Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
dfe/365175.ab964e.pdf
PDF · 138.34 KB
No categories available
1Obo/3/2009
Najvyšší súd 1 Obo 3/2009
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Beaty
Miničovej a členov JUDr. Ivany Izakovičovej a JUDr. Jany Hullovej, v právnej veci
navrhovateľa E. H. spol. s r. o., M., IČO: X., právne zastúpeného Mgr. M. K., advokátom,
Advokátska kancelária J. & K., s. r. o., M., IČO: X., proti odporcovi S. T., M., IČO: X.,
právne zastúpeného JUDr. P. K., advokátom, pplk. V., o zaplatenie 139 608,75 Eur
(4 205 853,10 Sk) s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 24. júna 2009, č. k. 45 Cb 60/1999-350, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa
24. júna 2009, č. k. 45 Cb 60/1999-350 p o t v r d z u j e.
Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 24. 06. 2009, č. k. 45 Cb 60/1999-350
rozhodol tak, že návrh zamietol a navrhovateľa zaviazal zaplatiť odporcovi trovy konania
vo výške 16 722,70 €. V odôvodnení uviedol, že navrhovateľ sa návrhom podaným dňa
29. 07. 1999 domáhal, aby súd zaviazal odporcu na zaplatenie 4 205 853,10 Sk s úrokom
z omeškania vo výške 0,05% za každý deň omeškania zo sumy 1 194 330,70 Sk
od 15. 10. 1998 do zaplatenia, zo sumy 1 253 024,30 Sk od 11. 11. 1998 do zaplatenia,
zo sumy 1 207 315,70 Sk od 11. 12. 1998 do zaplatenia a zo sumy 1 051 182,40 Sk
od 09. 01. 1999 do zaplatenia a na náhradu trov konania.
Návrh je odôvodnený tým, že odporca uzavrel dňa 22. 12. 1997 so spoločnosťou Š. B.,
s. r. o., B., Zmluvu o spoločnej koprodukčnej výrobe televízneho programu „D.”, podľa ktorej
mal odporca program vysielať každý pracovný deň a za ktorý sa zaviazal zaplatiť49000,--
Sk. Faktúry za september až december 1998 odporca nezaplatil a spoločnosť Š. B., s. r. o.,
túto pohľadávku postúpila zmluvou z 23. 04. 1999 navrhovateľovi.
V ďalšom konaní sa súd prvého stupňa nestotožnil s právnym názorom navrhovateľa,
že odvolací súd definitívne nevyriešil prejudiciálnu otázku v tomto konaní, a to otázku
platnosti Zmluvy o spoločnej koprodukčnej výrobe televízneho programu „D.”. Z obsahu
zmluvy mal súd preukázané, a konštatoval to aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom
rozhodnutí, že predmetom zmluvy nebol televízny program, vytváraný spoločnou tvorivou
činnosťou oboch účastníkov zmluvy, ale išlo o výlučnú tvorivú činnosťŠ. B., s. r. o., pri
ktorej mal odporca podľa čl. 4, bod 4 vykonávať dohľad spočívajúci „v sledovaní
dodržiavania zákonných podmienok stanovených pre program vysielaný S.T.”. Ďalej uviedol,
že Smernice o realizácii obchodných činností v pôsobnosti S.T. v čl. 25 určujú, že nákup
tovarov, služieb a prác sa uskutočňuje najmä podľa Obchodného zákonníka, Občianskeho
zákonníka a zákona o verejnom obstarávaní. V čl. 26 je definovaný pojem nákup (obstaranie)
relácií (práv) tak, že ide o nákup relácií, vrátane živých prenosov na vysielanie na programoch
S.T., čl. 29 definuje objednávkovú výrobu relácií a ich častí tak, že ide o zhotovenie relácie
ako celku - teda komplexné zhotovenie diela alebo časti relácie externou organizáciou, pritom
pre ich nákup je v čl. 27 ods. 1 a v čl. 30 predpísané zabezpečenie dodávateľa podľa zákona
č. 263/1993 Z. z.. Naproti tomu koprodukcia je v čl. 38 bod 6 definovaná ako špecifická
forma objednávkovej a vlastnej výroby relácie na základe výhodnosti koprodukčných
partnerov, ktorí vstupujú do zmluvného vzťahu formou účasti na celkových nákladoch
projektu.
Z konfrontácie uvedených definícií a obsahu zmluvy jednoznačne vyplýva, že išlo
výlučne o objednávkové zabezpečenie relácie, a preto bol odporca povinný postupovať
v súlade so zákonom č. 263/1993 Z. z. V administratívnom spise bývalého Krajského úradu je
založené rozhodnutie č. REG/64/4/1999/ULC s vyznačením právoplatnosti dňom
30. 03. 1999. Vo výroku rozhodnutia je uložená 15-dňová lehota na zaplatenie uloženej
pokuty; uplynutím lehoty na plnenie je rozhodnutie vykonateľné. Z uvedeného rozhodnutia
potom v spojení s ust. § 24a zákona č. 263/1993 Z. z. priamo vyplýva neplatnosť spornej
zmluvy.
Súd neakceptoval ani tvrdenie navrhovateľa, že právoplatným rozsudkom Okresného
súdu Bratislava IV. sp. zn. l0 Cb 62/99 bola vyslovená platnosť takmer identickej zmluvy.
Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky II.ÚS 410/06-35 zo dňa 02. 08. 2007 bolo
totiž zrušené rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave 1 Cob 226/05, ktorým bolo
rozhodnutie okresného súdu potvrdené, a to z dôvodu, že týmto rozsudkom bolo porušené
právo odporcu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, keď právny
záver odvolacieho súdu, že nie je viazaný rozhodnutím správneho orgánu v zmysle ust. § 135
ods. 1 O. s. p., bol odôvodnený tým, že predložené rozhodnutie nebolo opatrené pečiatkou
právoplatnosti.
Námietku premlčania vznesenú odporcom prvostupňový súd neakceptoval z dôvodu,
že pôvodný nárok navrhovateľa bol uplatnený v zákonnej lehote, pričom súd nie je právnou
kvalifikáciou uplatneného nároku viazaný. Keďže medzi Š. B., s. r. o., a navrhovateľom išlo
o obchodnoprávny vzťah, premlčacia doba pre uplatnenie nároku zo zmluvy a nároku
z bezdôvodného obohatenia je rovnaká. Súd nemohol akceptovať ani tvrdenie odporcu, že
predmetom zmluvy o postúpení pohľadávok medzi Š. B., s. r. o., a navrhovateľom zo dňa
23. 04. 1999 boli neexistujúce pohľadávky, vyplývajúce z neplatnej zmluvy. Zmluva
o postúpení pohľadávok dávala navrhovateľovi aktívnu procesnoprávnu legitimáciu na súdne
uplatnenie nároku, nie však na hmotnoprávny úspech v spore. Podľa ust. § 527 ods. 2
Občianskeho zákonníka za vymožiteľnosť postúpenej pohľadávky postupca ručí do výšky
prijatej odplaty spolu s úrokmi, len keď sa na to postupníkovi písomne zaviazal.
Súd dokazovanie, nariadené odvolacím súdom v zmysle ust. § 451 Občianskeho
zákonníka, nemohol vykonať, keďže navrhovateľ nepredložil súdu ani jediný dôkaz
na preukázanie bezdôvodného rozsahu obohatenia, a teda neuniesol dôkazné bremeno, ktorým
bol zaťažený, preto súd jeho návrh ako nedôvodný zamietol.
Proti rozsudku podal odvolanie navrhovateľ z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. d/
a f/ O. s. p. a žiadal jeho zmenu.
Uviedol, že odôvodnenie názoru súdu, že televízny program nebol vytváraný
spoločnou tvorivou činnosťou s odvolaním sa len na jedno ustanovenie Zmluvy o spoločnej
koprodukčnej výrobe televízneho programu bez jej komplexného posúdenia, má za následok
nesprávne zistenie, že v tomto prípade bol televízny program vytvorený len výlučnou
tvorivou činnosťou Š. B., s. r. o. Práve v tejto súvislosti navrhovateľ poukázal na článok 4 bod
2 Zmluvy, podľa ktorého „S.T. sa zaväzuje, že umožní určeným osobám Š. B. prístup
k aktuálnym spravodajským informáciám a umožní použitie ich záznamov vo forme
stanovenej Š. B. pri výrobe programu podľa tejto zmluvy bez nároku na odplatu”. Z cit.
ustanovenia Zmluvy jednoznačne vyplýva opačný záver, než aký vyslovil prvostupňový súd
pri posudzovaní, či išlo o spoločnú koprodukčnú výrobu programu. Je z neho zrejmé, že S.T.
sa na výrobe televízneho programu podieľala nielen redaktorským a dramatickým dohľadom
(článok 4 bod 4 Zmluvy), ale aj poskytnutím vlastných spravodajských informácií
a záznamov. Vzhľadom k uvedenému možno zároveň konštatovať aj to, že vyrobený
televízny program je spoločným dielom v zmysle ust. § 10 zákona č. 618/2003 Z. z.
o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (ďalej len „Autorský zákon”),
nakoľko program vznikol spoločnou činnosťou účastníkov Zmluvy, pri ktorej Š. B., s. r. o.
síce zabezpečovalo produkciu televízneho programu, avšak s použitím informácií a záznamov
poskytnutých S.T.. Skutočnosť, že televízny program vyrobený na základe Zmluvy je
s poukazom na doposiaľ uvedené, zároveň spoločným dielom v zmysle ustanovení
Autorského zákona, nepripúšťa žiadnu pochybnosť o tom, že televízny program bol vyrábaný
spoločnou tvorivou činnosťou oboch účastníkov Zmluvy. Vzhľadom na doposiaľ uvedené má
odvolateľ za to, že súd nesprávne právne posúdil vec, keď napriek tomu, že sa oboznámil
so Zmluvou, z ktorej je zrejmé, že televízny program bol vytvorený spoločnou činnosťou
zmluvných strán, dospel k záveru, že televízny program bol vytvorený výlučnou tvorivou
činnosťou Š. B.. Nakoľko v súdnom konaní skutkové dokazovanie vykonané nebolo, právne
posúdenie veci vychádzalo výlučne zo Zmluvy, a to bez ohľadu na skutkové okolnosti
prípadu. Napadnutý rozsudok preto nemá žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní.
Navrhovateľ ďalej uviedol, že akákoľvek interná smernica S.T. je vo vzťahu
k predmetu konania právne irelevantná, nakoľko i prípadné porušenie smernice nie je
spôsobilé privodiť neplatnosť Zmluvy, keďže koprodukčná výroba televízneho programu
relácie pre potreby vysielania S.T., totiž evidentne a bez akejkoľvek pochybnosti nespadá pod
žiadnu zo zákonných definícií tovaru, služby alebo verejnej práce uvedených v ust.
§ 2 ods. 3 až 5 Zákona o verejnom obstarávaní. Nemožno preto pri jej obstarávaní, napriek
tomu, že ide o obstarávanie z verejných prostriedkov, aplikovať ustanovenia Zákona
o verejnom obstarávaní. Vzhľadom k uvedenému je teda zrejmé, že Zmluva je platná,
nakoľko nedošlo k porušeniu ustanovení Zákona o verejnom obstarávaní, ktorý sa
nevzťahoval na obstaranie výroby (koprodukčnej) televízneho programu. Pre úplnosť ešte
odvolateľ poukazuje na fakt, že i v prípade, ak by sa odvolací súd nestotožnil s vyššie
uvedeným názorom, že pri obstarávaní výroby televízneho programu nebol odporca povinný
postupovať podľa Zákona o verejnom obstarávaní, pôsobnosť Zákona o verejnom obstarávaní
bola v tomto prípade vylúčená s odkazom na ust. § 1 ods. 2 písm. c/ Zákona o verejnom
obstarávaní. Navrhovateľ zdôraznil, že už v čase pred uzatvorením Zmluvy bol zo strany Š.
B., s. r. o. predložený S.T. scenár relácie „D.”, ktorý podlieha autorskoprávnej ochrane, a teda
proces verejného obstarávania by práve v tomto prípade mohol porušiť nepochybne existujúce
autorské práva k predloženému scenáru.
Z uvedeného zároveň vyplýva aj právny názor navrhovateľa, týkajúci sa rozhodnutia
Krajského úradu v Bratislave zo dňa 03. 03. 1999, č. REG/64/4-1999/ULC‚ ktorým bola S.T.
uložená pokuta za porušenie Zákona o verejnom obstarávaní pri uzatváraní Zmluvy. V zmysle
ust. § 21 ods. 2 písm. e/ Zákona o verejnom obstarávaní krajský úrad ukladá pokuty podľa ust.
§ 23, pričom podľa ust. § 23 ods. 1 písm. f/ môže uložiť pokutu, ak obstarávateľ porušil
ustanovenia tohto zákona. Na základe toho možno podľa odvolateľa jednoznačne konštatovať,
že v tomto prípade neexistoval zákonný základ pre uplatnenie právomoci krajského úradu na
vydanie rozhodnutia o uložení pokuty za porušenie Zákona o verejnom obstarávaní, ktorý sa
na prípad uzatvorenia Zmluvy nevzťahoval, a preto nie je možné vyvodzovať neplatnosť
Zmluvy od existencie právoplatného a vykonateľného rozhodnutia správneho orgánu
o uložení pokuty pre porušenie ustanovení Zákona o verejnom obstarávaní. S poukazom
na všetky vyššie uvedené skutočnosti je zrejmé, že v tomto prípade bol na základe Zmluvy
vyrábaný televízny program koprodukčne, pričom išlo o také obstaranie, ktoré nespadalo
pod režim Zákona o verejnom obstarávaní, a teda Krajský úrad v Bratislave nebol
kompetentný na vydanie rozhodnutia o uložení pokuty pre porušenie ustanovení Zákona
o verejnom obstarávaní. Z uvedených dôvodov navrhol napadnutý rozsudok zmeniť.
Odporca vo svojom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok ako
vecne správny potvrdiť. Zdôraznil, že rozhodnutie prvostupňového súdu v konaní,
v ktorom bolo predložených a vyhodnotených dostatočné množstvo potrebných dôkazov, je
rozsudkom, ktorý vydal súd po dôkladnom a starostlivom posúdení a vyhodnotení všetkých
skutočností.
Napadnuté rozhodnutie podľa odporcu v súlade s ust. § 226 O. s. p. v plnej miere
rešpektuje právny názor odvolacieho súdu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vyslovený
v uznesení zo dňa 27. 02. 2008, č. k. 1 Obo 87/2006-178. Má za to, že tvrdenie navrhovateľa,
podľa ktorého konanie odporcu nespadalo pod režim Zákona o verejnom obstarávaní, je
v rozpore s uvedeným rozhodnutím najvyššieho súdu. Uviedol, že dňa 22. 12. 1997 uzatvoril
Zmluvu o spoločnej koprodukčnej výrobe televízneho programu „D.” podľa ust. § 269 ods. 2
Obchodného zákonníka. Výrobu celého programu podľa zmluvy zabezpečoval výlučne
navrhovateľ, bol to program dodávaný na „kľúč”, bez účasti odporcu, išlo o dodávku
produktu, ktorého obstarávanie podliehalo Zákonu o verejnom obstarávaní. Odporca sa v
zmluve zaviazal vyrobený program iba prevziať, zaplatiť a odvysielať. Zmluva a konanie
odporcu podliehali pod režim Zákona o verejnom obstarávaní tak, ako to zistil v
správnom konaní Krajský úrad v Bratislave č. REG/64/4/1999 ULC, dňa 03. 03. 1999. Podľa
odporcu, krajský úrad je kompetentný vykonávať štátnu správu na úseku verejného
obstarávania. Rozhodnutie Krajského úradu v Bratislave č. REG/64/4/1999 ULC zo dňa
03. 03. 1999 je rozhodnutím právoplatným a vykonateľným, ktoré vydal zo zákona
kompetentný správny orgán, ktorým je súd viazaný.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhuje návrh navrhovateľa ako nedôvodný
zamietnuť a rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) prejednal
vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p. v medziach dôvodov odvolania a § 214 ods. 2 O. s. p.
bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nie je možné
vyhovieť.
Predmetom sporu je navrhovateľom uplatnený nárok na zaplatenie ceny dohodnutej
zmluvou o spoločnej koprodukčnej výrobe televízneho programu „D.”, ktorú odporca uzavrel
dňa 22. 12. 1997 so spoločnosťou Š. B., s. r. o., B.. Spoločnosť Š. B., s. r. o., dňa 26. 04. 1999
zmluvne postúpila svoje pohľadávky na navrhovateľa.
Zmluva o spoločnej koprodukčnej výrobe televízneho programu bola uzavretá
pre potreby odporcu, na základe ktorej sa dohodlo, že Š. B., s. r. o., bude vyrábať televízny
program pod názvom „D.“. Zmluva bola uzavretá na dobu určitú
do 31. 12. 2005. Tento program bol v priebehu roka 1998 aj realizovaný. Listom zo dňa
28. 12. 1998 odporca oznámil Š. B., s. r. o., že uvedenú zmluvu o spoločnej koprodukčnej
výrobe televízneho programu zo dňa 22. 12. 1998 považuje za neplatnú, o. i.
z dôvodu porušenia zákona č. 263/1993 Z. z. o verejnom obstarávaní tovarov, služieb
a verejných prác (ďalej len „zákon o verejnom obstarávaní“). Na základe tohto listu
nasledujúcim dňom po jeho doručení prestal odporca šíriť uvedený program z dôvodu
neplatnosti tejto zmluvy.
Prvostupňový súd dospel k záveru, že predmetom zmluvy nebol televízny program
vytváraný spoločnou tvorivou činnosťou oboch účastníkov zmluvy, ale išlo o výlučnú tvorivú
činnosť Š. B., s. r. o., pri ktorej mal odporca podľa čl. 4, bod 4 vykonávať dohľad spočívajúci
„v sledovaní dodržiavania zákonných podmienok stanovených pre program vysielaný S.T.”.
Išlo o objednávkové zabezpečenie relácie, a preto bol odporca povinný pri jej uzatváraní
postupovať v súlade so zákonom o verejnom obstarávaní. Neplatnosť spornej zmluvy podľa
súdu prvého stupňa vyplýva aj z rozhodnutia bývalého Krajského úradu č.
REG/64/4/1999/ULC s vyznačením právoplatnosti dňom 30. 03. 1999 (ktorým bola
odporcovi uložená pokuta za nedodržanie zákona o verejnom obstarávaní pri uzatváraní
zmluvy o spoločnej koprodukčnej výrobe televízneho programu).
Proti rozsudku súdu prvého stupňa navrhovateľ namieta, že zmluva o spoločnej
koprodukčnej výrobe televízneho programu nespadala pod režim zákona o verejnom
obstarávaní, a preto je platná, a pre ktorý dôvod neexistoval zákonný základ pre uplatnenie
právomoci krajského úradu na vydanie rozhodnutia o uložení pokuty za porušenie zákona
o verejnom obstarávaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí vo veci
vyslovil, že v zmysle § 135 ods. 1 O. s. p. je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov
o tom, že bol spáchaný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov.
Podľa tohto ust. § 135 ods. 1 O. s. p. nie je súd mimo rámca správneho súdnictva
oprávnený skúmať vecnú správnosť správneho rozhodnutia, vždy však skúma, či ide
o správne rozhodnutie (či nejde o paakt), či bolo vydané v medziach právomoci príslušného
správneho orgánu a či je právoplatné a vykonateľné.
Právnou teóriou a súdnou praxou je za ničotný správny akt považovaný akt, vydaný
„absolútne“ nepríslušným orgánom, za ktorý sa všeobecne považuje správny orgán, ktorý
podľa svojho vymedzenia nie je oprávnený (nie je v jeho právomoci) o určitej veci
rozhodnúť, a to z dôvodu, že táto právomoc bola právnym predpisom priznaná výhradne
inému orgánu (súdnemu alebo správnemu), alebo preto, že nebola priznaná správnemu orgánu
a ani inému orgánu.
Z obsahu spisu je nesporné, že Krajský úrad v Bratislave, odbor regionálneho rozvoja
a iných odvetvových vzťahov vykonal u odporcu štátny dohľad nad verejným obstarávaním
vo veci zmluvného dodávateľa relácie „D.“ a v protokole zo dňa
25. 01. 1999 zistil porušenie ust. § 1 ods. 1, 2 písm. e/, § 3 ods. 1, 2 zákona o verejnom
obstarávaní, na základe ktorej skutočnosti uložil odporcovi pokutu 20 000,-- Sk pre porušenie
vyššie citovaných ustanovení zákona č. 263/1993 Z. z. o verejnom obstarávaní tovarov,
služieb a verejných prác.
Pôsobnosť krajského úradu vykonávať štátnu správu nad verejným obstarávaním bola
daná ust. § 21 ods. 2 a § 23 ods. 1 zák. č. 263/1993 Z. z. o verejnom obstarávaní, § 3 ods. 1
a § 6 ods. 1 zák. č. 222/1996 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení
niektorých zákonov a tiež v zmysle zákona o správnom konaní, čo správne konštatoval súd
prvého stupňa.
Rozhodnutie krajského úradu č. REG/64/4/1999/ULC zo dňa 03. 03. 1999 nadobudlo
právoplatnosť dňa 30. 03. 1999 a jeho záverom o tom, že pri uzavretí predmetnej zmluvy bol
porušený zákon o verejnom obstarávaní, je súd viazaný a z toho dôvodu mu neprináleží
posudzovať správnosť zistení správneho orgánu pri porušení tohto zákona, ktoré spadalo
do pôsobnosti tohto orgánu.
Dôvody odvolateľa, ktorými namieta platnosť zmluvy, sú preto právne irelevatné.
Pretože s porušením zákona o verejnom obstarávaní ust. § 24a tohto zákona spája
neplatnosť zmluvy, a navrhovateľ právo z titulu bezdôvodného obohatenia neosvedčil, súd
prvého stupňa rozhodol v súlade s právnym predpisom, keď návrh zamietol.
Vzhľadom na uvedené skutkové a právne zistenia Najvyšší súd Slovenskej republiky
preto rozsudok Krajského súdu v Bratislave podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny
potvrdil.
V odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, pretože si trovy odvolacieho konania v zmysle § 151 ods. 2 O. s. p. nevyčíslil.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 14. októbra 2010
JUDr. Beata Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová