Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
585/364179.26c0c6.pdf
PDF · 151.66 KB
No categories available
7Nc/44/2011
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 7 Nc 44/2011
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu M. Ţ., bývajúceho v Ţ.,
proti ţalovaným 1/ P. B., 2/ B. B. 3/ Ľ. B., ţalovaní 1/ aţ 3/ všetci bývajúci v Ţ.Č. 4/ JUDr.
D. H., 5/ N. H., 6/ D. H., ţalovaní 4/ aţ 6/ všetci bývajúci v Ţ., o nahradenie vyhlásenia
vôle, vedenej na Okresnom súde Ţilina pod sp. zn. 18 C 55/2008, a na Krajskom súde
v Ţiline pod sp. zn. 6 Co 194/2011, v konaní o vylúčenie sudcov Krajského súdu v Ţiline z
prejednávania a rozhodovania veci, takto
rozhodol:
Sudcovia Krajského súdu v Ţiline JUDr. M. B., JUDr. O. B., Mgr. K. B., JUDr. J. B.,
JUDr. D. C., JUDr. E. Č., JUDr. M. D., Mgr. F. D., JUDr. Y. D., JUDr. A. G., Mgr. K. H.,
JUDr. M. J., JUDr. Z. J., JUDr. J. K., J. K., JUDr. E. K., JUDr. E. M., JUDr. J. M., JUDr. L.
M., JUDr. I. N., JUDr. A. P., JUDr. V. P., JUDr. P. P., JUDr. K. P., JUDr. F. P., JUDr. T.
R., JUDr. M. R., JUDr. V. S., Mgr. M. Š., JUDr. E. Š., Mgr. Z. Š., Mgr. N. T., JUDr. R.
U., JUDr. J. U., JUDr. M. U., JUDr. G. V. a JUDr. D. W., s ú v y l ú č e n í
z prejednávania a rozhodovania vo veci vedenej na Okresnom súde Ţilina pod sp. zn. 18 C
55/2008 a na Krajskom súde Ţilina pod sp. zn. 6 Co 194/2011.
Prejednávanie a rozhodovanie tejto veci (veci vedenej na Okresnom súde Ţilina pod
sp. zn. 18 C 55/2008) aţ do jej právoplatného skončenia sa prikazuje Krajskému súdu
v Trenčíne.
O d ô v o d n e n i e :
Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. júna 2008 sp.zn.:
3 Nc 23/2008 boli sudcovia Krajského súdu v Ţiline JUDr. M. B., JUDr. O. B., Mgr. K. B.,
JUDr. Š. B., JUDr. E. B., JUDr. J. B., JUDr. D. C., JUDr. E. Č., JUDr. M. D., Mgr. F. D.,
JUDr. Y. D., Mgr. K. H., JUDr. M. J., JUDr. Z. J., JUDr. J. K., J. K., JUDr. E. K., JUDr. J.
2
M., JUDr. L. M., JUDr. I. N., JUDr. A. P., JUDr. K. P., JUDr. T. R., JUDr. M. R.,
JUDr. V. S., Mgr. M. Š., Mgr. Z. Š., JUDr. R. U., JUDr. J. U., JUDr. M. U., JUDr. G. V.,
JUDr. D. W., JUDr. F. P., JUDr. R. K. vylúčení z rozhodovania o tom, či sudcovia
Okresného súdu Ţilina sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ktorá je na ňom
vedená pod sp. zn. 18 C 55/2008. V odôvodnení skonštatoval, ţe sudcovia Krajského súdu
v Ţiline uviedli, ţe odporca 4/ je nielen ich kolegom, ale zároveň tieţ priateľom, všetci
zhodne konštatovali, ţe vnútorne sa cítia byť zaujatí. Tento ich vnútorný pocit, i keby
vychádzal len zo vzťahu čisto pracovného (kolegiálneho), bolo potrebné zohľadniť a
rešpektovať, lebo ak má sudca sám subjektívne pochybnosti o svojej schopnosti prejednať a
rozhodnúť vec nestranne a nezaujato, moţno mať tieto pochybnosti aj objektívne. Z výroku
uznesenia najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Nc 23/2008 z 30. júna 2008
vyplýva, ţe otázka vylúčenia sudcov Krajského súdu v Ţiline a následného prikázania vo veci
dopadá len na konanie o vylúčení sudcov Okresného súdu Ţilina.
V konaní o odvolaní proti (zamietajúcemu) rozsudku vydanému Okresným súdom
v Ţiline 31.1.2011, č.k. 18C 55/2008 - 88 vedenom na Krajskom súde v Ţiline pod zn.
6 Co 194/2011 jeho sudcovia opakovane oznámili, ţe sú u nich dané dôvody, pre ktoré sú
vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Ţilina pod sp.zn.
18 C 55/2008 (§ 14 ods. 1 O.s.p. a § 15 O.s.p.). Na základe toho podpredsedníčka Krajského
súdu v Ţiline poverená zastupovaním predsedu súdu predloţila vec na rozhodnutie v zmysle
§ 16 ods. 1 O.s.p. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Ţiline (§ 16
ods. 1 O.s.p.) posudzoval opodstatnenosť oznámenia sudcov (§ 15 O.s.p.) z aspektu existencie
dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom
z § 14 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania
veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať
pochybnosti o nezaujatosti.
Účelom § 14 ods. 1 O.s.p. je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému
prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tieţ predísť moţnosti neobjektívneho
rozhodovania. Z hľadiska uvedeného ustanovenia je právne významný vzťah sudcu, a to buď:
1. k veci (o vzťah tejto povahy ide napríklad vtedy, keď sudca je účastníkom alebo
vedľajším účastníkom konania, keď má osobný záujem na určitom výsledku konania,
3
ale tieţ vtedy, keď sudca verejne – napríklad prostredníctvom médií alebo iným
spôsobom vyjadril právny názor na vec, ktorý je objektívne spôsobilý ohroziť jeho
nestrannosť),
2. k účastníkom konania [o takýto vzťah ide v prípade vzťahu sudcu charakteru
rodičovského, manţelského, súrodeneckého alebo iného blízkeho rodinného vzťahu
alebo relevantného osobného vzťahu (tak pozitívneho alebo negatívneho)],
3. k zástupcom účastníkov konania (viď vyššie bod 2.).
Pri posudzovaní dôvodnosti oznámenia označených sudcov o skutočnostiach
vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci vychádzal Najvyšší súd Slovenskej
republiky zo zákonnej prezumpcie nestrannosti sudcov a z toho, ţe výnimky z tejto
prezumpcie stanovuje iba zákon. Sudcovia sú totiţ vo všeobecnosti vylúčení z prejednávania
a rozhodovania veci (len vtedy alebo aţ vtedy), ak so zreteľom na ich pomer k veci,
k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať pochybnosti o ich nezaujatosti (viď
ustanovenie § 14 ods. 1 O.s.p.).
Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý
a nestranný sudca. Ústavná úprava práva na spravodlivý proces (čl. 46 Ústavy Slovenskej
republiky) zároveň na druhej strane zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka nebola
odňatá zákonnému sudcovi, ktorý bol určený podľa zákonných pravidiel príslušnosti súdov
(čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky). V zásade teda platí, ţe v určitej právnej veci by mal
rozhodovať nezávislý a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom
práce príslušného súdu a tento tzv. zákonný sudca by sa uţ v ďalšom priebehu konania nemal
meniť. Výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu predstavuje inštitút
vylúčenia sudcu z rozhodovania, ktorý zákonom predpokladaným postupom a zo zákonom
predpokladaných dôvodov pripúšťa, aby zákonný sudca bol vylúčený z ďalšieho
rozhodovania. Zámer, ktorý tu umoţňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného
sudcu, spočíva v moţnosti zmariť hroziace riziko, ţe by vo veci mohol rozhodovať zaujatý
a nie nestranný sudca.
Nestrannosť sa definuje spravidla ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti a nadŕţania
určitej procesnej strane. Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej
veci bolo výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí kaţdú vec prerokovať a rozhodnúť
4
tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, ţiadnemu z nich nenadŕţal a
objektívne posúdil všetky skutočnosti závaţné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd
poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príleţitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré
im zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97). Sudcu moţno vylúčiť z prejednávania a
rozhodovania veci buď na návrh účastníka súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe
návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15 O.s.p.). Obsahom práva na prerokovanie veci
pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu vyhovieť kaţdému návrhu oprávnených osôb a
vţdy vylúčiť sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom
základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať
kaţdý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia
veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).
Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti
sudcu vychádza z toho, ţe okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie
aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri
svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka
nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k
účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné z tohto hľadiska je, čo si sudca
myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti,
aţ kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti
vyţaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (pozri napríklad Hauschildt proti
Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych
skutočností, so zreteľom na ktoré môţu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna
nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych
symptómov. Práve tu sa uplatňuje teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, ţe spravodlivosť
nielenţe musí byť poskytovaná, ale musí sa tieţ javiť, ţe je poskytovaná („Justice must not
only be done, it must also be seen to be done“)]. Nestačí, ţe sudca je subjektívne nestranný,
ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt
nestrannosti je zaloţený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných
prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania. Posúdenie
nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp.
necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či moţno usudzovať, ţe by sudca zaujatý mohol
byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného
sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v kaţdom
5
jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, ţe prezrádzajú nedostatok
nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava
z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa
zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závaţných skutočnostiach. Objektívnu
nestrannosť nemoţno chápať tak, ţe čokoľvek, čo môţe vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na
nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného.
Existencia oprávnených pochybností závisí vţdy od posúdenia konkrétnych okolností
prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného
správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môţu spôsobiť vznik
pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tieţ Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný
oprávnený dôvod na obavu, ţe konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej
namietať zaujatosť dôleţité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môţe táto obava
povaţovať objektívne za oprávnenú.
Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky moţno vyvodiť,
ţe subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu
objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemoţno povaţovať to, ako sa nestrannosť sudcu
len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré
by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, ţe sudca určitým, nie nezaujatým
vzťahom k veci disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môţe byť sudca vylúčený
z prejednávania a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, ţe jeho vzťah k
veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, ţe aj napriek
zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle
a nestranne.
Vo výrokovej časti uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sú uvedení
sudcovia Krajského súdu v Ţiline, ktorí sa vyjadrili tak, ţe majú k ţalovanému 4/ (tieţ
sudcovi) bliţší osobný (priateľský) vzťah, pre ktorý dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky
k záveru, ţe zakladá skutočnosť relevantnú z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p., a je dôvodom pre
ich vylúčenie z prejednávania a rozhodovania v danej veci.
V prípade sudcov Krajského súdu v Ţiline, ktorí vo svojich písomných vyjadreniach
poukázali na kolegiálny vzťah a tieţ na skutočnosť, ţe v tejto veci uţ boli rozhodnutím
6
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. júla 2008 sp.zn. 3 Nc 23/2008 vylúčení
z prejednávania a rozhodovania, a preto sa cítia byť zaujatí, vzal Najvyšší súd Slovenskej
republiky na zreteľ, ţe vo všeobecnosti sú vzájomné vzťahy sudcov zaloţené na profesionalite
a kolegiálnosti. Ak rámec týchto vzájomných vzťahov neprekročí zodpovedajúce medze,
objektívne nie je daný dôvod pre pochybnosti o ich nezaujatosti. Avšak skutočnosť, ţe v tejto
veci uţ skôr došlo k vylúčeniu sudcov a prikázaniu veci inému krajskému súdu, a existencia
pretrvávajúceho vzťahu sudcov k odporcovi je deklarovaná v ich vyjadreniach, zakladá
objektívny dôvod pre pochybnosť o ich nezaujatosti aj v odvolacom konaní,
Z dôvodov vyššie uvedených rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, ţe
sudcovia uvedení vo výrokovej časti tohto uznesenia sú vylúčení z prejednávania
a rozhodovania danej veci.
Vzhľadom na uvedené dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe tu
nastala procesná situácia, na ktorú dopadá § 12 ods. 1 O.s.p. V zmysle tohto ustanovenia ak
nemôţe príslušný súd o veci konať, pretoţe jeho sudcovia sú vylúčení, musí byť vec
prikázaná inému súdu toho istého stupňa. Vzhľadom na to prikázal vec aţ do jej
právoplatného skončenia Krajskému súdu v Trenčíne.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 17. augusta 2011
JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť :
Hrčková Marta