Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
675/381358.83d815.pdf
PDF · 233.88 KB
No categories available
1Sžr/22/2011
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1Sžr/22/2011
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu
senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny
Berthotyovej PhD., v právnej veci navrhovateľa: Ing. P., nar. X., bytom D., proti odporcovi:
Obvodný pozemkový úrad v Senici, so sídlom Hollého č. 750, Senica, za účasti: 1/
Slovenského pozemkového fondu, Búdková 36, Bratislava a 2/ Mesta Senica, Štefánikova č.
1408/56, Senica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správneho orgánu v reštitučnom
konaní, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Trnave zo dňa 04.
novembra 2010 č. k. 12Sp/9/2010-47, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave
zo dňa 04. novembra 2010 č. k. 12Sp/9/2010-47 p o t v r d z u j e .
Navrhovateľovi a zúčastneným osobám 1/ Slovenskému pozemkovému fondu,
Bratislava a 2/ Mestu Senica právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Konanie na správnom orgáne
Rozhodnutím č. 151/2009-s. 19/2002/KRA z 31.07.2009 odporca ako prvostupňový
správny orgán podľa § 5 zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní
2
pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových
spoločenstvách v platnom znení, ďalej podľa § 9 ods. 4 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave
vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v plat. znení a podľa
§ 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) nepriznal navrhovateľovi
vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v k. ú. S. (predtým S.), zapísaným na
PKV č. X. ako
2
1. parc. č. X., roľa o výmere 6.216 ma
2
2. parc. č. X., roľa o výmere 156 m.
Odporca svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že navrhovateľ si na býv. Pozemkovom
úrade uplatnil nárok na vydanie nehnuteľností nachádzajúcich sa v k.ú. S. a S. (teraz S.). Po
posúdení uvedenej žiadosti a po vydaní čiastkových rozhodnutí dospel odporca k záveru, že
odporca na jednej strane ako oprávnená osoba spĺňa podmienky uvedené v § 4 ods. 1 a § 6
ods. 1 písm. b) zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému
poľnohospodárskemu majetku (ďalej v texte rozsudku iba len „zák. č. 229/1991 Zb.“), ale
časti pozemkov z parc. č. X. a X. nie je možné vydať pre zákonné prekážky uvedené v § 11
ods. 1 písm. a) a d) zák. č. 229/1991 Zb., pretože po procese, v ktorom sa zostavil a schválil
register obnovenej evidencie pozemkov (ROEP) v zmysle zákona č. 180/1995 Z.z. o
niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom (v rozsudku tiež „ROEP“),
sa táto výmera neskôr dostala do vlastníctva mesta Senica a potom zmena charakteru
pozemku na stavebné pozemky vo vlastníctve fyzických osôb a cesta (ako stavba brániaca
poľnohospodárskemu využitiu pozemku) bráni ich vydaniu.
Podľa § 11 ods. 1 písm. a), d) zák. č. 229/1991 Zb. pozemky alebo ich časti nemožno
vydať v prípade, že
a) pozemok je vo vlastníctve fyzickej osoby alebo k pozemku bolo zriadené právo
osobného užívania, s výnimkou prípadov uvedených v § 8,
d) pozemok bol po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu alebo inej právnickej
osoby zastavaný; pozemok možno vydať, ak stavba nebráni poľnohospodárskemu alebo
lesnému využitiu pozemku.
3
Odporca v svojom odôvodnení predovšetkým poukázal na to, že parc. č. X. mala
2
pôvodne, a to v čase prechodu na štát výmeru 56.317 ma parc. č. X. mala v tomto období
2
výmeru 1.032 m, pričom obe boli vedené v PKV č. X. pre k. ú. S..
Odporca ďalej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že dotknuté pozemky
pôvodne patrili
Z. (neskôr vydatej C.) v podiele ¼,
G. (neskôr vydatej S.) v podiele ¼,
R. (neskôr vydatej M.) v podiele ¼ a
navrhovateľovi v podiele ¼
z titulu dedičstva po ich otcovi M., ktorý zomrel pred prechodom pozemkov na štát.
Listinami, na základe ktorých prišlo k prechodu týchto konkrétnych nehnuteľností na štát, boli
rozhodnutie Ministerstva zemědělstva zo dňa 10.12.1948 č. j. 106-44/48/IX/R-12
a rozhodnutie ONV v Senici č. j. 1144/55, obe vydané podľa zákona č. 142/1947 Zb. Uvedené
parcely vznikli na základe geometrického plánu vypracovaného pôvodne v roku 1947, tento
bol však premietnutý do pozemkových kníh (PK) až na základe uznesenia Ľudového súdu
v Senici z 28.10.1959 pod č. d. 644/59, pričom uvedený stav nebol vnesený do parcelného
protokolu (PP) a tým ani do evidencie nehnuteľností (EN - teraz KN).
Následne bolo rozhodnutím býv. Pozemkového úradu Senica zo dňa 12.07.1993
schválená dohoda o vydaní nehnuteľností (tzn. došlo k prechodu vlastníctva pozemkov
na štát) uzavretá s povinnou osobou Štátne majetky Senica, š.p. Podkladom pre vydanie
uvedeného rozhodnutia bola identifikácia parciel vypracovaná Správou katastra Senica
v marci 1992 (podľa odporcu pred účinnosťou zákona 229/1991 Zb.).
Na základe tejto dohody sa uvedenej povinnej osobe vydali nasledujúce pozemky
o výmere:
2
1. pri parc. č. X., roľa o výmere 49.309 m,
2
2. pri parc. č. X., roľa o výmere 876 ma
2
3. pri parc. č. X., roľa o výmere 82.363 m,
2
čo podľa odporcu predstavuje celkovú výmeru vydaných pozemkov 132.548 ma v prospech
navrhovateľa ako oprávnenej osoby bolo nutné v tomto reštitučnom konaní ešte usporiadať
2
časť pozemkov z uvedených parciel o výmere 7.164 m.
4
Ďalej odporca uviedol, že reštitučné požiadavky navrhovateľa a dôsledky hore
uskutočneného prevodu pozemkov na štát podľa odporcu vyústili v zdvojenie vlastníctva,
a preto z jeho strany bolo vyvinuté úsilie tieto problémy vyriešiť; avšak ani snaha
o vypracovanie novej identifikácie hore uvedených parciel toto nevyriešila.
Preto bol až v roku 2003 (autorizačne overený dňa 31.07.2003) vypracovaný
geometrický plán, ktorým bola presne odčlenená časť z pôvodných parc. č. X., X. a X. pre k.
ú. S. za účelom možného vydania navrhovateľovi ako oprávnenej osobe.
Čo sa týka parc. č. X., časť pozemku, ktorú nebolo možné vydať, bola riešená
rozhodnutím zo dňa 31.10.2005 vydaným pod č. j.: 148/2005-s. 19/2002/KRA (právoplatné
dňa 09.12.2005).
Ďalej odporca zdôraznil, že správnemu orgánu na základe uvedených skutočností
zostávalo v reštitučnom konaní vyriešiť zvyšok výmery parc. č. X. a X., o ktorej nebolo
2
doposiaľ právoplatne rozhodnuté - to predstavovalo spolu 7.164 m. Z tejto výmery nebolo
podľa odporcu možné priznať pre oprávnenú osobu vlastnícke právo na tom základe, že
2
1. časť o výmere 6.216 mje usporiadaná ako VZ 132/87 pod sídliskom S.,
2
2. časť je usporiadaná na LV č. X., č. X. o výmere 3.454 m,
3. časť je zastavaná rodinným domom a dvorom fyzickej osoby,
2
4. časť je usporiadaná v PKV č. X. pre k. ú. S. ako parc. č. X. o výmere 2.159 m,
pričom stav podľa technicko-hospodárskeho merania je odlišný.
Za tohto stavu Krajský súd v Trnave rozsudkom z 31.03.2009 vydaným
pod sp. zn. 38Sp/38/2008 tak, že napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil správnemu orgánu
na ďalšie konanie. Za jediný relevantný dôvod považoval krajský súd spochybnenie toho,
2
že náhrada za parc. č. X. o výmere prevyšujúcej 6.216 mnie je priznaná dôvodne
(aj keď je táto námietka v neprospech navrhovateľa), nakoľko bol vypracovaný ROEP
a v rámci jeho riešenia bola táto výmera doriešená v prospech reštituentov.
Na základe uvedeného právneho záveru konajúceho súdu odporca po zaobstaraní
dokladov využitých v procese ROEP zistil, že
5
„hoci reštitučnými rozhodnutiami bola v prospech oprávnenej osoby
z PK parc. č. X. usporiadaná menšia výmera o 7.008 m oproti stavu, ktorý prešiel
na štát, ale aj napriek tomu mala oprávnená osoba na LV č. X. usporiadanú, pred
2
realizáciou IBV, celú výmeru predmetnej parcely okrem výmery 6.216 m, ktorá
prešla na býv. ONV v S. HZ z roku 1980. Táto je v súčasnosti z časti pod cestou,
alebo vo vlastníctve fyzických osôb. Po spracovaní ROEP-u sa táto výmera dostala
do vlastníctva Mesta S.. Z dôvodu, že sa teraz na tejto časti pozemku nachádzajú
stavebné pozemky vo vlastníctve fyzických osôb a cesta (brániaca
poľnohospodárskemu využitiu pozemku) ide o prekážku vydania pozemku ako je
uvedená v §11 ods. 1 písm. a, d zákona.
Nepriznaním vlastníckeho práva k častiam pozemkov ako sú uvedené
vo výroku, nie je dotknuté právo oprávnenej osoby na náhradu v zmysle § 11 ods. 2,
kedy sa oprávnenej osobe v prípadoch ako sú uvedené v § 11 ods. 1 prevedú
bezplatne iné pozemky vo vlastníctve štátu v primeranej výmere a kvalite, ako boli
jej pôvodné pozemky... “.
Na základe uvedených názorov a záverov odporca rozhodol tak, ako je uvedené
vo výrokovej časti jeho rozhodnutia.
II.
Konanie na prvostupňovom súde
Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ na Krajský súd v Trnave opravný
prostriedok.
Krajský súd ako súd prvého stupňa preskúmavané rozhodnutie potvrdil, nakoľko
je v súlade so zákonom.
V úvode zrekapituloval, že pôvodne Krajský súd v Trnave rozsudkom
č. k. 38Sp/38/2008-39 z 31.03.2009 zrušil predchádzajúce rozhodnutie odporcu
zo dňa 26.03.2008 a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie. Z odôvodnenia
citovaného rozsudku vyplýva, že v tom čase krajský súd nepovažoval v tomto súdnom
prieskume za relevantnú odvolaciu námietku navrhovateľa, že pokiaľ na základe identifikácie
6
2
parciel z roku 1992, kde boli uvádzané, že časť parc. č. X. o výmere 7.008 m
2
a parc. č. X. o výmere 156 mje asi v súkromnom užívaní a túto nie je možné vydať,
Pozemkový úrad v S. nezahrnul jej vydanie do obsahu rozhodnutia č. 165/93-85 F
zo dňa 12.7.1993, potom malo dôjsť tým konaním správneho orgánu k nezákonnosti, ktorá má
vplyv na zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia. Takisto nie je relevantná námietka
navrhovateľa, že v roku 1993 neexistovala prekážka pre vydanie časti parcely X.
2 2 2 2
vo výmere 156 ma časti parc. č. X. o výmere 790 m(7.007 m– 6.216 m) vzhľadom na
2
skutočnosť, že len časť pozemku parc. č. X. o výmere 6.216 mbola zabraná pre výstavbu
2
Sídliska S.. Rovnako ani námietka, že časť pozemku parc. č. X. v výmere 6.216 maž do
roku 2005 nebola zastavaná.
Takisto krajský súd poukázal v tomto rozhodnutí na irelevantnosť námietky
navrhovateľa pre dané konanie, že napadnutým rozhodnutím o vlastníctve sú reštituenti
finančne znevýhodnení, pretože prieťahmi v konaní zo strany pozemkového úradu im bolo
znemožnené stať sa partnermi Slovenskej správy ciest pri výkupe pozemkov pre výstavbu
cesty S. – Č.
Na základe uvedených skorších záverov krajského súdu sa tento v konaní zameral
iba na naplnenie právneho názoru krajského súdu. Z administratívneho spisu krajský súd
zistil, že odporca sa v ďalšom reštitučnom konaní zameral na zaobstaranie si množstva
ďalších listinných dôkazov, ako sú napríklad: Rozhodnutie bývalého Okresného úradu v S. –
odboru PPLH zo dňa 29.12.2003, ktorým bol schválený register obnovenej evidencie
pozemkov v zastavanom území obce, katastrálne územie S., obec S., okres S., kraj Trnava,
súčasťou ROEP-u sú zoznam vlastníkov a súpis parciel, a iné.
Z týchto doložených listín krajskému súdu vyplynulo, že sporná časť pozemkov
sa po spracovaní ROEP-u dostala do vlastníctva Mesta S.. Z dôvodu, že sa teraz na tejto časti
pozemku nachádzajú stavebné pozemky vo vlastníctve fyzických osôb a cesta (stavba
brániaca poľnohospodárskemu využitiu pozemku), ide aj podľa krajského súdu o prekážku
vydania pozemku ako je uvedená v § 11 ods. 1 písm. a), d) zák. č. 229/1991 Zb. Po takto
zistenom skutkovom stave veci krajský súd dospel k záveru, že rozhodnutie odporcu
je v súlade so zákonom, a preto napadnuté rozhodnutie podľa § 250q ods. 2 O.s.p. potvrdil.
7
III.
Odvolanie navrhovateľa, stanoviská
A)
Vo včas podanom odvolaní z 05.12.2010 (č. l. 53) proti rozsudku prvostupňového
súdu navrhovateľ uviedol nasledujúce dôvody.
Predovšetkým navrhovateľ poukázal na to, že k pozemku – časť parcely č. X. – roľa,
2
PKV č. X. k. ú. S., výmera 6.216 m, mu ako oprávnenej osobe vzniklo na základe zák. č.
229/91 Zb. reštitučné právo a na tomto pozemku sa nenachádzala žiadna stavba a bol
plnohodnotne poľnohospodársky využívaný. Avšak odporca svojvoľne zadržiaval vydanie
môjho nároku až do doby, keď táto výmera sa dostala na základe nečinnosti správneho orgánu
do vlastníctva tretích osôb. Týmto okamžikom sa riešenie vydania pozemku, prípadne náhrad
a škôd dostalo podľa navrhovateľa mimo pôsobnosť zák. č. 229/1991 Zb. a právomoc
pozemkového úradu. Nakoľko ustanovenia zák. č. 229/1991 Zb. neriešia možnosť vymáhať
vzniknutú škodu jeho porušením a predmet tohto sporu nie je možné vydať, upozornil
navrhovateľ na svoj zámer domáhať sa náhrady škody postupom podľa zák. č. 514/2003 Z.z.
Ďalej navrhovateľ poukázal na to, že kľúčová otázka k riešeniu tejto veci spočíva
v tom, či predmetný pozemok bolo možné reštituentom vydať, alebo či uvedený pozemok bol
ku dňu účinnosti zák. č. 229/1991 Zb. zastavaný, a preto ho nebolo možné vydať.
Navrhovateľ v svojom odvolaní tvrdí, že do roku 1991 bol nepretržite obrábaný, ďalej od
roku 1996 bol obrábaný š. p. Štátne majetky S. a od roku 1997 do roku 2003 firmou A. a.s.,
2
čo je podľa navrhovateľa v rozpore s tvrdením odporcu, že pozemok o výmere 6.216 mbol
už v roku 1991 zastavaný sídliskom S., a preto ho nemožno podľa § 11ods. 1 písm. d) zák.
229/1991 Zb. vydať reštituentom.
Preto nevydaním pozemku v roku 1991 a svojou ďalšou nečinnosťou správne orgány
podľa navrhovateľa postupne docielili stav, kedy reštituent prišiel o pozemok, s ktorým
správny orgán mohol ďalej manipulovať a prideliť späť povinnej osobe.
Ďalej navrhovateľ v chronologicky zoradenom sledu argumentov poukázal na to, že
8
1. Okresný úrad v S., odbor pozemkový, poľnohosp. a lesného hospodárstva svojim
rozhodnutím zo dňa 10.10.2003 sa pokúsil fyzicky navrhovateľovi odobrať časť
už právoplatne vrátených pozemkov s právom náhrady podľa zák. 229/1991 Zb.
2. Ďalšie rozhodnutie odporcu zo dňa 26.03.2008 zopakovalo dôkazy, ktoré boli použité
v predchádzajúcich rozhodnutiach zo dňa 10.10.2003, napriek tomu, že už boli podľa
navrhovateľa rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 22.júna 2004 zrušené.
3. Ďalšie, tzn. v tomto konaní napadnuté rozhodnutie odporcu zo dňa 31.07.2009
opätovne zopakovalo dôkazy krajským súdom zrušené. Navyše, podľa navrhovateľa
zníženie výmery parc. č. X. oproti predchádzajúcemu rozhodnutiu nebolo graficky ani
2
verbálne zdôvodnené. V prípade parc. č. X. – 156 msa jedná stále
o nezrozumiteľnosť dôkazového materiálu, pretože ani odporca podľa navrhovateľa
nevie určiť, v ktorej časti pôvodnej parcely sa táto výmera nachádza.
Navyše navrhovateľ poukázal na odôvodnenie, kde krajský súd konštatuje : „ani jeden
z týchto podkladov však nepreukázal skutočnosť, že na výstavbu sídliska S. bola geometrickým
plánom odčlenená väčšia časť pozemku, aká bola neskôr v skutočnosti zastavaná“, čo podľa
navrhovateľa nie je pravdou. Naopak, listine dôkazy, ktoré sú súčasťou súdneho spisu
jednoznačne dokazujú, že pre výstavbu sídliska S. bola vyčlenená väčšia časť pozemku, aká
bola neskôr zastavaná.
Ako dôkaz navrhol navrhovateľ geometrický plán zamerania sídliska S. č. 2/79
vyhotovený n. p. Geodézia MO 2640 S. z X/79. Tento jednoznačne identifikuje polohu
2
predmetnej výmery 6.216 mnad komunikáciou Myjava - S. a tiež potvrdzuje, že bola
2
súčasťou veľkej parc. č. X. ha 9.542 m. Za obdobný dôkaz ďalej navrhovateľ označil aj
geometrický plán na odčlenenie nezastavanej parc. č. X. vyhotovený 20.06.2003. V prípade
2 2 2
5.099 msa jednalo o zostatok z výmery 6.216 mpo odpočte 1.117 mzastavaných novou
komunikáciou.
Podľa navrhovateľa preto na základe uvedených dôkazov vyplýva, že pozemok
2
o výmere 6.216 m, odčlenený pre výstavbu sídliska S., nebol do prechodu vlastníctva
na tretie osoby zastavaný sídliskom, ale naopak bol v zmysle poľnohospodárskych zákonov
pravidelne obrábaný, a preto mohol byť podľa navrhovateľa mu vydaný.
9
B)
Z vyjadrenia odporcu zo dňa 13.1.2011 (č. l. 58) vyplýva, že navrhovateľ neuviedol
žiadne nové skutočnosti oproti návrhu na preskúmanie rozhodnutia, a k tomuto návrhu
sa odporca vyjadril prípisom zo dňa 19.02.2010. Ďalej odporca opísal doterajší priebeh
správneho konania za účelom ozrejmenia veci a vzhľadom na to, že podľa názoru odporcu,
s ktorým sa stotožnil aj krajský súd v odvolaním napadnutom rozsudku, boli vyčerpané všetky
dôkazné prostriedky.
2
Na námietku navrhovateľa, že pozemok parc. č. X. s výmerou 6.216 mbol
identifikovateľný do roku 2003 ako pozemok, ktorý sa dá vydať, odporca uviedol, že v tejto
veci bolo vypracovaných viacero identifikácii parciel, ako aj geometrický plán za týmto
účelom, aby odpovedali na otázku, či je túto časť pozemku podľa zák. č. 229/1991 Zb. možné
vydať alebo nie.
Takisto k námietke navrhovateľa, že odporca prípadnú duplicitu plnenia podľa
zák. č. 229/1991 Zb. a podľa zák. č. 180/1995 Z.z. neskúmal aj pri pozemku parc. č. X.
2
o výmere 156 m, navrhovateľ poukázal na právny názor vyslovený Krajským súdom
v Trnave, ktorým odporcu k takejto povinnosti nezaviazal a navyše navrhovateľ
na preskúmavacom pojednávaní neuviedol, že by náhrada aj pri tejto výmere v stanovenej
výmere bola nedôvodná.
IV.
Právne názory odvolacieho súdu
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10
ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
podľa § 212 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku
len „O.s.p.“). Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote
(§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201
v spoj. s ust. § 250s ods. 2 O.s.p. odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania (§ 250ja
ods. 2 v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, pretože
napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny, a preto ho po preskúmaní dôležitosti
odvolacích dôvodov postupom uvedeným v § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
10
Predovšetkým Najvyšší súd zdôrazňuje, že po vyhodnotení závažnosti odvolacích
dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho
a pripojeného administratívneho spisu Najvyšší súd s prihliadnutím na ust. § 219 ods. 2
v spoj. s § 250l ods. 2 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických
argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých
právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré
vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto
sa s ním stotožňuje v prevažujúcom rozsahu a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov
známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, Najvyšší súd
sa v svojom odôvodnení následne obmedzí iba na rekapituláciu niektorých vybraných bodov
odôvodnenia napadnutého rozsudku a doplnenia svojich odlišných zistení a záverov zistených
v odvolacom konaní (§ 219 ods. 2 O.s.p. umožňuje odvolaciemu súdu doplniť odôvodnenie
prvostupňového súdu o ďalšie dôvody).
Ďalej sa Najvyšší súd celkom stotožňuje so skutkovými závermi krajského súdu
v tom rozsahu, ako si ich osvojil zo zistení uvedených konajúcim správnym orgánom. Na
druhej strane podstatou odvolania proti rozsudku krajského súdu ako aj podaného opravného
prostriedku, ktorým sa navrhovateľ domáha preskúmania rozhodnutia odporcu, je právna
otázka, či pre aplikáciu ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a), d) zák. č. 229/1991 Zb. je nutné
aj zisťovať, či uvedený pozemok bol ku dňu účinnosti zák. č. 229/1991 Zb. zastavaný, a práve
z toho dôvodu ho nebolo možné vydať. Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné
medze skutkového zistenia.
Podľa § 11 ods. 1 písm. a), d) zák. č. 229/1991 Zb. pozemky alebo ich časti nemožno
vydať v prípade, že
a) pozemok je vo vlastníctve fyzickej osoby alebo k pozemku bolo zriadené právo
osobného užívania, s výnimkou prípadov uvedených v § 8,
d) pozemok bol po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu alebo inej právnickej
osoby zastavaný; pozemok možno vydať, ak stavba nebráni poľnohospodárskemu alebo
lesnému využitiu pozemku.
11
Je celkom jednoznačné, že základný zámer zákonodarcu pri prijímaní zák. č. 229/1991
Zb. je vyjadrený v jeho preambule nasledovnou myšlienkou:
„v snahe
zmierniť následky niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči
vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948
až 1989,
dosiahnuť zlepšenie starostlivosti o poľnohospodársku a lesnú pôdu
obnovením pôvodných vlastníckych vzťahov k pôde a
upraviť vlastnícke vzťahy k pôde v súlade so záujmami hospodárskeho
rozvoja vidieka aj v súlade s požiadavkami na tvorbu krajiny a životného
prostredia
uznieslo sa na tomto zákone“.
Avšak z citovaného ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a), d) zák. č. 229/1991 Zb.
jednoznačne vyplýva úmysel zákonodarcu nenaplniť hore uvedený zámer, nakoľko
umožnenie absolútneho uplatňovania citovaného zákona by mohlo mať ako následok zásah
do práv iných osôb, a to najmä pokojného užívania predmetu reštitučných nárokov. Preto
na základe zásady proporcionality (vyvažovania) zákonodarca v týchto situáciách vytvoril
zákonnú prekážku na prinavrátenie pôvodných nehnuteľností s tým, že právo oprávnených
osôb na prinavrátenie pôvodných pozemkov v zmysle § 14 až 16 zák. č. 229/1991 Zb.
modifikuje na (ako sekundárny) nárok na náhradu (v peňažnej ako aj v nepeňažnej forme),
ak takáto prekážka bude objektívne zistená konajúcim správnym orgánom.
Medzi zákonné prekážky, ktoré bránia prinavráteniu pôvodných nehnuteľností
oprávneným osobám patria v zmysle písm. a) a d) existujúce vo vlastníctvo fyzickej osoby,
právo osobného užívania k pozemku dotknutého žiadosťou, resp. jeho zastavanosť. Najvyšší
súd je však nútený konštatovať, že ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d) zák. č. 229/1991 Zb.
nie je možné vykladať v zmysle argumentácie navrhovateľa, tzn. že ak v čase vzniku
účinnosti zák. č. 229/1991 Zb. dotknutý pozemok – časť parcely č. X. – roľa, PKV č. X. k. ú.
2
S., výmera 6.216 m, mala byť do roku 1991 nepretržite obrábaná, ďalej od roku 1996 mala
byť obrábaná š. p. Štátne majetky S. a od roku 1997 do roku 2003 firmou A. a.s., tzn. že nebol
predmetnou stavbou zastavaný, tak u neho zákonná prekážka uvedená v § 11 ods. 1 písm. d)
nevznikla.
12
Ako už hore Najvyšší súd zdôraznil, takýto výklad § 11 ods. 1 zák. 229/1991 Zb.
nie je akceptovateľný, a preto správny orgán riadne rozhodol, ak vyslovil, že uvedený
2
pozemok o výmere 6.216 mnemožno podľa § 11 ods. 1 písm. d) zák. 229/1991 Zb. vydať
reštituentom.
Takisto námietku navrhovateľa, že odporca ako aj jeho predchodca, tzn. Okresný úrad
v S., odbor pozemkový, poľnohosp. a lesného hospodárstva svoje rozhodnutia zakladal na
dôkazoch, resp. ich zopakovaní za stavu, keď mali byť rozsudkom krajského súdu zrušené,
musí Najvyšší súd označiť za nedôvodnú. V správnom súdnictve všeobecne platí zásada,
že po vydaní zrušujúceho rozsudku sa správny orgán v ďalšom konaní riadi záväzným
právnym názorom súdu (§ 250j ods. 6 O.s.p.). Preto námietka, že doterajšie dôkazy boli
vydaním zrušujúceho rozsudku automaticky zrušené, je nedôvodná, ibaže by toto krajský súd
v svojom právnom názore vyslovil.
Preto, pokiaľ by navrhovateľ v uvedených rozsudkoch krajského súdu preukázal,
že krajský súd správnemu orgánu prikázal, aby neprihliadal na doteraz vykonané dôkazy,
mohli by vzniknúť pochybnosti o porušení § 250j ods. 6 O.s.p. Avšak Najvyšší súd
má z rozsudku Krajského súdu v Trnave z 31.03.2009 vydaným pod sp. zn. 38Sp/38/2008
preukázané, že pôvodné rozhodnutie správneho orgánu krajský súd zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie s názorom, že je spochybnený záver správneho orgánu, že náhrada
2
za parc. č. X. o výmere prevyšujúcej 6.216 mnie je priznaná dôvodne, nakoľko bol
vypracovaný ROEP a v rámci jeho riešenia bola táto výmera doriešená v prospech
reštituentov.
Na základe uvedeného je potom celkom logický a dôvodne očakávaný postup
odporcu, ktorý sa v ďalšom reštitučnom konaní zameral na zaobstaranie si množstva ďalších
listinných dôkazov, a na základe vykonaného dokazovania z nich riadnym spôsobom získal
poznatky, ktoré vyslovil v svojom rozhodnutí. Preto ani táto námietka navrhovateľa nie je
dôvodná.
S týmto záverom odvolacieho súdu súvisí aj ďalšia námietka navrhovateľa, že zníženie
výmery parc. č. X. oproti predchádzajúcemu rozhodnutiu nebolo graficky ani verbálne
13
zdôvodnené. Najvyšší súd poukazuje na tú časť odôvodnenia odporcu, kde sa výslovne
uvádza :
„Tunajší úrad za účelom doriešenia reštitúcie ako aj vzniknutého problému
so zdvojeným vlastníctvom, zadal vypracovanie geometrického plánu, na PK stav,
kde by bola presne odčlenená časť z pôvodných parc. č. X., X. a X. pre k. ú. S.
(teraz S.), ktorú je možné vydať, od časti , ktorá je zastavaná alebo vo vlastníctve
fyzických osôb, ........
Objednaný geometrický plán vypracovala firma G. s.r.o., S. dňa 17.7.2003
pod č. plánu 302/2001, autorizačne bol overený dňa 31.7.2003 a úradne ho overila
Správa katastra S. dňa 4.8.2003. Týmto GP bola odčlenená časť pôvodnej PK parc.
2
č. X., ktorú je možné vydať, vo výmere 43.852 m, pri PK parc.č. X. je to výmera
2 2
712 ma pri PK parc.č. X. výmera 67.950 m. Celková výmera vydávanej časti bola
2
112.514 m, táto sa mala zapísať do stavu C-KN ako novovytvorená parc. č. X.,
orná pôda, ....
Vyššie uvedená časť parciel, ktorá sa vydáva, bola vyriešená v rámci opravy
rozhodnutia býv. PÚ S. zo dňa 12.7.1993 č j. 165/93-85/F, .... Predmetom
rozhodnutia ......... bola časť dotknutých pozemkov, ktorá sa v zmysle § 11 ods. 1
písm. a), d) zákona oprávnenej osobe nevydávala. Bola to časť, ktorú nebolo možné
vydať z výmery riešenej v rozhodnutí s č. j. 165/93-85/F. Teda rozdiel výmery
pri jednotlivých parcelách medzi stavom podľa rozhodnutia a stavom podľa nového
22
GP. Pri parc. č. X. je to výmera 5.457 m, pri parc. č. X. je to výmera 164 ma pri
2
parc. č. X. výmera 14.413 m. ...
Časť pozemku s PK parc. č. X., ktorú nebolo možné vydať bola riešená
rozhodnutím zo dňa 31.10.2005 vydaným pod č. j. 148/2005-s. 19/2002/KRA, ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa 9.12.2005.“
Predovšetkým musí Najvyšší súd v súvislosti s hore citovanými závermi odôvodnenia
odporcu zdôrazniť, že napríklad prostredníctvom hore uvedeného rozhodnutia býv. PÚ S. zo
dňa 12.7.1993 č. j. 165/93-85/F správny orgán schválil dohodu o vydaní nehnuteľností
2
zapísaných pre k. ú. S. na LV č. X. a X. o výmere cca 808.000 m(v podielu 3/4) medzi
navrhovateľom a Štátnym majetkom S., š.p., tzn. že reštitučné nároky navrhovateľa správny
orgán uspokojoval.
14
Vo zvyšnej časti žiadosti nechal odporca obchodnou spoločnosťou G. s.r.o., S.
vypracovať geometrický plán č. 302/2001 zo dňa 17.07.2003 ako podklad rozhodnutia (§ 32
ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní /správny poriadok/). Najvyšší súd v svojej
judikatúre už raz vyslovil (viď rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžr 14/2011 zo dňa
04.12.2011), že geometrický plán je právne relevantným dokumentom (§ 67 zákona č.
162/1995 Z.z.), ktorý prostredníctvom lomových bodov (§ 3 ods. 6) geometricky a polohovo
určuje a zobrazuje (§ 3 ods. 3) hranice pozemku (tvar a rozmery) vymedzené vlastníckym
právom k nehnuteľnosti. Medzi záväzné a hodnoverné údaje geometrického plánu (§ 70 zák.
č. 162/1995 Z.z.) patria v zmysle § 3 ods. 4 údaje vymedzujúce tvar a rozmery nehnuteľnosti,
tzn. aj šírka pozemku. Preto Najvyšší súd nemá žiadne pochybnosti o tom, že by odporca na
základe uvedeného geometrického plánu nezistil hodnoverne a presne skutkový stav vo
vzťahu k výmere a umiestnení zvyšných nevydaných častí pozemkov.
Navyše odporca uviedol, že k odstráneniu sporných údajov u dotknutých pozemkov
parc. č. X. a X. došlo až prostredníctvom procesu, v ktorom sa zostavil a schválil register
obnovenej evidencie pozemkov (ROEP) v zmysle zákona č. 180/1995 Z.z. o niektorých
opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom. Aj v tomto konaní mohol navrhovateľ
využiť svoje oprávnenie podať námietky proti návrhu ROEP (§ 7 zák. č. 180/1995 Z.z.) a po
ukončení konania sa údaje ROEP stávajú verejnou listinou. Údaje zo schváleného registra
katastrálny úrad zapíše do katastra nehnuteľností, a tieto sú na podnet opraviteľné v lehote
max. 3 rokov.
Podľa § 7 ods. 1 zák. č. 180/1995 Z.z. správny orgán uverejní návrh registra počas
30 dní na verejné nahliadnutie na obvyklom mieste v obci (jej časti) spolu s poučením
o možnosti podať námietky. Komisia súčasne doručí do vlastných rúk každému účastníkovi,
ktorého miesto trvalého pobytu alebo sídlo je známe, výpis z návrhu registra týkajúci
sa pozemkov, ktoré sú podľa zistených údajov v jeho vlastníctve alebo v správe 13) spolu
s poučením o možnosti podať námietky. Komisia spolu s výpisom z návrhu registra doručí
účastníkovi výzvu na zaplatenie príspevku na finančné zabezpečenie konania podľa § 10
ods. 2 a 4. Neznámych vlastníkov a vlastníkov, ktorých miesto trvalého pobytu alebo sídlo
nie je známe, zastupuje fond alebo správca, ak ide o lesné pozemky; komisia doručí fondu
alebo správcovi výpis z návrhu registra.
15
Bolo iba právom navrhovateľa, aby svoje námietky v uvedenom konaní uplatnil,
a pokiaľ ich neuplatnil, nemôže sa v súčasnom súdnom prieskume domáhať spochybnenia
hodnoverných a záväzných údajov katastra nehnuteľností. Na základe uvedených skutočností
preto odporcovi zostávalo v reštitučnom konaní vyriešiť zvyšok výmery parc. č. X. a X.,
2
o ktorej nebolo doposiaľ právoplatne rozhodnuté, v celkovej výmere 7.164 m. Z tejto výmery
nebolo podľa odporcu možné priznať pre oprávnenú osobu vlastnícke právo na tom základe,
2
že časť o výmere 6.216 mje usporiadaná ako VZ 132/87 pod sídliskom S. a sídlisko, tzn.
bytové domy sú stavbami, ktoré bránia poľnohospodárskemu využitiu pozemku.
Ďalej Najvyšší súd nemôže zohľadniť argumentáciu navrhovateľa, kedy polemizuje
s odôvodnením krajského súdu bez bližšieho právneho základu, či bola preukázaná
tá skutočnosť, že na výstavbu sídliska S. bola geometrickým plánom odčlenená väčšia časť
pozemku, aká bola neskôr v skutočnosti zastavaná“. Pre existenciu zákonnej prekážky podľa
§ 11 zák. č. 229/1991 Zb. je nutné iba preukázať tú skutočnosť, či pozemky sú zastavané a či
uvedená stavba nebráni ich vydaniu, a nie aká časť z pozemku bola odčlenená. Správny orgán
sa s touto podmienkou v svojom odôvodnení dôsledne zaoberal, vychádzal z podkladov, ktoré
boli vyhotovené v procese registra obnovenej evidencie pozemkov (ROEP), a zistené
skutočnosti potom zohľadnil v svojom rozhodnutí.
K ďalšej námietke navrhovateľa, že odporca svojvoľne zadržiaval vydanie nároku
navrhovateľa až do doby, keď táto výmera sa dostala na základe nečinnosti správneho orgánu
do vlastníctva tretích osôb, Najvyšší súd uvádza, že je vzhľadom na cieľ konania podľa
5. časti Občianskeho súdneho poriadku, kde sa posudzuje zákonnosť neprávoplatného
rozhodnutia ako aj mu predchádzajúci postup správneho orgánu, irelevantná. Samotný
navrhovateľ dĺžku reštitučného konania podčiarkol svojim zámerom domáhať sa náhrady
škody postupom podľa zák. č. 514/2003 Z.z. Na základe uvedeného sa súd vykonávajúci
súdnictvo podľa 5. časti Občianskeho súdneho poriadku nemôže k otázke náhrady škody
zaujať žiadne stanovisko, lebo by prekročil svoju ústavnú právomoc správneho súdu (viď
článok 142 ods. 1 ústavy), a preto odkazuje navrhovateľa na uplatnenie tejto námietky v inom
súdnom konaní. Iba v súvislosti s uvedenou argumentáciou navrhovateľa musí Najvyšší súd
podotknúť, že nárok navrhovateľa v reštitučnom konaní, tzn. vo forme účinkov výroku
rozhodnutia správneho orgánu, môže vzniknúť iba v dôsledku právoplatnosti tohto
16
rozhodnutia. To však navrhovateľ neumožnil, lebo podal opravný prostriedok proti
neprávoplatnému rozhodnutiu za účelom jeho súdneho prieskumu.
Odvolací súd vzhľadom na námietky uplatnené navrhovateľkou uvádza, že napadnuté
rozhodnutie odporcu má všetky formálne i obsahové náležitosti rozhodnutia v zmysle § 47
Správneho poriadku. Uvedené rozhodnutie správneho orgánu vychádza z dostatočne
zisteného skutkového stavu, ktoré je logicky vyhodnotené a riadne právne posúdené. Odvolací
súd sa stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi závermi zistených v predchádzajúcich
konaniach o tom, že navrhovateľ nespĺňa zákonné podmienky pre prinavrátenie vlastníctva.
Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností,
po vyhodnotení námietok navrhovateľa ako aj argumentácie odporkyne, a tiež s prihliadnutím
na závery obsiahnuté v svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, najmä už v citovanom
rozhodnutí sp.zn. 1 Sžr 14/2011, pri ktorom Najvyšší súd nezistil žiaden relevantný dôvod,
aby sa od neho odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného
skutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska), s osvojením
si argumentácie krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 2 v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p.
rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.
O práve na náhradu trov odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa
§ 224 ods. 1 v spojitosti s § 250l ods. 2 a § 250k ods. 1 O.s.p., podľa ktorého neúspešnému
navrhovateľovi právo na úplnú náhradu trov tohto konania nevzniklo. Obdobný záver vyslovil
Najvyšší súd aj k osobám zúčastneným na súdnom prieskume, tzn. 1/ Slovenskému
pozemkovému fondu, Bratislava a 2/ Mestu S., nakoľko vzhľadom na ich pasivitu v konaní si
Najvyšší súd osvojil názor, že im ani trovy konania nemali vzniknúť.
Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 v spoj. s § 250l ods. 2
O.s.p. rozhodol bez pojednávania, lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný
záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná
možnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle § 250i ods. 2 O.s.p. (úprava reštitučných
vzťahov vychádza z verejnoprávnych vzťahov), v konaní nebolo potrebné v súlade
s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba
pojednávanie nariadiť.
17
V prejednávanej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky v oblasti ukladania alebo
rušenia súdnych poplatkov v zmysle § 12 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch nevyužil
svoje oprávnenie.
Podľa § 12 ods. 1 veta druhá zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch vo veciach
poplatkov za konanie na odvolacom súde rozhoduje súd, proti rozhodnutiu ktorého odvolanie
smeruje, ak o poplatku nerozhodol odvolací súd.
Túto svoju právomoc Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd nevyužil,
a tým dochádza k zákonnej delegácii na krajský súd, aby o súdnom poplatku, ak vôbec
poplatková povinnosť v prejednávanej veci vznikla, za odvolacie konanie rozhodol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c
ods. 1 O.s.p.).
V Bratislave 13. decembra 2011
Ing. JUDr. Miroslav Gavalec PhD., v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová