Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
5e2/363690.986328.pdf
PDF · 113.19 KB
No categories available
7Nc/40/2011
Najvyšší súd 7 Nc 40/2011
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky: JUDr. G. J.
bývajúcej v T., proti odporkyni: Slovenskej republike – Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Ţupné námestie 13, o náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 100 000 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn.
14 C 62/2010, o vylúčení sudcov Krajského súdu v Trenčíne z prejednávania a rozhodovania
veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 4 NcC 7/2011 takto
rozhodol:
1. Sudcovia Krajského súdu v Trenčíne JUDr B. A., JUDr. Č. N., JUDr. Č. B., JUDr.
E. D., JUDr. F. J., JUDr. G. O., JUDr. H. S., JUDr. H. R., Mgr. H. Z., JUDr. J. G., JUDr. J. J.,
JUDr. K. Jozef, JUDr. L. D., JUDr. L.O., JUDr. M. S., JUDr. M. I., JUDr. M. J.,
JUDr. P. M., JUDr. R. A., JUDr. S. O., JUDr. Š. V., JUDr. T. P., JUDr. V. E., JUDr. V. R.,
JUDr. Z. A., JUDr. Z. E., JUDr. Z. E., JUDr. Z. E., s ú v y l ú č e n í z prejednávania
a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 4 NcC 7/2011 .
2. Sudcovia Krajského súdu v Trenčíne JUDr. H. V., JUDr. K. F. n i e s ú
v y l ú č e n í z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 4 NcC
7/2011 .
Vec sa prikazuje na prejednanie a rozhodnutie Krajskému súdu v Trnave.
O d ô v o d n e n i e
V konaní sp. zn. 14 C 62/2010 Okresného súdu Trenčín oznámila sudkyňa
JUDr. M. J., ţe sú u nej dané dôvody, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania
a rozhodovania veci (§14 ods.1 O.s.p. a § 15 ods. 1 O.s.p.) a pripojila vyjadrenia ostatných
sudcov tohto súdu ( § 15 ods. 2 O. s. p. ).
27 Nc 40/2011
Krajský súd v Trenčíne, ktorému bola vec predloţená na rozhodnutie o vylúčení
( nevylúčení ) sudcov Okresného súdu Trenčín, ju predloţil Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky na rozhodnutie o vylúčení ( nevylúčení ) sudcov Krajského súdu v Trenčíne.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Trenčíne
(§ 16 ods. 1 tretia veta O.s.p.) posudzoval opodstatnenosť oznámenia sudcov (§ 15 O.s.p.)
z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania
veci. Vychádzal pritom z § 14 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení
z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, účastníkom alebo
k ich zástupcom moţno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Účelom tohto ustanovenia je
prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k
ich zástupcom a tieţ predísť moţnosti neobjektívneho rozhodovania. Z hľadiska vylúčenia
sudcu je právne významným vzťah sudcu buď k prejednávanej veci (o ktorý ide v prípade
konkrétneho záujmu sudcu na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci),
alebo k účastníkom konania ( ide oň napríklad v prípade priateľského vzťahu sudcu
k účastníkovi konania ), alebo k zástupcovi účastníka konania.
Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý
a nestranný sudca. Ústavná úprava práva na spravodlivý proces (čl. 46 Ústavy Slovenskej
republiky) zároveň na druhej strane zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka nebola
odňatá zákonnému sudcovi, ktorý bol určený podľa zákonných pravidiel príslušnosti súdov
(čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky). V zásade teda platí, ţe v určitej právnej veci by mal
rozhodovať nezávislý a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom
práce príslušného súdu a tento tzv. zákonný sudca by sa uţ v ďalšom priebehu konania nemal
meniť. Výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu predstavuje inštitút
vylúčenia sudcu z rozhodovania, ktorý zákonom predpokladaným postupom a zo zákonom
predpokladaných dôvodov pripúšťa, aby zákonný sudca bol vylúčený z ďalšieho
rozhodovania. Zámer, ktorý tu umoţňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného
sudcu, spočíva v zmarení hroziaceho rizika, ţe by vo veci mohol rozhodovať zaujatý a nie
nestranný sudca.
Nestrannosť sa definuje spravidla ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a
straníckosti ( nadŕţania určitej procesnej strane ). Obsahom práva na nestranný súd je, aby
rozhodnutie v konkrétnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí kaţdú vec
prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, ţiadnemu
z nich nenadŕţal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závaţné pre rozhodnutie vo veci.
Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príleţitosti na uplatnenie
všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok ( Nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 15.10.1998, sp. zn. II. ÚS 71/97 ). Sudcu moţno vylúčiť z prejednávania a
rozhodovania veci buď na návrh účastníka súdneho konania (§ 15a O. s. p.), alebo na základe
návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15 O. s. p.). Obsahom práva na prerokovanie veci
pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu vyhovieť kaţdému návrhu oprávnených osôb a
vţdy vylúčiť sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom
základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať
kaţdý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia
veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom ( Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
z 11.11.1997, sp. zn. I. ÚS 73/97; Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 25.3.1998,
sp. zn. I. ÚS 27/98; Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 24.6.2003,
sp. zn. II. ÚS 121/03 ).
Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti
sudcu vychádza z toho, ţe okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie
aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri
svojom rozhodovaní ( pozri napríklad Piersack proti Belgicku ). Subjektívna stránka
nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k
účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné z tohto hľadiska je, čo si sudca
myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti,
aţ kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti
vyţaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (pozri napríklad Hauschildt proti
Dánsku ). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia
objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môţu vznikať pochybnosti o nestrannosti
sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale
podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje teória zdania nezaujatosti [porovnaj
tézu, ţe spravodlivosť nielenţe musí byť poskytovaná, ale musí sa tieţ javiť, ţe je
poskytovaná („Justice must not only be done, it must also be seen to be done“)]. Nestačí, ţe
47 Nc 40/2011
sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt proti
Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je zaloţený na vonkajších inštitucionálnych,
organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k
účastníkom konania. Posúdenie nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho
pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či moţno
usudzovať, ţe by sudca zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania
o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je
objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v kaţdom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň
vzťahu sú také, ţe prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému
kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká
obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne
závaţných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemoţno chápať tak, ţe čokoľvek, čo
môţe vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako
sudcu nestranného.
Existencia oprávnených pochybností závisí vţdy od posúdenia konkrétnych okolností
prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného
správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môţu spôsobiť vznik
pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tieţ Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný
oprávnený dôvod na obavu, ţe konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej
namietať zaujatosť dôleţité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môţe táto obava
povaţovať objektívne za oprávnenú.
Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky moţno vyvodiť,
ţe subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu
objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemoţno povaţovať to, ako sa nestrannosť sudcu
len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré
by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, ţe sudca určitým, nie nezaujatým
vzťahom k veci disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môţe byť sudca vylúčený
z prejednávania a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, ţe jeho vzťah k
veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, ţe aj napriek
zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle
a nestranne.
V prípade sudcov Krajského súdu v Trenčíne JUDr. V. H., JUDr. F. K., uvedených
vo výroku 2/, korí nachádzali svoju subjektívnu zaujatosť v ich kolegiálnom, či bliţšie
nešpecifikovanom osobnom vzťahu k navrhovateľke JUDr. G. J. ako sudkyni vykonávajúcej
svoju funkciu na Krajskom súde, absentuje objektívny základ nimi konštatovanej zaujatosti,
pretoţe vzájomné vzťahy medzi sudcami sú zaloţené na profesionalite a kolegiálnosti. Ak
rámec týchto vzájomných vzťahov neprekročí rámec profesionálnosti a kolegiálnosti,
nemoţno mať, bez ďalšieho, pochybnosti o ich nezaujatosti. Takisto samotná skutočnosť, ţe
navrhovateľku osobne poznajú, nemôţe byť bez ďalšieho dôvodom pre vylúčenie sudcu
z prejednávania a rozhodovania veci, lebo sama osebe ešte nesvedčí o existencii vzťahu
relevantného z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. Aţ v prípade, ţe by vzájomný vzťah prerástol cez
rýdzo profesionálny rámec výkonu funkcie sudcu a nadobudol charakter bliţšieho osobného -
priateľského vzťahu, pôjde o okolnosť vzbudzujúcu opodstatnené pochybnosti o nezaujatosti
a teda išlo by o dôvod pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Len tá
skutočnosť, ţe určitá vec sa týka sudcu, ku ktorému majú iní sudcovia kolegiálny vzťah,
nemôţe zaloţiť pomer predpokladaný ustanovením § 14 ods. 1 O.s.p..
Najvyšší súd Slovenskej republiky svoje rozhodnutie o oznámeniach sudcov
Krajského súdu v Trenčíne uvedených vo výroku 2/, zaloţil na vzájomnej korelácii
a vyvaţovaní oboch relevantných hľadísk teórie zdania (tak subjektívneho, ako aj
objektívneho hľadiska) a v súlade s vyššie uvedeným výkladom dospel k záveru, ţe v prípade
označených sudcov nemoţno mať objektívne pochybnosti o ich nezaujatosti, ktoré by boli
relevantné v zmysle § 14 ods. 1 O.s.p. Z tohto dôvodu rozhodol tak, ţe označení sudcovia nie
sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania tejto veci.
Sudcovia Krajského súdu v Trenčíne uvedení vo výroku 1/, vo vyjadreniach
k námietke zaujatosti svoj pomer k navrhovateľke JUDr. G. J. bliţšie špecifikovali ako
dlhodobo priateľský (blízky), majúci takú intenzitu, ţe presahuje rámec beţnej kolegiality pri
plnení pracovných povinností a zasahuje aj do ich súkromného ţivota ( pravidelné
priateľské , kamarátske stretnutia i za účasti ostatných rodinných príslušníkov, spoločné
trávenie času, rôznych pobytov a dovoleniek). Iba uvedené okolnosti totiţ zakladajú
pochybnosť o nezaujatosti sudcov pre ich pomer k účastníkovi konania tak zo subjektívneho
hľadiska, ako i z hľadiska objektívneho, a len tieto sú spôsobilé naplniť zákonné predpoklady
pre vylúčenie sudcov z prejednávania a rozhodovania veci z hľadiska ustanovenia § 14 ods. 1
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto o týchto sudcoch rozhodol tak ako je uvedené
vo výrokoch 1/,2/ tohto rozhodnutia.
O sudcoch Krajského súdu v Trenčíne JUDr. D. Ľ. JUDr. H. O., JUDr. L. A. a JUDr.
Z. M., ktorí majú prerušený výkon funkcie sudcu podľa zákona č. 385/2000 Z.z. Najvyšší súd
Slovenskej republiky nerozhodoval.
Vychádzajúc z toho, ţe u väčšiny sudcov Krajského súdu v Trenčíne, ktorí mali vec
prejednať a rozhodnúť, je daný dôvod vylučujúci sudcu z prejednávania a rozhodovania veci
(okrem JUDr. V. H., JUDr. F. K. , z ktorých sudcov nie je moţné zostaviť senát na
rozhodnutie o námietke), dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe v danom
prípade ide o situáciu, na ktorú dopadá § 12 ods. 1 O.s.p. V zmysle tohto ustanovenia ak
nemôţe príslušný súd o veci konať, pretoţe jeho sudcovia sú vylúčení, musí byť vec
prikázaná inému súdu toho istého stupňa. Vzhľadom na to prikázal vec (v danom prípade sa
vecou rozumie rozhodnutie o tom, či sú sudcovia Okresného súdu Trenčín vylúčení z
prejednávania a rozhodovania veci, ktorá je na tomto okresnom súde vedená pod sp. zn.
14 C 62/2010 ) Krajskému súdu v Trnave .
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. júna 2011
JUDr. Daniela Švecová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť:
Hrčková Marta