Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/294/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu P. B., bývajúceho v N.,

v dovolacom konaní zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária R., proti ţalovaným

1/ Ing. J. B., bývajúcemu v N., 2/ J. M., bývajúcemu v N., 3/ M. Š., bývajúcemu v N., všetci

zastúpení Mgr. R. H., advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom V. , 4/ M. a 5/ S. P. P.,

a.s., so sídlom v B. o náhradu škody na zdraví, vedenej na Okresnom súde Nitra pod

sp.zn. , o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 24.

marca 2009 sp.zn. , takto

rozhodol:

Rozsudok Krajského súdu v Nitre z 24. marca 2009 sp.zn. v časti

týkajúcej sa ţalovaných 2/ a 3/ vo veci samej a vo výroku o trovách konania z r u š u j e

a vec mu vracia v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Ţalobou podanou na súde 13. augusta 2004 spočiatku len proti Ing. J. B. ţalobca sa

domáhal, aby súd uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť mu jednak 120 000,-- Sk spolu so 17,

6 %-ným úrokom z omeškania od 10. októbra 2003, a jednak 19 080 000,-- Sk spolu s 13 %-

ným úrokom z omeškania od právoplatnosti rozsudku do zaplatenia. Ţalobca v priebehu

konania navrhol, aby súd pripustil, aby do konania vstúpili aj ţalovaní 2/ aţ 5/. Uloţenia

povinnosti ţalovaným 1/ aţ 5/, aby mu spoločne a nerozdielne zaplatili ţalované sumy,

ţalobca sa domáhal z titulu náhrady škody na jeho zdraví vzniknutej v dôsledku úrazu, ktorý

utrpel dňa 2. mája 1997.

Okresný súd Nitra (súd prvého stupňa) rozsudkom z 26. novembra 2008 č.k.

-366 ţalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, ţe ţalovaným 1/ aţ 5/

ich náhradu nepriznal a ţe trovy konania znáša štát. Ţalobu proti ţalovaným 1/, 2/ a 3/

zamietol majúc za to, ţe dôvodne uplatnili námietku premlčania práva ţalobcu. Vychádzal

z toho, ţe zdravotný stav ţalobcu bol ustálený uţ dňa 4. februára 1998. Dvojročná premlčacia

doba v zmysle ustanovenia ,

v znení neskorších predpisov tak začala plynúť dňa 5. februára 1998 a uplynula

7. februára 2000, keďţe posledný deň lehoty pripadol na sobotu. Ak teda ţalobca podal

ţalobu o náhradu škody aţ 13. augusta 2004, urobil tak oneskorene, po uplynutí premlčacej

doby. Dodal, ţe ţalobcovi nič nebránilo vykonať relevantné zistenia, kto konkrétne za jemu

spôsobenú škodu zodpovedá, teda kto je škodcom. Ţalobu proti ţalovaným 4/ a 5/ zamietol

z dôvodu nedostatku ich pasívnej legitimácie.

Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Nitre (odvolací súd) rozsudkom z 24. marca 2009

sp.zn. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Ţalovaným 1/ aţ 5/

nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd sa stotoţnil so záverom súdu

prvého stupňa o tom, ţe zdravotný stav ţalobcu bolo moţné povaţovať za ustálený uţ dňom

4. február 1998. Rovnako ustálil, ţe dvojročná premlčacia doba v zmysle ustanovenia § 106

ods. 1 začala plynúť v deň nasledujúci po tomto dni. Pokiaľ ţalobca v odvolaní vytýkal

súdu prvého stupňa, ţe v dôvodoch svojho rozhodnutia nijak neriešil otázku, kedy sa vlastne

dozvedel o tom, kto za škodu zodpovedá, odvolací súd poukázal na to, ţe ţalobca bol dňa

9. marca 1998 vypočutý na Okresnom riaditeľstve PZ v N. a ţe prevzal aj uznesenie z

20. augusta 1998 o uloţení trestnej veci, „kde taktieţ v odôvodnení uznesenia sa uvádza, ţe

vykonaným šetrením bolo zistené, ţe dodávateľ – firma M. vykonával rozkopávku na ul. C.“.

Tomu, ţe ţalobca vedel o tom, ţe pozemné práce vykonávala firma M. svedčí podľa

odvolacieho súdu aj jeho ďalší postup v konaní, „keď jeho matka opätovne v jeho zastúpení

dňa 24. augusta 1999, teda v priebehu roku po obdrţaní uznesenia, sa pokúšala o zmier

u firmy L. a takýto pokus o zmier bol zaslaný na vedomie firme M. N“. Podľa odvolacieho

súdu túto skutočnosť potvrdili ţalovaní 1/ aţ 3/, „ktorý uviedli, ţe takýto list od navrhovateľa

obdrţali“. Z uvedeného moţno podľa odvolacieho súdu „jednoznačne“ vyvodiť záver, ţe

ţalobca sa o tom, kto za škodu zodpovedá, dozvedel uţ pri svojom prvom výsluchu na polícii

dňa 9. marca 1998, najneskôr pri prevzatí uznesenia o uloţení veci z 20. augusta 1998. Podľa

odvolacieho súdu právo ţalobcu sa premlčalo aj voči ţalovanému 5/, pretoţe sa ţalobca

dozvedel „o zodpovednosti“ ţalovaného 5/ uţ v roku 1998. Naostatok sa stotoţnil so záverom

súdu prvého stupňa o nedostatku pasívne legitimácie ţalovaného 4/.

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu v časti výroku, ktorým bol potvrdený

rozsudok prvostupňového súdu, ktorým bola zamietnutá ţaloba voči ţalovaným 2/ a 3/,

ţalobca podal dovolanie, v ktorom uplatnil všetky dovolacie dôvody v zmysle § 241 ods. 2

, v znení neskorších predpisov .

Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil tak napadnutý rozsudok odvolacieho

súdu, prípadne aj ním potvrdený prvostupňový rozsudok, a aby vec vrátil na ďalšie konanie

a rozhodnutie. Rozhodnutie o tom, ţe námietky premlčania ţalovaných 2/ a 3/ sú oprávnené

a ţe ţalobu voči nim treba zamietnuť, podľa názoru dovolateľa zaloţili súdy na nesprávnom

právnom posúdení veci ( ods. písm. c/ ), čím v konečnom dôsledku mu odňali

moţnosť konať pred súdom ( v súvislosti s ).

Nesprávnosť právneho posúdenia veci, ktorá spôsobila odňatie moţnosti konať pred súdom,

spočívala podľa názoru ţalobcu v nesprávnej interpretácii ustanovenia ,

konkrétne v otázke plynutia subjektívnej premlčacej doby z hľadiska posúdenia, kedy sa

vlastne dozvedel o tom, kto za škodu zodpovedá. Existenciu vady v zmysle § 241 ods. 2

písm. b/ videl ţalobca v tom, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa nie je preskúmateľné,

pretoţe vôbec nerieši otázku, ktorý deň je moţné povaţovať za deň, kedy sa dozvedel o tom,

ţe za škodu zodpovedajú ţalovaní 2/ a 3/.

Ţalovaní 1/ aţ 3/ navrhli, aby dovolací súd dovolanie ţalobcu ako neprípustné

odmietol, a v prípade jeho prípustnosti, aby ho zamietol. Mali za to, ţe súd prvého stupňa ako

aj odvolací súd riadne a správne ustálili skutkový stav a správne posúdili vec aj po právnej

stránke.

Ţalovaný 4/ sa k dovolaniu nevyjadril.

Ţalovaný 5/ vo svojom vyjadrení trval na svojich v predchádzajúcich námietkach

ohľadne jeho pasívnej legitimácie v spore a premlčania práva ţalobcu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý je príslušný rozhodnúť o dovolaniach proti

rozhodnutiam krajských súdov, ako súdov odvolacích ( ), prejednal vec bez

nariadenia pojednávania, keďţe jeho nariadenie nepovaţoval za potrebné (§ 243a ods. 1

) a dospel k týmto záverom:

Podľa dovolací súd preskúma rozhodnutie odvolacieho súdu

v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý. Ak nejde o vady uvedené v § 237, neprihliada

na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, ibaţe tieto vady mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci.

Dovolací súd sa preto zaoberal v prvom rade otázkou, či konanie odvolacieho súdu,

ktoré predchádzalo vydaniu dovolaním napadnutého rozhodnutia, nie je postihnuté niektorou

z vád vymenovaných v Predmetné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému

rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej

istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania

sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo

bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Dovolací súd dospel k záveru, ţe konanie odvolacieho súdu a jeho rozhodnutie v danej

veci je postihnuté vadou podľa , pretoţe ţalobcovi sa jeho postupom

odňala moţnosť konať pred súdom.

Základné právo na súdnu ochranu podľa

(ďalej len ) zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom

orgáne Slovenskej republiky.

Článok 46 ods. 1 je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,

a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu

ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ( aţ 50). Zároveň podľa

podmienky a podrobnosti o tejto ochrane ustanoví zákon, resp. v zmysle

je moţné domáhať sa práv podľa len v medziach zákonov,

ktoré tieto ustanovenia vykonávajú (). V obsahu základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemoţno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi

konania poskytuje v dovolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa na základe mimoriadneho

opravného prostriedku domáha ochrany pred dovolacím súdom z dôvodov, ktoré výslovne

upravuje procesné právo. Jedným z takých dôvodov je aj odňatie moţnosti konať pred súdom

( ), pod ktorým pochybením súdu sa rozumie postup súdu, ktorým

znemoţnil účastníkovi realizáciu tých procesných práv, ktoré mu

dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať

sa k vykonaným dôkazom i k právnej stránke veci a pod.)

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí právo kaţdého na to, aby sa

v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. To platí

aj pre výklad a pouţívanie procesnoprávnych predpisov.

Vydaniu rozhodnutia súdu musí predchádzať zákonné konanie (fair proces), t. j. taký

postup súdu, v ktorom je zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov

účastníkov. Na zabezpečenie tejto ochrany priznáva účastníkovi

procesné práva, medzi ktoré patrí aj právo vyjadrovať sa k tvrdeným skutočnostiam,

navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie a vyjadrovať sa aj k právnym dôsledkom z nich

vyplývajúcim. Ide o procesné práva, ktoré môţe účastník uplatniť nielen v konaní na súde

prvého stupňa, ale aj v odvolacom konaní. Realizácia týchto práv v odvolacom konaní je však

znemoţnená, ak odvolací súd v konaní o splnenie povinnosti nahradiť škodu sa síce stotoţní

s konečným záverom súdu prvého stupňa o neopodstatnenosti ţaloby, ale svoje rozhodnutie

zaloţí na právnych záveroch vychádzajúcich zo skutočností s ktorými sa prvostupňový súd

vo svojom rozhodnutí nezaoberal a ku ktorým sa neúspešný ţalobca nevyjadroval, pretoţe

k tomu nemal dôvod.

Súd prvého stupňa sa v časti odôvodnenia svojho rozhodnutia zaoberajúcou sa otázkou

premlčania práva ţalobu na náhradu škody vyporiadal iba s otázkou, kedy bol zdravotný stav

ţalobcu ustálený, t.j. kedy sa ţalobca dozvedel o škode, nie však aj tým, kedy sa dozvedel

o tom, kto za ňu zodpovedá; v dôvodoch svojho rozhodnutia k tomu iba poznamenal, ţe

ţalobcovi nič nebránilo vykonať relevantné zistenia, kto konkrétne za jemu spôsobenú škodu

zodpovedá, teda kto je škodcom. Ostatne uvedené odôvodnenie nijak neustaľuje, kedy sa

podľa súdu ţalobca dozvedel o tom, kto za škodu zodpovedá. Na rozdiel od toho, odvolací

súd reagujúc na odvolaciu námietku ţalobcu, ţe súd prvého stupňa v dôvodoch svojho

rozhodnutia nijak neriešil predmetnú otázku, poukázal na to, ţe ţalobca bol dňa 9. marca

1998 vypočutý na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru v N. a ţe prevzal aj uznesenie z

20. augusta 1998 o uloţení trestnej veci, „kde taktieţ v odôvodnení uznesenia sa uvádza, ţe

vykonaným šetrením bolo zistené, ţe dodávateľ – firma M. vykonával rozkopávku na ul. C.“.

K tomu tieţ uviedol, ţe tomu, ţe ţalobca vedel o tom, ţe pozemné práce vykonala firma M.

svedčí aj jeho ďalší postup v konaní, „keď jeho matka opätovne v jeho zastúpení dňa 24.

augusta 1999, teda v priebehu roku po obdrţaní uznesenia, sa pokúšala o zmier u firmy L.

a takýto pokus o zmier bol zaslaný na vedomie firme M. N“. Podľa odvolacieho súdu túto

skutočnosť potvrdili ţalovaní 1/ aţ 3/, „ktorý uviedli, ţe takýto list od navrhovateľa obdrţali“.

Z uvedeného bolo moţné podľa odvolacieho súdu „jednoznačne“ vyvodiť záver, ţe ţalobca sa

o tom, kto za škodu zodpovedá, dozvedel uţ pri svojom prvom výsluchu na polícii dňa 9.

marca 1998, najneskôr pri prevzatí uznesenia o uloţení veci z 20. augusta 1998.

Aţ z rozhodnutia odvolacieho súdu sa ţalobca dozvedel, ţe odvolací súd vyvodil svoj

právny záver o premlčaní jeho práva (ako dôvod odmietnutia peňaţného nároku)

zo skutočností dosiaľ prvostupňovým súdom nehodnotených. V tomto štádiu konania uţ

ţalobca nemal moţnosť zaujímať k skutočnostiam, odôvodňujúcim iný právny záver

odvolacieho súdu stanoviská, navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie alebo spochybnenie

a vyjadrovať sa aj k ich právnej relevantnosti vo vzťahu k predmetu konania. Znemoţnenie

realizácie procesných práv účastníka v takomto prípade je prakticky dôsledkom

nerešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania

odvolacím súdom, lebo účastníkovi konania odopiera moţnosť prieskumu správnosti nových,

poprípade z pohľadu súdu prvého stupňa dosiaľ neriešených (z hľadiska právneho posúdenia

veci odvolacím súdom však rozhodujúcich) skutkových zistení.

Dovolací súd dospel k záveru, ţe takýmto postupom a rozhodnutím odvolací súd

zaťaţil svoje konanie vadou podľa Uvedená skutočnosť, ţe došlo

v konaní k procesnej vade podľa , je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací

súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak

závaţnou procesnou vadou, nemôţe byť povaţované za správne.

Vychádzajúc z uvedeného, dovolací súd dovolaním ţalobcu napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu zrušil v časti týkajúcej sa ţalovaných 2/ a 3/ a vec mu vrátil v rozsahu

zrušenia na ďalšie konanie ( a ).

S prihliadnutím na dôvod, pre ktorý dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu,

nezaoberal sa opodstatnenosťou dovolacej námietky ţalobcu, ţe ním napadnuté rozhodnutie

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Úlohou

dovolacieho súdu v prípade dovolania, odôvodneného nesprávnym právnym posúdením veci,

je vyriešiť otázku, či odvolací súd na zistený skutkový stav pouţil správny predpis a či ho aj

správne interpretoval. V danom prípade však toto posúdenie (vzhľadom na vadu konania

podľa ) nebolo moţné. Napriek tomu, dovolací súd pre ďalšie konanie,

na ktoré sa vec vracia, poznamenáva, ţe poškodený sa dozvie o tom, kto za škodu zodpovedá

( ) vtedy, keď získa vedomosť o takých skutkových okolnostiach, ktoré môţu

zaloţiť dôvod pre záver o zodpovednosti určitého subjektu; nemusí ísť o zistenie (istotu

v beţnom slova zmysle), postačuje, aby skutkové okolnosti, s ktorými poškodený disponuje,

boli spôsobilé taký záver o moţnej zodpovednosti určitého subjektu zaloţiť. Uvedené

samozrejme nemoţno vykladať tak, ţe by zákonom vyţadovaná vedomosť poškodeného

o tom, kto za škodu zodpovedá, bola naplnená uţ na základe číreho predpokladu; z toho

hľadiska je rozhodujúce, kedy sa poškodený o týchto skutočnostiach (skutkových

okolnostiach) preukázateľne dozvedel (podobne rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 28. mája 2010 sp.zn. , podľa ktorého poškodený sa dozvie o škode

a o tom, kto za ňu zodpovedá v okamihu preukázateľného získania informácie o skutkových

okolnostiach, na základe ktorých si môţe urobiť dostatočný úsudok o tom, konkrétne ktorá

fyzická alebo právnická osoba za škodu zodpovedá; v uvedenom okamihu nemusí byť daná

z rozhodnutia súdu vyplývajúca nespochybniteľná istota poškodeného o zodpovednom

subjekte a o jeho zodpovednosti). Podľa dovolacieho súdu iba z toho, ţe ţalobcovi pri jeho

výsluchu na polícii bolo oznámené, resp. v uznesení príslušného orgánu polície z 20. augusta

1998 ČTK: X. bolo uvedené, ţe stavebné práce na Ulici C. vykonávala „firma M.“, sa bez

ďalšieho, vzhľadom na ďalšie zistenia v priebehu konania, nedá „jednoznačne“ vyvodiť, ako

to urobil odvolací súd, ţe ţalobca sa dozvedel o tom, kto za škodu zodpovedá v zmysle § 106

ods. 1 . Pri riešení tejto otázky sa odvolací súd v ďalšom konaní vyporiada s tvrdením

ţalobcu v jeho návrhu, aby súd pripustil, aby do konania pristúpili ako ţalovaní aj J. M. a M.

Š. (č.l. 112-113 spisu), ţe aţ zo Zmluvy o dielo medzi objednávateľom S. P. P., š.p.

a zhotoviteľom Stavebnou firmou M., X, doručenej mu zástupcom ţalovaného 1/, a z

následného šetrenia sa dozvedel o tom, ţe stavebné práce na Ulici C. v skutočnosti vykonávali

traja podnikatelia ako členovia zdruţenia. Z obsahu spisu (č.l. 215-217 spisu) vyplýva, ţe

účastníci J. M., podnikajúci pod menom M.-M., M. Š., podnikajúci pod menom Š.-M. a J. B.,

podnikajúci pod menom B.-M., uzavreli dňa 2. januára 1993 Zmluvu o zdruţení. Predmetná

zmluva bola uzavretá v zmysle ustanovenia a nasl. ; zdruţenie ňou zaloţené teda nie

je právnickou osobou ( ). Z obsahu zmluvy nevyplýva, ţe by sa jej účastníci

dohodli aj o nejakom názve zdruţenia; nositeľmi obchodného mena M. boli iba jednotliví

účastníci Zmluvy o zdruţení.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu o trovách pôvodného i dovolacieho konania

( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 16. novembra 2010

JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová