Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
9ce/381621.4c984b.pdf
PDF · 179.51 KB
No categories available
7Nc/66/2011
Najvyšší súd 7 Nc 66/2011
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Mgr. K. bývajúceho v T.,
proti odporcom 1/ JUDr. S., 2/ JUDr. J., notárovi v T., o výklad testamentu, vedenej na
Okresnom súde Skalica pod sp. zn. 2C 127/2011, o vylúčení sudcov Krajského súdu v
Trnave JUDr. A., PhD. a Mgr. M. z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto
súde pod sp. zn. 9NcC 92/20110, takto
rozhodol:
1. Sudcovia Krajského súdu v Trnave JUDr. A.,PhD. a Mgr. M. s ú v y l ú č e n í z
prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 9NcC
92/2011 (vec Okresného súdu Skalica sp. zn. 2C 127/2011).
2. Prejednávanie a rozhodovanie tejto veci (veci vedenej na Okresnom súde Skalica pod
sp. zn. 2C 127/2011) až do jej právoplatného skončenia sa prikazuje Krajskému súdu
v Bratislave.
O d ô v o d n e n i e
Predseda Krajského súdu v Trnave predložil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
na rozhodnutie podľa § 16 ods. 1 O.s.p. vec vedenú na tomto súde pod sp. zn. 9 NcC 92/2011
(v súčasnosti vedenú na Okresnom súde Skalica pod sp.zn. 2 C 127/2011, pôvodne vedenú
Okresným súdom Trnava pod sp. zn. 37C 48/2010) na základe toho, že z prejednávania
a rozhodnutia veci boli rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. septembra
2010 sp.zn. 49/2010 vylúčení všetci sudcovia Krajského súdu v Trnave okrem sudkyne
JUDr. B. a vec bola prikázaná Krajskému súdu v Bratislave, ktorý rozhodol o vylúčení sudcov
Okresného súdu Trnave a túto prikázal Okresnému súdu Skalica. Okresný súd Skalica
predložil vec z dôvodu rozhodnutia o vylúčení jeho sudcov Krajskému súdu v Trnave.
2
Sudcovia Krajského súdu v Trnave JUDr. A., PhD. a Mgr. M, boli v tejto veci vylúčení ešte
ako sudcovia Okresného súdu Trnava rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave z 8. júna
2011 sp.zn. 2 NcC 30/2011 (č.l. 55 spisu), ale nebolo o ich (ne)vylúčení doposiaľ rozhodnuté
Najvyšším súdom Slovenskej republiky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd nadriadený Krajskému súdu v Trnave
(§ 16 ods. 1 O.s.p.) posudzoval opodstatnenosť oznámenia sudcov (§ 15 O.s.p.) z aspektu
existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci.
Vychádzal pritom z § 14 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania
a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom
možno mať pochybnosti o nezaujatosti.
Účelom § 14 ods. 1 O.s.p. je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému
prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho
rozhodovania. Z hľadiska uvedeného ustanovenia je právne významný vzťah sudcu, a to buď:
1. k veci (o vzťah tejto povahy ide napríklad vtedy, keď sudca je účastníkom alebo
vedľajším účastníkom konania, keď má osobný záujem na určitom výsledku konania,
ale tiež vtedy, keď sudca verejne – napríklad prostredníctvom médií alebo iným
spôsobom vyjadril právny názor na vec, ktorý je objektívne spôsobilý ohroziť jeho
nestrannosť),
2. k účastníkom konania [o takýto vzťah ide v prípade vzťahu sudcu charakteru
rodičovského, manželského, súrodeneckého alebo iného blízkeho rodinného vzťahu
alebo relevantného osobného vzťahu (tak pozitívneho alebo negatívneho)],
3. k zástupcom účastníkov konania (viď vyššie bod 2.).
Pri posudzovaní dôvodnosti oznámenia označených sudcov o skutočnostiach
vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci vychádzal Najvyšší súd Slovenskej
republiky zo zákonnej prezumpcie nestrannosti sudcov a z toho, že výnimky z tejto
prezumpcie stanovuje iba zákon. Sudcovia sú totiž vo všeobecnosti vylúčení z prejednávania
a rozhodovania veci (len vtedy alebo až vtedy), ak so zreteľom na ich pomer k veci,
k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti (viď
ustanovenie § 14 ods. 1 O.s.p.).
3
Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý
a nestranný sudca. Ústavná úprava práva na spravodlivý proces (čl. 46 Ústavy Slovenskej
republiky) zároveň na druhej strane zahrňuje aj právo na to, aby právna vec účastníka nebola
odňatá zákonnému sudcovi, ktorý bol určený podľa zákonných pravidiel príslušnosti súdov
(čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky). V zásade teda platí, že v určitej právnej veci by mal
rozhodovať nezávislý a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu, určený rozvrhom
práce príslušného súdu a tento tzv. zákonný sudca by sa už v ďalšom priebehu konania nemal
meniť. Výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu predstavuje inštitút
vylúčenia sudcu z rozhodovania, ktorý zákonom predpokladaným postupom a zo zákonom
predpokladaných dôvodov pripúšťa, aby zákonný sudca bol vylúčený z ďalšieho
rozhodovania. Zámer, ktorý tu umožňuje prelomiť ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného
sudcu, spočíva v možnosti zmariť hroziace riziko, že by vo veci mohol rozhodovať zaujatý
a nie nestranný sudca.
Nestrannosť sa definuje spravidla ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti a nadŕžania
určitej procesnej strane. Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej
veci bolo výsledkom konania nestranného súdu. Súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť
tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a
objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci. Nestranný súd
poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré
im zaručuje právny poriadok (II. ÚS 71/97). Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a
rozhodovania veci buď na návrh účastníka súdneho konania (§ 15a O.s.p.), alebo na základe
návrhu (oznámenia) samotného sudcu (§ 15 O.s.p.). Obsahom práva na prerokovanie veci
pred nestranným súdom nie je povinnosť súdu vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a
vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom
základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať
každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia
veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).
Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti
sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie
aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri
svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka
4
nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k
účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Významné z tohto hľadiska je, čo si sudca
myslel pro foro interno. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti,
až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti
vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (pozri napríklad Hauschildt proti
Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych
skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna
nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych
symptómov. Práve tu sa uplatňuje teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, že spravodlivosť
nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („Justice must not
only be done, it must also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný,
ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt
nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných
prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania. Posúdenie
nestrannosti sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp.
necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol
byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti, resp. nezaujatosti zákonného
sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom
jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok
nestrannosti súdu (Pullar proti Spojenému kráľovstvu), teda či je tu relevantná obava
z nedostatku nezaujatosti. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa
zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu
nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na
nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného.
Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností
prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného
správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik
pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný
oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej
namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava
považovať objektívne za oprávnenú.
5
Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť,
že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu
objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu
len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré
by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým
vzťahom k veci disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môže byť sudca vylúčený
z prejednávania a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k
veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek
zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle
a nestranne.
Vo výrokovej časti uznesenia Krajského súdu v Bratislave z 8. júna 2011 sp.zn.
2 NcC 30/2011 sú uvedení sudcovia Okresného súdu Trnava (tiež JUDr. A., PhD. a Mgr.
M.), ktorí najmä k žalovanej 1/ (tiež sudkyni) opísali a charakterizovali vzťah z ktorého
bolo možné dôvodiť, že sa jedná o blízky a priateľský vzťah, pre ktorý dospel Krajský súd
v Bratislave k záveru, že zakladá skutočnosť relevantnú z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p., a je
dôvodom pre ich vylúčenie z prejednávania a rozhodovania v danej veci.
V prípade sudcov Krajského súdu v Trnave JUDr. A., PhD. a Mgr. M., ktorí boli
v prejednávanej veci vylúčení ako sudcovia okresného súdu a neskôr zmenu pomerov k
žalovanej 1/ neuvádzali takáto okolnosť zakladá objektívny dôvod pre pochybnosť o ich
nezaujatosti.
Z dôvodov vyššie uvedených rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že
sudcovia uvedení vo výrokovej časti tohto uznesenia sú vylúčení z prejednávania
a rozhodovania danej veci.
Vzhľadom na uvedené dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že tu
nastala procesná situácia, na ktorú dopadá § 12 ods. 1 O.s.p. V zmysle tohto ustanovenia ak
nemôže príslušný súd o veci konať, pretože jeho sudcovia sú vylúčení, musí byť vec
prikázaná inému súdu toho istého stupňa. Vzhľadom na to prikázal vec až do jej
právoplatného skončenia Krajskému súdu v Bratislave.
6
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 22. novembra 2011
JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť :
Hrčková Marta