Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Nc/12/2011

Najvyšší súd 7

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov 1/ JUDr. P.P.,

bývajúceho v Ţ., 2/ JUDr. L.P., bývajúceho v B. zastúpených JUDr. T.P., advokátkou, H.V.,

proti odporcom 1/ Krajskému riaditeľstvu policajného zboru v Ţiline, so sídlom v Ţiline,

Kuzmányho 29, 2/ Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave,

Pribinova č. 2, 3/ Slovenskej republike – Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, so

sídlom v Bratislave, Pribinova č. 2, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v

peniazoch, vedenej na Okresnom súde Prievidza pod. sp. zn. a na Krajskom súde

v Trenčíne pod sp.zn. , , , v konaní o vylúčenie

sudcov Krajského súdu v Trenčíne z prejednávania a rozhodovania veci takto

rozhodol:

1. Sudcovia Krajského súdu v Trenčíne JUDr. B. A., JUDr. M. S., JUDr. Č. N., JUDr. M.

I., JUDr. Č. B., JUDr. R. A., JUDr. Š. V., Mgr. H. Z., JUDr. V. E., JUDr. H. V., JUDr. Z. A.,

JUDr. J. G., JUDr. Z. E., JUDr. L. O., JUDr. Z. E., JUDr. L. D., JUDr. Z. E., JUDr. H. S., n i e

s ú v y l ú č e n í z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn.

( veci Okresného súdu Prievidza sp. zn. ).

2. Sudcovia Krajského súdu v Trenčíne, JUDr. E. D., JUDr. K. J., JUDr. G. O., JUDr. S.

O., JUDr. J. J., JUDr. T. P., JUDr. K. F., JUDr. V. R., JUDr. P. M., JUDr. F. J., JUDr. H. R.,

JUDr. M. J., s ú v y l ú č e n í z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod

sp. zn. ( veci Okresného súdu Prievidza sp. zn. ).

O d ô v o d n e n i e

V konaní o ochranu osobnosti, ktorá je vedená na Okresnom súde Prievidza sp. zn.

, vzniesol odporca v 2. rade v odvolacom konaní ( proti prvostupňovému

rozsudku ) námietku zaujatosti voči sudcom Krajského súdu v Trenčíne, ktorú odôvodnil tým, ţe

navrhovateľ v 1. rade je bývalým sudcom Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne ( od 1.1.2006 )

a bývalým sudcom Krajského súdu v Trenčíne ( do 10.5.2009 ). Skutočnosť, ţe účastník konania

je bývalým kolegom sudcov, ktorí by mali vec prejednať a rozhodnúť, označil za dôvod

zakladajúci pochybnosti o nezaujatosti týchto sudcov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Trenčíne (§ 16

ods. 1 ) pri rozhodovaní vychádzal z obsahu spisu, predovšetkým ale z vyjadrení

namietaných sudcov o okolnostiach vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci

v zmysle Podľa tohto ustanovenia sú sudcovia vylúčení z prejednávania a

rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom

moţno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Účelom ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci,

k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tieţ predísť moţnosti

neobjektívneho rozhodovania. Cieľu sledovanému uvedeným ustanovením zodpovedá aj právna

úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu povaţovaná za právne relevantnú. Je ňou

existencia určitého právne významného vzťahu sudcu a to :

l. k veci, v rámci ktorého vzťahu by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe

skončenia konania a rozhodnutia o veci, alebo

2. k účastníkom konania, ktorý vzťah by bol zaloţený na príbuzenskom alebo rýdzo osobnom

(pozitívnom alebo negatívnom) pomere k ním, alebo

3. k zástupcom účastníkov konania, ktorý vzťah by bol zaloţený na pomere vykazujúcom znaky

vzťahu uvedeného pod bodom 2.

Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu na

prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne k ich

zástupcom, ktorý by pri všetkej moţnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho objektívny

pohľad na vec a v konečnom dôsledku by mohol viesť k vydaniu nezákonného rozhodnutia.

Sudcu moţno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci buď na návrh účastníka

súdneho konania ( ), alebo na základe návrhu (oznámenia) samotného sudcu (

). Obsahom práva na prejednanie veci pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu

vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania a

rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie veci nestranným

súdom je len povinnosť (nadriadeného) súdu prejednať kaţdý návrh oprávnenej osoby na

vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom

(, , ). Vzhľadom na to, ţe rozhodnutie o vylúčení sudcu

podľa predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť

odňatý svojmu zákonnému sudcovi ( listiny, ), treba trvať na tom,

ţe sudcu vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci moţno skutočne iba výnimočne

a naozaj zo závaţných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom

nezaujato a spravodlivo. Pri posudzovaní týchto dôvodov (ich analýze) v konkrétnej situácii je

nutné prihliadať aj na rozsiahlu a inštruktívnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) a Ústavného súdu Slovenskej republiky k danej problematike.

ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, ţe okrem nezávislosti sudcu

je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto

aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti Belgicku).

Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku

konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné z tohto

hľadiska je, čo si sudca myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z

prezumpcie nestrannosti, aţ kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej

nestrannosti vyţaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (pozri napríklad Hauschildt

proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia

objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môţu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu.

Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa

objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje tzv. teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, ţe

spravodlivosť nielenţe musí byť poskytovaná, ale musí sa tieţ javiť, ţe je poskytovaná („Justice

must not only be done, it must also be seen to be done“)]. Nestačí, ţe sudca je subjektívne

nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt

nestrannosti je zaloţený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch

sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania, resp. aj k ich zástupcom.

Posúdenie nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti,

resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či moţno usudzovať, ţe by sudca zaujatý

mohol byť.

Z predloţených vyjadrení sudcov krajského súdu k ich moţnej zaujatosti v prejednávanej

veci vyplýva, ţe nie všetci sudcovia Krajského súdu v Trenčíne sa cítia byť zaujatí. Svoju

zaujatosť ( okrem Mgr. Z. H., ktorá sa necíti byť zaujatá ) namietajú pre ich pomer k ţalobcovi

ako účastníkovi konania.

Najvyšší súd skúmal postupom a s pouţitím zásad vyššie uvedených dôvody zaujatosti u

jednotlivých sudcov z ich vyjadrení aj doplnenia na základe výzvy Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 27. septembra 2010, kde uviedol, ţe pokiaľ sudca v oznámení vo všeobecnosti

uvedie, ţe má vzťah k účastníkovi konania, nie je to dostačujúcim spôsobom na jeho vylúčenie

z prejednávania a rozhodovania veci, preto pre posúdenie priateľského vzťahu sudcu k

účastníkovi, je potrebné oboznámiť sa podrobne s jeho vonkajšími prejavmi ( napr. stretávaním

sa vo voľnom čase ). Na základe ich vyjadrení dovolací súd dospel k záveru, ţe vylúčiť z

prejednávania a rozhodovania predmetnej veci je moţné len sudcov: JUDr. E. D., JUDr. K. J.,

JUDr. G. O., JUDr. S. O., JUDr. J. J. JUDr. T. P., JUDr. K. F., JUDr. V. R., JUDr. P. M., JUDr.

F. J., JUDr. H. R., JUDr. M. J., pretoţe len títo sudcovia svoju zaujatosť dostatočne odôvodnili,

keď svoj pomer k ţalobcovi bliţšie špecifikovali ako dlhodobo priateľský (blízky), majúci takú

intenzitu, ţe presahuje rámec beţnej kolegiality pri plnení pracovných povinností a zasahuje aj do

ich súkromného ţivota ( pravidelné priateľské kamarátske stretnutia i za účasti ostatných

rodinných príslušníkov, spoločné trávenie času, rôznych pobytov a dovoleniek), prípadne taký,

kde sa ujma tohto účastníka negatívne dotýka aj rozhodujúceho sudcu. Iba uvedené okolnosti

totiţ zakladajú pochybnosť o nezaujatosti sudcov pre ich pomer k účastníkovi konania tak zo

subjektívneho hľadiska, ako i z hľadiska objektívneho, a len tieto sú spôsobilé naplniť zákonné

predpoklady pre vylúčenie sudcov z prejednávania a rozhodovania veci.

Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd nemohol uznať ako opodstatnenú námietku

zaujatosti tých sudcov, ktorí svoj pomer k účastníkom konania charakterizovali len ako výlučne

kolegiálny, kde sa stretávali osobne v zamestnaní, na spoločenských podujatiach vyplývajúcich

zo zamestnania ( JUDr. B. A., JUDr. M. S., JUDr. Č. N., JUDr. M. I., JUDr. Č. B., JUDr. R. A.,

JUDr. Š. V., Mgr. H. Z. ( uviedla, ţe sa necíti byť zaujatá ), JUDr. V. E., JUDr. H. V., JUDr. Z.

A., JUDr. J. G., JUDr. Z. E., JUDr. L. O., JUDr. Z. E., JUDr. L. D., JUDr. Z. E., JUDr. H. S. ),

prípadne priateľský (kamarátsky) bez detailnejšieho popisu, z ktorého by vyplývalo, ţe tento

vzťah sa realizuje aj mimo pracovného prostredia sudcov. K námietkam, ţe uvedení sudcovia

Krajského súdu v Trenčíne boli všetci vylúčení Najvyšším súdom Slovenskej republiky pre

moţnosť vzniku pochybností o ich nezaujatosti vo veci vedenej pod sp. zn. a sp.

zn. je potrebné uviesť, ţe boli všetci vylúčení pre bliţšie nešpecifikovaný osobný,

priateľský a kolegiálny vzťah resp. preto, ţe uviedli, ţe sa cítia zaujatí, avšak uvedené

rozhodnutia boli vydané počas pracovného pôsobenia navrhovateľa na Krajskom súde

v Trenčíne. So zreteľom na odstup času nebolo z ich vyjadrení zjavné, ţe by ich vzťah k

navrhovateľovi v minulosti (ako vtedajšiemu kolegovi) alebo v súčasnosti (ako k bývalému

kolegovi) prerástol rámec kolegiality a nadobudol znaky priateľského vzťahu. Navyše zmena

judikatúry ( viď stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. ) poukázala

na skutočnosť, ţe aj keď sudca má prejednávať vec, kde účastníkom konania je sudca- kolega,

táto nie je spôsobilá vzbudiť (objektívne) pochybnosť o nestrannosti sudcu, tak v očiach

sporových strán ako aj verejnosti; namietaný rozmer (dosah) by predstavoval (znamenal)

odmietanie poskytnutia spravodlivosti - denegatio iustitiae, čo je, pravdaţe, neprípustné , nie je

tu teda dôvod pre pochybnosť o strate nezaujatosti a nestrannosti sudcu tak, ako ho upravuje

V tejto súvislosti treba uviesť, ţe samotná skutočnosť, ţe sudca sa zo svojich subjektívnych

hľadísk “cíti zaujatý“ buď vo vzťahu k účastníkovi konania alebo k zástupcovi účastníka alebo ţe

sa zo svojho osobného pohľadu domnieva, ţe v jeho prípade by mohli vzniknúť pochybnosti o

jeho nezaujatosti, bez ďalšieho nezakladá dôvod pre jeho vylúčenie z prejednávania a

rozhodovania veci, a to najmä nie vtedy, ak okolnosti, z ktorých sudca subjektívne vyvodzuje

moţnosť vzniku pochybností o jeho nezaujatom prístupe, nie sú ničím objektivizované alebo ak

objektívne nemôţu viesť k legitímnym pochybnostiam o jeho nezaujatosti alebo ak sú vyváţené

takými okolnosťami objektívnej povahy, so zreteľom na ktoré jestvuje dostatočná záruka, ţe iný

sudca nachádzajúci sa v rovnakej alebo obdobnej situácii by nemohol byť zaujatý a vylučoval by

objektívnu oprávnenosť obavy z nedostatku nestrannosti súdneho rozhodovania. Všeobecné

záruky takéhoto charakteru vyplývajú v právnom poriadku Slovenskej republiky predovšetkým z

ústavne zakotveného nezávislého postavenia sudcu ako reprezentanta súdnej moci v

demokratickej spoločnosti.

Najvyšší súd Slovenskej republiky svoje rozhodnutie ( ) v predmetnej veci

zaloţil na vzájomnej korelácii a vyváţení oboch relevantných hľadísk teórie zdania (tak

subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre

ľudské práva, ústavného súdu a tieţ vyššie uvedeným výkladom dospel k záveru, ţe v prípade

menovaných sudcov uvedených vo výroku v bode 2. tohto uznesenia nemoţno mať pochybnosti

o ich nezaujatosti, ktoré by boli relevantné v zmysle Podľa názoru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky neexistuje ţiadny dôvod, ktorý by objektívne zakladal

pochybnosti o ich nezaujatosti, nemoţno objektívne pochybovať o tom, ţe by voči účastníkom

nepostupovali nezaujato, neutrálne, ţe by im nepriznali rovnaké moţnosti sa uplatnenie všetkých

práv účastníka občianskeho súdneho konania, a vôbec, ţe by vec objektívne – podľa svojho

najlepšieho vedomia a svedomia – neposúdili so zreteľom na všetky skutočnosti významné pre

rozhodnutie.

Z týchto dôvodov rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, ako je uvedené vo

výroku rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 23. februára 2011

JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť :

Hrčková Marta