Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Sža/4/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Milana

Moravu, v právnej veci navrhovateľa: S. S. alias A. A., nar. X., štátny príslušník A.,

t. č. miesto pobytu Útvar policajného zaistenia pre cudzincov S., zastúpený JUDr. Z. B.,

právnou poradkyňou S., K., proti odporcovi: Oddelenie cudzineckej polície Policajného

zboru Prešov, Ľubochnianska č. 2, Prešov, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu

č. UHCP-PO-CP-PO-ZVC-21-001/2010 zo dňa 02.08.2010, na odvolanie navrhovateľa proti

rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. -35 zo dňa 14.10.2010, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach

č.k. -35 zo dňa 14. októbra 2010 z m e ň u j e tak, že rozhodnutie odporcu

č. UHCP-PO-CP-PO-ZVC-21-001/2010 zo dňa 2. augusta 2010 z r u š u j e a vec mu

v r a c i a na ďalšie konanie.

Navrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. -35 zo dňa 14.10.2010 potvrdil

rozhodnutie č. UHCP-PO-CP-PO-ZVC-21-001/2010 zo dňa 02.08.2010, ktorým odporca

podľa s poukazom na

o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), zaistil navrhovateľa dňom 01.08.2010 o 12.00 hod.

najviac na šesť mesiacov do doby vycestovania, realizácie administratívneho vyhostenia

a umiestnil ho v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov S. (ďalej len „útvar“).

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že vzhľadom na dôkazy vykonané

v správnom, ako i súdnom konaní, mu bolo zrejmé, že v prípade zaistenia osoby navrhovateľa

boli splnené všetky zákonom, ako i medzinárodnými zmluvami, ustanovené podmienky

pre zaistenie jeho osoby.

Námietky navrhovateľa, uvedené na pojednávaní krajského súdu, ohľadom tlmočníka

MVDr. A. A., považoval krajský súd za irelevantné a uviedol, že navrhovateľ sám potvrdil, že

sa vzdal opravného prostriedku proti rozhodnutiu odporcu.

Za neopodstatnené považoval krajský súd aj tvrdenie splnomocnenej zástupkyne

navrhovateľa, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nebolo špecifikované rozhodnutie

o administratívnom vyhostení, o čom súdu nepredložila do skončenia dokazovania žiaden

dôkaz. Z administratívneho spisu bola naopak takáto špecifikácia v rozhodnutí preukázaná

číslom konania o administratívnom vyhostení. Neuvedenie dátumu tohto rozhodnutia

a dátumu jeho právoplatnosti nepovažoval krajský súd za podstatnú vadu tohto rozhodnutia,

ktoré bolo možné identifikovať v súlade s rozhodnutím, ktoré sa nachádzalo

v administratívnom spise.

Krajský súd ďalej uviedol, že v súlade s vyjadrením odporcu navrhovateľ nebol

zaistený pre spáchanie trestného činu a jeho námietky o neprimeraných finančných nákladoch

republiky boli irelevantné. Vo vzťahu k tvrdeniu navrhovateľa, že po prepustení zo zaistenia

dobrovoľne opustí územie republiky, čo ale poprel na pojednávaní krajského súdu tým, že na

takúto cestu nemá finančné prostriedky, poukázal krajský súd na ustanovenie § 62 ods. 2

zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého podanie vyhlásenia podľa osobitného zákona

(zákona o azyle) alebo požiadanie cudzinca o dobrovoľný návrat, nie je dôvodom

na prepustenie zaisteného cudzinca, pričom konanie podľa osobitného zákona nie je zaistením

cudzinca dotknuté.

Krajský súd na záver uviedol, že odporca postupoval správne a v súlade so zákonom,

pričom v konaní bola preukázaná odôvodnenosť zaistenia navrhovateľa pre výkon jeho

administratívneho vyhostenia a zároveň bola preukázaná dôvodnosť zásadného zásahu

do jeho osobnej slobody, spočívajúcej v jeho umiestnení do útvaru.

Na základe uvedených skutočností krajský súd napadnuté rozhodnutie odporcu ako

zákonné potvrdil.

Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ, prostredníctvom zástupkyne,

včas odvolanie, v ktorom uviedol, že rozhodnutie krajského súdu, ako aj rozhodnutie odporcu,

považuje za nesprávne a nezákonné a je toho názoru, že sa nezákonne obmedzila jeho osobná

sloboda. Podľa jeho názoru krajský súd ako aj odporca rozhodli nesprávne po právnej stránke,

konanie pred správnym orgánom má inú vadu, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci a taktiež doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti

alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené.

V odvolaní ďalej navrhovateľ uviedol, že z A. odišiel s úmyslom požiadať o azyl

alebo o inú formu medzinárodnej ochrany v bezpečnej európskej krajine a aj vyhlásil, že chce

požiadať o azyl, avšak tlmočník MVDr. A. A. ho ovplyvnil, aby o azyl nežiadal, že mu

pomôže dostať sa do Nemecka alebo kam chce. Povedal mu, nech nekomunikuje s právnikmi

z mimovládnych organizácií a že právnika mu zabezpečí. Na rozhodnutie o administratívnom

vyhostení a určení zákazu vstupu bolo dopísané, že sa navrhovateľ vzdáva podania opravného

prostriedku a následne mu bol odovzdaný vypracovaný opravný prostriedok proti rozhodnutiu

o zaistení. Tlmočník potom s navrhovateľom prestal komunikovať a viac sa mu neozval.

Navrhovateľ spolu s ďalšími štyrmi A., ktorí boli spolu s ním zadržaní, podali na menovaného

tlmočníka sťažnosť z dôvodu, že ich oklamal a podviedol. Podľa názoru navrhovateľa konal

tlmočník v rozpore s dobrými mravmi a etikou tlmočníka, pretože daný úkon nezodpovedal

jeho vôli a následkom vzdania sa podania opravného prostriedku proti rozhodnutiu

o administratívnom vyhostení bolo nadobudnutie právoplatnosti a vykonateľnosti tohto

rozhodnutia. Podľa navrhovateľa išlo o neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho

zákonníka. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu odkladný

účinok vylúčený nebol a teda rozhodnutie by v danom čase ešte nebolo vykonateľné.

Navrhovateľ ďalej uviedol, že postup správneho orgánu bol nezákonný,

nakoľko rozhodnutie o zaistení, ktoré mal navrhovateľ a to, ktoré správny orgán predložil

súdu, boli odlišné. V odôvodnení, ktoré dostal navrhovateľ, nebolo uvedené číslo rozhodnutia

o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu. Domnieval sa preto, že takýto postup

správneho orgánu by mohol napĺňať znaky skutkovej podstaty trestného činu marenia

spravodlivosti v zmysle . Ak by totiž predmetné

rozhodnutie odporca opravil, bol by v zmysle Správneho poriadku povinný o tom upovedomiť

účastníka konania, čo sa v tomto prípade nestalo. Uvedený rozdiel bol zistený až

pred vyhlásením rozsudku v danej veci – na pojednávaní však právna zástupkyňa

navrhovateľa namietala, že v odôvodnení rozhodnutia o zaistení nie je špecifikované

rozhodnutie o administratívnom vyhostení. Pri odôvodňovaní rozsudku v predchádzajúcich

podobných prípadoch, kde právna zástupkyňa namietala to isté, sudkyňa uviedla, že námietka

je neopodstatnená, lebo v odôvodnení rozhodnutia o zaistení je uvedené číslo rozhodnutia

o administratívnom vyhostení. Následne boli porovnané predmetné rozhodnutia a rozdiel sa

preukázal. Krajský súd vyhlásenie rozsudku odročil na deň 14.10.2010, aby odporca prešetril,

čo sa v danom prípade stalo a prečo mal navrhovateľ iné rozhodnutie ako odporca.

Na odročenom pojednávaní dňa 14.10.2010 odporca právnej zástupkyni navrhovateľa doručil

opravené rozhodnutie o zaistení – t.j. k oprave rozhodnutia došlo až po tom, čo sa

po pojednávaní porovnali predmetné rozhodnutia a rozdiel sa potvrdil. Rozhodnutie

o zaistení, ktoré mal navrhovateľ, nebolo uplatnené ako dôkaz, keďže sa domnieval, že súd

má predmetné rozhodnutie a teda nie je potrebné ho znovu predkladať.

Rozhodnutie krajského súdu, ako i rozhodnutie odporcu, považoval navrhovateľ

za nezákonné a nesprávne a preto, vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhoval, aby Najvyšší

súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie odporcu sa

zrušuje a vec sa vracia na nové konanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril listom zo dňa 01.12.2010, v ktorom

uviedol, že k námietke, týkajúcej sa tlmočníka, sa vyjadriť nemôže, keďže tlmočník

s navrhovateľom pred príslušníkmi Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Prešov

(ďalej aj len „oddelenie“) komunikoval v jazyku, ktorému ani jeden z týchto príslušníkov

nerozumel. Zo samotného tvrdenia právnej zástupkyne navrhovateľa bolo zrejmé,

že navrhovateľ prijal ponuku tlmočníka a o azyl nepožiadal. Odporca sa preto nemohol

vyjadriť, či tlmočník konal v rozpore s dobrými mravmi. Odporcovi nebola známa

skutočnosť, že by bol na navrhovateľa vyvíjaný nejaký nátlak v tom zmysle, aby sa nemohol

rozhodnúť podľa svojej vlastnej a slobodnej vôle.

K námietke, týkajúcej sa rozdielneho vyhotovenia rozhodnutí o zaistení, odporca

uviedol, že k skutočnosti, či došlo k pochybeniu – chybe v písaní na strane odporcu alebo

k manipulácii s predmetným rozhodnutím na strane navrhovateľa, sa vyjadril v tom zmysle,

že oddelenie nemalo žiadny dôvod ani záujem poškodiť navrhovateľa. Tvrdenie právnej

zástupkyne v odvolaní, že k oprave rozhodnutia došlo až po tom, čo sa po pojednávaní

porovnali predmetné rozhodnutia a rozdiel sa potvrdil, bolo zavádzajúce a to z toho dôvodu,

že nebolo možné v danom prípade hovoriť o oprave rozhodnutia, keďže navrhovateľ žiadnu

opravu rozhodnutia nevykonal, ale iba doručil právnej zástupkyni navrhovateľa rozhodnutie

zhodné s rozhodnutím, evidovaným v spisovom materiáli, ktorý bol predložený súdu.

K tvrdeniu právnej zástupkyne navrhovateľa, že rozhodnutie, ktoré mal navrhovateľ, nebolo

uplatnené ako dôkaz, keďže sa navrhovateľ a jeho právna zástupkyňa domnievali, že súd má

predmetné rozhodnutie a teda nie je potrebné ho znovu predkladať, odporca uviedol, že toto

tvrdenie považuje za zavádzajúce z dôvodu, že nezrovnalosti v rozhodnutiach boli

na pojednávaní dňa 12.10.2010 súdom zistené a rozhodnutie o zaistení, ktoré mal navrhovateľ, nebolo toho dňa a ani neskôr, ako dôkaz, predložené. Vyhlásenie rozsudku bolo odročené na deň 14.10.2010 a právna zástupkyňa navrhovateľa mala možnosť pred vyhlásením rozsudku dňa 14.10.2010 tento dôkaz súdu predložiť, čo zjavne neurobila.

Podľa preskúmavajú súdy v správnom súdnictve na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom

rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych

orgánov, postupuje podľa tretej hlavy piatej časti

„Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov“. Pokiaľ

v tretej hlave piatej časti nie je ustanovené inak, použije sa

primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti s výnimkou

( ).

Podľa veta prvá je pre súd pri preskúmavaní zákonnosti

rozhodnutia rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len Najvyšší súd SR“) ako súd odvolací

( ) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu

predchádzalo a dospel jednomyseľne k záveru, že rozsudok krajského súdu bolo potrebné

zmeniť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2

v spojení s s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený

minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu

SR www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 25. mája 2011 (§ 156 ods. 1 a 3

).

Z administratívneho spisu bolo zistené, že navrhovateľ bol kontrolovaný policajnou

hliadkou dňa 01.08.2010, pričom nevedel hodnoverným spôsobom preukázať svoju totožnosť.

Negatívnou lustráciou v informačných systémoch Ministerstva vnútra Slovenskej republiky

bolo zistené, že menovaný nemá udelený pobyt na území Slovenskej republiky (ďalej len

„SR“), nemá udelené vízum, nebol mu uložený zákaz vstupu na územie SR a nie je

žiadateľom o udelenie azylu na území SR. Bolo zistené, že sa na území SR zdržiava

neoprávnene, bez potrebných dokladov.

Vzhľadom na to, že navrhovateľ svojim konaním naplnil dôvody administratívneho

vyhostenia v zmysle § 57 ods. 1 písm. b/ bod 1 zákona o pobyte cudzincov, vydal odporca

dňa 02.08.2010 rozhodnutie č. UHCP-PO-CP-PO-ZVC-21-002/2010 o administratívnom

vyhostení a zákaze vstupu navrhovateľa na územie SR do 01.08.2012. Následne vydal

odporca rozhodnutie č. UHCP-PO-CP-PO-ZVC-21-001/2010, ktorým podľa § 62 ods. 1

písm. a/ s poukazom na § 59 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov zaistil dňom

01.08.2010 o 12.00 hod. navrhovateľa najviac na šesť mesiacov do doby vycestovania,

realizácie administratívneho vyhostenia a navrhovateľa umiestnil v Útvare policajného

zaistenia pre cudzincov S..

V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol

rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa

podľa § 62 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, preto primárne, v medziach odvolania,

preskúmal Najvyšší súd SR rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,

pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho

pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa, uvedenými

v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a

správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu a súčasne z úradnej povinnosti skúmal,

či rozhodnutie odporcu je preskúmateľné z hľadiska zrozumiteľnosti a dostatku dôvodov.

Podľa § 62 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov je policajt oprávnený zaistiť

cudzinca na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

Podľa § 62 ods. 3 veta prvá zákona o pobyte cudzincov môže byť cudzinec zaistený

na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov, pričom nevyhnutným podkladom

pre vydanie rozhodnutia o zaistení je v zmysle § 62 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov

preukázanie existencie rozhodnutia o administratívnom vyhostení.

Odporca zdôvodnil rozhodnutie o zaistení navrhovateľa splnením podmienok podľa

§ 62 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov - existenciou rozhodnutia odporcu

o administratívnom vyhostení navrhovateľa č. UHCP-PO-CP-PO-ZVC-21-002/2010 zo dňa

02.08.2010.

Najvyšší súd SR sa nestotožnil s názorom krajského súdu, že námietka

navrhovateľa ohľadne tlmočníka – MVDr. A. A. bola irelevantná. Nebolo totiž isté, či

námietky, týkajúce sa tlmočníka, neboli pravdivé a či tlmočník naozaj konal v rozpore

s dobrými mravmi a etikou tlmočníka tým, že ovplyvňoval navrhovateľa a či vzdanie sa

podania opravného prostriedku proti rozhodnutiu o administratívnom vyhostení

zodpovedalo skutočnej vôli navrhovateľa. Pritom vzdanie sa podania opravného

prostriedku malo za následok právoplatnosť a vykonateľnosť tohto rozhodnutia a

tvorilo podklad pre rozhodnutie o zaistení. Najvyšší súd SR dal v tejto súvislosti do

pozornosti, že rovnaké námietky (týkajúce sa údajného ovplyvňovania účastníkov konania

tlmočníkom MVDr. A. A.), ako aj námietky, týkajúce sa vady doručeného rozhodnutia o

zaistení z dôvodu neuvedenia čísla rozhodnutia o administratívnom vyhostení a určení zákazu

vstupu v odôvodnení rozhodnutia, boli vznesené účastníkmi konania aj v ďalších právnych

veciach, ktoré boli predmetom odvolacieho konania na Najvyššom súde SR – sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. .

Na základe vyššie uvedeného bude v ďalšom konaní úlohou odporcu vypočuť

tlmočníka MVDr. A. A., najmä s ohľadom na tvrdenia navrhovateľa o jeho ovplyvňovaní

tlmočníkom a zistiť, či a ako bola vybavená sťažnosť, podaná na osobu tlmočníka

navrhovateľom a ostatými cudzincami z A..

K námietke existencie rozdielneho vyhotovenia rozhodnutia o zaistení Najvyšší

súd SR uviedol, že tvrdenie navrhovateľa o doručení rozhodnutia o zaistení, v ktorom

mal chýbať údaj, týkajúci sa čísla konania vo veci rozhodnutia o administratívnom

vyhostení a určení zákazu vstupu, nebolo možné verifikovať bez predloženia originálu

rozhodnutia o zaistení, ktoré mu bolo zo strany odporcu doručené. Z obsahu spisu

krajského súdu bolo zistené, že právnej zástupkyni navrhovateľa bolo dňa 14.10.2010

pred pojednávaním v pojednávacej miestnosti krajského súdu cestou zástupcu odporcu

doručené písomné vyhotovenie rozhodnutia odporcu č. p. UHCP-PO-CP-ZVC-21-001/2010

zo dňa 02.08.2010 tak, ako bolo odôvodnené a ako sa nachádzalo v administratívnom spise

odporcu. Bez porovnania originálu rozhodnutia o zaistení, ktoré bolo navrhovateľovi

doručené, však nebolo možné zistiť, či bola táto námietka navrhovateľa dôvodná. Pokiaľ by

sa preukázala pravdivosť tvrdení navrhovateľa, takýto nedostatok by bolo potrebné odstrániť

cez inštitút opravy chýb v zmysle o správnom konaní

(Správny poriadok), v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“), podľa

ktorého chyby v písaní, v počtoch a iné zrejmé nesprávnosti v písomnom vyhotovení

rozhodnutia správny orgán kedykoľvek aj bez návrhu opraví a upovedomí o tom účastníkov

konania. Odvolací súd považoval za dôležité upriamiť pozornosť na to, že správny orgán

takto nepostupoval a k prípadnému zhojeniu takejto chyby, ktorá sa však zatiaľ nepreukázala,

môže dôjsť len uvedeným postupom podľa § 47 ods. 6 Správneho poriadku.

V kumulácii s ďalšou námietkou navrhovateľa vo vzťahu k tlmočníkovi konania,

ktorý mal ovplyvňovať navrhovateľa, najmä pri jeho rozhodovaní o vzdaní sa

opravného prostriedku proti rozhodnutiu o administratívnom vyhostení, nebolo

bez vyriešenia tejto podstatnej otázky možné zaujať stanovisko k otázke, či existoval

v čase rozhodovania odporcu o zaistení navrhovateľa nespochybniteľný podklad

nevyhnutný pre vydanie rozhodnutia o zaistení, ktorým je v zmysle § 62 ods. 1 písm. a/

zákona o pobyte cudzincov existencia rozhodnutia o administratívnom vyhostení

s náležitosťami rozhodnutia v zmysle § 47 ods. 1 - 3 Správneho poriadku.

Na základe uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že v konaní správneho

orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého

rozhodnutia a rozhodnutie odporcu bolo nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť.

Keďže na uvedené okolnosti krajský súd neprihliadol, odvolací súd dospel k záveru o potrebe

zmeny napadnutého rozsudku tak, že bolo účelné rozhodnutie správneho orgánu zrušiť a vec

mu vrátiť na ďalšie konanie ( veta prvá v spojení s

).

Pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal odvolací súd z § 250k ods. 1

v spojení s , a

a v zmysle úspešnému navrhovateľovi nepriznal náhradu trov konania,

pretože trovy právneho zastúpenia si neuplatnil, ani nevyčíslil v zákonnej lehote v súlade

s

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

V Bratislave 25. mája 2011

JUDr. Jana Henčeková, PhD., v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Andrea Jánošíková