Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/136/2010

Najvyšší súd Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ Ing. P. P., zastúpeného

JUDr. M. J.M.K., IČO: X., 2/ J. B.P., 3/ Ing. R. B.P., 4/ JUDr. Š. S., proti ţalovaným 1/ P.

H., 2/ J. H., zastúpeným JUDr. D. K., o zaplatenie 74 420,77 € s príslušenstvom, vedenej na

Okresnom súde Ţilina pod sp.zn. , o dovolaní ţalobcu 1/ a ţalovaných 1/, 2/

proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z 15. decembra 2009 sp.zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Ţiline z 15. decembra

2009 sp. zn. z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Ţilina rozsudkom zo 26. januára 2009 č.k. -222 (v poradí

druhým) rozhodol tak, ţe ţalovaní 1/ a 2/ sú povinní zaplatiť ţalobcom 1/ aţ 4/ spoločne

a nerozdielne 74 420,77 € spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 6% od 31. marca

2005 do zaplatenia, na účet ţalobcu 1/ do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Ţalovaných 1/

a 2/ zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť ţalobcom 1/ aţ 4/ trovy konania 3 721,03 €

a trovy právneho zastúpenia 6 908,70 € k rukám ich právneho zástupcu, do troch dní

od právoplatnosti rozsudku. Doplneným dokazovaním v zmysle intencií zrušujúceho

uznesenia Krajského súdu v Ţiline zo dňa 13. mája 2008 sp.zn. mal za to, ţe

v danej veci ide o nárok ţalobcov 1/ aţ 4/ na vydanie majetkového prospechu získaného

plnením z neplatného právneho úkonu ( ). Vychádzal

z rozsudku Okresného súdu Ţilina zo dňa 19. júla 2004 č.k. -113, ktorý

nadobudol právoplatnosť dňa 27. januára 2005, z ktorého mal preukázané, ţe zmluva

o budúcej zmluve uzavretá medzi účastníkmi dňa 30. septembra 1997, je neplatná. Ţalovaní

1/, 2/ sa na úkor ţalobcov 1/ aţ 4/ bezdôvodne obohacovali tým, ţe uţívali nehnuteľnosti

vo vlastníctve ţalobcov 1/ aţ 4/ v rozpore s dobrou vierou, nakoľko im muselo byť zrejmé, ţe

zmluva o budúcej zmluve je neplatná. I napriek týmto skutočnostiam však naďalej uţívali

2

nehnuteľnosť a nemohli teda byť v uţívaní dobromyseľní. Pri posudzovaní otázky

dobromyseľnosti alebo nedobromyseľnosti uţívania nehnuteľnosti, sa súd prvého stupňa

oboznamoval s písomnými podaniami a ďalšími dôkazmi, z ktorých vyplynulo, ţe napriek

spochybneniu platnosti zmluvy o budúcej zmluve a rozdielnych názorov na povinnosť plniť,

ţalovaní 1/ a 2/ nehnuteľnosti drţali a uţívali aţ do protokolárneho odovzdania nehnuteľnosti

dňa 21. augusta 2002. Táto skutočnosť nebola medzi účastníkmi spornou. Ţalovaní 1/ a 2/

v konaní nijakým spôsobom nepreukázali dobromyseľnosť drţby, resp. nepreukázali

okolnosti, z ktorých bolo moţno usudzovať na dobromyseľnosť, teda okolnosti svedčiace

o poctivosti právneho dôvodu nadobudnutia veci. Nedostatok dobrej viery ţalovaných 1/ a 2/

v čase od uzavretia zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 30. septembra 1997 aţ

do protokolárneho odovzdania dňa 21. augusta 2002 bol preukázaný skutočnosťou, ţe

ţalovaní 1/ a 2/ mali v čase uzatvárania zmluvy o budúcej zmluve vedomosť o tom, ţe

uzatvárajú zmluvu o budúcej kúpnej zmluve a nie priamo kúpnu zmluvu. Ţalovaní 1/, 2/

mali vedomosť o tom, ţe zmluva o budúcej kúpnej zmluve je len predbeţnou zmluvou, ktorá

spočíva vo vzniku záväzku kontrahovať. Z hľadiska objektívneho posudzovania veci,

pri normálnej opatrnosti, ktorú moţno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu

na kaţdom subjekte rozumne poţadovať, nemohla byť u ţalovaných 1/ a 2/ vyvolaná dobrá

viera, ţe im vec patrí. Súd prvého stupňa mal preukázanú nedobromyseľnosť ţalovaných 1/

a 2/ aj z listinných dôkazov, a to najmä z ich listu označeného, ako stanovisko zo dňa

1. decembra 1999, kde sa prvý krát otvorene, priamo a preukázateľne vyjadrili, ţe je im

známe, ţe zmluva o budúcej zmluve je neplatná, napriek tomu aţ do protokolárneho

odovzdania nehnuteľnosti, t.j. do 1. augusta 2002, túto uţívali nedobromyseľne a muselo im

byť známe, ţe sa bezdôvodne obohacujú na úkor ţalobcov 1/ aţ 4/. Ďalšou skutočnosťou,

ktorou mal súd prvého stupňa nepochybne preukázanú nedobromyseľnosť ţalovaných 1/ a 2/,

ktorí si boli vedomí svojej povinnosti platiť nájomné, bol aj list ţalovaných 1/ a 2/ zo dňa

7. januára 2000, v ktorom uviedli, ţe do skončenia súdneho konania budú peniaze za nájomné

ukladať do notárskej úschovy, čo však neurobili. Pokiaľ odporcovia v konaní namietali

premlčanie, súd prvého stupňa k tejto námietku neprihliadol. Vychádzal pri jej posudzovaní

z a nasl. . Mal za to, ţe z neplatného právneho úkonu nemôţu

vzniknúť platné právne účinky, teda nemôţe začať plynúť premlčacia doba. Pokiaľ ţalovaní

1/ a 2/ vzniesli námietku premlčania, poukazovali na .

Prvostupňový súd mal za to, ţe v danom prípade lehota na uplatnenie práva z bezdôvodného

obohatenia začala plynúť dňom vyhlásenia rozsudku Okresného súdu v Ţiline zo dňa 19. júla

2004 č.k. -113, ktoré rozhodnutie bolo doručené navrhovateľom v decembri 2004

aţ januári 2005, pričom právoplatnosť nadobudlo 27. januára 2005. Prvostupňový súd mal

nepochybne zistené, ţe nehnuteľnosť ţalovaní 1/ a 2/ uţívali 59 mesiacov a 21 dní ku dňu

odovzdania vrátane. V zmysle vyjadrenia realitných kancelárií nájomné za nebytové priestory

bolo v danej lokalite od 29,87 €/m2 do 49,79 €/m2 za jeden rok. Keby súd vychádzal

i z najniţšej hodnoty 29,87 €/m2, rátal by len zastavenú uţívaciu plochu vo výmere

587 m2 a nerátal by do tohto aj záhradu vo výmere 518 m2, nájomné by bolo ročne

17.536,35 €, mesačne 1.461,36 €. Súd však vychádzal zo sumy 1.261 €, a to aj z tohto

dôvodu, ţe súčasný nájomník platí nájomné mesačne v tejto výške. Za dobu, kedy ţalovaní

1/ a 2/ uţívali nehnuteľnosť, prináleţí preto titulom bezdôvodného obohatenia ţalobcom 1/

aţ 4/ istina vo výške 174.420,76 €. Podľa a zaviazal

ţalovaných 1/ a 2/ zaplatiť ţalobcom 1/ aţ 4/ aj úrok z omeškania vo výške 6% z istiny

od 31. marca 2005 do zaplatenia. Vychádzal z toho, ţe ţalobcovia 1/ aţ 4/ zaslali ţalovaným

1/ a 2/ oznámenie o urovnaní, ktoré obdrţali 15. marca 2005 s lehotou zaplatenia do 31. marca

2005. O trovách konania súd rozhodol podľa Krajský súd v Ţiline

rozsudkom z 15. decembra 2009 sp.zn. rozsudok súdu prvého stupňa zmenil

tak, ţe uloţil ţalovaným 1/ a 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť ţalobcom 1/ aţ 4/

sumu 38.712,69 € so 6%-ným úrokom z omeškania od 1. apríla 2005 do zaplatenia, do troch

dní od právoplatnosti rozhodnutia. Vo zvyšnej časti, pokiaľ išlo o sumu 35.708,08 €

s príslušenstvom, návrh zamietol. O trovách konania rozhodol tak, ţe ţiaden z účastníkov

nemá právo na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania. Z vykonaného

dokazovania súdom prvého stupňa mal za to, ţe nárok ţalobcov 1/ aţ 4/ je dôvodný iba

čiastočne. Podľa názoru odvolacieho súdu ţalovaní 1/ a 2/ nehnuteľnosti uţívali

dobromyseľne, v zmysle zmluvy o budúcej zmluve do dňa 31. januára 2000, kedy podali

ţalobu o neplatnosť predmetnej zmluvy, a tým si museli byť vedomí, ţe uţívajú nehnuteľnosti

bezdôvodne. Odvolací súd sa vysporiadal s vznesenou námietkou premlčania tak, ţe

za objektívnu lehotu v danom prípade povaţoval lehotu 10 ročnú, keďţe ţalovaní 1/, 2/ sa

úmyselne bezdôvodne obohacovali. Pričom subjektívna lehota u ţalobcov 1/ aţ 4/ na podanie

ţaloby beţala odo dňa právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Ţilina sp.zn. , t. j.

27. januára 2005. Ţalobu ţalobcovia 1/ aţ 4// podali na súd dňa 15. mája 2005, teda podľa

názoru odvolacieho súdu v zákonnej dvojročnej lehote. Odvolací súd bol toho názoru, ţe

navrhovateľom prináleţí bezdôvodné obohatenie odo dňa 31. januára 2000 do dňa

protokolárneho odovzdania nehnuteľností, t.j. do dňa 221. augusta 2002. Jedná sa o 30

mesiacov a 21 dni. Výšku bezdôvodného obohatenia, predstavujúcu nájomné za predmetné

nehnuteľnosti mesačne v sume 1.261 €, povaţoval odvolací súd za nespornú, lebo túto sumu

ţalovaní 1/ a 2 / nespochybňovali. S poukazom na uvedené odvolací súd bol toho názoru, ţe

ţalobcom 1/ aţ 4/ prináleţí bezdôvodné obohatenie v celkovej sume 38.712,69 €

(1.166.258,50 Sk), ako aj úrok z omeškania vo výške 6% od 31. marca 2005 do zaplatenia.

O trovách prvostupňového a odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 2

v spojení s

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca 1/, ako aj ţalovaní 1/,2/.

Ţalobca 1/ navrhol zmeniť napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v časti, ktorou

zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a nevyhovel návrhu ţalobcov 1/ aţ 4/ a ako aj v časti

rozhodnutia o náhrade trov konania. Prípustnosť dovolania odôvodnil s poukazom na § 238

ods. 1 jeho dôvodnosť , Namietal nesprávnosť právneho

názoru odvolacieho súdu , ktorý vyslovil, ţe ţalovaní 1/ a 2/ uţívali predmetné nehnuteľnosti

dobromyseľne v zmysle zmluvy o budúcej zmluve do dňa 31. januára 2000, kedy podali

ţalobu o neplatnosť zmluvy a tým si museli byť vedomí, ţe uţívajú nehnuteľnosti

bezdôvodne. Bol toho názoru, ţe z obsahu neplatnej zmluvy o budúcej zmluve nemoţno

dospieť k záveru, ţe ţalovaní 1/ a 2/ uţívali nehnuteľnosti dobrovoľne, keďţe sami

nepopierali vedomosť o existencii zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, ktorá len zaväzovala

účastníkov zmluvy k uzavretiu riadnej kúpnej zmluvy, na základe ktorej by ţalovaní 1/ a 2/

nadobudli vlastnícke právo. Ţalovaní 1 /a 2/ predmetné nehnuteľnosti vyuţívali

na prevádzkovanie podnikateľskej činnosti (čo v konaní nepopreli), na základe čoho im

nehnuteľnosti slúţili na dosahovanie zisku z podnikania. Uvedenou skutočnosťou sa odvolací

súd v rámci prejednania veci nezaoberal. Do uvedenej nehnuteľnosti neinvestovali ako

do vlastnej, vedomí si, ţe im na základe zmluvy o budúcej zmluve nehnuteľnosti nepatria,

a preto tieto nemohli uţívať dobromyseľne. Ţalovaní 1/ a 2/ dobromyseľné uţívanie

nehnuteľnosti od obdobia 30. septembra 1997 do 31. Januára 2000, v konaní ţiadnym

spôsobom nepreukázali, zároveň nepreukázali ani ţiadnu okolnosť, z ktorej by bolo moţné

túto dobromyseľnosť odvodzovať, Dovolateľ mal za to, ţe odvolací súd dospel pri zmene

rozsudku súdu prvého stupňa k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré nemajú oporu

vo vykonanom dokazovaní. Obohatenie na strane ţalovaných 1/ a 2/ spočívalo v uţívaní

nehnuteľnosti, ktorému zodpovedá peňaţná náhrada. Namietol, ţe dobromyseľnosť je

podstatná iba s poukazom na pri vydávaní úţitkov

z bezdôvodného obohatenia.

Ţalovaní 1/ a 2/ namietali vo svojom dovolaní, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu

spočíva na nesprávnom právnom posúdení a ţiadali rozsudok odvolacieho súdu ako

neodôvodnený a zmätočný zrušiť a vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Namietali

nesprávny právny názor odvolacieho súdu v tom, ţe podaním ţaloby o neplatnosť zmluvy

o budúcej zmluve dňa 31. januára 2000 prestali byť dobromyseľní v uţívaní a úmyselne sa

bezdôvodne obohacovali. Mali za to, ţe v danom prípade nepostačovala predpokladaná, ale

sa vyţadovala skutočná vedomosť ohľadom neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve. Aţ dňom

vyhlásenia rozsudku Okresného súdu Ţilina zo dňa 19. júla 2004 sp.zn. mali

skutočnú vedomosť o tom, ţe zmluva o budúcej zmluve je neplatná. Na druhej strane

ohľadom platnosti zmluvy o budúcej zmluve nemali pochybnosti ţalobcovia 1/ aţ 4/, ktorí

dňa 8. februára 2000 odstúpili od zmluvy a následne podali na súd návrh na vypratanie

uţívaných nehnuteľností. Rozsudkom Okresného súdu Ţiline zo dňa 10. októbra 2000 sp. zn.

2 C 372/ v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Ţiline zo dňa 19. júna 2002 sp.zn.

, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 19. augusta 2002 im bola uloţená

povinnosť vypratať uţívaný nebytový priestor – nehnuteľností v kat. území B., ktoré

s vedomím budúcich vlastníkov dobromyseľne uţívali na základe zmluvy o budúcej zmluve.

Z uvedeného bolo zrejmé, ţe oba súdy povaţovali zmluvu o budúcej zmluve za platnú

a platné a účinné aj odstúpenie ţalobcov v 1/ aţ 4/ rade od zmluvy o budúcej zmluve. Napriek

skutočnosti, ţe v rozsudkoch nebol riešený ich nárok na vrátenie splatenej časti kúpnej ceny

vo výške 2.100.000,- Sk, v lehote určenej súdom, dňa 21. augusta 2002 protokolárne

odovzdali nehnuteľnosti ţalobcom 1/ aţ 4/. Mali za to, ţe v posudzovanom prípade ide

o synalagmatický záväzok, teda o vzájomnú reštitučnú povinnosť. Pokiaľ odvolací súd priznal

nárok ţalobcom 1/ aţ 4/ na vydanie bezdôvodného obohatenia, išlo o priznanie nároku

nad rámec zákonnej úpravy, nakoľko protiplnenie sporových strán sa titulom neplatného

právneho úkonu uţ raz uskutočnilo, preto ţalobcovia 1/ aţ 4/ nemali titul na podanie ţaloby.

Namietali i nesprávny právny záver súdu v prípade premlčania nároku. Pokiaľ súd dospel

k názoru, ţe na ich strane vzniklo bezdôvodné obohatenie, určite však nie úmyselné (pretoţe

úmysel by musel smerovať k získaniu bezdôvodného obohatenia a musel by existovať uţ

v čase získania bezdôvodného obohatenia), nárok ţalobcov 1/ aţ 4/ rade by bol premlčaný

v trojročnej objektívnej premlčacej dobe a nie v 10 ročnej, ako dospel k záveru odvolací súd.

Pri absolútne neplatnom právnom úkone objektívna premlčacia doba začne plynúť uţ

od vzniku takéhoto úkonu, t.j. v tomto prípade začala plynúť dňa 30. septembra 1997, kedy

bola uzavretá zmluva o budúcej zmluve. Subjektívna premlčacia doba začne plynúť odvtedy,

keď sa oprávnený dozvie, ţe bolo získané bezdôvodné obohatenie a kto ho získal. Ak by v ich

6

prípade došlo k bezdôvodnému obohateniu, potom sa ţalobcovia 1/ aţ 4/ uţ dňa 21. augusta

2002, t.j. v deň, kedy protokolárne odovzdali uţívané nehnuteľnosti, dozvedeli tom, kto sa

na ich úkor obohatil a v akej výške. S prihliadnutím na deň uplatnenia nároku na vydanie

bezdôvodného obohatenia na súde (16. mája 2005), nárok ţalobcov 1/ aţ 4/ by bol premlčaný

i vzhľadom na márne uplynutie tak objektívnej, ako i subjektívnej premlčacej doby. Ak by sa

okolnosti ohľadom získaného bezdôvodného obohatenia ţalobcovia 1/ aţ 4/ dozvedeli aţ

dňom právoplatnosti rozsudku, mali subjektívnu premlčaciu dobu zachovanú, avšak

objektívna premlčacia doba márne uplynula uţ dňa 30. septembra 2000, pričom platí, ţe

subjektívna doba môţe plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorú nemôţe

prekročiť, takţe aj v tomto prípade by bol nárok premlčaný. Z odôvodnenia napadnutého

rozsudku nebolo zrejmé a dostatočne zjavné, na základe čoho odvolací súd dospel k záveru,

ţe ţalovaní 1/a 2/ nehnuteľnosti uţívali bez právneho dôvodu, pričom plynutie subjektívnej

premlčacej doby odvodil od dňa právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Ţilina,

sp.zn. , dňa 27. januára 2005.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podali včas účastníci konania ( ) proti rozhodnutiu, ktoré moţno

napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ) preskúmal napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

v rozsahu vyplývajúcom z a dospel k záveru, ţe dovolanie účastníkov je

dôvodné.

Z ustanovenia vyplýva, ţe dovolaním moţno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V zmysle môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatnenými dôvodmi. Obligatórne ( ) sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ

označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( druhá veta ) skúmať vţdy, či

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v , zaoberal sa dovolací súd najskôr otázkou, či

konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v (t.j. či

v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť

účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,

o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nedostatku

návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad

odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom

či súdom nesprávne obsadeným). Odvolací súd dospel k záveru, ţe konanie a rozhodnutie

odvolacieho súdu je postihnuté vadou v zmysle

Odňatím moţnosti konať sa v zmysle rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1) odňatie moţnosti

konať pred súdom, 2) to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3) moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe

zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. O takýto prípad v prejednávanej veci ide z dôvodu, ţe

dovolatelia oprávnene vo svojom dovolaní vytýkajú, ţe rozsudok odvolacieho súdu je

zmätočný a nepreskúmateľný.

Základné právo na súdnu ochranu podľa

zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky.

Z ustanovenia vyplýva, ţe kaţdý má právo,

aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa

mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý má

právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu

Slovenskej republiky vyplýva, ţe tak základné právo podľa , ako aj právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť

konania a odôvodnenie rozhodnutia ( ).

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva

je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie

v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy ().

Zmyslom práva na súdnu ochranu je umoţniť kaţdému reálny prístup k súdu a tomu

zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní

predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umoţniť stať sa účastníkom konania

so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia

vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001 II. ÚS

14/2001, z 13. novembra 2002 , z 5. apríla 2007).

Podľa upravuje postup súdu a účastníkov

v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné

plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa ţalobca

domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril ţalovaný prípadne iný účastník konania,

stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie,

z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo

nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je

pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,

§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko

z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze -30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Právo účastníka na riadne odôvodnenie rozhodnutia je jednoznačne takým procesným

právom, ktoré mu je v občianskom súdnom konaní priznané za účelom obhájenia a ochrany

jeho práv a právom chránených záujmov. Jedným z dôvodov, prečo právo účastníka konania

je takým právom, je to, ţe súd je povinný odôvodniť svoje rozhodnutie aj v rámci verejného

vyhlásenia rozhodnutia. Práve prítomnosť verejnosti a prítomnosť účastníkov konania je

jednou zo záruk, ţe odôvodnenie rozhodnutia súdu nebude svojvoľným a arbitrárnym.

Tak odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, ako aj odôvodnenie rozsudku

odvolacieho súdu musia mať náleţitosti uvedené v ustanovení (

). Musia obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti

výroku rozsudku. Súdy sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musia vyporiadať so všetkými

rozhodujúcimi skutočnosťami a ich myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne

10

vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tieţ

s poukazom na právne závery, ktoré prijali. Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým

preukázať správnosť rozsudku. Odôvodnenie musí byť súčasne i prostriedkom kontroly

správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí v konaní o riadnom alebo mimoriadnom

opravnom prostriedku, t.j. musí byť preskúmateľné.

V tejto súvislosti povaţuje dovolací súd za potrebné zdôrazniť to, ţe pri zmene

rozhodnutia podľa odvolací súd nahrádza svojím rozhodnutím rozhodnutie súdu

prvého stupňa. Jeho zmeňujúce rozhodnutie musí preto obsahovať úplné a výstiţné

zdôvodnenie. Niet v ňom miesta pre dohady a domnienky.

Zákonom poţadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozsudku

( v spojení s ) je nie len formálnou poţiadavkou, ktorou sa má

zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých

a nezrozumiteľných rozsudkov, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak

v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Tieto poţiadavky

napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nespĺňa.

Z rozsudku odvolacieho súdu nie je moţné vyvodiť záver o tom, z akého skutkového

stavu pri svojom zmeňujúcom rozhodnutí, a to tak vo výroku o priznaní nároku vo výške

38 712,68 € s príslušenstvom ţalobcom 1/ aţ 4/, ako aj vo výroku o zamietnutí zvyšnej časti

nároku ţalobcov 1/ aţ 4/, vychádzal a jeho právne odôvodnenie je nedostačujúce. Odvolací

súd uviedol vo svojom stručnom odôvodnení, iba “ţe podľa jeho názoru ţalovaní 1/ a 2/

uţívali nehnuteľnosti dobromyseľne v zmysle zmluvy o budúcej zmluve do dňa 31. januára

2000, kedy podali ţalobu o neplatnosť predmetnej zmluvy a tým si museli byť vedomí, ţe

nehnuteľnosť uţívajú bezdôvodne. “Tento jeho záver, odlišný od záveru, ku ktorému dospel

súd prvého stupňa, však neodôvodnil. Následne iba matematicky prerátal výšku nájomného,

prestavujúceho podľa názoru odvolacieho súdu výšku bezdôvodného obohatenia, za obdobie

od 31. januára 2000 do 21. augusta 2002 a zaviazal ţalovaných 1/ a 2/ zaplatiť ţalobcom 1/ aţ

4/ spoločne a nerozdielne sumu 38 712,69 € so 6 % úrokom z omeškania od 1. apríla 2005

do zaplatenia. Ďalej uviedol, ţe „za objektívnu lehotu v danom prípade povaţoval lehotu 10

ročnú, keďţe sa ţalovaní 1/ a 2/ úmyselne obohacovali, pričom subjektívna lehote u ţalobcov

11

na podanie ţaloby beţala odo dňa právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Ţilina, t. j.

odo dňa 27. januára 2005“. Odvolací súd však nevysvetlil, odkedy začala táto objektívna

lehota plynúť a z akých dôvodov dospel k záveru, ţe sa ţalovaní 1/a 2/ úmyselne obohacovali.

Úplne bez odôvodnenia ponechal odvolací súd námietky ţalovaných 1/ a 2/

o synalagmatickom záväzku, vo vzťahu ku vzájomnému konaniu účastníkov v ďalších

súdnych sporoch, vyvolaných zmluvou o budúcej zmluve, uzavretou medzi účastníkmi dňa

30. septembra 1997. Hoci všetky námietky ţalovaných 1/ a 2/, ktoré uvádzali v konaní, ako aj

v podanom odvolaní, v rozsudku písomne uviedol, v odôvodnení svojho zmeňujúceho

rozhodnutia sa nimi vôbec nezaoberal.

Z uvedeného je podľa dovolacieho súdu zrejmé, ţe odvolací súd zaťaţil svoje konanie

a rozhodnutie vadou ( ), ktorá je dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v konaní

postihnutom tak závaţnou procesnou vadou, nemôţe byť vecne správne. Najvyšší súd

Slovenskej republiky preto rozsudok Krajského súdu v Ţiline podľa

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V novom rozhodnutí rozhodne súd aj o trovách dovolacieho konania (§ 243d ods. 1

).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 14. júna 2011

JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová