Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Nc/16/2010

Najvyšší súd 7

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Z.Z. bývajúcemu v P.,

zastúpeného JUDr. R.T., advokátom so sídlom v K.., proti žalovanému JUDr. J M.,

bývajúcemu v P., zastúpeného JUDr. B. K. advokátom so sídlom v P., za účastí vedľajšej

účastníčky K., a.s., so sídlom v B., IČO X., vo veci A., so sídlom v K., o zaplatenie

83 170,68 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. a

na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. , v konaní o vylúčenie sudcov

Krajského súdu v Prešove - členov senátu 15 Co JUDr. A. I., JUDr. E. Š. a JUDr. G. K., PhD.

z prejednávania a rozhodovania veci, takto

rozhodol:

Sudkyne Krajského súdu v Prešove, členky senátu 15 Co, JUDr. A. I., JUDr. E. Š.

a JUDr. G. K., PhD. n i e sú v y l ú č e n é z prejednávania a rozhodovania veci vedenej

na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. (vec Okresného súdu Prešov

vedená pod sp. zn. ).

O d ô v o d n e n i e

V odvolacom konaní, vedenom na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn.

žalobca podaním z 27.septembra 2010 (čl. 144 spisu) uplatnil námietku

zaujatosti voči všetkým sudcom Krajského súdu v Prešove, ktorí by mohli rozhodovať

o jeho odvolaní v tejto veci z dôvodu, že podľa vlastných vyjadrení žalovaného je tento v

priateľskom vzťahu so sudcami Krajského súdu v Prešove.

Členky odvolacieho senátu 15 Co Krajského súdu v Prešove:

JUDr. A. I. k námietke zaujatosti uviedla, že žalovaného pozná ako advokáta

pôsobiaceho v Prešove od roku 1983, ich vzťahy sú profesionálne a nikdy neprekročili

hranicu bežných spoločenských zvyklostí, necíti sa byť zaujatá .

JUDr. E. Š. k námietke zaujatosti uviedla, že účastníkov konania osobne nepozná,

nemá vzťah k veci, k účastníkom konania ani k ich zástupcom, necíti sa zaujatá.

JUDr. G. K., PhD. k námietke zaujatosti uviedla, že sa necíti byť zaujatá; so

žalovaným, ktorý pôsobí ako advokát, nie je v priateľskom, ani inom vzťahu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Prešove

( ) najprv posudzoval opodstatnenosť oznámení žalobcu voči sudkyniam

tohto krajského súdu ( ), ktorí v senáte 15 Co podľa rozvrhu práce majú prejednať

odvolanie žalobcu z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania

a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ustanovenia , v zmysle ktorého

sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer

k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Inštitútom vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť (§ 14 až

) sa v občianskom súdnom konaní garantuje základné právo na prerokovanie

a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa . Nestrannosť sa definuje

spravidla ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti (nadŕžania určitej procesnej

strane).

Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka

súdneho konania ( ), alebo na základe oznámenia samotného sudcu ( ).

Obsahom práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu vyhovieť

každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prerokovávania a

rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie veci

nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na

vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom

(, , ).

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti

sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie

aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri

svojom rozhodovaní (viď napríklad Piersack c. Belgicko).

Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku

konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné z tohto

hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza

z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak. Nestrannosť z hľadiska správania

sudcu je vlastne nedostatok subjektívnej nezaujatosti, o ktorom svedčí správanie sudcu

(Boekmans c. Belgicko). Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti vyžaduje

judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti.

Rozhodujúce nie je len (subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych

skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna

nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych

symptómov. Práve tu sa uplatňuje teória zdania nezaujatosti [viď tézu, že spravodlivosť

nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („justice must not

only be done, it must also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný,

ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt c. Belgicko). Objektívny aspekt

nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných

prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania. Nestrannosť

sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť

zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť.

Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava

účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade,

či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu

(Pullar c. Spojené kráľovstvo).

Relevantnou je len taká obava účastníka konania z nedostatku nestrannosti, ktorá sa

zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu

nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na

nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného.

Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností

prípadu. Podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného

správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik

pochybností o nestrannosti sudcu (viď tiež Fey c. Rakúsko). Pri rozhodovaní, či je daný

oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej

namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava

považovať objektívne za oprávnenú.

Z vyššie uvedenej judikatúry ESĽP a ústavného súdu možno vyvodiť, že subjektívne

hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej

nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len

subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by

mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom

k veci disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môže byť sudca vylúčený z prejednávania

a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k veci, účastníkom

alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej

povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne.

Pri posudzovaní dôvodnosti oznámenia žalobcu voči sudcom Krajského súdu

v Prešove o skutočnostiach vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci

vychádzal Najvyšší súd Slovenskej republiky zo zákonnej prezumpcie nestrannosti sudcov

a z toho, že výnimky z tejto prezumpcie stanovuje iba zákon. Sudcovia sú totiž vo

všeobecnosti vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci (len vtedy alebo až vtedy), ak so

zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o

ich nezaujatosti (viď ustanovenie ).

Účelom je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému

prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho

rozhodovania. Z hľadiska uvedeného ustanovenia je právne významný vzťah sudcu, a to buď:

1/ k veci (o vzťah tejto povahy ide napríklad vtedy, keď sudca je účastníkom alebo vedľajším

účastníkom konania, keď má osobný záujem na určitom výsledku konania, ale tiež vtedy, keď

sudca verejne – napríklad prostredníctvom médií alebo iným spôsobom vyjadril právny názor

na vec, ktorý je objektívne spôsobilý ohroziť jeho nestrannosť), 2/ k účastníkom konania

[o takýto vzťah ide v prípade vzťahu sudcu charakteru rodičovského, manželského,

súrodeneckého alebo iného blízkeho rodinného vzťahu alebo relevantného osobného vzťahu

(tak pozitívneho alebo negatívneho)], 3/ k zástupcom účastníkov konania (viď vyššie 2/).

V prípade sudkýň Krajského súdu v Prešove JUDr. A. I., ktorá vo svojom vyjadrení

poukázala na (len) profesionálny vzťah k žalobcovi (sudca – advokát), JUDr. E. Š. a JUDr.

G. K., PhD., ktoré vo svojich písomných vyjadreniach nedeklarovali žiaden osobný vzťah

(resp. vzťah obdobnej povahy) k žalovanému, vzal Najvyšší súd Slovenskej republiky na

zreteľ, že vo všeobecnosti sú vzájomné vzťahy sudcov a advokátov založené na profesionalite

i odbornosti. Ak rámec ich vzájomných vzťahov neprekročí tomu zodpovedajúce medze,

objektívne nie je daný dôvod pre pochybnosti o ich nezaujatosti. Tvrdený priateľský vzťah

uvedených sudkýň k žalovanému nebol preukázaný. Iba skutočnosť, že prejednávaná vec sa

osobne dotýka advokáta (t.j. že advokát je účastníkom konania), ku ktorému má iný sudca len

rýdzo profesionálny vzťah, sama o sebe nie je dôvodom pre jeho vylúčenie z prejednávania

a rozhodovania veci v zmysle

Z dôvodov vyššie uvedených rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že

sudkyne (členky senátu 15 Co) JUDr. A. I., JUDr. E. Š. a JUDr. G. K., PhD. nie sú vylúčené

z prejednávania a rozhodovania danej veci; vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej

republiky nerozhodoval, či aj u ďalších sudcov Krajského súdu v Prešove existujú dôvody pre

ich vylúčenie z prejednávania a rozhodovania v predmetnej veci.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 8 . decembra 2010

JUDr. Daniela Š v e c o v á , v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť:

Hrčková Marta