Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
1b9/362772.50d956.pdf
PDF · 175.28 KB
No categories available
5Cdo/144/2010
Najvyšší súd 5 Cdo 144/2010
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne J.S., bývajúcej v D.,
zastúpenej JUDr. Š.K., advokátom so sídlom v S., proti ţalovaným 1/ O.S., bývajúcemu v D.,
2/ J.S., bývajúcej v D., 3J.S., bývajúcemu v S., ţalovaní 1/ aţ 3/ zastúpení JUDr. M.O.,
advokátom so sídlom v S., o určenie vlastníckeho práva a hraničnej čiary, vedenej na
Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn. 6 C 1553/1992, na dovolanie ţalovaných 1/ aţ
3/ proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 29. októbra 2009 sp. zn. 2 Co 273/2008, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach z
29. októbra 2009 sp.zn. 2 Co 237/2008 z r u š u j e a vec vracia Krajskému súdu
v Košiciach na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobou doručenou súdu 22. júna 1992 v znení jej aktuálnej úpravy (zmeny)
ţalobkyňa sa voči ţalovaným 1/ a 2/ domáhala určenia, ţe je výlučnou vlastníčkou
novovytvorenej parcely č. X. vedenej v katastrálnom území D., a určenia hranice medzi
parcelou č. X. a parcelami č. X., č. X. a č. X. v zmysle geometrického plánu č. X. z 26.
novembra 2007 a doplnku č. 1 k znaleckému posudku č.4/2003 vypracovaného znalcom
o odboru geodézie a kartografie Ing. M.H..
Okresný súd Spišská Nová Ves (v poradí tretím ) rozsudkom zo 16. mája 2008 č.k.
6C 1553/1992- 278 ţalobu zamietol; účastníkom konania a štátu nepriznal náhradu trov
konania. Vychádzal z toho, ţe právni predchodcovia ţalobkyne (rodičia) v roku 1931
postavili drevený plot na ohraničenie svojho pozemku (parcely č. X.) od pozemkov
ţalovaných (parciel č. X.a č. X.), ktorým však zasiahli do parciel vo vlastníctve právnych
predchodcov ţalovaných. Ţalobkyňa ako jediná dedička zo zákona sa po smrti rodičov stala
vlastníčkou nehnuteľností patriacich poručiteľom (sp.zn. D 713/73 po poručiteľovi M.S.,
sp.zn. D 1228/93 po poručiteľke M.S.). Konanie právnych predchodcov ţalobkyne, ktorí
postavením plotu v roku 1931 zasiahli do vlastníctva právnych predchodcov ţalovaných súd
právne kvalifikoval ako okupáciu cudzieho pozemku, ktorou podľa obyčajového práva
platného na Slovensku do 31. decembra 1950 nedošlo k vydrţaniu v dôsledku neexistencie
dobromyseľnosti pri vstupe do drţby. Ţalobu preto v časti o určenie vlastníckeho práva
k parcele č. X. zamietol. Rovnako zamietol ţalobu o určenie hranice k pozemkom
vychádzajúc zo záverov znaleckého posudku č. 4/2003 spracovaného znalcom Ing. M.H..,
podľa ktorého plot, ktorý je postavený na „uţívateľskej hranici“ nezasahuje do pozemkov
vo vlastníctve ţalobkyne ale je postavený na pozemkoch patriacich ţalovaným. O trovách
konania rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 150 O.s.p.
Na odvolanie ţalobkyne (vo veci samej) a ţalovaných 1/ a 2/ ( proti výroku o náhrade
trov konania) Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 29. októbra 2009 sp. zn. 2 Co 273/2008
zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe ţalobkyňu určil vlastníčkou parcely č. X.
vo výmere 95 m², zastavanej plochy v katastrálnom území D., vytvorenej geometrickým
plánom znalca Ing. M.H. č. X. z 26. novembra 2007, overeného Správou katastra S. dňa 14.
januára 2008 pod č. X., ktorý je súčasťou doplnku č. 1 k znaleckému posudku č. 4/2003
a ktorý tvorí súčasť rozsudku; v časti o určenie hranice pripustil späťvzatie ţaloby, v tejto
časti zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a konanie zastavil; účastníkom konania a štátu
nepriznal náhradu trov konania. Po zopakovaní dokazovania (znaleckým posudkom č.
4/2003 s doplnkom č. 1, pozemnokniţnými vloţkami č. X., č. X. a č. X.) a jeho doplnení
(oboznámením spisov Okresného súdu Spišská Nová Ves Pr 648/64, N 407/64) odvolací súd
dospel k záveru, ţe právnym predchodcom ţalobkyne nesvedčila dobromyseľná drţba
v období rokov 1931 – 1964, pretoţe v roku 1964 nadobudli zámenou zmluvou (od J.S. ml.
M.S.) parcelu č.X., ktorá bola včlenená do parcely č. X. bezprostredne susediacej s parcelami
ţalovaných. Po smrti rodičov ţalobkyne (otca v roku 1978 a matky v roku 1982) sa výlučnou
uţívateľkou nehnuteľnosti stala ţalobkyňa. Dedičské rozhodnutie mohlo u ţalobkyne ako
vlastníčky vyvolať presvedčenie dobromyseľnej drţby po dobu 10 rokov (od februára 1982
do februára 1992, ak pozemok (parcelu č. X.) nadobudla v takom rozsahu v akom bol
uţívaný, teda vrátane novooznačenej parcely č. X.. Parcela č. X. bola spôsobilým predmetom
vydrţania, keďţe boli splnené všetky zákonné podmienky vydrţania (v zmysle zákona č.
40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka § 116 ods. 1, 2 v spojení s § 129 ods. 1, § 145 ods. 1,2,
§ 566 ods. 1,2, § 854, § 868), odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a v tejto časti
ţalobe vyhovel. Ţalobkyňa v časti o určenie hranice v priebehu odvolacieho konania vzala
ţalobcu späť a ţalovaní s čiastočným späťvzatím súhlasili, odvolací súd podľa § 208 O.s.p.
v tejto časti pripustil späťvzatie ţaloby, zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a konanie
zastavil. O trovách konania a trovách štátu rozhodol podľa § 142 O.s.p., §146 ods. 2 O.s.p., §
148 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 150 O.s.p.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali ţalovaní 1/ aţ 3/ dovolanie z
dôvodu, ţe postupom odvolacieho súdu bola ţalovanému 3/ odňatá moţnosť konať pred
súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p. v spojení s § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.), konanie je postihnuté
inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/
O.s.p.) a dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Navrhli, aby dovolací súd zmenil rozsudok
odvolacieho súdu alternatívne ho zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
K odňatiu moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) malo dôjsť tým, ţe odvolací
súd ţalovanému 3/ neumoţnil vyjadriť sa k čiastočnému späťvzatiu ţaloby o určenie hraníc
ku ktorému došlo na odvolacom pojednávaní 29. októbra 2009, ktorého sa ţalovaný 3/
nezúčastnil a nebol ani na pojednávaní zastúpený zástupcom. Dovolatelia namietali
nesprávnosť skutkových zistení odvolacím súdom o uţívaní parcely č. X. ţalobkyňou.
V konaní bolo nesporne preukázané, ţe ţalobkyňa nikdy neuţívala parcelu č. X., túto od
roku 1963 uţívali ţalovaní, dôkazom toho je i skutočnosť, ţe parcela č. X. je zastavaná
rodinným domom súpisné číslo č. X. vo vlastníctve ţalovaných a tvoria ju tieţ parcely č. X.,
č. X. a č. X., ktoré uţívajú ţalovaní vzhľadom na plot situovaný od miestnej komunikácie aţ
po koniec ich záhrad. Z uvedeného dôvodu nedošlo k splneniu podmienok o dobromyseľnej
nerušenej drţby dotknutej parcely ţalobkyňou po dobu 10 rokov v zmysle ustanovení
Občianskeho zákonníka § 130 ods. 1 a § 134 ods. 1, 3.
Ţalobkyňa navrhla, aby dovolací súd dovolanie ţalovaných zamietol z dôvodu, ţe
v konaní nedošlo k namietanej vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a nie sú dané ani dovolacie
dôvody v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
ţe dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpení advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 238
ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O.s.p.) v rozsahu a z dôvodov vyplývajúcich z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p.
a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalovaných je dôvodné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Bez ohľadu na to, či odvolací súd rozhodol rozsudkom
alebo uznesením, pripúšťa § 237 O.s.p. dovolanie proti jeho rozhodnutiu vtedy, ak konanie,
v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád, vymenovaných
v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide o nedostatky v právomoci súdu, v spôsobilosti
byť účastníkom konania, v riadnom zastúpení procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku
veci právoplatne rozhodnutej /res judikata/ alebo uţ prv začatého konania /litispendencia/,
prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
Vzhľadom na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ktoré ukladá dovolaciemu
súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to
účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na
skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa
zaoberal predovšetkým otázkou, či dovolanie nie je dôvodné podľa § 237 O.s.p, pričom
dospel k záveru, ţe prípustnosť dovolania podaného ţalovanými je zaloţená na ustanovení
V dovolaní dovolatelia netvrdili, ţe by konanie bolo postihnuté vadou konania
v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p.; existencia takej vady v dovolacom konaní ani
nevyšla najavo. Prípustnosť ich dovolania preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť.
Dovolatelia uviedli, ţe v konaní bola postupom odvolacieho súdu ţalovanému
3/ odňatá moţnosť konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Pod odňatím moţnosti pred súdom konať
v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť závadný procesný postup súdu, ktorým sa
účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom
konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. K odňatiu týchto práv
dochádza v dôsledku nesprávneho – zákonu sa priečiaceho postupu súdu, ktorým je účastník
vylúčený z ich realizácie. Judikatúra dovolacieho súdu za prípad odňatia moţnosti pred
súdom konať označuje aj taký postup, kedy sa súd odmietne zaoberať meritom veci
(odmietne podanie alebo konanie zastaví alebo odmietne odvolanie) i keď procesné
predpoklady pre taký postup nie sú splnené (viď napríklad R 4/2003, rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 14/1996, ako aj
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. zn. 1 Cdo 41/2000, sp.zn.
2 Cdo 119/2004, sp.zn. 3 Cdo 108/2004, sp.zn. 3 Cdo 231/2008, sp.zn. 3 Cdo 57/2008,
sp.zn. 4 Cdo 20/2001, sp.zn. 3 Cdo 138/2009 ). O prípad odňatia moţnosti konať ide aj
vtedy, keď odvolací súd v zmysle § 208 O.s.p. pripustí späťvzatie návrhu na začatie konania,
rozhodnutie súdu prvého stupňa zruší a konanie zastaví, hoci podmienky pre postup podľa
tohto ustanovenia neboli dané.
Podľa ustanovenia § 96 ods. 1 O.s.p. navrhovateľ môţe vziať za konania späť návrh
na jeho začatie, a to sčasti alebo celkom. Ak je návrh vzatý späť celkom, súd konanie zastaví.
Ak je návrh vzatý späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. V zmysle § 96 ods. 2 O.s.p.
súd konanie nezastaví, ak odporca so späťvzatím návrhu z váţnych dôvodov nesúhlasí; v
takom prípade súd po právoplatnosti uznesenia pokračuje v konaní. Podľa § 96 ods. 3 O.s.p.
nesúhlas odporcu so späťvzatím návrhu nie je účinný, ak dôjde k späťvzatiu návrhu skôr, neţ
sa začalo pojednávanie, alebo ak ide o späťvzatie návrhu na rozvod, neplatnosť manţelstva
alebo určenie, či tu manţelstvo je alebo nie je.
V zmysle § 208 O.s.p. platí, ţe ak je návrh na začatie konania vzatý späť, keď uţ
rozhodol súd prvého stupňa, ale jeho rozhodnutie dosiaľ nie je právoplatné, odvolací súd
rozhodne o pripustení späťvzatia. Súd späťvzatie nepripustí, ak druhý účastník s tým
nesúhlasí. Ak späťvzatie pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvého stupňa a
konanie zastaví.
Späťvzatie návrhu na začatie konania je dispozitívny procesný úkon navrhovateľa, z
obsahu ktorého jednoznačne vyplýva, ţe na prejednaní svojho návrhu celkom alebo v určenej
časti nemá záujem a je uzrozumený s tým, ţe o jeho návrhu (časti jeho návrhu) nebude súdom
meritórne rozhodnuté (viď tieţ § 96 ods. 1 O.s.p.). Pretoţe späťvzatie návrhu môţe byť v
rozpore so záujmom odporcu, aby konanie bolo dokončené meritórnym rozhodnutím súdu,
odporca má procesné právo (oprávnenie) vyjadriť nesúhlas s týmto procesným úkonom
navrhovateľa (viď tieţ § 96 ods. 2 O.s.p.). Uvedenému procesnému právu odporcu zodpovedá
procesná povinnosť súdu vyzvať odporcu pred rozhodnutím o tomto úkone navrhovateľa, aby
sa vyjadril, či so späťvzatím návrhu súhlasí. V konaní na súde prvého stupňa platí, ţe ak
odporca so späťvzatím návrhu na začatie konania účinne prejaví svoj nesúhlas z váţnych
dôvodov, súd po právoplatnosti uznesenia pokračuje v konaní (nesúhlas odporcu so
späťvzatím návrhu nie je účinný v prípadoch uvedených v § 96 ods. 3 O.s.p.). Rovnako je
tomu aj vtedy, keď k späťvzatiu návrhu na začatie konania dôjde (aţ) po rozhodnutí súdu
prvého stupňa, musí byť rešpektované procesné oprávnenie odporcu vyjadriť sa k procesnému
úkonu navrhovateľa, ktorým prejavil vôľu vziať späť návrh na začatie konania (viď § 208
O.s.p.). Odvolací súd musí odporcovi vytvoriť procesnú moţnosť vyjadriť sa k tomuto
návrhu navrhovateľa vţdy, teda aj vtedy, ak so zreteľom na dovtedajší priebeh a výsledky
konania moţno predpokladať, ţe odporca neprejaví nesúhlas so späťvzatím návrhu na začatie
konania. Súhlasom alebo nesúhlasom odporcu so späťvzatím návrhu na začatie konania po
rozhodnutí súdu prvého stupňa môţe byť len jeho procesný úkon, ktorý je tak z hľadiska
vecného, ako aj z hľadiska časového jeho reakciou na výzvu súdu, aby sa vyjadril k
procesnému úkonu navrhovateľa, ktorým vzal späť návrh na začatie konania. Zo samotnej
skutočnosti, ţe odporcovia takýto návrh povaţovali za nedôvodný, nemoţno bez ďalšie
vyvodiť ich súhlas s procesným úkonom navrhovateľa, ktorým po rozhodnutí súdu prvého
stupňa prejavil vôľu vziať späť návrh na začatie konania celkom alebo v jeho časti.
Na základe vyššie uvedeného moţno v danej veci – s dopadom na ustanovenie § 208
O.s.p. a právo ţalovaného 3/ vyjadriť nesúhlas so späťvzatím návrhu na začatie konania –
uzavrieť, ţe k čiastočnému späťvzatiu ţaloby ţalobkyňou ( o určenie hranice) došlo do
zápisne súdu na odvolacom pojednávaní 29. októbra 2009 (čl. 327 spisu) bez účasti
ţalovaného 3/ , na ktorom odvolací súd rozhodol o pripustení čiastočného späťvzatia ţaloby,
zrušení rozsudku súdu prvého stupňa a zastavení konania skôr, ako vyzval ţalovaného 3/ na
vyjadrenie sa k čiastočnému späťvzatiu ţaloby a zabezpečil si jeho stanovisko, preto ide
o nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, priečiaci sa ustanoveniu § 208 O.s.p., ktorý
mal za následok odňatie moţnosti ţalovaného 3/ konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Procesná vada v zmysle § 237 O.s.p. zakladá vţdy prípustnosť dovolania a je zároveň
tieţ dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.), pre ktorý musí dovolací súd napadnuté
rozhodnutie bez ďalšieho zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v konaní postihnutom touto
procesnou vadou nemôţe byť povaţované za správne.
Povinnosť dovolacieho súdu skúmať, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
nebolo vydané v konaní zaťaţenom procesnou vadou, nie je daná len vo vzťahu k procesným
vadám v zmysle § 237 O.s.p., ale tieţ vo vzťahu k procesným vadám inej závaţnej povahy
(tzv. iným vadám), pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 242 ods. 1 veta
druhá O.s.p.). So zreteľom na to dovolací súd skúmal, či v prejednávanej veci nedošlo k
takejto procesnej vade. Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy,
ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná
nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v
občianskom súdnom konaní. So zreteľom na to dovolací súd skúmal, či v prejednávanej veci
nedošlo k takejto procesnej vade.
Dovolatelia vytýkajú odvolaciemu súdu nesprávnosť rozhodných skutkových zistení
pre správne právne posúdenie veci - o uţívaní novovytvorenej parcely č. X. geometrickým
plánom ţalovanou, ktorú tvoria i časti pozemkov (parciel č. X.,X. a č. X.) zastavané stavbou
- rodinným domom súpisne č. X. vo vlastníctve i v uţívaní ţalovaných, ku ktorým ţalobkyňa
v konaní netvrdí, ţe k nim nadobudla vlastnícke právo vydrţaním.
V zmysle § 120 ods. 2 Občianskeho zákonníka stavba nie je súčasťou pozemku, čím
sa popiera tradičná rímskoprávna zásada superficies solo cedit. Pri úvahách o vydrţaní časti
parcely je dôleţitá i problematika súčasti pozemku (napr. porasty, ako aj priestor pod a nad
povrchom pozemku). Z uvedeného hľadiska nemoţno vylúčiť, ţe aj existencia stavby na
pozemku môţe brániť existencii dobrej viery (bona fides) drţiteľa stavbou zastavaného
pozemku. Tvrdenie drţiteľa o tom, ţe mu vec patrí a ţe s ňou nakladal ako s vlastnou, musí
byť podloţené konkrétnymi okolnosťami z ktorých sa dá usúdiť, ţe toto presvedčenie drţiteľa
bolo po celú vydrţaciu dobu dôvodné (R 8/91). Drţiteľom je ten kto s vecou nakladá ako
s vlastnou, alebo kto vykonáva právo pre seba. Týmto je vyjadrený tak corpus possessionos
( nakladanie vecou – výkon práva) i animus possidendi (ako s vlastnou – pre seba).
O vadu konania, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, sa pri
zisťovaní skutkového stavu, ktoré v podstatnej časti nemá oporu vo vykonanom dokazovaní
povaţuje tieţ prípad, ak v rozpore s § 120 O.s.p. neboli vôbec zisťované okolnosti rozhodné
pre správne posúdenie veci, i keď tieto boli tvrdené a k ich preukázaniu boli navrhované
dôkazy, alebo hoci rozhodné okolnosti pre posúdenie veci tvrdené neboli, avšak mali byť
zisťované ako skutkový podklad pre posúdenie skutočností, ktoré je súd povinný zisťovať
z úradnej povinnosti (§ 120 ods. 1 O.s.p.).
Odvolací súd na základe splnenia podmienok vydrţania vrátane oprávnenej drţby
určil vlastnícke právo ţalobkyne k parcele č. X. o výmere 95 m² zastavaná plocha vytvorenej
geometrickým plnom č. X. z 26. novembra 2007 vypracovaným Ing. M.H. , a to
vyčlenením 45 m² z parcely č. X. zastavaná plocha pôvodne vo výmere X.², vyčlenením X.²
z parcely č. X. záhrada pôvodne vo výmere 361 m² a vyčlenením 18 m² z parcely č. X.
zastavaná plocha pôvodne vo výmere X.².
Ţalobkyňa oprávnenosť drţby ako základného predpokladu vydrţania spornej časti
pozemku skutkovo zdôvodnila postavením dreveného plotu v roku 1931, ktorý ohraničoval
bezprostredne susediace pozemky. Vo vyjadrení k dovolaniu (čl. 346 spisu) výslovne
uviedla: ... „ práve plot určoval hranicu a priestor za plotom smerom k môjmu domu“ ... .
Predmetom vydrţania z pohľadu skutkových tvrdení uvádzaných ţalobkyňou, je časť parcely
ohraničená pôvodne dreveným plotom postaveným v roku 1931 medzi susediacimi
pozemkami, ktorú ţalovaná uţíva po právnych predchodcoch. Ţalobkyňa netvrdila a v konaní
nepreukazovala oprávnenú drţbu k časti pozemku (parcele č. X.a č. X.) zastavaného stavbou
– na ktorom podľa vyjadrenia ţalovaných je postavený dom súpisné číslo č. X., o ktorom
ţalovaní tvrdia, ţe je ich vlastníctvom a tento od roku 1963 uţívajú. Odvolací súd
neprihliadol na rozhodnú skutočnosť, ktorá v konaní vyšla najavo – t. j. ţe predmetom
vydrţania nie sú plochy zastavané stavbou, o ktorých doposiaľ ani samotná ţalobkyňa
netvrdí, ţe je ich oprávnenou drţiteľkou.
Z uvedeného vyplýva, ţe konanie pred odvolacím súdom je zaťaţené vadou v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. a vadou konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie (§ 243b ods. 2 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a o trovách
dovolacieho konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 16. marca 2011
JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť :
Hrčková Marta