Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/46/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne V. J., bývajúcej v L.,

proti žalovanému P. L., bývajúcemu v L., zastúpenému JUDr. J. D., advokátom so sídlom

v Ž., o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn.

, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 10. februára

2009 sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline z 10. februára

2009 sp. zn. a jeho uznesenie z 27. októbra 2009 sp. zn.

z r u š u j e a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Žalobkyňa sa v konaní domáhala ochrany osobnosti jej osobnostných práv, do ktorých

žalovaný neoprávnene zasiahol ako vodič motorového vozidla, zavinením ktorého došlo

k usmrteniu jej manžela J. J.. Na odôvodnenie žaloby uviedla, že usmrtením jej manžela,

s ktorým dlhé roky žila v harmonickom a usporiadanom manželstve založenom na silných

citových a sociálnych väzbách a vo fungujúcej rodine, bolo závažne zasiahnuté do jej

osobného a rodinného života a práva na súkromie ( ). So zreteľom

na všetky skutkovo a právne relevantné okolnosti, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu

a jeho negatívnym dôsledkom sa v rámci ochrany osobnosti domáhala náhrady nemajetkovej

ujmy v peniazoch (ustálenej neskôr) vo výške 1 000 000 Sk.

Okresný súd Liptovský Mikuláš rozsudkom zo 4. júna 2008 č.k. -163

uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni do 15 dní náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch vo výške 300 000 Sk a vo zvyšku žalobu zamietol. Rozhodol tiež o náhrade trov

konania. Vychádzal z toho, že 1. novembra 2002 v areáli firmy A. viedol žalovaný nákladné

motorové vozidlo, pri manévrovaní s ktorým utrpel J. J. smrteľné poranenia, ktorým v ten istý

deň podľahol. Trestným rozkazom Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn.

bol žalovaný uznaný vinným zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví. Na základe

výsledkov dokazovania dospel súd prvého stupňa k názoru, že usmrtením J. J. došlo

k neoprávnenému zásahu do chránených osobnostných práv žalobkyne. Násilnou smrťou

tohto blízkeho človeka, životného druha, bola žalobkyni spôsobená neodstrániteľná ujma vo

sfére osobného a rodinného života, citových a sociálnych väzieb, tragika ktorej sa negatívne

prejavila aj na jej zhoršenom zdravotnom (najmä psychickom) stave. Vyslovil názor, že

všeobecné osobnostné právo v zmysle a nasl. nepodlieha

premlčaniu, „nárok na majetkovú ujmu – škodu ako nárok majetkovej povahy podlieha

premlčaniu“. Poznamenal tiež, že „pri práve na zaplatenie pozostalostnej úrazovej renty ako

nároku vyplývajúceho z náhrady škody súd skúmal naplnenie podmienok premlčania tohto

práva v zmysle . Žalobkyňa ako poškodená sa o škode

dozvedela dňom úmrtia svojho manžela, teda 1. novembra 2002, a o tom, kto za ňu

zodpovedá, sa dozvedela okamihom nadobudnutia právoplatnosti rozsudku sp. zn.

, teda dňom 1. novembra 2005. Žaloba žalobkyne bola na tunajší súd podaná

2. novembra 2004. Aj v prípade, kedy by začala plynúť dvojročná premlčacia doba na

uplatnenie nároku na náhradu škody 1. novembra 2002, teda dňom škodovej udalosti, táto by

skončila dňom 2. novembra 2004 podľa pravidiel počítania času vzhľadom na to, že

1. november je deň pracovného pokoja“. Pri rozhodovaní vzal na zreteľ aj mieru

spoluzavinenia J. J. na jeho smrteľnom úraze, a tiež sociálne pomery žalovaného, lebo „bolo

by kontraproduktívnym jeho zaviazanie na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú by nemohol

zaplatiť“. Dodal, že „nejde o nárok zo zodpovednosti za škodu, kedy by bolo dôvodným

zisťovať otázku spoluzavinenia na vzniku spôsobenej škody“. So zreteľom na všetky

okolnosti, za ktorých došlo k zásahu do osobnostných práv, a tiež s prihliadnutím na jeho

dôsledky, považoval za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 300 000

Sk; vo zvyšku neopodstatnenú žalobu zamietol. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil

poukazom na a Tento rozsudok napadli odvolaním obaja účastníci.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací rozsudkom z 10. februára 2009 č.k.

: I. rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil vo výroku, ktorým bola žalovanému

uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni do 15 dní sumu 300 000 Sk, II. konštatoval, že „vo

výroku odvolaním nenapadnutom, ktorým súd vo zvyšku žalobu zamietol, zostáva rozsudok

súdu prvého stupňa nedotknutý“, III. rozsudok súdu prvého stupňa zrušil vo výroku o trovách

prvostupňového konania a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie, IV. vyslovil, že

o trovách odvolacieho konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím, V. proti svojmu

rozhodnutiu pripustil dovolanie. V odôvodnení uviedol, že sa stotožnil s rozhodnutím

prvostupňového súdu, aj s jeho odôvodnením priznania náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch vo výške 300 000 Sk. Aj podľa jeho názoru zasiahol žalovaný neoprávnene do

chránených osobnostných práv žalobkyne ( a nasl. ), pričom pri

zásahu danej povahy „by žiadna forma morálneho zadosťučinenia uvedená v § 13

nepostačovala k tomu, aby bola primerane vyvážená a zmiernená

nemajetková ujma žalobkyne“. Odvolací súd dodal, že „prvostupňový súd priznaním

konkrétnej čiastky z titulu nemajetkovej ujmy vo finančnom vyjadrení podrobne zdôvodnil

skutkovými zisteniami, výšku priznanej nemajetkovej ujmy, ako aj neoprávnený zásah zo

strany žalovaného“. Zdôraznil, že „v danom prípade sa nejedná o náhradu škody a nie je

možné, aby bolo prihliadnuté na spoluzavinenie zomrelého manžela žalobkyne“.

Výrok V. odôvodnil tým, že „rozhodnutie odvolacieho súdu je po právnej stránke zásadného

významu, lebo rieši doposiaľ nenastolenú alebo v iných súvislostiach prezentovanú a právne

riešenú otázku takým spôsobom, ktorý je významný z hľadiska rozhodovacej činnosti súdov

vôbec, t.j. má všeobecný dopad na prípady podobnej povahy. Doposiaľ uvedená otázka nie je

rozpracovaná v judikatúre vyšších súdov. Naviac, v danom prípade ide ohľadne priznania

nemajetkovej ujmy o úvahu zo strany súdu, ktorú doposiaľ taktiež konštantná judikatúra

vyšších súdov ešte neriešila“.

Krajský súd v Žiline uznesením z 27. októbra 2009 sp. zn. uložil

žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni do 3 dní náhradu trov odvolacieho konania na účet

jej (vtedajšieho) právneho zástupcu.

Proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 10. februára 2009 č.k. podal

žalovaný dovolanie, v ktorom uviedol, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom

právnom závere o tom, že je v danom prípade pasívne vecne legitimovaný. Otázku, kto nesie

zodpovednosť za nemajetkovú ujmu spôsobenú žalobkyni, treba podľa jeho názoru riešiť

analogicky podľa a v dôsledku toho vziať na zreteľ

relevantné skutkové okolnosti, z ktorých je podľa neho zrejmé, že predmetná ujma bola

spôsobená činnosťou jeho zamestnávateľa, i keď zamestnancom (žalovaným), ktorý bol na

túto činnosť použitý. Dodal, že v konaní na súdoch nižších stupňov z opatrnosti namietal aj

výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú má zaplatiť žalobkyni, pričom žiadal zohľadniť

mieru zavinenia manžela žalobkyne na spôsobenom smrteľnom úraze, skutočnosť, že ťaživé

dôsledky jeho smrti neviedli k potrebe žalobkyne vyhľadať osobitnú odbornú lekársku

(psychiatrickú) pomoc, jeho osobné (sociálne a materiálne) pomery a napokon tiež to, že

všeobecné (nemajetkové) osobnostné práva síce nepodliehajú premlčaniu, (majetkové) právo

na peňažnú náhradu ale premlčaniu podlieha a on nebol v pôvodne podanej žalobe označený

za žalovaného. V ďalšom dovolateľ poukázal na to, že otázka, pre ktorú bolo dovolanie

pripustené, nie je formulovaná úplne presne. Vzhľadom na to možno „len v nadväznosti

a v spojení odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu dospieť k záveru, že ide o otázku, či

spoluzavinenie zomrelého manžela je takou okolnosťou, na ktorú má súd v zmysle § 13 ods. 3

prihliadnuť pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy“. Podľa

názoru dovolateľa treba v obdobných prípadoch na túto okolnosť vziať zreteľ. Opakovane

poukázal na potrebu zohľadniť jeho osobnú sociálnu situáciu a mieru dôsledkov na zdravotný

stav žalobkyne, ktoré boli vyvolané smrťou jej manžela. Žiadal napadnutý rozsudok zrušiť

a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu označila opravný prostriedok žalovaného za

neopodstatnený. Poukázala jednak na skutkové okolnosti na strane žalovaného, v dôsledku

ktorých došlo k usmrteniu jej manžela, jednak na ťaživé dopady a dôsledky smrti jej manžela

na jej osobný a rodinný život. Apelovala na žalovaného, aby „rozhodnutie súdu prijal, čím dá

jasne najavo, že usmrtenie jej manžela ľutuje“.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ) zastúpený advokátom proti

rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ), bez

nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) preskúmal napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu v rozsahu podľa , a dospel k záveru, že toto rozhodnutie

treba zrušiť.

V ustanovení je odvolaciemu súdu zverené oprávnenie založiť

výrokom rozsudku prípustnosť dovolania v prípade, že toto rozhodnutie je zásadného

právneho významu. nevysvetľuje, čo treba rozumieť pod

rozhodnutím odvolacieho súdu po právnej stránke zásadného významu, bezpochyby ním ale

je také rozhodnutie, ktoré rieši dosiaľ nenastolenú alebo len v iných súvislostiach

prezentovanú a právne inak riešenú otázku takým spôsobom, ktorý je významný zo širších

hľadísk, teda nielen v konkrétnej prejednávanej veci. Vzhľadom na to realizácia uvedeného

oprávnenia odvolacieho súdu musí mať vždy povahu výnimočnosti a vychádzať z prísneho

rešpektovania zákonných podmienok, vymedzujúcich rozsah tohto oprávnenia. Možnosť

založiť prípustnosť dovolania samozrejme neznamená, že by odvolací súd bol oprávnený

vysloviť prípustnosť dovolania kedykoľvek a úplne podľa svojej (ničím neobmedzenej

a ľubovoľnej) úvahy; jeho úvahu zákon striktne ohraničuje do rámca posúdenia zásadnosti

rozhodnutia po právnej stránke.

Procesná možnosť odvolacieho súdu založiť prípustnosť dovolania nesmie ani

v spomenutom rámci právnej zásadnosti rozhodnutia viesť k prenášaniu ťažiska rozhodovania

odvolacieho súdu na súd dovolací. Aj v prípade reálnosti predpokladu, že účastníci využijú

procesnú možnosť, vytvorenú odvolacím súdom tým, že vyslovil prípustnosť dovolania

( ), a že sa teda vecou bude zaoberať dovolací súd, musí sa odvolací súd

sám vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi okolnosťami a jeho myšlienkový postup musí

byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené

vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré zaujal. Dostatočné

vysvetlenie skutkových a právnych záverov má v prípade dovolania pripusteného podľa § 238

ods. 3 osobitný význam, lebo ak odvolací súd vysloví prípustnosť dovolania, je

dovolateľ oprávnený napadnúť jeho rozhodnutie len z dôvodu, že spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci, a to práve len v tej konkrétne vymedzenej otázke, pre ktorú bolo

dovolanie pripustené. Aj z týchto dôvodov treba, aby spôsob, ktorým odvolací súd formuloval

odôvodnenie výroku zakladajúceho prípustnosť dovolania, nevyvolával ďalšie otázky,

prípadne potrebu bližšieho výkladu tohto, čo mal odvolací súd na mysli pri pripustení

dovolania alebo v čom konkrétne spočíva zásadný právny význam jeho rozhodnutia.

Pre účely danej veci je potrebné uviesť, že rozhodnutie súdu (vo všeobecnosti)

spravidla nespočíva len na vyriešení jedinej právnej otázky. V súdnej praxi je opak pravidlom

– súd ku konečnému rozhodnutiu dospieva na základe vyriešenia viacerých čiastkových

právnych otázok, pričom až odpovede na všetky tieto otázky sú v ich súhrne podkladom pre

rozhodnutie súdu ako celku. Aj v prejednávanej veci rozhodnutie odvolacieho súdu

predpokladalo vyriešenie celého radu právnych otázok, osobitne tých otázok, ktoré boli

nastolené (už aj v odvolaní žalovaného) v súvislosti s tvrdeniami žalovaného, že nie je

(resp. nie len on sám je) pasívne vecne legitimovaný, že treba zohľadniť aj mieru zavinenia

samotného manžela žalobkyne a jeho zamestnávateľa, do úvahy prichádza premlčanie práva

na peňažnú náhradu požadovanú žalobou a pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej

ujmy v peniazoch treba prihliadať jednak na (nie závažný) stupeň negatívneho dopadu zásahu

na zdravotný stav žalobkyne, jednak na ťaživú sociálnu situáciu žalovaného.

Odvolací súd pripustil dovolanie s odôvodnením, že jeho rozhodnutie je „po právnej

stránke zásadného významu, lebo rieši doposiaľ nenastolenú alebo v iných súvislostiach

prezentovanú a právne riešenú otázku takým spôsobom, ktorý je významný z hľadiska

rozhodovacej činnosti súdov vôbec, t.j. má všeobecný dopad na prípady podobnej povahy;

doposiaľ uvedená otázka nie je rozpracovaná v judikatúre vyšších súdov, naviac, v danom

prípade ide ohľadne priznania nemajetkovej ujmy o úvahu zo strany súdu, ktorú doposiaľ

taktiež konštantná judikatúra vyšších súdov ešte neriešila“. Z tohto odôvodnenia nie je

dostatočne zrejmé, čo konkrétne mal na mysli pod „otázkou“ („dosiaľ nenastolenou otázkou“)

a či ide o niektorú z otázok vymenovaných v predchádzajúcom odseku. Nejasnosť

konkrétneho dôvodu takéhoto pripustenia dovolania je daná aj tým, že aspekty významné pri

rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy sú pomerne podrobne rozanalyzované vo

viacerých rozhodnutiach súdov Slovenskej republiky (viď napríklad rozhodnutie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. publikované v časopise Zo súdnej praxe

pod č. 26/2010, rozhodnutia tohto súdu sp. zn. publikované v tom istom

časopise pod č. 32/2003, rozhodnutie sp. zn. v ňom publikované pod

č. 61/1999, rozhodnutie sp. zn. publikované v Zbierke rozhodnutí a stanovísk

súdov Slovenskej republiky pod č. 29/2001); v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky je už riešená tiež problematika premlčania práva na náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch (viď napríklad rozhodnutie sp. zn. , prípadne rozhodnutie sp. zn.

, ktoré je publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 75/2008).

So zreteľom na takýto spôsob „odôvodnenia“ pripustenia dovolania a „vymedzenia“

tzv. dovolacej otázky odvolacím súdom nemal dovolací súd inú možnosť, než pristúpiť

k preskúmaniu veci so zámerom posúdiť správnosť všetkých právnych záverov, na ktorých

spočíva napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu.

Z dovolaním napadnutého potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že

„odvolací súd sa stotožnil s rozhodnutím prvostupňového súdu, aj s dôvodmi, ktorými

podložil svoje rozhodnutie a priznal žalobkyni z titulu nemajetkovej ujmy sumu 300 000 Sk“.

Z vnútornej štruktúry odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že táto časť

odôvodnenia sa týka len záveru, že smrťou manžela žalobkyne došlo k neoprávnenému

zásahu do osobnostných práv žalobkyne, že charakter spôsobenej ujmy odôvodňuje priznanie

náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch ( ), pričom

adekvátnu peňažnú náhradu, ktorá zodpovedá negatívnym dôsledkom spôsobeným zásahom,

vyjadruje suma 300 000 Sk. Dovolací súd poznamenáva, že vyššie citovanou formuláciou sa

odvolací súd stotožnil s takým rozhodnutím súdu prvého stupňa, ktoré obsahuje aj

argumentačné rozpory (napríklad, že „súd pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy

prihliadal na podiel viny J. J. na spôsobenej dopravnej nehode“ a zároveň, že „nejde o nárok

zo zodpovednosti za škodu, kedy by bolo dôvodným zisťovať otázku spoluzavinenia na

vzniku spôsobenej škody“), protirečenia (pri konštatovaní, že nejde o náhradu škody, riešil

otázku premlčania práva na náhradu škody, dokonca spomenul tiež „pozostalostnú úrazovú

rentu“) a nevysvetlené závery (napríklad že pri samotnom zisťovaní podstaty a finančnom

vyjadrovaní nemajetkovej ujmy spôsobenej neoprávneným zásahom treba zohľadniť sociálnu

situáciu zasahujúceho subjektu, a tiež že je „kontraproduktívne“ zaviazať zasahujúci subjekt

nahradiť nemajetkovú ujmu vo výške, ktorú nemôže nahradiť).

Z rozhodnutia napadnutého dovolaním nevyplýva, ako odvolací súd (z akých dôvodov

a so zreteľom na ktoré ustanovenia zákona) zodpovedal otázky, vyplývajúce z tvrdenia

žalovaného, že na spôsobení nemajetkovej ujmy sa spolupodieľal manžel žalobkyne

a zamestnávateľ manžela žalobkyne a že mieru ich zavinenia bolo potrebné v danej veci

zohľadniť. Odvolací súd len konštatoval, že „v danom prípade sa nejedná o náhradu škody

a nie je možné, aby bolo prihliadané na spoluzavinenie zomrelého manžela žalobkyne“, ničím

však prijatie tohto záveru nevysvetlil a neuviedol, na základe ktorých ustanovení zákona

(a ako interpretovaných) predmetný záver prijal. K žalobcom namietanému premlčaniu práva

na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sa odvolací súd vôbec nevyjadril. Rovnako

nezaujal žiadny záver v otázke, či v danej veci boli relevantné sociálne pomery žalovaného.

Z prieskumnej povahy dovolacieho konania pritom vyplýva, že dovolací súd môže

preskúmať rozhodnutie odvolacieho súdu len so zreteľom na právnu otázku, ktorú odvolací

súd sám vyriešil a vyriešenie ktorej sa stalo súčasťou jeho rozhodnutia. Ustanoveniu § 238

ods. 3 nezodpovedá, pokiaľ odvolací súd pripustí dovolanie vo vzťahu k otázke, ktorú

sám v rozhodnutí právne neposúdil a nevyriešil. Odvolací súd sa totiž sám musí vysporiadať

so všetkými rozhodujúcimi okolnosťami a svoj myšlienkový postup musí dostatočne

odôvodniť aj s poukazom na všetky právne závery, ktoré v rámci rozhodovania zaujal. Pokiaľ

odvolací súd v rámci dovolacej otázky nastolí otázky, avšak sám ich neposúdi a v odôvodnení

rozhodnutia nevysvetlí, je takéto pripustenie dovolacej otázky na úkor presvedčivosti

odôvodnenia celého rozhodnutia vo veci samej a vyvoláva pochybnosti o komplexnosti

rozhodnutia. V takom prípade možno tiež pripustenie dovolania považovať za náznak toho, že

odvolací súd si nie je istý správnosťou svojho právneho posúdenia veci a v rozpore

s prieskumnou povahou dovolacieho konania očakáva, že príslušné právne závery vysloví

dovolací súd.

Už v rozsudku z 28. februára 2001 sp. zn. Najvyšší súd Slovenskej

republiky uviedol, že v súlade so zásadou preskúmateľnosti, presvedčivosti a zrozumiteľnosti

súdnych rozhodnutí musí odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia sám vyriešiť právnu

otázku, pre ktorú pripustil dovolanie; musí preto vysvetliť, z akých dôvodov považoval za

správny ten právny názor, z ktorého pri posúdení veci vychádzal. Ak tak neurobí, a iba vo

všeobecnej rovine stanoví okruh právnych otázok, je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné, čo

treba považovať za vonkajší prejav tzv. inej vady konania majúcej za následok nesprávne

rozhodnutie veci (R 111/1998), na ktorú musí dovolací súd v prípade procesne prípustného

dovolania vždy vziať zreteľ ( veta druhá ).

V nadväznosti na vyššie uvedené dospel dovolací súd k záveru, že spôsob, akým

odvolací súd v prejednávanej veci odôvodnil pripustenie dovolania, v spojení s tým, ako

„vysvetlil“ právne riešenie v konaní nastolených právnych otázok svedčí o tom, že

v odvolacom konaní došlo k tzv. inej vade konania majúcej za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na výskyt tejto procesnej vady dovolací súd napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie ( ); ako

súvisiace zrušil tiež uznesenie odvolacieho súdu o trovách konania. So zreteľom na dôvod

vedúci k zrušeniu napadnutého rozsudku sa nezaoberal vecnou správnosťou právneho

posúdenia, na ktorom spočíva zrušované rozhodnutie.

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,

koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. novembra 2010

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková