Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)d3a/382042.41c92a.pdf
PDF · 167.07 KB
No categories available
1Cdo/123/2010
Najvyšší súd 1Cdo 123/2010 Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky, v právnej veci žalobcu R. P., bytom v M.,
zastúpeného Mgr. V. N. - T., advokátkou so sídlom v B., proti žalovanej Slovenská
televízia, so sídlom v Bratislave, Mlynská dolina, o ochranu osobnosti a priznanie
nemajetkovej ujmy 16 596,96 € (500 000 Sk), vedenej na Okresnom súde Bratislava
IV pod sp. zn. 23 C 171/2006, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave z 31. marca 2010 sp. zn. 15 Co 481/2008, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z
31. marca 2010 sp. zn. 15 Co 481/2008 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e
Žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava IV dňa 6. septembra 2006
zmenenou 25. marca 2008 (č. l. 123) sa žalobca domáhal, aby žalovanej bola uložená
povinnosť ospravedlniť sa mu v televíznej relácií „Noviny STV“ a „Reportéri“ v znení
uvedenom v žalobe, ďalej aby žalobca na náklady žalovanej poskytol na uverejnenie
ospravedlňujúci text (taktiež v znení uvedenom v žalobe) televíznej relácií „Televízne
noviny“ na TV Markíza, denníkom SME, Nový čas a Pravda, ďalej aby žalovanej bola
uložená povinnosť zaplatiť mu nemajetkovú ujmu v sume 16 596, 96 eur (500 000Sk)
a aby mu žalovaná nahradila aj trov konania. Žalovaná neoprávnene zasiahla do
osobnostných práv tým, že 27. marca 2006 v relácii „Reportéri“ odvysielala reportáž
„Antijastrab“, kde bola skrytou kamerou zachytená a následne bez súhlasu žalobcu
odvysielaná časť reportáže, v ktorej bol zachytený aj žalobca. Predmetná reportáž
bola p. Eugenom Kordom uvedená s nasledovnými slovami: „V nasledujúcich
minútach uvidíte, čo všetko sa so stratenými peňaženkami na policajných staniciach
deje, no a treba povedať, že zo strážcov zákona sa v niektorých prípadoch vykľuli
celkom obyčajní zlodeji.“ Namietal aj ďalšie tvrdenia kde k odvysielanému záznamu
vyjadril advokát tento názor: „No to si myslím, že je ešte vyšší stupeň toho, čo ste mi
ukazovali. Už tu by som skutočne zvažoval to zneužívanie právomoci verejného
činiteľa, lebo on konajúc ako štátny orgán prevzal vec v súlade so zákonom do
úschovy a mal ju vydať niekomu a tomuto oprávnenému ju nevydal...“. Následné
vyjadrenie sa reportéra: „Môžeme povedať, že ju ten policajt ukradol. Podľa toho,
čo sme videli ju prijal a na druhý deň tam nebola...“. Tieto výroky odzneli v reportáži
v ktorej bol žalobca vyobrazený. Reportáž (tak ako bola odvysielaná v televízii)
nezodpovedala celkovému sledu udalostí. Namietal, že výroky žalovaného sú
tvrdeniami nezakladajúcimi sa na pravde a týmto protiprávnym konaním žalovaného
bola žalobcovi spôsobená závažná ujma na jeho právach, chránených zákonom, čo
vyžaduje účinnú právnu ochranu.
Okresný súd Bratislava IV rozsudkom z 25. júna 2008 č. k. 23 C 171/2006 – 152
uložil žalovanej povinnosť na vlastné náklady do 3 dní od právoplatnosti rozsudku
uverejniť v najbližšom vysielaní televíznej relácie „Reportéri“ ospravedlnenie
v žalobcom požadovanom znení. Súčasne uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
nemajetkovú ujmu vo výške 16 596,96 € (500 000 Sk), v lehote do 3 dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Žalovanému uložil
povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania. V odôvodnení rozsudku uviedol, že
odvysielaním spornej reportáže uvedenej slovami: “V nasledujúcich minútach uvidíte,
čo všetko sa so stratenými peňaženkami na policajných staniciach deje, no a treba
povedať, že zo strážcov zákona sa v niektorých prípadoch vykľuli celkom obyčajní
zlodeji“, a následným vyobrazením žalobcu bez jeho privolenia, v zábere dostatočne
dlhom na jednoznačnú identifikáciu jeho osoby s nasledovným komentárom: „Môžeme
povedať, že ju ten policajt ukradol. Podľa toho, čo sme videli ju prijal a na druhý deň
tam nebola“, došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu, reportáž
nesporne vyvolala presvedčenie, že peňaženku „ukradol“ práve on. Vzhľadom na
uvedené mal súd prvého stupňa za to, že primeraným zadosťučinením je
ospravedlnenie. Čo sa týka náhrady nemajetkovej ujmy, predpoklady na priznanie
tejto náhrady mal súd prvého stupňa za naplnené, lebo došlo k zásahu do
osobnostných práv v takej miere, že poskytnuté zadosťučinenie sa nezdá postačujúce;
bola v značnej miere znížená dôstojnosť žalobcu (ako fyzickej osoby)a tiež aj jeho
vážnosť v spoločnosti. Súd prvého stupňa ustálil, že k zásahu do ochrany osobnosti
došlo prostredníctvom celoštátnej, verejnoprávnej televízie a z toho dôvodu tento
zásah mal najširšiu možnú publicitu a už len táto samotná skutočnosť v zásade vytvára
priestor pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy. Z vykonaného dokazovania mal súd
prvého stupňa za preukázané, že neoprávnený zásah do práv žalobcu vyvolal uňho
závažné nepriaznivé následky a to predovšetkým v jeho profesnej oblasti, kedy žalobca
vykonával, aj vykonáva funkciu verejného činiteľa, ako aj v súkromnej oblasti a preto
priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 16 596,96 € (500 000 Sk) považoval za
primerané.
Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 31. marca 2010
sp. zn. 15 Co 481/2008 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil tak, že
návrh zamietol. Odporcovi náhradu trov prvostupňového ani odvolacieho konania
nepriznal. Po oboznámení sa s obsahom spisu, i s vykonaným dokazovaním dospel
k záveru, že obsah odvysielanej relácie nebol neoprávneným zásahom do právom
chránených záujmov žalobcu a bol v tolerancii zákonom akceptovateľnej a nebol
spôsobilý porušiť a ani len ohroziť obsahovou formou (prípadne cieľom) osobnosť
žalobcu, ktorý bol navyše v čase vysielania reportáže osobou verejného záujmu,
pričom takéto osoby verejného záujmu sú oprávnene vystavené zvýšenej pozornosti
médií a musia znášať širšiu informovanosť verejnosti. Žalobca nepreukázal predmetný
zásah do svojej osobnosti, ktorej ochrany sa návrhom domáha. K prvej vete
odvysielanej v reportáži: „No a treba povedať, že zo strážcov zákona sa v niektorých
prípadoch vykľuli celkom obyčajní zlodeji“ odvolací súd uviedol, že neodznela pri
mene ani obraze žalobcu a týkala sa viacerých oddelení policajného zboru. Z tohto
samotného faktu, nie je možné v usudzovať, že sa predmetné vyjadrenie týka žalobcu.
K druhej vete: „Môžeme povedať, že ju ten policajt ukradol? Podľa toho, čo sme videli
ju prijal a na druhý deň tam nebola“ odvolací súd konštatoval, že po oboznámení sa
so spornou nahrávkou predmetnej reportáže dospel k názoru, že nešlo o konštatovanie,
ale o otázku reportéra na hovorcu prezídia policajného zboru, nakoľko na uvedenú
otázku bezprostredne nadväzovala odpoveď hovorcu prezídia policajného zboru.
V prípade, že by išlo o konštatovanie, teda vetu oznamovaciu nie opytovaciu, bolo by
len veľmi nelogické, keby na konštatovanie následne odpovedal bezprostredne hovorca
prezídia policajného zboru tým spôsobom, akým reagoval. Žalobca však v petite
žaloby žiadal jednoznačne ospravedlnenie za vetu „môžeme povedať, že ju ten policajt
ukradol“. Keďže v odvysielanej reportáži predmetná veta neodznela, ako veta
oznamovacia, ale ako veta opytovacia, už aj z tohto dôvodu nebolo možné v tejto časti
žalobe žalobcu vyhovieť. K tretej vete: „podľa toho, čo sme videli ju prijal a na druhý
deň tam nebola“ odvolací súd uviedol, že žalovaný pri odvysielaní tejto vety neuviedol
meno ani priezvisko žalobcu a odvysielané zábery neboli osobnej povahy. Nestotožnil
sa s názorom žalobcu, že bežný divák pri sledovaní predmetnej reportáže v tomto bode
musel nadobudnúť jednoznačný dojem, že predmetnú peňaženku na policajnom
oddelení prijal žalobca, a že žalobca si ju mal aj ponechať. Ako uvádza v odôvodnení
rozhodnutia, odvolací súd po oboznámení sa s predmetnou reportážou dospel
k záveru, že na dotknutom OOPZ predmetnú peňaženku od nálezcu jednoznačne prijal
niekto iný, ako ten, ktorý ju mal na nasledujúci deň majiteľovi (ktorý sa dostavil na
OOPZ) vrátiť. Už pri vizuálnom náhľade sa jedná o dve úplne odlišné postavy
príslušníkov policajného zboru. V súvislosti so žiadosťou o priznanie nemajetkovej
ujmy, odvolací súd uviedol, že ak nedošlo k zásahu do práva žalobcu, do jeho
občianskej cti a dôstojnosti, nemá nárok na priznanie nemajetkovej ujmy.
Uvedený rozsudok odvolacieho súdu napadol dovolaním žalovaný. Navrhol, aby
dovolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že uloží žalovanému uverejniť
v televíznej relácii „Reportéri“ v jej najbližšom vydaní po právoplatnosti rozsudku
ospravedlnenie v žalobcom požadovanom znení, súčasne uloží žalovanému povinnosť
žalobcovi zaplatiť sumu 16 596,96 € z titulu náhrady nemajetkovej ujmy, a to do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku a taktiež povinnosť nahradiť mu trovy konania.
Prípustnosť dovolania vyvodil z ustanovenia § 238 ods. 1 O. s. p. podľa ktorého
dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdku, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie žalovaný odôvodnil tým, že
konanie v tejto právnej veci je postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, ako aj z dôvodu, že toto rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení. Nesúhlasil s právnym záverom odvolacieho súdu, že predmetná
reportáž nebola spôsobilá zasiahnuť do jeho osobnostných práv. Namietal, že odvolací
súd sa v rozpore so súdnou praxou priklonil k ochrane práv žalovaného na slobodu
prejavu, a to na úkor osobnostných práv žalobcu. Zdôraznil, že predmetnú reláciu je
potrebné vnímať komplexne, ako celok, vo všetkých jej vzájomných súvislostiach, nie je
preto možné usudzovať, že namietané vyjadrenia sa netýkajú žalobcu. Hodnotiace
úsudky vyslovené redaktorom neboli vecné, konkrétne, ani primerané. Odvolací súd
v rozpore s § 213 ods. 3 O. s. p. vychádzal z iného skutkového stavu ako súd prvého
stupňa bez toho, aby boli prípadne zopakované dôkazy, na ktorých založil svoje
zistenia prvostupňový súd. Dovolaním napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre
nedostatok a nezrozumiteľnosť dôvodov, pretože z jeho odôvodnenia nie je zrejmé, ako
odvolací súd vyhodnotil dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa, resp. ako sa
s týmito dôkazmi o skutkovom stave daného prípadu vysporiadal. Uvedené malo podľa
tvrdení žalobcu za následok, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V doplnení dovolania zo dňa 12. júla 2010
žalobca uviedol, že aj keď bol v čase vysielania reportáže osobou verejného záujmu,
samotná táto skutočnosť ho nevylučuje z uplatnenia občianskoprávnej ochrany
osobnosti, keďže predmetnou reportážou došlo k hrubému zásahu do jeho
osobnostných práv.
Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie žalobcu ako nedôvodné
zamietnuť. Nestotožnil sa s názorom žalobcu, že odvolací súd vychádzal z iného
skutkového základu ako prvostupňový súd. Za nedôvodný považoval aj jeho názor, že
v konaní došlo k tzv. inej procesnej vade a že napadnutý rozsudok spočíva na
nesprávnom právnom posúdení.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po
zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený
advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto
opravným prostriedkom (§ 238 ods. l O. s. p.) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu v
rozsahu podľa § 242 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O. s. p.) dospel k záveru, že ho treba zrušiť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa ( § 236 ods. 1 O. s. p. ). Keďže v predmetnej veci odvolací súd
rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil, dovolanie proti tomuto
zmeňujúcemu rozsudku je prípustné v zmysel ustanovenia § 238 ods. 1 O. s. p.
V zmysle ustanovenia § 220 odvolací súd zmení rozhodnutie súdu prvého
stupňa, ak nie sú splnené podmienky ani na potvrdenie ( § 219 O. s. p. ), ani na jeho
AK odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu
opakuje sám ( § 213 ods. 3 O. s. p. ).
Z uvedených zákonných ustanovení vyplýva, že predpokladom toho, aby
odvolací súd mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa je, záver
odvolacieho súdu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a (na nich založených) právnym záverom.
V takomto prípade je nevyhnutné zopakovať dokazovanie v potrebnom rozsahu.
Podmienkou zmeny rozhodnutia súdu prvého stupňa je teda skutočnosť, že odvolací
súd opakuje v potrebnom rozsahu dokazovanie na základe ktorého dospeje
k skutkovému stavu, ktorá je odlišný od skutkového stavu zisteného prvostupňovým
súdom, tvoriaceho podklad pre rozhodnutie v danej veci.
Dovolací súd z obsahu spisu zistil, že odvolací súd z dokazovania vykonaného
súdom prvého stupňa vyvodil odlišné skutkové zistenia a na ich základe aj právne
závery, ako súd prvého stupňa bez toho, aby vo veci vykonal potrebné dokazovanie
( zopakovanie alebo doplnenie).
Ak sa chcel odvolací súd odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa,
mal si na základe bezprostredne pred ním vykonaných dôkazov (v zmysle ustanovenia
§ 213 ods. 3 O. s. p.) sám zadovážiť rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie
dôkazov v zmysle § 132 O. s. p. Len takýto postup je v súlade so zásadou priamosti
a ústnosti civilného procesu, ktoré zostali zachované aj po účinnosti novely
Občianskeho súdneho poriadku vykonané zákonom č. 273/2007 Z. z. vrátane novely
uskutočnenej zákonom č. 384/2008 Z. z. Je neprípustné, aby odvolací súd k svojím
odlišným skutkovým zisteniam vedúcim k záveru o nedôvodnosti žaloby , dospel len na
základe prehodnotenia dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa.
Odvolací súd podľa týchto ustanovení a zásad riadne v danej veci
nepostupoval. Vo svojom zmeňujúcom rozhodnutí vychádzal z dôkazov vykonaných
súdom prvého stupňa, na základe ktorých ale dospel k iným skutkovým zisteniam,
z ktorých vyvodil iný právny záver bez toho, aby doplnil dokazovanie vykonané súdom
prvého stupňa.
Zatiaľ čo súd prvého stupňa považoval odvysielanie reportáže „Antijastrab“
(v rámci relácie „Reportéry“) za neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu,
následkom ktorého bola znížená jeho vážnosť a dôstojnosť v spoločnosti (najmä
v práci a rodinnom živote), a to do takej miery, že nepostačovalo iba žalobcom
požadované ospravedlnenie a zakladalo mu nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch , odvolací súd (po prehodnotení dokazovania) dospel k záveru, že žalobca
neutrpel žiadnu ujmu, teda nevznikol mu žiadny nárok vyplývajúci z právnej úpravy
ochrany osobnostných práv v zmysle ustanovení § 11 a nasl Obč. zák.; to ho viedlo
k zmene rozsudku súdu prvého stupňa a zamietnutiu žaloby. Odvolací súd takto
rozhodol (ako je zrejmé zo spisu) potom, čo v zápisnici o odvolacom pojednávaní
konštatoval, že oboznámil priebeh doterajšieho dokazovania, zástupkyňa žalobcu (a
v podstate aj žalobca) sa pridržiavali svojich doterajších prednesov. Nič viac, žiadne
ďalšie dokazovania, ani jeho opakovanie odvolací súd neuskutočnil.
Za týchto okolností možno vyvodiť záver, že odvolací súd si pre svoj odlišný
skutkový záver týkajúci sa spôsobilosti zásahu ohroziť, resp. narušiť osobnostné
práva navrhovateľa, ale aj ohľadne rozsahu skutočne spôsobených následkov
vyvolaných odvysielaním uvedenej relácie (a tým aj dôvodnosti žaloby ) nezadovážil
rovnocenný podklad, ako súd prvého stupňa dokazovania nezopakoval, ani ho
nedoplnil dokazovanie v náležitom rozsahu, t. j. na zistenie okolností potrebných pre
jednoznačný záver o dôvodnosti žaloby v každej jej časti.
Keďže odvolací súd v predmetnej veci nemal rovnocenný podklad pre odlišné
hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O. s. p. , jeho skutkové zistenia a na ne
nadväzujúce právne závery týkajúce sa nespôsobilosti predmetného zásahu ohroziť,
prípadne porušiť osobnostné práva žalobcu, sú (prinajmenšom) predčasné.
Z uvedeného vyplýva, že konanie odvolacieho súdu je postihnuté vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. ). Na
takúto vadu bol dovolací súd povinný prihliadnuť a to aj vtedy keby nebola uplatnená
ako dôvod prípustného dovolania ( § 242 ods. 1 druhá veta O. s. p. ).
Hoci dovolaciemu súdu neprislúcha v súčasnom štádiu konania oprávnenie na
ich hodnotenie, vo všeobecnosti možno uviesť, že ak k neoprávnenému zásahu do
osobnostných práv fyzickej osoby dôjde televíznym vysielaním, vo všeobecnosti treba
vždy vychádzať z toho, že mal širokú publicitu (R 45/2000). Vychádzajúc z tejto
publicity pri súčasnom splnení podmienky nepravdivosti odvysielaných informácií
ohľadne žalobcu, treba vyvodiť, že ide o taký zásah do osobnostných práv fyzickej
osoby, ktorý jej zakladá nárok domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Treba tiež zohľadniť aj ďalšiu judikatúru Najvyššieho súdu SR (napr. R 53/2010,
rozhodnutie 3 Cdo 137/2008, 3 Cdo 61/2000 a ďalšie).
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci
samej ako aj v nadväzujúcom výroku o trovách konania zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie ( § 243b ods. 2, O. s. p. ).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania ( § 243d ods. 1 O. s. p. ).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. apríla 2011
JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť:
Hrčková Marta