Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Nc/5/2010

Najvyšší súd 7

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu JUDr. M. S., bytom S.,

zastúpeného JUDr. T.P., advokátkou v Ž. proti žalovaným 1/ Ministerstvo vnútra Slovenskej

republiky, Pribinova 2, Bratislava, 2/ Slovenská republika - Ministerstvo vnútra Slovenskej

republiky Pribinova 2, Bratislava o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v sume

6.638,82 euro, vedenej na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. a na Krajskom súde

v Žiline pod sp. zn. , v konaní o vylúčení sudcov Krajského súdu v Žiline

z prejednávania a rozhodovania veci takto

rozhodol:

Sudcovia Krajského súdu v Žiline JUDr. M. J., JUDr. D. C. a JUDr. G. V. n i e sú v y l ú č

e n í z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. .

O d v ô v o d n e n i e

V konaní o odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Čadca z 9. apríla 2010,

sp. zn. uplatnil žalovaný 2/ námietku zaujatosti voči sudcom Krajského súdu v Žiline,

z dôvodu, že v konaní vystupuje ako svedok sudca tohto krajského súdu JUDr. P. P. a žalobcu

zastupuje jeho manželka JUDr. T. P. Z uvedených dôvodov preto existuje pochybnosť

o nezaujatosti sudcov krajského súdu a žalovaný 2/ preto navrhol, aby o podanom odvolaní

rozhodol iný krajský súd.

Predseda senátu 5 C Krajského súdu v Žiline po písomnom vyjadrení všetkých sudcov

krajského súdu predložil vec v zmysle Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na

rozhodnutie podľa .

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Žiline

posudzoval opodstatnenosť vznesenej námietky z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca

vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci.

Vychádzal pritom z , v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení

z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, účastníkom alebo k ich

zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Účelom tohto ustanovenia je prispieť

k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom

a tiež predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania. Z hľadiska vylúčenia sudcu je právne

významným vzťah sudcu buď k prejednávanej veci (o ktorý ide v prípade konkrétneho záujmu

sudcu na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci), alebo k účastníkom konania

(ide oň napríklad v prípade priateľského vzťahu sudcu k účastníkovi konania), alebo k zástupcovi

účastníka konania.

Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný

sudca. Ústavná úprava práva na spravodlivý proces ( ) zároveň na

druhej strane zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka nebola odňatá zákonnému sudcovi,

ktorý bol určený podľa zákonných pravidiel príslušnosti súdov ( Slovenskej

republiky). V zásade teda platí, že v určitej právnej veci by mal rozhodovať nezávislý a nestranný

sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom práce príslušného súdu a tento tzv.

zákonný sudca by sa už v ďalšom priebehu konania nemal meniť. Výnimku z ústavnej zásady

nezmeniteľnosti zákonného sudcu predstavuje inštitút vylúčenia sudcu z rozhodovania, ktorý

zákonom predpokladaným postupom a zo zákonom predpokladaných dôvodov pripúšťa, aby

zákonný sudca bol vylúčený z ďalšieho rozhodovania. Zámer, ktorý tu umožňuje prelomiť ústavnú

zásadu nezmeniteľnosti zákonného sudcu, spočíva v zmarení hroziaceho rizika, že by vo veci mohol

rozhodovať zaujatý a nie nestranný sudca.

Nestrannosť sa definuje spravidla ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti

(nadŕžania určitej procesnej strane). Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v

konkrétnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí každú vec prerokovať a

rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a

objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie vo veci. Nestranný súd poskytuje

všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje

právny poriadok (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 15.10.1998, sp. zn. ).

Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka súdneho konania

( ), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu ( ). Obsahom

práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu vyhovieť každému

návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania veci pre

zaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom je len povinnosť

súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a

rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky

z 11.11.1997, sp. zn. ; Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 25.3.1998,

sp. zn. ; Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 24.6.2003, sp. zn. ).

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti sudcu

vychádza z toho, že okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty

subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom

rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa

týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne

k ich zástupcom. Významné z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri

subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak.

Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej

zaujatosti (pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne)

stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať

pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho

stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje teória zdania

nezaujatosti [porovnaj tézu, že spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť,

že je poskytovaná („Justice must not only be done, it must also be seen to be done“)]. Nestačí, že

sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku).

Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných

a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania.

Posúdenie nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti,

resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol

byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného sudcu

je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom

prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar

proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou

je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a

dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek,

čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako

sudcu nestranného.

47

Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností

prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného

správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik pochybností o

nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný oprávnený dôvod na

obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej namietať zaujatosť

dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava považovať objektívne za

oprávnenú.

Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť, že

subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej

nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne

niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k

legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje. Aj

pri zohľadnení teórie zdania môže byť sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci iba v

prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký

charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine

ira et studio“, teda nezávisle a nestranne.

Z ustanovenia o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vyplýva povinnosť sudcu zdržať sa všetkého, čo

by mohlo ohroziť dôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov. Sudca musí

vystupovať nezaujato a dbať o to, aby jeho nestrannosť nebola dôvodne spochybňovaná. K

účastníkom konania je povinný pristupovať bez akýchkoľvek predsudkov.

Aj so zreteľom na toto ustanovenie má sudca (v rámci prejednávania a rozhodovania

konkrétneho sporu) zachovávať k veci, účastníkom konania a ich zástupcom vždy vecný,

profesionálny prístup. Miera schopnosti sudcu zachovať nadhľad a potrebnú dávku odstupu od veci,

od účastníkov konania a od všetkého, čo súvisí s prejednávaním veci v súdnom konaní, je daná

stupňom osobnej a osobnostnej pripravenosti sudcu na výkon súdnictva.

O nestrannosť musí dbať predovšetkým sudca sám. Pri výkone súdnictva má zachovať

vecný prístup za každých okolností. Musí mať dostatok schopnosti ovládať nielen svoje konanie,

ale tiež sféru svojich vnútorných pocitov. Nesmie dopustiť, aby v ňom niektorá skutočnosť týkajúca

sa prejednávanej veci vyvolala pocity zakladajúce pochybnosti o jeho nezaujatosti. Súčasťou takto

vnímaného vecného prístupu sudcu k prejednávanej veci a k účastníkom konania je tiež jeho

57

schopnosť vyrovnať sa vnútorne s prípadnými námietkami účastníkov v priebehu konania a s

eventuálnou kritikou jeho konania. Pokiaľ by sudca (mimo iného) takúto schopnosť nemal, nebol

by spôsobilý vykonávať funkciu sudcu.

Opodstatnenosť námietky zaujatosti vznesenej žalovaným 2/ posudzoval najvyšší súd

primárne k iba členom senátu 5 C, ktorý na základe rozvrhu práce a náhodného výberu má vo veci

rozhodnúť. K skúmaniu opodstatnenosti tvrdených skutočností u ostatných sudcov krajského súdu

(ako ich uvádza žalovaný 2/) by pristúpil až v prípade vylúčenia členov senátu 5 C.

Najvyšší súd Slovenskej republiky svoje rozhodnutie založil na vzájomnej korelácii a

vyvažovaní oboch relevantných hľadísk teórie zdania (tak subjektívneho, ako aj objektívneho

hľadiska). Vyššie uvedeným výkladom dospel k záveru, že v prípade členov senátu

5 C Krajského súdu v Žiline (ktorí vo svojom písomnom vyjadrení uviedli, že sa vo veci necítia byť

zaujatými) nemožno mať pochybnosti o ich nezaujatosti, ktoré by boli relevantné v zmysle

. Vzťahu svedka, ktorý má byť v konaní vypočutý, k právnemu zástupcovi

účastníka nemožno z hľadiska tohto zákonného ustanovenia pripísať žiadny význam. Podľa názoru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky preto neexistuje žiadny dôvod, ktorý by objektívne zakladal

pochybnosti o nezaujatosti členov senátu 5 C Krajského súdu v Žiline; nemožno objektívne

pochybovať o tom, že by voči účastníkom nepostupovali nezaujato, neutrálne, že by im nepriznali

rovnaké možnosti na uplatnenie všetkých práv účastníka občianskeho súdneho konania, a vôbec, že

by vec objektívne – podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia – posúdili so zreteľom na všetky

skutočnosti významné pre rozhodnutie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok

V Bratislave, 8. október 2010

JUDr. Daniela Š v e c o v á, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť:

Hrčková Marta