Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 23 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (31)9d0/361859.4780a0.pdf
PDF · 160.78 KB
No categories available
4Sžf/24/2010
Najvyšší súd 4Sžf/24/2010
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Idy
Hanzelovej a členov senátu Mgr. Petra Melichera a JUDr. Violy Takáčovej, PhD., v právnej
veci ţalobcu: JUDr. M. O., K., správca konkurznej podstaty úpadcu S., výrobné druţstvo L.,
zastúpeného JUDr. M. R., advokátom so sídlom K., proti ţalovanému: Daňové riaditeľstvo
Slovenskej republiky, Nová ul. č. 13, 975 04 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia ţalovaného č. I/225/4081-43544/2010/990705-r zo dňa 12. apríla 2010, na
odvolanie ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 7S/8663/2010-28 zo dňa
22. septembra 2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach
č. k. 7S/8663/2010-28 zo dňa 22. septembra 2010 p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Rozsudkom krajského súdu bola zamietnutá ţaloba, ktorou sa ţalobca domáhal
preskúmania a zrušenia rozhodnutia ţalovaného o potvrdení rozhodnutia Daňového úradu
Levoča č. 731/230/1216/10/Han zo dňa 22.01.2010, ktorým správca dane uloţil ţalobcovi
podľa § 35 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave
územných finančných orgánov (ďalej len „zákon o správe daní“) pokutu za oneskorené
podanie daňového priznania k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2009.
Krajský súd mal z obsahu administratívneho spisu preukázané, ţe ţalobca si nesplnil svoju
povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovenia § 78 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani
z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) a nepodal daňové
priznanie v lehote ustanovenej zákonom, a to do 25 dní po skončení zdaňovacieho obdobia,
ktoré v tomto prípade uplynulo dňom 30.06.2009, pričom ţalobca mal podať daňové
priznanie do 27.07.2009 (§ 13 ods. 4 zákona o správe daní), avšak toto podal aţ na základe
výzvy správcu dane dňa 17.08.2009. Za porušenie tejto daňovej povinnosti správca dane
uloţil ţalobcovi pokutu na spodnej hranici stanovenej zákonom vo výške 66,38 Eur.
Prvostupňový súd sa stotoţnil s právnym názorom ţalovaného vo veci zákonnosti
postupu prvostupňového správneho orgánu pri ukladaní pokuty za oneskorené podanie
daňového priznania ţalobcom a dôvodil tým, ţe daňové konanie sa vyhlásením konkurzu
neprerušuje a ţalobca ako správca konkurznej podstaty sa v zmysle § 95a ods. 5 zákona
o správe daní stáva účastníkom daňového konania namiesto daňového subjektu, povaţuje sa
za daňový subjekt a vzťahujú sa na neho všetky ustanovenia, ktoré upravujú práva
a povinnosti daňového subjektu. Prvostupňový správny orgán bol preto povinný uloţiť
ţalobcovi pokutu za porušenie povinností vyplývajúcich mu zo zákona. Súd sa stotoţnil
s názorom ţalovaného, ţe uloţenie pokuty predstavuje vyvodenie zodpovednosti
za nesplnenie zákonnej povinnosti.
Krajský súd na základe vykonaného dokazovania a na základe výsluchu ţalobcu
dospel k názoru, ţe tento v konaní o uloţení pokuty a ani v súdnom konaní nespochybňoval
skutkový stav veci, z ktorého vychádzal správca dane a ţalovaný, netvrdil ani, ţe sa
správneho deliktu nedopustil. Tvrdil iba, ţe uloţená pokuta sa nemôţe povaţovať za daňovú
pohľadávku. Podľa názoru prvostupňového súdu zaradenie alebo nezaradenie predmetnej
pokuty do daňových pohľadávok nebolo predmetom daňového konania a ani súdneho
preskúmavacieho konania, pretoţe predmetom súdneho prieskumu v správnom súdnictve
môţu byť len tie právne otázky, o ktorých rozhodoval správny orgán. Prvostupňový súd mal
za to, ţe ţalobca sa ţalobou v podstate domáhal výkladu ustanovení §95 a § 95a zákona
o správe daní, avšak súd konajúci v správnom súdnictve ako všeobecný súd nie je oprávnený
podávať abstraktný výklad zákona. Preto sa v tomto konaní nemohol zaoberať výkladom
uvedených ustanovení zákona.
Proti rozsudku krajského súdu ţalobca podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
a navrhuje napadnutý rozsudok zmeniť tak, ţe rozhodnutie ţalovaného zrušuje a vec mu
vracia na nové konanie. Ţalobca namieta rozsah súdneho prieskumu ţalobou napadnutého
rozhodnutia z dôvodu, ţe právna argumentácia prvostupňového súdu nie celkom presne
reflektuje na námietky, ktoré ţalobca vzniesol proti postupu ţalovaného. Ţalobca namieta,
ţe krajský súd sa pri preskúmavaní zákonnosti napadnutých rozhodnutí nezaoberal výkladom
ustanovenia a namietanou aplikáciou § 95 ods. 1 zákona o správe daní, pričom v rozsudku
cituje ustanovenia § 95a zákona o správe daní a v odôvodnení rozsudku priamo odkazuje
na ustanovenia § 95 a § 95a zákona o správe daní. Podľa názoru ţalovaného aplikácia
ustanovenia § 95 ods. 1 zákona o správe daní je právnou otázkou, o ktorej rozhoduje ţalovaný
v napadnutom rozhodnutí; ide o inherentnú súčasť daňového konania, ktorú nemoţno obísť
tvrdením, ţe § 95 a § 95a zákona o správe daní sa týkajú prihlasovania daňových pohľadávok,
pretoţe § 95 ods. 1 zákona o správe daní obsahuje modifikáciu pojmov daň, daňová
pohľadávka v kontexte začatého konkurzného konania.
Ţalobca zotrváva na svojich ţalobných dôvodoch vyplývajúcich z ním uvádzaného
výkladu § 95 ods. 1 zákona o správe daní, podľa ktorého na účely konkurzu
a reštrukturalizácie sa za daňovú pohľadávku povaţuje nezaplatená suma dane,
pri ktorej daňová povinnosť vznikla podľa tohto zákona alebo osobitných zákonov,
avšak zákon ďalej upravuje, ţe pokuty, sankčný úrok a úrok sa povaţujú za daňovú
pohľadávku len vtedy, ak mohli byť správcom dane vyrubené do vyhlásenia konkurzu alebo
do povolenia reštrukturalizácie. Podľa názoru ţalobcu toto znenie zákona modifikuje
definíciu daňovej pohľadávky oproti jej definícii vyplývajúcej z ustanovenia § 1a písm. a)
zákona o správe daní tak, ţe pokuty, sankčný úrok a úrok, ktoré by inak spadali pod pojem
daň v zmysle § 1a písm. a) zákona o správe daní, sa za daňovú pohľadávku nepokladajú
v prípade, ak boli správcom dane vyrubené po vyhlásení konkurzu. Na základe uvedeného
ţalobca odvodzuje názor, podľa ktorého sa pokuty, sankčný úrok a úrok nepokladajú
za daňovú pohľadávku a preto sa nemôţu pokladať ani za daň. Za daňovú pohľadávku
po vyhlásení konkurzu sa tak bude povaţovať len daň v stricto sensu bez pokút, sankčných
úrokov a úrokov.
Ţalobca namieta, ţe ak pokuta na základe výkladu, ku ktorému dospel, nie je daňou
a ani daňovou pohľadávkou, ţalovaný podľa názoru ţalobcu porušil ustanovenie zákona
o správe daní s poukazom na § 95 a § 95a uvedeného zákona, nakoľko sa voči ţalobcovi
domáha niečoho, na čo v zmysle zákona nemá nárok. Ţalovaný je povinný pri svojom postupe
brať ohľad na ustanovenia § 95 a § 95a zákona o správe daní a práve tieto ustanovenia zákona
sú vzhľadom na ich povahu lex specialis voči ostatným ustanoveniam zákona a preto sú tými,
ktoré musia modifikovať postup ţalovaného pri uplatňovaní sankcií.
Ţalovaný ţiadal odvolaním napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Uviedol,
ţe prvostupňový súd sa vysporiadal s kľúčovou otázkou súdneho prieskumu, t. j. či boli
splnené podmienky na uloţenie pokuty podľa § 35 ods. 4 zákona o správe daní a vo vzťahu
k námietkam ţalobcu vyhodnotil opodstatnenosť uloţenej pokuty. Úvahy ţalobcu o vplyve
vyhlásenia konkurzu na definície základných pojmov zákona o správe daní ţalovaný povaţuje
za bezdôvodné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd podľa § 10 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalo, odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§250ja ods. 2
OSP), pričom deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred
na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR www.supcourt.gov.sk (§ 156
ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru,
ţe odvolaniu ţalovaného nie je moţné vyhovieť.
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe ţalôb prípady, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu, a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247
ods.1 OSP).
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Podľa § 78 ods. 1 prvá veta zákona o DPH platiteľ je povinný do 25 dní po skončení
zdaňovacieho obdobia podať daňové priznanie a v tej istej lehote zaplatiť vlastnú daňovú
povinnosť.
Podľa § 35 ods. 4 zákona o správe daní a poplatkov, ak daňový subjekt podá daňové
priznanie po lehote ustanovenej osobitným zákonom, správca dane, ktorým je daňový úrad
alebo colný úrad, mu uloţí pokutu do 16 596,95 Eur, najmenej 33,19 Eur, ak ide o fyzickú
osobu a najmenej 66,38 Eur, ak ide o právnickú osobu. Ak je správcom dane obec, môţe
uloţiť pokutu, ak ide o fyzickú osobu najmenej 6,63 Eur a ak ide o právnickú osobu najmenej
66,38 Eur.
Podľa § 1a písm. a) zákona o správe daní na účely tohto zákona sa daňou rozumie daň
podľa osobitných zákonov vrátane sankčného úroku a úroku, ako aj pokuty a poplatky
ustanovené zákonom, ktoré spravuje správca dane.
Podľa § 95 (nazvaný „Prihlasovanie daňových pohľadávok“) ods. 1 Ôsmej časti
zákona o správe daní upravujúcej osobitné ustanovenia pre konkurz a reštrukturalizáciu
na účely konkurzu a reštrukturalizácie sa za daňovú pohľadávku povaţuje nezaplatená suma
dane, pri ktorej daňová povinnosť vznikla podľa tohto zákona alebo osobitných zákonov.
Za daňovú pohľadávku sa povaţuje aj daňová pohľadávka, ktorá nebola priznaná daňovým
subjektom alebo vyrubená správcom dane. Pokuty, sankčný úrok, úrok (ďalej len „sankcia“)
sa povaţujú za daňovú pohľadávku len vtedy, ak mohli byť správcom dane vyrubené
do vyhlásenia konkurzu alebo do povolenia reštrukturalizácie.
Podľa § 95 ods. 8 zákona o správe daní po vyhlásení konkurzu alebo po povolení
reštrukturalizácie správca dane prihlási daňovú pohľadávku podľa odsekov 1, 3, 6 a 7
spôsobom a v lehote ustanovenej v osobitnom predpise.
Podľa § 95a (nazvaný „Účinky vyhlásenia konkurzu a povolenia reštrukturalizácie“)
ods. 1 Ôsmej časti zákona o správe daní upravujúcej osobitné ustanovenia pre konkurz
a reštrukturalizáciu vyhlásením konkurzu sa daňové konanie neprerušuje. Na majetok
daňového subjektu podliehajúci konkurzu nemoţno počas konkurzu začať daňové exekučné
konanie alebo výkon daňovej exekúcie; uţ začaté daňové exekučné konanie alebo výkon
daňovej exekúcie sa vyhlásením konkurzu zastavujú.
Podľa § 95a ods. 3 zákona o správe daní v čase od vyhlásenia konkurzu do zrušenia
konkurzu nemoţno začať daňové exekučné konanie na daňové nedoplatky vzniknuté
po vyhlásení konkurzu.
Podľa § 95a ods. 4 in fine zákona o správe daní v čase od vyhlásenia konkurzu
do zrušenia konkurzu lehoty ustanovené pre premlčanie alebo zánik daňových pohľadávok
a daňových záväzkov neplynú.
Podľa § 95 a ods. 5 zákona o správe daní v daňovom konaní sa v čase od vyhlásenia
konkurzu do zrušenia konkurzu správca v konkurznom konaní stáva účastníkom daňového
konania namiesto daňového subjektu, v čase od vyhlásenia konkurzu do zrušenia konkurzu sa
správca v konkurznom konaní povaţuje za daňový subjekt. V čase od vyhlásenia konkurzu
do zrušenia konkurzu sa na správcu v konkurznom konaní vzťahujú všetky ustanovenia tohto
zákona a osobitných zákonov (poznámka pod čiarou odkazuje okrem iného aj na zákon
č. 222/2004 Z. z. o DPH), ktoré upravujú práva a povinnosti daňového subjektu. Daňové
priznania, daňové doklady a iné písomnosti, ktoré majú význam pre určenie práv a povinností
daňového subjektu alebo iných fyzických osôb, alebo právnických osôb podľa tohto zákona
alebo osobitných zákonov, vystavené správcom v konkurznom konaní namiesto daňového
subjektu sa povaţujú za doklady vystavené daňovým subjektom.
Podľa § 47 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ ZKR“) vyhlásením
konkurzu sa neprerušuje daňové konanie, colné konanie, konanie o výţivnom pre maloleté
deti, ani trestné konanie, pričom v trestnom konaní nemoţno rozhodnúť o náhrade škody,
tým nie sú dotknuté ustanovenia § 48.
Podľa § 87 ods. 2 ZKR pohľadávky proti podstate sú tieţ pohľadávky, ktoré vznikli
po vyhlásení konkurzu, ako dane, poplatky, clá, poistné na zdravotné poistenie, poistné
na sociálne poistenie, mzdy alebo platy zamestnancov úpadcu a ďalšie nároky zamestnancov
úpadcu z pracovných zmlúv alebo dohôd o prácach uzatvorených mimo pracovného pomeru.
Ak správca prevádzkuje podnik úpadcu alebo jeho časť, tieto pohľadávky sa povaţujú
za pohľadávky z prevádzkovania podniku.
Podľa § 87 ods. 5 in fine ZKR o priraďovaní a rozpočítavaní pohľadávok
proti podstate správca vedie prehľadnú evidenciu tak, aby z nej bol nepochybný veriteľ,
právny dôvod, čas vzniku a čas uspokojenia pohľadávky proti podstate, ako aj jej priradenie
súpisovej zloţke majetku a dôvod tohto priradenia. Evidenciu pohľadávok proti podstate
správca vedie osobitne pre všeobecnú podstatu a osobitne pre kaţdú oddelenú podstatu.
Podľa § 99 ods. 1 ZKR do rozvrhu sa zahŕňajú aj podmienené pohľadávky a popreté
pohľadávky; to neplatí pre popreté pohľadávky, na ktoré sa v konkurze neprihliada.
Podľa § 100 ods. 2 písm. c) ZKR z uspokojenia v konkurze sú vylúčené aj
mimozmluvné alebo zmluvné sankcie postihujúce majetok úpadcu, ak nárok na ne vznikol,
boli uloţené alebo prirástli po vyhlásení konkurzu.
Podľa § 101 ods. 1 veta prvá ZKR po úplnom speňaţení majetku zapísaného
do súpisu, ukončení všetkých sporov o určení popretých pohľadávok a ukončení všetkých
sporov, ktorými môţe byť dotknutý majetok podliehajúci konkurzu, správca bezodkladne
pripraví pre nezabezpečených veriteľov konečný rozvrh výťaţku (ďalej len „konečný rozvrh
výťaţku“).
Z obsahu odvolania vyplýva, ţe ţalobca vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu
ţalovaného v odvolaní uviedol dôvody, ktoré sú totoţné s dôvodmi uvedenými v ţalobe,
s výnimkou námietky rozsahu súdneho prieskumu vo vzťahu k absencii výkladu ustanovení
§ 95 zákona o správe daní a jeho neaplikovaní správcom dane pri ukladaní pokuty. Ţalobca sa
zaoberal výkladom § 95 ods. 1 v spojení s § 1a písm. a) zákona o správe daní, na základe
ktorého dospel k záveru, ţe správca dane sa uloţením pokuty po vyhlásení konkurzu
za oneskorené podanie daňového priznania podľa § 35 ods. 4 zákona o správe daní domáha
plnenia, na ktoré podľa § 95 zákona o správe daní nemá nárok. Podľa ţalobcu pokuta uloţená
v rámci daňového konania po vyhlásení konkurzu nie je daňovou pohľadávkou, ani daňou,
a teda nemôţe byť uspokojená v rámci konkurzného konania ako pohľadávka proti podstate.
Z uvedeného výkladu ţalobcu by vyplývalo, ţe by správca dane nemal správcovi
konkurznej podstaty za porušenie akejkoľvek povinnosti vyplývajúcej mu zo zákona o správe
daní alebo osobitných hmotnoprávnych daňových zákonov uloţiť sankcie alebo pokuty,
nakoľko enunciát takéhoto rozhodnutia automaticky obsahuje uloţenie peňaţnej povinnosti
s uvedením jej splatnosti, ktorá je v predmetnom prípade 15 dní odo dňa právoplatnosti
prvostupňového rozhodnutia.
S týmto názorom ţalobcu vyplývajúcim z jeho účelového výkladu ustanovení § 95 a
§ 95a zákona o správe daní nemoţno súhlasiť a to predovšetkým s prihliadnutím na právnu
úpravu účinkov vyhlásenia konkurzu a prihlasovania daňových pohľadávok v konkurznom
konaní. Všeobecné účinky vyhlásenia konkurzu upravuje zákon o konkurze
a reštrukturalizácii a osobitné účinky vyhlásenia konkurzu vo vzťahu k daňovým
pohľadávkam a daňovému konaniu upravuje § 95a Ôsmej časti zákon o správe daní. V tejto
časti zákonnej úpravy moţno hovoriť o vzťahu lex specialis, ktorým je v tomto prípade zákon
o správe daní, k lex generalis, ktorým je zákon o konkurze a reštrukturalizácii. Špeciálna
úprava sa prejavuje v tom, ţe na rozdiel od iných typov konaní sa daňové konanie
neprerušuje, taktieţ nie je explicitne vylúčené jeho začatie v priebehu konkurzu, ako je tomu
v prípade daňovej exekúcie.
Na sankcie, na ktorých uloţenie nastali podmienky po vyhlásení konkurzu sa
nevzťahuje reţim prihlasovania daňových pohľadávok upravených ust. §95 ods. 1 zákona
o správe daní, avšak na ich vyrubenie sa nevzťahuje zákaz daňového konania v priebehu
konkurzného konania. Z uvedeného dôvodu sa ich reţim, napr. splatnosť a vymoţiteľnosť,
spravuje všeobecnými účinkami vyhlásenia konkurzu a taktieţ ich právny osud po zrušení
konkurzu v prípade, ţe sa skončil splnením rozvrhového uznesenia a bývalému úpadcovi
zostal ešte majetok.
Majetok dlţníka, ktorý je v úpadku, nestačí na uspokojenie pohľadávok všetkých
veriteľov, ktoré vznikli do vyhlásenia konkurzu, preto je účelom konkurzného konania
uspokojiť pohľadávky veriteľov úpadcu pomerne podľa poradia určeného zákonom.
Z uvedeného dôvodu z uspokojenia sú vo väčšine prípadov vylúčené pohľadávky určitého
druhu, ktoré veriteľom vznikli po vyhlásení konkurzu.
Z uspokojenia sú vylúčené mimozmluvné a zmluvné sankcie, ktoré by sa mali
uspokojovať z konkurznej podstaty, ak na ne vznikol nárok, boli uloţené alebo prirástli
po vyhlásení konkurzu. Sem patria aj sankcie, pokuty, penále uloţené rozhodnutím správneho
orgánu. Sankciu je moţné uloţiť v tých konaniach, ktoré sa vyhlásením konkurzu neprerušujú
(§ 47 ods. 2 ZKR), preto ich uloţenie rozhodnutím vydaným po vyhlásení konkurzu nie je
právne neúčinné, na rozdiel od takých, ktoré by boli uloţené rozhodnutiami v správnych
konaniach, ktoré sa vyhlásením konkurzu prerušujú.
Prihlasovanie pohľadávok v konkurze a náleţitosti konkurznej prihlášky pohľadávok
konkurzných veriteľov sa spravujú prísnym reţimom vyplývajúcim z úpravy § 28 a § 29
zákona o konkurze a reštrukturalizácii, pričom sa jedná o pohľadávky voči úpadcovi,
ktoré vznikli pred vyhlásením konkurzu. Vzhľadom k tomu, ţe vznik daňových povinností
u jednotlivých druhov daní je viazaný podľa príslušných hmotnoprávnych predpisov na rôzne
právne skutočnosti a rôzne časové obdobia bez ohľadu na to, či daňový subjekt prizná vznik
daňovej povinnosti podaním daňového priznania, a s prihliadnutím na účel správy daní,
je prihlasovanie daňových pohľadávok v konkurze upravené osobitne v ustanoveniach § 95
zákona o správe daní. V tomto ustanovení je zákon o správe daní lex specialis k zákonu
o konkurze a reštrukturalizácii, ktorý je vo vzťahu k úprave prihlasovania pohľadávok lex
generalis. Ustanovenie § 95 zákona o správe daní nemôţe byť v tomto prípade lex specialis
k inému ustanoveniu toho istého zákona, teda ako tvrdí ţalobca, k ustanoveniu § 1a písm. a)
zákona o správe daní, a ani nemodifikuje, nemení definíciu dane ako takej.
Ustanovenie § 95 zákona o správe daní definuje pojem daňovej pohľadávky striktne
len pre účely prihlasovania daňových pohľadávok vzniknutých pred vyhlásením konkurzu
spôsobom a v lehote ustanovenej v § 28 ZKR, pričom na rozdiel od iných druhov pohľadávok
vzišlých z právnych úkonov úpadcu, prípadne z rozhodnutí iných štátnych orgánov ako
daňovej správy, daňové pohľadávky moţno ako pohľadávky vzniknuté pred vyhlásením
konkurzu prihlasovať podľa § 28 ZKR aj bez ich predchádzajúceho priznania úpadcom,
bez ich predchádzajúceho vyrubenia správcom dane, ba dokonca moţno prihlásiť nevyrubenú
daňovú pohľadávku zistenú z výsledku daňovej kontroly alebo opakovanej daňovej kontroly.
Ustanovenie § 95 ods. 5 zákona o správe daní definuje aj daňové pohľadávky
vzniknuté po vyhlásení konkurzu, na ktoré sa vzťahuje iný reţim uplatňovania
a uspokojovania v priebehu konkurzného konania z titulu ich zaradenia medzi pohľadávky
proti podstate ( § 87 ods. 2 ZKR ).
10 4Sţf/24/2010
Z dikcie § 95 ods. 1 posledná veta v spojení s § 95 ods. 5 a s § 95 ods. 6 zákona
o správe daní vyplýva, ţe sankcie, na ktorých vyrubenie nastali podmienky po vyhlásení
konkurzu, teda spáchanie deliktu správcom konkurznej podstaty nastalo po vyhlásení
konkurzu, sa nepovaţujú za pohľadávky proti podstate. Uvedená úprava je kompatibilná
s ustanovením § 100 ods. 2 písm. c) ZKR upravujúcim pohľadávky vylúčené z uspokojovania
v konkurze. Tieto pohľadávky nie je moţné uspokojiť z konkurznej podstaty v priebehu
konkurzu ani rozvrhovým uznesením, nakoľko sa zo zákona nezahŕňajú do rozvrhu. Avšak
po skončení konkurzného konania si správca dane môţe voči daňovému dlţníkovi
pohľadávku vylúčenú z uspokojovania v konkurze uplatňovať, prípadne začať ju vymáhať
v daňovom exekučnom konaní.
Zrušením konkurzu nezanikajú pohľadávky veriteľov, ktoré neboli počas konkurzného
konania uspokojené.
Zrušenie konkurzu nemá ţiadne právne účinky na platnosť a účinnosť úkonov tak
hmotnoprávnych, ako i procesných, vykonaných od vyhlásenia konkurzu aţ po jeho zrušenie.
Vzhľadom k tomu, ţe účinky vyhlásenia konkurzu sú vo vzťahu k daňovému konaniu
a právnemu osudu daňových pohľadávok upravené špeciálne ustanovením § 95a zákona
o správe daní odlišne od všeobecných účinkov vyhlásenia konkurzu upravených v ZKR,
je moţné vyrubovať v rámci daňového konania, ktoré sa na rozdiel od iných správnych
konaní neprerušuje ani nezastavuje (okrem daňového exekučného konania), sankcie
za porušenie zákonných povinností vyplývajúcich z daňových predpisov správcom
konkurznej podstaty. Skutočnosť, ţe je správcovi konkurznej podstaty ako daňovému
subjektu doručené rozhodnutie o uloţení pokuty, nemoţno stotoţňovať s prihlásením daňovej
pohľadávky v konkurze, prípadne uplatnením pohľadávky proti podstate správcom dane
v priebehu konkurzného konania. Jedná sa o procesný úkon oznámenia obsahu rozhodnutia
jeho doručením so všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami v rámci procesu daňového
konania, t. j. začatia plynutia lehoty na podanie opravného prostriedku, prípadne splatnosti
rozhodnutím uloţenej povinnosti. Vzhľadom k tomu, ţe takto uloţená sankcia je vylúčená
z uspokojenia z majetku úpadcu tvoriaceho konkurznú podstatu, je moţné takúto pohľadávku
povaţovať za nevymoţiteľnú v rámci konkurzného konania. Zaplatenia takejto pohľadávky
sa môţe konkurzný veriteľ, teda správca dane, domáhať po skončení konkurzného konania
11 4Sţf/24/2010
a to aj výkonom daňovej exekúcie v prípade, ţe po skončení konkurzu zostane úpadcovi
majetok.
Na margo rozsudku Najvyššieho súdu č. k. 3 Obo 144/2007 zo dňa 25.septembra
2008, na ktorého obsah ţalobca poukazuje, odvolací súd konštatuje, ţe meritum veci nie je
totoţné s touto prejednávanou vecou, nakoľko v tomto prípade sa nejedná o prihlasovanie
daňových pohľadávok v konkurznom konaní.
Odvolací súd z obsahu administratívneho a súdneho spisu nezistil, ţe by prvostupňový
správny orgán alebo ţalovaný okrem vyrubenia pokuty v súlade s ust. § 35 ods. 4 zákona
o správe daní aj uplatňoval túto sankciu u ţalobcu ako pohľadávku proti podstate,
čo v konečnom dôsledku ani nemôţe byť predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho
súdnictva.
Neobstojí námietka ţalobcu vznesená na pojednávaní pred prvostupňovým súdom
na nevýhodné postavenie správcu konkurznej podstaty pri plnení daňových povinností úpadcu
pre nedostatočnú spoluprácu zo strany úpadcu pri poskytovaní všetkých podkladov
potrebných na splnenie zákonných povinností v daňovej oblasti. Správca konkurznej podstaty
disponuje zákonnými oprávneniami zabezpečujúcimi mu moţnosť zjednať nápravu
a spoluprácu úpadcu, navyše v priebehu konkurzného konania sa nejedná o daňové povinnosti
úpadcu, ale o daňové povinnosti správcu konkurznej podstaty, ktorý sa stáva daňovým
subjektom namiesto úpadcu so všetkými z toho vyplývajúcimi hmotnoprávnymi a procesnými
právami a povinnosťami, pričom je povinný konať s odbornou starostlivosťou.
Moţno sa stotoţniť s právnym názorom krajského súdu, ţe ţaloba nebola dôvodná,
nakoľko ţalovaný sa v rámci ţalobou napadnutého odvolacieho konania riadne vysporiadal
so všetkými námietkami ţalobcu a svoje rozhodnutie odôvodnil racionálnym zhodnotením
skutkového stavu a následného postupu prvostupňového správneho orgánu s prihliadnutím
na relevantné hmotnoprávne a procesné ustanovenia daňových predpisov.
Vzhľadom na vyššie uvedené v spojení s citovanými ustanoveniami zákonov Najvyšší
súd Slovenskej republiky ako súd odvolací po preskúmaní napadnutých rozhodnutí správneho
orgánu v medziach ţaloby dospel k záveru, ţe námietky ţalobcu vznesené v odvolaní nie sú
dôvodné a preto rozhodol podľa § 219 OSP v spojení s § 250ja ods. 3 druhá veta OSP tak,
ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.
12 4Sţf/24/2010
O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol podľa 224 ods. 1 OSP v spojení
s § 250k ods. 1 OSP a § 246c OSP. Ţalobca nemal úspech vo veci, preto mu súd náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 15. februára 2011
JUDr. Ida H a n z e l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Andrea Jánošíková