Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 40 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (52)689/363080.be7a90.pdf
PDF · 150.43 KB
No categories available
6Cdo/61/2011
Legal thesis Official
Najvyšší súd 6 Cdo 61/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnených 1/ E. T., nar. X., 2/
maloletého M. T., nar. X., zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych
vecí a rodiny – OSV Banská Bystrica a 3/ maloletého M. T., nar. X., zastúpeného kolíznym
opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny – OSV Banská Bystrica, bývajúcich
v B., proti povinnému Ing. M. T., bývajúcemu v B., o vymoženie 4 622,12 €, vedenej na
Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 2 Er 42/2009, o dovolaní Mgr. J. T., bývajúcej
v B., zastúpenej Mgr. A. T., advokátkou so sídlom v B., proti uzneseniu Krajského súdu
v Banskej Bystrici zo 7. septembra 2010 sp. zn. 17 CoE 157/2010, takto
rozhodol:
Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 7. septembra 2010 sp. zn.
17 CoE 157/2010 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Dňa 19. januára 2009 podala Mgr. J. T. v zastúpení svojich maloletých detí návrh na
vykonanie exekúcie proti povinnému, otcovi detí Ing. M. T. na vymoženie nedoplatku
výživného. Uviedla, že rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica z 9. novembra 2007 č.k.
10 C 75/2003-532 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 29. mája 2008
sp.zn. 12 Co 4/2008 bola povinnému uložená povinnosť prispievať na výživu maloletej E.
mesačne sumou 4 000,-- Sk, na výživu maloletého M. mesačne sumou 3 500,-- Sk a na výživu
maloletého M. mesačne sumou 3 000,-- Sk, a to od 18. júla 2005 vždy do 15 - teho dňa
v mesiaci vopred do rúk ich matky. Otec detí je v omeškaní s plnením výživného a dlhuje na
výživnom celkom 139 246,-- Sk (4 622,12 €).
Okresný súd Banská Bystrica (exekučný súd) uznesením z 12. apríla 2010 č.k
2 Er 42/2009-202 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Súdnemu exekútorovi
nepriznal náhradu trov exekúcie. Exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ zákona
č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) majúc
za to, že „exekúcia sa vedie v rozpore so zákonom“, keďže matka maloletých detí „nebola
oprávnená v ich mene vykonávať právne úkony“. V čase podania návrhu na vykonanie
exekúcie totiž už bolo súdom nariadené predbežné opatrenie, ktorým bolo matke maloletých
detí nariadené, aby deti odovzdala do dočasnej starostlivosti ich otca a prispievala na ich
výživu sumou rovnajúcou sa 30 %-tim percentám zo sumy životného minima mesačne,
k rukám ich otca.
Krajský súd v Banskej Bystrici (odvolací súd), konajúci o odvolaní matky detí
a súdneho exekútora, uznesením zo 7. septembra 2010 sp.zn. 17 CoE 157/2010 odvolanie
matky detí odmietol a o odvolaní súdneho exekútora rozhodol tak, že rozhodnutie exekučného
súdu v ním napadnutej časti potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že žiaden
z účastníkov nemá právo na ich náhradu. Odmietnutie odvolania odôvodnil tým, že
na podanie tohto opravného prostriedku matka detí nebola oprávnená; nebola oprávnenou
z exekučného titulu a v exekučnom konaní nemohla vystupovať ani ako zákonná zástupkyňa
maloletých detí, oprávnených 2/ a 3/, a nebola ani splnomocnenou zástupkyňou oprávnenej 1/,
ktorá medzitým nadobudla plnoletosť. Nedostatok jej oprávnenia vystupovať v exekučnom
konaní ako zákonná zástupkyňa oprávnených 2/ a 3/, odvolací súd, rovnako ako exekučný
súd, vyvodil z toho, že uznesením Okresného súdu Banská Bystrica z 29. októbra 2008 č.k.
31 P 3000/2008-11 o predbežnom opatrení bolo jej nariadené odovzdať maloleté deti (vtedy
ešte aj oprávnenú 3/) do dočasnej starostlivosti ich otca a bolo jej nariadené prispievať na ich
výživu mesačne sumou rovnajúcou sa 30 %-tim percentám zo sumy životného minima
k rukám ich otca. Ustálil, že po nariadení predbežného opatrenia matke detí už nesvedčilo
právo zastupovať ich v exekučnom konaní; toto právo, ako zákonnému zástupcovi, patrilo iba
ich otcovi. K tomuto záveru dospel odvolací súd výkladom ustanovenia § 28 zákona
č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (Zákon o rodine). Podľa
odvolacieho súdu z predmetného ustanovenia vyplýva, že „oprávnenie vymáhať výživné proti
druhému rodičovi v exekučnom konaní prislúcha tomu z rodičov, ktorému je dieťa zverené
do osobnej starostlivosti“. V čase, keď matka maloletých detí podala návrh na exekúciu,
„povinnou osobou z hľadiska vyživovacej povinnosti bola matka detí“.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu v časti, ktorou bolo odvolanie odmietnuté, podala
matka detí dovolanie. Navrhla napadnutý výrok rozhodnutia odvolacieho súdu i rozhodnutie
exekučného súdu zrušiť a vec vrátiť exekučnému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie
odôvodnila tým, že postupom a rozhodnutím odvolacieho súdu jej bola odňatá možnosť konať
pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Uviedla, že návrh na exekúciu podala
v mene svojich maloletých detí na vymoženie zročného výživného za obdobie od 18. júla
2005 do 31. augusta 2008. Ide o zameškané výživné za čas, kedy deti boli zverené do jej
osobnej starostlivosti a ich otec bol zaviazaný na platenie výživného k jej rukám. Vzhľadom
na uvedené nepovažovala za právne významné, že deti sú nateraz zverené do starostlivosti ich
otca.
Povinný navrhol dovolanie matky detí v celom rozsahu „zamietnuť“ z dôvodu, že bolo
podané neoprávnenou osobou.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podala včas na tento úkon oprávnená osoba, ktorá je v dovolacom konaní
zastúpená advokátom [§ 240 ods.1 a § 241 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb., v znení neskorších
predpisov, Občiansky súdny poriadok (O.s.p.)], po prejednaní veci bez nariadenia
dovolacieho pojednávania, keďže dovolanie matky detí smeruje proti uzneseniu (§ 243a
ods. 3 O.s.p.), dospel k záveru, že dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu treba
zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Dovolací súd je povinný vždy, a to aj keď to dovolateľ neuplatnil, skúmať, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.). Podľa
ustanovenia § 237 O.s.p. totiž dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania
podľa uvedeného ustanovenia nie je pritom predmet konania významný a ak je konanie
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v tomto ustanovení, možno ním napadnúť aj
rozhodnutia, proti ktorým dovolanie inak nie je procesne prípustné (dovolanie matky detí by
podľa ustanovení § 239, upravujúcich prípustnosť dovolania proti uzneseniu odvolacieho
súdu, v akej procesnej forme bolo v danej veci rozhodnuté, inak nebolo prípustné).
Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že konanie a rozhodnutie
odvolacieho súdu je postihnuté jednou z vád uvedených v ustanoveniach § 237 O.s.p., a to
vadou spočívajúcou v tom, že dovolateľke, ako zástupkyni svojich detí, sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Vadou konania spočívajúcou v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom je taký
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv
priznaných mu v občianskom súdom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov, pričom k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť
nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným jeho rozhodnutím.
Takýmto rozhodnutím môže byť aj uznesenie o odmietnutí odvolania z dôvodu, že bolo
podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený, i keď záver súdu o tejto otázke nebol
správny.
Podľa § 22 O.s.p. fyzická osoba, ktorá nemôže pred súdom konať samostatne, musí
byť zastúpená zákonným zástupcom. To neplatí, ak tento zákon ustanovuje inak.
Podľa § 28 ods. 1 Zákona o rodine súčasťou rodičovských práv a povinností sú najmä
a/ sústavná a dôsledná starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývoj maloletého
dieťaťa,
b/ zastupovanie maloletého dieťaťa,
c/ správa majetku maloletého dieťaťa.
Podľa § 28 ods. 2 Zákona o rodine rodičovské práva a povinnosti majú obaja rodičia.
Pri ich výkone sú povinní chrániť záujmy maloletého dieťaťa.
Podľa § 28 ods. 3 Zákona o rodine rodičovské práva a povinnosti vykonáva jeden
z rodičov, ak druhý z rodičov nežije, je neznámy alebo ak nemá spôsobilosť na právne úkony
v plnom rozsahu. Platí to aj v prípade, ak jeden z rodičov bol pozbavený rodičovských práv
a povinností, ak mu bol výkon jeho rodičovských práv a povinností obmedzený alebo
pozastavený.
Z vyššie citovaných ustanovení teda vyplýva, že rodičovské práva a povinnosti, a teda
aj právo zastupovať svoje maloleté dieťa, majú obaja rodičia. Rodičovské práva a povinnosti
vykonáva, a teda aj zastupuje maloleté dieťa, len jeden z rodičov v prípadoch
predpokladaných § 28 ods. 3 Zákona o rodine. Od zásahov do rodičovských práv a povinností
jedného z rodičov podľa § 38 Zákona o rodine, spočívajúcich v ich pozastavení, obmedzení
alebo pozbavení, treba dôsledne odlišovať úpravu rodičovských práv a povinností podľa § 24,
§ 25, § 36 ods. 1 Zákona o rodine spočívajúcu najmä vo zverení maloletého dieťaťa
do osobnej starostlivosti jedného z rodičov. Rodičovské práva a povinnosti podľa § 28 ods. 1
Zákona o rodine, teda aj právo a povinnosť zastupovať svoje maloleté dieťaťa, zostávajú
obidvom rodičom zachované aj po rozhodnutí súdu o úprave výkonu rodičovských práv
a povinností. Rodičovské práva a povinnosti podľa § 28 ods. 1 Zákona o rodine zostávajú
rodičovi zachované i vtedy, ak mu súd predbežným opatrením nariadi, aby odovzdal dieťa
do starostlivosti druhého z rodičov alebo do starostlivosti toho, koho označil súd, a aby platil
výživné na dieťa v nevyhnutnej miere.
Predbežným opatrením, nariadeným uznesením Okresného súdu Banská Bystrica
z 29. októbra 2008 č.k. 31 P 300/2008-11, ktorým bola matke detí uložená povinnosť
odovzdať maloleté deti (vtedy ešte aj oprávnenú 3/) do dočasnej starostlivosti ich otca a bolo
jej nariadené prispievať na ich výživu mesačne sumou rovnajúcou sa 30 %-tim percentám
zo sumy životného minima k rukám ich otca, neboli rodičovské práva matky detí nijak
obmedzené v zmysle § 38 a 39 Zákona o rodine; týmto predbežným opatrením ani nebolo
určené, že by maloleté deti mohol zastupovať iba ich otec. Právo zastupovať svoje maloleté
deti preto zostalo matke zachované aj po nariadení predbežného opatrenia a svoje procesné
práva nestratila ani vo vzťahu k dcére E. T., ktorá medzitým nadobudla plnoletosť
(R 18/1975).
Vychádzajúc z uvedeného, dovolací súd nepovažuje za správny záver odvolacieho
súdu, že nariadením predbežného opatrenia, ktorým bolo matke nariadené odovzdať maloleté
deti (vtedy ešte aj oprávnenú 3/) do dočasnej starostlivosti ich otca a bolo jej nariadené
prispievať na ich výživu, jej zaniklo právo na ich zastupovanie a toto právo už svedčilo iba
otcovi detí.
S prihliadnutím na konkrétne okolnosti preskúmavanej právnej veci, dovolací súd
nepovažuje za správny ani záver odvolacieho súdu, že „oprávnenie vymáhať výživné proti
druhému rodičovi v exekučnom konaní prislúcha tomu z rodičov, ktorému je dieťa zverené
do osobnej starostlivosti“ a že „v deň, keď matka za maloleté deti podávala návrh
na exekúciu, už povinnou osobou z hľadiska vyživovacej povinnosti bola matka detí“.
Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom je zákonnou povinnosťou, ktorá v sebe
zahŕňa právo dieťaťa na výživu a s tým korešpondujúcu povinnosť obidvoch rodičov dieťa
vyživovať. Z povahy výživného vyplýva, že právo na výživné je osobným právom dieťaťa;
nie rodiča, ktorému bolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti. Ak si vyživovaciu povinnosť
voči dieťaťu, určenú právoplatným rozhodnutím súdu alebo súdom schválenou dohodou,
povinný rodič neplní, dieťa má právo domáhať sa splnenia tejto povinnosti jej núteným
výkonom. Pri vymáhaní pohľadávok výživného je teda oprávneným dieťa, v prospech ktorého
je výživné priznané, a povinným je rodič, ktorému bola uložená povinnosť platiť výživné.
Pri zastupovaní maloletého dieťaťa v exekučnom konaní na vymoženie výživného
od povinného rodiča sa pripúšťa, aby pri podaní návrhu na exekúciu dieťa zastupoval druhý
rodič (R 21/1981).
Matka detí označila v návrhu na exekúciu, ktorý podala na exekútorskom úrade dňa
19. januára 2009, za exekučný titul rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica z 9. novembra
2007 č.k. 10 C 75/2003-532, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 29. mája 2008 sp.zn. 12 Co 4/2008, ktorým bola otcovi detí uložená povinnosť prispievať
na výživu maloletej E. mesačne sumou 4 000,-- Sk, na výživu maloletého M. mesačne
sumou 3 500,-- Sk a na výživu maloletého M. mesačne sumou 3 000,-- Sk, splatnými vždy
do 15 - teho dňa v mesiaci vopred do rúk ich matky, a to od 18. júla 2005. V návrhu uviedla,
že otec detí je v omeškaní s plnením takto určeného výživného a na výživnom celkom dlhuje
139 246,-- Sk (4 622,12 €).
Matka detí teda podala návrh na vykonanie exekúcie v zastúpení svojich maloletých
detí proti povinnému, otcovi detí, ktorý bol podľa tvrdenia v návrhu v omeškaní s plnením
poisteného za obdobie, počas ktorého deti boli zverené do jej osobnej starostlivosti. Neobstojí
teda ani záver odvolacieho súdu, že „oprávnenie vymáhať výživné proti druhému rodičovi
v exekučnom konaní prislúcha tomu z rodičov, ktorému je dieťa zverené do osobnej
starostlivosti“ a že „v deň, keď matka za maloleté deti podávala návrh na exekúciu,
už povinnou osobou z hľadiska vyživovacej povinnosti bola matka detí“.
Pravda, iná je otázka, či vzhľadom na zmenu pomerov po nariadení predbežného
opatrenia nedošlo k stretu záujmu matky a jej maloletých detí, kedy by súd musel maloletých
deťom ustanoviť kolízneho opatrovníka.
Podľa § 31 ods. 2 Zákona o rodine žiadny z rodičov nemôže zastupovať svoje
maloleté dieťa, ak ide o právne úkony, pri ktorých by mohlo dôjsť k rozporu záujmov medzi
rodičmi a maloletým dieťaťom alebo medzi maloletými deťmi zastúpenými tým istým
rodičom navzájom; v takom prípade súd ustanoví maloletému dieťaťu opatrovníka, ktorý
ho bude v konaní alebo pri určitom právnom úkone zastupovať (ďalej len „kolízny
opatrovník“).
K ustanoveniu opatrovníka ale v exekučnom konaní nedošlo a exekučný súd,
vychádzajúc z nesprávneho právneho názoru, že „exekúcia sa vedie v rozpore so zákonom“,
vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Odvolací súd, osvojujúc si tento mylný
záver exekučného súdu, odvolanie matky detí odmietol. Pritom si neuvedomil, že exekúcia
bola navrhnutá na vymoženie výživného na maloleté deti od ich otca za čas, kedy deti boli
zverené do osobnej starostlivosti ich matky a že zastavením exekúcie a následne odmietnutím
odvolania matky detí v skutočnosti sa odňalo právo na súdnu ochranu na výživu oprávneným
deťom. Podľa logiky súdov nižších stupňov maloleté deti by mohol v konaní zastupovať iba
ich otec, ktorý je ale v procesnom postavení povinného, ktorý rozpor by súd v záujme
zabezpečenia záujmov maloletého dieťaťa aj tak musel riešiť ustanovením kolízneho
opatrovníka podľa § 31 ods. 2 Zákona o rodine (pozri napr. R 21/1981), nie však vyhlásením
exekúcie za neprípustnú a jej zastavením, resp. odmietnutím odvolania matky detí.
Keďže konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu má vadu spočívajúcu v odňatí
možnosti účastníka konať pred súdom, je dovolanie Mgr. J. T. proti nemu nielen prípustné,
ale aj dôvodné, lebo rozhodnutie vydané v konaní postihnutom touto procesnou vadou
nemôže byť správne. Dovolací súd preto dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu
zrušil podľa § 243b ods. 1 O.s.p. v celom rozsahu (aj vo výroku, ktorým odvolací súd potvrdil
rozhodnutie exekučného súdu o tom, že súdnej exekútorke nepriznáva náhrada trov, pretože aj
tento výrok, vzhľadom na dôvody, ktoré súd viedli k jeho vydaniu, závisí od rozhodnutia
o napadnutom výroku) a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 243b ods. 2 O.s.p.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 11. mája 2011
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová