Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Obo/3/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Beaty

Miničovej a členov JUDr. Ivany Izakovičovej a JUDr. Jany Hullovej, v právnej veci

navrhovateľa E. H. spol. s r. o., M., IČO: X., právne zastúpeného Mgr. M. K., advokátom,

Advokátska kancelária J. & K., s. r. o., M., IČO: X., proti odporcovi S. T., M., IČO: X.,

právne zastúpeného JUDr. P. K., advokátom, pplk. V., o zaplatenie 139 608,75 Eur

(4 205 853,10 Sk) s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského

súdu v Bratislave zo dňa 24. júna 2009, č. k. -350, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa

24. júna 2009, č. k. -350 p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 24. 06. 2009, č. k. -350

rozhodol tak, že návrh zamietol a navrhovateľa zaviazal zaplatiť odporcovi trovy konania

vo výške 16 722,70 €. V odôvodnení uviedol, že navrhovateľ sa návrhom podaným dňa

29. 07. 1999 domáhal, aby súd zaviazal odporcu na zaplatenie 4 205 853,10 Sk s úrokom

z omeškania vo výške 0,05% za každý deň omeškania zo sumy 1 194 330,70 Sk

od 15. 10. 1998 do zaplatenia, zo sumy 1 253 024,30 Sk od 11. 11. 1998 do zaplatenia,

zo sumy 1 207 315,70 Sk od 11. 12. 1998 do zaplatenia a zo sumy 1 051 182,40 Sk

od 09. 01. 1999 do zaplatenia a na náhradu trov konania.

Návrh je odôvodnený tým, že odporca uzavrel dňa 22. 12. 1997 so spoločnosťou Š. B.,

s. r. o., B., Zmluvu o spoločnej koprodukčnej výrobe televízneho programu „D.”, podľa ktorej

mal odporca program vysielať každý pracovný deň a za ktorý sa zaviazal zaplatiť49000,--

Sk. Faktúry za september až december 1998 odporca nezaplatil a spoločnosť Š. B., s. r. o.,

túto pohľadávku postúpila zmluvou z 23. 04. 1999 navrhovateľovi.

V ďalšom konaní sa súd prvého stupňa nestotožnil s právnym názorom navrhovateľa,

že odvolací súd definitívne nevyriešil prejudiciálnu otázku v tomto konaní, a to otázku

platnosti Zmluvy o spoločnej koprodukčnej výrobe televízneho programu „D.”. Z obsahu

zmluvy mal súd preukázané, a konštatoval to aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom

rozhodnutí, že predmetom zmluvy nebol televízny program, vytváraný spoločnou tvorivou

činnosťou oboch účastníkov zmluvy, ale išlo o výlučnú tvorivú činnosťŠ. B., s. r. o., pri

ktorej mal odporca podľa čl. 4, bod 4 vykonávať dohľad spočívajúci „v sledovaní

dodržiavania zákonných podmienok stanovených pre program vysielaný S.T.”. Ďalej uviedol,

že Smernice o realizácii obchodných činností v pôsobnosti S.T. v čl. 25 určujú, že nákup

tovarov, služieb a prác sa uskutočňuje najmä podľa , Občianskeho

zákonníka a zákona o verejnom obstarávaní. V čl. 26 je definovaný pojem nákup (obstaranie)

relácií (práv) tak, že ide o nákup relácií, vrátane živých prenosov na vysielanie na programoch

S.T., čl. 29 definuje objednávkovú výrobu relácií a ich častí tak, že ide o zhotovenie relácie

ako celku - teda komplexné zhotovenie diela alebo časti relácie externou organizáciou, pritom

pre ich nákup je v čl. 27 ods. 1 a v čl. 30 predpísané zabezpečenie dodávateľa podľa zákona

č. . Naproti tomu koprodukcia je v bod 6 definovaná ako špecifická

forma objednávkovej a vlastnej výroby relácie na základe výhodnosti koprodukčných

partnerov, ktorí vstupujú do zmluvného vzťahu formou účasti na celkových nákladoch

projektu.

Z konfrontácie uvedených definícií a obsahu zmluvy jednoznačne vyplýva, že išlo

výlučne o objednávkové zabezpečenie relácie, a preto bol odporca povinný postupovať

v súlade so V administratívnom spise bývalého Krajského úradu je

založené rozhodnutie č. REG/64/4/1999/ULC s vyznačením právoplatnosti dňom

30. 03. 1999. Vo výroku rozhodnutia je uložená 15-dňová lehota na zaplatenie uloženej

pokuty; uplynutím lehoty na plnenie je rozhodnutie vykonateľné. Z uvedeného rozhodnutia

potom v spojení s ust. priamo vyplýva neplatnosť spornej

zmluvy.

Súd neakceptoval ani tvrdenie navrhovateľa, že právoplatným rozsudkom Okresného

súdu Bratislava IV. sp. zn. bola vyslovená platnosť takmer identickej zmluvy.

Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky -35 zo dňa 02. 08. 2007 bolo

totiž zrušené rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave , ktorým bolo

rozhodnutie okresného súdu potvrdené, a to z dôvodu, že týmto rozsudkom bolo porušené

právo odporcu na súdnu ochranu podľa , keď právny

záver odvolacieho súdu, že nie je viazaný rozhodnutím správneho orgánu v zmysle ust. § 135

ods. 1 , bol odôvodnený tým, že predložené rozhodnutie nebolo opatrené pečiatkou

právoplatnosti.

Námietku premlčania vznesenú odporcom prvostupňový súd neakceptoval z dôvodu,

že pôvodný nárok navrhovateľa bol uplatnený v zákonnej lehote, pričom súd nie je právnou

kvalifikáciou uplatneného nároku viazaný. Keďže medzi Š. B., s. r. o., a navrhovateľom išlo

o obchodnoprávny vzťah, premlčacia doba pre uplatnenie nároku zo zmluvy a nároku

z bezdôvodného obohatenia je rovnaká. Súd nemohol akceptovať ani tvrdenie odporcu, že

predmetom zmluvy o postúpení pohľadávok medzi Š. B., s. r. o., a navrhovateľom zo dňa

23. 04. 1999 boli neexistujúce pohľadávky, vyplývajúce z neplatnej zmluvy. Zmluva

o postúpení pohľadávok dávala navrhovateľovi aktívnu procesnoprávnu legitimáciu na súdne

uplatnenie nároku, nie však na hmotnoprávny úspech v spore. Podľa ust. § 527 ods. 2

za vymožiteľnosť postúpenej pohľadávky postupca ručí do výšky

prijatej odplaty spolu s úrokmi, len keď sa na to postupníkovi písomne zaviazal.

Súd dokazovanie, nariadené odvolacím súdom v zmysle ust. § 451 Občianskeho

zákonníka, nemohol vykonať, keďže navrhovateľ nepredložil súdu ani jediný dôkaz

na preukázanie bezdôvodného rozsahu obohatenia, a teda neuniesol dôkazné bremeno, ktorým

bol zaťažený, preto súd jeho návrh ako nedôvodný zamietol.

Proti rozsudku podal odvolanie navrhovateľ z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. d/

a f/ a žiadal jeho zmenu.

Uviedol, že odôvodnenie názoru súdu, že televízny program nebol vytváraný

spoločnou tvorivou činnosťou s odvolaním sa len na jedno ustanovenie Zmluvy o spoločnej

koprodukčnej výrobe televízneho programu bez jej komplexného posúdenia, má za následok

nesprávne zistenie, že v tomto prípade bol televízny program vytvorený len výlučnou

tvorivou činnosťou Š. B., s. r. o. Práve v tejto súvislosti navrhovateľ poukázal na článok 4 bod

2 Zmluvy, podľa ktorého „S.T. sa zaväzuje, že umožní určeným osobám Š. B. prístup

k aktuálnym spravodajským informáciám a umožní použitie ich záznamov vo forme

stanovenej Š. B. pri výrobe programu podľa tejto zmluvy bez nároku na odplatu”. Z cit.

ustanovenia Zmluvy jednoznačne vyplýva opačný záver, než aký vyslovil prvostupňový súd

pri posudzovaní, či išlo o spoločnú koprodukčnú výrobu programu. Je z neho zrejmé, že S.T.

sa na výrobe televízneho programu podieľala nielen redaktorským a dramatickým dohľadom

(článok 4 bod 4 Zmluvy), ale aj poskytnutím vlastných spravodajských informácií

a záznamov. Vzhľadom k uvedenému možno zároveň konštatovať aj to, že vyrobený

televízny program je spoločným dielom v zmysle ust.

o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (ďalej len „Autorský zákon”),

nakoľko program vznikol spoločnou činnosťou účastníkov Zmluvy, pri ktorej Š. B., s. r. o.

síce zabezpečovalo produkciu televízneho programu, avšak s použitím informácií a záznamov

poskytnutých S.T.. Skutočnosť, že televízny program vyrobený na základe Zmluvy je

s poukazom na doposiaľ uvedené, zároveň spoločným dielom v zmysle ustanovení

Autorského zákona, nepripúšťa žiadnu pochybnosť o tom, že televízny program bol vyrábaný

spoločnou tvorivou činnosťou oboch účastníkov Zmluvy. Vzhľadom na doposiaľ uvedené má

odvolateľ za to, že súd nesprávne právne posúdil vec, keď napriek tomu, že sa oboznámil

so Zmluvou, z ktorej je zrejmé, že televízny program bol vytvorený spoločnou činnosťou

zmluvných strán, dospel k záveru, že televízny program bol vytvorený výlučnou tvorivou

činnosťou Š. B.. Nakoľko v súdnom konaní skutkové dokazovanie vykonané nebolo, právne

posúdenie veci vychádzalo výlučne zo Zmluvy, a to bez ohľadu na skutkové okolnosti

prípadu. Napadnutý rozsudok preto nemá žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní.

Navrhovateľ ďalej uviedol, že akákoľvek interná smernica S.T. je vo vzťahu

k predmetu konania právne irelevantná, nakoľko i prípadné porušenie smernice nie je

spôsobilé privodiť neplatnosť Zmluvy, keďže koprodukčná výroba televízneho programu

relácie pre potreby vysielania S.T., totiž evidentne a bez akejkoľvek pochybnosti nespadá pod

žiadnu zo zákonných definícií tovaru, služby alebo verejnej práce uvedených v ust.

§ 2 ods. 3 až 5 Zákona o verejnom obstarávaní. Nemožno preto pri jej obstarávaní, napriek

tomu, že ide o obstarávanie z verejných prostriedkov, aplikovať ustanovenia Zákona

o verejnom obstarávaní. Vzhľadom k uvedenému je teda zrejmé, že Zmluva je platná,

nakoľko nedošlo k porušeniu ustanovení Zákona o verejnom obstarávaní, ktorý sa

nevzťahoval na obstaranie výroby (koprodukčnej) televízneho programu. Pre úplnosť ešte

odvolateľ poukazuje na fakt, že i v prípade, ak by sa odvolací súd nestotožnil s vyššie

uvedeným názorom, že pri obstarávaní výroby televízneho programu nebol odporca povinný

postupovať podľa Zákona o verejnom obstarávaní, pôsobnosť Zákona o verejnom obstarávaní

bola v tomto prípade vylúčená s odkazom na ust. § 1 ods. 2 písm. c/ Zákona o verejnom

obstarávaní. Navrhovateľ zdôraznil, že už v čase pred uzatvorením Zmluvy bol zo strany Š.

B., s. r. o. predložený S.T. scenár relácie „D.”, ktorý podlieha autorskoprávnej ochrane, a teda

proces verejného obstarávania by práve v tomto prípade mohol porušiť nepochybne existujúce

autorské práva k predloženému scenáru.

Z uvedeného zároveň vyplýva aj právny názor navrhovateľa, týkajúci sa rozhodnutia

Krajského úradu v Bratislave zo dňa 03. 03. 1999, č. REG/64/4-1999/ULC‚ ktorým bola S.T.

uložená pokuta za porušenie Zákona o verejnom obstarávaní pri uzatváraní Zmluvy. V zmysle

ust. § 21 ods. 2 písm. e/ Zákona o verejnom obstarávaní krajský úrad ukladá pokuty podľa ust.

§ 23, pričom podľa ust. § 23 ods. 1 písm. f/ môže uložiť pokutu, ak obstarávateľ porušil

ustanovenia tohto zákona. Na základe toho možno podľa odvolateľa jednoznačne konštatovať,

že v tomto prípade neexistoval zákonný základ pre uplatnenie právomoci krajského úradu na

vydanie rozhodnutia o uložení pokuty za porušenie Zákona o verejnom obstarávaní, ktorý sa

na prípad uzatvorenia Zmluvy nevzťahoval, a preto nie je možné vyvodzovať neplatnosť

Zmluvy od existencie právoplatného a vykonateľného rozhodnutia správneho orgánu

o uložení pokuty pre porušenie ustanovení Zákona o verejnom obstarávaní. S poukazom

na všetky vyššie uvedené skutočnosti je zrejmé, že v tomto prípade bol na základe Zmluvy

vyrábaný televízny program koprodukčne, pričom išlo o také obstaranie, ktoré nespadalo

pod režim Zákona o verejnom obstarávaní, a teda Krajský úrad v Bratislave nebol

kompetentný na vydanie rozhodnutia o uložení pokuty pre porušenie ustanovení Zákona

o verejnom obstarávaní. Z uvedených dôvodov navrhol napadnutý rozsudok zmeniť.

Odporca vo svojom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok ako

vecne správny potvrdiť. Zdôraznil, že rozhodnutie prvostupňového súdu v konaní,

v ktorom bolo predložených a vyhodnotených dostatočné množstvo potrebných dôkazov, je

rozsudkom, ktorý vydal súd po dôkladnom a starostlivom posúdení a vyhodnotení všetkých

skutočností.

Napadnuté rozhodnutie podľa odporcu v súlade s ust. v plnej miere

rešpektuje právny názor odvolacieho súdu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vyslovený

v uznesení zo dňa 27. 02. 2008, č. k. -178. Má za to, že tvrdenie navrhovateľa,

podľa ktorého konanie odporcu nespadalo pod režim Zákona o verejnom obstarávaní, je

v rozpore s uvedeným rozhodnutím najvyššieho súdu. Uviedol, že dňa 22. 12. 1997 uzatvoril

Zmluvu o spoločnej koprodukčnej výrobe televízneho programu „D.” podľa ust. § 269 ods. 2

. Výrobu celého programu podľa zmluvy zabezpečoval výlučne

navrhovateľ, bol to program dodávaný na „kľúč”, bez účasti odporcu, išlo o dodávku

produktu, ktorého obstarávanie podliehalo Zákonu o verejnom obstarávaní. Odporca sa v

zmluve zaviazal vyrobený program iba prevziať, zaplatiť a odvysielať. Zmluva a konanie

odporcu podliehali pod režim Zákona o verejnom obstarávaní tak, ako to zistil v

správnom konaní Krajský úrad v Bratislave č. REG/64/4/1999 ULC, dňa 03. 03. 1999. Podľa

odporcu, krajský úrad je kompetentný vykonávať štátnu správu na úseku verejného

obstarávania. Rozhodnutie Krajského úradu v Bratislave č. REG/64/4/1999 ULC zo dňa

03. 03. 1999 je rozhodnutím právoplatným a vykonateľným, ktoré vydal zo zákona

kompetentný správny orgán, ktorým je súd viazaný.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhuje návrh navrhovateľa ako nedôvodný

zamietnuť a rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) prejednal

vec podľa v medziach dôvodov odvolania a

bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nie je možné

vyhovieť.

Predmetom sporu je navrhovateľom uplatnený nárok na zaplatenie ceny dohodnutej

zmluvou o spoločnej koprodukčnej výrobe televízneho programu „D.”, ktorú odporca uzavrel

dňa 22. 12. 1997 so spoločnosťou Š. B., s. r. o., B.. Spoločnosť Š. B., s. r. o., dňa 26. 04. 1999

zmluvne postúpila svoje pohľadávky na navrhovateľa.

Zmluva o spoločnej koprodukčnej výrobe televízneho programu bola uzavretá

pre potreby odporcu, na základe ktorej sa dohodlo, že Š. B., s. r. o., bude vyrábať televízny

program pod názvom „D.“. Zmluva bola uzavretá na dobu určitú

do 31. 12. 2005. Tento program bol v priebehu roka 1998 aj realizovaný. Listom zo dňa

28. 12. 1998 odporca oznámil Š. B., s. r. o., že uvedenú zmluvu o spoločnej koprodukčnej

výrobe televízneho programu zo dňa 22. 12. 1998 považuje za neplatnú, o. i.

z dôvodu porušenia o verejnom obstarávaní tovarov, služieb

a verejných prác (ďalej len „zákon o verejnom obstarávaní“). Na základe tohto listu

nasledujúcim dňom po jeho doručení prestal odporca šíriť uvedený program z dôvodu

neplatnosti tejto zmluvy.

Prvostupňový súd dospel k záveru, že predmetom zmluvy nebol televízny program

vytváraný spoločnou tvorivou činnosťou oboch účastníkov zmluvy, ale išlo o výlučnú tvorivú

činnosť Š. B., s. r. o., pri ktorej mal odporca podľa čl. 4, bod 4 vykonávať dohľad spočívajúci

„v sledovaní dodržiavania zákonných podmienok stanovených pre program vysielaný S.T.”.

Išlo o objednávkové zabezpečenie relácie, a preto bol odporca povinný pri jej uzatváraní

postupovať v súlade so zákonom o verejnom obstarávaní. Neplatnosť spornej zmluvy podľa

súdu prvého stupňa vyplýva aj z rozhodnutia bývalého Krajského úradu č.

REG/64/4/1999/ULC s vyznačením právoplatnosti dňom 30. 03. 1999 (ktorým bola

odporcovi uložená pokuta za nedodržanie zákona o verejnom obstarávaní pri uzatváraní

zmluvy o spoločnej koprodukčnej výrobe televízneho programu).

Proti rozsudku súdu prvého stupňa navrhovateľ namieta, že zmluva o spoločnej

koprodukčnej výrobe televízneho programu nespadala pod režim zákona o verejnom

obstarávaní, a preto je platná, a pre ktorý dôvod neexistoval zákonný základ pre uplatnenie

právomoci krajského úradu na vydanie rozhodnutia o uložení pokuty za porušenie zákona

o verejnom obstarávaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí vo veci

vyslovil, že v zmysle je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov

o tom, že bol spáchaný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov.

Podľa tohto ust. nie je súd mimo rámca správneho súdnictva

oprávnený skúmať vecnú správnosť správneho rozhodnutia, vždy však skúma, či ide

o správne rozhodnutie (či nejde o paakt), či bolo vydané v medziach právomoci príslušného

správneho orgánu a či je právoplatné a vykonateľné.

Právnou teóriou a súdnou praxou je za ničotný správny akt považovaný akt, vydaný

„absolútne“ nepríslušným orgánom, za ktorý sa všeobecne považuje správny orgán, ktorý

podľa svojho vymedzenia nie je oprávnený (nie je v jeho právomoci) o určitej veci

rozhodnúť, a to z dôvodu, že táto právomoc bola právnym predpisom priznaná výhradne

inému orgánu (súdnemu alebo správnemu), alebo preto, že nebola priznaná správnemu orgánu

a ani inému orgánu.

Z obsahu spisu je nesporné, že Krajský úrad v Bratislave, odbor regionálneho rozvoja

a iných odvetvových vzťahov vykonal u odporcu štátny dohľad nad verejným obstarávaním

vo veci zmluvného dodávateľa relácie „D.“ a v protokole zo dňa

25. 01. 1999 zistil porušenie ust. § 1 ods. 1, 2 písm. e/, § 3 ods. 1, 2 zákona o verejnom

obstarávaní, na základe ktorej skutočnosti uložil odporcovi pokutu 20 000,-- Sk pre porušenie

vyššie citovaných ustanovení o verejnom obstarávaní tovarov,

služieb a verejných prác.

Pôsobnosť krajského úradu vykonávať štátnu správu nad verejným obstarávaním bola

daná ust. a o verejnom obstarávaní,

a o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení

niektorých zákonov a tiež v zmysle zákona o správnom konaní, čo správne konštatoval súd

prvého stupňa.

Rozhodnutie krajského úradu č. REG/64/4/1999/ULC zo dňa 03. 03. 1999 nadobudlo

právoplatnosť dňa 30. 03. 1999 a jeho záverom o tom, že pri uzavretí predmetnej zmluvy bol

porušený zákon o verejnom obstarávaní, je súd viazaný a z toho dôvodu mu neprináleží

posudzovať správnosť zistení správneho orgánu pri porušení tohto zákona, ktoré spadalo

do pôsobnosti tohto orgánu.

Dôvody odvolateľa, ktorými namieta platnosť zmluvy, sú preto právne irelevatné.

Pretože s porušením zákona o verejnom obstarávaní ust. § 24a tohto zákona spája

neplatnosť zmluvy, a navrhovateľ právo z titulu bezdôvodného obohatenia neosvedčil, súd

prvého stupňa rozhodol v súlade s právnym predpisom, keď návrh zamietol.

Vzhľadom na uvedené skutkové a právne zistenia Najvyšší súd Slovenskej republiky

preto rozsudok Krajského súdu v Bratislave podľa ako vecne správny

potvrdil.

V odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal, pretože si trovy odvolacieho konania v zmysle nevyčíslil.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 14. októbra 2010

JUDr. Beata Miničová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová