Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
c2d/362134.ba9c03.pdf
PDF · 220.54 KB
No categories available
4Cdo/207/2010
Najvyšší súd 4 Cdo 192/2010
Slovenskej republiky 4 Cdo 207/2010
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa J. C., bývajúceho v C.,
proti odporkyni D. C., bývajúcej v Č., v dovolacom konaní zastúpenej JUDr. J. K.,
advokátom vo Z., o vyporiadanie BSM, vedenej na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn.
9 C 248/2005, o dovolaní odporkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 19. apríla 2010 sp. zn. 13 Co 75/2010 v spojení s opravným uznesením z 15. júna 2010
sp. zn. 13 Co 75/2010 a uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 20. apríla 2010 sp. zn.
13 Co 75/2010 v spojení s opravným uznesením z 15. júna 2010 sp. zn. 13 Co 75/2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 19. apríla 2010 sp. zn. 13 Co 75/2010 v spojení s opravným uznesením z 15. júna 2010
sp. zn. 13 Co 75/2010 z r u š u j e .
Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 20. apríla 2010 sp. zn. 13 Co 75/2010
v spojení s opravným uznesením z 15. júna 2010 sp. zn. 13 Co 75/2010 z r u š u j e a vec
mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Zvolen rozsudkom z 22. decembra 2009 č.k. 9 C 248/2005-530
vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo manželov spôsobom vo výroku rozsudku uvedeným
a obom účastníkom uložil povinnosť zaplatiť na účet súdu súdny poplatok každému
po 451,38 Eur a trovy konania štátu vo výške po 298,67 Eur, všetko do 3 dní a účastníkom
konania náhradu trov konania nepriznal.
Proti tomuto rozsudku podala odvolanie odporkyňa len do časti týkajúcej sa uloženia jej
povinnosti zaplatiť súdny poplatok a trovy konania štátu a zároveň požiadala o oslobodenie
od platenia súdneho poplatku.
Okresný súd Zvolen uznesením z 5. marca 2010 č.k. 9 C 248/2005-561 priznal
odporkyni oslobodenie od súdnych poplatkov v rozsahu 1/2, keď mal z potvrdenia
o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch odporkyne preukázané, že má mesačný
príjem 431 €, vlastní rozostavaný dom, ornú pôdu a trávnaté porasty v kat. úz K., stará sa
o dve maloleté deti a má dlh voči navrhovateľovi z titulu vyporiadania BSM vo výške
15.598,52 Eur a pôžičky 6.970 Eur.
Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 19. apríla 2010 č.k. 13 Co 75/2010-567
nepriznal odporkyni oslobodenie od súdnych poplatkov. Dospel k záveru, že právoplatným
rozhodnutím o vyporiadaní BSM získala odporkyňa hnuteľné a nehnuteľné veci v hodnote
31.197,03 Eur, z ktorej síce vyplatí navrhovateľovi sumu 15.598,52 Eur a časť záväzku na ňu
pripadajúci z pôžičky 6.970,72 Eur, avšak aj napriek tomu, že sa stará o maloleté deti,
zaplatením súdneho poplatku nebude ohrozená jej výživa ani výživa a životná úroveň
maloletých detí.
Uznesením z 20. apríla 2010 č.k. 13 Co 75/2010-568 na odvolanie odporkyne Krajský
súd v Banskej Bystrici rozsudok okresného súdu v spojení s jeho dopĺňacím rozsudkom,
„vo výroku, ktorým bola odporkyňa zaviazaná zaplatiť na účet Okresného súdu Zvolen
odvolací súdny poplatok vo výške 451,38 Eur a trovy konania vo výške 298,67 Eur“ potvrdil.
V odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že o oslobodení od súdnych poplatkov rozhodoval
odvolací súd podľa § 211 ods. 1 O.s.p. a toto jej nebolo priznané. Potvrdzujúce rozhodnutie
odôvodnil tým, že odporkyňa svoje odvolanie proti uloženiu poplatkovej povinnosti a trovám
konania odôvodňovala nesolventnosťou, ktorá však preukázaná nebola.
Proti obidvom uzneseniam odvolacieho súdu podala dovolanie odporkyňa. Navrhla
obe uznesenia krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Namietala vady
konania podľa § 237 písm. d/, f/, § 241 ods. 2 písm. a/, b/, c/ O.s.p. Odňatie možnosti konať
pred odvolacím súdom vidí v tom, že napadnuté uznesenia odvolacieho súdu nie sú
odôvodnené spôsobom rešpektujúcim právo účastníka konania na spravodlivý proces, pretože
odôvodnenie nespĺňa všeobecné ani osobitné požiadavky kladené na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, je nejasné, neúplné a nepreskúmateľné. V uznesení, ktorým odvolací súd
nepriznal odporkyni oslobodenie od súdnych poplatkov, nezohľadnil už existujúci právny stav
založený uznesením súdu prvého stupňa, ktorým bolo odporkyni priznané oslobodenie
od súdnych poplatkov v ½, ktoré nadobudlo právoplatnosť a nebolo predmetom odvolacieho
konania. V uznesení, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku,
ktorým bola odporkyni uložená povinnosť zaplatiť trovy konania štátu a súdny poplatok,
sa odvolací súd zmieňuje o odvolacom súdnom poplatku, ktorý však súd prvého stupňa
odporkyni zaplatiť neuložil a na základe čoho o ňom rozhodoval nie je z jeho odôvodnenia
zistiteľné. Nepreskúmateľnosť napádaných uznesení odvolacieho súdu vidí dovolateľka
v nedostatočnom odôvodnení jednotlivých záverov a výrokov súdu, v spojení s ostatnými
namietanými pochybeniami. Vadu konania podľa § 237 písm. d/ O.s.p. podľa názoru
dovolateľky je potrebné vidieť v tom, že súd prvého stupňa právoplatne rozhodol o návrhu
odporkyne na oslobodenie od súdnych poplatkov uznesením z 5. marca 2010, ktorým jej
priznal oslobodenie od súdnych poplatkov v rozsahu 1/2. Táto otázka potom už nemohla byť
predmetom rozhodovania odvolacím súdom a nebola ani predmetom odvolacieho konania pre
nedostatok odvolania. Inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) je podľa dovolateľky
potrebné vidieť v nedostatku náležitého odôvodnenia napadnutých rozhodnutí a nesprávne
právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) spočíva v tom, že vo výroku svojho
rozhodnutia odvolací súd deklaruje, že potvrdzuje rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku,
ktorým bola odporkyni uložená povinnosť zaplatiť odvolací súdny poplatok, hoci sa jedná
o súdny poplatok za vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Rovnako
za nesprávne právne posúdenie veci považuje, ak odvolací súd uviedol v odôvodnení, že
o oslobodení od súdnych poplatkov rozhodoval podľa § 211 ods. 1 O.s.p., napriek tomu, že
o návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov rozhodoval súd prvého stupňa.
Opravným uznesením z 15. júna 2010 č.k. 13 Co 75/2010-576 Krajský súd v Banskej
Bystrici opravil svoje uznesenie z 19. apríla 2010 č.k. 13 Co 75/2010-576 prvým výrokom
tak, že za výrok „Odporkyni oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznáva“ pridal ďalší
výrok v znení: „Zároveň odníma oslobodenie od súdnych poplatkov v 1/2 -ici, ktoré priznal
odporkyni Okresný súd Zvolen rozhodnutím 9 C 248/2005-561 zo dňa 05.03.2010.“ a druhým
výrokom opravil odôvodnenie svojho uznesenia č.k. 13 Co 75/2010-567 z 19. apríla 2010 tak,
že za odsekom 2 odôvodnenia vložil ďalší odsek v znení: „Po vyhlásení rozsudku vo veci
samej a po podaní odvolania odporkyňou, ktorým táto zároveň žiadala oslobodenie
od súdnych poplatkov priznal okresný súd odporkyni oslobodenie od súdnych poplatkov v 1/2
-ici. Toto rozhodnutie však nezohľadňovalo všetky osobné a majetkové pomery odvolateľky.“
V odôvodnení tohto uznesenia uviedol, že po vyhotovení základného uznesenia sa súd
dopustil omylu a opomenul skutočnosť, že rozhodnutie okresného súdu, ktorým bolo
odporkyni priznané oslobodenie od súdnych poplatkov v 1/2 -ici bolo doručené advokátovi
a teda nadobudlo právoplatnosť. Čiastočné oslobodenie musel odňať odporkyni z dôvodu, že
pri jeho priznaní neboli zohľadnené všetky jej majetkové a osobné pomery.
Opravným uznesením z 15. júna 2010 č.k. 13 Co 75/2010-578 Krajský súd v Banskej
Bystrici opravil výrok uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 13 Co 75/2010-586
z 20. apríla 2010 tak, že, zo slovného spojenia „odvolací súdny poplatok“ vypustil slovo
„odvolací“. V odôvodnení tohto uznesenia uviedol, že pri vyhotovení základného uznesenia
došlo v texte výroku k nesprávnosti, kde súdny poplatok, „na ktorý bola odporkyňa zaviazaná
zaplatiť“, bol označený ako odvolací súdny poplatok.
Aj proti týmto opravným uzneseniam odvolacieho súdu podala dovolanie odporkyňa.
Navrhla obe uznesenia krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Namietala, že
napadnutými uzneseniami je bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.),
keď odvolací súd svoje rozhodnutia neodôvodnil spôsobom rešpektujúcim právo účastníka
konania na spravodlivý proces. Odôvodnenie je nejasné, nedostatočné, neúplné
a nepreskúmateľné, nespĺňajúce požiadavky ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. Znaky
zmätočnosti podľa dovolateľky nastoľuje aj skutočnosť, že podľa označenia i prvého výroku
opravného uznesenia z 15. júna 2010 č.k. 13 Co 75/2010-576 odvolací súd opravil svoje
uznesenie z 19. apríla 2010 č.k. 13 Co 75/2010-576, hoci takéto nikdy nevydal (19. apríla
2010 bolo vydané uznesenie č.k. 13 Co 75/2010-567) a podľa označenia aj výroku opravného
uznesenia z 15. júna 2010 č.k. 13 Co 75/2010-578 odvolací súd opravil svoje uznesenie
z 20. apríla 2010 č.k. 13 Co 75/2010-586, hoci v skutočnosti takéto uznesenie tiež nikdy
nevydal (20. apríla 2010 bolo vydané uznesenie č.k. 13 Co 75/2010-568). Namietala tiež
nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 164 O.s.p., pretože odvolací súd svojim postupom
neopravil zrejmé nesprávnosti svojich uznesení, ale snažil sa tak napraviť svoje vecne
nesprávne rozhodnutia. Ďalej zopakovala dôvody uvádzané už v dovolaní voči základným
uzneseniam odvolacieho súdu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie bolo podané v lehote určenej v § 240 ods. 1 O.s.p., osobou oprávnenou na tento
procesný úkon, skúmal, či dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ktoré podľa zákona možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.)
a bez nariadenia dovolacieho pojednávania dospel k záveru, že rozhodnutia odvolacieho súdu
treba zrušiť.
Dovolací súd najskôr preskúmal opodstatnenosť dovolania voči uzneseniu Krajského
súdu v Banskej Bystrici z 19. apríla 2010 č.k. 13 Co 75/2010-567 ktorým odvolací súd
nepriznal odporkyni oslobodenie od súdnych poplatkov v spojení s jeho opravným uznesením
z 15. júna 2010 č.k. 13 Co 75/2010-576.
Podľa § 236 ods. 1 O.s.p., dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podľa § 239 ods. 1 O.s.p., dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodol
o veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/
O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia,
dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom
uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
V predmetnej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu v spojení
s jeho opravným uznesením, ktorým odvolací súd nepriznal odporkyni oslobodenie
od súdnych poplatkov. Takéto uznesenie nevykazuje znaky niektorého z uvedených uznesení,
a preto prípustnosť dovolania z § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. nemožno vyvodiť. Vzhľadom na to
by prípustnosť dovolania prichádzala do úvahy len v prípade výskytu niektorej z procesných
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p.,
ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p.. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti
účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne
obsadeným súdom).
Odporkyňa vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až c/, a g/ O.s.p. nenamietala
a ich existencia v dovolacom konaní nevyšla najavo.
So zreteľom na dovolateľkou tvrdenú procesnú vadu, zameral sa osobitne na otázku
splnenia podmienok prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 237 písm. d/ O.s.p.
Podľa uvedeného zákonného ustanovenia dovolanie je prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej
istej veci sa už prv začalo konanie.
Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní
prejednať tá istá vec (§ 159 ods. 3 O.s.p.). K jej porušeniu dôjde vtedy, ak sú súčasne splnené
tri podmienky: 1/ začne sa opätovne konať, hoci už bolo vo veci právoplatne rozhodnuté, 2/
začne sa opätovne konať medzi tými istými účastníkmi, 3/ a o tej istej veci. Za tú istú vec
treba v novom konaní považovať ten istý nárok, o ktorom sa už prv právoplatne rozhodlo, ak
sa opiera o ten istý právny dôvod vyplývajúci z totožného skutkového stavu.Námieka
dovolateľky preto v tomto smere nebola dôvodná.
Z obsahu spisu Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že dovolateľka zároveň
s podaním odvolania proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa žiadala aj o priznanie oslobodenia
od zaplatenia súdneho poplatku. Súd prvého stupňa o tomto jej návrhu (z 25. januára 2010 –
pozn. dovolacieho súdu) rozhodol uznesením z 5. marca 2010 č.k. 9 C 248/2005-561 tak, že
jej priznal oslobodenie od súdnych poplatkov v 1/2. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť
27. marca 2010 a súd prvého stupňa následne predložil spis odvolaciemu súdu na rozhodnutie
o podanom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa. Odvolací súd uznesením z 19. apríla
2010 č.k. 13 Co 75/2010-567 nepriznal odporkyni oslobodenie od súdnych poplatkov, pričom
z jeho odôvodnenia vyplýva, že tak rozhodol na základe návrhu odporkyne z 25. januára
2010. Odvolací súd tak rozhodol bez toho, aby sa zaoberal tým, že o tomto návrhu odporkyne
už právoplatne rozhodol súd prvého stupňa. Takýto jeho postup však nebol správny.
Podľa § 138 ods. 1 O.s.p., na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti
oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde
o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne súd
inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie a má i spätnú účinnosť; poplatky zaplatené
pred rozhodnutím o oslobodení sa však nevracajú.
Podľa § 211 ods. 1 poslednej vety O.s.p., odvolací súd rozhodne aj o návrhoch podľa
§ 138 ods. 1 vrátane tých, o ktorých nerozhodol súd prvého stupňa.
Ustanovenie § 138 O.s.p. neobmedzuje účastníka konania na podanie návrhu
na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov celkom alebo sčasti len do meritórneho
rozhodnutia súdu prvého stupňa. Takýto návrh môže účastník konania podať aj po rozhodnutí
prvostupňového súdu s tým, že o tomto návrhu je oprávnený rozhodovať tento súd.
Len v prípade, že o ňom nerozhodol súd prvého stupňa o ňom rozhoduje odvolací súd.
V prejednávanej veci súd prvého stupňa o návrhu z 25. januára 2010 na oslobodenie
od súdnych poplatkov rozhodol, preto odvolací súd už nebol oprávnený o ňom rozhodovať.
Odvolací súd by bol oprávnený rozhodovať o návrhu odporkyne na oslobodenie od platenia
súdneho poplatku ktorý podala 25. januára 2010 len v prípade, ak by o ňom nerozhodol súd
prvého stupňa, prípadne, ak by podala v rámci odvolacieho konania ďalší návrh
na oslobodenie od súdnych poplatkov. Takýto stav však nenastal. Pre rozhodnutie
odvolacieho súdu o oslobodení od súdneho poplatku tak v predmetnom konaní chýbal
zákonný predpoklad pre takéto rozhodnutie – návrh, pretože aj pri rozhodovaní o oslobodení
od súdnych poplatkov je súd viazaný návrhom účastníka (možno rozhodnúť len na návrh).
Postup odvolacieho súdu tak nebol správny a zakladá vadu konania v zmysle § 237 písm. e/
Odvolateľka namietala i nesprávnosť súvisiaceho opravného uznesenia, ktorým
odvolací súd opravil svoje uznesenie, ktorým rozhodol o nepriznaní oslobodenia od súdnych
poplatkov. Dovolací súd sa osobitne nezaoberal dôvodmi dovolateľky uvádzanými v dovolaní
vo vzťahu k tomuto opravnému uzneseniu (napriek tomu, že je treba ich v plnom rozsahu
považovať za dôvodné), pretože popri uznesení, pre vydanie ktorého neboli dané
predpoklady, nemôže obstáť ani jeho opravné uznesenie a je potrebné ho spolu so základným
uznesením zrušiť. Napriek tomu však dovolací súd tu považuje za potrebné uviesť,
že z ustanovenia § 138 ods. 2 O.s.p. vyplýva, že súd môže priznané oslobodenie od súdnych
poplatkov odňať iba v dvoch prípadoch: jednak vtedy, keď došlo k zmene pomerov
u oslobodeného a následkom tejto zmeny prestáva byť oslobodenie odôvodnené, a jednak
vtedy, keď súd dodatočne zistí, že pomery účastníka boli už v čase priznania oslobodenia iné,
než z akých vychádzal súd pri priznaní oslobodenia. Ak však pomery účastníka boli riadne
zistené a nedošlo k ich zmene, nie je možné raz priznané oslobodenie odňať preto, že súd
zmení hodnotenie týchto pomerov, ktoré sa inak nezmenili a ani neboli inak zistené,
alebo na základe zmeny názoru súdu na to, či ide o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné
uplatňovanie alebo bránenie práva. Pri tých istých pomeroch účastníka, ktoré boli zistené
pri priznaní oslobodenia, je súd svojím pôvodným rozhodnutím viazaný.
Ak teda odvolací súd bez návrhu rozhodol o nepriznaní oslobodenia od súdnych
poplatkov, jeho konanie je postihnuté vadou konania podľa § 237 písm. e/ O.s.p., a preto
Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho rozhodnutie v spojení s jeho opravným uznesením
v zmysle § 243b ods. 2 O.s.p. zrušil bez potreby jeho nahradenia iným rozhodnutím, ako
rozhodnutie, pre vydanie ktorého neboli splnené zákonné predpoklady.
Dovolací súd ďalej preskúmal opodstatnenosť dovolania odporkyne voči uzneseniu
Krajského súdu v Banskej Bystrici z 20. apríla 2010 č.k. 13 Co 75/2010-568, v spojení s jeho
opravným uznesením z 15. júna 2010 č.k. 13 Co 75/2010-578.
Uznesením z 20. apríla 2010 č.k. 13 Co 75 2010-568 odvolací súd potvrdil rozsudok
okresného súdu v spojení s jeho doplňujúcim rozsudkom vo výroku, ktorým bola odporkyňa
zaviazaná zaplatiť na účet Okresného súdu Zvolen odvolací súdny poplatok vo výške
451,38 Eur a trovy konania vo výške 298,67 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Uznesním z 15. júna 2010 č.k. 13 Co 75/2010-578 krajský súd opravil výrok
uznesenia Krajského súd v Banskej Bystrici z 20. apríla 2010 č.k. 13 Co 75/2010-586 tak, že
zo slovného spojenia „odvolací súdny poplatok“ vypustil slovo „odvolací“.
Námietku dovolateľky, že odvolací súd opravil svojim uznesením z 15. júna 2010
neexistujúce uznesenie bolo potrebné považovať za dôvodnú.
Dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozhodnutí
uvedených v § 239 ods. 1, 2 O.s.p.. Ide o potvrdzujúce rozhodnutie, ktorým odvolací súd
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa súdneho poplatku a trov konania
štátu. Z vyššie uvedených dôvodov je dovolanie žalovanej procesne neprípustné.
V súvislosti aj s týmto preskúmavaným uznesením, s prihliadnutím na ustanovenie
§ 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy
na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie)
neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania
smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie
je prípustné podľa § 237 O.s.p.
So zreteľom na dovolateľkou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej
veci jej súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm.f/ O.s.p.).
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že
zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci ide z dôvodu, že
dovolateľka oprávnene vo svojom dovolaní vytýka, že uznesenie odvolacieho súdu je
nepreskúmateľné a zmätočné.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky.
Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo,
aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti, a aby sa
mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu
Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť
konania a odôvodnenie rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06).
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva
je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie
v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (napr. II. ÚS 85/06).
Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu
zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní
predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania
so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia
vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001
II. ÚS 14/2001, z 13. novembra 2002 II. ÚS 132/02, III. ÚS 171/2006 z 5. apríla 2007).
Podľa § 1 O.s.p., Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov
v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné
plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p., ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné uviesť, že i odôvodnenie
uznesenia odvolacieho súdu musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti
a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí
vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť
v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené
vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Niet v ňom
miesta pre dohady a domnienky.
Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy uznesenia
(§ 169 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p. a § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 211 O.s.p.) je
nie len formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených,
nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných uznesení, ale má byť v prvom rade
prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj
v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia uznesenia predovšetkým je
preukázať správnosť uznesenia a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly
správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu., t.j. musí byť preskúmateľné. Tieto
požiadavky napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nespĺňa.
V predmetnej veci odvolací súd vo výroku svojho rozhodnutia uviedol, že rozsudok
súdu prvého stupňa v spojení s doplňujúcim výrokom, ktorým bola odporkyňa zaviazaná
zaplatiť odvolací súdny poplatok vo výške 451,38 Eur a trovy konania 298,67 Eur,
potvrdzuje. V odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že rozhodoval o oslobodení od súdnych
poplatkov podľa § 211 ods. 1 O.s.p. a oslobodenie jej nebolo priznané, pretože nebola
preukázaná jej nesolventnosť, keď ...„ Táto skutočnosť je konštatovaná v rozhodnutí, ktorým
súd zamietol žiadosť odporkyne o oslobodenie od súdnych poplatkov.“... Uzavrel, že niet
preto dôvod aby jej nebola uložená povinnosť nahradiť trovy konania štátu a zaplatiť aj súdny
poplatok. Svoje rozhodnutie odôvodnil odvolací súd takto napriek tomu, že z rozhodnutia
súdu prvého stupňa vyplýva, že súd prvého stupňa uložil odporkni zaplatiť súdny poplatok za
vyporiadanie BSM a nahradiť trovy konania štátu, pričom o povinnosti zaplatiť „odvolací
súdny poplatok“ rozhodované nebolo, keď pre také rozhodnutie nebol dôvod, pretože
odporkyni žiadna poplatková povinnosť v odvolacom konaní nevznikla. Odvolaciemu súdu
taktiež unikla skutočnosť, že právoplatným uznesením súdu prvého stupňa už bolo odporkyni
na základe jej návrhu právoplatne priznané oslobodenie od súdnych poplatkov v 1/2
(odvolanie proti tomuto uzneseniu podané nebolo, preto nemohlo byť ani predmetom
preskúmania odvolacím súdom) a odvolací súd pre absenciu ďalšieho návrhu na
oslobodenie od súdnych poplatkov nemohol o takom návrhu rozhodovať podľa § 211 ods. 1
O.s.p. (por. už vyššie uvedené), pričom v čase vydania tohto uznesenia odvolací súd ešte
nevydal ani svoje opravné uznesenie, ktorým (neprípustne) odňal odporkyni oslobodenie od
súdnych poplatkov priznané v ½. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je možné
zistiť, ako dospel odvolací súd k vyslovenému záveru a akými úvahami sa pri svojom
rozhodnutí riadil, ani to, ako sa vysporiadal s argumentáciou odporkyne uvedenou v odvolaní,
keď dokazovanie v odvolacom konaní sám nevykonal žiadne a len odkaz na nejasné (taktiež
nepreskúmateľné) dôvody uvedené v inom uznesení je nedostačujúce. Takéto odôvodnenie
uznesenia odvolacieho súdu nezodpovedá požiadavke na riadne a presvedčivé odôvodnenie
súdneho rozhodnutia. Zmätočnosť výroku tohto uznesenia potom nebola odstránená ani
opravným uznesením odvolacieho súdu, ktorým opravil výrok svojho uznesenia z 20. apríla
2010 č.k. 13 Co 75/2010-586, pretože tak, ako správne dovolateľka namietala, takéto
uznesenie nebolo vydané.
So zreteľom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého
uznesenia odvolacieho súdu je nepreskúmateľné a zmätočné, čo malo za následok porušenie
práva dovolateľky na spravodlivé súdne konanie a odňatie možnosti dovolateľky konať pred
súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Uvedená skutočnosť, že došlo v konaní k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je
okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože
rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť
považované za správne. Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu, nezaoberal sa dovolací súd ďalšími námietkami odporkyne
uvedenými v dovolaní.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie odvolacieho súdu
v spojení s jeho opravným uznesením podľa § 243b ods. 2 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného i dovolacieho konania
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. decembra 2010
JUDr. Eva Sakálová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Renáta Matejíková