Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Sžp/1/2010

Najvyšší súd Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a členov senátu JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD. a JUDr. Jozefa

Milučkého, v právnej veci navrhovateľa: P. S. H., zastúpeného advokátom JUDr. V. P., proti

odporcovi: Krajský úrad životného prostredia v Žiline, vo veci opravného prostriedku

navrhovateľa proti rozhodnutiu odporcu č. 2009/00154-12/Kr zo dňa 27. mája 2009,

o odvolaní odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č.k. -46 zo dňa 8.

februára 2010, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline

č.k. -46 zo dňa 8. februára 2010 p o t v r d z u j e.

Odporca je povinný nahradiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania na účet

právneho zástupcu vo výške 127,44 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

O d ô v o d n e n i e

Napadnutým rozsudkom č.k. -46 zo dňa 8. februára 2010 Krajský súd

v Žiline zrušil rozhodnutie odporcu č. 2009/00154-12/Kr zo dňa 27. mája 2009 podľa

ustanovenia a a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uvedeným

rozhodnutím odporca podľa o ochrane prírody

a krajiny v platnom znení (ďalej len „) rozhodol o zániku nároku

náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania v ochranných lesoch v jednotkách

priestorového rozdelenia lesa (ďalej len „JPRL“) č. 127A a 127B, ktoré sa nachádzajú

na lesnom hospodárskom celku P., lesný užívateľský celok P. S. H., platný Lesný

hospodársky plán na roky 1996 – 2005 na území prírodnej rezervácie P. s piatym stupňom

územnej ochrany nachádzajúceho sa v Národnom parku Malá Fatra s druhým stupňom

územnej ochrany vo vzťahu k pozemkom kat. úz. Z., na lesnom pozemku CKN č. X. časť

prekryté parcelami registra EKN X., časť podľa výpisu LV č. X. a č. X. Správa katastra D..

Krajský súd v odôvodnení rozsudku poukázal na znenie ustanovenia § 61 ods.1, § 61

ods. 8 písm. i) zákona , ustanovenie vyhlášky č. MP SR

o hospodárskej úprave lesov a .

Podľa názoru krajského súdu, vysloveného v odôvodnení napadnutého rozsudku,

z vykonaného dokazovania a obsahu spisu mal jednoznačne preukázané, že ochranné lesy

nachádzajúce sa v jednotkách priestorového rozdelenia lesa JPRL č. 127A a 127B, ktoré sa

nachádzajú v Lesnom hospodárskom celku P., sa nachádzajú na území prírodnej rezervácie P.

s piatym stupňom ochrany, ktorá je začlenená a rozprestiera sa v ochrannom pásme

Národného parku Malá Fatra. Náhrada, ktorú si uplatnil navrhovateľ za obmedzenie bežného

obhospodarovania sa týka ochranných lesov, ktoré sú súčasťou Národného parku Malá Fatra.

Poukázal na znenie ustanovenia , podľa

ktorého za chránené územia možno vyhlásiť aj národný park. V konaní nebolo sporným,

že chráneným územím je Národný park Malá Fatra, do ktorej spadá prírodná rezervácia P.,

pričom aj s poukazom na aj prírodná rezervácia

upravená v § 22 citovanej normy, môže byť vyhlásená za chránené územie. V konaní nebolo

sporným, že lesné porasty, ktoré boli začlenené v JPRL 127A a 127B sa nachádzajú

v prírodnej rezervácii P., ktoré podlieha piatemu stupňu ochrany, a ktorá bola vyhlásená

v roku 1980 za prírodnú rezerváciu s piatym stupňom ochrany a je zaradená v zozname

chránených území Národného parku Malá Fatra.

Krajský súd je toho názoru, že zákonodarca v ustanovení § 61 ods. 8 písm. i/ zákona

č. stanovil, kedy nárok na náhradu podľa

zaniká, okrem iného ak sa náhrada uplatňuje v ochranných lesoch a v lesoch osobitného

určenia s výnimkou lesov v chránených územiach a iných častí lesov významných z hľadiska

ochrany prírody. Nárok na náhradu zaniká teda v prípade, ak sa uplatňuje v ochranných

lesoch alebo lesoch osobitného určenia, pokiaľ by tieto ochranné lesy a lesy osobitného

určenia neboli začlenené, alebo neboli súčasťou lesov v chránených územiach a iných

častiach lesov významných z hľadiska ochrany prírody. Z gramatického výkladu citovaného

ustanovenia nie je zrejmé, že by začlenenie lesov do chránených území a iných častí lesov

významných z hľadiska ochrany prírody by sa vzťahovalo len k lesom osobitného určenia

a nie aj k ochranným lesom. Jednoznačne z ustanovenia vyplýva, že výnimka lesov

v chránených územiach a iných častí lesov významných z hľadiska ochrany prírody sa

vzťahuje tak k ochranným lesom ako aj k lesom osobitného určenia. Podľa názoru krajského

súdu ochranné lesy alebo lesy osobitného určenia, pokiaľ by neboli začlenené a neboli

súčasťou chránených území a iných častí lesov významných z hľadiska ochrany prírody,

tak by nárok nezanikol v prípade, ak orgán ochrany prírody vydal rozhodnutie o nevydaní

súhlasu, nepovolení výnimky alebo rozhodnutie s určenými obmedzujúcimi podmienkami

a tým obmedzil postup vlastníka pozemku podľa osobitných predpisov pri odstraňovaní

následkov mimoriadnych okolností a nepredvídateľných škôd v lesoch.

Súd dospel k záveru, že zákonodarca mal v úmysle poskytnúť náhradu za obmedzenie

bežného hospodárenia predovšetkým tým typom chránených lesov a lesov osobitného určenia,

ktoré sú súčasťou chránených území a iných častí lesov významných z hľadiska ochrany

prírody a to z toho dôvodu, že už samotným začlenením týchto lesov do týchto chránených

území a iných častí významných z hľadiska ochrany prírody zo zákona sú v týchto lesoch

podľa príslušného stupňa ochrany určené obmedzujúce opatrenia.

Krajský súd zrušil rozhodnutie i z toho dôvodu, že z odôvodnenia preskúmavaného

rozhodnutia nie sú zrejmé konkrétne dôvody, pre ktoré správny orgán tak rozhodol.

Odôvodnenie správneho orgánu je síce rozsiahle, ale podľa názoru krajského súdu

nadbytočné, jeho obsahom je iba opis korešpondencie navrhovateľa so správnym orgánom,

súčasťou je aj citácia právnych noriem, avšak konkrétna úvaha správneho orgánu a výklad

§ 61 ods. 8 písm. i) zákona v odôvodnení napadnutého rozhodnutia absentuje.

Proti rozsudku Krajského súdu v Žiline podal odporca včas odvolanie a žiadal,

aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že rozhodnutie odporcu ako vecne správne

potvrdí, resp. aby zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odporca je toho názoru, že rozsudok krajského súdu vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci ako i z dôvodu, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel

k nesprávnym skutkovým zisteniam. Podľa výrokovej časti rozsudku krajského súdu

rozhodnutie odporcu bolo zrušené podľa , avšak výrok rozhodnutia

prvostupňového súdu nekorešponduje s odôvodnením rozhodnutia, podľa ktorého súd dospel

k záveru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné zrušiť z dôvodov podľa 250j ods. 2

písm. a) a d) - a) rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho

posúdenia veci, d) rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatočné odôvodnenie.

Odporca namietol právne posúdenie ustanovenia § 61 ods. 8 písm. i) zákona

č. krajským súdom ako i odôvodnenie právneho názoru spojením

„z gramatického výkladu tohto ustanovenia vyplýva“, pričom podľa názoru odporcu

gramatický výklad, na ktorý sa prvostupňový súd odvoláva sa v odôvodnení rozsudku

nenachádza.

Odporca v odvolaní ďalej uviedol, že súčasťou ustanovenia § 61 ods. 8 písm. i) zákona

č. sú odkazy na osobitné predpisy, ktoré prvostupňový súd v odôvodnení

svojho rozsudku opomenul, a ktoré by mali byť brané na zreteľ aj v rámci gramatického

výkladu, nakoľko umožňujú náležitú analýzu použitých slovných spojení resp. pojmov,

a to aj napriek tomu, že v súčasnosti sú už neplatné a nahradené novou úpravou. Pri pojme

„ochranné lesy“ je uvedený odkaz na ustanovenia o lesoch,

pri pojme „lesy osobitného určenia“ odkaz na osobitný predpis absentuje. Je teda zrejmé,

že zákonodarca nepokladá použité slovné spojenie resp. označenie „ochranné lesy“ a „lesy

osobitného určenia“ za rovnocenné pojmy, keďže pojem „lesy osobitného určenia“

nevymedzuje odkazom na ustanovenie o lesoch.

Odporca poukazuje na to, že nie je zrejmé, aké prípady mal krajský súd na mysli

v súvislosti s vydaním rozhodnutia o nevydaní súhlasu, nepovolení výnimky alebo

rozhodnutia s určenými obmedzujúcimi podmienkami v ochranných lesoch alebo lesoch

osobitného určenia, ktoré sú súčasťou častí lesov nevýznamných z hľadiska ochrany prírody.

Podľa názoru odporcu veta v ustanovení

umiestnená za bodkočiarkou – „nárok nezaniká.....“ potvrdzuje skutočnosť, že uplatnenie

náhrady škody podľa časti ustanovenia je zužujúce len na lesy osobitného určenia, ktorými

súd lesy v chránených územiach a iné časti lesov významné z hľadiska ochrany prírody.

Ďalej uviedol, že z výroku napadnutého rozhodnutia odporcu je zrejmé, že žiadateľovi

nebol priznaný nárok na náhradu za obmedzenie bežného obhospodarovania lesných

pozemkov z dôvodu zániku jeho nároku podľa ustanovenia § 61 ods.2 psím. b) zákona –

odporca mal zrejme na mysli ustanovenia .

Napadnuté rozhodnutie je odôvodnené v súlade s ustanovením § 47 ods.3 správneho

poriadku. Skutočnosť, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia neobsahuje podrobný právny

výklad predmetného ustanovenia zákona nespôsobuje jeho nejasnosť alebo nezrozumiteľnosť,

ktorá by mohla mať za následok jeho zrušenie.

Vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 16. apríla 2010 navrhovateľ

uviedol, že napadnutý rozsudok Krajského súdu v Žiline navrhuje potvrdiť ako vecne

správny.

Zopakoval tvrdenia z opravného prostriedku proti rozhodnutiu odporcu.

Uviedol, že znenie ustanovenia

je z gramatického výkladu jednoznačné, pričom treba zdôrazniť, že sú v ňom riešené

dve situácie, z čoho vyplýva, že zákonodarca ich oddelil bodkočiarkou. Situáciu, ktorá

je predmetom tohto konania rieši znenie § 61 ods. 8 písm. i) pred bodkočiarkou: ak sa náhrada

uplatňuje v ochranných lesoch (93a) a v lesoch osobitného určenia s výnimkou lesov

v chránených územiach a iných častí lesov významných z hľadiska ochrany prírody. Z tohto

znenia jednoznačne vyplýva, že tak ochranné lesy ako aj lesy osobitného určenia,

ak sa nachádzajú v chránených územiach tak spadajú pod nárok na náhradu za obmedzenie

bežného obhospodarovania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku) preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo

v rozsahu dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá

bez nariadenia pojednávania podľa a

v spojení s veta prvá Občianskeho súdneho

poriadku s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní

vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

www.nsud.sk a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok bol verejne

vyhlásený dňa 27. apríla 2011 ( a v spojení

s veta prvá ).

Predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo zrušené

rozhodnutie č. 2009/00124-12/Kr zo dňa 27.mája 2009 a vec bola vrátená odporcovi na ďalšie

konanie.

Odporca preskúmavaným rozhodnutím podľa

o štátnej správe starostlivosti o životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov,

a na základe žiadosti navrhovateľa: P.

S. H., vo veci úhrady náhrady za bežné obhospodarovanie na lesných pozemkoch žiadateľa,

v súlade s o správnom konaní v znení neskorších predpisov a

podľa rozhodol o zániku nároku náhrady za

obmedzenie bežného obhospodarovania v ochranných lesoch, v jednotkách priestorového

rozdelenia lesa č. 127A a 127B, ktoré sa nachádzajú na lesnom hospodárskom celku P., lesný

užívateľský celok P. S. H., platnosť LHP 1996-2005, na území prírodnej rezervácie P.

s piatym stupňom územnej ochrany podľa zákona, ktorá sa rozprestiera v ochrannom pásme

Národného parku Malá Fatra s druhým stupňom územnej ochrany podľa zákona a ktoré sa

nachádzajú v katastrálnom území Z., na lesnom pozemku registra C-KN č. X. časť, prekryté

parcelami E-KN č. X., podľa výpisu z listu vlastníctva č. X. a č. X. vystaveným Katastrálnym

úradom v Žiline, Správa katastra Dolný Kubín dňa 19.12.2008, ktoré sú v spoluvlastníctve

členov pozemkového spoločenstva s právnou subjektivitou.

Ako vyplynulo z odôvodnenia rozhodnutia odporcu podľa rozhodnutia Krajského

lesného úradu v Žiline č.j. 2006/01213/SCH zo dňa 25. septembra 2006 vo výroku

rozhodnutia „časť II. Podľa zákona číslo v znení neskorších

predpisov vyhlasuje JPRL...127AO, 127BO......za lesy ochranné v zmysle § 2 ods.1 písm. b)

vyhlášky MP SR č. o hospodárskej úprave lesov v znení neskorších predpisov“.

V zmysle vyhlášky MP SR č. jedná sa o vysokohorské lesy

pod hornou hranicou stromovej vegetácie, ktoré plnia funkciu ochrany nižšie položených

lesov a pozemkov, lesy na exponovaných stanovištiach, spravidla na horských hrebeňoch,

pod silným nepriaznivým klimatickým vplyvom a lesy znižujúce nebezpečenstvo vzniku

lavín.

Podľa názoru odporcu s poukazom na znenie ustanovenia § 61 ods. 8 písm. i) zákona

č. (Poslanecká novela

účinná od 1.júla 2004, ktorá rozšírila okruh prípadov zániku nároku na náhradu

za obmedzenie bežného obhospodarovania pozemkov) pokiaľ si vlastník pozemkov

v chránenom území po 1.júli 2004 uplatnil na príslušnom orgáne ochrany prírody nárok

na náhradu za obmedzenie bežného obhospodarovania pozemkov v súvislosti s obmedzením

výkonu obnovenej ťažby v ochranných lesoch, náhradu nie je možné priznať z dôvodu zániku

nároku podľa bez ohľadu na skutočnosť, z akého

dôvodu bolo bežné obhospodarovanie na dotknutých pozemkoch obmedzené.

V predmetnej veci odporca namietal nesprávny výklad ustanovenia § 61 ods. 8

písm. i) zákona č. 5432002 Z.z. krajským súdom.

Podľa ak Najvyšší súd SR rozhoduje ako odvolací súd

v obdobnej veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže

v odôvodnení poukázať už len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení

uvedie. Uvedené ustanovenie vyjadruje zásadu rozhodovať v obdobných veciach rovnako,

ktorá úzko súvisí s princípom právnej istoty.

Na základe citovaného ustanovenia Najvyšší súd Slovenskej

republiky odkazuje na svoj rozsudok zo dňa 30. marca 2011, sp.zn. , ktorého

odôvodnenie ďalej v príslušnom rozsahu uvádza.

Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu

predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie

žalovaného správneho orgánu a konanie mu predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd

prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v opravnom prostriedku

navrhovateľa, a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť

napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.

Odvolací súd dáva do pozornosti, že predmetom preskúmavacieho konania v danej

veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho orgánu, ktorým rozhodnutím správny

orgán rozhodoval o úhrade náhrady za obmedzenie bežného hospodárenia v ochranných

lesoch nachádzajúcich sa v chránených územiach a v iných častiach lesov významných

z hľadiska ochrany prírody podľa .

Medzi účastníkmi preskúmavacieho konania v tomto štádiu konania ostala

predovšetkým sporná aplikácia ustanovenia ,

o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “), z ktorých dôvodov odvolací súd zameral svoju pozornosť najmä na výklad

uvedenej právnej normy a na jej aplikáciu na uplatnený nárok navrhovateľa.

Podľa , , , , účinného ku dňu

30.4.2010 vlastník pozemku je povinný strpieť obmedzenia a opatrenia vyplývajúce

zo zákazov a iných podmienok ochrany prírody a krajiny ustanovených týmto zákonom

alebo na jeho základe. Ak dochádza v dôsledku týchto obmedzení a opatrení

k obmedzeniu bežného obhospodarovania pozemkov, patrí mu náhrada vo výške

zodpovedajúcej tomuto obmedzeniu bežného obhospodarovania; to neplatí pre vlastníka

súkromného chráneného územia a jeho ochranného pásma, ak sa obmedzenie týka

bežného obhospodarovania v tomto území a na pozemkoch vo vlastníctve štátu.

Bežným obhospodarovaním sa rozumie: a) využívanie poľnohospodárskeho

pozemku v súlade s osobitným predpisom, (§ 2 zákona Slovenskej národnej rady

č. v znení ), b) hospodárenie na lesnom pozemku,

( v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. ), ktoré zodpovedá návrhu hospodárskych opatrení pre jednotky

priestorového rozdelenia lesa (§ 3, 4 a 12 vyhlášky Ministerstva pôdohospodárstva

Slovenskej republiky č. ) bez obmedzujúcich požiadaviek orgánov ochrany

prírody vyplývajúcich zo zákazov a iných podmienok ochrany prírody, ustanovených týmto

zákonom alebo na jeho základe; bežným obhospodarovaním sa tiež rozumie postup

podľa osobitných predpisov pri odstraňovaní následkov mimoriadnych okolností

a nepredvídaných škôd v lesoch, (§ 21 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady

č. o hospodárení v lesoch a štátnej správe lesného hospodárstva v znení

neskorších predpisov; § 3 ods. 1 vyhlášky Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej

republiky č. o vyznačovaní a evidencii ťažby dreva), c) hospodárenie

na inom pozemku, ako je uvedené v písmenách a) a b), ktoré je v súlade s podmienkami

určenými v povolení činnosti podľa osobitných predpisov, (Napríklad § 13, 32, 33, 39, 39b,

39c a 40 v znení neskorších predpisov, až 28 zákona

č. v znení neskorších predpisov, zákona Slovenskej národnej rady

č. v znení , a 12 zákona

č. v znení neskorších predpisov, a 8 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. , , ,

o vnútrozemskej plavbe a o zmene a doplnení niektorých

zákonov, , ), najmä v rozhodnutí

o využívaní územia, v rozhodnutí o určení ochranného pásma, v rozhodnutí o určení

chráneného územia.

Osobou oprávnenou na uplatnenie nároku podľa odseku 1 je vlastník pozemku,

ktorého bežné obhospodarovanie bolo obmedzené; ak je vlastníkom pozemku štát,

je touto osobou správca. Ak je pozemok v podielovom spoluvlastníctve, osobou oprávnenou

na uplatnenie nároku je zástupca určený spoluvlastníkmi.

Nárok na náhradu podľa odseku 1 zaniká, ak sa náhrada uplatňuje v ochranných

lesoch ( ) a v lesoch osobitného určenia s výnimkou lesov

v chránených územiach a iných častí lesov významných z hľadiska ochrany prírody; (§ 2

ods. 3 písm. e/ vyhlášky Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky č. )

nárok nezaniká v prípade, ak orgán ochrany prírody vydá rozhodnutie o nevydaní súhlasu,

nepovolení výnimky alebo rozhodnutie s určenými obmedzujúcimi podmienkami a tým

obmedzí postup vlastníka pozemku podľa osobitných predpisov pri odstraňovaní následkov

mimoriadnych okolností a nepredvídateľných škôd v lesoch (§ 22 ods. 2 písm. c/ zákona

č. ).

O nároku na náhradu podľa odseku 1 a o zániku tohto nároku podľa odseku 8

písm. b) až i) rozhoduje povinný orgán. O opravnom prostriedku proti rozhodnutiu

o nároku na náhradu podľa odseku 1 rozhoduje súd.

Odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa nesúhlasí s právnym záverom žalovaného

správneho orgánu, na základe ktorého navrhovateľovi ako žiadateľovi nepriznal úhradu

náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania z dôvodu zániku jeho nároku podľa § 61

ods. 8 písm. i/ .

Z právnej normy ustanovenej v vyplýva povinnosť

vlastníka pozemku strpieť obmedzenia a opatrenia vyplývajúce zo zákonov a iných podmienok

ochrany prírody a krajiny ustanovených týmto zákonom alebo na jeho základe. Čo sa rozumie

pod bežným obhospodarovaním zákonodarca ustanovuje v právnej norme § 61 ods. 2 písm. a/

až c/ uvedeného zákona. Kto je oprávnenou osobou na uplatnenie nároku a podmienky

uplatnenia nároku podľa § 61 ods. 1 zákonodarca ustanovuje v ods. 4, 5 a 7 § 61. V právnej

norme ustanovenej v § 61 ods. 8 zákonodarca taxatívnym spôsobom ustanovuje právne

skutočnosti, za splnenia ktorých dochádza k zániku nároku na náhradu za obmedzenie

bežného obhospodarovania.

Zo zákonného znenia obsahu právnej normy ustanovenej v § 61 ods. 1 písm. i/

vyplýva: „Nárok na náhradu podľa odseku 1 zaniká, ak sa náhrada uplatňuje

v ochranných lesoch ( ) a v lesoch osobitného určenia

s výnimkou lesov v chránených územiach a iných častí lesov významných z hľadiska

ochrany prírody; (§ 2 ods. 3 písm. e/ vyhlášky Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej

republiky č. ) nárok nezaniká v prípade, ak orgán ochrany prírody vydá

rozhodnutie o nevydaní súhlasu, nepovolení výnimky alebo rozhodnutie s určenými

obmedzujúcimi podmienkami a tým obmedzí postup vlastníka pozemku podľa osobitných

predpisov pri odstraňovaní následkov mimoriadnych okolností a nepredvídateľných škôd

v lesoch ( ).“

novelizoval v bode 11. tak, že v

ods. 8 sa doplnili písmená f) až i), pričom podľa písm. i/ ak sa náhrada uplatňuje

v ochranných lesoch“ ( ) a v lesoch osobitného určenia s výnimkou

lesov v chránených územiach a iných častí lesov významných z hľadiska ochrany prírody

112Sžp/1/2010

(§ 2 ods. 3 písm. e/ vyhlášky Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky

č. ".), s účinnosťou od 1.7.2004.

v čl. XVII novelizoval v bode 10. tak,

že v § 61 ods. 8 písm. i) sa na konci vety bodka nahradila bodkočiarkou a pripojili sa tieto

slová: „nárok nezaniká v prípade, ak orgán ochrany prírody vydá rozhodnutie o nevydaní

súhlasu, nepovolení výnimky alebo rozhodnutie s určenými obmedzujúcimi podmienkami

a tým obmedzí postup vlastníka pozemku podľa osobitných predpisov pri odstraňovaní

následkov mimoriadnych okolností a nepredvídateľných škôd v lesoch (§ 22 ods. 2 písm. c/

“), s účinnosťou od 1.11.2005.

Zo skutkových okolností v danej veci vyplýva, že pre posúdenie nároku navrhovateľa

tvoriaceho aj predmet súdneho prieskumu, je rozhodujúca aplikácia uvedenej právnej normy

v znení pred bodkočiarkou, ktorá právna úprava bola ustanovená novelou zákona

č. a v podstate v neznemenej forme je účinná

od 1.7.2004 doposiaľ.

Predpokladom správnej aplikácie uvedenej právnej úpravy je jej výklad nielen

z gramatického hľadiska, ale súčasne a to predovšetkým z hľadiska účelu zákona o ochrane

prírody, ktorým zákonodarca sledoval naplnenie cieľa touto právnou úpravou, pričom treba

vychádzať z koncepcie účelu tohto zákona ako celku a nie je možné vytrhnutie jednotlivých

častí predmetnej právnej úpravy (§ 61 ods. 8, písm. i/, pred bodkočiarkou) z kontextu právnej

normy tak, ako to urobil žalovaný správny orgán, ktorá skutočnosť vyplýva z odôvodnenia

jeho rozhodnutia (str.5).

Vychádzajúc z gramatického výkladu právnej normy ustanovenej v § 61 ods. 8

písm. i/ zákona sa odvolací súd stotožňuje s právnym názorom súdu prvého stupňa, na ktorý

súčasne poukazuje.

Odvolací súd taktiež zastáva názor, že na základe gramatického výkladu právnej

normy ustanovenej v , pred bodkočiarkou

predpokladom zániku nároku na náhradu za obmedzenie bežného hospodárenia je,

ak sa náhrada uplatňuje v chránených lesoch a lesoch osobitného určenia, z takejto úpravy

zákonodarca vyníma zákonnou výnimkou lesy v chránených územiach a iné časti lesov

122Sžp/1/2010

z hľadiska ochrany prírody. Iný gramatický výklad by bol nielen v rozpore so znením tejto

právnej normy, ale súčasne s účelom zákona o ochrane prírody ako aj v rozpore s čl. 20

ods. 1 a 3 .

Žalovaný správny orgán z uvedených dôvodov pochybil, keď aplikoval § 61 ods. 8,

písm. i/ v znení, uvedenom v odôvodnení napadnutého rozhodnutia (str. 5) tak, „že podľa

novelizovaného ustanovenia § 61 ods. 8, písm. i/ zákona o ochrane prírody nárok na náhradu

zaniká, ak sa náhrada uplatňuje:

a/ v ochranných lesoch ( o lesoch v znení neskorších predpisov,),

b/ lesoch osobitného určenia s výnimkou lesov v chránených územiach a iných častiach lesov

významných z hľadiska ochrany prírody.

Zo zákonného znenia právnej normy ustanovenej v § 61 ods. 8, písm. i/ nevyplýva,

že by zákonodarca zánik nároku rozdelil podľa toho, či žiadateľ uplatnil tento nárok

k chráneným lesom pod písm. a/ a uplatnenie nároku k lesom osobitného určenia

pod písm. b/, z ktorých dôvodov žalovaný správny orgán aplikoval ustanovenie § 61 ods. 8,

písm. i/ zákona na základe vlastnej úpravy znenia predmetnej právnej normy, čo je

neprípustné.

Odvolací súd zdôrazňuje, že gramatický výklad právnej normy musí byť komfortný

s logickým výkladom tejto právnej normy v súlade s účelom zákona majúc súčasne na zreteli

jeho súlad s .

Bolo by v rozpore so zákonom o ochrane prírody ako aj s , ak by vlastníkovi

chráneného lesa, ktorý je súčasťou chráneného územia a z tohto dôvodu je povinný strpieť

obmedzenia, v dôsledku ktorých dochádza k obmedzeniu bežného obhospodarovania

pozemkov, zaniklo právo na náhradu zodpovedajúcej tomuto obmedzeniu bežného

obhospodarovania.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské

práva č. sp.zn. 35859/02 zo dňa 13.7.2006 vo veci Asociácia pre zabezpečovanie bývania

vojnových invalidov a pre obete vojny v Atike a ostatní proti Grécku.

Pokiaľ žalovaný správny orgán vytýkal súdu prvého stupňa, že v odôvodnení svojho

rozhodnutia opomenul zreteľ na odkazy na osobitné predpisy, ktoré sú súčasťou § 61 ods. 8

písm. i/ zákona, odvolací súd poukazuje na to, že odkaz zákonodarcu uvedený pod čiarou

k príslušnému ustanoveniu zákona, nie je súčasťou právnej normy a nemá záväzný charakter

ale len informačný. Súčasne odvolací súd poukazuje na to, že pokiaľ je aj pri ustanovení § 61

ods. 8 písm. i/ zákona odkaz pod čiarou na v bod 93a, uvedený

odkaz nemožno použiť, pretože v čase vydania preskúmavaného

rozhodnutia nebol už účinný, keďže bol zrušený o lesoch v znení

neskorších predpisov účinného od 1.9.2005.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd v danom prípade dospel k zhodnému záveru

ako súd prvého stupňa, a to predovšetkým, že správny orgán v danej veci na základe

skutkových okolností vyvodil nesprávny právny záver.

Krajský súd taktiež správne konštatoval, že v odôvodnení správneho orgánu absentuje

právna úvaha, na základe ktorej správny orgán dospel k záveru zániku nároku navrhovateľa

na náhradu za obmedzenie bežného hospodárenia a z ktorého dôvodu navrhovateľovi

nepriznal úhradu tejto náhrady, s ktorou argumentáciou sa odvolací súd stotožnil.

Rovnako podľa názoru odvolacieho súdu krajský súd správne uviedol, že rozhodnutie

odporcu je nepreskúmateľné, a že nie je žiadnym spôsobom odôvodnený právny záver

odporcu o zániku nároku na náhradu nákladov za bežné obhospodarovanie pozemkov

v chránených územiach.

Odvolací súd udáva, že je síce pravda, že krajský súd do výroku rozsudku uviedol

ustanovenie , podľa ktorého zrušil napadnuté rozhodnutie odporcu,

pričom napadnuté rozhodnutie, ako vyplynulo z jeho odôvodnenia, zrušil podľa ustanovenia

a , avšak podľa názoru odvolacieho súdu uvedená skutočnosť

nespôsobuje nezákonnosť napadnutého rozsudku krajského súdu. Z odôvodnenia rozsudku

krajského súdu jednoznačne vyplynulo, že považoval rozhodnutie odporcu za rozhodnutie,

ktoré vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a za rozhodnutie nepreskúmateľné

pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov.

Z uvedených dôvodov odvolací súd v danej veci dospel k záveru, že pokiaľ súd prvého

stupňa napadnutým rozsudkom opravnému prostriedku navrhovateľa vyhovel a rozhodnutie

žalovaného správneho orgánu zrušil podľa , , rozhodol vo veci

správne a v súlade so zákonom, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu

podľa v spojení s a s , potvrdil.

Odvolací súd o náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa

v spojení s a s . Navrhovateľovi priznal právo na náhradu trov

tohto konania, pretože v tomto konaní mal úspech. V odvolacom konaní navrhovateľovi

vznikli trovy v dôsledku právneho zastúpenia advokátom za jeden úkon právnej služby –

podanie vyjadrenia k odvolaniu odporcu vo výške 127,44 € (jeden úkon právnej služby

po 120,23 € podľa v spojení s vyhl. č. + režijný

paušál 7,21 €).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 27. apríla 2011

JUDr. Jana Henčeková, PhD., v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Nikoleta Adamovičová