Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5MCdo/9/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu JUDr. A. L., proti

žalovanému K., určenie povinnosti zaradiť žalobcu do 11. platového stupňa II. platovej

skupiny a o náhradu mzdy s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp.zn.

, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti

rozsudku Krajského súdu v Prešove z 28. mája 2008 sp.zn.

, a proti rozsudku Okresného súdu Prešov z 30.októbra 2006 č.k.

-250 v znení dopĺňacieho rozsudku z 25. júna 2007 č.k. -277,

takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove z 28.mája 2008

sp.zn. , vo výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého

stupňa v spojení s dopĺňacím rozsudkom a vo výroku, ktorým bolo rozhodnuté o náhrade trov

odvolacieho konania, a rozsudok Okresného súdu Prešov z 30. októbra 2006 č.k.

-250 v spojení s dopĺňacím rozsudkom z 25.júna 2007 č.k. 13 C 158/2000-

277, okrem výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá z r u š u j e a vec

v rozsahu zrušenia vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Prešov rozsudkom z 30. októbra 2006 č.k. -250 v spojení

s dopĺňacím rozsudkom z 25. júna 2007 č.k. -277 určil, že žalovaný je povinný

v dobe od 28. marca 2000 do 30. júna 2003 zaradiť žalobcu do 11. platového stupňa druhej

platovej triedy podľa , v znení neskorších predpisov.

Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi rozdiel medzi čistým príjmom vyplácaným

v uvedenej dobe a čistým príjmom, ktorý mu náležal pri zaradení do 11. platového stupňa

druhej platovej triedy v celkovej výške 246 110 Sk a k tomu úroky z omeškania k 10. marcu

2005 vo výške 148 083 Sk. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalovanému uložil

povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 19 890 Sk a trovy konania štátu

vo výške 17 744 Sk, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vykonaným dokazovaním

dospel k záveru, že žalobca má právo na to, aby bol od 28. marca 2000 zaradený

do 11. platového stupňa II. platovej skupiny podľa ,

v znení neskorších predpisov. Poukázal v tomto smere na názor Krajského súdu v Prešove

vyslovený v predchádzajúcich uzneseniach vydaných 10. októbra 2003 a 18. marca 2005.

Vychádzajúc z tohto právneho názoru bol vypracovaný znalecký posudok, v ktorom znalec

vyčíslil rozdiel medzi mzdou, ktorá bola žalobcovi vyplácaná a mzdou, ktorá by mu správne

prináležala. Celkovo tento rozdiel bol 246 110 Sk. Konštatoval, že u žalobcu boli

od 28. marca 2000 splnené podmienky na zaradenie do 11. platového stupňa druhej platovej

triedy, a preto od tohto času žalobe v časti určenia povinnosti vyhovel. Uviedol, že logickým

dôsledkom tejto skutočnosti je, že v čase od 1. mája 1999 do 28. marca 2000 musel byť

žalobca zaradený v 10. platovom stupni. Vychádzajúc z obsahu znaleckého posudku

žalobcovi patrí náhrada mzdy v uvedenej výške 246 110 Sk spolu s úrokmi z omeškania

vo výške 148 083 Sk. V tejto časti súd žalobe vyhovel a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol

ako nedôvodnú. O trovách konania rozhodol podľa a

Proti tomuto rozsudku okrem výroku o zamietnutí žaloby podal v zákonom stanovenej

lehote žalovaný odvolanie. Krajský súd v Prešove rozsudkom z 28. mája 2008 sp.zn.

, rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s dopĺňacím rozsudkom,

okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, potvrdil. Žalobcovi náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal a vyslovil, že žalovaný nemá právo na ich náhradu.

V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na právne závery vyjadrené v predchádzajúcich

rozhodnutiach odvolacieho súdu, ako aj na závery uvedené Najvyšším súdom Slovenskej

republiky v rozsudku z 30. novembra 2004 sp.zn. a na ustanovenia § 19

, o plate a odmene za pracovnú pohotovosť

v rozpočtových a niektorých ďalších organizáciách a orgánoch, ako aj na § 6 ods. 1, 3

nariadenia vlády Slovenskej republiky č. o platových pomeroch zamestnancom

v rozpočtových a niektorých ďalších organizáciách a orgánoch s tým záverom, že na účely

započítania doby praxe u žalobcu pred praxou právneho čakateľa prichádza do úvahy

započítanie doby praxe inej, než požadovanej pracovnej činnosti v závislosti od miery

využitia pre úspešný výkon pracovnej činnosti v rozsahu dvoch tretín (§ 6 ods. 2 nariadenia

vlády Slovenskej republiky č. ). Konštatoval, že na strane žalobcu je možné

považovať jeho predchádzajúcu prax vo veliteľských funkciách za takú, ktorá bola využiteľná

pre prax prokurátora najmä na úseku netrestnom. Žalobca splnil podmienky na zaradenie

do 11. platového stupňa s účinnosťou od 28. marca 2000 počítajúc od praxe právneho

čakateľa VOP Brno (29. novembra 1983), pri započítaní rozsahu dvoch rokov základne

vojenskej služby ( ) od 1. januára 1964 do 31.

decembra 1965) a rozsahu dvoch tretín z doby výkonu praxe vojaka z povolania v činnej

službe do doby praxe právneho čakateľa od 1. januára 1966 do 28. novembra 1983. Odvolací

súd sa v celom rozsahu stotožnil aj s výškou priznaného mzdového nároku a rozhodnutím

o trovách konania. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa

v spojení s

Proti týmto rozsudkom, ako prvostupňového tak aj odvolacieho súdu, podal na základe

podnetu žalovaného s poukazom na ustanovenie v spojení s

písm. b), c) mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky, ktorý

navrhol napadnuté rozhodnutia v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu

na ďalšie konanie. Bol toho názoru, že konajúce súdy tým, že žalobe čiastočne vyhoveli,

započítajúc žalobcovi dve tretiny všetkej odbornej praxe získanej aj pred dosiahnutím

vysokoškolského vzdelania, vec neprávne posúdili a neriadili sa dôsledne ustanoveniami § 3

ods. 2, , a výnosu Ministerstva práce a sociálnych vecí

Slovenskej republiky z 19. novembra 1991, číslo 2349/1991-SM, pretože nepatrí do doby

započítateľnej praxe prokurátora výkon práce pred získaním vysokoškolského právnického

vzdelania, pokiaľ takúto prax nezapočíta generálny prokurátor. K započítaniu doby praxe

vykonávanej pred dosiahnutím vysokoškolského právnického vzdelania nemohlo prísť ani

v zmysle prechodného ustanovenia , v zmysle ktorého sa do doby

rozhodnej na zaradenie prokurátora do príslušného platového stupňa započítavajú ku dňu

účinnosti tohto zákona všetky doby započítané podľa doterajších predpisov. Uviedol, že

gramatickým, ale aj logickým výkladom ustanovenia je nutné

dospieť k záveru, že na zaradenie prokurátora do príslušného platového stupňa sa

započítavajú všetky doby, ktoré mu boli započítané pre výkon činnosti prokurátora, teda nie

doby, ktoré vykonával nie ako prokurátor, ale ako príslušník ozbrojených zborov. V období,

keď bol žalobca príslušníkom ozbrojených zborov, plat sa mu určoval ako príslušníkovi

týchto zborov, teda pre iné pracovné zaradenie, na ktoré sa vzťahovali aj iné právne predpisy

(platobný predpis ministerstva obrany Slovenskej republiky č. 1168/9,

a nariadenia vlády Slovenskej republiky č. ). Ak by bol žalobca v tom čase

od roku 1983 (od ukončenia vysokej školy) do účinnosti pracoval

v civilnej zložke prokuratúry, vzťahovali by sa pre jeho zaradenie iné predpisy a doterajším

predpisom by bol výnos Ministerstva práce a sociálnych vecí Slovenskej republiky

z 19. novembra 1991 č. 2349/1991-SM o platových pomeroch prokurátorov, vyšetrovateľov

prokuratúry a právnych čakateľov prokuratúry v Slovenskej republiky. Ak žalobca vykonával

inú prácu v ozbrojenom zbore (prácu vojaka aj vojenského prokurátora), potom nemožno

vyvodiť, že práca prokurátora v civilnej zložke je taká istá ako práca vojaka a prokurátora

podľa nariadenia vlády Slovenskej republiky č. Teda ak žalobca do 30. apríla

1999 vykonával inú prácu (vojaka aj prokurátora), potom nemožno usudzovať, že mu bolo

platové zaradenie vykonané len ako prokurátorovi. Keby to tak bolo, musel by sa na neho až

do odchodu do civilu vzťahovať platový predpis týkajúci sa prokurátorov všeobecne.

Vzhľadom na skutočnosť, že do 30. apríla 1999 vykonával žalobca prácu vojaka aj

prokurátora, a tak mu bola táto práca hodnotená aj v platovom dekréte, nemožno usudzovať,

že mu už v tomto dekréte bola započítaná doba služby len za činnosť prokurátora. Podľa jeho

názoru po zaradení žalobcu do civilnej zložky prokuratúry nie je právny dôvod na započítanie

činnosti žalobcu ako vojaka pred dosiahnutím vysokoškolského vzdelania, pričom činnosť

prokurátora mu bola v platovom zaradení zohľadnená s prihliadnutím na všetky doby

započítateľné podľa doterajších predpisov týkajúcich sa činnosti výkonu funkcie prokurátora.

Služba vojaka z povolania nemohla u žalobcu navýšiť rozsah jeho započítateľnej praxe

bez toho, aby spĺňal základnú podmienku skončenia vysokej školy právnického smeru, ktorú

nebolo možné nikdy odpustiť pre výkon práce žiadneho prokurátora a to ani prokurátora

vojenského. Z uvedeného vyplýva, že umožňoval započítať

všetky doby výkonu funkcie prokurátora podľa doterajších predpisov, čo sa aj stalo. Znenie

§ 19 citovaného zákona sa totiž týka len odmeňovania za výkon funkcie prokurátora a nie aj

odmeňovania za výkon služby v ozbrojenom zbore. Podľa dovolateľa nesprávne právne

posúdenie veci spočíva ďalej aj v nesprávnosti určovacieho výroku, aj výroku na plnenie

uvedeného rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd určil, že žalovaný bol povinný v dobe

od 28. marca 2000 do 30. júna 2003 zaradiť žalobcu do 11. platového stupňa II. platovej

skupiny. Poukázal na to, že návrhu na splnenie povinnosti ( ) môže súd

vyhovieť, ak zistí, že žalovaný porušil určité právo žalobcu tým, že nesplnil svoju povinnosť

zodpovedajúcu tomuto právu žalobcu, ktorá pre neho vyplývala zo zákona, z právneho vzťahu

alebo porušenia práva. Konštatoval, že v danom prípade rozhodnutia nižších súdov nie sú

v súlade so zákonom a nevyhovujú procesným požiadavkám na jeho vykonateľnosť, pretože

dňa 1.mája 2001 nadobudol účinnosť o prokurátoroch a právnych

čakateľoch prokuratúry. Podľa článku V tohto zákona ustanovenia článku I- § 92 až § 124

a § 266 prvého bodu nadobudli účinnosť 1. januára 2003. Podľa § 96 citovaného zákona

na účely určenia základného platu sa prokurátor okresnej prokuratúry, vojenskej obvodnej

prokuratúry, krajskej prokuratúry a vyššej vojenskej prokuratúry zaradí podľa dĺžky

započítateľnej praxe (§ 97) do jedného z ôsmich platových stupňov. Je teda zrejmé, že

v období od 1. januára do 30. júna 2006 platná právna úprava neumožňovala žalovanému, aby

žalobcu zaradil do 11. platového stupňa, keď zákon uvádzal len 8 platových stupňov. Ďalej

poukázal na nesprávnosť a nepreskúmateľnosť výroku súdu prvého stupňa v časti, ktorou

rozhodoval o úroku z omeškania a z tohto titulu zaviazal žalovaného na zaplatenie

148 083 Sk. Namietal, že výrok, ani odôvodnenie rozsudku neobsahujú stanovenie presnej

doby vzniku omeškania. V danom prípade išlo o opakované plnenie, pri ktorom bol plat

splatný vo výplatnom termíne nasledujúceho mesiaca. Nesúhlasil s názorom súdu, ktorý

vychádzal z predpokladu, že žalovaný sa dostal do omeškania s platením náhrady mzdy

(predmetom konania však nebolo zaplatenie náhrady mzdy) najneskôr od prvého dňa

nasledujúceho mesiaca z dôvodu, že v konaní nebol preukázaný presný deň splatnosti mzdy

žalobcu. Povinnosť preukázať v konaní vznik omeškania s plnením bola na strane žalobcu,

ktorý bol v tomto smere nečinný. Mal za to, že návrh v tejto časti trpí nedostatkami, čím bol

daný dôvod na postup súdu v zmysle , v zmysle ktorého však súd prvého stupňa

nekonal. V tomto smere nevykonal dokazovanie, ktorého výsledkom by bolo zistenie

výplatného termínu u žalovaného, z ktorého by bol následne stanovený vznik omeškania.

Poukázal na to, že v zmysle rozhodnutia krajského prokurátora v Prešove a plánu výplat

na roky 2000, 2001, 2002 a 2003 bol výplatným dňom siedmy deň v príslušnom mesiaci

po uplynutí mesiaca, za ktorý sa poskytoval. Namietal tiež, že z rozsudku nie je zrejmé, akým

spôsobom bol poplatok z omeškania vyčíslený, aká bola na jeho výpočet použitá diskontná

sadzba a neskôr základná úroková sadzba stanovená Národnou bankou Slovenska.

Za nesprávne rozhodnutie považoval dovolateľ aj rozhodnutie Krajského súdu v Prešove,

ktorým rozsudok súdu prvého stupňa napriek uvedeným vadám a rozporu s platným právom

potvrdil.

Žalobca vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu toto žiadal zamietnuť, mal za to, že

bolo podané po uplynutí zákonom stanovenej lehote. Nesúhlasil s argumentáciou dovolateľa,

že mu súd nemohol započítať 2/3 odbornej praxe, pretože tak mohol učiniť iba generálny

prokurátor, nakoľko popiera jedno zo základných ľudských práv, ktoré zaručuje článok 46

. Výnos Ministerstva práce a sociálnych vecí Slovenskej

republiky z 19. novembra 1991 č. 2349/1991-SN (§ 1), na ktorý dovolateľ poukazuje,

upravuje platové pomery prokurátorov a vyšetrovateľov prokuratúry okresných a krajských

prokuratúr a Generálnej prokuratúry, teda neupravuje platové pomery prokurátorov

vojenských prokuratúr. Poznamenal, že aj tu v § 17 je uvedené, že do doby započítateľnej

praxe sa započítavajú ku dňu účinnosti tohto výnosu všetky doby započítané podľa

doterajších predpisov. Uvedenému výnosu predchádzal výnos MPaSV SR č. 351/1990,

ktorým bol vydaný platový poriadok pre prokurátorov a vyšetrovateľov krajských

a okresných prokuratúr a právnych čakateľov v Slovenskej republike, pre výkon ktorého

generálny prokurátor vydal Príkaz č. 11/1990. Rovnaké znenia ,

§ 17 výnosu MPa SV SR č. 2349/1991-SM a § 20 ods. 1 výnosu MPaSV SR č. 351/1990

nasvedčujú tomu, že zákonodarca nechcel narušiť kontinuitu platov a postavenie

prokurátorov, ktorí pred vydaním týchto právnych predpisov mali započítanú prax podľa

doterajších predpisov.

Žalovaný sa k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní

( ) po zistení, že tento opravný prostriedok podal včas generálny prokurátor

Slovenskej republiky ( ) na základe podnetu účastníka konania (

) bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( v spojení s

) preskúmal napadnuté rozsudky, ako aj konanie, ktoré predchádzalo ich vydaniu

a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je dôvodné.

Z ustanovenia vyplýva, že ak generálny prokurátor na základe

podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej

rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak

to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb

alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti

takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Podľa mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným

v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci, c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom mimoriadneho dovolania, ale

i v mimoriadnom dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci ( v spojení s ).

Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa

obsahu tohto opravného prostriedku.

Žalobca vo svojom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora

namietal včasnosť podaného dovolania. Táto námietka žalobcu týkajúca sa nedodržania

lehoty na podanie mimoriadneho dovolania nie je dôvodná.

Z ustanovenia vyplýva, že mimoriadne dovolanie podáva generálny

prokurátor na dovolacom súde do jedného roka od právoplatnosti rozhodnutia súdu. V danej

veci z obsahu spisu vyplýva, že rozsudok Okresného súdu Prešov z 30. októbra 2006 č.k.

-250 v znení dopĺňacieho rozsudku z 25. júna 2007 č.k. - 277

(okrem výroku, ktorým bol návrh v prevyšujúcej časti zamietnutý), v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Prešove z 28. mája 2008 sp.zn. , nadobudol

právoplatnosť 17. júla 2008 a mimoriadne dovolanie podal generálny prokurátor osobne

do podateľne Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dňa 2. júna 2009, teda včas, a to

do jedného roka od právoplatnosti rozhodnutia, proti ktorému smeruje.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( v spojení s druhá

veta ) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané

v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v , neobmedzil sa

Najvyšší súd Slovenskej republiky len na posúdenie dovolacích dôvodov uvedených výslovne

v mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky, ale sa zaoberal aj

otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237

(tzv. vady zakladajúce zmätočnosť konania).

O vadu tejto povahy ide vždy vtedy, ak sa a/ rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/

účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Žiadna z vád uvedených v až e/ a nebola v mimoriadnom

dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky namietaná a v konaní o tomto

opravnom prostriedku nevyšla najavo. Dovolací súd so zreteľom na obsah mimoriadneho

dovolania a tiež zákonnú povinnosť vyplývajúcu z v spojení s

ods. 1 druhá veta osobitne skúmal, či účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom ( ).

Podľa je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Vada konania vymedzená v citovanom ustanovení je vo svojej

podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré

právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonom aj

a nasl. a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. ).

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä

o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva

(písm. b/) a o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý

právny záujem (písm. c/ ).

V prejednávanej veci súd prvého stupňa rozhodol výrokom 1/ že, žalovaný bol povinný

v dobe od 28. marca 2000 do 30. júna 2003 zaradiť žalobcu do 11. platového stupňa druhej

platovej triedy podľa , v znení neskorších predpisov

a výrokom 2/ že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi rozdiel medzi čistým príjmom

vyplácaným v uvedenej dobe a čistým príjmom, ktorý mu náležal pri zaradení

do 11. platového stupňa druhej platovej triedy v celkovej výške 246 110 Sk a k tomu úroky

z omeškania k 10. marcu 2005 vo výške 148 083 Sk. Z pohľadu zákonných ustanovení

súd prvého stupňa vo svojom prvom výroku rozhodol

v zmysle ustanovenia , tzv. určovacou žalobou, pre úspešnosť sa však

vyžaduje preukázanie naliehavého právneho záujmu a druhým výrokom podľa ustanovenia

, tzv. výrokom na plnenie.

Predpokladom úspešnosti určovacej žaloby je existencia naliehavého právneho záujmu

na určení na strane žalobcu. Ustálená judikatúra všeobecných súdov vychádza zo záverov,

podľa ktorých naliehavý právny záujem je daný najmä tam, kde by bez tohto určenia bolo

právo alebo právny vzťah, na ktorom je účastný, ohrozené, poprípade tam, kde by sa bez tohto

určenia jeho postavenie stalo neistým. Určovacia žaloba má povahu preventívnu; jej účelom

je poskytnúť ochranu právnemu postaveniu (právu) žalobcu skôr, než dôjde k porušeniu

právneho vzťahu alebo práva, a naopak, nie je namieste tam, kde právny vzťah alebo právo už

porušené boli, a kde je žalobcovi k dispozícii žaloba o splnenie povinnosti podľa § 80 písm. b/

Z uvedeného vyplýva, vzťah žaloby určovacej a žaloby na plnenie je vzťahom

prejudiciality ( ). Avšak i v prípade, že možno žalovať o splnenie povinnosti,

pripúšťa súdna prax, že naliehavý právny záujem na určení v zmysle je

daný, ak rozhodnutie o určovacej žalobe je spôsobilé vytvoriť pevný základ pre právne

vzťahy účastníkov sporu a svojimi dôsledkami predísť prípadným ďalším žalobám na plnenie,

alebo ak prípadná žaloba o splnení povinnosti nevystihuje (nemôže vystihnúť) celý obsah

a dosah sporného právneho vzťahu alebo práva (a naopak určovacia žaloba tak činí účinnejšie

ako iné procesné prostriedky). Ak požadované určenie stav ohrozenia práva neodstráni alebo

nezjedná efektívne istotu v dotknutom právnom vzťahu, nebude podmienka naliehavého

právneho záujmu splnená.

Najvyšší súd Slovenskej republiky už v odôvodnení svojho rozsudku z 30. novembra

2004 sp.zn. , ktorým zrušil predchádzajúci rozsudok odvolacieho súdu

z 10. októbra 2003 sp.zn. (ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa)

jasne a zrozumiteľne uviedol dôvody, z ktorých mal za to, že žaloba na splnenie povinnosti

( ) môže mať úspech, t.j. súd mu v rozsudku vyhovie, ak zistí, že žalovaný

porušil určité žalobcovo právo tým, že nesplnil svoju povinnosť zodpovedajúcu tomuto právu

žalobcu, ktorá pre neho vyplývala zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva. Jej

cieľom je obnoviť porušené právo žalobcu, teda ide v nej o reparáciu. Poskytnutie ochrany

hmotnému právu žalobcu prostriedkami občianskeho procesného práva teda predpokladá také

znenie žalobného návrhu (petit), ktorý bude možné vykonať v prípade, že žalovaný

dobrovoľne nesplní súdom uloženú povinnosť. Mal za to, že taká žaloba je zásadne prípustná,

keďže otázku, či je zamestnanec zaradený do správnej platovej triedy, je otázkou, ktorú súd

nepochybne môže preskúmať, pretože predpoklady takého zaradenia sú objektívne stanovené

v mzdovom predpise (porovnaj R 14/1978). I takej žalobe je však možné vyhovieť len vtedy,

ak spĺňa vyššie uvedené procesné požiadavky. Dovolací súd poukázal aj na to, že v priebehu

konania bol prijatý o prokurátoroch a právnych čakateľoch

prokuratúry, ktorý na rozdiel od ním zrušeného o platových pomeroch

prokurátorov a právnych čakateľov prokuratúry Slovenskej republiky (z ktorého žalobca pri

formulácii petitu svojej žaloby nepochybne vychádzal), na účely určenia základného platu

prokurátorov okresnej prokuratúry, vojenskej obvodnej prokuratúry, krajskej prokuratúry

a vyššej vojenskej prokuratúry s účinnosťou od 1. júla 2003 (čl. V )

zaraďuje prokurátorov podľa dĺžky započítateľnej praxe, do jedného z ôsmich platových

stupňov. Napriek záväznému názoru dovolacieho súdu sa súdy nižších stupňov týmto

dôsledne neriadili. Rozhodnutia oboch súdov nie sú v súlade so zákonom a nevyhovujú

procesným požiadavkám na jeho vykonateľnosť. Formulácia žalobného petitu na plnenie

a výroku napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého

stupňa, ktorým bolo takémuto petitu sčasti vyhovené, nie je správna. Určovacia žaloba je

prostriedkom umožňujúcim poskytnutie ochrany právneho postavenia žalobcu skôr, než toto

jeho postavenie bolo porušené. Akonáhle však už bolo právo žalobcu porušené, stráca

prevencia akýkoľvek zmysel a žalobca už nemôže mať žiadny právny záujem na určení

daného práva alebo právneho vzťahu. Žalobca má v tomto prípade právny záujem len

na odstránení následkov porušenia práva, teda na plnenie. Tento právny záujem však nemusí

zvlášť tvrdiť, zdôvodňovať ani dokazovať, pretože jeho existencia je samozrejmým

dôsledkom porušenia práva. Z uvedeného potom vyplýva, že keď je podaná žaloba

na plnenie, určovací petit do minulosti nie je možný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné poukázať aj na to, že účastník

konania má právo na také zdôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Úvahy súdu

o skutkových, ale aj právnych záveroch musia byť riadne a zrozumiteľne odôvodnené tak, aby

nevznikali pochybnosti o zákonnosti rozhodnutia najmä zo strany účastníkov konania, ktorým

je takéto rozhodnutie určené. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva

účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa

vysporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka

na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia

práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia právom predvídavým spôsobom) odníma

možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine

polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných alebo mimoriadnych opravných

prostriedkov a teda sa mu odníma možnosť konať pred súdom.

Podľa názoru dovolacieho súdu bolo takouto vadou postihnuté i konanie

v prejednávanej veci.

Ako už bolo vyššie uvedené, základným procesným predpokladom úspešnosti

určovacej žaloby (akou je v časti aj žaloba v prekúmavanej veci) je v zmysle § 80 písm. c/

existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Rešpektujúc zásadu

hospodárnosti konania sa súd musí zaoberať otázkou existencie naliehavého právneho záujmu

na určovacej žalobe už po začatí konania, pričom naliehavý právny záujem na požadovanom

určení musí byť daný aj v čase rozhodovania. Určovacia žaloba, predpokladaná uvedeným

ustanovením, je preventívneho charakteru a má miesto jednak tam, kde možno pomocou nej

eliminovať stav ohrozenia práva alebo neistoty v právnom vzťahu a k zodpovedajúcej náprave

nemožno dospieť inak, jednak v prípadoch, v ktorých určovacia žaloba účinnejšie než iné

právne prostriedky vystihuje obsah a povahu príslušného právneho vzťahu a jej

prostredníctvom možno dosiahnuť úpravu, tvoriacu určitý právny rámec, ktorý je zárukou

odvrátenia budúcich sporov účastníkov. Tieto funkcie určovacej žaloby korešpondujú práve

s podmienkou naliehavého právneho záujmu; ak nemožno v konkrétnom prípade očakávať, že

ich určovacia žaloba bude plniť, nebude ani naliehavý právny záujem na takomto určení.

Pretože súčasťou riadneho odôvodnenia rozsudku v zmysle je aj

(a najmä) právne posúdenie veci súdom a pri určovacej žalobe predpokladanej ustanovením

sa súd v rámci právneho posúdenia veci musí zaoberať najprv existenciou

naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, je potrebné, aby odôvodnenie

rozsudku obsahovalo úvahy súdu, akými sa riadil pri riešení tejto otázky. Absencia týchto

úvah má za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia v tejto časti.

V prejednávanej veci sa súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku otázkou

existencie naliehavého právneho záujmu vôbec nezaoberal a odvolací súd v odôvodnení

svojho rozhodnutia v zmysle ustanovenia a iba poukázal na odôvodnenie

rozsudku súdu prvého stupňa, ktoré však dovolací súd pre dôvody vyššie uvedené za

dostatočne odôvodnené nepovažoval.

Dovolací súd ďalej uvádza, že v poradí druhý výrok rozsudku súdu prvého stupňa,

(ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdových nárokov a úroky

z omeškania) z dôvodu zrušenia určovacieho výroku, neobstojí.

V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na to, že žalobný petit (údaj o tom, čoho sa

žalobca domáha) je nezrozumiteľný alebo neurčitý vtedy, ak vymedzenie práv a im

zodpovedajúcich povinností v ňom obsiahnutých je formulované tak, že nemožno vyvodiť,

o aké práva a povinnosti skutočne ide a ak je zrejmé, že prevzatie takéhoto petitu do výroku

súdneho rozhodnutia by malo za následok jeho materiálnu vykonateľnosť. O takýto prípad

vo výroku rozsudku prvostupňového a odvolacieho súdu (v poradí druhého) v prejednávanej

veci ide.

Tento výrok sa totiž odvoláva na obdobie špecifikované v predchádzajúcom

(určovacom) - prvom výroku “... žalovaný bol povinný v dobe od 28. marca 2000

do 30. júna 2003 zaradiť žalobcu do 11. platového stupňa druhej platovej triedy...“, a preto ho

dovolací súd pre neurčitosť takto formulovaného výroku musel zrušiť.

Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní vytýka napadnutým rozhodnutiam

súdov nižších stupňov, že spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1

písm. c/ ).

Dovolateľ namieta, že konajúce súdy vec nesprávne posúdili a neriadili sa dôsledne

ustanoveniami , , a výnosu Ministerstva práce

a sociálnych vecí Slovenskej republiky z 19. novembra 1991, číslo 2349/1991-SM. Má za to,

že nepatrí do doby započítateľnej praxe prokurátora výkon práce pred získaním

vysokoškolského právnického vzdelania, pokiaľ takúto prax nezapočíta generálny prokurátor

a k jej započítaniu pred dosiahnutím vysokoškolského právnického vzdelania nemohlo prísť

ani v zmysle prechodného ustanovenia

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym

posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Najvyšší súd Slovenskej republiky už v odôvodnení svojho zrušujúceho rozsudku

z 30. novembra 2004 sp.zn. uviedol, že odvolací súd (viď rozsudok Krajského

súdu v Prešove z 10. októbra 2003 sp.zn. ) správne vyložil a na danú vec

správne aplikoval ustanovenie Dovolací súd mal tiež za to, že

bolo potrebné do doby rozhodnej na zaradenie prokurátora do príslušného platového stupňa

ku dňu účinnosti uvedeného zákona započítať všetky doby, započítanie ktorých doterajšie

predpisy (predpisy platné do účinnosti , ktoré tento zákon zrušil)

umožňovali, a to aj vtedy, ak započítanie takých dôb nový zákon neumožňuje. Takým

doterajším predpisom, podľa ktorého bolo potrebné u žalobcu, ako bývalého príslušníka

ozbrojených síl, započítanie vykonať, bolo vládne v znení

neskorších predpisov, časti ktorého (niektoré časti prílohy č. 1 a č. 4)

tiež zrušil (§ 23 bod 2 uvedeného zákona). Konštatoval, že na žalobcu, ako bývalého

prokurátora vojenskej prokuratúry, sa Výnos Ministerstva práce a sociálnych vecí Slovenskej

republiky z 19. novembra 1991 č. 2349/1991-SM (registrovaný v čiastke pod

č. ) v znení neskoršieho výnosu, nevzťahoval. Tento príkaz totiž upravoval

platové pomery len prokurátorov a vyšetrovateľov prokuratúry okresných a krajských

prokuratúr a Generálnej prokuratúry v Slovenskej republike a právnych čakateľov prokuratúry

v Slovenskej republike, s výnimkou námestníkov generálneho prokurátora Slovenskej

republiky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že právny názor dovolacieho súdu

vyslovený v tomto zrušujúcom rozhodnutí bol pre súdy záväzný, pokiaľ nedošlo po zrušení

veci v súdnom konaní k zmene skutkových zistení, ktoré by boli odlišné od pôvodných

výsledkov dokazovania. V prejednávanej veci týmto právnym názorom dovolacieho súdu bol

odvolací súd viazaný a ako vyplýva z obsahu spisu k zmene skutkového základu veci,

z ktorého vychádzal dovolací súd, v ďalšom konaní nedošlo. Dovolací súd sa preto

nestotožňuje s názorom generálneho prokurátora, podľa ktorého konajúce súdy tým, že žalobe

čiastočne vyhoveli, započítajúc 2/3 všetkej odbornej praxe získanej aj pred dosiahnutím

vysokoškolského vzdelania, vec nesprávne posúdili. Právny názor dovolacieho súdu

vyslovený v prejednávanej veci bol pre súdy záväzný a týmto záväzným právnym názorom

vysloveným dovolacím súdom v zrušujúcom rozhodnutí sa konajúce súdy dôsledne riadili.

V prejednávanej veci bol záväzný právny názor dovolacím súdom daný a Najvyšší súd

Slovenskej republiky nemá dôvod v ďalšom konaní na tomto názore nič meniť. V celom

rozsahu sa s týmto právnym názorom stotožňuje a uvedený dovolací dôvod mimoriadneho

dovolateľa nepovažuje za daný.

Dôvodná je však námietka mimoriadneho dovolateľa, týkajúca sa nesprávnosti,

nepreskúmateľnosti a nedostatočnej odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia

prvostupňového a odvolacieho súdu aj čo do výroku, ktorým rozhodoval o úroku z omeškania

a z tohto titulu zaviazal žalovaného na zaplatenie 148 083 Sk. Podľa dovolacieho súdu je

konanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa (ako aj rozhodnutie odvolacieho súdu), postihnuté

vadou podľa a v rozpore s ustanovením

V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné uviesť, že nedostatok odôvodnenia

písomného vyhotovenia rozhodnutia je vo svojej podstate porušením základného práva

účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach

právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonom aj a nasledujúcich

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozsudku je

nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených,

nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozsudkov, ale má byť v prvom rade

prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj

v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým

preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti

postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu, t.j. musí byť preskúmateľné. Tieto požiadavky

mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky súdov nespĺňajú. Z odôvodnenia rozsudku súdu

prvého stupňa, ani odvolacieho súdu nie je zrejmé, stanovenie presnej doby vzniku omeškania

s plnením peňažného dlhu, spôsob výpočtu úrokov z omeškania a ani ich výška.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, po zistení, že v odvolacom konaní došlo k vyššie

uvedenej procesnej vade konania v zmysle , zrušil

mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie ( v spojení s , ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerov hlasov

3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 20. júna 2011

JUDr. Vladimír Magura, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová