Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 51 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (65)334/365331.dce44d.pdf
PDF · 120.47 KB
No categories available
5Cdo/294/2009
Najvyšší súd 5 Cdo 294/2009
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu P. B., bývajúceho v N.,
v dovolacom konaní zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária R., proti ţalovaným
1/ Ing. J. B., bývajúcemu v N., 2/ J. M., bývajúcemu v N., 3/ M. Š., bývajúcemu v N., všetci
zastúpení Mgr. R. H., advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom V. , 4/ M. a 5/ S. P. P.,
a.s., so sídlom v B. o náhradu škody na zdraví, vedenej na Okresnom súde Nitra pod
sp.zn. 14 C 206/2004, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 24.
marca 2009 sp.zn. 6 Co 23/2009, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Nitre z 24. marca 2009 sp.zn. 6 Co 23/2009 v časti
týkajúcej sa ţalovaných 2/ a 3/ vo veci samej a vo výroku o trovách konania z r u š u j e
a vec mu vracia v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobou podanou na súde 13. augusta 2004 spočiatku len proti Ing. J. B. ţalobca sa
domáhal, aby súd uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť mu jednak 120 000,-- Sk spolu so 17,
6 %-ným úrokom z omeškania od 10. októbra 2003, a jednak 19 080 000,-- Sk spolu s 13 %-
ným úrokom z omeškania od právoplatnosti rozsudku do zaplatenia. Ţalobca v priebehu
konania navrhol, aby súd pripustil, aby do konania vstúpili aj ţalovaní 2/ aţ 5/. Uloţenia
povinnosti ţalovaným 1/ aţ 5/, aby mu spoločne a nerozdielne zaplatili ţalované sumy,
ţalobca sa domáhal z titulu náhrady škody na jeho zdraví vzniknutej v dôsledku úrazu, ktorý
utrpel dňa 2. mája 1997.
Okresný súd Nitra (súd prvého stupňa) rozsudkom z 26. novembra 2008 č.k.
14 C 206/2004-366 ţalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, ţe ţalovaným 1/ aţ 5/
ich náhradu nepriznal a ţe trovy konania znáša štát. Ţalobu proti ţalovaným 1/, 2/ a 3/
zamietol majúc za to, ţe dôvodne uplatnili námietku premlčania práva ţalobcu. Vychádzal
z toho, ţe zdravotný stav ţalobcu bol ustálený uţ dňa 4. februára 1998. Dvojročná premlčacia
doba v zmysle ustanovenia § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zákona č. 40/1964 Zb.
v znení neskorších predpisov (OZ) tak začala plynúť dňa 5. februára 1998 a uplynula
7. februára 2000, keďţe posledný deň lehoty pripadol na sobotu. Ak teda ţalobca podal
ţalobu o náhradu škody aţ 13. augusta 2004, urobil tak oneskorene, po uplynutí premlčacej
doby. Dodal, ţe ţalobcovi nič nebránilo vykonať relevantné zistenia, kto konkrétne za jemu
spôsobenú škodu zodpovedá, teda kto je škodcom. Ţalobu proti ţalovaným 4/ a 5/ zamietol
z dôvodu nedostatku ich pasívnej legitimácie.
Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Nitre (odvolací súd) rozsudkom z 24. marca 2009
sp.zn. 6 Co 23/2009 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Ţalovaným 1/ aţ 5/
nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd sa stotoţnil so záverom súdu
prvého stupňa o tom, ţe zdravotný stav ţalobcu bolo moţné povaţovať za ustálený uţ dňom
4. február 1998. Rovnako ustálil, ţe dvojročná premlčacia doba v zmysle ustanovenia § 106
ods. 1 OZ začala plynúť v deň nasledujúci po tomto dni. Pokiaľ ţalobca v odvolaní vytýkal
súdu prvého stupňa, ţe v dôvodoch svojho rozhodnutia nijak neriešil otázku, kedy sa vlastne
dozvedel o tom, kto za škodu zodpovedá, odvolací súd poukázal na to, ţe ţalobca bol dňa
9. marca 1998 vypočutý na Okresnom riaditeľstve PZ v N. a ţe prevzal aj uznesenie z
20. augusta 1998 o uloţení trestnej veci, „kde taktieţ v odôvodnení uznesenia sa uvádza, ţe
vykonaným šetrením bolo zistené, ţe dodávateľ – firma M. vykonával rozkopávku na ul. C.“.
Tomu, ţe ţalobca vedel o tom, ţe pozemné práce vykonávala firma M. svedčí podľa
odvolacieho súdu aj jeho ďalší postup v konaní, „keď jeho matka opätovne v jeho zastúpení
dňa 24. augusta 1999, teda v priebehu roku po obdrţaní uznesenia, sa pokúšala o zmier
u firmy L. a takýto pokus o zmier bol zaslaný na vedomie firme M. N“. Podľa odvolacieho
súdu túto skutočnosť potvrdili ţalovaní 1/ aţ 3/, „ktorý uviedli, ţe takýto list od navrhovateľa
obdrţali“. Z uvedeného moţno podľa odvolacieho súdu „jednoznačne“ vyvodiť záver, ţe
ţalobca sa o tom, kto za škodu zodpovedá, dozvedel uţ pri svojom prvom výsluchu na polícii
dňa 9. marca 1998, najneskôr pri prevzatí uznesenia o uloţení veci z 20. augusta 1998. Podľa
odvolacieho súdu právo ţalobcu sa premlčalo aj voči ţalovanému 5/, pretoţe sa ţalobca
dozvedel „o zodpovednosti“ ţalovaného 5/ uţ v roku 1998. Naostatok sa stotoţnil so záverom
súdu prvého stupňa o nedostatku pasívne legitimácie ţalovaného 4/.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu v časti výroku, ktorým bol potvrdený
rozsudok prvostupňového súdu, ktorým bola zamietnutá ţaloba voči ţalovaným 2/ a 3/,
ţalobca podal dovolanie, v ktorom uplatnil všetky dovolacie dôvody v zmysle § 241 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku, zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov (O.s.p.).
Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil tak napadnutý rozsudok odvolacieho
súdu, prípadne aj ním potvrdený prvostupňový rozsudok, a aby vec vrátil na ďalšie konanie
a rozhodnutie. Rozhodnutie o tom, ţe námietky premlčania ţalovaných 2/ a 3/ sú oprávnené
a ţe ţalobu voči nim treba zamietnuť, podľa názoru dovolateľa zaloţili súdy na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. písm. c/ O.s.p.), čím v konečnom dôsledku mu odňali
moţnosť konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v súvislosti s § 237 písm. f/ O.s.p.).
Nesprávnosť právneho posúdenia veci, ktorá spôsobila odňatie moţnosti konať pred súdom,
spočívala podľa názoru ţalobcu v nesprávnej interpretácii ustanovenia § 106 ods. 1 OZ,
konkrétne v otázke plynutia subjektívnej premlčacej doby z hľadiska posúdenia, kedy sa
vlastne dozvedel o tom, kto za škodu zodpovedá. Existenciu vady v zmysle § 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p. videl ţalobca v tom, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa nie je preskúmateľné,
pretoţe vôbec nerieši otázku, ktorý deň je moţné povaţovať za deň, kedy sa dozvedel o tom,
ţe za škodu zodpovedajú ţalovaní 2/ a 3/.
Ţalovaní 1/ aţ 3/ navrhli, aby dovolací súd dovolanie ţalobcu ako neprípustné
odmietol, a v prípade jeho prípustnosti, aby ho zamietol. Mali za to, ţe súd prvého stupňa ako
aj odvolací súd riadne a správne ustálili skutkový stav a správne posúdili vec aj po právnej
stránke.
Ţalovaný 4/ sa k dovolaniu nevyjadril.
Ţalovaný 5/ vo svojom vyjadrení trval na svojich v predchádzajúcich námietkach
ohľadne jeho pasívnej legitimácie v spore a premlčania práva ţalobcu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý je príslušný rozhodnúť o dovolaniach proti
rozhodnutiam krajských súdov, ako súdov odvolacích (§ 10a ods. 1 O.s.p.), prejednal vec bez
nariadenia pojednávania, keďţe jeho nariadenie nepovaţoval za potrebné (§ 243a ods. 1
O.s.p.) a dospel k týmto záverom:
Podľa § 242 ods. 1 O.s.p. dovolací súd preskúma rozhodnutie odvolacieho súdu
v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý. Ak nejde o vady uvedené v § 237, neprihliada
na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, ibaţe tieto vady mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.
Dovolací súd sa preto zaoberal v prvom rade otázkou, či konanie odvolacieho súdu,
ktoré predchádzalo vydaniu dovolaním napadnutého rozhodnutia, nie je postihnuté niektorou
z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Predmetné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému
rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej
istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo
bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Dovolací súd dospel k záveru, ţe konanie odvolacieho súdu a jeho rozhodnutie v danej
veci je postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p., pretoţe ţalobcovi sa jeho postupom
odňala moţnosť konať pred súdom.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len ústava) zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom
orgáne Slovenskej republiky.
Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,
a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu
ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 aţ 50). Zároveň podľa
čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o tejto ochrane ustanoví zákon, resp. v zmysle
čl. 51 ods. 1 ústavy je moţné domáhať sa práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,
ktoré tieto ustanovenia vykonávajú (I. ÚS 56/01). V obsahu základného práva podľa čl. 46
ods. 1 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemoţno vidieť zásadnú odlišnosť (I. ÚS 304/06).
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi
konania poskytuje v dovolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa na základe mimoriadneho
opravného prostriedku domáha ochrany pred dovolacím súdom z dôvodov, ktoré výslovne
upravuje procesné právo. Jedným z takých dôvodov je aj odňatie moţnosti konať pred súdom
(§ 237 písm. f/ O.s.p.), pod ktorým pochybením súdu sa rozumie postup súdu, ktorým
znemoţnil účastníkovi realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok
dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať
sa k vykonaným dôkazom i k právnej stránke veci a pod.)
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí právo kaţdého na to, aby sa
v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom
právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. To platí
aj pre výklad a pouţívanie procesnoprávnych predpisov.
Vydaniu rozhodnutia súdu musí predchádzať zákonné konanie (fair proces), t. j. taký
postup súdu, v ktorom je zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov
účastníkov. Na zabezpečenie tejto ochrany priznáva Občiansky súdny poriadok účastníkovi
procesné práva, medzi ktoré patrí aj právo vyjadrovať sa k tvrdeným skutočnostiam,
navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie a vyjadrovať sa aj k právnym dôsledkom z nich
vyplývajúcim. Ide o procesné práva, ktoré môţe účastník uplatniť nielen v konaní na súde
prvého stupňa, ale aj v odvolacom konaní. Realizácia týchto práv v odvolacom konaní je však
znemoţnená, ak odvolací súd v konaní o splnenie povinnosti nahradiť škodu sa síce stotoţní
s konečným záverom súdu prvého stupňa o neopodstatnenosti ţaloby, ale svoje rozhodnutie
zaloţí na právnych záveroch vychádzajúcich zo skutočností s ktorými sa prvostupňový súd
vo svojom rozhodnutí nezaoberal a ku ktorým sa neúspešný ţalobca nevyjadroval, pretoţe
k tomu nemal dôvod.
Súd prvého stupňa sa v časti odôvodnenia svojho rozhodnutia zaoberajúcou sa otázkou
premlčania práva ţalobu na náhradu škody vyporiadal iba s otázkou, kedy bol zdravotný stav
ţalobcu ustálený, t.j. kedy sa ţalobca dozvedel o škode, nie však aj tým, kedy sa dozvedel
o tom, kto za ňu zodpovedá; v dôvodoch svojho rozhodnutia k tomu iba poznamenal, ţe
ţalobcovi nič nebránilo vykonať relevantné zistenia, kto konkrétne za jemu spôsobenú škodu
zodpovedá, teda kto je škodcom. Ostatne uvedené odôvodnenie nijak neustaľuje, kedy sa
podľa súdu ţalobca dozvedel o tom, kto za škodu zodpovedá. Na rozdiel od toho, odvolací
súd reagujúc na odvolaciu námietku ţalobcu, ţe súd prvého stupňa v dôvodoch svojho
rozhodnutia nijak neriešil predmetnú otázku, poukázal na to, ţe ţalobca bol dňa 9. marca
1998 vypočutý na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru v N. a ţe prevzal aj uznesenie z
20. augusta 1998 o uloţení trestnej veci, „kde taktieţ v odôvodnení uznesenia sa uvádza, ţe
vykonaným šetrením bolo zistené, ţe dodávateľ – firma M. vykonával rozkopávku na ul. C.“.
K tomu tieţ uviedol, ţe tomu, ţe ţalobca vedel o tom, ţe pozemné práce vykonala firma M.
svedčí aj jeho ďalší postup v konaní, „keď jeho matka opätovne v jeho zastúpení dňa 24.
augusta 1999, teda v priebehu roku po obdrţaní uznesenia, sa pokúšala o zmier u firmy L.
a takýto pokus o zmier bol zaslaný na vedomie firme M. N“. Podľa odvolacieho súdu túto
skutočnosť potvrdili ţalovaní 1/ aţ 3/, „ktorý uviedli, ţe takýto list od navrhovateľa obdrţali“.
Z uvedeného bolo moţné podľa odvolacieho súdu „jednoznačne“ vyvodiť záver, ţe ţalobca sa
o tom, kto za škodu zodpovedá, dozvedel uţ pri svojom prvom výsluchu na polícii dňa 9.
marca 1998, najneskôr pri prevzatí uznesenia o uloţení veci z 20. augusta 1998.
Aţ z rozhodnutia odvolacieho súdu sa ţalobca dozvedel, ţe odvolací súd vyvodil svoj
právny záver o premlčaní jeho práva (ako dôvod odmietnutia peňaţného nároku)
zo skutočností dosiaľ prvostupňovým súdom nehodnotených. V tomto štádiu konania uţ
ţalobca nemal moţnosť zaujímať k skutočnostiam, odôvodňujúcim iný právny záver
odvolacieho súdu stanoviská, navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie alebo spochybnenie
a vyjadrovať sa aj k ich právnej relevantnosti vo vzťahu k predmetu konania. Znemoţnenie
realizácie procesných práv účastníka v takomto prípade je prakticky dôsledkom
nerešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania
odvolacím súdom, lebo účastníkovi konania odopiera moţnosť prieskumu správnosti nových,
poprípade z pohľadu súdu prvého stupňa dosiaľ neriešených (z hľadiska právneho posúdenia
veci odvolacím súdom však rozhodujúcich) skutkových zistení.
Dovolací súd dospel k záveru, ţe takýmto postupom a rozhodnutím odvolací súd
zaťaţil svoje konanie vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Uvedená skutočnosť, ţe došlo
v konaní k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p., je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací
súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak
závaţnou procesnou vadou, nemôţe byť povaţované za správne.
Vychádzajúc z uvedeného, dovolací súd dovolaním ţalobcu napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu zrušil v časti týkajúcej sa ţalovaných 2/ a 3/ a vec mu vrátil v rozsahu
zrušenia na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 a 3 O.s.p.).
S prihliadnutím na dôvod, pre ktorý dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu,
nezaoberal sa opodstatnenosťou dovolacej námietky ţalobcu, ţe ním napadnuté rozhodnutie
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Úlohou
dovolacieho súdu v prípade dovolania, odôvodneného nesprávnym právnym posúdením veci,
je vyriešiť otázku, či odvolací súd na zistený skutkový stav pouţil správny predpis a či ho aj
správne interpretoval. V danom prípade však toto posúdenie (vzhľadom na vadu konania
podľa § 237 písm. f/ O.s.p.) nebolo moţné. Napriek tomu, dovolací súd pre ďalšie konanie,
na ktoré sa vec vracia, poznamenáva, ţe poškodený sa dozvie o tom, kto za škodu zodpovedá
(§ 106 ods. 1 OZ) vtedy, keď získa vedomosť o takých skutkových okolnostiach, ktoré môţu
zaloţiť dôvod pre záver o zodpovednosti určitého subjektu; nemusí ísť o zistenie (istotu
v beţnom slova zmysle), postačuje, aby skutkové okolnosti, s ktorými poškodený disponuje,
boli spôsobilé taký záver o moţnej zodpovednosti určitého subjektu zaloţiť. Uvedené
samozrejme nemoţno vykladať tak, ţe by zákonom vyţadovaná vedomosť poškodeného
o tom, kto za škodu zodpovedá, bola naplnená uţ na základe číreho predpokladu; z toho
hľadiska je rozhodujúce, kedy sa poškodený o týchto skutočnostiach (skutkových
okolnostiach) preukázateľne dozvedel (podobne rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 28. mája 2010 sp.zn. 1 Cdo 82/2009, podľa ktorého poškodený sa dozvie o škode
a o tom, kto za ňu zodpovedá v okamihu preukázateľného získania informácie o skutkových
okolnostiach, na základe ktorých si môţe urobiť dostatočný úsudok o tom, konkrétne ktorá
fyzická alebo právnická osoba za škodu zodpovedá; v uvedenom okamihu nemusí byť daná
z rozhodnutia súdu vyplývajúca nespochybniteľná istota poškodeného o zodpovednom
subjekte a o jeho zodpovednosti). Podľa dovolacieho súdu iba z toho, ţe ţalobcovi pri jeho
výsluchu na polícii bolo oznámené, resp. v uznesení príslušného orgánu polície z 20. augusta
1998 ČTK: X. bolo uvedené, ţe stavebné práce na Ulici C. vykonávala „firma M.“, sa bez
ďalšieho, vzhľadom na ďalšie zistenia v priebehu konania, nedá „jednoznačne“ vyvodiť, ako
to urobil odvolací súd, ţe ţalobca sa dozvedel o tom, kto za škodu zodpovedá v zmysle § 106
ods. 1 OZ. Pri riešení tejto otázky sa odvolací súd v ďalšom konaní vyporiada s tvrdením
ţalobcu v jeho návrhu, aby súd pripustil, aby do konania pristúpili ako ţalovaní aj J. M. a M.
Š. (č.l. 112-113 spisu), ţe aţ zo Zmluvy o dielo medzi objednávateľom S. P. P., š.p.
a zhotoviteľom Stavebnou firmou M., X, doručenej mu zástupcom ţalovaného 1/, a z
následného šetrenia sa dozvedel o tom, ţe stavebné práce na Ulici C. v skutočnosti vykonávali
traja podnikatelia ako členovia zdruţenia. Z obsahu spisu (č.l. 215-217 spisu) vyplýva, ţe
účastníci J. M., podnikajúci pod menom M.-M., M. Š., podnikajúci pod menom Š.-M. a J. B.,
podnikajúci pod menom B.-M., uzavreli dňa 2. januára 1993 Zmluvu o zdruţení. Predmetná
zmluva bola uzavretá v zmysle ustanovenia § 829 a nasl. OZ; zdruţenie ňou zaloţené teda nie
je právnickou osobou (§ 829 ods. 2 OZ). Z obsahu zmluvy nevyplýva, ţe by sa jej účastníci
dohodli aj o nejakom názve zdruţenia; nositeľmi obchodného mena M. boli iba jednotliví
účastníci Zmluvy o zdruţení.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu o trovách pôvodného i dovolacieho konania
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 16. novembra 2010
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová