Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sžp/22/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1. J. S., bytom M.,

zastúpeného AK B., s. r. o., advokátska kancelária so sídlom K. a 2. J. S., bytom O.,

zastúpeného Mgr. M. T., advokátom so sídlom G., proti ţalovanému Krajskému

stavebnému úradu v Bratislave, so sídlom Lamačská cesta 8, Bratislava, za účasti 1. Mgr.

arch. I. L., bytom K., 2. Ing. arch. I. L., bytom K., 3. Ing. arch. T. Š., bytom H., 4. RNDr.

K. Š., bytom H., všetkých zastúpených spoločnosťou A. L., s. r. o., advokátskou kanceláriou

so sídlom J., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. A/2008/1718/KIZ z 24.

apríla 2008, o odvolaní ţalobcu v prvom rade proti rozsudku Krajkého súdu v Bratislave z 01.

júna 2011, č. k. -190, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

z 01. júna 2011, č. k. -190 v napadnutej časti z r u š u j e a vec v r a c i a

tomuto súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) rozsudkom v napadnutej časti trov

konania rozhodol, ţe ţalobcovia v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť

účastníkom konania Mgr. arch. I. L., Ing. arch. I. L., Ing. arch. T. Š., RNDr. K. Š. náhradu

trov konania vo výške 2.887 eur na účet ich právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti

rozsudku.

2

Svoje rozhodnutie v tejto časti krajský súd odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1

(ďalej aj „OSP“) v spojení s veta prvá

s poukazom na tak, ţe úspešným účastníkom konania, ktorých v zmysle

pribral do konania priznal právo na náhradu trov konania potrebných

na účelné bránenie práva v sume zodpovedajúcej úkonom vyplývajúcim zo súdneno spisu

uplatnených v súlade s príslušnými ustanoveniami a vyhláškou Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych sluţieb (ďalej len „vyhl. č. “). Priznané trovy

konania pozostávajú z trov právneho zastúpenia, ktoré tvorí tarifná odmena, paušálna náhrada

a daň z pridanej hodnoty, nakoľko právny zástupca účastníkov preukázal, ţe je platiteľom

DPH.

Proti tomuto rozsudku v časti rozhodnutia o trovách konania podal v zákonnej lehote

odvolanie ţalobca v prvom rade namietajúc, ţe ho súd zaviazal na náhradu trov právneho

zastúpenia vedľajších účastníkov (správne účastníkov konania), ktoré títo vynaloţili v konaní,

ktorých nebol ţalobca v prvom rade účastníkom. Poukazoval na to, ţe vedľajším účastníkom

(správne účastníkov konania), bola priznaná náhrada trov právneho zastúpenia za 4 úkony

právnej pomoci vykonané v roku 2008. Dva z týchto štyroch úkonov boli vykonané v konaní

č. , t. j. v konaní, ktorého účastníkom nebol ţalobca 1. v čase ich vykonania.

Konanie (navrhovateľom v danom konaní je ţalobca 2.) bolo následne spojené

s konaním a konania pokračovali spojené pod sp. zn. . To však

podľa ţalobcu 1 určite nieje dôvod na to, aby ţalobca znášal povinnosť nahradiť trovy

právneho zastúpenia vedľajších účastníkov (správne účastníkov konania) za úkony vykonané

ich právnym zástupcom v konaní pred momentom, kedy bolo právoplatne

spojené s konaním, ktorého je účastníkom, obzvlášť keď náhradu za obdobné úkony vedľajší

účastníci (správne účastníci konania) uplatnili aj v konaní voči ţalobcovi 1. Toto pochybenie

súdu pri rozhodovaní o náhrade trov znamenalo, ţe ţalobca 1. bol zaviazaný na náhradu

dvoch úkonov, na ktoré určite byť zaviazaný nemal a ktoré boli vykonané v inom súdnom

konaní.

Taktieţ namietal, ţe ho súd zaviazal na náhradu trov právneho zastúpenia vedľajších

účastníkov (správne účastníkov konania) v rozpore s . Napádal pritom

rozsah priznanej náhrady, pretoţe nie všetky úkony vedľajších účastníkov (správne

účastníkov konania) boli potrebné na účelné uplatňovanie ich práv. Koncentračná zásada,

ktorá platí v týchto konaniach, neumoţňuje po uplynutí lehoty na podanie ţaloby ţalobcovi

3

doplňovať dôvody ţaloby, prípadne ich rozširovať. Z tohto dôvodu rozhodne nie je účelným

uplatňovaním práv vedľajších účastníkov (správne účastníkov konania) podanie štyroch

písomných podaní počas konania v období medzi podaním ţaloby a pojednávaním vo veci.

Uviedol, ţe neupiera právo vedľajších účastníkov (správne účastníkov konania) vyjadriť

sa ţalobe toľkokrát, koľko povaţujú za potrebné, avšak vzhľadom na koncentračnú zásadu

nemoţno povaţovať okrem vyjadrenia k ţalobe ostatné úkony za účelné bránenie práva.

Za úkony vykonané na účelné bránenie práva moţno podľa ţalobcu vprvom rade povaţovať

prevzatie a naštudovanie veci, písomné vyjadrenie k ţalobe a zastupovanie na pojednávaní,

čiţe 3 úkony právnej pomoci. Zvyšné úkony za účelné povaţovať nemoţno a ak ich vedľajší

účastníci (správne účastníci konania) povaţovali za nevyhnutné, mali by ich náklady znášať

sami a priznanie náhrady za opakované vyjadrenia povaţuje za nespravodlivé.

Ţiadal preto, aby odvolací súd výrok o povinnosti ţalobcu 1. nahradiť trovy konania

vedľajších účastníkov (správne účastníkov konania) zmenil tak, ţe vedľajším účastníkom

(správne účastníkom konania) prizná právo na náhradu za právne zastupovanie pri úkonoch

účelne vykonaných na obranu ich práv, alebo aby výrok o náhrade trov zrušil a vrátil vec

prvostupňovému súdu na opätovné rozhodnutie.

Ostatní účastníci odvolací návrh nepodali.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( v spojení

s ) preskúmal odvolaním napadnuté uznesenie krajského súdu ako

aj konanie, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania

podľa ustanovenia veta prvá a dospel k záveru, ţe rozhodnutie krajského

súdu je potrebné v napadnutej časti zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Predmetom odvolacieho konania v danej veci je rozhodnutie o náhrade trov konania

v správnom súdnictve podľa druhej hlavy piatej časti .

Nakoľko v zmysle veta druhá opravný prostiedok v správnom

súdnictve je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti (t. j. v piatej časti ) a

(ani veta za bodkočiarkou ), ustanovenie o prípustnosti odvolania

neobsahuje, musel najvyšší súd najskôr vyriešiť otázku prípustnosti odvolania proti

rozhodnutiu krajského súdu o náhrade trov konania.

4

Zo striktného gramatického výkladu ustanovenia veta druhá

by sa javilo, ţe proti týmto rozhodnutiam nie je odvolanie prípustné, a ţe by bolo potrebné

ho odmietnuť (§ 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá). Nakoľko však

v zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) jazykový

výklad predstavuje iba prvotné priblíţenie sa k aplikovanej právnej norme, je východiskom

pre objasnenie si jej zmyslu a účelu, nie je vylúčené aj v tomto prípade pouţiť aj ďalšie

výkladové postupy ako napr. výklad logický či výklad ratione legis.

Treba uviesť, ţe ani súdna prax najvyššieho súdu nie je v týchto prípadoch celkom

jednotná a zatiaľ sa k tomuto problému explicitne nevyjadril ani ústavný súd. Napr. vo veci

sp. zn. , ktorá bola predmetom konania pre Ústavným súdom Slovenskej

republiky, najvyšší súd preskúmal vecne odvolanie proti rozhodnutiu o trovách konania

a ani ústavný súd vo svojom uznesení sp. zn. z 27. januára 2009 nevytýkal

najvyššiemu súdu, ţe mal odvolanie odmietnuť pre jeho neprípustnosť.

V ostatnom čase väčšina senátov správneho kolégia najvyššieho súdu odvolanie proti

rozhodnutiu o trovách konania pripúšťa za pouţitia základných princípov riadneho

fungovania súdnictva (princíp právnej istoty, právo na spravodlivý proces, právo na prístup

súdu, právo na spravodlivé súdne konanie). Pri pripustení odvolania proti rozhodnutiu

o náhrade trov konania moţno dôvodiť aj tým, ţe ustanovenie ako aj

ods. 2 upravuje síce spôsob rozhodnutia o náhrade trov konania v správnom súdnictve

odlišne od všeobecnej úpravy, avšak na samotné rozhodovanie - postup pri rozhodovaní

o trovách konania sa pouţijú ustanovenia tretej hlavy tretej časti (napr. ,

ale aj – 149 ).

Vychádzajúc z uvedeného najvyšší súd dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobcu v prvom

rade proti rozhodnutiu krajského súdu v časti náhrady trov konania moţno pripustiť.

Z obsahu spisu Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) zistil,

ţe ţalobcovia v prvom a v druhom rade podali na Krajský súd v Bratislave dve samostatné

ţaloby proti jednomu rozhodnutiu ţalovaného č. A/2008/1718/KIZ z 24. apríla 2008

o umiestnení stavby, ktoré ţaloby krajský súd uznesením č. k. -87 zo dňa

13. januára 2010 v zmysle ustanovenia spojil na spoločné konanie,

a ţe uznesením č. k. -105 zo dňa 10. februára 2011 v zmysle

5

pribral do konania účastníkov správneho konania, ktorí sú vlastníkmi nehnuteľností

parc. č. X. a č. X.7 zapísaných v katastri nehnuteľností na LV č. X. a č. X. pre kat. úz. V., na

ktorých došlo napadnutým rozhodnutím k umiestneniu stavby, a to: Mgr. arch. I. L., Ing. arch.

I. L., Ing. arch. T. Š., RNDr. K. Š..

Zamietnutie ţalôb krajský súd odôvodnil o. i. tým, ţe v konaní bolo zistené,

ţe pozemky stavebníkov nie sú platným územným plánom určené na vybudovanie prístupovej

komunikácie na pozemky parc. č. X. a X. vo vlastníctve ţalobcu v 1. rade a na tento účel sa

ani v minulosti nepouţívali. Právoplatným umiestnením predmetných stavieb teda nedôjde

k nijakému obmedzeniu výkonu vlastníckych práv ţalobcov k ich nehnuteľnostiam, ktoré by

boli stavebné úrady v územnom konaní brať do úvahy, pričom trvalé a právne vymáhateľné

riešenie prístupu ţalobcu v 1. rade na svoj pozemok moţno za danej situácie dosiahnuť buď

zmluvnou dohodou účastníkov, alebo rozhodnutím civilného súdu o zriadení vecného

bremena ( ).

Rozhodnutie o náhrade trov konania krajský súd odôvodnil (ako je uţ uvedené vyššie)

ustanovením v spojení s veta prvá s poukazom

na .

Preskúmanie zákonnosti rozhodnutí a postupov správnych orgánov verejnej správy

má samostatnú povahu, preto aj správne súdnictvo upravené v piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku má samostatnú povahu ( prvá veta ). Konanie

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí a postupov podľa piatej časti je špecifickým

konaním. Z týchto dôvodov väčšina procesných inštitútov je v správnom súdnictve upravená

osobitne a odlišne od všeobecného súdnictva.

Pouţitie iných ustanovení prichádza do úvahy

len analogicky na základe ustanovenia prvá veta , podľa ktorého

pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa pouţijú primerane

ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Primeranosť znamená obdobné pouţitie, t. j. analogickú aplikáciu všeobecných

ustanovení , ustanovení o konaní v prvom stupni a ustanovení o opravných prostriedkoch.

Primeranosť pouţitia týchto ustanovení je limitovaná účelom a cieľom správneho súdnictva

( ) a so zreteľom na tento účel ich treba aj aplikovať a vykladať.

6

Citované zákonné ustanovenie pripúšťa iba primerané pouţitie ustanovení aj o trovách

konania, a to čiastočné pouţitie ustanovení § 137 aţ § 141, § 146, § 148 a § 149 a najmä

§ 151.

V správnom súdnictve v konaní o ţalobách rozhoduje súd o náhrade trov konania

predovšetkým podľa , podľa ktorého ak mal ţalobca úspech celkom alebo

sčasti, súd mu proti ţalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania;

môţe tieţ rozhodnúť, ţe sa náhrada trov celkom alebo sčasti neprizná, ak sú na to dôvody

hodné osobitného zreteľa.

Ide o osobitné ustanovenie, ktoré upravuje iba právo na náhradu trov konania

úspešného ţalobcu a v odseku 1 primerané použitie ustanovenia v podstate

vylučuje.

Z uvedeného je zrejmé, ţe podľa v konaní o ţalobách proti

rozhodnutiam a postupom správnych orgánov náhradu trov konania moţno priznať

len úspešnému žalobcovi.

Tento zúţený výklad ustanovenia pri rozširovaní kompetencií správneho

súdnictva spôsobuje však v praxi interpretačné i aplikačné ťaţkosti. Nemoţnosť priznania

náhrady trov konania úspešnému ţalovanému resp. účastníkom konania,ktorých súd pribral

do konania podľa veta druhá , by totiţ na druhej strane mohla byť chápaná

ako narušenie zásady rovnosti účastníkov konania.

V tejto súvislosti moţno poukázať napr. na nález Ústavného súdu Slovenskej

republiky vo veci sp. zn. z 22. júna 2005, podľa ktorého „aj úprava platenia

a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v určuje, či sa právo

na súdnu ochranu naplní reálnym obsahom ( ).

Prístup k súdnej a inej právnej ochrane totiž závisí aj od toho, či účastník konania má alebo

nemá vytvorené ekonomické predpoklady na uplatnenia tohto základného práva bez ohľadu

na jeho procesné postavenie. Preto procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov

konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom základného práva na súdnu

ochranu ( ). Pritom treba dbať na to, aby nikto len

z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu bez zreteľa na jeho postavenie

7

v konaní, neutrpel materiálnu ujmu v dôsledku platenia trov konania, za predpokladu, že taký

účastník konania bol úspešný s uplatnením svojho procesného stanoviska a dosiahol,

že sa návrh alebo žaloba proti nemu právoplatne zamietli alebo dosiahol procesný úspech

iným zákonom dovoleným spôsobom“.

Právo na rozhodnutie o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené

kráľovstvo z 23. septembra 1997) je tieţ ratione materiae obsahom základného práva

na súdnu ochranu podľa (pozri bliţšie Nález Ústavného súdu Slovenskej

republiky -26).

Podľa veta druhá súd aj bez návrhu uznesením priberie do konania

účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho

rozhodnutia dotknuté.

Citované zákonné ustanovenie rozširuje okruh účastníkov konania o ţalobách tak,

aby účastníkmi súdneho konania mohli byť aj tí účastníci správneho konania, ktorí sami

ţalobu nepodali (napr. preto, ţe sú s rozhodnutím správneho orgánu spokojní), ale zrušením

rozhodnutia správneho orgánu by mohli byť dotknuté ich práva a povinnosti. O pribratí

účastníka do súdneho preskúmavacieho konania vydá súd z úradnej povinnosti uznesenie

(§ 246c ods. 1 prvá veta, § 94 ods. 2 druhá veta).

Pri rozhodovaní o náhrade trov konania podľa druhej hlavy piatej časti zostáva

naďalej spornou otázka, či moţno od ţalobcu spravodlivo ţiadať, aby nahradil trovy

vzniknuté takémuto účastníkovi, hoci jeho pribratie do konania sám ovlyvniť nemohol.

Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení a uvedených zásad rozhodovania

o trovách konania v správnom súdnictve treba vytknúť krajskému súdu, ţe sa v napadnutej

časti rozhodnutia, na ktorú aplikoval ustanovenie v spojení s

ods. 1 veta prvá s poukazom na , dostatočne nevysporiadal

s moţnosťou resp. prípustnosťou priznania náhrady trov konania niekomu inému ako

úspešnému ţalobcovi.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s ohľadom na odvolací petit ţalobcu 1 uvedený

v odvolaní a s poukazom na uvedené preto podľa 250ja ods. 3 veta druhá a § 221 ods. 1

8

písm. h/ a ods. 3 musel rozhodnutie krajského súdu v napadnutej časti náhrady trov

konania zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie, v ktorom tento predovšetkým

zhodnotí moţnosť priznania náhrady trov konania inému účastníkovi a o náhrade trov konania

znova rozhodne tak, aby rozhodnutie zodpovedalo zákonu. Krajský súd sa v kladnom prípade

vyporiada aj s námietkami ţalobcu 1 vznesenými v odvolaní a svoje rozhodnutie i náleţite

odôvodní.

V novom rozhodnutí krajský súd rozhodne i o náhrade trov tohto odvolacieho konania

( v spojení s veta prvá ).

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov

3:0 ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení účinnom od 01. mája 2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. októbra 2011

JUDr. Jana Baricová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková