Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
aca/381976.038abe.pdf
PDF · 204.5 KB
No categories available
2Cdo/90/2011
Najvyšší súd 2 Cdo 90/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci ţalobcu : P. J.,
bývajúci v P., zastúpený JUDr. J. G., advokátom v P., proti ţalovaným : 1/ T. B.,
2/ R. T., 3/ F. T., 4/ J. J., 5/ M. J., 6/ K. H., všetci bytom P., zastúpení P., so sídlom v P.,
o usporiadanie práv k neoprávnenej stavbe a o náhradu za zriadenie vecného bremena,
vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 10 C 97/2007, o dovolaní ţalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Prešove zo 4. novembra 2009 sp.zn. 14 Co 30/2009
t a k t o :
Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Prešove zo 4. novembra 2009 sp.zn.
14 Co 30/2009 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobca sa podaným návrhom na prvostupňovom súde dňa 27.4.2007 v znení podania
zo dňa 24.4.2008 domáhal zriadenia vecného bremena, a to práva umiestnenia stavby
bytového domu súpisné číslo X. za náhradu v prospech vlastníkov bytov v rozsahu
zodpovedajúcemu veľkosti spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných
zariadeniach domu. Zároveň ţiadal, aby súd zaviazal zaplatiť ţalovaného 1/ mu sumu
249 075,-- Sk, ţalovaného 2/ spolu so ţalovanou 3/ sumu 249 075,-- Sk spoločne
a nerozdielne, ţalovaných 4/ a 5/ sumu 249 075,-- Sk spoločne a nerozdielne a ţalovaného 6/
sumu 249 075,-- Sk ako finančnú náhradu za vecné bremeno.
Okresný súd Prešov rozsudkom z 28. januára 2009 č.k. 10 C 97/2007-143 zastavil
konanie o zriadení vecného bremena a to práva umiestnenia stavby bytového domu súpisné
číslo X., zapísaného na LV č. X. k. ú. P. stojaceho na parc. č. KNC X.-zastavaná plocha
2
a nádvorie o výmere X. m, zapísané na LV č. X. nachádzajúcej sa v katastrálnom území P.,
a to za náhradu v prospech vlastníkov bytov v rozsahu zodpovedajúcemu veľkosti
spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu.
V prevyšujúcej časti návrh zamietol. Vyslovil, ţe o trovách bude rozhodnuté po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, ţe
v danom prípade sa jedná o stavbu na cudzom pozemku v zmysle ustanovenia § 135c
Občianskeho zákonníka, pričom napriek skutočnosti, ţe táto stavba bola postavená
socialistickou organizáciou pred rokom 1992 nešlo o stavbu oprávnenú, nakoľko v konaní
boli produkované dôkazy, podľa ktorých vtedajší vlastníci pozemku nedali súhlas k takémuto
konaniu. Samotná skutočnosť, ţe vo veci výstavby bolo vydané kolaudačné rozhodnutie
neznamená, ţe sa jedná o stavbu oprávnenú. Je však nepochybné, ţe sa jedná o bytový dom,
na ktorý sa vzťahuje špeciálny reţim zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov, pričom tento zákon upravuje o.i. aj vzťah medzi vlastníkmi bytu,
resp. bytov a práva k pozemku, na ktorom tento bytový dom stojí. Vlastník pozemku je teda
povinný niečo strpieť, niečoho sa zdrţať alebo niečo konať, pričom v danom prípade obsahom
tohto vecného bremena je povinnosť strpieť uţívanie jeho nehnuteľnosti tým, ţe je na nej
postavený bytový dom. V danom prípade súd nebol viazaný spôsobom vyporiadania vzťahu
medzi vlastníkom neoprávnenej stavby a vlastníkom pozemku, no z vykonaného dokazovania
vyplynulo, ţe nie je moţný postup podľa odsekov 1 ani 2 § 135c Občianskeho zákonníka,
nakoľko vzhľadom na hodnotu stavby ako aj na to, ţe slúţi na zabezpečenie bývania ako
základného ústavného práva ţalovaných, nie je dôvodné rozhodnutie o jej odstránení ani
nebol daný dôvod pre postup podľa ods. 2 cit. zákona, nakoľko vlastník pozemku nemal
snahu o prikázanie stavby do jeho vlastníctva. Taktieţ nakoľko to osobitný predpis stanovil,
ţe sa zriaďuje právo zodpovedajúce vecnému bremenu zo zákona, nebol daný dôvod ani
na postup podľa § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka. Z uvedeného dôvodu sa zaoberal len
samotnou otázkou zaplatenia finančnej náhrady za takéto zriadenie vecného bremena. Keďţe
ţalovaní vzniesli námietku premlčania, touto námietkou sa zaoberal predbeţne a zistil, ţe je
dôvodná. Mal za to, ţe právo na zaplatenie finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena
je právom majetkovým, ktoré podlieha premlčaniu v zmysle § 100 a nasl. Občianskeho
zákonníka, pričom tu nie je osobitná úprava ohľadom dĺţky premlčacej doby, takţe platí
všeobecná premlčacia doba v trvaní troch rokov, ktorá plynie odo dňa, keď sa právo mohlo
vykonať po prvý raz. Predmetné právo sa mohlo vykonať v prvý deň účinnosti zákona
č. 182/1993 Z.z., ktorý zo zákona zriadil toto vecné bremeno, pričom tento zákon nadobudol
účinnosť dňom 1.9.1993, trojročná všeobecná premlčacia doba teda uplynula 1.9.1996,
pričom návrh na začatie konania bol podaný po jej márnom uplynutí, a to dňa 27.4.2007.
Vo veci nie je relevantnou skutočnosťou, ţe ţalobca nadobudol vlastnícke právo
k predmetnému pozemku v roku 2007, nakoľko na plynutie premlčacej doby nemá vplyv
zmena v osobe veriteľa alebo dlţníka. K námietke vznesenej ţalobcom ohľadom skutočnosti,
ţe právo na zriadenie vecného bremena sa nepremlčuje, uviedol, ţe s tým procesný súd
súhlasí, no v konaní nešlo o zriadenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, ale
o vyplatenie finančnej náhrady za toto zriadenie, čo je nepochybne odlišnou skutočnosťou.
Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Prešove rozsudkom zo 4. novembra 2009 č.k.
14 Co 30/2009-176 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti,
t.j. vo výroku, ktorým bol návrh v prevyšujúcej časti zamietnutý. Pripustil proti tomuto
rozsudku dovolanie. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe podstatným pre rozhodnutie
odvolacieho súdu v predmetnej veci bolo vyriešenie otázky, či na peňaţný nárok uplatňovaný
ţalobcom v konaní sa vzťahuje premlčanie ako všeobecný inštitút občianskeho práva,
zodpovedajúci povahe občianskoprávnych vzťahov, postaveniu ich subjektov a tým
i dispozitívnej úprave väčšiny ustanovení Občianskeho zákonníka zaloţených na zásade
uplatnenia súkromnej autonómie vôle. V predmetnom konaní ţalobca s poukazom na potrebu
usporiadania pomerov vlastníka pozemku a vlastníkov bytov v bytovom dome sa domáha
jednorazovej náhrady za zriadené vecné bremeno, ktoré ho ako vlastníka pozemku vo výkone
jeho vlastníckych práv obmedzuje. Bez akýchkoľvek pochybností je v konaní preukázané, ţe
2
ţalobca je vlastníkom pozemku parc. CKN č. X.-zastavané plochy a nádvoria o výmere X. m
vedeného na LV č. X. pre katastrálne územie P.. Na uvedenom pozemku je postavený bytový
dom číslo súpisné X. so štyrmi bytmi, ktoré podľa LV č. X. pre k. ú. P. sú vlastníctvom
ţalovaných. V uvedenom liste vlastníctva je zaznamenané aj to, ţe k pozemku je zriadené
vecné bremeno podľa § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z.z. Uvedené ustanovenie je jedným
z tých, ktoré v zmysle ustanovenia § 151o Občianskeho zákonníka konkretizuje moţnosti
zriadenia vecného bremena zo zákona. Zákonodarca v ustanovení § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993
Z.z. v podstate riešil úpravu pomerov medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom bytov
v bytovom dome takým spôsobom, ţe zo zákona zriadil pre vlastníkov bytov vecné bremeno,
ktorého obsahom bolo a je právo spoluuţívania zastavaného pozemku v rozsahu
zodpovedajúcemu veľkosti spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach domu. Za
takéhoto stavu vzťah medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom bytov v bytovom dome bol uţ
usporiadaný zákonnou úpravou. Postup, ktorého sa ţalobca v konaní domáha s odkazom na
ustanovenie § 135c Občianskeho zákonníka preto uţ neprichádza do úvahy. Zákon
č. 182/1993 Z.z. neobsahuje bliţšiu úpravu, ktorá by riešila náhradu za zriadenie vecného
bremena v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 23 ods. 5. V tejto súvislosti však treba
mať na zreteli to, ţe vecné bremená zriaďované na základe zákona majú špecifický reţim
upravený verejnoprávnymi predpismi, na ktorých základe boli zriadené. Aj keď majú
nesporný verejnoprávny prvok daný spôsobom ich vzniku a účelom, ktorému slúţia, nemoţno
prehliadať, ţe majú významný prvok súkromnoprávny. Občianske právo definuje vecné
bremeno ako právo niekoho iného, neţ vlastníka veci, ktorého obmedzuje tak, ţe je povinný
niečo strpieť, niečoho sa zdrţať alebo niečo konať. Vecné bremená zriaďované zo zákona
tento charakter majú. Napokon zákony, podľa ktorých vznikajú, ich aj týmto pojmom
označujú. Tak je to aj v predmetnej veci, keď citovaným ustanovením § 23 ods. 5
zák. č. 182/1993 Z.z. bolo zriadené vecné bremeno. Reţim vecných bremien zriaďovaných
zo zákona nie je celkom totoţný s reţimom zmluvných vecných bremien, pretoţe sa riadi
špeciálnou úpravou právnych predpisov, ktoré upravujú činnosti, k realizácii ktorých vznikli.
Špeciálna právna úprava však nie je komplexnou, ktorá by vylučovala pouţitie všeobecnej
úpravy občianskeho práva o vecných bremenách. Špeciálna úprava o zriadení vecného
bremena zo zákona neobsahuje riešenie týkajúce sa náhrady za obmedzenie vlastníckeho
práva vecným bremenom, takáto situácia je riešiteľná aj s vyuţitím čl. 11 ods. 4 Listiny
základných práv a slobôd. Podľa tohto článku moţno obmedziť vlastnícke právo len
za náhradu. Pritom platí zásada, ţe jednotlivé ustanovenia listiny sú bezprostredne platným
právom a práv v nich obsiahnutých sa moţno domáhať priamo s odkazom na ich znenie.
Výnimkou sú len základné práva, ktoré listina vymenováva v čl. 41 ods. 1 pomocou odkazov
na konkrétne články listiny. Pri týchto výnimkách je stanovené, ţe príslušných práv sa moţno
domáhať len v medziach zákona, ktoré toto ustanovenie vykonávajú. To a contrario znamená,
ţe všetkých ostatných práv sa moţno domáhať priamo a zákon nemôţe prekročiť medze,
ktoré sú stanovené v listine. Pretoţe právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva nie
je uvedené medzi výnimkami, môţe sa dotknutý vlastník dovolať práva na poskytnutie
náhrady priamo s odvolaním na čl. 11 ods. 4 Listiny bez toho, aby bolo nevyhnutné,
z hľadiska ústavnej istoty toto právo konštituovať ešte predpisom niţšej právnej sily. Vlastník
pozemku, ktorému bolo zákonom obmedzené jeho vlastnícke právo zriadením vecného
bremena, má tak nárok na peňaţnú náhradu za toto obmedzenie s tým, ţe tento nárok je
peňaţnou pohľadávkou, ktorá sa ako záväzkové právo, nie ako vecné právo, premlčuje.
Odvolací súd urobil záver napriek námietkam ţalobcu o tom, ţe tieto nároky podliehajú
premlčaniu. Na odvolacom súde sa však vedú aj iné konania, v ktorých odvolacie senáty
zaujali aj iný názor spočívajúci na tom, ţe nárok je potrebné posudzovať v zmysle
ustanovenia § 135c Občianskeho zákonníka a tento nárok ako právo na ochranu proti
neoprávnenej stavbe sa nepremlčuje (napr. konania vedené pod sp.zn. 5 Co 81/2009,
3 Co 146/2008). Z uvedeného dôvodu pripustil proti rozsudku dovolanie s tým, ţe za otázku
zásadného právneho významu, ktorú je potrebné zodpovedať dovolacím senátom povaţuje
otázky : 1. Premlčuje sa nárok na náhradu za vecné bremeno zriadené zákonom, ktorý
neobsahuje bliţšiu úpravu podmienok priznania náhrady za zriaďované vecné bremeno?,
2. Moţno aj v stave, keď uţ práva vlastníka pozemku a vlastníka bytov v bytovom dome boli
vysporiadané zriadením vecného bremena zo zákona posúdiť nárok na finančnú náhradu
za zriadené vecné bremeno ako nárok na ochranu vlastníka proti neoprávnenej stavbe podľa
§ 135c Občianskeho zákonníka, ktorý nepodlieha premlčaniu?.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca, prípustnosť ktorého
odvodzoval z ustanovenia § 238 ods. 3 O.s.p. a dôvodnosť z ustanovenia § 241 ods. 2 písm.b/
a c/ O.s.p. Uviedol, ţe súd prvého stupňa nie je oprávnený meniť ţalobný návrh. Opätovne
zdôrazňuje, ţe sa podanou ţalobou domáha vysporiadania práv k neoprávnenej stavbe podľa
§ 135c Občianskeho zákonníka. Túto skutočnosť je moţné zistiť aj z prvej strany podaného
ţalobného návrhu zo dňa 27. apríla 2007. Vysporiadať právny vzťah k neoprávnenej stavbe je
moţné len na návrh vlastníka pozemku, nie špeciálnym právnym predpisom – § 23 ods. 3
zák. č. 182/1993 Z.z. Existencia zákonného vecného bremena znamená len toľko, ţe titulom
vysporiadavania práv k neoprávnenej stavbe ho netreba zriaďovať duplicitne. Ţalobca nikdy
netvrdil, ţe právo na zriadenie vecného bremena sa nepremlčuje, takéto slovné spojenie
ţalobca nepouţil a došlo k nemu zrejmou nesprávnou protokoláciou súdu. Taktieţ ţalobcovi
nikdy nešlo len o samotné vyplatenie finančnej náhrady. Ţalobca v konaní tvrdil, a aj naďalej
tvrdí, ţe právo na ochranu proti neoprávnenej stavbe sa nepremlčuje, teda nepremlčuje sa
právo vlastníka pozemku ţiadať súd o rozhodnutie o neoprávnenej stavbe podľa § 135c
Občianskeho zákonníka. Aţ súčasťou rozhodnutia súdu o neoprávnenej stavbe na návrh
vlastníka pozemku sa priznáva náhrada pri vysporiadaní práv k neoprávnenej stavbe a o to
ţalobcovi ide v predmetnom konaní. Ďalej uviedol, ţe je výmyslom tvrdenie odvolacieho
súdu, ţe sa v predmetnom konaní domáha jednorazovej náhrady za zriadenie vecného
bremena. Súdy sa nezaoberali meritom ţaloby, t.j. vysporiadaním práv k neoprávnenej stavbe,
preto ţalobca zastáva názor, ţe súdy nevenovali dostatočnú pozornosť posúdeniu
neoprávneného zásahu do jeho vlastníckeho práva a spôsobu ako je moţné jeho vlastnícke
právo chrániť. Tým zasiahli do ţalobcovho základného práva na vlastníctvo podľa čl. 11
ods. 1 Listiny, resp. neposkytli tomuto ţalobcovmu základnému právu ochranu, a to v rozpore
s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Takýto postup súdov je v rozpore s právom ţalobcu na spravodlivý
proces podľa čl. 36 ods. 1 Listiny. Javí sa mu prinajmenšom zvláštny postup odvolacieho
súdu, ktorý svojím rozhodnutím vyhodnotil návrh ţalobcu „ţaloba o vysporiadanie práv
k neoprávnenej stavbe podľa § 135c OZ“ ako uplatňovanie jednorazovej náhrady za zriadenie
vecného bremena, ktoré následne zamietne (resp. potvrdí rozsudok súdu prvého stupňa), ale
zároveň pripustí dovolaciu otázku č. 2., odpoveď, ktorá je vlastne tým o čom mal tento
odvolací súd rozhodnúť. Takýto postup odvolacieho súdu sa nedá nazvať ináč ako svojvôľa.
Navrhol zrušiť rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, prípadne
zmeniť rozsudok odvolacieho súdu a vyhovieť návrhu ţalobcu.
Ţalovaní 1/ aţ 6/ navrhli dovolanie ţalobcu zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom
(§ 238 ods. 3 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe napadnuté
rozhodnutie je potrebné zrušiť.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V zmysle § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho
súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku
svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu. V tomto ustanovení je odvolaciemu súdu zverené
oprávnenie zaloţiť výrokom v jeho rozsudku prípustnosť dovolania, v prípade, ţe toto
rozhodnutie je zásadného právneho významu. Moţnosť zaloţiť prípustnosť dovolania
neznamená, ţe by odvolací súd bol oprávnený vysloviť prípustnosť dovolania úplne
ľubovoľne – zákon jeho úvahu v tomto smere ohraničuje rámcom posúdenia zásadnosti
rozhodnutia po právnej stránke. Procesná moţnosť odvolacieho súdu zaloţiť prípustnosť
dovolania nesmie ani v tomto rámci viesť k prenášaniu ťaţiska rozhodovania odvolacieho
súdu na súd dovolací. Z prieskumnej povahy dovolacieho konania vyplýva, ţe odvolací súd je
oprávnený pripustiť dovolanie (a tým aj moţnosť preskúmania správnosti riešenia niektorej
právnej otázky) len so zreteľom na tú konkrétne vymedzenú právnu otázku zásadného
právneho významu, ktorú sám vyriešil. Ustanovenie § 238 ods. 3 O.s.p. nezodpovedá, pokiaľ
pripustí dovolanie vo vzťahu k otázke, ktorú sám v rozhodnutí právne neposúdil a nevyriešil.
Odvolací súd sám sa pritom musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi okolnosťami a svoj
myšlienkový postup musí dostatočne odôvodniť aj s poukazom na všetky právne závery, ktoré
v rámci rozhodovania zaujal. Pokiaľ odvolací súd v rámci dovolacej otázky nastolí viaceré
otázky, ktorých riešenie podľa jeho názoru prichádza do úvahy, avšak sám ich neposúdi
a v odôvodnení rozhodnutia nevysvetlí, je takéto pripustenie dovolacej otázky na úkor
presvedčivosti odôvodnenia celého rozhodnutia vo veci samej a vyvoláva pochybnosti
o komplexnosti rozhodnutia; v takom prípade moţno tieţ pripustenie dovolania povaţovať
za náznak toho, ţe odvolací súd si nie je istý správnosťou svojho právneho posúdenia veci,
a v rozpore s prieskumnou povahou dovolacieho konania očakáva, ţe príslušné právne závery
vysloví dovolací súd. Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ v rozsudku z 28. februára 2001
sp.zn. 2 Cdo 114/2000 (viď R 6/2004) uviedol, ţe v súlade so zásadou preskúmateľnosti,
presvedčivosti a zrozumiteľnosti súdnych rozhodnutí, musí odvolací súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia právnu otázku, pre ktorú pripustil dovolanie, sám vyriešiť, musí vysvetliť,
z akých dôvodov, z viacerých konaní vyslovených právnych názorov, povaţoval za správny,
ten, z ktorého pri posúdení veci vychádzal. Ak tak neurobí, a iba hypoteticky, podmienene
alebo vo všeobecnej rovine stanoví okruh právnych otázok, je jeho rozhodnutie
nepreskúmateľné, čo treba povaţovať za tzv. inú vadu konania majúcu za následok nesprávne
rozhodnutie veci. Dostatočné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré odvolací súd pripustí proti
rozsudku dovolanie má v tomto prípade osobitný význam, nakoľko ak je dovolanie prípustné
podľa § 238 ods. 3 O.s.p., dovolateľ je oprávnený napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu
výlučne len z dôvodu, ţe spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, a to práve len v tej
konkrétne vymedzenej otázke, pre ktorú bolo dovolanie pripustené. Predmetom súdneho
posudzovania môţu byť potom len právne otázky [na riešenie skutkových otázok dovolací
súd nie je oprávnený ani vybavený procesnými prostriedkami (§ 243a ods. 2, veta druhá
O.s.p.)] súvisiace s posúdením, či napadnuté rozhodnutie spočíva na správnom právnom
posúdení veci.
V nadväznosti na vyššie uvedený výklad ustanovenia § 238 ods. 3 O.s.p. dospel
dovolací súd k záveru, ţe spôsob, akým odvolací súd v prejednávanej veci vymedzil právnu
otázku, pre ktorú pripustil dovolanie, svedčí o zaťaţení konania tzv. inou vadou konania
majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.).
Vymedzenie dôvodov pripustenia dovolania odvolacím súdom k druhej dovolacej
otázke („Moţno aj v stave, keď uţ práva vlastníka pozemku a vlastníka bytov v bytovom
dome boli vysporiadané zriadením vecného bremena zo zákona posúdiť nárok na finančnú
náhradu za zriadené vecné bremeno ako nárok na ochranu vlastníka proti neoprávnenej stavbe
podľa § 135c Občianskeho zákonníka, ktorý nepodlieha premlčaniu?“), nie je v súlade
s vyššie uvedenými zásadami; nie je totiţ riadne, jasne a zrozumiteľne odôvodnené.
Vymedzenie dôvodov, pre ktoré odvolací súd pripustil dovolanie (v otázke č. 2 –
„na tunajšom súde sa však vedú aj iné konania, v ktorých odvolacie senáty zaujali aj iný názor
spočívajúci na tom, ţe nárok je potrebné posudzovať v zmysle ustanovenia § 135c
Občianskeho zákonníka a tento nárok ako právo na ochranu proti neoprávnenej stavbe sa
nepremlčuje, napr. konania vedené pod sp.zn. 5 Co 81/2009, 3 Co 146/2008“) odvolací súd
nijako neodôvodnil, nevyplýva z neho čo a prečo povaţuje z hľadiska predmetu konania
za právnu otázku zásadného právneho významu.
Dovolací súd povaţuje za potrebné uviesť, ţe o rozhodnutie odvolacieho súdu
po právnej stránke zásadného významu ide nielen vtedy, ak odvolací súd posudzoval právnu
otázku, ktorá má po právnej stránke zásadný význam z hľadiska rozhodovacej činnosti súdov
vôbec (majúci všeobecný dopad na prípady obdobnej povahy), ale predovšetkým a zároveň
vtedy, ak mala posudzovaná otázka zásadný význam pre rozhodnutie v konkrétne
prejednávanej veci. Potom platí, ţe zásadný právny význam nemá posúdenie takej právnej
otázky, ktorá pre rozhodnutie vo veci nebola určujúca. Zásadný význam právnej otázky,
v ktorej odvolací súd pripustil dovolanie preto nemôţe existovať mimo právny rámec,
podstatný pre rozhodnutie súdu v konkrétnej veci.
V zmysle § 242 ods. 1 O.s.p. je dovolací súd povinný prihliadnuť na tzv. inú vadu
konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (dôsledkom takej vady je aj
nepreskúmateľnosť rozhodnutia) aj vtedy, ak táto vada nebola uplatnená v dovolaní ako
dovolací dôvod. So zreteľom na uvedené dovolací súd po konštatovaní, ţe konanie je v danej
veci zaťaţené touto vadou, zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil
na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.). Vzhľadom na výskyt tejto procesnej vady konania nemal
dovolací súd moţnosť pristúpiť k posúdeniu, či napadnuté rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). V novom rozhodnutí
rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. novembra 2011
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová