, tzn. že priemernému adresátovi je
daná možnosť z mu predloženého odôvodnenia pochopiť
- na základe akých skutočností (dôkazných prostriedkov) a v akom rozsahu bol zistený
skutkový stav,
- správnosť právnych noriem aplikovaných na skutkový stav a
- právne závery nevybočujúce z logiky aplikácie práva a vedúce k myšlienke obsiahnutej
vo výrokovej časti.
10
Takéto požiadavky Správny poriadok bez rozlíšenia požaduje nielen od rozhodnutia
odvolacieho ale aj od prvostupňového správneho orgánu. Preto pod pojmom zásada
dvojinštančnosti konania nie je možné rozumieť oprávnenie odvolacieho orgánu,
aby v odvolacom konaní naprával nedostatočné odôvodnenie prvostupňového orgánu,
ale naopak, oprávnenie, kedy nespokojný účastník proti dôvodom „expresis verbis“
vysloveným v odôvodnení rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu vznáša svoje
odvolacie námietky.
Avšak namiesto hore uvedeného zdôvodnenia a vysvetlenia, prečo v prípade žalobkyne
muselo dôjsť k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru prvostupňový správny orgán
žalovaný iba doslovne a mechanicky citoval v odôvodnení svojho rozhodnutia znenie
ust. § 40 ods. 2 písm. b) a odseku 4 zák. č. 312/2001 Z.z.
Ďalej svoju „citačnú“ časť odôvodnenia zavŕšil stručným textom odôvodnenia:
„Na základe R MO SR č. V-13/2005 o organizačných zmenách Vyššej vojenskej správy
v Banskej Bystrici a územných vojenských správ k 1.1.2006 sa v dôsledku zmeny systemizácie
štátnozamestnaneckých miest v rozpočtovej kapitole Ministerstva obrany SR na rok 2006
rušia štátnozamestnanecké miesta v uvedených sluţobných úradoch. Podľa čl. 5, písm. e)
citovaného rozkazu dochádza uvedeným dňom k reorganizácii Územnej vojenskej správy
Ţilina zníţením tabuľkových počtov zamestnancov. V dôsledku zmeny v systemizácii sa dňom
31.12.2005 ruší Vaše štátnozamestnanecké miesto - funkcia, ktorú ste do t. č. podľa platných
tabuliek počtov ÚVS Ţilina vykonávali. “
Z takéhoto odôvodnenia skutočne nevyplývajú konkrétne dôvody a logické závery
(ako správne uviedol krajský súd), ktoré by mohli žalobkyňu presvedčiť o formálnych
a materiálnych prekážkach brániacich v jej zotrvaní v štátnozamestnaneckom pomere.
Zákon neumožňuje žalovanému takýto postup. Naopak, ako už raz Najvyšší súd
zdôraznil, žalobca sa s týmito právnymi skutočnosťami mal zákonným spôsobom
vysporiadať. Túto svoju povinnosť si však žalovaný nesplnil. Uvedený postup žalovaného je
o to pre Najvyšší súd zarážajúci, lebo už raz krajský súd v svojom zrušujúcom rozsudku
(sp. zn. l0S 165/2006 zo dňa 27.02.2007) upozornil žalovaného na nedostatky v odôvodnení,
a už preto bolo v demokratickej spoločnosti logicky očakávateľné (zásada zákonnosti
11
v zmysle § 3 ods. 1 Správneho poriadku), že žalovaný vedený týmto právnym názorom bude
venovať odôvodneniu prvostupňového rozhodnutia v zmysle § 250j ods. 6 O.s.p. zvýšenú
pozornosť. Toto sa však nestalo.
Ako už raz Najvyšší súd zdôraznil, žalovaný v rozpore so zásadou spravodlivého
procesu (viď články 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1 v spojení s ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky,
resp. čl. 36 ods. 1 a 4 Listiny základných práv a slobôd) vôbec netrval, aby prvostupňový
správny orgán žalobkyni bližšie naznačil s jasnou väzbou a na základe logických súvislostí
na svoje skôr uvedené skutkové zistenia, poprípade indikoval dôvodnosť svojho úsudku,
prečo je nutné so žalobkyňou skončenia štátnozamestnaneckého pomeru ukončiť odvolaním
za situácie, keď žalobkyňa túto skutočnosť počas správneho konania aktívne spochybňovala.
Najvyšší súd už v svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (napríklad rozhodnutie
5Sž 37/2006) viackrát zdôraznil, že nedostatok odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu
na jednej strane sťažuje obranu účastníka proti rozhodnutiu, s ktorým nesúhlasí, lebo mu je
odňatá možnosť poukázať na nesprávnosť záverov konajúceho orgánu štátnej moci,
a na strane druhej sa vytvára prekážka pre súdny prieskum napadnutého rozhodnutia, lebo
konajúci súd v dôsledku neexistencie alebo nedostatku úsudkov a logických väzieb medzi
nimi a deklarovanými právnymi závermi nemôže posúdiť ich zákonnosť.
Na základe uvedeného pre Najvyšší súd z ustanovenia § 47 ods. 3 vyplýva záver,
že už v prvostupňovom rozhodnutí o skončení štátnozamestnaneckého pomeru musí byť
jasne, precíznym spôsobom a konkrétnym právnym ustanovením špecifikovaná prekážka,
ktorá bráni prvostupňovému orgánu pokračovať so žalobkyňou v tomto pomere, ale tiež
skutočnosti, ktoré boli podkladom na rozhodnutie a rovnako jasná odpoveď, aké úvahy
žalobca akceptoval a prečo pri prijímaní svojho odmietavého rozhodnutia.
Najvyšší súd však poukazuje, že v predmetnom odôvodnení prvostupňového
rozhodnutia žalovaného takéto závery absentovali a tento nedostatok, ktorý môže mať
jednoznačný dopad na zákonnosť samotného rozhodnutia musí súd vykonávajúci správny
prieskum zobrať postupom „ex offo“ na vedomie.
12
Preto Najvyšší súd musí v súlade s krajským súdom konštatovať, že napadnuté
rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné.
Najvyšší súd otázku dodržiavania povinnosti riadne a presvedčivo odôvodniť každé
rozhodnutie orgánu štátnej moci odvíja od právnych záverov judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva – najmä rozsudok vo veci García Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999,
podľa ktorého čl. 6 ods. 1 Európskeho Dohovoru o ochrane práv a slobôd však nemožno
chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument nespokojného účastníka; súd
sa preto pri zamietnutí žaloby v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia rozhodnutia
preskúmavaného orgánu štátu. Iba ak súd, ktorý preskúmava napadnuté rozhodnutie, dospeje
k záveru, že toto rozhodnutie je podrobne odôvodnené tak v časti týkajúcej sa skutkových
zistení, ako aj v časti týkajúcej sa právneho posúdenia veci, potom v zmysle tejto judikatúry
nie je na škodu veci, ak súd iba stručne uvedie, že si osvojuje popis skutkových okolností, tak
ako ich zistil a uviedol vo svojom rozhodnutí správny orgán.
Na základe uvedených záverov Najvyšší súd vyhodnotil odvolacie námietky žalovaných
2/ a 3/ ako nedôvodné.
Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností,
po vyhodnotení námietok žalobcu a stanoviska žalovaného ako aj s prihliadnutím na závery
obsiahnuté v svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, najmä už v citovaných rozhodnutiach
sp. zn. 5Sž 37/2006, 5Sžf 89/2007 alebo 5Sži 1/2009, pri ktorých Najvyšší súd nezistil žiaden
relevantný dôvod, aby sa od nich odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia,
zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho
stanoviska), s osvojením si argumentácie krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 2 O.s.p.
rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.
O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1
v spojitosti s § 250k ods. 1 O.s.p., podľa ktorého iba úspešný žalobca má právo na úplnú
náhradu trov tohto konania. Nakoľko žalovaný v odvolacom konaní nebol úspešný, o náhrade
trov konania sa mohlo rozhodovať iba vo vzťahu k žalobkyni. Podmienkou pre priznanie
náhrady trov právneho zastúpenia je ich doloženie do spisu počas konania alebo dovyčíslenie
v 3 - dňovej lehote po vyhlásení rozsudku.
13
Podľa § 151 ods. 1 O.s.p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh
spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada
trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní
od vyhlásenia tohto rozhodnutia.
Podľa § 151 ods. 2 O.s.p. platí, ţe ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli,
súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia
s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia
iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd
nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Nakoľko právna zástupkyňa žalobkyne tak nekonala a zo spisu nevyplynuli
najvyššiemu súdu žiadne ďalšie výdavky, Najvyšší súd úspešnej žalobkyni náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal.
Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol
bez pojednávania, lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci
prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho
zúčastniť), nešlo o vec v zmysle § 250i ods. 2 O.s.p. (úprava podmienok na prepustenie
zamestnanca zo štátnozamestnaneckého pomeru je spojená s verejnoprávnymi vzťahmi),
v konaní nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných
dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c
ods. 1 O.s.p.).
V Bratislave 17. augusta 2010
Ing. JUDr. Miroslav Gavalec, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
14
Ľubica Kavivanovová