Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)91d/381338.a493c9.pdf
PDF · 159.33 KB
No categories available
5MCdo/9/2009
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 5 MCdo 9/2009
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu JUDr. A. L., proti
žalovanému K., určenie povinnosti zaradiť žalobcu do 11. platového stupňa II. platovej
skupiny a o náhradu mzdy s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp.zn.
13 C 158/2000, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti
rozsudku Krajského súdu v Prešove z 28. mája 2008 sp.zn.
3 Co 134/2007, 2 Co 77/2008 a proti rozsudku Okresného súdu Prešov z 30.októbra 2006 č.k.
13 C 158/2000-250 v znení dopĺňacieho rozsudku z 25. júna 2007 č.k. 13 C 158/2000-277,
takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove z 28.mája 2008
sp.zn. 3 Co 134/2007, 2 Co 77/2008 vo výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého
stupňa v spojení s dopĺňacím rozsudkom a vo výroku, ktorým bolo rozhodnuté o náhrade trov
odvolacieho konania, a rozsudok Okresného súdu Prešov z 30. októbra 2006 č.k.
13 C 158/2000-250 v spojení s dopĺňacím rozsudkom z 25.júna 2007 č.k. 13 C 158/2000-
277, okrem výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá z r u š u j e a vec
v rozsahu zrušenia vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Prešov rozsudkom z 30. októbra 2006 č.k. 13 C 158/2000-250 v spojení
s dopĺňacím rozsudkom z 25. júna 2007 č.k. 13 C 158/2000-277 určil, že žalovaný je povinný
v dobe od 28. marca 2000 do 30. júna 2003 zaradiť žalobcu do 11. platového stupňa druhej
platovej triedy podľa § 3 ods. 1, 2 zákona č. 66/1994 Z.z. v znení neskorších predpisov.
Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi rozdiel medzi čistým príjmom vyplácaným
v uvedenej dobe a čistým príjmom, ktorý mu náležal pri zaradení do 11. platového stupňa
druhej platovej triedy v celkovej výške 246 110 Sk a k tomu úroky z omeškania k 10. marcu
2005 vo výške 148 083 Sk. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalovanému uložil
povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 19 890 Sk a trovy konania štátu
vo výške 17 744 Sk, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vykonaným dokazovaním
dospel k záveru, že žalobca má právo na to, aby bol od 28. marca 2000 zaradený
do 11. platového stupňa II. platovej skupiny podľa § 3 ods. 1, 2 zákona č. 66/1994 Z.z.
v znení neskorších predpisov. Poukázal v tomto smere na názor Krajského súdu v Prešove
vyslovený v predchádzajúcich uzneseniach vydaných 10. októbra 2003 a 18. marca 2005.
Vychádzajúc z tohto právneho názoru bol vypracovaný znalecký posudok, v ktorom znalec
vyčíslil rozdiel medzi mzdou, ktorá bola žalobcovi vyplácaná a mzdou, ktorá by mu správne
prináležala. Celkovo tento rozdiel bol 246 110 Sk. Konštatoval, že u žalobcu boli
od 28. marca 2000 splnené podmienky na zaradenie do 11. platového stupňa druhej platovej
triedy, a preto od tohto času žalobe v časti určenia povinnosti vyhovel. Uviedol, že logickým
dôsledkom tejto skutočnosti je, že v čase od 1. mája 1999 do 28. marca 2000 musel byť
žalobca zaradený v 10. platovom stupni. Vychádzajúc z obsahu znaleckého posudku
žalobcovi patrí náhrada mzdy v uvedenej výške 246 110 Sk spolu s úrokmi z omeškania
vo výške 148 083 Sk. V tejto časti súd žalobe vyhovel a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol
ako nedôvodnú. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. a § 148 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku okrem výroku o zamietnutí žaloby podal v zákonom stanovenej
lehote žalovaný odvolanie. Krajský súd v Prešove rozsudkom z 28. mája 2008 sp.zn.
3 Co 134/2007, 2 Co 77/2008 rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s dopĺňacím rozsudkom,
okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, potvrdil. Žalobcovi náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal a vyslovil, že žalovaný nemá právo na ich náhradu.
V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na právne závery vyjadrené v predchádzajúcich
rozhodnutiach odvolacieho súdu, ako aj na závery uvedené Najvyšším súdom Slovenskej
republiky v rozsudku z 30. novembra 2004 sp.zn. 2 Cdo 88/2004 a na ustanovenia § 19
zákona č. 66/1994 Z.z., § 2 zákona č. 143/1992 Zb. o plate a odmene za pracovnú pohotovosť
v rozpočtových a niektorých ďalších organizáciách a orgánoch, ako aj na § 6 ods. 1, 3
nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 249/1992 Zb. o platových pomeroch zamestnancom
v rozpočtových a niektorých ďalších organizáciách a orgánoch s tým záverom, že na účely
započítania doby praxe u žalobcu pred praxou právneho čakateľa prichádza do úvahy
započítanie doby praxe inej, než požadovanej pracovnej činnosti v závislosti od miery
využitia pre úspešný výkon pracovnej činnosti v rozsahu dvoch tretín (§ 6 ods. 2 nariadenia
vlády Slovenskej republiky č. 249/1992 Zb.). Konštatoval, že na strane žalobcu je možné
považovať jeho predchádzajúcu prax vo veliteľských funkciách za takú, ktorá bola využiteľná
pre prax prokurátora najmä na úseku netrestnom. Žalobca splnil podmienky na zaradenie
do 11. platového stupňa s účinnosťou od 28. marca 2000 počítajúc od praxe právneho
čakateľa VOP Brno (29. novembra 1983), pri započítaní rozsahu dvoch rokov základne
vojenskej služby (§ 5 ods. 1 písm. d/ zákona č. 66/1994 Z.z.) od 1. januára 1964 do 31.
decembra 1965) a rozsahu dvoch tretín z doby výkonu praxe vojaka z povolania v činnej
službe do doby praxe právneho čakateľa od 1. januára 1966 do 28. novembra 1983. Odvolací
súd sa v celom rozsahu stotožnil aj s výškou priznaného mzdového nároku a rozhodnutím
o trovách konania. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti týmto rozsudkom, ako prvostupňového tak aj odvolacieho súdu, podal na základe
podnetu žalovaného s poukazom na ustanovenie § 243e ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243f ods. 1
písm. b), c) O.s.p. mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky, ktorý
navrhol napadnuté rozhodnutia v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu
na ďalšie konanie. Bol toho názoru, že konajúce súdy tým, že žalobe čiastočne vyhoveli,
započítajúc žalobcovi dve tretiny všetkej odbornej praxe získanej aj pred dosiahnutím
vysokoškolského vzdelania, vec neprávne posúdili a neriadili sa dôsledne ustanoveniami § 3
ods. 2, § 5, § 19 zákona č. 66/1994 Z.z. a § 8 výnosu Ministerstva práce a sociálnych vecí
Slovenskej republiky z 19. novembra 1991, číslo 2349/1991-SM, pretože nepatrí do doby
započítateľnej praxe prokurátora výkon práce pred získaním vysokoškolského právnického
vzdelania, pokiaľ takúto prax nezapočíta generálny prokurátor. K započítaniu doby praxe
vykonávanej pred dosiahnutím vysokoškolského právnického vzdelania nemohlo prísť ani
v zmysle prechodného ustanovenia § 19 zákona č. 66/1964 Z.z., v zmysle ktorého sa do doby
rozhodnej na zaradenie prokurátora do príslušného platového stupňa započítavajú ku dňu
účinnosti tohto zákona všetky doby započítané podľa doterajších predpisov. Uviedol, že
gramatickým, ale aj logickým výkladom ustanovenia § 19 zákona č. 66/1994 Z.z. je nutné
dospieť k záveru, že na zaradenie prokurátora do príslušného platového stupňa sa
započítavajú všetky doby, ktoré mu boli započítané pre výkon činnosti prokurátora, teda nie
doby, ktoré vykonával nie ako prokurátor, ale ako príslušník ozbrojených zborov. V období,
keď bol žalobca príslušníkom ozbrojených zborov, plat sa mu určoval ako príslušníkovi
týchto zborov, teda pre iné pracovné zaradenie, na ktoré sa vzťahovali aj iné právne predpisy
(platobný predpis ministerstva obrany Slovenskej republiky č. 1168/9, zákon č. 143/1992 Zb.
a nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 294/1992 Zb.). Ak by bol žalobca v tom čase
od roku 1983 (od ukončenia vysokej školy) do účinnosti zákona č. 66/1994 Z.z. pracoval
v civilnej zložke prokuratúry, vzťahovali by sa pre jeho zaradenie iné predpisy a doterajším
predpisom by bol výnos Ministerstva práce a sociálnych vecí Slovenskej republiky
z 19. novembra 1991 č. 2349/1991-SM o platových pomeroch prokurátorov, vyšetrovateľov
prokuratúry a právnych čakateľov prokuratúry v Slovenskej republiky. Ak žalobca vykonával
inú prácu v ozbrojenom zbore (prácu vojaka aj vojenského prokurátora), potom nemožno
vyvodiť, že práca prokurátora v civilnej zložke je taká istá ako práca vojaka a prokurátora
podľa nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 249/1992 Zb. Teda ak žalobca do 30. apríla
1999 vykonával inú prácu (vojaka aj prokurátora), potom nemožno usudzovať, že mu bolo
platové zaradenie vykonané len ako prokurátorovi. Keby to tak bolo, musel by sa na neho až
do odchodu do civilu vzťahovať platový predpis týkajúci sa prokurátorov všeobecne.
Vzhľadom na skutočnosť, že do 30. apríla 1999 vykonával žalobca prácu vojaka aj
prokurátora, a tak mu bola táto práca hodnotená aj v platovom dekréte, nemožno usudzovať,
že mu už v tomto dekréte bola započítaná doba služby len za činnosť prokurátora. Podľa jeho
názoru po zaradení žalobcu do civilnej zložky prokuratúry nie je právny dôvod na započítanie
činnosti žalobcu ako vojaka pred dosiahnutím vysokoškolského vzdelania, pričom činnosť
prokurátora mu bola v platovom zaradení zohľadnená s prihliadnutím na všetky doby
započítateľné podľa doterajších predpisov týkajúcich sa činnosti výkonu funkcie prokurátora.
Služba vojaka z povolania nemohla u žalobcu navýšiť rozsah jeho započítateľnej praxe
bez toho, aby spĺňal základnú podmienku skončenia vysokej školy právnického smeru, ktorú
nebolo možné nikdy odpustiť pre výkon práce žiadneho prokurátora a to ani prokurátora
vojenského. Z uvedeného vyplýva, že § 19 zákona č. 66/1994 Z.z. umožňoval započítať
všetky doby výkonu funkcie prokurátora podľa doterajších predpisov, čo sa aj stalo. Znenie
§ 19 citovaného zákona sa totiž týka len odmeňovania za výkon funkcie prokurátora a nie aj
odmeňovania za výkon služby v ozbrojenom zbore. Podľa dovolateľa nesprávne právne
posúdenie veci spočíva ďalej aj v nesprávnosti určovacieho výroku, aj výroku na plnenie
uvedeného rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd určil, že žalovaný bol povinný v dobe
od 28. marca 2000 do 30. júna 2003 zaradiť žalobcu do 11. platového stupňa II. platovej
skupiny. Poukázal na to, že návrhu na splnenie povinnosti (§ 80 písm. b/ O.s.p.) môže súd
vyhovieť, ak zistí, že žalovaný porušil určité právo žalobcu tým, že nesplnil svoju povinnosť
zodpovedajúcu tomuto právu žalobcu, ktorá pre neho vyplývala zo zákona, z právneho vzťahu
alebo porušenia práva. Konštatoval, že v danom prípade rozhodnutia nižších súdov nie sú
v súlade so zákonom a nevyhovujú procesným požiadavkám na jeho vykonateľnosť, pretože
dňa 1.mája 2001 nadobudol účinnosť zákon č. 154/2001 Z.z. o prokurátoroch a právnych
čakateľoch prokuratúry. Podľa článku V tohto zákona ustanovenia článku I- § 92 až § 124
a § 266 prvého bodu nadobudli účinnosť 1. januára 2003. Podľa § 96 citovaného zákona
na účely určenia základného platu sa prokurátor okresnej prokuratúry, vojenskej obvodnej
prokuratúry, krajskej prokuratúry a vyššej vojenskej prokuratúry zaradí podľa dĺžky
započítateľnej praxe (§ 97) do jedného z ôsmich platových stupňov. Je teda zrejmé, že
v období od 1. januára do 30. júna 2006 platná právna úprava neumožňovala žalovanému, aby
žalobcu zaradil do 11. platového stupňa, keď zákon uvádzal len 8 platových stupňov. Ďalej
poukázal na nesprávnosť a nepreskúmateľnosť výroku súdu prvého stupňa v časti, ktorou
rozhodoval o úroku z omeškania a z tohto titulu zaviazal žalovaného na zaplatenie
148 083 Sk. Namietal, že výrok, ani odôvodnenie rozsudku neobsahujú stanovenie presnej
doby vzniku omeškania. V danom prípade išlo o opakované plnenie, pri ktorom bol plat
splatný vo výplatnom termíne nasledujúceho mesiaca. Nesúhlasil s názorom súdu, ktorý
vychádzal z predpokladu, že žalovaný sa dostal do omeškania s platením náhrady mzdy
(predmetom konania však nebolo zaplatenie náhrady mzdy) najneskôr od prvého dňa
nasledujúceho mesiaca z dôvodu, že v konaní nebol preukázaný presný deň splatnosti mzdy
žalobcu. Povinnosť preukázať v konaní vznik omeškania s plnením bola na strane žalobcu,
ktorý bol v tomto smere nečinný. Mal za to, že návrh v tejto časti trpí nedostatkami, čím bol
daný dôvod na postup súdu v zmysle § 43 O.s.p., v zmysle ktorého však súd prvého stupňa
nekonal. V tomto smere nevykonal dokazovanie, ktorého výsledkom by bolo zistenie
výplatného termínu u žalovaného, z ktorého by bol následne stanovený vznik omeškania.
Poukázal na to, že v zmysle rozhodnutia krajského prokurátora v Prešove a plánu výplat
na roky 2000, 2001, 2002 a 2003 bol výplatným dňom siedmy deň v príslušnom mesiaci
po uplynutí mesiaca, za ktorý sa poskytoval. Namietal tiež, že z rozsudku nie je zrejmé, akým
spôsobom bol poplatok z omeškania vyčíslený, aká bola na jeho výpočet použitá diskontná
sadzba a neskôr základná úroková sadzba stanovená Národnou bankou Slovenska.
Za nesprávne rozhodnutie považoval dovolateľ aj rozhodnutie Krajského súdu v Prešove,
ktorým rozsudok súdu prvého stupňa napriek uvedeným vadám a rozporu s platným právom
potvrdil.
Žalobca vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu toto žiadal zamietnuť, mal za to, že
bolo podané po uplynutí zákonom stanovenej lehote. Nesúhlasil s argumentáciou dovolateľa,
že mu súd nemohol započítať 2/3 odbornej praxe, pretože tak mohol učiniť iba generálny
prokurátor, nakoľko popiera jedno zo základných ľudských práv, ktoré zaručuje článok 46
Ústavy Slovenskej republiky. Výnos Ministerstva práce a sociálnych vecí Slovenskej
republiky z 19. novembra 1991 č. 2349/1991-SN (§ 1), na ktorý dovolateľ poukazuje,
upravuje platové pomery prokurátorov a vyšetrovateľov prokuratúry okresných a krajských
prokuratúr a Generálnej prokuratúry, teda neupravuje platové pomery prokurátorov
vojenských prokuratúr. Poznamenal, že aj tu v § 17 je uvedené, že do doby započítateľnej
praxe sa započítavajú ku dňu účinnosti tohto výnosu všetky doby započítané podľa
doterajších predpisov. Uvedenému výnosu predchádzal výnos MPaSV SR č. 351/1990,
ktorým bol vydaný platový poriadok pre prokurátorov a vyšetrovateľov krajských
a okresných prokuratúr a právnych čakateľov v Slovenskej republike, pre výkon ktorého
generálny prokurátor vydal Príkaz č. 11/1990. Rovnaké znenia § 19 zákona č. 66/1994 Z.z.,
§ 17 výnosu MPa SV SR č. 2349/1991-SM a § 20 ods. 1 výnosu MPaSV SR č. 351/1990
nasvedčujú tomu, že zákonodarca nechcel narušiť kontinuitu platov a postavenie
prokurátorov, ktorí pred vydaním týchto právnych predpisov mali započítanú prax podľa
doterajších predpisov.
Žalovaný sa k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní
(§ 10a ods. 3 O.s.p.) po zistení, že tento opravný prostriedok podal včas generálny prokurátor
Slovenskej republiky (§ 243g O.s.p.) na základe podnetu účastníka konania (§ 243e ods. 1
O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1
O.s.p.) preskúmal napadnuté rozsudky, ako aj konanie, ktoré predchádzalo ich vydaniu
a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je dôvodné.
Z ustanovenia § 243e ods. 1 O.s.p. vyplýva, že ak generálny prokurátor na základe
podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej
rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak
to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb
alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti
takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.
Podľa § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom mimoriadneho dovolania, ale
i v mimoriadnom dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 242 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.).
Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa
obsahu tohto opravného prostriedku.
Žalobca vo svojom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora
namietal včasnosť podaného dovolania. Táto námietka žalobcu týkajúca sa nedodržania
lehoty na podanie mimoriadneho dovolania nie je dôvodná.
Z ustanovenia § 243g O.s.p. vyplýva, že mimoriadne dovolanie podáva generálny
prokurátor na dovolacom súde do jedného roka od právoplatnosti rozhodnutia súdu. V danej
veci z obsahu spisu vyplýva, že rozsudok Okresného súdu Prešov z 30. októbra 2006 č.k.
13 C 158/2000-250 v znení dopĺňacieho rozsudku z 25. júna 2007 č.k. 13 C 158/2000- 277
(okrem výroku, ktorým bol návrh v prevyšujúcej časti zamietnutý), v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Prešove z 28. mája 2008 sp.zn. 3 Co 134/2007, 2 Co 77/2008 nadobudol
právoplatnosť 17. júla 2008 a mimoriadne dovolanie podal generálny prokurátor osobne
do podateľne Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dňa 2. júna 2009, teda včas, a to
do jedného roka od právoplatnosti rozhodnutia, proti ktorému smeruje.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 druhá
veta O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané
v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa
Najvyšší súd Slovenskej republiky len na posúdenie dovolacích dôvodov uvedených výslovne
v mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky, ale sa zaoberal aj
otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237
O.s.p. (tzv. vady zakladajúce zmätočnosť konania).
O vadu tejto povahy ide vždy vtedy, ak sa a/ rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Žiadna z vád uvedených v § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. nebola v mimoriadnom
dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky namietaná a v konaní o tomto
opravnom prostriedku nevyšla najavo. Dovolací súd so zreteľom na obsah mimoriadneho
dovolania a tiež zákonnú povinnosť vyplývajúcu z § 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242
ods. 1 druhá veta O.s.p. osobitne skúmal, či účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.
Vada konania vymedzená v citovanom ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p. je vo svojej
podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré
právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonom aj
čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Podľa § 80 O.s.p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä
o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva
(písm. b/) a o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý
právny záujem (písm. c/ ).
V prejednávanej veci súd prvého stupňa rozhodol výrokom 1/ že, žalovaný bol povinný
v dobe od 28. marca 2000 do 30. júna 2003 zaradiť žalobcu do 11. platového stupňa druhej
platovej triedy podľa § 3 ods. 1, 2 zákona č. 66/1994 Z.z. v znení neskorších predpisov
a výrokom 2/ že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi rozdiel medzi čistým príjmom
vyplácaným v uvedenej dobe a čistým príjmom, ktorý mu náležal pri zaradení
do 11. platového stupňa druhej platovej triedy v celkovej výške 246 110 Sk a k tomu úroky
z omeškania k 10. marcu 2005 vo výške 148 083 Sk. Z pohľadu zákonných ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku súd prvého stupňa vo svojom prvom výroku rozhodol
v zmysle ustanovenia § 80 písm. c/ O.s.p., tzv. určovacou žalobou, pre úspešnosť sa však
vyžaduje preukázanie naliehavého právneho záujmu a druhým výrokom podľa ustanovenia
§ 80 písm. b/ O.s.p., tzv. výrokom na plnenie.
Predpokladom úspešnosti určovacej žaloby je existencia naliehavého právneho záujmu
na určení na strane žalobcu. Ustálená judikatúra všeobecných súdov vychádza zo záverov,
podľa ktorých naliehavý právny záujem je daný najmä tam, kde by bez tohto určenia bolo
právo alebo právny vzťah, na ktorom je účastný, ohrozené, poprípade tam, kde by sa bez tohto
určenia jeho postavenie stalo neistým. Určovacia žaloba má povahu preventívnu; jej účelom
je poskytnúť ochranu právnemu postaveniu (právu) žalobcu skôr, než dôjde k porušeniu
právneho vzťahu alebo práva, a naopak, nie je namieste tam, kde právny vzťah alebo právo už
porušené boli, a kde je žalobcovi k dispozícii žaloba o splnenie povinnosti podľa § 80 písm. b/
O.s.p. Z uvedeného vyplýva, vzťah žaloby určovacej a žaloby na plnenie je vzťahom
prejudiciality (§ 135 O.s.p.). Avšak i v prípade, že možno žalovať o splnenie povinnosti,
pripúšťa súdna prax, že naliehavý právny záujem na určení v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. je
daný, ak rozhodnutie o určovacej žalobe je spôsobilé vytvoriť pevný základ pre právne
vzťahy účastníkov sporu a svojimi dôsledkami predísť prípadným ďalším žalobám na plnenie,
alebo ak prípadná žaloba o splnení povinnosti nevystihuje (nemôže vystihnúť) celý obsah
a dosah sporného právneho vzťahu alebo práva (a naopak určovacia žaloba tak činí účinnejšie
ako iné procesné prostriedky). Ak požadované určenie stav ohrozenia práva neodstráni alebo
nezjedná efektívne istotu v dotknutom právnom vzťahu, nebude podmienka naliehavého
právneho záujmu splnená.
Najvyšší súd Slovenskej republiky už v odôvodnení svojho rozsudku z 30. novembra
2004 sp.zn. 2 Cdo 88/2004, ktorým zrušil predchádzajúci rozsudok odvolacieho súdu
z 10. októbra 2003 sp.zn. 2 Co 190/2003 (ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa)
jasne a zrozumiteľne uviedol dôvody, z ktorých mal za to, že žaloba na splnenie povinnosti
(§ 80 písm. b/ O.s.p.) môže mať úspech, t.j. súd mu v rozsudku vyhovie, ak zistí, že žalovaný
porušil určité žalobcovo právo tým, že nesplnil svoju povinnosť zodpovedajúcu tomuto právu
žalobcu, ktorá pre neho vyplývala zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva. Jej
cieľom je obnoviť porušené právo žalobcu, teda ide v nej o reparáciu. Poskytnutie ochrany
hmotnému právu žalobcu prostriedkami občianskeho procesného práva teda predpokladá také
znenie žalobného návrhu (petit), ktorý bude možné vykonať v prípade, že žalovaný
dobrovoľne nesplní súdom uloženú povinnosť. Mal za to, že taká žaloba je zásadne prípustná,
keďže otázku, či je zamestnanec zaradený do správnej platovej triedy, je otázkou, ktorú súd
nepochybne môže preskúmať, pretože predpoklady takého zaradenia sú objektívne stanovené
v mzdovom predpise (porovnaj R 14/1978). I takej žalobe je však možné vyhovieť len vtedy,
ak spĺňa vyššie uvedené procesné požiadavky. Dovolací súd poukázal aj na to, že v priebehu
konania bol prijatý zákon č. 154/2001 Z.z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch
prokuratúry, ktorý na rozdiel od ním zrušeného zákona č. 66/1994 Z.z. o platových pomeroch
prokurátorov a právnych čakateľov prokuratúry Slovenskej republiky (z ktorého žalobca pri
formulácii petitu svojej žaloby nepochybne vychádzal), na účely určenia základného platu
prokurátorov okresnej prokuratúry, vojenskej obvodnej prokuratúry, krajskej prokuratúry
a vyššej vojenskej prokuratúry s účinnosťou od 1. júla 2003 (čl. V zákona č. 154/2001 Z.z.)
zaraďuje prokurátorov podľa dĺžky započítateľnej praxe, do jedného z ôsmich platových
stupňov. Napriek záväznému názoru dovolacieho súdu sa súdy nižších stupňov týmto
dôsledne neriadili. Rozhodnutia oboch súdov nie sú v súlade so zákonom a nevyhovujú
procesným požiadavkám na jeho vykonateľnosť. Formulácia žalobného petitu na plnenie
a výroku napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého
stupňa, ktorým bolo takémuto petitu sčasti vyhovené, nie je správna. Určovacia žaloba je
prostriedkom umožňujúcim poskytnutie ochrany právneho postavenia žalobcu skôr, než toto
jeho postavenie bolo porušené. Akonáhle však už bolo právo žalobcu porušené, stráca
prevencia akýkoľvek zmysel a žalobca už nemôže mať žiadny právny záujem na určení
daného práva alebo právneho vzťahu. Žalobca má v tomto prípade právny záujem len
na odstránení následkov porušenia práva, teda na plnenie. Tento právny záujem však nemusí
zvlášť tvrdiť, zdôvodňovať ani dokazovať, pretože jeho existencia je samozrejmým
dôsledkom porušenia práva. Z uvedeného potom vyplýva, že keď je podaná žaloba
na plnenie, určovací petit do minulosti nie je možný.
Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné poukázať aj na to, že účastník
konania má právo na také zdôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Úvahy súdu
o skutkových, ale aj právnych záveroch musia byť riadne a zrozumiteľne odôvodnené tak, aby
nevznikali pochybnosti o zákonnosti rozhodnutia najmä zo strany účastníkov konania, ktorým
je takéto rozhodnutie určené. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva
účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa
vysporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka
na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia
práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia právom predvídavým spôsobom) odníma
možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine
polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných alebo mimoriadnych opravných
prostriedkov a teda sa mu odníma možnosť konať pred súdom.
Podľa názoru dovolacieho súdu bolo takouto vadou postihnuté i konanie
v prejednávanej veci.
Ako už bolo vyššie uvedené, základným procesným predpokladom úspešnosti
určovacej žaloby (akou je v časti aj žaloba v prekúmavanej veci) je v zmysle § 80 písm. c/
O.s.p. existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Rešpektujúc zásadu
hospodárnosti konania sa súd musí zaoberať otázkou existencie naliehavého právneho záujmu
na určovacej žalobe už po začatí konania, pričom naliehavý právny záujem na požadovanom
určení musí byť daný aj v čase rozhodovania. Určovacia žaloba, predpokladaná uvedeným
ustanovením, je preventívneho charakteru a má miesto jednak tam, kde možno pomocou nej
eliminovať stav ohrozenia práva alebo neistoty v právnom vzťahu a k zodpovedajúcej náprave
nemožno dospieť inak, jednak v prípadoch, v ktorých určovacia žaloba účinnejšie než iné
právne prostriedky vystihuje obsah a povahu príslušného právneho vzťahu a jej
prostredníctvom možno dosiahnuť úpravu, tvoriacu určitý právny rámec, ktorý je zárukou
odvrátenia budúcich sporov účastníkov. Tieto funkcie určovacej žaloby korešpondujú práve
s podmienkou naliehavého právneho záujmu; ak nemožno v konkrétnom prípade očakávať, že
ich určovacia žaloba bude plniť, nebude ani naliehavý právny záujem na takomto určení.
Pretože súčasťou riadneho odôvodnenia rozsudku v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. je aj
(a najmä) právne posúdenie veci súdom a pri určovacej žalobe predpokladanej ustanovením
§ 80 písm. c/ O.s.p. sa súd v rámci právneho posúdenia veci musí zaoberať najprv existenciou
naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, je potrebné, aby odôvodnenie
rozsudku obsahovalo úvahy súdu, akými sa riadil pri riešení tejto otázky. Absencia týchto
úvah má za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia v tejto časti.
V prejednávanej veci sa súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku otázkou
existencie naliehavého právneho záujmu vôbec nezaoberal a odvolací súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. iba poukázal na odôvodnenie
rozsudku súdu prvého stupňa, ktoré však dovolací súd pre dôvody vyššie uvedené za
dostatočne odôvodnené nepovažoval.
Dovolací súd ďalej uvádza, že v poradí druhý výrok rozsudku súdu prvého stupňa,
(ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdových nárokov a úroky
z omeškania) z dôvodu zrušenia určovacieho výroku, neobstojí.
V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na to, že žalobný petit (údaj o tom, čoho sa
žalobca domáha) je nezrozumiteľný alebo neurčitý vtedy, ak vymedzenie práv a im
zodpovedajúcich povinností v ňom obsiahnutých je formulované tak, že nemožno vyvodiť,
o aké práva a povinnosti skutočne ide a ak je zrejmé, že prevzatie takéhoto petitu do výroku
súdneho rozhodnutia by malo za následok jeho materiálnu vykonateľnosť. O takýto prípad
vo výroku rozsudku prvostupňového a odvolacieho súdu (v poradí druhého) v prejednávanej
veci ide.
Tento výrok sa totiž odvoláva na obdobie špecifikované v predchádzajúcom
(určovacom) - prvom výroku “... žalovaný bol povinný v dobe od 28. marca 2000
do 30. júna 2003 zaradiť žalobcu do 11. platového stupňa druhej platovej triedy...“, a preto ho
dovolací súd pre neurčitosť takto formulovaného výroku musel zrušiť.
Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní vytýka napadnutým rozhodnutiam
súdov nižších stupňov, že spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1
písm. c/ O.s.p.).
Dovolateľ namieta, že konajúce súdy vec nesprávne posúdili a neriadili sa dôsledne
ustanoveniami § 3 ods. 2, § 5, § 19 zákona č. 66/1994 Z.z. a § 8 výnosu Ministerstva práce
a sociálnych vecí Slovenskej republiky z 19. novembra 1991, číslo 2349/1991-SM. Má za to,
že nepatrí do doby započítateľnej praxe prokurátora výkon práce pred získaním
vysokoškolského právnického vzdelania, pokiaľ takúto prax nezapočíta generálny prokurátor
a k jej započítaniu pred dosiahnutím vysokoškolského právnického vzdelania nemohlo prísť
ani v zmysle prechodného ustanovenia § 19 zákona č. 66/1994 Z.z.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Najvyšší súd Slovenskej republiky už v odôvodnení svojho zrušujúceho rozsudku
z 30. novembra 2004 sp.zn. 2 Cdo 88/2004 uviedol, že odvolací súd (viď rozsudok Krajského
súdu v Prešove z 10. októbra 2003 sp.zn. 2 Co 190/2003) správne vyložil a na danú vec
správne aplikoval ustanovenie § 19 zákona č. 66/1994 Z.z. Dovolací súd mal tiež za to, že
bolo potrebné do doby rozhodnej na zaradenie prokurátora do príslušného platového stupňa
ku dňu účinnosti uvedeného zákona započítať všetky doby, započítanie ktorých doterajšie
predpisy (predpisy platné do účinnosti zákona č. 66/1994 Z.z., ktoré tento zákon zrušil)
umožňovali, a to aj vtedy, ak započítanie takých dôb nový zákon neumožňuje. Takým
doterajším predpisom, podľa ktorého bolo potrebné u žalobcu, ako bývalého príslušníka
ozbrojených síl, započítanie vykonať, bolo vládne nariadenie č. 249/1992 Zb. v znení
neskorších predpisov, časti ktorého (niektoré časti prílohy č. 1 a č. 4) zákon č. 66/1994 Z.z.
tiež zrušil (§ 23 bod 2 uvedeného zákona). Konštatoval, že na žalobcu, ako bývalého
prokurátora vojenskej prokuratúry, sa Výnos Ministerstva práce a sociálnych vecí Slovenskej
republiky z 19. novembra 1991 č. 2349/1991-SM (registrovaný v čiastke 102/1991 Zb. pod
č. 538/1991 Zb.) v znení neskoršieho výnosu, nevzťahoval. Tento príkaz totiž upravoval
platové pomery len prokurátorov a vyšetrovateľov prokuratúry okresných a krajských
prokuratúr a Generálnej prokuratúry v Slovenskej republike a právnych čakateľov prokuratúry
v Slovenskej republike, s výnimkou námestníkov generálneho prokurátora Slovenskej
republiky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že právny názor dovolacieho súdu
vyslovený v tomto zrušujúcom rozhodnutí bol pre súdy záväzný, pokiaľ nedošlo po zrušení
veci v súdnom konaní k zmene skutkových zistení, ktoré by boli odlišné od pôvodných
výsledkov dokazovania. V prejednávanej veci týmto právnym názorom dovolacieho súdu bol
odvolací súd viazaný a ako vyplýva z obsahu spisu k zmene skutkového základu veci,
z ktorého vychádzal dovolací súd, v ďalšom konaní nedošlo. Dovolací súd sa preto
nestotožňuje s názorom generálneho prokurátora, podľa ktorého konajúce súdy tým, že žalobe
čiastočne vyhoveli, započítajúc 2/3 všetkej odbornej praxe získanej aj pred dosiahnutím
vysokoškolského vzdelania, vec nesprávne posúdili. Právny názor dovolacieho súdu
vyslovený v prejednávanej veci bol pre súdy záväzný a týmto záväzným právnym názorom
vysloveným dovolacím súdom v zrušujúcom rozhodnutí sa konajúce súdy dôsledne riadili.
V prejednávanej veci bol záväzný právny názor dovolacím súdom daný a Najvyšší súd
Slovenskej republiky nemá dôvod v ďalšom konaní na tomto názore nič meniť. V celom
rozsahu sa s týmto právnym názorom stotožňuje a uvedený dovolací dôvod mimoriadneho
dovolateľa nepovažuje za daný.
Dôvodná je však námietka mimoriadneho dovolateľa, týkajúca sa nesprávnosti,
nepreskúmateľnosti a nedostatočnej odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia
prvostupňového a odvolacieho súdu aj čo do výroku, ktorým rozhodoval o úroku z omeškania
a z tohto titulu zaviazal žalovaného na zaplatenie 148 083 Sk. Podľa dovolacieho súdu je
konanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa (ako aj rozhodnutie odvolacieho súdu), postihnuté
vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p. a v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p.
V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné uviesť, že nedostatok odôvodnenia
písomného vyhotovenia rozhodnutia je vo svojej podstate porušením základného práva
účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach
právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonom aj čl. 46 a nasledujúcich Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozsudku je
nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených,
nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozsudkov, ale má byť v prvom rade
prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj
v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým
preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti
postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu, t.j. musí byť preskúmateľné. Tieto požiadavky
mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky súdov nespĺňajú. Z odôvodnenia rozsudku súdu
prvého stupňa, ani odvolacieho súdu nie je zrejmé, stanovenie presnej doby vzniku omeškania
s plnením peňažného dlhu, spôsob výpočtu úrokov z omeškania a ani ich výška.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, po zistení, že v odvolacom konaní došlo k vyššie
uvedenej procesnej vade konania v zmysle § 243f ods. 1 písm. a/, c/ O.s.p. zrušil
mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie (§ 243i O.s.p. v spojení s § 243b ods. 1, 3 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerov hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. júna 2011
JUDr. Vladimír Magura, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová