Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
ec0/363375.71fc11.pdf
PDF · 165.08 KB
No categories available
4Cdo/16/2011
Najvyšší súd 4 Cdo 16/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu J. J., bývajúceho v D.,
zastúpeného JUDr. M. K., advokátom v H., proti ţalovanému Ing. D. K., bývajúcemu v C.,
o zaplatenie 66 387,84 Eur náhrady nemajetkovej ujmy a o odstránenie následkov
zásahu do práva na ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Rimavská Sobota
pod sp. zn. 7 C 5/2009, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici
zo 17. februára 2010 sp. zn. 17 Co 326/2009, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţiadnemu z účastníkov náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Rimavská Sobota rozsudkom z 29. septembra 2009 č.k. 7 C 5/2009-130
ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal na ţalovanom zaplatenia sumy 66 387,84 Eur
(2 000 000,-- Sk) z titulu nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka
a zverejnenia ospravedlňujúceho oznamu prostredníctvom obecného rozhlasu obce D. S.
v troch po sebe nasledujúcich dňoch, zamietol a ţalobcovi uloţil povinnosť zaplatiť
ţalovanému náhradu trov konania vo výške 1 678,92 Eur do troch dní. Na odôvodnenie
odmietnutia ţaloby uviedol, ţe k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv ţalobcu
v zmysle ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka nedošlo. Ţalobca tvrdil, ţe neoprávneným
zásahom do práv na ochranu jeho osobnosti bolo konanie ţalovaného, ktoré malo spočívať
vo fotení objektu trestného činu (návesu) a ktoré malo následne vyvolať incident medzi
ţalovaným a ţalobcom. Súd mal preukázanú tú skutočnosť, ţe v danom prípade ţalovaný ako
znalec ustanovený orgánmi činnými v trestnom konaní vykonával svoju činnosť na ktorú bol
ustanovený a to za účasti vyšetrovateľa a riadil sa pokynmi vyšetrovateľa, keďţe bol
poverený na vypracovanie znaleckého posudku na základe uznesenia z 18. mája 1999, kde mu
bolo uloţené vypracovať znalecký posudok vo veci určenia hodnoty návesu. Takéto konanie
ţalovaného v ţiadnom prípade nemohlo byť objektívne spôsobilé ohroziť práva chránené
podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. V konaní nebolo nijakým spôsobom preukázané
ani to, ţe by bola zníţená dôstojnosť ţalobcu v obci. Skutkové tvrdenia obsiahnuté v samotnej
ţalobe ako aj skutočnosti zistené dokazovaním v predmetnej veci nevypovedajú nič konkrétne
ani o nemajetkovej ujme ţalobcu a z tvrdení ţalobcu nie je zrejmé akým spôsobom malo
dôjsť k zásahu do jeho cti a dobrého mena a tým k zníţeniu jeho dôstojnosti alebo váţnosti
v obci. Ţalobca neuviedol čo malo byť obsahom „ostrej slovnej výmeny názorov‘‘ medzi
účastníkmi konania. Tieţ nebolo preukázané, ţe by prípadné osočovanie ţalobcu v obci, či
označovanie ho za zlodeja bolo v príčinnej súvislosti s konaním ţalovaného. Rozhodnutie
o náhrade trov konania odôvodnil § 142 ods. 1 O.s.p. a vznikom trov ţalovaného na právnom
zastúpení.
Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie ţalobcu rozsudkom zo 17. februára 2010
sp. zn. 17 Co 326/2009 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a ţalovanému náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal. Potvrdzujúci výrok odôvodnil tým, ţe okresný súd správne
posúdil návrh ţalobcu v intenciách občianskoprávnej zodpovednosti podľa § 11 a § 13
Občianskeho zákonníka. Stotoţnil sa s názorom okresného súdu, ţe predpokladom úspešného
uplatnenia práva na ochranu osobnosti je to, ţe došlo k neoprávnenému zásahu a tieţ, ţe tento
zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach chránených ustanovením § 11
a nasl. Občianskeho zákonníka, čo v danom prípade preukázané nebolo, pretoţe
neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti je len také konanie, ktoré je v rozpore
s právami a povinnosťami pôvodcu zásahu stanovenými právnym poriadkom. V danom
prípade ţalovaný ako znalec ustanovený orgánmi činnými v trestnom konaní vykonával svoju
činnosť, na ktorú bol ustanovený, za účasti vyšetrovateľa a riadil sa pokynmi vyšetrovateľa,
keďţe bol poverený na vypracovanie znaleckého posudku, ktorým mu bolo uloţené
vypracovať znalecký posudok vo veci určenia hodnoty návesu. Takéto konanie ţalovaného
v ţiadnom prípade nemohlo byť objektívne spôsobilé ohroziť práva ţalobcu chránené podľa
ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, pretoţe to nebolo konanie vykonané
v rozpore správami a povinnosťami stanovenými právnym poriadkom. Námietku zaujatosti
voči vec prejednávajúcej sudkyni Mgr. A. Ţ. vznesenej ţalobcom aţ v odvolaní vyhodnotil
ako odvolací dôvod bez právnej relevancie, pretoţe skutočnosť, ţe táto sudkyňa bola
vylúčená v konaní Okresného súdu Rimavská Sobota vedenom pod sp. zn. 6 C 96/2009, kde
ţalobca vystupoval ako účastník konania, nie je dôvodom na jej vylúčenie aj v tomto konaní.
Za účelom správneho posúdenia, či vo veci rozhodoval vylúčený sudca (§ 221 ods. 1 písm. a/
O.s.p.) si odvolací súd vyţiadal od Okresného súdu Ţiar nad Hronom kópiu vyjadrenia tejto
sudkyne vo veci sp. zn. 6 C 96/2009 a zistil, ţe dôvodom jej vylúčenia nebol jej vzťah k
ţalobcovi J. J., ale k ţalovanej kolegyni JUDr. V. K. a ţalovanému Okresnému súdu
Rimavská Sobota, preto ţalobca nedôvodne namietal, ţe v konaní pred okresným súdom
rozhodoval vylúčený sudca. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p., keď v odvolaní úspešný ţalovaný trovy odvolacieho konania
v stanovenej lehote nevyčíslil.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie v ktorom ţiadal, aby
dovolací súd zrušil rozsudky oboch stupňov a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie. Nesúhlasil s názorom odvolacieho súdu ohľadne moţnej nezaujatosti konajúcej
sudkyne na prvostupňovom súde. Uviedol, ţe v danej veci je potrebné vychádzať z rozhodnutí
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré si osvojil aj Ústavný súd Slovenskej republiky,
v zmysle ktorých pri hodnotení nestrannosti sudcu, je okrem subjektívnej stránky potrebné
posudzovať aj stránku objektívnu, ktorá zohľadňuje inštitucionálne, organizačné a funkčné
kritériá. V zmysle uvedeného, preto, aby sa sudca povaţoval za vylúčeného nie je potrebné
preukazovať osobnú zaujatosť ale stačí preukázať, ţe sú dané skutočnosti, z ktorých je moţné
vyvodiť spochybnenie jeho nestrannosti na základe objektívnych kritérií. V prejednávanej
veci objektívne kritérium bolo dané v zmysle inštitucionálnych kritérií, keď
v predchádzajúcom konaní vedenom Okresným súdom v Ţiari nad Hronom pod sp. zn.
6 C 96/2009 sa konajúca sudkyňa dala vylúčiť pre vzťah k inej sudkyni konajúceho
prvostupňového súdu, ktorá bola ţalovaná v danej veci práve navrhovateľom. Skutočnosť, ţe
ide o sudkyne z rovnakého sudu, kde jedna z nich bola navrhovateľom ţalovaná, v zmysle
posudzovania objektívnych kritérií, môţe navodiť pochybnosti o nestrannosti. Namietol tieţ,
ţe pri rozhodovaní vo veci samej sa konajúce súdy odchýlili od právneho názoru dovolacieho
súdu vysloveného v obdobných veciach, čím rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom
posúdení veci, keď v zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
pre úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti stačí zistenie, ţe zásah bol objektívne
spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka,
preto sa nevyţaduje vyvolanie následkov. Namietol tieţ, ţe v danom prípade súd neskúmal, či
odporca skutočne postupoval vo veci ako znalec ustanovený na základe právoplatného
uznesenia, najmä s prihliadnutím na deň vydania uznesenia o ustanovení znalca do konania.
Nie je moţné súhlasiť ani s názormi konajúcich súdov, ţe v danom prípade ide o majetkové
právo ktoré podlieha premlčaniu podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pretoţe náhrada
nemajetkovej ujmy v peniazoch je nárokom, ktorý je odvodený od základného práva
na ochranu osobnosti, ktoré je nepremlčateľné.
Ţalovaný právo vyjadriť sa k dovolaniu nevyuţil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným
prostriedkom.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle
§ 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd
odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3
O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku
odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe
ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Keďţe podané dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku, ale takému
potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe
dovolanie proti nemu je prípustné ani takému potvrdzujúcemu rozsudku súdu prvého stupňa,
v ktorom súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153
ods. 3 a 4, nemoţno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť z § 238 ods. 1 O.s.p., ani
z § 238 ods. 3 O.s.p. Pre úplnosť treba uviesť, ţe dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ
nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané (§ 238 ods. 2
O.s.p.). Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe dovolanie ţalobcu nie je podľa
§ 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné.
Dovolanie ţalobcu by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom bol
vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 O.s.p. Povinnosť
skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z § 242 ods. 1
O.s.p. Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania
podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal tieţ otázkou, či v konaní nedošlo k procesnej vade
v zmysle § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne
významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky vád taxatívne v ňom
vymenovaných; iné procesné vady konania alebo nesprávnosti rozhodovania, i keby k nim
v konaní došlo, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Treba zdôrazniť,
ţe pri posudzovaní existencie procesnej vady uvedenej v § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý
zakladá prípustnosť dovolania, nie je významný subjektívny názor účastníka, ale len zistenie,
ţe v konaní došlo k takejto vade.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ f/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť tohto dovolania preto z uvedených
ustanovení nemoţno vyvodiť.
Dovolateľ namietal existenciu vady podľa § 237 ods. 1 písm. g/ O.s.p. Dovolací súd sa
preto osobitne zameral na otázku opodstatnenosti jeho tvrdenia, ţe v prejednávanej veci
rozhodoval vylúčený sudca.
Podľa § 14 ods. 1 O.s.p., sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak
so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom moţno mať pochybnosti
o ich nezaujatosti.
Nezaujatosť a nezávislosť sudcu patria k hlavným predpokladom spravodlivého
rozhodovania. Nezaujatosť sudcu je kategória, ktorá vyjadruje vnútorný psychický vzťah
sudcu k prejednávanej veci. V širšom zmysle zahŕňa vzťah sudcu k predmetu konania, jeho
účastníkom, ich zástupcom, o podstate a povahe ktorého je schopný podať (subjektívnu)
informáciu iba sám sudca. Inštitút nezaujatosti je preto potrebné chápať širšie, tieţ v rovine
objektívnej. Nie je preto rozhodujúce, ako sa nezaujatosť sudcu iba subjektívne javí
účastníkovi konania; určujúcim je, či reálne existujú objektívne okolnosti, ktoré by mohli
viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, ţe sudca určitým, nie nezaujatým, vzťahom k veci
skutočne disponuje. Rovnako judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (viď napríklad
rozhodnutia vo veciach Saraiva de Carvalho vs. Portugalsko, 1994, Gautrin vs. Francúzsko,
1998 a ďalšie) vychádza z dvojitého testu nezaujatosti sudcu: subjektívny test je zaloţený
na osobnom presvedčení sudcu (personal conviction of a particular judge) v danej veci,
objektívny test sleduje existenciu dostatočných záruk, ţe je moţné v tomto ohľade vylúčiť
akúkoľvek legitímnu pochybnosť (quarantees sufficient to exclude any legitimate doubt in
this respekt).
V preskúmavanej veci z obsahu spisu vyplýva, ţe ţalobca po podaní odvolania voči
rozsudku súdu prvého stupňa, samostatným podaním vzniesol voči vec prejednávajúcej
sudkyni Okresného súdu Rimavská Sobota Mgr. A. Ţ. námietku zaujatosti z dôvodu, ţe
uznesením zo 16. novembra 2009 sp. zn. 17 NcC 40/2009 Krajský súd v Banskej Bystrici vec
vedenú na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn. 6 C 96/2009, prikázal na prejednanie
a rozhodnutie inému súdu z dôvodu, ţe všetci sudcovia Okresného súdu Rimavská Sobota sa
v takej veci cítili byť zaujatí. Vzhľadom k tomu, ţe sudkyňa Mgr. A. Ţ. sa vo veci, v ktorej
navrhovateľom je ţalobca cítila byť zaujatá v konaní, v ktorom ţalobca ţaluje celý Okresný
súd Rimavská Sobota a zároveň aj JUDr. V. K., sudkyňu tohto súdu, je podľa názoru ţalobcu
daná jej zaujatosť aj v prejednávanej veci. Touto námietkou sa zaoberal odvolací súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia, pričom ju vyhodnotil ako nedôvodnú. Vzhľadom k tomu,
ţe odvolaním napadnuté rozhodnutie vo veci samej ako vecne správne potvrdil, so vznesenou
námietkou zaujatosti sa vyporiadal len v odôvodnení svojho rozhodnutia a nerozhodoval o nej
podľa § 16 O.s.p. pričom tento postup je potrebné povaţovať za správny.
Ţalobca vadu konania podľa § 237 písm. g/ O.s.p. odôvodňoval totoţnými dôvodmi,
ktoré uviedol v rámci odvolacieho konania a ţiadne nové skutočnosti na podporu svojho
tvrdenia neuviedol. Dovolací súd konštatuje, ţe obsah spisu a ani dôvody, ktoré ţalobca
uviedol vo svojich námietkach, nesvedčia o existencii právne relevantného vzťahu sudkyne
Mgr. A. Ţ. k prejednávanej veci, k účastníkom konania alebo ich zástupcom (por. § 14 ods. 1
O.s.p.). Z podstaty argumentácie ţalobcu vyplýva, ţe zaujatosť vec prejednávajúcej sudkyne
vyvodzuje iba z toho, ţe v inej veci, v ktorej ţalobca ţaloval Okresný súd Rimavská Sobota
a JUDr. V. K., sa táto cítila byť zaujatá, v dôsledku čoho bola vylúčená z prejednávania a
rozhodovania tej veci. Treba preto zopakovať, ţe dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú
okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho
rozhodovaní v iných veciach (§ 14 ods. 3 O.s.p.), ale ani to, ţe sudkyňa bola v inej veci,
v ktorej je ţalobca účastníkom konania vylúčená z jeho prejednávania a rozhodovania.
Správne totiţ odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe dôvodom vylúčenia
vec prejednávajúcej sudkyne v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 96/2009 bol jej vzťah
k účastníkom na strane ţalovanej a nie vzťah k ţalobcovi. Potrebné je zdôrazniť, ţe sám
ţalobca ani v čase rozhodovania súdom prvého stupňa v predmetnej veci nepovaţoval postup
sudkyne za neobjektívny, t.j. konanie sudkyne nejavilo znaky neobjektívnosti ani v očiach
samotného ţalobcu. Dovolací súd so zreteľom na uvedené konštatuje, ţe ţalobca nedôvodne
namieta, ţe v danej veci konala a rozhodovala zaujatá sudkyňa, pričom zdôrazňuje, ţe ani
neexistencia ţiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného
súdu o tom, ţe sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni
dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237
písm. g/ O.s.p., posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, neţ ju posúdil nadriadený
súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti
(R 59/97). Dovolací súd v nadväznosti na to uzatvára, ţe ani obsah spisu nesvedčí
o opodstatnenosti dovolacej námietky, ţe v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237
písm. g/ O.s.p.
Čo sa týka námietok ţalobcu ohľadne inej vady konania v zmysle ustanovenia § 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p. ako aj nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom
v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., k týmto námietkam dovolací súd môţe
prihliadnuť len za podmienky prípustnosti dovolania, v dôsledku ktorého sa preň otvorí
moţnosť prieskumnej činnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku odvolacieho súdu.
Dovolanie voči predmetnému rozhodnutiu odvolacieho súdu však prípustné nie je.
Nakoľko prípustnosť dovolania ţalobcu nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p.,
ani z § 237 O.s.p., odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho dovolanie v súlade
s ustanovením § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. Pritom
riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
(s pouţitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre pouţitie
odseku 2 tohto ustanovenia, pretoţe ţalovanému v súvislosti s dovolacím konaním ţiadne
trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 23. júna 2011
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová