Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
15c/381326.98cdf1.pdf
PDF · 148.87 KB
No categories available
2Cdo/125/2011
Najvyšší súd 2 Cdo 125/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu M. H., bývajúceho v Č.,
zastúpeného JUDr. L. Š., advokátom v Č., proti ţalovanej Š., so sídlom v R., zastúpenej
JUDr. J. V., advokátom S. so sídlom v Č., o vypratanie nehnuteľnosti, vedenej na
Okresnom súde Čadca pod sp. zn. 11 C 122/2010, o dovolaní ţalobcu proti uzneseniu
Krajského súdu v Ţiline z 27. apríla 2011 sp. zn. 10 Co 63/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Čadca uznesením z 7. januára 2011 č.k. 11 C 122/2010-44 konanie
v zmysle § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. prerušil. Rozhodnutie odôvodil tým, ţe na Okresnom
súde Čadca prebieha medzi týmito účastníkmi konania konanie o zriadenie vecného bremena
za náhradu pod sp. zn. 14 C 77/2010. Rozhodnutie v danom konaní má pritom podstatný
význam pre rozhodnutie v prejednávanej veci. Okresný súd dodal, ţe v konaní bude
pokračovať, len čo odpadne prekáţka, pre ktorú sa konanie prerušilo.
Krajský súd v Ţiline na odvolanie ţalobcu uznesením z 27. apríla 2011 sp. zn.
10 Co 63/2011 potvrdil prvostupňové uznesenie s tým, ţe konanie sa prerušuje
do právoplatného skončenia veci vedenej na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. 14 C 77/2010.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe v prebiehajúcom konaní ako aj v konaní o zriadenie
vecného bremena za náhradu sa uplatňovaný nárok oboch účastníkov odvíja od zmluvy
o nájme (so zriadením predkupného práva) z 11. júna 2007, ktorý záväzkový vzťah
medzičasom zanikol. Vyhovenie návrhu v jednom z konaní logicky vylučuje úspešnosť
návrhu v konaní druhom. Aj samotné skutkové, či právne argumenty účastníkov, sú
v podstate v oboch konaniach zhodné. Z hľadiska faktickej situácie sa javí dôleţitejším
rozhodnutie o nároku na zriadenie vecného bremena za náhradu. Eventuálne vyhovenie
danému nároku okrem konštituovania (nového) vecného práva v rovine právnej, nevyţaduje
v rovine faktickej vykonanie rozsiahlych prác a výkonov spojených s vyprataním
nehnuteľností patriacich ţalobcovi. S poukazom na túto úvahu, krajský súd povaţoval
za vecne správne potvrdenie napadnutého uznesenia. Pri rozhodovaní o odvolaní odvolací súd
zohľadnil aj fakt, ţe obe konania sú z časového hľadiska len niekoľkomesačnými konaniami
a aktuálne nemoţno v prerušení konania vidieť (reálnu) hrozbu porušenia práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Navyše, právu ţalobcu sa ochrana
v konečnom dôsledku poskytne i v konaní o zriadení vecného bremena. Odvolací súd zároveň
vytkol prvostupňovému súdu jeho nedôslednosť v odôvodnení rozhodnutia (nepresná citácia
zákonných ustanovení, uvedenie časti odôvodnenia z iného rozhodnutia a vyslovenie záveru
bez náleţitého vymedzenia konkrétnej právnej úvahy).
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie. Navrhol zrušiť
rozhodnutie odvolacieho súdu a prvostupňového súdu a vec vrátiť prvostupňovému súdu
na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z § 237 písm. f/ O.s.p. a jeho
dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/ a c/ O.s.p. Odňatie moţnosti konať pred súdom videl
dovolateľ v nedostatočnom odôvodnení oboch rozhodnutí, resp. v ich nepreskúmateľnosti.
Ďalej uviedol, ţe súdy navyše vec nesprávne právne posúdili, pretoţe pokladali nárok
na zriadenie vecného bremena za dôleţitejšiu skutočnosť ako samotné vlastnícke právo.
Dovolateľ je obmedzovaný vo svojom vlastníctve, hoci na to nie sú splnené podmienky
v zmysle článku 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Rozhodnutia preto pokladá za vydané
v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Má za to, ţe najskôr má byť vyriešená otázka
vlastníctva a aţ potom vecné bremeno. Domnieva sa, ţe súdy nesprávne postupovali, keď
konanie podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. prerušili.
Ţalovaná sa k dovolaniu ţalobcu písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr,
či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť.
Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Pokiaľ dovolanie smeruje
proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je tento opravný prostriedok prípustný
ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu alebo uzneseniu, ktorým odvolací
súd rozhodol vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. a/, b/ O.s.p.). V zmysle § 239
ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo
potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na
podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Dovolanie ţalobcu smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktoré nevykazuje znaky
niektorého z vyššie uvedených uznesení. Prípustnosť dovolania preto z § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
nemoţno vyvodiť.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal i otázkou, či konanie nie je
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. V zmysle § 237 O.s.p.
je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Vady v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/, g/ O.s.p. dovolateľ
nenamietal, tieto nevyšli najavo ani v dovolacom konaní.
So zreteľom na obsah dovolania dovolací súd osobitne skúmal, či konanie nie je
zaťaţené vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Túto vadu dovolateľ videl v nedostatočnom
odôvodnení rozhodnutia, resp. v jeho nepreskúmateľnosti.
Odňatím moţnosti konať pred súdom sa v zmysle tohto ustanovenia rozumie taký
závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho
procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
V danej veci sa ţalobca domáha vypratania nehnuteľností v ţalobe presne
špecifikovaných, ktorých je vlastníkom. Vlastníctvo nehnuteľností (pozemkov) v tomto
prípade sporné nie je. Zo spisu vyplýva, ţe predmetné nehnuteľnosti boli prenajaté ţalovanej,
ktorá na pozemkoch v súlade s účelom nájmu a na základe stavebného povolenia postavila
stavbu s.č. X. (k.ú. Č.), ktorá je zapísaná v katastri nehnuteľnosti na LV č. X. na meno
ţalovanej. Nájomná zmluva bola vypovedaná zo strany ţalobcu (prenajímateľa). Ţalovaná sa
v inom konaní domáha zriadenia vecného bremena za náhradu k týmto
nehnuteľnostiam. Súd konanie s odkazom na § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. prerušil, pretoţe
dospel k záveru, ţe prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môţe mať význam pre
rozhodnutie súdu v tomto konaní. Odvolací súd rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil,
pričom právne závery v odôvodnení svojho rozhodnutia primerane vysvetlil.
Prerušenie konania (§ 109 O.s.p.) je procesný inštitút, ktorý sa aplikuje vtedy, ak je
daný dôvod (prekáţka), pre ktorý dočasne nemoţno v konaní pokračovať a je reálny
predpoklad, ţe po odpadnutí tohto dôvodu (prekáţky) bude moţné v konaní pokračovať.
Prerušením konanie nekončí; všeobecným účinkom kaţdého prerušenia konania je (iba to), ţe
sa nekonajú pojednávania, neplynú lehoty (§ 111 O.s.p.) a účastníci (dočasne) nevykonávajú
procesné úkony inak spojené s konaním. Samotným prerušením konania nedochádza teda
k vylúčeniu účastníka konania z realizácie jeho procesných práv (§ 237 písm. f/ O.s.p.) –
všetky procesné práva mu totiţ zostávajú zachované a z hľadiska procesného mu
(po odpadnutí dôvodu prerušenia konania) v plnom rozsahu zostáva moţnosť ich realizácie
(porovnaj napr. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 5. novembra 2009 sp. zn.
3 Cdo 268/2009 a z 13. augusta 2009 sp. zn. 5 Cdo 209/2009).
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe
v odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd uviedol dôvody, pre ktoré konanie
prerušil (s vadami, ktoré mu správne vytkol odvolací súd) a odvolací súd uviedol
zrozumiteľným spôsobom dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Ich
rozhodnutia nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne
nekonformné, pretoţe súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili
od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry
ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu
nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).
Z odôvodnenia dovolaním napadnutého uznesenia je teda zrejmé, v čom odvolací súd
videl dôvod na prerušenie konania – uplatňovaný nárok oboch účastníkov sa odvíja
od zmluvy o nájme, vyhovenie návrhu v jednom z konaní vylučuje úspešnosť návrhu v konaní
druhom ako aj to, ţe z hľadiska faktickej situácie sa javí dôleţitejším rozhodnutie o nároku
na zriadenie vecného bremena za náhradu. Odvolací súd ďalej podotkol, ţe vyhovenie
danému nároku okrem konštituovania (nového) vecného práva v rovine právnej, nevyţaduje
v rovine faktickej vykonanie rozsiahlych prác a výkonov spojených s vyprataním
nehnuteľností patriacich ţalobcovi. Pri rozhodovaní posudzoval aj hrozbu porušenia práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Záverom dodal, ţe právu ţalobcu sa ochrana
v konečnom dôsledku poskytne i v konaní o zriadenie vecného bremena.
Napadnuté uznesenie je teda odôvodnené v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení
s § 167 ods. 2 O.s.p. a § 211 ods. 2 O.s.p. Vada v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. zistená nebola.
Pokiaľ ide o námietku, ţe súdy vec nesprávne právne posúdili (§ 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.) je potrebné uviesť, ţe právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových
zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právne posúdenie veci
súdmi niţších stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť procesne
prípustné dovolanie, samé osebe prípustnosť dovolania nezakladá.
Keďţe v danom prípade nie je dovolanie podľa § 239 O.s.p. prípustné a vada konania
v zmysle § 237 O.s.p. zistená nebola, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu
podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný odmietol.
Vzhľadom na úpravu dovolacieho konania nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti ţalobcovi, ktorý v dovolacom konaní úspech nemal (§ 243b ods. 5 v spojení
s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd ţalovanej náhradu trov dovolacieho
konania nepriznal, lebo jej v dovolacom konaní ţiadne nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 19. júla 2011
JUDr. Martin V l a d i k, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová