Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1ObdoV/62/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: JUDr. R. H., N. M. B. X.,

B., správca konkurznej podstaty úpadcu D. B., a. s. v konkurze, F. N. č. X., B., IČO: X., proti

žalovanému: M., a. s., J. L. X., T. T., IČO: X., zastúpenému Advokátskou kanceláriou U. &

P. – L. A. s. r. o., V. X., B., IČO: X., o určenie neplatnosti právneho úkonu, vedenej na

Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. , o dovolaní žalovaného proti rozsudku

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. -235 zo dňa 29. januára 2008,

právoplatného dňa 26. februára 2008, v spojení s opravným uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky č. k. -331 zo dňa 28. júla 2008, právoplatného dňa

18. augusta 2008, takto

rozhodol:

Dovolanie žalovaného o d m i e t a .

Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Bratislave ako súd prvého stupňa, rozsudkom č. k. -207

zo dňa 11. decembra 2006, zamietol žalobu, ktorou sa žalobca s odkazom na § 80 písm. c/

domáhal určenia neplatnosti Dohody o urovnaní zo dňa 19. 04. 2002 uzatvorenej medzi

žalobcom a žalovaným, a určenia platnosti právnych úkonov, a to Úverovej zmluvy č. L. X.

zo dňa 22. 08. 2002, Dohody o uplatnení vyplňovacieho práva k bianco zmenke bez protestu

zo dňa 22. 08. 2002, Zmluvy č. X. o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa 22.

08. 2000, Zmluvy č. 85/27-00/ZPP o zabezpečovacom prevode práva k hnuteľnému majetku

zo dňa 22. 08. 2000, všetkých uzatvorených medzi žalobcom a žalovaným, Zmluvy č.

2

00/ZN o zriadení záložného práva na nehnuteľný majetok

zo dňa 22. 08. 2004 uzatvorená medzi žalobcom v I. rade a spoločnosťou A., a. s.,

a uznania dlhu vo forme notárskej zápisnice zo dňa 22. 08. 2000. Požiadavka naliehavosti

právneho záujmu na určení platnosti, resp. neplatnosti, zmlúv, bola žalobcom odôvodnená

tým, že bez rozhodnutia vo veci sa správca konkurznej podstaty voči žalobcovi nemôže

domáhať plnenia rozdielu medzi pohľadávkou a zostatkom, ktorý zostal po uzatvorení

dohody. Rozhodnutie o zamietnutí žaloby prvostupňový súd odôvodnil tým, že žalobcom

nebola relevantným spôsobom preukázaná naliehavosť právneho záujmu na určení neplatnosti

dohody o urovnaní, a na určení platnosti úverovej zmluvy, zmluvy o zriadení záložného

práva, dohody o uplatnení vyplňovacieho práva k bianco zmenke bez protestu, z dôvodu

nikým nespochybňovanej neplatnosti. V časti žaloby, ktorou sa žalobca domáhal určenia

platnosti zmlúv o zriadení záložného práva, konštatoval nemožnosť zastavenia konania

navrhnutú žalovaným z dôvodu existujúcej prekážky res iudicata, pretože v právnej veci

vedenej na Okresnom súde Martin pod sp. zn. nebola táto otázka predmetom

konania. O trovách konania rozhodol podľa tak, že neúspešného žalobcu

zaviazal k náhrade trov konania v sume 6.960,-- Sk úspešnému žalovanému.

Na odvolanie žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací,

rozsudkom č. k. -235 zo dňa 29. januára 2008, právoplatného dňa

26. februára 2008, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. S poukazom na ustanovenia § 8 ods. 2 a 5 zákona o konkurze a vyrovnaní,

a , dospel k záveru o pochybení

prvostupňového súdu tým, že žalobu zamietol v celom rozsahu z dôvodu nepreukázania

naliehavého právneho záujmu. V časti žaloby o určenie platnosti právnych úkonov: úverovej

zmluvy a zmluvy o zriadení záložného práva na nehnuteľný majetok, sa odvolací súd stotožnil

s názorom prvostupňového súdu o nepreukázaní naliehavého právneho záujmu na určení ich

platnosti vychádzajúc z toho, že sú platné, nakoľko ich platnosť nebola doposiaľ

spochybňovaná. V časti žaloby o určenie neplatnosti dohody o urovnaní vyslovil odvolací súd

záväzný právny názor o preukázaní naliehavého právneho záujmu žalobcom na určení jej

neplatnosti. Poveril súd prvého stupňa skúmaním platnosti, resp. neplatnosti, dohody

o urovnaní z hľadiska jej obsahu s akcentom na v spojení

s § 27 zákona o konkurze a vyrovnaní.

3

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal v zákonnej lehote dovolanie žalovaný. Jeho

podanie odôvodnil ustanoveniami (v konaní došlo k vadám

uvedeným v § 237) v spojení s § 237 písm. f/ (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom) a (v tej istej veci sa už prv právoplatne

rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie), (konanie

je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci) a § 241

ods. 2 písm. c/ (rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci). Dovolacím

petitom sa domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu a vrátenia mu veci

na ďalšie konanie, resp. alternatívne, jeho zrušenia a zastavenia konania.

K dovolaniu žalovaného sa žalobca nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ), po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ), ktorý je zastúpený advokátom

( ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) najskôr

skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon

pripúšťa. Dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je

dovolanie prípustné, a keďže nevykazuje ani žiadne z vád, či už namietaných alebo

nenamietaných, podľa , je potrebné ho odmietnuť podľa

v nadväznosti na veta prvá .

Podľa veta prvá , ustanovenia , ,

a § 226 platia pre konanie na dovolacom súde obdobne.

Podľa , odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu, aj keď odvolací súd pochybil

a formu svojho rozhodnutia označil ako rozsudok. V zmysle ustanovenia účinného

do 14. 10. 2008 (t. j. účinného v čase podania dovolania) platí, že ak bolo napadnuté

4

uznesenie, je dovolanie proti nemu prípustné, ak je napadnuté zmeňujúce uznesenie

( ) alebo uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu

prvého stupňa, ak:

a) odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné,

pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského

rozhodnutia,

c) ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení

za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nemá znaky vyššie uvedených

uznesení. Nakoľko v prejednávanej veci odvolací súd svojím rozhodnutím zrušil rozsudok

súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie, je nepochybné, že prípustnosť

dovolania žalovaného nemožno vyvodiť z ustanovení .

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá , ukladajúce dovolaciemu

súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v (či už to

účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len

na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa , ale sa

zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa . Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia. Ak je totiž konanie

postihnuté niektorou z vád vymenovaných v až g/ , možno dovolaním

napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska

vylúčené. Dovolateľ poukázal na existenciu podmienky prípustnosti dovolania uvedenú

v ustanoveniach § 237 písm. f/ (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom/ a (v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej

istej veci sa už prv začalo konanie).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom, hoci správnou formou

rozhodnutia malo byť uznesenie, keďže rozhodol o zrušení a vrátení odvolaním napadnutého

rozsudku súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolací súd sa nedôsledne riadil

5

ustanovením upravujúceho formy rozhodnutia odvolacích súdov tak, že odvolací

súd rozhoduje rozsudkom, ak potvrdzuje alebo mení rozsudok; inak rozhoduje uznesením.

Formou rozsudku rozhodujú odvolacie súdy iba v tých prípadoch, keď potvrdzujú alebo

menia rozsudok súdu prvého stupňa. Ak ho však zrušujú, čo bol tento prípad, rozhodujú

formou uznesenia. Toto pochybenie odvolacieho súdu bolo podrobené aj kritike dovolateľa,

ktorý v ňom videl dôvodnosť dovolacieho dôvodu podľa v spojení

s (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom). Mal za to, že vydaním takéhoto zmätočného rozhodnutia sa žalovanému, ako

účastníkovi konania, odňala možnosť konať pred súdom, pretože ho nemožno preskúmať pre

nezrozumiteľnosť.

Dovolací súd s názorom dovolateľa nesúhlasí a konštatuje neexistenciu takto

namietnutej vady, ktorá by vykazovala znaky vady konania tak, ako ju má na mysli

ustanovenie . Uvedenie nesprávnej formy rozhodnutia v jeho záhlaví

spôsobom, že odvolací súd použije namiesto správnej formulácie „uznesenie“ mylne

formuláciu „rozsudok“, nedosahuje intenzitu zakladajúcu jeho nepreskúmateľnosť

a nezrozumiteľnosť. V danom prípade sa jedná len o zrejmú nesprávnosť nemajúcu

podstatnejší význam, ku ktorej preukázateľne došlo len zjavným a okamžitým zlyhaním

v duševnej činnosti osoby, za účasti ktorej došlo k vypracovaniu rozhodnutia, a táto je

každému zrejmá. Predmetnú zrejmú nesprávnosť by bolo možné odstrániť vydaním

opravného uznesenia v zmysle . Nakoľko však nie je proti napadnutému

rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné dovolanie podľa citovaného § 218 ods. 1

písm. c/ v nadväznosti na veta prvá , je bez právneho významu, aby

dovolací súd nariadil odvolaciemu súdu jeho opravu vydaním opravného uznesenia. Opačná

situácia by nastala, keby rozhodnutie odvolacieho súdu bolo rozhodnutím vo veci samej

(t. j. jednalo by sa o potvrdzujúce alebo zmeňujúce rozhodnutie odvolacieho súdu), a odvolací

súd by nesprávne označil formu rozhodnutia ako „uznesenie“, hoci v súlade s § 223 mal

uviesť „rozsudok“. Ani to by však nezakladalo dôvod na podanie dovolania z dôvodu

zmätočnosti podľa . Výskyt takejto zrejmej nesprávnosti by však

už vyžadoval jej odstránenie vydaním opravného uznesenia v súlade s , pretože

by išlo o rozhodnutie vo veci samej, ktorým sa konanie končí, a z toho dôvodu nemôže mať

inú formu, ako výlučne formu rozsudku. Rozhodnutie odvolacieho súdu o zrušení a vrátení

6

veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, nie je rozhodnutím vo veci samej, ktorým

by sa konanie končilo.

Dovolateľ zaujal názor, že postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť

konať pred súdom aj tým, že z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva, že by bol naplnený

niektorý z dôvodov podľa na zrušenie rozsudku prvostupňového súdu

a odvolací súd uvedený dôvod nekonkretizuje ani len minimálne, len odkazom na ustanovenie

. Z rozhodnutia tak nevyplýva, ktorý z dôvodov podľa

až i/ , bol konkrétne dôvodom zrušenia rozsudku súdu prvého stupňa, pričom vzhľadom

na túto skutočnosť nie je možné preskúmať ani to, či odvolací súd postupoval v ďalšom

správne, keď vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, keďže túto povinnosť

mu ukladá ustanovenie za predpokladu, že dôvodom zrušenia

prvostupňového rozsudku, je niektorý z dôvodov vymenovaných v § 221 ods. 1 písm. c/, f/, g/

a h/ . Práve pre nekonkretizovanie presného zrušovacieho dôvodu, označil rozhodnutie

odvolacieho súdu za nezrozumiteľné a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, čím mu

bola, podľa neho, tiež odňatá možnosť konať pred súdom podľa .

Po preskúmaní dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, sa žiada dať

za pravdu dovolateľovi v tom, že odvolací súd nedostatočne odôvodnil zrušovací dôvod iba

uvedením ustanovenia na strane siedmej v druhom odseku svojho

rozhodnutia bez adresného označenia jedného, resp. viacerých, zrušovacích dôvodov

taxatívne vymenovaných v písm. a/ až i/ tohto ustanovenia. Nie je však možné súhlasiť

s jeho názorom, že z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, že by bol naplnený niektorý

z dôvodov podľa . Zrejmosť použitia v znení

účinnom do 14. 10. 2008 vysvitá z obsahu odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu.

Zrušenie rozhodnutia pre nesprávne právne posúdenie prvostupňovým súdom, má základ

v odôvodnení, z ktorého zjavne vyplýva aplikácia , ako

zrušovacieho dôvodu. Z toho potom pramení aj správnosť ďalšieho postupu odvolacieho

súdu, keď z dôvodu zrušenia rozhodnutia vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie,

pretože túto povinnosť mu ukladalo ustanovenie v znení účinnom

do 14. 10. 2008 za predpokladu, že dôvodom zrušenia prvostupňového rozsudku, je zrušovací

dôvod vymedzený v .

7

V dovolaní namietal existenciu ďalšej vady konania v zmysle

(v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie).

Prezentoval názor, že prekážku veci právoplatne rozhodnutej (res iudicatae) podľa § 159

ods. 3 predstavuje rozsudok Okresného súdu Martin sp. zn.

zo dňa 10. 04. 2003, právoplatného dňa 30. 04. 2003. Z dôkazu založeného v spise na č. l. 187

– 189 a na č. l. 261 – 266 vyplýva, že predmetom toho konania nebolo určenie

platnosti zmlúv o zriadení záložného práva, tak ako to už uviedol vo svojom rozhodnutí

aj prvostupňový súd. V obidvoch prípadoch ide o žaloby určovacie. Napriek tomu, že v oboch

konaniach ide o totožných účastníkov v opačnom procesnom postavení, bolo predmetom

konania vedeného na Okresnom súde Martin pod sp. zn. , určenie neexistencie

záložného práva k nehnuteľnostiam, naproti tomu predmetnom súdenej veci je určenie

platnosti Zmluvy č. X. o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa

22. 08. 2000. Nedôvodnosť vzhliadol dovolací súd aj v tvrdení dovolateľa, že prekážku

litispendencie podľa , predstavuje zase rozsudok Okresného súdu Martin č. k.

-135 zo dňa 09. 01. 2008. Tu možno konštatovať neopodstatnenosť tvrdenia

dovolateľa pre neidentický predmet sporu, ktorým bolo v danom prípade zaplatenie sumy

9.972.292,-- Sk s príslušenstvom (žaloba na plnenie), kým v súdenej veci ide o žalobu

určovaciu. Dovolací súd poznamenáva, že z dokladu založeného v spise na č. l. 248 – 250

vyplýva, že konanie pred Okresným súdom Martin sp. zn. bolo zastavené

podľa pre späťvzatie žaloby v celom rozsahu, pričom dôvod späťvzatia

nie je vymedzený v odôvodnení tohto uznesenia a nekonkretizoval ho ani žalobca v návrhu

na späťvzatie žaloby (č. l. - 252). Z tohto dôvodu by nemohlo ísť ani o prekážku

právoplatne rozhodnutej veci, pretože tým, že konanie bolo zastavené pre späťvzatie návrhu

celkom, súd záväzne neposudzoval, a ani neposúdil, existenciu povinnosti žalovaného voči

žalobcovi.

Prekážka veci právoplatne rozhodnutej ( ) alebo prv začatého konania

(§ 83) je daná vtedy, ak v novom konaní ide o tú istú vec, teda o to isté, o čo išlo v skoršom

právoplatne skončenom konaní, resp. ide v inom konaní. Samotná skutočnosť, že v určitom

konaní je jeho predmetom to isté právo alebo že jeho účastníkmi sú tí istí účastníci, ešte

neznamená, že ide o tú istú vec. Totožnosť veci charakterizujú určité znaky, ktoré musia

byť dané zároveň a sú nimi: totožnosť osôb a totožnosť predmetu konania je daná vtedy, keď

ten istý nárok stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení,

8

na základe ktorých bol uplatnený, t. j. o nárok založený na rovnakom právnom dôvode

a vyplývajúci z rovnakých skutkových okolností. Pokiaľ ide o totožnosť účastníkov, nie je

samo osobe významné, ak majú tí istí účastníci v rôznych konaniach rozdielne procesné

postavenie (napr. ak v jednom konaní vystupujú ako žalovaný a v druhom ako žalobcovia).

Tých istých účastníkov sa konanie týka aj vtedy, ak v neskoršom konaní vystupujú právni

nástupcovia (z dôvodu singulárnej alebo univerzálnej sukcesie) účastníkov, ktorí sú (boli)

účastníkmi už skončeného alebo prv začatého konania. Pokým z uvedených znakov absentuje

čo i len jeden, nejde o tú istú vec, takže skoršie rozhodnutie alebo prebiehajúce iné konanie,

nemôže zakladať prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo prv začatého konania.

O prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo prv začatého konania nejde v tom prípade,

ak ide síce v novom konaní o právny vzťah medzi tými istými účastníkmi, avšak uplatnený

nárok sa opiera o iné skutočnosti, ktoré tu neboli v čase pôvodného konania, a ku ktorým

došlo až neskôr. Pre posúdenie, či je daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci alebo prv

začatého konania, nie je významné, ako bol skutok, ktorý bol, resp. je predmetom

konania, posúdený po právnej stránke. Prekážka právoplatne rozhodnutej veci je daná aj

vtedy, ak bol skutok súdom posúdený po stránke nesprávne alebo neúplne. Pokiaľ napr. ide

o rozhodnutie o určovacej žalobe podľa § 80 písm. c/, pre posúdenie toho, či takéto

rozhodnutie zakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci, bude rozhodujúci aj právny stav

záväzne určený jeho obsahom. V prípade, že podľa rozhodnutia právo alebo právny vzťah,

prípadne povinnosť, existuje alebo neexistuje, je tým daná prekážka právoplatne rozhodnutej

veci pre novú určovaciu žalobu podľa . Ak ale určovacia žaloba bola

zamietnutá bez toho, že by súd záväzne posúdil existenciu práva, právneho vzťahu alebo

povinnosti medzi účastníkmi, nejde o rozhodnutie, ktoré by zakladalo prekážku právoplatne

rozhodnutej veci.

Na základe uvedeného, nie je daná existencia dovolateľom namietaných vád konania

v zmysle a , a dovolací súd v rámci svojej zákonnej povinnosti

vyplývajúcej mu z ustanovenia veta druhá , nezistil žiadne iné vady konania

upravené v , pre ktoré by bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť.

Dovolanie je v ustanoveniach upravené ako

mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania, nemožno

9

napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť

prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. Z tohto dôvodu sa dovolací súd nezaoberal

opodstatnenosťou, resp. neopodstatnenosťou, ďalších dvoch uplatnených dovolacích dôvodov

v zmysle (konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci) a (rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci).

Konštatujúc, že v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je

podľa prípustné a vady konania, či už namietané alebo nenamietané, uvedené

v neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného

odmietol ako neprípustné podľa v spojení s veta prvá

.

So zreteľom na odmietnutie dovolania pre jeho neprípustnosť (§ 218 ods. 1 písm. c/

), nezaoberal sa dovolací súd otázkou vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia

odvolacieho súdu.

V dovolacom konaní vzniklo úspešnému žalobcovi právo na náhradu trov dovolacieho

konania podľa v spojení s a veta prvá .

Keďže žalobcovi v dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli, dovolací súd mu ich náhradu

nepriznal.

Záverom dovolací súd poznamenáva, že v priebehu dovolacieho konania bolo do spisu

založené podanie žalobcu zo dňa 18. 03. 2009 nazvané „Oznámenie o postúpení

pohľadávky“, ktorým žalobca oznámil prvostupňovému súdu, že Zmluvou o postúpení

pohľadávok zo dňa 20. 02. 2009 došlo k postúpeniu pohľadávky úpadcu voči žalovanému

vzniknutej na základe Úverovej zmluvy L. X. zo dňa 22. 08. 2000 na spoločnosť E. F., s. r. o.,

S. Z. X., B., IČO: X.. Spolu

s oznámením doložil osvedčenú kópiu predmetnej zmluvy o postúpení pohľadávok.

Podaním – „Oznámením o zmene v osobe veriteľa“ zo dňa 19. 03. 2009 oznámila spoločnosť

E. F., s. r o., B., súdu prvého stupňa, že prišlo k postúpeniu pohľadávky a vyjadrila súhlas so

vstupom do konania na strane žalobcu v zmysle . Zároveň oznámila, že

následnou Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 09. 03. 2009 uzatvorenou medzi ňou, ako

10

postupcom, a spoločnosťou D., s. r. o., K. X., K., IČO: X., ako postupníkom, nadobudla

spoločnosť D., s. r. o., K., pohľadávku voči žalovanému. Súčasťou tohto podania je

neosvedčená kópia uvedenej zmluvy. Tieto podania zobral dovolací súd na vedomie s tým, že

o zámene účastníkov rozhodne súd prvého stupňa.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 16. decembra 2010

JUDr. Juraj S E M A N , v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Z.