Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Nc/60/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa JUDr. A. Č.,

bývajúceho v P., proti odporkyni Mgr. R. Č., bývajúcej v P., o rozvod manželstva a o

úpravu pomerov manželov k maloletému dieťaťu z ich manželstva na čas po rozvode,

vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. , o vylúčení sudcov Krajského

súdu v Prešove z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 8 NcC

, takto

rozhodol:

1. Sudcovia Krajského súdu v Prešove JUDr. I. B., JUDr. A. O., JUDr. A. L., JUDr. J.

A., JUDr. B. B., JUDr. J. B., JUDr. J. Š., JUDr. Ľ. M., JUDr. V. D., JUDr. E. P., JUDr. P. T.,

JUDr. A. K., JUDr. M. B., JUDr. M. Z., JUDr. P. F., JUDr. E. D. a JUDr. F. M. s ú v y l ú

č e n í z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 8 NcC

18/2010 (veci Okresného súdu Prešov sp. zn. ).

2. Sudcovia Krajského súdu v Prešove JUDr. I. D., JUDr. M. Š., JUDr. E. Š., JUDr. R.

T., JUDr. G. V., Mgr. M. Ţ., JUDr. G. K., PhD., JUDr. M. F., JUDr. Z. S., JUDr. M. M.,

JUDr. E. R., JUDr. P. S., JUDr. P. Š., JUDr. M. K., JUDr. M. M,, JUDr. A. I., JUDr. J. B.,

JUDr. K. M., JUDr. V. Z., JUDr. E. S. a JUDr. V. M. n i e s ú v y l ú č e n í z

prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. (veci

Okresného súdu Prešov sp. zn. ).

O d ô v o d n e n i e

V konaní vedenom na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. (veci

Okresného súdu Prešov sp. zn. ) odporkyňa vzniesla námietku zaujatosti sudcov

krajského súdu so zreteľom na ich pomer k veci, resp. k účastníkovi – navrhovateľovi, ktorý

je prokurátorom na Okresnej prokuratúre v Prešove. Uviedla, ţe navrhovateľ prichádza ako

osoba do kontaktu so sudcami Krajského súdu v Prešove, čo mohlo a zrejme aj malo za

následok postupné vybudovanie sociálnych väzieb medzi navrhovateľom a jednotlivými

sudcami na Krajskom súde v Prešove.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Prešove

( tretia veta ) posudzoval opodstatnenosť tvrdenej moţnosti vzniku

pochybnosti o nezaujatosti sudcov krajského súdu z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je

sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ustanovenia

, v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania

veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať

pochybnosti o ich nezaujatosti. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému

prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tieţ predísť

moţnosti neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením

zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu povaţovaná za

právnu relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu a to :

l. k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom

spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo

2. k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol zaloţený na príbuzenskom alebo rýdzo

osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k ním, alebo

3. k zástupcom účastníkov konania, ktorý vzťah by bol zaloţený na pomere

vykazujúcom znaky vzťahu uvedeného pod bodom 2.

Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu na

prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne k ich

zástupcom, ktorý by pri všetkej moţnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho

31

objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného

rozhodnutia.

Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ktorého slovenský preklad bol vyhlásený v oznámení

Federálneho ministerstva zahraničných vecí pod č. , ďalej len „dohovor“ ) je

garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom.

Súvislosťou medzi súdom, ktorý je zaloţený na zákone, a jeho nezávislosťou, ako to

vyjadruje článok 6 ods. 1 prvá veta dohovoru („kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu“), garantuje tento dohovor

v celoeurópskom rozmere súčasne sudcovskú nezávislosť aj právo na zákonného sudcu.

Ústavná úprava súdnej a inej právnej ochrany v Slovenskej republike garantuje obdobne

vyjadrené právo na spravodlivý proces [čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ktorá

je uvedená ústavným , ďalej len „listina“;

Slovenskej republiky uverejnenej pod č. , ďalej len „ústava“, ktoré články

dávajú kaţdému moţnosť (právo) domáhať sa /zákonom/ ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v /zákonom/ určených prípadoch na inom orgáne

/Slovenskej republiky/], do ktorého tieţ zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka

nebola odňatá zákonnému sudcovi ( listiny; , ktoré články

postulujú, ţe nikoho nemoţno odňať jeho zákonnému sudcovi a ţe príslušnosť súdu ustanoví

zákon). Ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadruje zhodu

(totoţný zámer) na sudcovskú nezávislosť a právo na zákonného sudcu s právnym reţimom

podľa dohovoru (v obsahu týchto práv podľa dohovoru a podľa nemoţno vidieť

zásadnú odlišnosť). Potom platí, ţe v určitej právnej veci má rozhodovať nezávislý

a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom práce príslušného súdu

a tento zákonný sudca by sa uţ v ďalšom priebehu konania - pokiaľ by k tomu nebol daný

zákonný dôvod - meniť nemal. Inštitút vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci,

ktorý predstavuje výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu, stanovuje,

aby zákonom predpokladaným postupom a zo zákonom predpokladaných dôvodov bol

zákonný sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Sledovaný cieľ, ktorý tu

umoţňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného sudcu, spočíva v zmarení

hroziaceho rizika, ţe by vo veci mohol konať a rozhodovať zaujatý - nie nestranný - sudca.

Nezávislosť s nestrannosťou a odbornosťou (kvalifikáciou) sudcu sú podmienkami

kvalitného rozhodovania a jeho predvídateľnosti a sledujú tak význam riadneho napĺňania

(poskytovania) spravodlivosti. Nezávislosť a nestrannosť úzko spolu súvisia, často sa

prekrývajú a nie je vţdy ľahké ich od seba odlíšiť. Nestrannosť definovaná aj ako

neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti býva povaţovaná za pojem širší ako

nezávislosť. Nestrannosť sudcu musí byť podstatou jeho funkcie, zatiaľ čo jeho nezávislosť ju

má iba umoţňovať. Pod sudcovskou nezávislosťou a nestrannosťou treba rozumieť aj

nezávislosť a nestrannosť kaţdého jednotlivého sudcu.

Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej právnej veci bolo

výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí kaţdú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby

voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, ţiadnemu z nich nenadŕţal a objektívne

posúdil všetky skutočnosti závaţné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd poskytuje

všetkým účastníkom konania rovnaké príleţitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im

zaručuje právny poriadok ().

Sudcu moţno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka

súdneho konania ( ), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (

). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu

vyhovieť kaţdému návrhu oprávnených osôb a vţdy vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania a

rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie veci nestranným

súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať kaţdý návrh oprávnenej osoby na

vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom

(, , ). Vzhľadom na to, ţe rozhodnutie o vylúčení sudcu

podľa predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie

byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi ( listiny, ), treba trvať

na tom, ţe sudcu vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci moţno skutočne iba

výnimočne a z naozaj závaţných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v

súlade so zákonom nezaujato a spravodlivo. Pri posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze)

v konkrétnej situácii je nutné prihliadať aj na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a Ústavného súdu Slovenskej republiky k danej

problematike.

51

ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, ţe okrem nezávislosti

sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru.

Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti

Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu

ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné

z tohto hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa

vychádza z prezumpcie nestrannosti, aţ kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie

nedostatku subjektívnej nestrannosti vyţaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti

(pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko

sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môţu vznikať

pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa

subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje

tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, ţe spravodlivosť nielenţe musí byť

poskytovaná, ale musí sa tieţ javiť, ţe je poskytovaná („Justice must not only be done, it must

also be seen to be done“)]. Nestačí, ţe sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj

objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je zaloţený na

vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k

prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. aj k ich zástupcom. Posúdenie nestrannosti

sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť

zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či moţno usudzovať, ţe by sudca zaujatý mohol byť.

Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného

sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v kaţdom

jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, ţe prezrádzajú nedostatok

nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava

z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa

zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závaţných skutočnostiach. Objektívnu

nestrannosť nemoţno chápať tak, ţe čokoľvek, čo môţe vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na

nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Je potrebné brať zreteľ

na skutočnosť, ţe spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi vzájomného

pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti; preto závaţnosť, ktorá by zaloţila

pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu (znamenala dôvod pre jeho vylúčenie z

prerokúvania a rozhodovania veci), môţe aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania uplatňovanej v

judikatúre ESĽP nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, ţe jeho vzťah k danej veci,

účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, ţe aj napriek zákonom

ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať "sine ira et studio", teda nezávisle

a nestranne (porovnaj napr. ).

Existencia oprávnených pochybností závisí vţdy od posúdenia konkrétnych okolností

prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného

správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môţu spôsobiť vznik

pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tieţ Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný

oprávnený dôvod na obavu, ţe konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej

namietať zaujatosť dôleţité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môţe táto obava

povaţovať objektívne za oprávnenú.

Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky moţno vyvodiť,

ţe subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu

objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemoţno povaţovať to, ako sa nestrannosť sudcu

len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré

by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, ţe sudca určitým, nie nezaujatým

vzťahom k veci disponuje.

Sudcovia Krajského súdu v Prešove JUDr. I. B., JUDr. A. O., JUDr. A. L., JUDr. J.

A., JUDr. B. B., JUDr. J. B., JUDr. J. Š., JUDr. Ľ. M., JUDr. V. D., JUDr. E. P., JUDr. P. T.,

JUDr. A. K., JUDr. M. B., JUDr. M. Z., JUDr. P. F., JUDr. E. D. a JUDr. F. M. uviedli vo

svojich písomných vyjadreniach, ţe sa cítia byť zaujatí pre priateľský vzťah k navrhovateľovi,

príp. k obom účastníkom (JUDr. J. B., JUDr. P. T.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky so zreteľom na deklarované blízke osobné vzťahy

vymenovaných sudcov Krajského súdu v Trenčíne (uvedených vo výroku 1. tohto

rozhodnutia), t.j. z dôvodu ich priateľstva s navrhovateľom a u dvoch z týchto sudcov ešte aj

z dôvodu ich priateľstva aj s odporkyňou, ako uţ boli spomenuté, ktoré vzťahy sú relevantné

z hľadiska ustanovenia , týchto sudcov vylúčil z prejednávania a

rozhodovania danej veci.

.

Sudcovia Krajského súdu v Prešove JUDr. I. D., JUDr. M. Š., JUDr. E. Š., JUDr. R.

T., JUDr. G. V., Mgr. M. Ţ., JUDr. G. K., PhD., JUDr. M. F., JUDr. Z. S., JUDr. M. M.,

JUDr. E. R., JUDr. P. S., JUDr. P. Š., JUDr. M. K., JUDr. M. M., JUDr. A. I., JUDr. J. B.,

71

JUDr. K. M., JUDr. V. Z., JUDr. E. S. a JUDr. V. M. v písomnom vyjadrení neuviedli ţiadne

také skutočnosti, z ktorých by bolo moţno vyvodiť pochybnosť o ich nestrannosti.

Najvyšší súd pripomína, ţe samotný vzťah medzi sudcami a inými úradnými

osobami, napr. prokurátormi, s ktorými prichádzajú sudcovia pracovne do styku, obdobne ako

je to u vzťahu medzi sudcami navzájom, je zaloţený na profesionalite. Chýba tu preto

objektívny základ pre konštatovanie zaujatosti. Pokiaľ by totiţ z takéhoto základu bol

vyvodzovaný opačný záver, teda pochybnosti o tom, či takýto sudcovia (poznajúci

navrhovateľa z pracoviska, kde pracovne spolu prichádzajú do styku) budú schopní nezaujato

a spravodlivo rozhodovať, znamenalo by to vlastne, ţe výlučne pracovný a kolegiálny vzťah

medzi sudcami a inými úradnými osobami (obdobne tieţ medzi sudcami navzájom a medzi

sudcami a zamestnancami súdu) prezumuje vo všeobecnosti porušovanie sudcovských

povinností a zásad sudcovskej etiky. Ak rámec týchto vzťahov neprekročí hranicu

profesionálnosti a kolegiálnosti a takéto prekročenie sudcovia uvedení vo výroku 2. tohto

rozhodnutia vo svojich vyjadreniach netvrdili, nemoţno mať bez ďalšieho pochybnosti

o nezaujatosti týchto sudcov. Aţ v prípade, ţe by uvedený vzájomný vzťah prerástol cez

rýdzo profesionálny rámec výkonu funkcie sudcu a nadobudol charakter bliţšieho osobného

vzťahu, pôjde totiţ o okolnosť vzbudzujúcu opodstatnené pochybnosti o nezaujatosti a teda

vtedy by išlo o dôvod pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Vzťahy

medzi sudcami a inými úradnými osobami, napr. prokurátormi (obdobne ako vzťahy medzi

sudcami navzájom alebo medzi sudcami a zamestnancami súdu), ktoré však beţný pracovný a

kolegiálny rámec neprekračujú [t. j. ak tieto vzťahy spočívajú iba na tom, ţe sa sudcovia a iné

úradné osoby navzájom osobne poznajú, pretoţe prichádzajú spolu pracovne do styku],

nemajú samé osobe povahu dôvodov vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci

týkajúcej sa takejto osoby, v danom prípade navrhovateľa, ktorý je prokurátorom na Okresnej

prokuratúre v Prešove. Teda iba tá skutočnosť, ţe určitá vec sa týka prokurátora na Okresnej

prokuratúre v Prešove, ku ktorému majú spomenutí sudcovia len profesionálny, pracovný

vzťah, nemôţe zaloţiť pomer predpokladaný ustanovením

Sudcovia Krajského súdu v Prešove, ktorí sú vymenovaní vo výroku 2. tohto

rozhodnutia, vo svojich vyjadreniach nepotvrdili existenciu právne relevantného vzťahu

vylučujúceho sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. A keďţe ani zo spisu nevyplývajú

ţiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali ich nezaujatosť, rozhodol Najvyšší súd Slovenskej

republiky tak, ţe títo sudcovia nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 21. októbra 2010

JUDr. Jana B a j á n k o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť :

Hrčková Marta