Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
340/363014.4c3159.pdf
PDF · 144.35 KB
No categories available
5Cdo/136/2010
Najvyšší súd 5 Cdo 136/2010 Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ Ing. P. P., zastúpeného
JUDr. M. J.M.K., IČO: X., 2/ J. B.P., 3/ Ing. R. B.P., 4/ JUDr. Š. S., proti ţalovaným 1/ P.
H., 2/ J. H., zastúpeným JUDr. D. K., o zaplatenie 74 420,77 € s príslušenstvom, vedenej na
Okresnom súde Ţilina pod sp.zn. 2 C 118/2005, o dovolaní ţalobcu 1/ a ţalovaných 1/, 2/
proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z 15. decembra 2009 sp.zn. 8 Co 172/2009, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Ţiline z 15. decembra
2009 sp. zn. 8 Co 172/2009 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Ţilina rozsudkom zo 26. januára 2009 č.k. 2 C 118/2005-222 (v poradí
druhým) rozhodol tak, ţe ţalovaní 1/ a 2/ sú povinní zaplatiť ţalobcom 1/ aţ 4/ spoločne
a nerozdielne 74 420,77 € spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 6% od 31. marca
2005 do zaplatenia, na účet ţalobcu 1/ do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Ţalovaných 1/
a 2/ zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť ţalobcom 1/ aţ 4/ trovy konania 3 721,03 €
a trovy právneho zastúpenia 6 908,70 € k rukám ich právneho zástupcu, do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. Doplneným dokazovaním v zmysle intencií zrušujúceho
uznesenia Krajského súdu v Ţiline zo dňa 13. mája 2008 sp.zn. 8Co 369/2007 mal za to, ţe
v danej veci ide o nárok ţalobcov 1/ aţ 4/ na vydanie majetkového prospechu získaného
plnením z neplatného právneho úkonu (§ 451 Občianskeho zákonníka). Vychádzal
z rozsudku Okresného súdu Ţilina zo dňa 19. júla 2004 č.k. 8 C 43/2000-113, ktorý
nadobudol právoplatnosť dňa 27. januára 2005, z ktorého mal preukázané, ţe zmluva
o budúcej zmluve uzavretá medzi účastníkmi dňa 30. septembra 1997, je neplatná. Ţalovaní
1/, 2/ sa na úkor ţalobcov 1/ aţ 4/ bezdôvodne obohacovali tým, ţe uţívali nehnuteľnosti
vo vlastníctve ţalobcov 1/ aţ 4/ v rozpore s dobrou vierou, nakoľko im muselo byť zrejmé, ţe
zmluva o budúcej zmluve je neplatná. I napriek týmto skutočnostiam však naďalej uţívali
nehnuteľnosť a nemohli teda byť v uţívaní dobromyseľní. Pri posudzovaní otázky
dobromyseľnosti alebo nedobromyseľnosti uţívania nehnuteľnosti, sa súd prvého stupňa
oboznamoval s písomnými podaniami a ďalšími dôkazmi, z ktorých vyplynulo, ţe napriek
spochybneniu platnosti zmluvy o budúcej zmluve a rozdielnych názorov na povinnosť plniť,
ţalovaní 1/ a 2/ nehnuteľnosti drţali a uţívali aţ do protokolárneho odovzdania nehnuteľnosti
dňa 21. augusta 2002. Táto skutočnosť nebola medzi účastníkmi spornou. Ţalovaní 1/ a 2/
v konaní nijakým spôsobom nepreukázali dobromyseľnosť drţby, resp. nepreukázali
okolnosti, z ktorých bolo moţno usudzovať na dobromyseľnosť, teda okolnosti svedčiace
o poctivosti právneho dôvodu nadobudnutia veci. Nedostatok dobrej viery ţalovaných 1/ a 2/
v čase od uzavretia zmluvy o budúcej zmluve zo dňa 30. septembra 1997 aţ
do protokolárneho odovzdania dňa 21. augusta 2002 bol preukázaný skutočnosťou, ţe
ţalovaní 1/ a 2/ mali v čase uzatvárania zmluvy o budúcej zmluve vedomosť o tom, ţe
uzatvárajú zmluvu o budúcej kúpnej zmluve a nie priamo kúpnu zmluvu. Ţalovaní 1/, 2/
mali vedomosť o tom, ţe zmluva o budúcej kúpnej zmluve je len predbeţnou zmluvou, ktorá
spočíva vo vzniku záväzku kontrahovať. Z hľadiska objektívneho posudzovania veci,
pri normálnej opatrnosti, ktorú moţno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu
na kaţdom subjekte rozumne poţadovať, nemohla byť u ţalovaných 1/ a 2/ vyvolaná dobrá
viera, ţe im vec patrí. Súd prvého stupňa mal preukázanú nedobromyseľnosť ţalovaných 1/
a 2/ aj z listinných dôkazov, a to najmä z ich listu označeného, ako stanovisko zo dňa
1. decembra 1999, kde sa prvý krát otvorene, priamo a preukázateľne vyjadrili, ţe je im
známe, ţe zmluva o budúcej zmluve je neplatná, napriek tomu aţ do protokolárneho
odovzdania nehnuteľnosti, t.j. do 1. augusta 2002, túto uţívali nedobromyseľne a muselo im
byť známe, ţe sa bezdôvodne obohacujú na úkor ţalobcov 1/ aţ 4/. Ďalšou skutočnosťou,
ktorou mal súd prvého stupňa nepochybne preukázanú nedobromyseľnosť ţalovaných 1/ a 2/,
ktorí si boli vedomí svojej povinnosti platiť nájomné, bol aj list ţalovaných 1/ a 2/ zo dňa
7. januára 2000, v ktorom uviedli, ţe do skončenia súdneho konania budú peniaze za nájomné
ukladať do notárskej úschovy, čo však neurobili. Pokiaľ odporcovia v konaní namietali
premlčanie, súd prvého stupňa k tejto námietku neprihliadol. Vychádzal pri jej posudzovaní
z § 39 a nasl. Občianskeho zákonníka. Mal za to, ţe z neplatného právneho úkonu nemôţu
vzniknúť platné právne účinky, teda nemôţe začať plynúť premlčacia doba. Pokiaľ ţalovaní
1/ a 2/ vzniesli námietku premlčania, poukazovali na § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Prvostupňový súd mal za to, ţe v danom prípade lehota na uplatnenie práva z bezdôvodného
obohatenia začala plynúť dňom vyhlásenia rozsudku Okresného súdu v Ţiline zo dňa 19. júla
2004 č.k. 8C/43/2000-113, ktoré rozhodnutie bolo doručené navrhovateľom v decembri 2004
aţ januári 2005, pričom právoplatnosť nadobudlo 27. januára 2005. Prvostupňový súd mal
nepochybne zistené, ţe nehnuteľnosť ţalovaní 1/ a 2/ uţívali 59 mesiacov a 21 dní ku dňu
odovzdania vrátane. V zmysle vyjadrenia realitných kancelárií nájomné za nebytové priestory
bolo v danej lokalite od 29,87 €/m2 do 49,79 €/m2 za jeden rok. Keby súd vychádzal
i z najniţšej hodnoty 29,87 €/m2, rátal by len zastavenú uţívaciu plochu vo výmere
587 m2 a nerátal by do tohto aj záhradu vo výmere 518 m2, nájomné by bolo ročne
17.536,35 €, mesačne 1.461,36 €. Súd však vychádzal zo sumy 1.261 €, a to aj z tohto
dôvodu, ţe súčasný nájomník platí nájomné mesačne v tejto výške. Za dobu, kedy ţalovaní
1/ a 2/ uţívali nehnuteľnosť, prináleţí preto titulom bezdôvodného obohatenia ţalobcom 1/
aţ 4/ istina vo výške 174.420,76 €. Podľa § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka zaviazal
ţalovaných 1/ a 2/ zaplatiť ţalobcom 1/ aţ 4/ aj úrok z omeškania vo výške 6% z istiny
od 31. marca 2005 do zaplatenia. Vychádzal z toho, ţe ţalobcovia 1/ aţ 4/ zaslali ţalovaným
1/ a 2/ oznámenie o urovnaní, ktoré obdrţali 15. marca 2005 s lehotou zaplatenia do 31. marca
2005. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Krajský súd v Ţiline
rozsudkom z 15. decembra 2009 sp.zn. 8 Co 172/200 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil
tak, ţe uloţil ţalovaným 1/ a 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť ţalobcom 1/ aţ 4/
sumu 38.712,69 € so 6%-ným úrokom z omeškania od 1. apríla 2005 do zaplatenia, do troch
dní od právoplatnosti rozhodnutia. Vo zvyšnej časti, pokiaľ išlo o sumu 35.708,08 €
s príslušenstvom, návrh zamietol. O trovách konania rozhodol tak, ţe ţiaden z účastníkov
nemá právo na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania. Z vykonaného
dokazovania súdom prvého stupňa mal za to, ţe nárok ţalobcov 1/ aţ 4/ je dôvodný iba
čiastočne. Podľa názoru odvolacieho súdu ţalovaní 1/ a 2/ nehnuteľnosti uţívali
dobromyseľne, v zmysle zmluvy o budúcej zmluve do dňa 31. januára 2000, kedy podali
ţalobu o neplatnosť predmetnej zmluvy, a tým si museli byť vedomí, ţe uţívajú nehnuteľnosti
bezdôvodne. Odvolací súd sa vysporiadal s vznesenou námietkou premlčania tak, ţe
za objektívnu lehotu v danom prípade povaţoval lehotu 10 ročnú, keďţe ţalovaní 1/, 2/ sa
úmyselne bezdôvodne obohacovali. Pričom subjektívna lehota u ţalobcov 1/ aţ 4/ na podanie
ţaloby beţala odo dňa právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Ţilina sp.zn. 8 C 43/2000, t. j.
27. januára 2005. Ţalobu ţalobcovia 1/ aţ 4// podali na súd dňa 15. mája 2005, teda podľa
názoru odvolacieho súdu v zákonnej dvojročnej lehote. Odvolací súd bol toho názoru, ţe
navrhovateľom prináleţí bezdôvodné obohatenie odo dňa 31. januára 2000 do dňa
protokolárneho odovzdania nehnuteľností, t.j. do dňa 221. augusta 2002. Jedná sa o 30
mesiacov a 21 dni. Výšku bezdôvodného obohatenia, predstavujúcu nájomné za predmetné
nehnuteľnosti mesačne v sume 1.261 €, povaţoval odvolací súd za nespornú, lebo túto sumu
ţalovaní 1/ a 2 / nespochybňovali. S poukazom na uvedené odvolací súd bol toho názoru, ţe
ţalobcom 1/ aţ 4/ prináleţí bezdôvodné obohatenie v celkovej sume 38.712,69 €
(1.166.258,50 Sk), ako aj úrok z omeškania vo výške 6% od 31. marca 2005 do zaplatenia.
O trovách prvostupňového a odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 2
O.s.p. v spojení s § 224 ods. 2 O.s.p.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca 1/, ako aj ţalovaní 1/,2/.
Ţalobca 1/ navrhol zmeniť napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v časti, ktorou
zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a nevyhovel návrhu ţalobcov 1/ aţ 4/ a ako aj v časti
rozhodnutia o náhrade trov konania. Prípustnosť dovolania odôvodnil s poukazom na § 238
ods. 1 O.s.p a jeho dôvodnosť § 241 ods. 2 písm. b/,c/ O.s.p. Namietal nesprávnosť právneho
názoru odvolacieho súdu , ktorý vyslovil, ţe ţalovaní 1/ a 2/ uţívali predmetné nehnuteľnosti
dobromyseľne v zmysle zmluvy o budúcej zmluve do dňa 31. januára 2000, kedy podali
ţalobu o neplatnosť zmluvy a tým si museli byť vedomí, ţe uţívajú nehnuteľnosti
bezdôvodne. Bol toho názoru, ţe z obsahu neplatnej zmluvy o budúcej zmluve nemoţno
dospieť k záveru, ţe ţalovaní 1/ a 2/ uţívali nehnuteľnosti dobrovoľne, keďţe sami
nepopierali vedomosť o existencii zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, ktorá len zaväzovala
účastníkov zmluvy k uzavretiu riadnej kúpnej zmluvy, na základe ktorej by ţalovaní 1/ a 2/
nadobudli vlastnícke právo. Ţalovaní 1 /a 2/ predmetné nehnuteľnosti vyuţívali
na prevádzkovanie podnikateľskej činnosti (čo v konaní nepopreli), na základe čoho im
nehnuteľnosti slúţili na dosahovanie zisku z podnikania. Uvedenou skutočnosťou sa odvolací
súd v rámci prejednania veci nezaoberal. Do uvedenej nehnuteľnosti neinvestovali ako
do vlastnej, vedomí si, ţe im na základe zmluvy o budúcej zmluve nehnuteľnosti nepatria,
a preto tieto nemohli uţívať dobromyseľne. Ţalovaní 1/ a 2/ dobromyseľné uţívanie
nehnuteľnosti od obdobia 30. septembra 1997 do 31. Januára 2000, v konaní ţiadnym
spôsobom nepreukázali, zároveň nepreukázali ani ţiadnu okolnosť, z ktorej by bolo moţné
túto dobromyseľnosť odvodzovať, Dovolateľ mal za to, ţe odvolací súd dospel pri zmene
rozsudku súdu prvého stupňa k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré nemajú oporu
vo vykonanom dokazovaní. Obohatenie na strane ţalovaných 1/ a 2/ spočívalo v uţívaní
nehnuteľnosti, ktorému zodpovedá peňaţná náhrada. Namietol, ţe dobromyseľnosť je
podstatná iba s poukazom na § 458 ods. 2 Občianskeho zákonníka pri vydávaní úţitkov
z bezdôvodného obohatenia.
Ţalovaní 1/ a 2/ namietali vo svojom dovolaní, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu
spočíva na nesprávnom právnom posúdení a ţiadali rozsudok odvolacieho súdu ako
neodôvodnený a zmätočný zrušiť a vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Namietali
nesprávny právny názor odvolacieho súdu v tom, ţe podaním ţaloby o neplatnosť zmluvy
o budúcej zmluve dňa 31. januára 2000 prestali byť dobromyseľní v uţívaní a úmyselne sa
bezdôvodne obohacovali. Mali za to, ţe v danom prípade nepostačovala predpokladaná, ale
sa vyţadovala skutočná vedomosť ohľadom neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve. Aţ dňom
vyhlásenia rozsudku Okresného súdu Ţilina zo dňa 19. júla 2004 sp.zn. 8 C 43/2000 mali
skutočnú vedomosť o tom, ţe zmluva o budúcej zmluve je neplatná. Na druhej strane
ohľadom platnosti zmluvy o budúcej zmluve nemali pochybnosti ţalobcovia 1/ aţ 4/, ktorí
dňa 8. februára 2000 odstúpili od zmluvy a následne podali na súd návrh na vypratanie
uţívaných nehnuteľností. Rozsudkom Okresného súdu Ţiline zo dňa 10. októbra 2000 sp. zn.
2 C 372/ v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Ţiline zo dňa 19. júna 2002 sp.zn.
6 Co 400/2002, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 19. augusta 2002 im bola uloţená
povinnosť vypratať uţívaný nebytový priestor – nehnuteľností v kat. území B., ktoré
s vedomím budúcich vlastníkov dobromyseľne uţívali na základe zmluvy o budúcej zmluve.
Z uvedeného bolo zrejmé, ţe oba súdy povaţovali zmluvu o budúcej zmluve za platnú
a platné a účinné aj odstúpenie ţalobcov v 1/ aţ 4/ rade od zmluvy o budúcej zmluve. Napriek
skutočnosti, ţe v rozsudkoch nebol riešený ich nárok na vrátenie splatenej časti kúpnej ceny
vo výške 2.100.000,- Sk, v lehote určenej súdom, dňa 21. augusta 2002 protokolárne
odovzdali nehnuteľnosti ţalobcom 1/ aţ 4/. Mali za to, ţe v posudzovanom prípade ide
o synalagmatický záväzok, teda o vzájomnú reštitučnú povinnosť. Pokiaľ odvolací súd priznal
nárok ţalobcom 1/ aţ 4/ na vydanie bezdôvodného obohatenia, išlo o priznanie nároku
nad rámec zákonnej úpravy, nakoľko protiplnenie sporových strán sa titulom neplatného
právneho úkonu uţ raz uskutočnilo, preto ţalobcovia 1/ aţ 4/ nemali titul na podanie ţaloby.
Namietali i nesprávny právny záver súdu v prípade premlčania nároku. Pokiaľ súd dospel
k názoru, ţe na ich strane vzniklo bezdôvodné obohatenie, určite však nie úmyselné (pretoţe
úmysel by musel smerovať k získaniu bezdôvodného obohatenia a musel by existovať uţ
v čase získania bezdôvodného obohatenia), nárok ţalobcov 1/ aţ 4/ rade by bol premlčaný
v trojročnej objektívnej premlčacej dobe a nie v 10 ročnej, ako dospel k záveru odvolací súd.
Pri absolútne neplatnom právnom úkone objektívna premlčacia doba začne plynúť uţ
od vzniku takéhoto úkonu, t.j. v tomto prípade začala plynúť dňa 30. septembra 1997, kedy
bola uzavretá zmluva o budúcej zmluve. Subjektívna premlčacia doba začne plynúť odvtedy,
keď sa oprávnený dozvie, ţe bolo získané bezdôvodné obohatenie a kto ho získal. Ak by v ich
prípade došlo k bezdôvodnému obohateniu, potom sa ţalobcovia 1/ aţ 4/ uţ dňa 21. augusta
2002, t.j. v deň, kedy protokolárne odovzdali uţívané nehnuteľnosti, dozvedeli tom, kto sa
na ich úkor obohatil a v akej výške. S prihliadnutím na deň uplatnenia nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia na súde (16. mája 2005), nárok ţalobcov 1/ aţ 4/ by bol premlčaný
i vzhľadom na márne uplynutie tak objektívnej, ako i subjektívnej premlčacej doby. Ak by sa
okolnosti ohľadom získaného bezdôvodného obohatenia ţalobcovia 1/ aţ 4/ dozvedeli aţ
dňom právoplatnosti rozsudku, mali subjektívnu premlčaciu dobu zachovanú, avšak
objektívna premlčacia doba márne uplynula uţ dňa 30. septembra 2000, pričom platí, ţe
subjektívna doba môţe plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorú nemôţe
prekročiť, takţe aj v tomto prípade by bol nárok premlčaný. Z odôvodnenia napadnutého
rozsudku nebolo zrejmé a dostatočne zjavné, na základe čoho odvolací súd dospel k záveru,
ţe ţalovaní 1/a 2/ nehnuteľnosti uţívali bez právneho dôvodu, pričom plynutie subjektívnej
premlčacej doby odvodil od dňa právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Ţilina,
sp.zn. 8C/43/2000, dňa 27. januára 2005.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré moţno
napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
v rozsahu vyplývajúcom z § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe dovolanie účastníkov je
dôvodné.
Z ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. vyplýva, ţe dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ
označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vţdy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd najskôr otázkou, či
konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. (t.j. či
v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť
účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nedostatku
návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad
odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom
či súdom nesprávne obsadeným). Odvolací súd dospel k záveru, ţe konanie a rozhodnutie
odvolacieho súdu je postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Odňatím moţnosti konať sa v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1) odňatie moţnosti
konať pred súdom, 2) to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3) moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe
zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O takýto prípad v prejednávanej veci ide z dôvodu, ţe
dovolatelia oprávnene vo svojom dovolaní vytýkajú, ţe rozsudok odvolacieho súdu je
zmätočný a nepreskúmateľný.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
zaručuje, ţe kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky.
Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, ţe kaţdý má právo,
aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa
mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý má
právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu
Slovenskej republiky vyplýva, ţe tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť
konania a odôvodnenie rozhodnutia ( II. ÚS 383/06).
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva
je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie
v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06).
Zmyslom práva na súdnu ochranu je umoţniť kaţdému reálny prístup k súdu a tomu
zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní
predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umoţniť stať sa účastníkom konania
so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia
vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001 II. ÚS
14/2001, z 13. novembra 2002 II. ÚS 132/02, III. ÚS 171/2006 z 5. apríla 2007).
Podľa § 1 O.s.p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov
v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné
plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa ţalobca
domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril ţalovaný prípadne iný účastník konania,
stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie,
z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo
nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Právo účastníka na riadne odôvodnenie rozhodnutia je jednoznačne takým procesným
právom, ktoré mu je v občianskom súdnom konaní priznané za účelom obhájenia a ochrany
jeho práv a právom chránených záujmov. Jedným z dôvodov, prečo právo účastníka konania
je takým právom, je to, ţe súd je povinný odôvodniť svoje rozhodnutie aj v rámci verejného
vyhlásenia rozhodnutia. Práve prítomnosť verejnosti a prítomnosť účastníkov konania je
jednou zo záruk, ţe odôvodnenie rozhodnutia súdu nebude svojvoľným a arbitrárnym.
Tak odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, ako aj odôvodnenie rozsudku
odvolacieho súdu musia mať náleţitosti uvedené v ustanovení § 157 ods. 3 O.s.p. (§ 211
O.s.p.). Musia obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti
výroku rozsudku. Súdy sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musia vyporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a ich myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne
vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tieţ
s poukazom na právne závery, ktoré prijali. Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým
preukázať správnosť rozsudku. Odôvodnenie musí byť súčasne i prostriedkom kontroly
správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí v konaní o riadnom alebo mimoriadnom
opravnom prostriedku, t.j. musí byť preskúmateľné.
V tejto súvislosti povaţuje dovolací súd za potrebné zdôrazniť to, ţe pri zmene
rozhodnutia podľa § 220 O.s.p. odvolací súd nahrádza svojím rozhodnutím rozhodnutie súdu
prvého stupňa. Jeho zmeňujúce rozhodnutie musí preto obsahovať úplné a výstiţné
zdôvodnenie. Niet v ňom miesta pre dohady a domnienky.
Zákonom poţadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozsudku
(§ 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 211 O.s.p.) je nie len formálnou poţiadavkou, ktorou sa má
zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých
a nezrozumiteľných rozsudkov, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak
v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Tieto poţiadavky
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nespĺňa.
Z rozsudku odvolacieho súdu nie je moţné vyvodiť záver o tom, z akého skutkového
stavu pri svojom zmeňujúcom rozhodnutí, a to tak vo výroku o priznaní nároku vo výške
38 712,68 € s príslušenstvom ţalobcom 1/ aţ 4/, ako aj vo výroku o zamietnutí zvyšnej časti
nároku ţalobcov 1/ aţ 4/, vychádzal a jeho právne odôvodnenie je nedostačujúce. Odvolací
súd uviedol vo svojom stručnom odôvodnení, iba “ţe podľa jeho názoru ţalovaní 1/ a 2/
uţívali nehnuteľnosti dobromyseľne v zmysle zmluvy o budúcej zmluve do dňa 31. januára
2000, kedy podali ţalobu o neplatnosť predmetnej zmluvy a tým si museli byť vedomí, ţe
nehnuteľnosť uţívajú bezdôvodne. “Tento jeho záver, odlišný od záveru, ku ktorému dospel
súd prvého stupňa, však neodôvodnil. Následne iba matematicky prerátal výšku nájomného,
prestavujúceho podľa názoru odvolacieho súdu výšku bezdôvodného obohatenia, za obdobie
od 31. januára 2000 do 21. augusta 2002 a zaviazal ţalovaných 1/ a 2/ zaplatiť ţalobcom 1/ aţ
4/ spoločne a nerozdielne sumu 38 712,69 € so 6 % úrokom z omeškania od 1. apríla 2005
do zaplatenia. Ďalej uviedol, ţe „za objektívnu lehotu v danom prípade povaţoval lehotu 10
ročnú, keďţe sa ţalovaní 1/ a 2/ úmyselne obohacovali, pričom subjektívna lehote u ţalobcov
na podanie ţaloby beţala odo dňa právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Ţilina, t. j.
odo dňa 27. januára 2005“. Odvolací súd však nevysvetlil, odkedy začala táto objektívna
lehota plynúť a z akých dôvodov dospel k záveru, ţe sa ţalovaní 1/a 2/ úmyselne obohacovali.
Úplne bez odôvodnenia ponechal odvolací súd námietky ţalovaných 1/ a 2/
o synalagmatickom záväzku, vo vzťahu ku vzájomnému konaniu účastníkov v ďalších
súdnych sporoch, vyvolaných zmluvou o budúcej zmluve, uzavretou medzi účastníkmi dňa
30. septembra 1997. Hoci všetky námietky ţalovaných 1/ a 2/, ktoré uvádzali v konaní, ako aj
v podanom odvolaní, v rozsudku písomne uviedol, v odôvodnení svojho zmeňujúceho
rozhodnutia sa nimi vôbec nezaoberal.
Z uvedeného je podľa dovolacieho súdu zrejmé, ţe odvolací súd zaťaţil svoje konanie
a rozhodnutie vadou (§ 237 písm. f/ O. s.p. ), ktorá je dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v konaní
postihnutom tak závaţnou procesnou vadou, nemôţe byť vecne správne. Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto rozsudok Krajského súdu v Ţiline podľa § 243b ods. 1 O.s.p.
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V novom rozhodnutí rozhodne súd aj o trovách dovolacieho konania (§ 243d ods. 1
O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 14. júna 2011
JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová