Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
0ee/361487.c043b8.pdf
PDF · 241.76 KB
No categories available
1Sža/100/2010
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1Sža/100/2010
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora
Belka a z členov JUDr. Ing. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD.,
v právnej veci navrhovateľa: B., nar. X., štátny príslušník Afganistanu, t. č. miesto pobytu
Útvar policajného zaistenia pre cudzincov S., zastúpený JUDr. Z., proti odporcovi: Oddelenie
cudzineckej polície Policajného zboru Prešov, Ľubochnianská 2, Ľubotice, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia odporcu č. p. UHCP-PO-CP-PO-ZVC-22-001/2010 zo dňa 2. augusta
2010, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k.
6Sp 20/2010-31 zo dňa 12. októbra 2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach
č. k. 6Sp 20/2010-31 zo dňa 12. októbra 2010 z m e ň u j e tak, že rozhodnutie odporcu
č. p. UHCP-PO-CP-PO-ZVC-22-001/2010 zo dňa 2. augusta 2010 z r u š u j e a vec mu
v r a c i a na ďalšie konanie.
Navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Košiciach rozsudkom uvedeným vo výroku, potvrdil rozhodnutie
č. p. UHCP-PO-CP-PO-ZVC-22-001/2010 zo dňa 2. augusta 2010, ktorým odporca podľa
2
§ 62 ods. 1 písm. a/ s poukázaním na § 59 ods. 1 písm. b/ zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte
cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov)
zaistil dňom 1.8.2010 o 12.00 hod. navrhovateľa najviac na šesť mesiacov do doby
vycestovania, realizácie administratívneho vyhostenia a navrhovateľa umiestnil v Útvare
policajného zaistenia pre cudzincov S.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že vzhľadom na dôkazy vykonané
v správnom, ako i súdnom konaní je mu zrejmé, že v prípade zaistenia osoby navrhovateľa
boli splnené všetky zákonom ako i medzinárodnými zmluvami ustanovené podmienky
pre zaistenie jeho osoby.
Námietky navrhovateľa uvedené na pojednávaní krajského súdu ohľadom tlmočníka
MVDr. A., považoval krajský súd za irelevantné, navyše navrhovateľ sám potvrdil, že sa
vzdal opravného prostriedku.
Tvrdenie splnomocnenej zástupkyne navrhovateľa, že v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia nie je špecifikované rozhodnutie o administratívnom vyhostení, o čom súdu
nepredložila do skončenia dokazovania uznesením krajského súdu žiaden dôkaz, považoval
krajský súd za neopodstatnené. Z administratívneho spisu je naopak preukázaná takáto
špecifikácia i číslom konania pred správnym orgánom. Neuvedenie dátumu tohto rozhodnutia
a dátumu jeho právoplatnosti nepovažuje krajský súd za podstatnú vadu tohto rozhodnutia,
ktoré je možné identifikovať v súlade s rozhodnutím, ktoré sa nachádza v administratívnom
spise.
Krajský súd ďalej uviedol, že v súlade s vyjadrením odporcu navrhovateľ nebol
zaistený pre spáchanie trestného činu a jeho námietky o neprimeraných finančných nákladoch
republiky sú irelevantné. Vo vzťahu k tvrdeniu navrhovateľa, že po prepustení zo zaistenia
dobrovoľne opustí územie republiky, čo ale poprel na pojednávaní krajského súdu tým,
že na takúto cestu nemá finančné prostriedky, poukázal krajský súd na ustanovenie § 62
ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého podanie vyhlásenia podľa osobitného
zákona (zákona o azyle) alebo požiadanie cudzinca o dobrovoľný návrat, nie je dôvodom
na prepustenie zaisteného cudzinca, pričom konanie podľa osobitného zákona nie je zaistením
cudzinca dotknuté.
3
Krajský súd na záver uviedol, že odporca postupoval správne a v súlade so zákonom,
pričom v konaní bola preukázaná odôvodnenosť zaistenia navrhovateľa pre výkon jeho
administratívneho vyhostenia a zároveň bola preukázaná dôvodnosť zásadného zásahu
do jeho osobnej slobody, spočívajúcej v jeho umiestnení do Útvaru policajného zaistenia
pre cudzincov v S.
Na základe uvedených skutočností krajský súd napadnuté rozhodnutie odporcu
ako zákonné potvrdil.
Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ prostredníctvom zástupkyne včas
odvolanie v ktorom uviedol, že rozhodnutie krajského súdu ako aj rozhodnutie odporcu
považuje za nesprávne a nezákonné a je toho názoru, že sa nezákonne obmedzila jeho osobná
sloboda. Podľa jeho názoru krajský súd ako aj odporca rozhodli nesprávne po právnej stránke,
konanie pred správnym orgánom má inú vadu, ktorá ma za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci a taktiež doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti
alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené.
V odvolaní ďalej uviedol, že z Afganistanu odišiel s úmyslom požiadať o azyl alebo
inú formu medzinárodnej ochrany v bezpečnej európskej krajine. Vyhlásil, že chce požiadať
o azyl. Tlmočník MVDr. A., ho ovplyvnil, aby o azyl nežiadal, že mu pomôže dostať sa do
Nemecka alebo kam chce. Povedal mu nech nekomunikuje s právnikmi z mimovládnych
organizácií a že on mu zabezpečí právnika. Na rozhodnutie o administratívnom vyhostení
a zákazu vstupu bolo dopísané, že sa vzdáva podania opravného prostriedku a následne mu
bol odovzdaný vypracovaný opravný prostriedok proti rozhodnutiu o zaistení. Tlmočník
potom s navrhovateľom prestal komunikovať a viac sa mu neozval. Navrhovateľ spolu
s ďalšími 4 Afgáncami, ktorí boli spolu s ním zadržaní, podali na menovaného tlmočníka
sťažnosť, a to z dôvodu, že ich oklamal a podviedol. Tlmočník konal v rozpore s dobrými
mravmi a etikou tlmočníka, pretože daný úkon nezodpovedal jeho vôli. Následkom vzdania sa
podania opravného prostriedku proti rozhodnutiu o administratívnom vyhostení bolo
nadobudnutie právoplatnosti a vykonateľnosti tohto rozhodnutia a podľa jeho názoru ide
o neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. V rozhodnutí
o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu odkladný účinok vylúčený nebol a teda
rozhodnutie by v danom čase ešte nebolo vykonateľné.
4
Navrhovateľ ďalej uviedol, že postup správneho orgánu je nezákonný, nakoľko
rozhodnutie o zaistení, ktoré mal navrhovateľ a to, ktoré správny orgán predložil súdu,
sú odlišné. V odôvodnení ktoré dostal navrhovateľ nie je uvedené číslo rozhodnutia
o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu. Domnieva sa preto, že takýto postup
správneho orgánu by mohol napĺňať znaky skutkovej podstaty trestného činu marenie
spravodlivosti v zmysle § 344 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Ak by totiž predmetné
rozhodnutie odporca opravil, v zmysle Správneho poriadku je povinný o tom upovedomiť
účastníka konania, čo sa v tomto prípade nestalo. Opravené rozhodnutie právnej zástupkyni
navrhovateľa až po pojednávaní dňa 14.10.2010.
Rozhodnutie krajského súdu ako i rozhodnutie odporcu považoval navrhovateľ
za nezákonné a nesprávne a preto, vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhoval, aby Najvyšší
súdu Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie odporcu
sa zrušuje a vec sa vracia na nové konanie.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že k námietke týkajúcej
sa tlmočníka sa vyjadriť nemôže, keďže tlmočník s navrhovateľom pred príslušníkmi
Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Prešov komunikovali v jazyku, ktorému
ani jeden z týchto príslušníkov nerozumel. Zo samotného tvrdenia právnej zástupkyne
navrhovateľa je zrejmé, že navrhovateľ prijal ponuku tlmočníka a o azyl nepožiadal. Nemôže
sa preto vyjadriť, či tlmočník konal v rozpore s dobrými mravmi. Odporcovi nie je známa
skutočnosť, že by na navrhovateľa bol vyvíjaný nejaký nátlak v tom zmysle,
aby sa navrhovateľ nemohol rozhodnúť podľa svojej vlastnej a slobodne vôle.
K námietke týkajúcej sa rozdielneho vyhotovenia rozhodnutí o zaistení odporca
uviedol, že k skutočnosti, či došlo k pochybeniu – chybe v písaní na strane odporcu alebo
k manipulácii s predmetných rozhodnutím na strane navrhovateľa, sa odporca vyjadril v tom
zmysle, že toto nemalo žiadny dôvod ani záujem poškodiť navrhovateľa. Tvrdenie právnej
zástupkyne v odvolaní, že k oprave rozhodnutia došlo až po tom, čo sa po pojednávaní
porovnali predmetné rozhodnutia a rozdiel sa potvrdil je zavádzajúce a to z toho dôvodu,
že nie je možné v danom prípade hovoriť o oprave rozhodnutia, keďže navrhovateľ žiadnu
opravu rozhodnutia nevykonal, ale iba doručil právnej zástupkyni navrhovateľa rozhodnutie
zhodné s rozhodnutím evidovaným v spisovom materiáli, ktorý bol predložený súdu.
K tvrdeniu právneho zástupcu navrhovateľa v odvolaní, že rozhodnutie, ktoré mal
navrhovateľ nebolo uplatnené ako dôkaz, keďže sa právny zástupca navrhovateľa
5
a navrhovateľ domnievali, že súd má predmetné rozhodnutie a teda nie je potrebné ho znovu
predkladať odporca uviedol, že sa k tomuto nebude vyjadrovať, keďže nedisponuje týmto
rozhodnutím.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru,
že rozsudok krajského súdu je potrebné zmeniť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP, s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol
zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne
vyhlásený dňa 22. februára 2011 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).
Z administratívneho spisu bolo zistené, že navrhovateľ bol kontrolovaný policajnou
hliadkou 1.8.2010, pričom pri kontrole nevedel hodnoverným spôsobom preukázať svoju
totožnosť. Negatívnou lustráciou v informačných systémoch Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky bolo zistené, že menovaný nemá udelený pobyt na území Slovenskej republiky,
nemá udelené vízum, nebol mu uložený zákaz vstupu na území Slovenskej republiky a nie je
žiadateľom o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Bolo zistené, že sa na území
Slovenskej republiky zdržiava neoprávnene bez potrebných dokladov.
Vzhľadom na to, že navrhovateľ svojim konaním naplnil dôvody administratívneho
vyhostenia v zmysle § 57 ods. 1 písm. b/ bod 1 zákona o pobyte cudzincov, bolo dňa 2.8.2010
vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu na územie Slovenskej
republiky do 1.8.2012 č. p. UHCP-PO-CP-PO-ZVC-22-002/2010.
Následne vydal odporca rozhodnutie č. p. UHCP-PO-CP-PO-ZVC-22-001/2010
zo dňa 2. augusta 2010, ktorým podľa § 62 ods. 1 písm. a/ s poukázaním na § 59 ods. 1
písm. b/ zákona č. 48/2002 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len zákon o pobyte cudzincov) zaistil dňom 1.8.2010 o 12.00 hod. navrhovateľa najviac
na šesť mesiacov do doby vycestovania, realizácie administratívneho vyhostenia
a navrhovateľa umiestnil v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov S.
V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol
rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa
podľa § 62 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu
6
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal
aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal
so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného
rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu
a súčasne z úradnej povinnosti skúmal či rozhodnutie odporcu je preskúmateľné z hľadiska
zrozumiteľnosti a dostatku dôvodov.
Rozsahom a dôvodmi žaloby v zmysle § 250j ods. 3 OSP v prípade, že rozhodnutie
správneho orgánu je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov,
totiž nie je súd viazaný.
Podľa § 62 ods. 1 písm. a/ zákona č. 48/2002 Z.z. účinného od 1.1.2008 policajt
je oprávnený zaistiť cudzinca na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia alebo
výkonu trestu vyhostenia.
Podľa § 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov cudzinec môže byť zaistený na čas
nevyhnutne potrebný, najviac však na 180 dní.
Nevyhnutným podkladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení je v zmysle § 62 ods. 1
písm. a/ zákona o pobyte cudzincov preukázanie existencie rozhodnutia o administratívnom
vyhostení.
Odporca zdôvodnil rozhodnutie o zaistení navrhovateľa splnením podmienok podľa
§ 62 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, a to existenciou rozhodnutia odporcu
o administratívnom vyhostení navrhovateľa č. p. UHCP-PO-CP-PO-ZVC-22-002/2010
zo dňa 2. augusta 2010.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa nestotožňuje s názorom krajského súdu,
že námietka ohľadom tlmočníka je irelevantná. Nie je isté, či námietky navrhovateľa týkajúce
sa tlmočníka nie sú pravdivé, a ten naozaj konal v rozpore s dobrými mravmi a etikou
tlmočníka, a to tým, že ovplyvňoval navrhovateľa, a či vzdanie sa podania opravného
prostriedku proti rozhodnutiu o administratívnom vyhostení zodpovedalo vôli navrhovateľa.
Pritom to malo za následok právoplatnosť a vykonateľnosť tohto rozhodnutia a tvorilo
podklad pre rozhodnutie o zaistení. Najvyšší súd Slovenskej republiky pritom dáva
do pozornosti, že rovnaké námietky (týkajúce sa údajného ovplyvňovania účastníkov konania
tlmočníkom MVDr. A., ako aj námietky týkajúce sa vady doručeného rozhodnutia o zaistení,
nakoľko v odôvodnení rozhodnutia nie je uvedené číslo rozhodnutia o administratívnom
7
vyhostení a určení zákazu vstupu, boli vznesené účastníkmi konania aj v ďalších právnych
veciach, ktoré sú predmetom odvolacieho konania na NS SR, a to sp. zn. 1Sža 99/2010
a sp. zn. 1Sža 98/2010).
Úlohou odporcu v ďalšom konaní preto bude vypočuť tlmočníka MVDr. A., najmä
z ohľadom na tvrdenia navrhovateľa o jeho ovplyvňovaní tlmočníkom a zistiť či a ako bola
vybavená sťažnosť podaná na osobu tlmočníka navrhovateľom a ostatými cudzincami
z Afganistanu.
K námietke existencie rozdielneho vyhotovenia rozhodnutia o zaistení, Najvyšší súd
Slovenskej republiky uvádza, že tvrdenie navrhovateľa o doručení rozhodnutia o zaistení,
v ktorom mal chýbať údaj týkajúci sa čísla konania vo veci rozhodnutia o administratívnom
vyhostení a určení zákazu vstupu, nie je možné verifikovať bez predloženia originálu
rozhodnutia o zaistení navrhovateľom, ktoré mu bolo zo strany odporcu doručené.
Z obsahu spisu krajského súdu vyplýva, že zástupkyni navrhovateľa bolo
dňa 14.10.2010 pred pojednávaním v pojednávacej miestnosti krajského súdu cestou zástupcu
odporcu doručené písomné vyhotovenie rozhodnutia odporcu č. p. UHCP-PO-CP-ZVC-22-
001/2010 zo dňa 2.8.2010, tak ako je odôvodnené a ako sa nachádza v administratívnom spise
odporcu.
Bez porovnania originálu rozhodnutia o zaistení, ktoré bolo navrhovateľovi doručené,
však nie je možné ustáliť, či táto námietka navrhovateľa je dôvodná. Pokiaľ sa preukáže
pravdivosť tvrdení navrhovateľa, takýto nedostatok je potrebné odstrániť cez inštitút opravy
chýb v zmysle § 47 ods. 6 zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok), podľa ustanovenia
ktorého chyby v písaní, v počtoch a iné zrejmé nesprávnosti v písomnom vyhotovení
rozhodnutia správny orgán kedykoľvek aj bez návrhu opraví a upovedomí o tom účastníkov
konania.
Odvolací súd však považuje za dôležité upriamiť pozornosť na to, že správny orgán
takto nepostupoval a k prípadnému zhojeniu takejto chyby, ktorá sa však zatiaľ nepreukázala,
môže dôjsť len postupom podľa § 47 ods. 6 Správneho poriadku.
8
Navyše v kumulácii s ďalšou námietkou navrhovateľa vo vzťahu k tlmočníkovi
konania, ktorý mal ovplyvňovať navrhovateľa najmä pri jeho rozhodovaní o vzdaní sa
opravného prostriedku proti rozhodnutiu o administratívnom vyhostení, nie je bez vyriešenia
tejto kruciálnej otázky možné zajať stanovisko k otázke, či v čase rozhodovania odporcu
o zaistení navrhovateľa existoval nespochybniteľný podklad nevyhnutný pre vydanie
rozhodnutia o zaistení, ktorým je v zmysle § 62 ods. 1 písm. a/ zákona existencia rozhodnutia
o administratívnom vyhostení s náležitosťami rozhodnutia v zmysle § 47 ods.1-3 Správneho
poriadku.
Na základe uvedeného, odvolací súd dospel k záveru, že v konaní správneho orgánu
bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia
a rozhodnutie odporcu je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť, a preto rozsudok krajského
súdu podľa § 220 OSP zmenil tak, že rozhodnutie odporcu v intenciách ustanovenia § 250j
ods. 2 písm. e) a § 250j ods. 3 OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
O trovách konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol podľa ustanovenia
§ 224 ods. 1 OSP v spojení s § 250k ods. 1 OSP, keď navrhovateľovi náhradu trov konania
nepriznal, vzhľadom k tomu že si náhradu trov konania neuplatnil.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 22. februára 2011
JUDr. Igor Belko, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová