Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/152/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne A. H., zastúpenej JUDr.

B. K., proti ţalovanému S., o určenie dedičstva, vedenej na Okresnom súde Vranov nad

Topľou pod sp.zn. , o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu

v Prešove z 24. marca 2011, sp.zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie ţalobkyne o d m i e t a .

Ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Vranov nad Topľou rozsudkom zo 7. októbra 2010, č.k. 5 C 171/2008-

149 zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobkyňa domáhala určenia, ţe je závetnou dedičkou

všetkého majetku po poručiteľovi Š. P.P., posledne bytom K.. Vyslovil, ţe ţalobkyňa nemá

právo na náhradu trov konania a ţalovanému ich náhradu nepriznal. Zároveň určil, ţe

ţalobkyňa nie je závetnou dedičkou po poručiteľovi Š. P.P., posledne bytom H. a rozhodol, ţe

ţalobcovi sa trovy konania nepriznávajú a ţalovaná nemá právo na ich náhradu. Svoje

rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 460, § 461 ods. 1, 2, § 462, § 476 ods. 1,

2, 3 tým, ţe ţalobkyňa neoznačila dôkazy, ktorými by preukázala

existenciu platného závetu v jej prospech v čase smrti poručiteľa Š. P.. V konaní nebola

preukázaná existencia platného závetu, deň, mesiac a rok spísania, vlastnoručný podpis

poručiteľa, ani obsah, čo týmto závetom a komu odkázal pre prípad smrti, a preto súd ţalobu

ako nedôvodnú zamietol. Vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania súd rozhodol aj

o protinávrhu ţalovaného, ktorému vyhovel. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1

Krajský súd v Prešove na odvolanie ţalobkyne rozsudkom z 24. marca 2011, sp.zn.

rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí ţaloby a vo výroku

o trovách konania ako vecne správny v zmysle potvrdil. Rozsudok súdu prvého

stupňa vo výroku, ktorým súd určil, ţe ţalobkyňa nie je závetnou dedičkou po poručiteľovi Š.

P. a v súvisiacom výroku o trovách konania zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil na ďalšie

konanie a rozhodnutie. Potvrdzujúci výrok rozhodnutia odôvodnil tým, ţe v priebehu konania

nebolo zistené, ţe listina s názvom testament ku dňu smrti poručiteľa skutočne existovala

a uţ vôbec nebol známy obsah takejto listiny. Preto sa ţalobkyňa dostala do dôkaznej núdze

a svoj uplatnený nárok nepreukázala. Uviedol, ţe podľa na

zistenie okruhu dedičov je dôleţitý okamih poručiteľovej smrti a vtedy sa zistí, či sa bude

dediť na základe testamentu alebo na základe zákonných dedičských skupín, prípadne

kombináciou týchto dvoch spôsobov. Stav majetku poručiteľa sa zisťuje ku dňu smrti

poručiteľa a skutočnosť, ktorý majetok bol predmetom jednostranného právneho úkonu

poručiteľa ţalobkyňa nepreukázala. Preto podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd

postupoval správne, keď ţalobu ţalobkyne zamietol. Za správny povaţoval aj súvisiaci výrok

rozhodnutia súdu prvého stupňa o trovách konania. K námietkam ţalobkyne uvedeným

v odvolaní odvolací súd uviedol, ţe testament a jeho existencia bola preukázaná

za ţivota poručiteľa, nie však ku dňu jeho smrti. Z obsahu vykonaných dôkazov vyplývalo, ţe

poručiteľ mal zriadiť testament na kockovanom papieri. Obsah tohto testamentu oznámil

viacerým osobám, avšak táto listina sa nezachovala ku dňu smrti poručiteľa ani v kópii, a tak

nebolo moţné reálne zistiť nielen to, ţe existovala ku dňu smrti, ale ani to, či takto zriadený

testament bol alebo nebol platný a s akým majetkom poručiteľ disponoval. Existenciu

testamentu potvrdili svedkovia z obdobia začiatku roku 2004, avšak poručiteľ zomrel

vo februári 2005, čo nevylučuje, ţe počas tohto obdobia si svoj úkon mohol aj sám

rozmyslieť, prípadne táto listina mohla byť zničená inak. Intelektuálna spôsobilosť poručiteľa

zriadiť testament nebola sporná a táto schopnosť nemala podstatný vplyv na rozhodné

skutočnosti, na základe ktorých mala ţalobkyňa preukázať existenciu testamentu ku dňu smrti

poručiteľa. Nebolo povinnosťou ţalovaného preukazovať zničenie testamentu ku dňu smrti

poručiteľa, bolo to povinnosťou ţalobkyne. Mala dôkazné bremeno preukázať, ţe je závetnou

dedičkou celého poručiteľovho majetku, ţe testament ku dňu smrti poručiteľa existoval

a akým spôsobom sa s majetkom v testamente nakladalo. Skutočnosť, ţe poručiteľ sa

pred svedkami vyjadroval o obsahu testamentu, nie je skutočnosťou, na základe ktorej by sa

ţalobkyňa mohla stať testamentárnou dedičkou, vyjadrenia poručiteľa o tom, ţe zriadil

testament a kto bude testamentárnym dedičom nezakladá automaticky právo ţalobkyne byť aj

ku dňu smrti poručiteľa oprávnenou do poručiteľovi testamentárne dediť. Odvolací súd ďalej

poukázal na to, ţe citovaný judikát v odvolaní ţalobkyne bol vydaný počas platnosti tzv.

zvykového práva. V súdnej praxi v danej dobe je akceptovateľný len v prípade, pokiaľ by

bolo jednoznačne preukázané, ţe testament ku dňu smrti poručiteľa existoval a bol zničený

alebo sa stratil po smrti poručiteľa. V prejednávanej veci však ţalobkyňa nepreukázala, ţe

testament ku dňu smrti poručiteľa reálne existoval. Všetci svedkovia potvrdili, ţe testament

poručiteľa existoval určitý čas pred smrťou, ţiaden dôkaz nesvedčí o tom, ţe by testament

reálne existoval ku dňu smrti poručiteľa. Zrušujúci výrok svojho rozhodnutia odvolací súd

odôvodnil tým, ţe prvostupňový súd sa protinávrhom ţalovaného riadnym spôsobom

nezaoberal, keď o protinávrhu rozhodol vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania,

odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu v tejto časti je nedostatočné a z jeho obsahu

nie je moţné vyvodiť, na základe akých skutočností o nároku ţalovaného vo veci rozhodol.

Mal za to, ţe prvostupňový súd sa nezaoberal tým, či vzájomný návrh tak, ako ho vymedzil

ţalovaný, môţe byť prípustným. Z obsahu prvostupňového spisu vyplýva, ţe protinávrh bol

ţalobkyni doručený, avšak o tomto vzájomnom návrhu alebo protinávrhu nebolo v priebehu

konania prvostupňovým súdom vykonané ţiadne dokazovanie. Odvolací súd vyslovil, ţe je

potrebné vykonať dokazovanie obdobným spôsobom ako o podanej ţalobe, najmä je potrebné

zistiť vzhľadom na to, ţe ide o určovaciu ţalobu, či na strane ţalovaného ako ţalobcu

v protinávrhu je naliehavý právny záujem na podaní takejto ţaloby, dôkazné bremeno

o takomto návrhu sa presúva na stranu ţalovaného ako ţalobcu protinávrhu. Preto odvolací

súd výrok rozsudku súdu prvého stupňa o protinávrhu a súvisiaci výrok o trovách konania

podľa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu, čo do potvrdzujúceho výroku, podala

dovolanie ţalobkyňa, ktorá navrhla rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť

na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnila ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/, c/

a , tvrdiac, ţe postupom súdu jej bola odňatá moţnosť konať

pred súdom. Za takú vadu označila skutočnosť, ţe odvolací súd rozhodol vo veci dňa

24. marca 2011 bez nariadenia pojednávania, čím jej bolo odopreté právo na spravodlivý

proces. Rozsudok odvolacieho súdu v dovolaním napadnutej časti povaţovala za nesprávny,

nakoľko nevychádza zo zisteného skutkového stavu a neberie do úvahy stanovisko

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovené v rozsudku z 27. novembra 2007, sp.zn.

. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberala skutkový a právny stav veci.

Ţalovaný vo vyjadrení k dovolaniu ţalobkyne povaţoval rozsudok odvolacieho súdu

vo výroku o zamietnutí ţaloby a vo výroku o trovách konania za správny a dovolanie

ţalobkyne navrhol zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podala včas účastníčka konania ( ), skúmal najskôr to, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236

a nasl. ), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) dospel

k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok

nie je prípustný.

Podľa ustanovenia dovolaním moţno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok ( ) alebo rozsudok,

potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku

vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného

významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a (

ods. 3 ).

V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného

v a , pretoţe nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku

ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani o potvrdenie

rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť

zmluvnej podmienky podľa a Dovolanie nie je prípustné ani podľa

ustanovenia z dôvodu, ţe dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa , ale sa

zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv

začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu ţiadnej podmienky prípustnosti

dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.

So zreteľom na ţalobkyňou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej

veci jej súdom bola odňatá moţnosť pred ním konať ( ).

Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti

konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe

zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, ţe odvolací

súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi

a ţalobkyni neznemoţnil uplatniť procesné práva priznané jej právnym poriadkom

na zabezpečenie jej práv a oprávnených záujmov.

Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces.

Podľa kaţdý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd kaţdý má právo na to, aby

jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je

i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov ().

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

poţiadavkami a právnymi názormi ().

Do obsahu základného práva podľa a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, ).

Odňatie moţnosti konať pred súdom a porušenie práva na spravodlivý proces

ţalobkyňa vyvodzuje z toho, ţe odvolací súd rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania.

Podľa na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej

nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak a/ je potrebné zopakovať

alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia

pojednávania, a c/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem.

Podľa v ostatných prípadoch moţno o odvolaní rozhodnúť aj bez

nariadenia pojednávania.

Z dikcie ustanovenia , , vyplýva, ţe bez pojednávania

nemôţe odvolací súd meritórne rozhodnúť veci, ak

- zistí, ţe je potrebné na účely správneho zistenia skutkového stavu vykonať

(zopakovať) dôkazy,

- súd prvého stupňa rozhodol bez pojednávania,

- to vyţaduje dôleţitý verejný záujem.

V predmetnej veci je zrejmé, ţe odvolací súd sa v potvrdzujúcej časti stotoţnil

s dôvodmi rozsudku súdu prvého stupňa, teda mal za to, ţe súd prvého stupňa správne zistil

skutkový stav a o veci aj správne rozhodol, súd prvého stupňa rozhodol v predmetnej veci

na pojednávaní a nejde tu ani o verejný záujem, keďţe nejde o veci týkajúce sa v rôznych

súvislostiach väčšieho okruhu osôb, napr. spory týkajúce sa územného celku sídliska a pod.

Dohovor o ľudských právach a základných slobodách nevyţaduje a ani z judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva nemoţno vysledovať, ţe by sa malo na všetkých súdnych

inštanciách pojednávanie vykonávať verejne. Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa

na pojednávaní, odvolací súd v zásade nemusí nariadiť pojednávanie. Odvolací súd však vţdy

môţe nariadiť pojednávanie, ak to povaţuje za potrebné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k právnemu záveru, ţe tým, ţe

odvolací súd vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie v zmysle ustanovenia § 214 ods. 1, 2

, nebola ţalobkyni odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia

písm. f/ Nedošlo k znemoţneniu realizácie jej procesných práv, priznaných jej

v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jej práv a právom chránených

záujmov. Dovolací súd poukazuje na tú skutočnosť, ţe za postup súdu odnímajúci účastníkovi

konania moţnosť konať pred súdom v zmysle citovaného zákonného ustanovenia, nie je

moţné povaţovať postup súdu v súlade s príslušnými procesnými ustanoveniami. Nedošlo

preto k závadnému procesnému postupu súdu, ktorým by sa ţalobkyni znemoţnila realizácia

jej procesných práv, priznaných jej v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia

a ochrany jej práv a právom chránených záujmov v zmysle

Z obsahu dovolania vyplýva, ţe ţalobkyňa namieta tieţ nesprávnosť skutkových

zistení odvolacieho súdu. Treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia dôvodom

dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiţ nie je

„ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len

výslovne uvedených procesných ( a ) a hmotnoprávnych (

ods. 2 písm. c/ ) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne domáhať revízie skutkových

zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného

dokazovania. Ťaţisko dokazovania je totiţ v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho

skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým

účelom môţe vykonávať dokazovanie ( ). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou

inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa.

Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym

posúdením veci, nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený bez ďalšieho

prehodnocovať vykonané dôkazy, pretoţe – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho

súdu – nemá moţnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto

dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom

konaní podľa ustanovenia , in fine (arg. „dokazovanie však nevykonáva“).

K námietke dovolateľky, ţe odvolací súd nevzal do úvahy stanovisko Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky vyslovené v rozsudku z 27. novembra 2007, sp.zn.

dovolací súd uvádza, ţe uvedené rozhodnutie dovolacieho súdu (vydané v konaní o umorenie

listiny) nemoţno v danej veci aplikovať, nakoľko v konaní nebola preukázaná existencia

platného závetu v čase smrti poručiteľa.

Skutočnosť, ţe by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom

posúdení veci, prípadne ţe by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, môţe byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2

písm. b/, c/ v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa

a nasl.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené (dovolací súd

ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by mala

za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť

dovolania v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil

správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových

záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie

bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania

nemoţno vyvodiť z ustanovenia , a iné vady konania v zmysle neboli

dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobkyne

v súlade s v spojení s , ako dovolanie smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,

riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom

odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti ţalobkyni, ktorá úspech nemala ( v spojení

s a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však ţiadne

trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodal návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 21. septembra 2011

JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová