Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 11 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (17)f6a/362964.d8a918.pdf
PDF · 254.05 KB
No categories available
2Sžp/1/2010
Najvyšší súd 2Sžp/1/2010 Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a členov senátu JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD. a JUDr. Jozefa
Milučkého, v právnej veci navrhovateľa: P. S. H., zastúpeného advokátom JUDr. V. P., proti
odporcovi: Krajský úrad životného prostredia v Žiline, vo veci opravného prostriedku
navrhovateľa proti rozhodnutiu odporcu č. 2009/00154-12/Kr zo dňa 27. mája 2009,
o odvolaní odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č.k. 20S/41/2009-46 zo dňa 8.
februára 2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline
č.k. 20S/41/2009-46 zo dňa 8. februára 2010 p o t v r d z u j e.
Odporca je povinný nahradiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania na účet
právneho zástupcu vo výške 127,44 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
O d ô v o d n e n i e
Napadnutým rozsudkom č.k. 20S/41/2009-46 zo dňa 8. februára 2010 Krajský súd
v Žiline zrušil rozhodnutie odporcu č. 2009/00154-12/Kr zo dňa 27. mája 2009 podľa
ustanovenia § 250j ods. 2 písm. a) a d) OSP a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uvedeným
rozhodnutím odporca podľa § 61 ods. 8 písm. i) zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody
a krajiny v platnom znení (ďalej len „zákon č. 543/2002 Z.z.) rozhodol o zániku nároku
náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania v ochranných lesoch v jednotkách
priestorového rozdelenia lesa (ďalej len „JPRL“) č. 127A a 127B, ktoré sa nachádzajú
na lesnom hospodárskom celku P., lesný užívateľský celok P. S. H., platný Lesný
hospodársky plán na roky 1996 – 2005 na území prírodnej rezervácie P. s piatym stupňom
územnej ochrany nachádzajúceho sa v Národnom parku Malá Fatra s druhým stupňom
územnej ochrany vo vzťahu k pozemkom kat. úz. Z., na lesnom pozemku CKN č. X. časť
prekryté parcelami registra EKN X., časť podľa výpisu LV č. X. a č. X. Správa katastra D..
Krajský súd v odôvodnení rozsudku poukázal na znenie ustanovenia § 61 ods.1, § 61
ods. 8 písm. i) zákona 543/2002 Z.z., ustanovenie § 2 ods.1 vyhlášky č. 5/1995 Z.z. MP SR
o hospodárskej úprave lesov a § 17 zákona č. 543/2002 Z.z..
Podľa názoru krajského súdu, vysloveného v odôvodnení napadnutého rozsudku,
z vykonaného dokazovania a obsahu spisu mal jednoznačne preukázané, že ochranné lesy
nachádzajúce sa v jednotkách priestorového rozdelenia lesa JPRL č. 127A a 127B, ktoré sa
nachádzajú v Lesnom hospodárskom celku P., sa nachádzajú na území prírodnej rezervácie P.
s piatym stupňom ochrany, ktorá je začlenená a rozprestiera sa v ochrannom pásme
Národného parku Malá Fatra. Náhrada, ktorú si uplatnil navrhovateľ za obmedzenie bežného
obhospodarovania sa týka ochranných lesov, ktoré sú súčasťou Národného parku Malá Fatra.
Poukázal na znenie ustanovenia § 17 ods. 1 písm. b) zákona č. 543/2002 Z.z., podľa
ktorého za chránené územia možno vyhlásiť aj národný park. V konaní nebolo sporným,
že chráneným územím je Národný park Malá Fatra, do ktorej spadá prírodná rezervácia P.,
pričom aj s poukazom na § 17 ods. 1 písm. d) zákona č. 543/2002 Z.z. aj prírodná rezervácia
upravená v § 22 citovanej normy, môže byť vyhlásená za chránené územie. V konaní nebolo
sporným, že lesné porasty, ktoré boli začlenené v JPRL 127A a 127B sa nachádzajú
v prírodnej rezervácii P., ktoré podlieha piatemu stupňu ochrany, a ktorá bola vyhlásená
v roku 1980 za prírodnú rezerváciu s piatym stupňom ochrany a je zaradená v zozname
chránených území Národného parku Malá Fatra.
Krajský súd je toho názoru, že zákonodarca v ustanovení § 61 ods. 8 písm. i/ zákona
č. 543/2002 Z.z. stanovil, kedy nárok na náhradu podľa § 61 ods.1 zákona č. 543/2002 Z.z.
zaniká, okrem iného ak sa náhrada uplatňuje v ochranných lesoch a v lesoch osobitného
určenia s výnimkou lesov v chránených územiach a iných častí lesov významných z hľadiska
ochrany prírody. Nárok na náhradu zaniká teda v prípade, ak sa uplatňuje v ochranných
lesoch alebo lesoch osobitného určenia, pokiaľ by tieto ochranné lesy a lesy osobitného
určenia neboli začlenené, alebo neboli súčasťou lesov v chránených územiach a iných
častiach lesov významných z hľadiska ochrany prírody. Z gramatického výkladu citovaného
ustanovenia nie je zrejmé, že by začlenenie lesov do chránených území a iných častí lesov
významných z hľadiska ochrany prírody by sa vzťahovalo len k lesom osobitného určenia
a nie aj k ochranným lesom. Jednoznačne z ustanovenia vyplýva, že výnimka lesov
v chránených územiach a iných častí lesov významných z hľadiska ochrany prírody sa
vzťahuje tak k ochranným lesom ako aj k lesom osobitného určenia. Podľa názoru krajského
súdu ochranné lesy alebo lesy osobitného určenia, pokiaľ by neboli začlenené a neboli
súčasťou chránených území a iných častí lesov významných z hľadiska ochrany prírody,
tak by nárok nezanikol v prípade, ak orgán ochrany prírody vydal rozhodnutie o nevydaní
súhlasu, nepovolení výnimky alebo rozhodnutie s určenými obmedzujúcimi podmienkami
a tým obmedzil postup vlastníka pozemku podľa osobitných predpisov pri odstraňovaní
následkov mimoriadnych okolností a nepredvídateľných škôd v lesoch.
Súd dospel k záveru, že zákonodarca mal v úmysle poskytnúť náhradu za obmedzenie
bežného hospodárenia predovšetkým tým typom chránených lesov a lesov osobitného určenia,
ktoré sú súčasťou chránených území a iných častí lesov významných z hľadiska ochrany
prírody a to z toho dôvodu, že už samotným začlenením týchto lesov do týchto chránených
území a iných častí významných z hľadiska ochrany prírody zo zákona sú v týchto lesoch
podľa príslušného stupňa ochrany určené obmedzujúce opatrenia.
Krajský súd zrušil rozhodnutie i z toho dôvodu, že z odôvodnenia preskúmavaného
rozhodnutia nie sú zrejmé konkrétne dôvody, pre ktoré správny orgán tak rozhodol.
Odôvodnenie správneho orgánu je síce rozsiahle, ale podľa názoru krajského súdu
nadbytočné, jeho obsahom je iba opis korešpondencie navrhovateľa so správnym orgánom,
súčasťou je aj citácia právnych noriem, avšak konkrétna úvaha správneho orgánu a výklad
§ 61 ods. 8 písm. i) zákona v odôvodnení napadnutého rozhodnutia absentuje.
Proti rozsudku Krajského súdu v Žiline podal odporca včas odvolanie a žiadal,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že rozhodnutie odporcu ako vecne správne
potvrdí, resp. aby zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Odporca je toho názoru, že rozsudok krajského súdu vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci ako i z dôvodu, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam. Podľa výrokovej časti rozsudku krajského súdu
rozhodnutie odporcu bolo zrušené podľa § 250j ods. 2 písm. d) OSP, avšak výrok rozhodnutia
prvostupňového súdu nekorešponduje s odôvodnením rozhodnutia, podľa ktorého súd dospel
k záveru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné zrušiť z dôvodov podľa 250j ods. 2
písm. a) a d) OSP - a) rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho
posúdenia veci, d) rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatočné odôvodnenie.
Odporca namietol právne posúdenie ustanovenia § 61 ods. 8 písm. i) zákona
č. 543/2002 Z.z. krajským súdom ako i odôvodnenie právneho názoru spojením
„z gramatického výkladu tohto ustanovenia vyplýva“, pričom podľa názoru odporcu
gramatický výklad, na ktorý sa prvostupňový súd odvoláva sa v odôvodnení rozsudku
nenachádza.
Odporca v odvolaní ďalej uviedol, že súčasťou ustanovenia § 61 ods. 8 písm. i) zákona
č. 543/2002 Z.z. sú odkazy na osobitné predpisy, ktoré prvostupňový súd v odôvodnení
svojho rozsudku opomenul, a ktoré by mali byť brané na zreteľ aj v rámci gramatického
výkladu, nakoľko umožňujú náležitú analýzu použitých slovných spojení resp. pojmov,
a to aj napriek tomu, že v súčasnosti sú už neplatné a nahradené novou úpravou. Pri pojme
„ochranné lesy“ je uvedený odkaz na ustanovenia § 23 zákona č. 61/1977 Zb. o lesoch,
pri pojme „lesy osobitného určenia“ odkaz na osobitný predpis absentuje. Je teda zrejmé,
že zákonodarca nepokladá použité slovné spojenie resp. označenie „ochranné lesy“ a „lesy
osobitného určenia“ za rovnocenné pojmy, keďže pojem „lesy osobitného určenia“
nevymedzuje odkazom na ustanovenie § 23 zákona č. 61/1977 Zb. o lesoch.
Odporca poukazuje na to, že nie je zrejmé, aké prípady mal krajský súd na mysli
v súvislosti s vydaním rozhodnutia o nevydaní súhlasu, nepovolení výnimky alebo
rozhodnutia s určenými obmedzujúcimi podmienkami v ochranných lesoch alebo lesoch
osobitného určenia, ktoré sú súčasťou častí lesov nevýznamných z hľadiska ochrany prírody.
Podľa názoru odporcu veta v ustanovení § 61 ods. 8 písm. i) zákona č. 543/2002 Z.z.
umiestnená za bodkočiarkou – „nárok nezaniká.....“ potvrdzuje skutočnosť, že uplatnenie
náhrady škody podľa časti ustanovenia je zužujúce len na lesy osobitného určenia, ktorými
súd lesy v chránených územiach a iné časti lesov významné z hľadiska ochrany prírody.
Ďalej uviedol, že z výroku napadnutého rozhodnutia odporcu je zrejmé, že žiadateľovi
nebol priznaný nárok na náhradu za obmedzenie bežného obhospodarovania lesných
pozemkov z dôvodu zániku jeho nároku podľa ustanovenia § 61 ods.2 psím. b) zákona –
odporca mal zrejme na mysli ustanovenia § 61 ods. 8 písm. i) zákona č. 543/2002 Z.z..
Napadnuté rozhodnutie je odôvodnené v súlade s ustanovením § 47 ods.3 správneho
poriadku. Skutočnosť, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia neobsahuje podrobný právny
výklad predmetného ustanovenia zákona nespôsobuje jeho nejasnosť alebo nezrozumiteľnosť,
ktorá by mohla mať za následok jeho zrušenie.
Vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 16. apríla 2010 navrhovateľ
uviedol, že napadnutý rozsudok Krajského súdu v Žiline navrhuje potvrdiť ako vecne
správny.
Zopakoval tvrdenia z opravného prostriedku proti rozhodnutiu odporcu.
Uviedol, že znenie ustanovenia § 61 ods.8 písm. i) zákona č. 543/2002 Z.z.
je z gramatického výkladu jednoznačné, pričom treba zdôrazniť, že sú v ňom riešené
dve situácie, z čoho vyplýva, že zákonodarca ich oddelil bodkočiarkou. Situáciu, ktorá
je predmetom tohto konania rieši znenie § 61 ods. 8 písm. i) pred bodkočiarkou: ak sa náhrada
uplatňuje v ochranných lesoch (93a) a v lesoch osobitného určenia s výnimkou lesov
v chránených územiach a iných častí lesov významných z hľadiska ochrany prírody. Z tohto
znenia jednoznačne vyplýva, že tak ochranné lesy ako aj lesy osobitného určenia,
ak sa nachádzajú v chránených územiach tak spadajú pod nárok na náhradu za obmedzenie
bežného obhospodarovania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku) preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo
v rozsahu dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá
Občianskeho súdneho poriadku bez nariadenia pojednávania podľa § 250ja ods. 2 a § 214
Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá Občianskeho súdneho
poriadku s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní
vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
www.nsud.sk a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok bol verejne
vyhlásený dňa 27. apríla 2011 (§ 156 ods. 1 a 3 Občianskeho súdneho poriadku v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku ).
Predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo zrušené
rozhodnutie č. 2009/00124-12/Kr zo dňa 27.mája 2009 a vec bola vrátená odporcovi na ďalšie
konanie.
Odporca preskúmavaným rozhodnutím podľa § 4 ods.1 zákona č. 525/2003 Z.z.
o štátnej správe starostlivosti o životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov,
§ 64 ods.1 písm. c) a § 61 ods. 9 zákona č. 543/2002 Z.z. na základe žiadosti navrhovateľa: P.
S. H., vo veci úhrady náhrady za bežné obhospodarovanie na lesných pozemkoch žiadateľa,
v súlade s § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov a
podľa § 61 ods. 8 písm. i) zákona č. 543/2002 Z.z. rozhodol o zániku nároku náhrady za
obmedzenie bežného obhospodarovania v ochranných lesoch, v jednotkách priestorového
rozdelenia lesa č. 127A a 127B, ktoré sa nachádzajú na lesnom hospodárskom celku P., lesný
užívateľský celok P. S. H., platnosť LHP 1996-2005, na území prírodnej rezervácie P.
s piatym stupňom územnej ochrany podľa zákona, ktorá sa rozprestiera v ochrannom pásme
Národného parku Malá Fatra s druhým stupňom územnej ochrany podľa zákona a ktoré sa
nachádzajú v katastrálnom území Z., na lesnom pozemku registra C-KN č. X. časť, prekryté
parcelami E-KN č. X., podľa výpisu z listu vlastníctva č. X. a č. X. vystaveným Katastrálnym
úradom v Žiline, Správa katastra Dolný Kubín dňa 19.12.2008, ktoré sú v spoluvlastníctve
členov pozemkového spoločenstva s právnou subjektivitou.
Ako vyplynulo z odôvodnenia rozhodnutia odporcu podľa rozhodnutia Krajského
lesného úradu v Žiline č.j. 2006/01213/SCH zo dňa 25. septembra 2006 vo výroku
rozhodnutia „časť II. Podľa § 6 ods. 1 zákona číslo 100/1977 Zb. v znení neskorších
predpisov vyhlasuje JPRL...127AO, 127BO......za lesy ochranné v zmysle § 2 ods.1 písm. b)
vyhlášky MP SR č. 5/1995 Zb. o hospodárskej úprave lesov v znení neskorších predpisov“.
V zmysle § 2 ods. 1 písm. b) vyhlášky MP SR č. 5/1995 Zb. jedná sa o vysokohorské lesy
pod hornou hranicou stromovej vegetácie, ktoré plnia funkciu ochrany nižšie položených
lesov a pozemkov, lesy na exponovaných stanovištiach, spravidla na horských hrebeňoch,
pod silným nepriaznivým klimatickým vplyvom a lesy znižujúce nebezpečenstvo vzniku
lavín.
Podľa názoru odporcu s poukazom na znenie ustanovenia § 61 ods. 8 písm. i) zákona
č. 543/2002 Z.z. (Poslanecká novela zákona o ochrane prírody čl. V zákona č. 364/2004 Z.z.
účinná od 1.júla 2004, ktorá rozšírila okruh prípadov zániku nároku na náhradu
za obmedzenie bežného obhospodarovania pozemkov) pokiaľ si vlastník pozemkov
v chránenom území po 1.júli 2004 uplatnil na príslušnom orgáne ochrany prírody nárok
na náhradu za obmedzenie bežného obhospodarovania pozemkov v súvislosti s obmedzením
výkonu obnovenej ťažby v ochranných lesoch, náhradu nie je možné priznať z dôvodu zániku
nároku podľa § 61 ods.8 písm. i) zákona č. 543/2002 Z.z. bez ohľadu na skutočnosť, z akého
dôvodu bolo bežné obhospodarovanie na dotknutých pozemkoch obmedzené.
V predmetnej veci odporca namietal nesprávny výklad ustanovenia § 61 ods. 8
písm. i) zákona č. 5432002 Z.z. krajským súdom.
Podľa § 250ja ods.7 OSP ak Najvyšší súd SR rozhoduje ako odvolací súd
v obdobnej veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže
v odôvodnení poukázať už len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení
uvedie. Uvedené ustanovenie vyjadruje zásadu rozhodovať v obdobných veciach rovnako,
ktorá úzko súvisí s princípom právnej istoty.
Na základe citovaného ustanovenia § 250ja ods.7 OSP Najvyšší súd Slovenskej
republiky odkazuje na svoj rozsudok zo dňa 30. marca 2011, sp.zn. 6Sžp/3/2010, ktorého
odôvodnenie ďalej v príslušnom rozsahu uvádza.
Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie
žalovaného správneho orgánu a konanie mu predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd
prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v opravnom prostriedku
navrhovateľa, a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť
napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.
Odvolací súd dáva do pozornosti, že predmetom preskúmavacieho konania v danej
veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho orgánu, ktorým rozhodnutím správny
orgán rozhodoval o úhrade náhrady za obmedzenie bežného hospodárenia v ochranných
lesoch nachádzajúcich sa v chránených územiach a v iných častiach lesov významných
z hľadiska ochrany prírody podľa zákona č. 543/2002 Z.z..
Medzi účastníkmi preskúmavacieho konania v tomto štádiu konania ostala
predovšetkým sporná aplikácia ustanovenia § 61 ods. 8, písm. i/ zákona č. 543/2002 Z.z.
o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 543/2002 Z.z.“), z ktorých dôvodov odvolací súd zameral svoju pozornosť najmä na výklad
uvedenej právnej normy a na jej aplikáciu na uplatnený nárok navrhovateľa.
Podľa § 61 ods. 1, 2, 4, 8 písm. i/, ods. 9 zákona č. 543/2002 Z.z. účinného ku dňu
30.4.2010 vlastník pozemku je povinný strpieť obmedzenia a opatrenia vyplývajúce
zo zákazov a iných podmienok ochrany prírody a krajiny ustanovených týmto zákonom
alebo na jeho základe. Ak dochádza v dôsledku týchto obmedzení a opatrení
k obmedzeniu bežného obhospodarovania pozemkov, patrí mu náhrada vo výške
zodpovedajúcej tomuto obmedzeniu bežného obhospodarovania; to neplatí pre vlastníka
súkromného chráneného územia a jeho ochranného pásma, ak sa obmedzenie týka
bežného obhospodarovania v tomto území a na pozemkoch vo vlastníctve štátu.
Bežným obhospodarovaním sa rozumie: a) využívanie poľnohospodárskeho
pozemku v súlade s osobitným predpisom, (§ 2 zákona Slovenskej národnej rady
č. 307/1992 Zb. v znení zákona č. 83/2000 Z.z.), b) hospodárenie na lesnom pozemku,
(§ 2 zákona č. 61/1977 Zb. v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 183/1993 Z.z.), ktoré zodpovedá návrhu hospodárskych opatrení pre jednotky
priestorového rozdelenia lesa (§ 3, 4 a 12 vyhlášky Ministerstva pôdohospodárstva
Slovenskej republiky č. 5/1995 Z.z.) bez obmedzujúcich požiadaviek orgánov ochrany
prírody vyplývajúcich zo zákazov a iných podmienok ochrany prírody, ustanovených týmto
zákonom alebo na jeho základe; bežným obhospodarovaním sa tiež rozumie postup
podľa osobitných predpisov pri odstraňovaní následkov mimoriadnych okolností
a nepredvídaných škôd v lesoch, (§ 21 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady
č. 100/1977 Zb. o hospodárení v lesoch a štátnej správe lesného hospodárstva v znení
neskorších predpisov; § 3 ods. 1 vyhlášky Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej
republiky č. 244/1997 Z.z. o vyznačovaní a evidencii ťažby dreva), c) hospodárenie
na inom pozemku, ako je uvedené v písmenách a) a b), ktoré je v súlade s podmienkami
určenými v povolení činnosti podľa osobitných predpisov, (Napríklad § 13, 32, 33, 39, 39b,
39c a 40 zákona č. 50/1976 Zb. v znení neskorších predpisov, § 24 až 28 zákona
č. 44/1988 Zb. v znení neskorších predpisov, § 19 zákona Slovenskej národnej rady
č. 51/1988 Zb. v znení zákona Slovenskej národnej rady č. 499/1991 Zb., § 11 a 12 zákona
č. 135/1961 Zb. v znení neskorších predpisov, § 7 a 8 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 164/1996 Z.z., § 29 zákona č. 143/1998 Z.z., § 47 zákona č. 195/2000 Z.z.,
§ 4 zákona č. 338/2000 Z.z. o vnútrozemskej plavbe a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, § 29 ods. 2 zákona č. 23/1962 Zb., zákon č. 139/2002 Z.z.), najmä v rozhodnutí
o využívaní územia, v rozhodnutí o určení ochranného pásma, v rozhodnutí o určení
chráneného územia.
Osobou oprávnenou na uplatnenie nároku podľa odseku 1 je vlastník pozemku,
ktorého bežné obhospodarovanie bolo obmedzené; ak je vlastníkom pozemku štát,
je touto osobou správca. Ak je pozemok v podielovom spoluvlastníctve, osobou oprávnenou
na uplatnenie nároku je zástupca určený spoluvlastníkmi.
Nárok na náhradu podľa odseku 1 zaniká, ak sa náhrada uplatňuje v ochranných
lesoch (§ 23 zákona č. 61/1977 Zb.) a v lesoch osobitného určenia s výnimkou lesov
v chránených územiach a iných častí lesov významných z hľadiska ochrany prírody; (§ 2
ods. 3 písm. e/ vyhlášky Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky č. 5/1995 Z.z.)
nárok nezaniká v prípade, ak orgán ochrany prírody vydá rozhodnutie o nevydaní súhlasu,
nepovolení výnimky alebo rozhodnutie s určenými obmedzujúcimi podmienkami a tým
obmedzí postup vlastníka pozemku podľa osobitných predpisov pri odstraňovaní následkov
mimoriadnych okolností a nepredvídateľných škôd v lesoch (§ 22 ods. 2 písm. c/ zákona
č. 326/2005 Z.z.).
O nároku na náhradu podľa odseku 1 a o zániku tohto nároku podľa odseku 8
písm. b) až i) rozhoduje povinný orgán. O opravnom prostriedku proti rozhodnutiu
o nároku na náhradu podľa odseku 1 rozhoduje súd.
Odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa nesúhlasí s právnym záverom žalovaného
správneho orgánu, na základe ktorého navrhovateľovi ako žiadateľovi nepriznal úhradu
náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania z dôvodu zániku jeho nároku podľa § 61
ods. 8 písm. i/ zákona č. 543/2002 Z.z..
Z právnej normy ustanovenej v § 61 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z.z. vyplýva povinnosť
vlastníka pozemku strpieť obmedzenia a opatrenia vyplývajúce zo zákonov a iných podmienok
ochrany prírody a krajiny ustanovených týmto zákonom alebo na jeho základe. Čo sa rozumie
pod bežným obhospodarovaním zákonodarca ustanovuje v právnej norme § 61 ods. 2 písm. a/
až c/ uvedeného zákona. Kto je oprávnenou osobou na uplatnenie nároku a podmienky
uplatnenia nároku podľa § 61 ods. 1 zákonodarca ustanovuje v ods. 4, 5 a 7 § 61. V právnej
norme ustanovenej v § 61 ods. 8 zákonodarca taxatívnym spôsobom ustanovuje právne
skutočnosti, za splnenia ktorých dochádza k zániku nároku na náhradu za obmedzenie
bežného obhospodarovania.
Zo zákonného znenia obsahu právnej normy ustanovenej v § 61 ods. 1 písm. i/
vyplýva: „Nárok na náhradu podľa odseku 1 zaniká, ak sa náhrada uplatňuje
v ochranných lesoch (§ 23 zákona č. 61/1977 Zb.) a v lesoch osobitného určenia
s výnimkou lesov v chránených územiach a iných častí lesov významných z hľadiska
ochrany prírody; (§ 2 ods. 3 písm. e/ vyhlášky Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej
republiky č. 5/1995 Z.z.) nárok nezaniká v prípade, ak orgán ochrany prírody vydá
rozhodnutie o nevydaní súhlasu, nepovolení výnimky alebo rozhodnutie s určenými
obmedzujúcimi podmienkami a tým obmedzí postup vlastníka pozemku podľa osobitných
predpisov pri odstraňovaní následkov mimoriadnych okolností a nepredvídateľných škôd
v lesoch (§ 22 ods. 2 písm. c/ zákona č. 326/2005 Z.z.).“
Zákon č. 364/2004 Z.z. novelizoval zákon č. 543/2002 Z.z. v bode 11. tak, že v § 61
ods. 8 sa doplnili písmená f) až i), pričom podľa písm. i/ ak sa náhrada uplatňuje
v ochranných lesoch“ (§ 23 zákona č. 61/1977 Zb.) a v lesoch osobitného určenia s výnimkou
lesov v chránených územiach a iných častí lesov významných z hľadiska ochrany prírody
112Sžp/1/2010
(§ 2 ods. 3 písm. e/ vyhlášky Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky
č. 5/1995 Z.z.".), s účinnosťou od 1.7.2004.
Zákon č. 479/2005 Z.z. v čl. XVII novelizoval zákon č. 543/2002 v bode 10. tak,
že v § 61 ods. 8 písm. i) sa na konci vety bodka nahradila bodkočiarkou a pripojili sa tieto
slová: „nárok nezaniká v prípade, ak orgán ochrany prírody vydá rozhodnutie o nevydaní
súhlasu, nepovolení výnimky alebo rozhodnutie s určenými obmedzujúcimi podmienkami
a tým obmedzí postup vlastníka pozemku podľa osobitných predpisov pri odstraňovaní
následkov mimoriadnych okolností a nepredvídateľných škôd v lesoch (§ 22 ods. 2 písm. c/
zákona č. 326/2005 Z.z.“), s účinnosťou od 1.11.2005.
Zo skutkových okolností v danej veci vyplýva, že pre posúdenie nároku navrhovateľa
tvoriaceho aj predmet súdneho prieskumu, je rozhodujúca aplikácia uvedenej právnej normy
v znení pred bodkočiarkou, ktorá právna úprava bola ustanovená novelou zákona
č. 543/2002 Z.z. zákonom č. 364/2004 Z.z. a v podstate v neznemenej forme je účinná
od 1.7.2004 doposiaľ.
Predpokladom správnej aplikácie uvedenej právnej úpravy je jej výklad nielen
z gramatického hľadiska, ale súčasne a to predovšetkým z hľadiska účelu zákona o ochrane
prírody, ktorým zákonodarca sledoval naplnenie cieľa touto právnou úpravou, pričom treba
vychádzať z koncepcie účelu tohto zákona ako celku a nie je možné vytrhnutie jednotlivých
častí predmetnej právnej úpravy (§ 61 ods. 8, písm. i/, pred bodkočiarkou) z kontextu právnej
normy tak, ako to urobil žalovaný správny orgán, ktorá skutočnosť vyplýva z odôvodnenia
jeho rozhodnutia (str.5).
Vychádzajúc z gramatického výkladu právnej normy ustanovenej v § 61 ods. 8
písm. i/ zákona sa odvolací súd stotožňuje s právnym názorom súdu prvého stupňa, na ktorý
súčasne poukazuje.
Odvolací súd taktiež zastáva názor, že na základe gramatického výkladu právnej
normy ustanovenej v § 61 ods. 8, písm. i/ pred bodkočiarkou zákona č. 543/2002 Z.z.
predpokladom zániku nároku na náhradu za obmedzenie bežného hospodárenia je,
ak sa náhrada uplatňuje v chránených lesoch a lesoch osobitného určenia, z takejto úpravy
zákonodarca vyníma zákonnou výnimkou lesy v chránených územiach a iné časti lesov
122Sžp/1/2010
z hľadiska ochrany prírody. Iný gramatický výklad by bol nielen v rozpore so znením tejto
právnej normy, ale súčasne s účelom zákona o ochrane prírody ako aj v rozpore s čl. 20
ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky.
Žalovaný správny orgán z uvedených dôvodov pochybil, keď aplikoval § 61 ods. 8,
písm. i/ v znení, uvedenom v odôvodnení napadnutého rozhodnutia (str. 5) tak, „že podľa
novelizovaného ustanovenia § 61 ods. 8, písm. i/ zákona o ochrane prírody nárok na náhradu
zaniká, ak sa náhrada uplatňuje:
a/ v ochranných lesoch (§ 23 zákona č. 61/1977 Zb. o lesoch v znení neskorších predpisov,),
b/ lesoch osobitného určenia s výnimkou lesov v chránených územiach a iných častiach lesov
významných z hľadiska ochrany prírody.
Zo zákonného znenia právnej normy ustanovenej v § 61 ods. 8, písm. i/ nevyplýva,
že by zákonodarca zánik nároku rozdelil podľa toho, či žiadateľ uplatnil tento nárok
k chráneným lesom pod písm. a/ a uplatnenie nároku k lesom osobitného určenia
pod písm. b/, z ktorých dôvodov žalovaný správny orgán aplikoval ustanovenie § 61 ods. 8,
písm. i/ zákona na základe vlastnej úpravy znenia predmetnej právnej normy, čo je
neprípustné.
Odvolací súd zdôrazňuje, že gramatický výklad právnej normy musí byť komfortný
s logickým výkladom tejto právnej normy v súlade s účelom zákona majúc súčasne na zreteli
jeho súlad s ústavou.
Bolo by v rozpore so zákonom o ochrane prírody ako aj s ústavou, ak by vlastníkovi
chráneného lesa, ktorý je súčasťou chráneného územia a z tohto dôvodu je povinný strpieť
obmedzenia, v dôsledku ktorých dochádza k obmedzeniu bežného obhospodarovania
pozemkov, zaniklo právo na náhradu zodpovedajúcej tomuto obmedzeniu bežného
obhospodarovania.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva č. sp.zn. 35859/02 zo dňa 13.7.2006 vo veci Asociácia pre zabezpečovanie bývania
vojnových invalidov a pre obete vojny v Atike a ostatní proti Grécku.
Pokiaľ žalovaný správny orgán vytýkal súdu prvého stupňa, že v odôvodnení svojho
rozhodnutia opomenul zreteľ na odkazy na osobitné predpisy, ktoré sú súčasťou § 61 ods. 8
písm. i/ zákona, odvolací súd poukazuje na to, že odkaz zákonodarcu uvedený pod čiarou
k príslušnému ustanoveniu zákona, nie je súčasťou právnej normy a nemá záväzný charakter
ale len informačný. Súčasne odvolací súd poukazuje na to, že pokiaľ je aj pri ustanovení § 61
ods. 8 písm. i/ zákona odkaz pod čiarou na § 23 zákona č. 61/1977 Zb. v bod 93a, uvedený
odkaz nemožno použiť, pretože zákon č. 61/1977 Zb. v čase vydania preskúmavaného
rozhodnutia nebol už účinný, keďže bol zrušený zákonom č. 326/2005 Z.z. o lesoch v znení
neskorších predpisov účinného od 1.9.2005.
Vzhľadom na uvedené odvolací súd v danom prípade dospel k zhodnému záveru
ako súd prvého stupňa, a to predovšetkým, že správny orgán v danej veci na základe
skutkových okolností vyvodil nesprávny právny záver.
Krajský súd taktiež správne konštatoval, že v odôvodnení správneho orgánu absentuje
právna úvaha, na základe ktorej správny orgán dospel k záveru zániku nároku navrhovateľa
na náhradu za obmedzenie bežného hospodárenia a z ktorého dôvodu navrhovateľovi
nepriznal úhradu tejto náhrady, s ktorou argumentáciou sa odvolací súd stotožnil.
Rovnako podľa názoru odvolacieho súdu krajský súd správne uviedol, že rozhodnutie
odporcu je nepreskúmateľné, a že nie je žiadnym spôsobom odôvodnený právny záver
odporcu o zániku nároku na náhradu nákladov za bežné obhospodarovanie pozemkov
v chránených územiach.
Odvolací súd udáva, že je síce pravda, že krajský súd do výroku rozsudku uviedol
ustanovenie § 250j ods.2 písm. d) OSP, podľa ktorého zrušil napadnuté rozhodnutie odporcu,
pričom napadnuté rozhodnutie, ako vyplynulo z jeho odôvodnenia, zrušil podľa ustanovenia
§ 250j ods. 2 písm. a) a d) OSP, avšak podľa názoru odvolacieho súdu uvedená skutočnosť
nespôsobuje nezákonnosť napadnutého rozsudku krajského súdu. Z odôvodnenia rozsudku
krajského súdu jednoznačne vyplynulo, že považoval rozhodnutie odporcu za rozhodnutie,
ktoré vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a za rozhodnutie nepreskúmateľné
pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov.
Z uvedených dôvodov odvolací súd v danej veci dospel k záveru, že pokiaľ súd prvého
stupňa napadnutým rozsudkom opravnému prostriedku navrhovateľa vyhovel a rozhodnutie
žalovaného správneho orgánu zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. a), d) OSP, rozhodol vo veci
správne a v súlade so zákonom, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu
podľa § 250ja ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 a s § 219 ods. 1, 2 potvrdil.
Odvolací súd o náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 246c ods. 1 OSP
v spojení s § 224 ods. 1 a s § 250k ods. 1 OSP. Navrhovateľovi priznal právo na náhradu trov
tohto konania, pretože v tomto konaní mal úspech. V odvolacom konaní navrhovateľovi
vznikli trovy v dôsledku právneho zastúpenia advokátom za jeden úkon právnej služby –
podanie vyjadrenia k odvolaniu odporcu vo výške 127,44 € (jeden úkon právnej služby
po 120,23 € podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 14 ods. 1 písm. c/ vyhl. č. 655/2004 Z.z. + režijný
paušál 7,21 €).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 27. apríla 2011
JUDr. Jana Henčeková, PhD., v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Nikoleta Adamovičová