Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
47d/381660.ab0dca.pdf
PDF · 168.02 KB
No categories available
8Sžf/52/2010
Najvyšší súd 8Sžf/52/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: T., a.s., B. X., M., IČO: X.,
zast. JUDr. M. O., advokátom so sídlom M. X., Ž., proti žalovanému: Daňový úrad Martin,
Jesenského 23, Martin, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
666/231/52885/09/Sop zo dňa 30. júna 2009, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského
súdu v Žiline č. k. 21S/58/2009 – 69 zo dňa 12. októbra 2010 v spojení s opravným
uznesením č. k. 21S/58/2009 – 84 zo dňa 22. novembra 2010, jednohlasne, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k.
21S/58/2009 – 69 zo dňa 12. októbra 2010 v spojení s opravným uznesením č. k. 21S/58/2009
– 84 zo dňa 22. novembra 2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd napadnutým rozsudkom zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. a/ zák.
č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej v texte
uznesenia iba „O. s. p.“) rozhodnutie žalovaného č. 666/231/52885/09/Sop zo dňa 30.6.2009,
ktorým nevyhovel reklamácii žalobcu proti postupu správcu dane vyplývajúceho z oznámenia
o kompenzácii nadmerného odpočtu vo výške 20 320,02 € uplatneného za zdaňovacie
obdobie marec 2009, ktorý mal byť použitý na kompenzáciu nedoplatku na dani z príjmov
zo závislej činnosti za rok 2008 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
Krajský súd poukazujúc na jednotlivé ustanovenia zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní
a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších
predpisov (ďalej v texte uznesenia len „zák. o správe daní“), zák. č. 595/2003 Z. z. o dani
z príjmov v znení neskorších predpisov a zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej v texte
uznesenia len „zák. o konkurze“) dospel k záveru, že pohľadávka nadobudla splatnosť pred
povolením reštrukturalizácie, t. j. pred 8.4.2009, a teda mala byť správcom dane prihlásená
do reštrukturalizačného konania a ďalej sa na ňu viažu účinky § 114 písm. f/ zák. o konkurze.
Z uvedeného vyplýva, že pohľadávku, ktorá sa uplatňuje v reštrukturalizácii prihláškou,
nemožno voči dlžníkovi započítať a postup žalovaného bol v rozpore s účelom a režimom
reštrukturalizačného konania, ktoré má viesť k ekonomickému ozdraveniu obchodnej
spoločnosti formou pomerného uspokojenia prihlásených „starých“ pohľadávok.
Krajský súd sa tiež stotožnil so žalobnou námietkou, že v oznámení o kompenzácii
ako aj v napadnutom rozhodnutí chýba riadna identifikácia kompenzovanej pohľadávky (daň
z pridanej hodnoty, ďalej v texte uznesenia len „DPH“), avšak konštatoval, že táto vada
nemohla mať vplyv na zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia, keďže predmetný inštitút
(nadmerný odpočet dane) sa vyskytuje len vo vzťahu s DPH.
Pokiaľ žalobca namietal, že správne rozhodnutie malo obsahovať aj uvedenie
právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo, krajský súd považoval túto námietku
za nedôvodnú, keďže žalobcovi bolo zrejmé, ktorú právnu normu správny orgán aplikoval.
O trovách konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 O. s. p. tak, že
úspešnému žalobcovi priznal ich náhradu vo výške 314,14 €.
Proti predmetnému rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote dňa 12.11.2010
odvolanie dôvodiac nesprávnym právnym posúdením veci.
Uviedol, že súhlasí so záverom súdu, že predmetná daňová pohľadávka na dani
zo závislej činnosti za rok 2008 sa stala splatnou dňa 31.3.2009. Taktiež sa vzhľadom
k obsahu ustanovenia § 199 ods. 9 zák. o konkurze stotožnil so záverom súdu, že
reštrukturalizačné konanie sa v predmetnom prípade začalo dňa 7.3.2009 a reštrukturalizácia
bola povolená dňa 8.4.2009, zastáva však názor, že predmetnú pohľadávku si správca dane
nemohol uplatniť prihláškou, a preto sa na ňu nevzťahovali ani účinky § 114 písm. f/ zák.
o konkurze. Poukazoval pritom, okrem iného, na ustanovenie § 120 ods. 2 zák. o konkurze,
podľa ktorého, pohľadávky, ktoré vznikli voči dlžníkovi počas reštrukturalizačného konania,
odmena správcu a nepeňažné pohľadávky sa v reštrukturalizácii neuplatňujú prihláškou (ďalej
len „prednostné pohľadávky“). Na prednostné pohľadávky nepôsobia účinky začatia
reštrukturalizačného konania, ani sa nezahŕňajú do reštrukturalizačného plánu, ibaže s tým ich
veritelia súhlasia.
Žalovaný tiež poukazoval na to, že právna úprava zák. o správe daní (§ 95), podľa
ktorej správca dane prihlási každú pohľadávku, ktorá vznikla pred povolením
reštrukturalizácie, je v rozpore s právnou úpravou ustanovenia § 120 ods. 2 zák. o konkurze.
Vzhľadom k uvedenému, aplikuje sa úprava obsiahnutá v ustanovení § 120 ods. 2 zák.
o konkurze, nakoľko tento zákon je vo vzťahu k reštrukturalizácii zákonom špeciálnym.
Správca dane prihlasuje prihláškou tie daňové pohľadávky, ktoré vznikli do dňa vydania
rozhodnutia o začatí reštrukturalizačného konania (v konkrétnom prípade do 6.3.2009)
a takýto výklad podporuje aj doterajšia prax daňových úradov.
Žalovaný mal za to, že predmetnú pohľadávku, ktorá vznikla 31.3.2009, si správca
dane nemohol uplatniť prihláškou, a preto sa na ňu nevzťahovali účinky § 114 písm. f/ zák.
o konkurze. Táto skutočnosť rovnako nemohla byť prekážkou pre správcu dane pri započítaní
predmetnej daňovej pohľadávky, ktorá vznikla na dani zo závislej činnosti za rok 2008
s nadmerným odpočtom, ktorý vznikol na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
marec 2009.
Žalobca sa k podanému odvolaniu vyjadril písomným podaním zo dňa 30.11.2010 tak,
že navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdiť a zaviazať
žalovaného k náhrade trov odvolacieho konania vo výške 127,84 €.
Uviedol, že súd prvého stupňa vyčerpávajúcim spôsobom vysvetlil dôvody svojho
rozhodnutia a jeho skutkové a právne závery vyplývajúce z vykonaného dokazovania
sú správne. Odvolanie žalovaného považoval za neurčité, chaotické a pozostávajúce
zo špekulatívnych tvrdení a teoretického výkladu zákona, ktorý je v rozpore s jeho znením.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) preskúmal
napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že rozsudok
súdu prvého stupňa je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Rozhodol uznesením (§ 223 v spojení s v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej O. s. p.)
bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 a § 214 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1
vety prvej O. s. p.).
Podľa § 244 ods. 1 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Podľa § 244 ods. 3 O. s. p. rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia
vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo
zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť
práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb
priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.
Z obsahu priložených spisov odvolací súd zistil, že predmetom konania v danej veci
bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Daňového úradu Martin č. 666/231/52885/09/Sop
zo dňa 30.6.2009, ktorým nevyhovel reklamácii žalobcu proti postupu správcu dane
vyplývajúceho z Oznámenia o kompenzácii nadmerného odpočtu č. 666/231/42542/09/Sop
zo dňa 12.6.2009, v ktorom správca dane oznámil žalobcovi, že časť nadmerného odpočtu
vo výške 20 320,02 €, ktorý si uplatnil opravným daňovým priznaním vzor 2009 dňa
27.4.2009 vo výške 21 789,01 € za zdaňovacie obdobie marec 2009, bude použitá
na kompenzáciu daňového nedoplatku na dani z príjmov zo závislej činnosti, ktorý nebol
zaplatený v lehote splatnosti. Táto kompenzácia mala byť vykonaná dňa 24.6.2009.
Predmetom právneho posúdenia v prejednávanej veci bolo ustáliť, či správca dane mohol
takéto započítanie vykonať alebo bol povinný predmetnú daňovú pohľadávku uplatniť prihláškou v reštrukturalizačnom konaní.
Vychádzajúc zo znenia relevantných zákonných ustanovení, z ktorých vyplýva, že
správca dane nemá povinnosť prihlásiť tú daňovú pohľadávku, ktorá sa stala splatnou po povolení reštrukturalizácie, dospel krajský súd k záveru, že v danom prípade pohľadávku, ktorá nadobudla splatnosť pred povolením reštrukturalizácie (t. j. pred 8.4.2009), mal správca dane prihlásiť do reštrukturalizačného konania a viažu sa na ňu účinky § 114 ods. 1 písm. f/ zák. o konkurze, preto ju nebolo možné započítať, ako to urobil žalovaný.
Tento záver považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky za predčasný.
Podľa § 250ja ods. 7 O. s. p. ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje ako
odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže
v odôvodnení poukázať už len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení
uvedie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že obdobná vec už bola predmetom konania
pred tunajším súdom pod sp. zn. 5Sžf/52/2010, pričom obdobnosť veci vyplýva z totožnosti
posudzovanej právnej otázky, a preto použijúc ustanovenie § 250ja ods. 7 O. s. p., na toto
rozhodnutie v ďalšom obsahu poukazuje a uvádza z jeho odôvodnenia:
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia citoval všetky zákonné ustanovenia,
ktoré sú pre rozhodnutie relevantné, preto v tomto smere odkazuje odvolací súd na
odôvodnenie napadnutého rozsudku.
To, ktoré pohľadávky sa v reštrukturalizácii neuplatňujú prihláškou a zároveň na ne
nepôsobia účinky začatia reštrukturalizačného konania, medzi ktoré patrí aj nemožnosť
započítania pohľadávky voči dlžníkovi, upravuje zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze
a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov. Ide o tzv. prednostné pohľadávky, ktoré
sa v reštrukturalizácii neuplatňujú prihláškou, a ktoré môže vymedziť len zákon upravujúci
reštrukturalizáciu ako zákon špeciálny. Medzi takéto pohľadávky patria podľa § 120 ods. 2
tohto zákona okrem iného pohľadávky, ktoré vznikli voči dlžníkovi počas
reštrukturalizačného konania.
V zmysle § 113 ods. 1 a 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o začatí reštrukturalizačného konania
rozhodne súd po zistení, že návrh na povolenie reštrukturalizácie spĺňa zákonom predpísané
náležitosti a reštrukturalizačné konanie začína zverejnením rozhodnutia v Obchodnom
vestníku. Do 30 dní od začatia reštrukturalizačného konania súd rozhodne o tom,
či reštrukturalizáciu povolí alebo reštrukturalizačné konanie zastaví. Zákonná terminológia
je v tomto smere celkom jednoznačná a dôsledne rozlišuje medzi začatím reštrukturalizačného
konania a povolením reštrukturalizácie, pričom existenciu prednostných pohľadávok, ktoré sa
v reštrukturalizácii neuplatňujú prihláškou, podmieňuje ich vznikom po začatí
reštrukturalizačného konania. Na tento záver nemá vplyv ustanovenie § 95 ods. 5 zákona
č. 511/1992 Zb., v zmysle ktorého daňová pohľadávka, ktorá bola splatná v deň povolenia
reštrukturalizácie alebo po povolení reštrukturalizácie sa považuje za daňovú pohľadávku
vzniknutú po povolení reštrukturalizácie.
Nie je sporné, že v prejednávanej veci začalo reštrukturalizačné konanie dňa 6.3.2009,
preto pokiaľ pohľadávka správcu dane vznikla po tomto termíne, nemusela byť uplatnená
prihláškou a neplatil by pre ňu ani zákaz jej započítania s pohľadávkou žalobcu. Z hľadiska
zákona o konkurze a reštrukturalizácii však v tejto súvislosti nie je relevantné, kedy sa
pohľadávka stala splatnou, ale kedy vznikla. V konaní bola zatiaľ riešená iba otázka
splatnosti predmetnej pohľadávky, pričom nebolo sporné, že sa stala splatnou 31.3.2009.
Avšak vzhľadom k tomu, že súd prvého stupňa vychádzal z iného právneho posúdenia,
nezaoberal sa už námietkou žalobkyne, uplatnenou v žalobe, že odporuje zákonu tvrdenie
žalovaného, že o daňovej povinnosti z titulu dane z príjmov za rok 2008 možno hovoriť až odo
dňa 31.3.2009, pretože daňová povinnosť vzniká daňovému subjektu už uplynutím
kalendárneho roka (t. j. 31.12.2008 o 24:00 hod.). Krajský súd sa preto bude musieť
vysporiadať s touto námietkou a v závislosti od ustálenia vzniku predmetnej pohľadávky
prijať záver, či sa jedná o pohľadávku prednostnú so všetkými dôsledkami s tým spojenými
alebo nie.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol tak, že napadnutý
rozsudok krajského súdu podľa 250ja ods. 3 veta druhá a § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd aj o náhrade trov odvolacieho
konania (§ 224 ods. 3 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení účinnom od 1.5.2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 8. decembra 2011
JUDr. Eva Babiaková, CSc., v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Dagmar Bartalská