Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Sžf/45/2010

Najvyšší súd 3 Sžf/45/2010 Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana

Rumanu a sudcov JUDr. Gabriely Gerdovej a JUDr. Jany Zemkovej PhD. v právnej veci žalobcu: Ing. L. M. – A. so sídlom S., právne zastúpený: JUDr. E. V., advokát so sídlom B.B., proti žalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Nová ulica 13, 975 04 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného č. I/222/17352-99323/2008/991410-r zo dňa 20.februára 2009, konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -42 zo dňa 14. júla 2010, jednomyseľne

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. k. -42 zo dňa 14. júla 2010 p o t v r d z u j e.

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e

I.

Napadnutým rozsudkom krajský súd podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/222/17352-99323/2008/991410-r zo dňa 20.02.2009. Týmto rozhodnutím žalovaný potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Senec č. /Blč zo dňa 19.08.2008, ktorým správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie apríl 2004 v sume 15.767,12 €.

Krajský súd rozsudok odôvodnil tým, že daňové orgány posúdili vec po právnej

stránke správne keď konštatovali, že žalobca v prejednávaných obchodných prípadoch nemal právo vystaviť daňové doklady, pretože ani v jednom prípade odberateľovi tovar nedodal ani mu neumožnil s ním nakladať. Žalobca v daňovom konaní nepreukázal existenciu zmluvného vzťahu s odberateľmi na dodávku predmetného tovaru a ani jeho plnenie, a neuniesol tak dôkazné bremeno na preukázanie, že v daných prípadoch došlo k zdaniteľnému plneniu, ktoré by ho oprávňovalo vystaviť faktúry. Jedinými dokladmi, ktoré nasvedčujú akémusi zdaniteľnému plneniu sú faktúry, ktoré však pri absencii ďalších dokladov o vzniku a priebehu plnenia zmluvného vzťahu nepreukazujú na daňové účely uskutočnenie zdaniteľného plnenia, a preto možno súhlasiť so závermi daňových orgánov, že boli vystavené len fiktívne. Svedčí o tom množstvo ďalších obchodných prípadov zdokumentovaných v protokole z daňovej kontroly, ktoré nasvedčujú, že uvedeným spôsobom boli takéto fiktívne faktúry predkladané faktoringovej spoločnosti F. S. s., a.s. za účelom získania finančných prostriedkov od tejto spoločnosti a po ich získaní boli faktúry dobropisované.

Z konštrukcie ustanovenia o DPH, resp.

o DPH vyplýva, že predpokladom pre vykonanie opravy základu dane je zrušenie alebo vrátenie celého zdaniteľného plnenia (dodávky tovaru). Zrušiť však možno len také zdaniteľné plnenie (dodávku tovaru), ktoré sa z hľadiska daňových právnych predpisov aspoň čiastočne uskutočnilo, teda dodávateľ svoj záväzok splnil, resp. bol pripravený plniť a zároveň mu vzniklo právo na vystavenie daňového dokladu za dodávku tovaru (faktúry). Keďže táto podmienka v oboch prípadoch splnená nebola, zo strany žalobcu nešlo o opravu základu dane, ale o stornovanie nesprávne vystavených daňových dokladov. Krajský súd preto nevidel žiadnu nezákonnosť v záveroch daňových orgánov, že dobropisy vystavené k fiktívnym faktúram nemal žalobca zahrnúť do toho zdaňovacieho obdobia, v ktorom ich vyhotovil, ale mal podať dodatočné daňové priznanie k zdaňovacím obdobiam, v ktorých pôvodné faktúry vyhotovil, priznal a odviedol daň a takto si zaplatenú daň uplatniť späť.

II.

Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a navrhol,

aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie žalovaného zrušil. V dôvodoch namietal, že zhodnotenie dôkazov a potvrdenie rozhodnutí Daňového riaditeľstva SR neumožňuje správne vyrubiť a vybrať daň. Správca dane je povinný pri uplatňovaní daňových predpisov brať do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane. V súlade s ustanovením poskytol správcovi dane potrebnú súčinnosť, v odvolaní a doplnení odvolania vysvetlil nesprávnosť a nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, a i napriek tomu žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane. Ďalej uviedol, že postup správcu dane je v rozpore s platnými právnymi predpismi, najmä so o správe daní a poplatkov a zákonom

č. o dani z pridanej hodnoty, pretože správca dane na základe jednostranných vyjadrení odberateľa urobil nekorektný záver, že k dodávke tovaru nedošlo. Za dodávateľa nemôže žiadna tretia strana rozhodnúť, či obchodný kontrakt sa považuje za splnený a tiež, či môže vystaviť faktúru za dodávku tovaru. Z tvrdení kontrolnej skupiny, že odberatelia nepotvrdili dodanie tovaru, alebo že nemajú zaúčtované faktúry nemôže byť vyvodený záver, že sa dodávka tovaru neuskutočnila a už vôbec nie, že nemohol opraviť základ dane podľa zákona o dani z pridanej hodnoty.

Fungovanie dane z pridanej hodnoty nemožno oddeliť od právnej úpravy

obchodných vzťahov. spočíva na princípe čo najširšej zmluvnej voľnosti a strany si môžu dojednať aj iné zmluvy, než len tie, ktoré sú výslovne uvedené v ako určitý zmluvný typ. Pritom všetky ustanovenia tretej časti , ktorá sa nazýva obchodné záväzkové vzťahy, majú v zásade dispozitívnu povahu. Znamená to, že strany si môžu v dohodnutej zmluve účinky vyplývajúce pre seba zmeniť alebo úplne vylúčiť.

Z právneho hľadiska žalobca opísal daňovú transakciu ako systém nasledovných

právnych vzťahov: „ spočíva na princípe neformálnosti zmlúv, ktoré sa môžu dojednať aj ústne alebo dokonca aj konkludentným spôsobom. Za deň splnenia dodávky je v súlade s možné považovať tiež deň, kedy je dodávka nachystaná k odberu. Skutočnosť, že tovar nebol fyzicky odberateľmi odobratý a tiež, že neboli potvrdené dodacie listy, resp. vystavené príjemky na sklad, nemôže znamenať, že kontrakt nebol splnený a teda, že k dodávke tovaru nedošlo. Faktúru vystavil pred potvrdením fyzického odovzdania tovaru, čím neporušil žiadne ustanovenie zákona o dani z pridanej hodnoty. Nakoľko následne bola dodávka zrušená, v súlade so zákonom vystavil doklady o oprave základu dane – dobropisy. Postupoval teda v súlade s ustanovením zákona, keď rozdiel medzi pôvodným základom dane a opraveným základom dane uviedol v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie, v ktorom vyhotovil doklad o oprave základu dane“.

So závermi daňovej kontroly o presune dobropisu (dobropisov) medzi jednotlivými

zdaňovacími obdobiami preto nesúhlasí a považuje ich za účelové, aby správca dane mohol potom pristúpiť vo vyrubovacom konaní k uloženiu pokuty. o dani z pridanej hodnoty v žiadnom svojom ustanovení nezakazuje vystaviť faktúru aj pred fyzickým odovzdaním tovaru. Správca dane vo svojom rozhodnutí nespochybnil právo daňového subjektu vykonať opravu základu dane podľa a pritom konštatuje porušenie zákona, a taktiež žiadnym spôsobom nespochybnil právo daňového subjektu vystaviť faktúru pred fyzickým odovzdaním tovaru – neuviedol žiadne konkrétne porušenie zákona. Opravu základu dane vykonal z dôvodu zrušenia dodania tovaru, preto postupoval podľa zákona, a z uvedeného dôvodu nemal inú možnosť, ako túto opravu základu dane zahrnúť do obdobia, kedy bol doklad vyhotovený, čím postupoval v súlade so zákonom. Poukázal na v praxi častokrát sa vyskytujúce prípady, že odberateľ tovar neprevezme, dodávateľ vyfakturuje dodávku tovaru ešte pred potvrdením

fyzického prevzatia tovaru, čo však neznamená, že sa týmto predávajúci zbavuje možnosti v prípade zrušenia dodávky vystaviť doklad o oprave základu dane podľa § 18.

Ďalej uviedol, že v zmysle § 15 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty sa daňová

kontrola vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu o správe daní a poplatkov. Správca dane porušil svojim postupom toto zákonné ustanovenie, keďže v priebehu daňovej kontroly nespochybniteľne preukázal, že postupoval v súlade s ustanovením zákona a vystavenými dobropismi na zrušenie dodávky tovaru žiadnym spôsobom neporušil zákon, ani neukrátil štátny rozpočet. V tejto súvislosti sú úkony správcu dane, ktorými spochybňuje dodávky tovaru (v daňovom konaní nebolo preukázané, že tovar nebol nachystaný k odberu, čo sa v zmysle už považuje za splnenie kontraktu) a jeho právo vystaviť doklady o oprave základu dane podľa zákona o dani z pridanej hodnoty v kontexte s zákona o správe daní a poplatkov nad rámec nevyhnutnosti a v rozpore so základnými zásadami daňového konania. V priebehu daňovej kontroly tieto skutočnosti namietal a tiež aj vo vyjadrení k protokolu č. I/183/12842/44249/2008/Vok, avšak správca dane sa tým vôbec nezaoberal. Z toho vyplýva, že správca dane mu odoprel využiť ustanovenie zákona o dani z pridanej hodnoty o oprave základu dane, čo odôvodnil voľnou úvahou a tak, že takýto postup nebol možný, aj keď to zo zákona nevyplýva. Postup správcu dane možno hodnotiť ako v rozpore so základnými zásadami daňového konania uvedenými v zákona o správe daní, pretože vystavil faktúry, podal daňové priznanie a odviedol daň, a v ďalšom období vystavil doklady o oprave základu dane a tieto zahrnul do daňových priznaní. Všetko riadne zaúčtoval, splnil si voči štátu svoje zákonné povinnosti, daň bola riadne vybraná aj odvedená, a ďalšie úkony správcu dane sú potom už nad rámec zákona, nechránia jeho záujmy, porušujú jeho právo aby správca dane prihliadal na všetko, čo vyjde najavo v daňovom konaní, a neoprávnene a v rozpore so zákonom ho neprimerane zaťažujú.

III.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že žalobca v odvolaní proti

rozsudku krajského súdu poukazuje na tie isté skutočnosti, ktoré boli obsahom odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane ako aj obsahom žaloby, preto sa pridržiava písomného vyjadrenia k žalobe. Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -42 zo dňa 14.07.2010 ako vecne správny potvrdil.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací

( ) preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní ( veta prvá a ) bez nariadenia pojednávania ( veta prvá ), a po tom, čo deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej

stránke najvyššieho súdu www.nsud.sk, senát rozhodol pomerom hlasov 3:0 ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011) rozsudok verejne vyhlásil ( a ).

Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Najvyšší súd konštatuje správnosť dôvodov krajského súdu, s ktorými sa stotožňuje

a ktorých podstatu nepovažuje za potrebné vyjadriť iným spôsobom. Na doplnenie možno uviesť, že i najvyšší súd hodnotí daňovú transakciu ako umelú, ktorej chýba hospodársky dôvod, nazývaný taktiež aj kauza alebo v angličtine business purpose, ktorý je súčasťou zásady skúmania ekonomickej podstaty (skutočného obsahu) daňovej transakcie, na ktorej je naše daňové právo založené podľa o správe daní a poplatkov. V danom prípade daňovej transakcii ako systému právnych vzťahov chýba ekonomická podstata opakovania takejto ekonomickej činnosti. Skúmanie hospodárskeho dôvodu pri daňových transakciách je dôležitým interpretačným prostriedkom pri výklade daňových predpisov a pri podraďovaní daňovej transakcie pod právny režim jednej právnej normy: Princíp tzv. jednočinného súbehu v danom prípade nie je možný, a preto je možné správnou úvahou určiť iba jeden právny režim.

Podľa odôvodnenia dodatočného platobného výmeru Daňového úradu Senec

č. /Blč zo dňa 19.08.2008 „kontrolná skupina nespochybňuje skutočnosť, že platiteľ má vyhotovenú faktúru riadne zaúčtovanú vo svojom účtovníctve, ani skutočnosť, že daň z pridanej hodnoty z predmetnej faktúry priznal a odviedol do ŠR, ale zistila, že daňová povinnosť nevznikla platiteľovi z dôvodu uskutočnenia zdaniteľného plnenia – dodania tovaru, ale z dôvodu, že vyhotovil faktúru č.204009, v ktorej uviedol daň z pridanej hodnoty, ktorú bol povinný platiť“.

Z uvedeného stanoviska správcu dane jednoznačne vyplýva, že daňová povinnosť

žalobcovi vznikla i napriek skutočnosti, že tovar nebol dodaný. Vznikla na základe subsidiárneho charakteru skutočnosti, že žalobca vyhotovil faktúru č. 204009, v ktorej uviedol daň z pridanej hodnoty, ktorú bol povinný platiť. Z hľadiska systému právnych vzťahov je daňová transakcia v súlade so zákonom (chýba jej však ekonomická podstata). Keďže daňovej transakcii chýba ekonomická podstata, najvyšší súd sa prikláňa k názoru, z hľadiska daňového sa musí na ňu hľadieť akoby sa neuskutočnila, a preto z dvoch možných právnych riešení, sa priklonil k stanovisku správcu dane, k tomu, že žalobca ako platiteľ nemal postupovať tak, že vykoná opravu základu dane podľa , a o DPH, ale mal postupovať v zmysle o DPH. Žalobca ako daňový subjekt mal teda podať dodatočné daňové priznania k zdaňovaciemu obdobiu, v ktorom pôvodnú faktúru vyhotovil, priznal a odviedol daň a týmto spôsobom uplatniť daň späť.

Rovnako uvedený princíp platí v režime Platiteľ nemohol

postupovať podľa o dani z pridanej hodnoty a nemohol dobropis zahrnúť do toho zdaňovacieho obdobia, v ktorom ho vyhotovil, ale mal postupovať podľa o správe daní a poplatkov, t.j. podať dodatočné daňové priznanie k zdaňovaciemu obdobiu a uvedeným spôsobom uplatniť daň späť.

O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa

v spojení s veta prvá a a žalobcovi, ktorý v odvolacom konaní nemal úspech ich náhradu nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 02. júna 2011

JUDr. Ivan R u m a n a, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Emília Čičková