Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
d36/363124.cb854a.pdf
PDF · 108.22 KB
No categories available
7Nc/14/2010
N a j v y š š í s ú d 7 Nc 14/2010
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu C., s. r. o., so sídlom na T.,
IČO: X., proti žalovanej JUDr. D.M., sudkyni Okresného súdu Trnava, o náhradu škody
vedenej Okresnom súdu Trnave pod sp. zn. 27 C/74/2010, v konaní o vylúčení sudcov
Krajského súdu v Trnave z prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. 23 NcC
29/2010 takto
rozhodol:
Sudcovia Krajského súdu v Trnave, JUDr. E. B., JUDr. K. B., Mgr. F. B., JUDr. A.
D., JUDr. B. H., JUDr. S. H., JUDr. A. J., JUDr. I. J., JUDr. M. K., JUDr. P. P., JUDr.
Katarína S., JUDr. D. Š., JUDr. V. T., Mgr. J. M., JUDr. M. S., Mgr. V. Z. sú vylúčení
z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 23 NcC 29/2010.
Sudcovia Krajského súdu v Trnave, JUDr. I. I., JUDr. T. B., JUDr. Ľ. B., Mgr. D. Č.,
JUDr. R. F., JUDr. Ľ. J., JUDr. J. K., JUDr. M. K., JUDr. P. S., JUDr. Ľ. S., V. V., JUDr. D.
W. nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn.
O d v ô v o d n e n i e
V konaní vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 27C/74/2010 o náhradu
škody, oznámili sudcovia Okresného súdu Trnava, že sú u nich dané dôvody, pre ktoré sú
sudca vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci (§ 14 ods. 1 a § 15 O. s. p.).
O tom, či sudcovia Okresného súdu Trnava sú v tejto veci vylúčení z prejednávania
a rozhodovania, mal rozhodnúť Krajský súd v Trnave ako súd nadriadený (§ 16 ods. 1 O. s.
p.) v konaní sp. zn. 23 NcC 29/2010. Pretože podľa oznámenia sudcov Krajského súdu
v Trnave sú u nich dané dôvody vylučujúce sudcu z prejednávania a rozhodovania veci (§ 14
27 Nc 14/2010
ods. 1 a § 15 O. s. p.), bol spis predložený na rozhodnutie Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu
v Trnave (§ 16 ods. 1 O. s. p.) posudzoval opodstatnenosť oznámenia sudcov
(§ 15 O. s. p.) z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania
a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z § 14 ods. 1 O. s. p., v zmysle ktorého sú sudcovia
vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci,
účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Účelom tohto
ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu súdu k
účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania.
Z hľadiska vylúčenia sudcu je právne významným vzťah sudcu buď k prejednávanej veci (o
ktorý ide v prípade konkrétneho záujmu sudcu na určitom spôsobe skončenia konania
a rozhodnutia o veci), alebo k účastníkom konania (ide oň napríklad v prípade priateľského
vzťahu sudcu k účastníkovi konania), alebo k zástupcovi účastníka konania.
Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý
a nestranný sudca. Ústavná úprava práva na spravodlivý proces (čl. 46 Ústavy Slovenskej
republiky) zároveň na druhej strane zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka nebola
odňatá zákonnému sudcovi, ktorý bol určený podľa zákonných pravidiel príslušnosti súdov
(čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky). V zásade teda platí, že v určitej právnej veci by mal
rozhodovať nezávislý a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom
práce príslušného súdu a tento zákonný sudca by sa už v ďalšom priebehu konania nemal
meniť. Výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu predstavuje inštitút
vylúčenia sudcu z rozhodovania, ktorý zákonom predpokladaným postupom a zo zákonom
predpokladaných dôvodov pripúšťa, aby zákonný sudca bol vylúčený z ďalšieho
rozhodovania. Zámer, ktorý tu umožňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného
sudcu, spočíva v zmarení hroziaceho rizika, že by vo veci mohol rozhodovať zaujatý a nie
nestranný sudca.
Nestrannosť sa definuje spravidla ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a
straníckosti (nadŕžania určitej procesnej strane). Obsahom práva na nestranný súd je, aby
rozhodnutie v konkrétnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí každú vec
prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, aby
žiadnemu z nich nenadŕžal a aby objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre
rozhodnutie vo veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké
príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok (Nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 15.10.1998, sp. zn. II. ÚS 71/97). Sudcu možno vylúčiť z
prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka súdneho konania (§ 15a O. s. p.),
alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15 O. s. p.). Obsahom práva na
prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu vyhovieť každému návrhu
oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania veci pre
zaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom je len
povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho
prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky z 11.11.1997, sp. zn. I. ÚS 73/97; Nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 25.3.1998, sp. zn. I. ÚS 27/98; Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z
24.6.2003, sp. zn. II. ÚS 121/03).
Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti
sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie
aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri
svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka
nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k
účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné z tohto hľadiska je, čo si sudca
myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti,
až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti
vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (pozri napríklad Hauschildt proti
Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych
skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna
nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych
symptómov. Práve tu sa uplatňuje teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, že spravodlivosť
nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („Justice must not
only be done, it must also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný,
ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt
nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných
prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania. Posúdenie
47 Nc 14/2010
nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti,
resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý
mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti
zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť
v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok
nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava
z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa
zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu
nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na
nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného.
Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností
prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného
správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik
pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný
oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej
namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava
považovať objektívne za oprávnenú.
Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť,
že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu
objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu
len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré
by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým
vzťahom k veci disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môže byť sudca vylúčený
z prejednávania a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k
veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek
zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle
a nestranne.
V prípade sudcov Krajského súdu v Trnave, JUDr. I. I., JUDr. T. Biedniková, JUDr.
Ľ. B., JUDr. R. F., JUDr. Ľ. J., JUDr. P. S., JUDr. V. V., JUDr. D. W., ktorí nachádzali svoju
subjektívnu zaujatosť v kolegiálnom (osobnom) vzťahu k žalovanej ako sudkyni
vykonávajúcej svoju funkciu na Okresnom súde Trnave, ako aj v priateľskom vzťahu k
žalovanej, absentuje objektívny základ nimi konštatovanej zaujatosti, pretože vzájomné
vzťahy medzi sudcami sú založené na profesionalite a kolegiálnosti. Ak rámec týchto
vzájomných vzťahov neprekročí rámec profesionálnosti a kolegiálnosti, nemožno mať, bez
ďalšieho, pochybnosti o ich nezaujatosti. Až v prípade, že by vzájomný vzťah prerástol cez
rýdzo profesionálny rámec výkonu funkcie sudcu a nadobudol charakter bližšieho osobného
vzťahu, pôjde o okolnosť vzbudzujúcu opodstatnené pochybnosti o nezaujatosti a teda išlo
by o dôvod pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Ak aj menovaní
sudcovia vo svojich vyjadreniach síce uviedli priateľský vzťah k žalovanej, tento však
dostatočným spôsobom bližšie nekonkretizovali, a táto skutočnosť neumožnila najvyššiemu
súdu posúdiť objektívnosť takto tvrdených skutočností.
Sudcovia krajského súdu JUDr. J. K., JUDr. M. K., JUDr. Ľ. S. vo svojich
vyjadreniach uviedli, že k menovanej sudkyni majú vzťah, ktorý neprerástol rámec
profesionálneho, kolegiálneho vzťahu. Z tohto dôvodu ich preto najvyšší súd, s ohľadom na
vyššie uvedený výklad, nevylúčil z prejednania a rozhodovania predmetnej veci.
Najvyšší súd nevylúčil z prejednania a rozhodnutia veci ani sudcu krajského súdu
Mgr. D. Č., ktorý sa napriek existencii bližšie špecifikovaného priateľského vzťahu
k žalovanej necítil byť vo veci zaujatý, pretože podľa najvyššieho súdu sudcom deklarovaný
vzťah nie je takej intenzity, pre ktorú by bolo dôvodné pochybovať o jeho nezaujatosti.
Ďalší sudcovia Krajského súdu v Trnave, JUDr. E. B., JUDr. K. B., Mgr. Fedor B.,
JUDr. A. D., JUDr. B. H., JUDr. S. H., JUDr. A. J., JUDr. I. J., JUDr. M. K., JUDr. P. P.,
JUDr. K. S., JUDr. D. Š., JUDr. V. T., Mgr. J. M., JUDr. M. S., Mgr. V. Z., uviedli, že sa cítia
byť subjektívne zaujatí pre svoj bližšie špecifikovaný priateľský vzťah k žalovanej, ktorý
najvyšší súd vyhodnotil ako blízky vzťah k účastníkovi, ktorý je relevantný z hľadiska
ustanovenia § 14 ods. 1 O. s. p..
Najvyšší súd Slovenskej republiky nerozhodoval o opodstatnenosti tvrdených
skutočností JUDr. M. U., ktorá je od 1. októbra 2010 preložená na Najvyšší súd Slovenskej
republiky a dočasne pridelená na Krajský súd v Trnave na výkon funkcie predsedníčky súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok
V Bratislave, 15. novembra 2010
JUDr. Daniela Š v e c o v á, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť:
Hrčková Marta