Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Sžf/9/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a členiek senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Aleny

Adamcovej, v právnej veci žalobkyne E. S., bytom v N., zastúpenej JUDr. B. N.,

advokátom so sídlom v B., proti žalovanému Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky,

Nová ulica 13, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.

I/226/2405-38141/2009/990526-r z 23. marca 2009, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku

Krajského súdu v Trenčíne z 26. augusta 2009, č.k. -51, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 26. augus-

ta 2009, č.k. -51, p o t v r d z u j e.

Žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala

preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného uvedeného v záhlaví tohto rozsudku,

ktorým ako odvolací orgán podľa o správe daní a poplatkov

a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej

2

v texte len „“) potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu

Nové Mesto nad Váhom č. /Sko z 12. novembra 2008, ktorým podľa

bol žalobkyni ako daňovému subjektu

vyrubený rozdiel dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2003 v sume

7164,70 € (215 844 Sk) s tým, že jej bola uložená povinnosť rozdiel dane v uvedenej sume

zaplatiť do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto platobného výmeru na účet vedený v štátnej

pokladnici.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že - potom, ako bolo predchádzajúce rozhodnutie

žalovaného rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 14. novembra 2007 pre

procesné pochybenie správnych orgánov zrušené – krajský súd skonštatoval, že skutkový stav

bol zistený dostatočne a spoľahlivo, dôkazy boli vyhodnotené v súlade so zákonom a z toho

dôvodu námietku žalobkyne o nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nedostatok dôvodov

považoval za nedôvodnú. Zdôraznil, že žalovaný sa zaoberal vo svojom rozhodnutí

námietkami žalobkyne podrobne, boli teda predmetom odvolacieho konania a pokiaľ

zdôvodnenie námietok žalobkyňa nazýva „účelové výhovorky“, ide o jej ničím nepodložený

subjektívny názor a paušálne, nekonkrétne tvrdenie. Z

nevyplýva totiž povinnosť správcu dane zapracovať námietky do protokolu z daňovej

kontroly, ale má len oprávnenie opraviť chyby alebo vyhotoviť dodatok k protokolu, pričom

námietky žalobkyne k údajnému tvrdeniu žalovaného o nevykonaní opakovanej daňovej

kontroly a neúprave dokazovania vo vyrubovacom konaní, sú len tvrdenia vytrhnuté

z kontextu rozhodnutia, a preto nedôvodné. Krajský súd poukázal na skutočnosť, že po

zrušení pôvodného rozhodnutia žalovaného z 03. mája 2007, správca dane postupoval

v súlade so pri odstraňovaní procesných pochybení, aby žalobkyňa ako

účastníčka daňového konania neutrpela ujmu na svojich právach. Zdôraznil, že žalobkyňa

mala možnosť sa k jednotlivým dôkazom vyjadriť, mohla navrhnúť ich zopakovať, doplniť

a tiež navrhnúť možné dôkazy, pričom toto právo účastníčky konania využila tak, že nič

konkrétne k vykonaným dôkazom neuviedla, nepredložila nový dôkaz, ani nenavrhla

vykonať ďalší dôkaz s tým, že zotrváva na svojich námietkach. Týmto postupom správca

dane odstránil procesné pochybenia, pričom dôkazy boli zadovážené zákonným spôsobom,

preto z nich pri rozhodovaní vychádzal a ďalšie námietky žalobkyne v tomto smere považoval

za právne irelevantné.

3

Pokiaľ žalobkyňa napádala skutkové závery daňových orgánov tvrdiac, že sú

v rozpore so skutočným obsahom dôkazov, krajský súd konštatoval, že správca dane

i žalovaný použil ako dôkaz všetky prostriedky, ktorými mohol zistiť a objasniť skutočnosti

rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti, čo je v súlade s § 29 ods.4

Pokiaľ si žalobkyňa uplatnila daňový výdavok 300 000 Sk, ktorú sumu

uhradila 29. decembra 2003 v hotovosti za sekretárske služby a služby s vozidlom podľa

zmluvy o dielo zo 14. februára 2003 dodávateľovi K. S. S., ktorý výdavok jej správca

neuznal, krajský súd podľa vyhodnotenia dôkazov zhodne ako daňové orgány dospel

k názoru, že účtovné doklady žalobkyne sú nevierohodné a vynaloženie uvedeného výdavku

nebolo preukázané. Uvedená spoločnosť totiž na udanej adrese nesídli od 15. apríla 2003, je

nefunkčná, nevykonáva podnikateľskú činnosť, poštové zásielky nepreberá, kontakt

s konateľmi je nemožný a posledné zdaňovacie obdobie na dani z pridanej hodnoty mala

určené na november 2003, takže v čase vystavenia faktúry č. X. z 15. decembra 2003 nebola

platiteľom DPH. Žalobkyňa o dodávateľovi K. S. S. vypovedala 03. júna 2005 tak, že

u dodávateľa nikdy nebola a že jednala len s jedným mužom v strednom veku, ktorý jej robil

služby autom, dával doklady, aj ich podpisoval a tomu vyplatila hotovosť. Dňa 08. júna 2005

žalobkyňa tohto muža pomenovala ako D. F. a k druhému konateľovi K. R. sa nevyjadrila.

Neskôr v podaní zo dňa 19. apríla 2006 už uvádzala, že konala s R., ktorý jej robil služby,

vystavil a podpísal faktúru a tomu dala aj peniaze, pričom konala dobromyseľne. Zhodne sa

vyjadrovala aj v písomnom podaní, ktoré doručila 26. júna 2006. Z vypočutých svedkov

(spolu 11), aj na návrh žalobkyne, ani jeden konkrétne nepotvrdil, že služby s autom (dovoz

požičaným autom k nehnuteľnosti) vykonal dodávateľ K. S. S. Čestné prehlásenie D. F. zo

dňa 07. júna 2005, predložené žalobkyňou, nie je dôkazom v zmysle § 29 ods. 4 zák. č.

Výdavok na faktúre č. X. zo dňa 17. decembra 2003 od dodávateľa K. S. S.

považoval tiež za sporný, pretože v zmluve o dielo je ako predmet uvedené zabezpečenie

motorového vozidla (výdavok podľa žalobkyne sa týkal úhrady za sťahovaciu bránu, diaľkové

ovládanie, odvoz sute, úpravu dvora), pričom neskôr predložila inú zmluvu, v ktorej sa ako

predmet uvádza zabezpečenie stavebných úprav s osadením brány a iné. Podpisy na oboch

faktúrach sa pri vizuálnom porovnaní s podpismi D. F. a K. R., ktoré má správca dane

z iného daňového konania k dispozícii na zápisniciach, nezhodujú, čo vyvoláva pochybnosti

o dokladoch. Z výpisu z obchodného registra však vyplýva, že D. F. a K. R. sa stali konateľmi

až 24. júna 2003 a preto nemohli uzatvárať so žalobkyňou zmluvu dňa 14. februára 2003. K.

R. vypočutý v inej veci dňa 16. augusta 2004 potvrdil, že vystavil len faktúry uvedené

4

v zápisnici a tie sa netýkali žalobkyne a že inú činnosť v roku 2003 nevykonal. Za ďalšiu

závažnú skutočnosť považoval, že žalobkyňa uvádzala vek muža, ktorý vykonával služby

a s ktorým konala za dodávateľa K. S. S. ako muža v strednom veku, ale K. R., ktorého sama

uviedla, v roku 2003 mal preukázateľne len 28 rokov. Krajský súd zhodne ako daňové orgány

dospel k záveru, že účtovné doklady z horeuvedených dôvodov nie sú vierohodné, keďže

nepreukazujú uskutočnenie plnenia uvedeným dodávateľom K. S. S. Žalobkyňa neuniesla

dôkazné bremeno, pretože nepreukázala, že sumy, ktoré si uplatnila ako daňové výdavky,

zaplatila za služby uvedené na dokladoch a že služby uskutočnil dodávateľ uvedený na

dokladoch.

Podobná situácia s neunesením dôkazného bremena žalobkyňou nastala aj pri

uplatnení daňových výdavkov v celkovej výške 413 341,50 Sk podľa faktúr, ktoré vystavil

dodávateľ D. S. na základe zmluvy o dielo zo dňa 03. mája 2003 na rekonštrukciu objektu

v Novom Meste nad Váhom. Pri miestnom zisťovaní správca dane zistil, že dodávateľ od

roku 2002 zmenil sídlo bez splnenia registračnej povinnosti, ale na adrese v Prešove

v skutočnosti nesídli. Žalobkyňa do zápisnice dňa 08. júna 2005 tvrdila, že pri spolupráci s D.

S. jednala s J. S., ktorý podpísal zmluvu, faktúry i ďalšie doklady. Po zistení, že jediný

spoločník i konateľ spoločnosti D. S. J. S. bol v období od 07. júla 2003 do 07. júla 2004 vo

väzbe resp. výkone trestu odňatia slobody, zmenila žalobkyňa svoje tvrdenie predložením

splnomocnenia zo dňa 1. marca 2003, ktoré mal dať J. S. P. D., aby konal za jeho firmu. Ďalej

predložila dodatok k zmluve (až 30. augusta 2005) o tom, že na práce bude dohliadať P. D.,

ktorý dodatok za D. S. aj podpísal a čestné prehlásenie J. S., nedátumované a podpísané len

P. D. o tom, že jeho firma vykonávala služby v roku 2003 pre žalobkyňu. Svedok J. S. do

zápisnice dňa 03. apríla 2006 uviedol, že nemal žiadnych zamestnancov, nikoho nepoveril

zastupovaním, od 07. júla 2003 (výkon trestu) nevykonával žiadnu podnikateľskú činnosť,

nevystavil doklady – faktúry, neprevzal peniaze, so žalobkyňou sa prvý raz stretol vo februári

2006 a nevedel, kto konkrétne je P. D. a nesplnomocnil ho na zastupovanie. Dňa 04. apríla

2006 bola s výpoveďou J. S. oboznámená žalobkyňa a dňa 05. apríla 2006 sa J. S. dostavil

k správcovi dane, aby zmenil výpoveď. Zmenu vysvetlil tým, že dňa 03. apríla 2006 myslel

na inú firmu, v ktorej je konateľ. Uviedol, že zastupovaním firmy D. S. poveril P. D., avšak

o dokladoch sa nevedel presne vyjadriť. Následne sa žalobkyňa písomne dňa 19. apríla 2006

vyjadrila, že zmluvu uzavrela s J. S., ale všetky ostatné doklady a peniaze uskutočnila s P. D..

Svedok P. D. dňa 12. júna 2006 do zápisnice uviedol, že s podnikaním nemá skúsenosti, za

5

spoločnosť D. S. nevykonával žiadnu činnosť, žalobkyňu nepozná, faktúry nevystavil

a peniaze neprevzal, len dvom mužom, z ktorých sa jeden predstavil ako J. S., podpísal dve

listiny, ale nevie na čo mali slúžiť. Žalobkyňa aj v odpovedi, doručenej správcovi dane 26.

júna 2006, už tvrdila, že konala s P. D. a tomu dala aj peniaze. Podľa dôkazov

v administratívnom spise žalobkyňa nepreukázala, že došlo k uskutočneniu stavebných prác

dodávateľom D. S., nepreukázala vyplatenie finančnej hotovosti, vecnú súvislosť služby

s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním svojich príjmov, t.j. nepreukázala oprávnenosť

uplatnenia výdavkov.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu v zákonnej lehote podala žalobkyňa odvolanie,

a to z dôvodu, že záver súdu - o dostatočne a spoľahlivo zistenom skutkovom stave daňovými

orgánmi a o nedôvodnosti jej námietky o nepreskúmateľnosti rozhodnutia – považuje za

nesprávny, pretože krajský súd vôbec nerozlišuje medzi procesnými fázami postupu

daňových orgánov resp. správcu dane, keď nerozlišuje medzi procesnými úkonmi

vykonávanými v rámci daňovej kontroly a procesnými úkonmi vykonávanými v rámci

prvostupňového konania. Je zrejmá zásada, že daňová kontrola nie je daňovým konaním, na

čo už viac krát poukázal aj Ústavný súd SR napr. vo svojom náleze z 20. decembra 2006

č. -34, ako i Najvyšší súd SR v rozsudku sp.zn. 1Sž-o-KS 88/2004 z 12. aprí-

la 2005. Zdôraznila, že krajský súd bez akéhokoľvek právneho rozlíšenia prevzal všetky

závery žalovaného bez toho, aby ich konfrontoval z jej konkrétnymi námietkami a len

formálne vyhodnotil skutkové závery. Dokonca konštatoval, že z ust. § 15 ods.10 zák.č.

nevyplýva daňovým orgánom v protokole sa zaoberať námietkami vznesenými

v daňovej kontrole a i tento záver svedčí o nesprávnosti prístupu krajského súdu, keď protokol

musí obsahovať všetky podstatné skutočnosti o preukázaných kontrolných zisteniach daňovej

kontroly a teda i jej námietky podľa Pokiaľ krajský

súd uviedol, že správca dane ju vyzval na doplnenie dokazovania a vyjadrenie sa

k protokolu, dôvodila, že táto výzva sa týkala daňovej kontroly a nie daňového konania.

Zdôraznila, že v daňovom konaní neboli vykonané žiadne úkony okrem vydania rozhodnutia,

takže vôbec neprebehlo. Dôkazy pritom neboli vykonané zákonným spôsobom, pretože

dožiadania a svedecké výpovede boli vykonané bez akejkoľvek jej vedomosti, čím sa vôbec

nemohla vyjadriť k nutnosti a spôsobu ich vykonania, k ich obsahu, čím jej bolo odňaté

základné právo účastníčky správneho konania, a to právo na úzku súčinnosť podľa § 2 ods.1,

2 a 8 a právo klásť svedkom otázky pri ústnom pojednávaní podľa

6

ods.5 písm. e/ cit. zákona. Trvala na tom, že dôkazy, ktoré slúžili ako podklad pre skutkové

a právne závery daňovým orgánom a ktoré prevzal aj krajský súd, boli vykonané v rozpore so

všeobecne záväznými právnymi predpismi, a teda s poukazom na

Zb. ako dôkazy nemôžu byť použité.

Žalobkyňa v rámci odvolania tiež považovala za nesprávne a nezákonné závery

žalovaného v súvislosti s neuznaním výdavku vo výške 300 000 Sk zaplateného spoločnosti

K. S. S. Uviedla, že sám krajský súd konštatoval rozpory v jednotlivých dôkazoch, stotožnil

sa so závermi žalovaného o podpisoch na faktúrach a zmluvách a poukázal na jej údajné

rozpory vo výpovediach, pričom však stačí prečítať jej výpovede, vždy vypovedala obsahovo

zhodne, nikdy nemala úmysel meniť svoje výpovede, pretože s ľuďmi s ktorými zmluvy

uzatvárala sa nikdy predtým nepoznala a ich vek odhadovala podľa jej odhadu a považuje za

stredný vek 30-ročných, čo zodpovedá aj údajne zistenému veku svedka R.. Krajský súd sa

stotožnil so závermi žalovaného, že čestné vyhlásenie D. F. zo 07. júna 2005 nemôže byť

dôkazom, pričom neuviedol žiadne zákonné skutočnosti, ktoré by tento doklad ako dôkaz

vylučovali. Závery krajského súdu sú tiež založené na dohadoch a predpokladoch bez ich

opory v dôkazoch, pričom sa stotožnil účelovo so skutkovými závermi daňových orgánov.

V tomto smere v celom rozsahu poukázala na obsah jej žaloby zo dňa 12. júna 2009, kde

podrobne popísala účelovosť hodnotenia dôkazov v rozpore s princípom voľného hodnotenia

dôkazov, pretože ide o svojvoľné hodnotenie dôkazov jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti.

Týmto istým spôsobom hodnotil krajský súd i dôkazy pri neuznaní výdavku týkajúceho sa

spoločnosti D., S. V tomto smere tiež poukázala na jej dôvody uvedené v žalobe, ktoré

považuje za súčasť jej odvolania a z dôvodu hospodárnosti ich preto znovu neuviedla. Taktiež

sa krajský súd nevysporiadal s jej procesnou námietkou, že v konaní došlo k závažnému

pochybeniu, keď vôbec neprebehlo prvostupňové daňové konanie, tejto jej námietke

nevenoval žiadnu pozornosť a v tomto smere je rozsudok krajského súdu nepreskúmateľný.

Ohľadne všetkých námietok poukázala na obsah jej žaloby z 12. júna 2009, ktorú žiadala

považovať za súčasť jej odvolania.

Z uvedených dôvodov žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok

krajského súdu zmenil a hore označené rozhodnutie žalovaného z 23. marca 2009, vrátane

prvostupňového rozhodnutia zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň

žiadala, aby jej boli priznané trovy konania pozostávajúce z trov prvostupňového konania

7

vo výške 644,98 € a z trov odvolacieho konania vo výške 578,80 €, ktorých výšku v rámci

odvolania písomne špecifikovala.

Žalovaný správny orgán vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne

navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.

Zároveň poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa v odvolaní uvádza v podstate tie isté

námietky, ktoré boli predmetom súdneho pojednávania na Krajskom súde v Trenčíne.

Uviedol, že sa naďalej pridržiava svojho stanoviska podaného ku žalobe a trvá na

skutočnostiach v tomto stanovisku uvedených, čo znamená, že žalobou napadnuté

rozhodnutie žalovaného č. I/226/2405-38141/2009/990526-r z 23. marca 2009, ktorým po

podaní odvolania žalovaný potvrdil dodatočný platobný výmer č. /Sko

z 12. novembra 2008, ktorým Daňový úrad Nové Mesto nad Váhom vyrubil podľa § 44 ods. 6

písm. b/ bod 1 v znení neskorších predpisov rozdiel dane z príjmov

fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2003 v sume 215 844 Sk je vydané v súlade

s právnymi predpismi.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ods. ) preskúmal

napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach

žaloby a v rozsahu odvolania žalobkyne / /, a dospel k záveru, že odvolaniu

žalobkyne nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania

podľa ustanovenia vety prvej s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol

zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne

vyhlásený dňa 30. septembra 2010 ( a ).

Podľa odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.

Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia

alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb.

Úlohou krajského súdu v predmetnej veci bolo postupom podľa ustanovení druhej

hlavy piatej časti preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia

žalovaného správneho orgánu, ktorým ako odvolací orgán potvrdil dodatočný platobný výmer

Daňového úradu Nové Mesto nad Váhom č. /Sko z 12. novembra 2008,

ktorým podľa bol žalobkyni ako daňovému

subjektu vyrubený rozdiel dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2003

v sume 7164,70 € (215 844 Sk).

Z podkladov súdneho spisu, vrátane administratívneho spisu žalovaného správneho

orgánu, vyplýva, že rozdiel dane z príjmov fyzických osôb bol žalobkyni ako daňovému

subjektu vyrubený za zdaňovacie obdobie roku 2003, keď bolo zistené, že daňovníčka

v daňovom priznaní nepriznala všetky dosiahnuté príjmy z činnosti znalca a v daňových

výdavkoch si uplatnila okrem iného sumu 420 000 Sk na základe dokladov o úhrade dvoch

dodávateľských faktúr od spoločnosti K. S. P.S. D. a sumu 413 342 Sk na základe dokladov

o úhrade piatich faktúr od spoločnosti D., S. Ž.. Správca dane neuznal výdavky v uvedených

sumách z dôvodu, že zaúčtované doklady považoval za nevierohodné a výdavky za

nepreukázateľne vynaložené, uplatnené v rozpore s ustanovením zákona č. 366/199 Zb.

o daniach z príjmov v znení neskorších predpisov. S týmto záverom sa stotožnil žalovaný

správny orgán, ako aj súd prvého stupňa.

Odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému

rozsudku krajského súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho

spisu, pričom nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných

právnych záverov obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku.

Napadnutý rozsudok krajského súdu bol dostatočne, riadne a zrozumiteľne odôvodne-

ný a spĺňa všetky zákonné požiadavky. V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky

dáva do pozornosti napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II. ÚS

127/07-21 zo 06. júna 2007, č.k. -34 z 19. apríla 2007, podľa ktorých právo

9

sťažovateľa na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnu-

tia, súčasne však ústavný súd konštatuje, že toto právo neznamená, že na každý argument

sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (). Najvyšší súd

Slovenskej republiky sa s týmto názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky v plnej miere

stotožnil.

Odvolací súd po oboznámení sa s predloženým kompletným spisovým materiálom

krajského súdu, vrátane administratívneho spisu žalovaného zistil, že dôvody uvádzané

žalobkyňou nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Čo sa týka

námietky žalobkyne o nerozlíšení procesných fáz postupu daňových orgánov, odvolací súd

konštatuje, že v posudzovanej veci daňové konanie prebehlo v súlade so zákonom, a to

v dvoch inštanciách. Z podkladov administratívneho spisu je zrejmé, že po zrušení

predchádzajúcich rozhodnutí daňových orgánov rozsudkom krajského súdu, vo veci prebehlo

prvostupňové konanie zákonným spôsobom. Odvolací súd zároveň poukazuje na skutočnosť,

že žalobkyni bol daný dostatočný priestor na preukázanie jej tvrdení. Krajský súd sa

posudzovanou vecou dôsledne zaoberal, jasne a zrozumiteľne odôvodnil, prečo nemožno

akceptovať obranu žalobkyne ohľadne neuznania namietaných daňových výdavkov, a prečo

považoval žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného za vydané v súlade so zákonom.

Krajský súd vyvodil správne skutkové aj právne závery, ktoré náležite aj odôvodnil

a s ktorými sa odvolací súd v zmysle v celom rozsahu stotožnil.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok

krajského súdu v súlade s ust. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

a tak, že žalobkyni, ktorá v tomto konaní nemala

úspech, ich náhradu nepriznal.

10

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.

V Bratislave 30. septembra 2010

JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Dagmar Bartalská