Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sžd/32/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu

senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny

Berthotyovej, PhD., v právnej veci žalobcu: S., nar. X., bytom P., zast.: Mgr. Dávidom

Štefankom, advokátom z Advokátskej kancelárie so sídlom Kutlíkova č. 17, 851 02

Bratislava, proti žalovanému: Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Trenčíne, Krajský

dopravný inšpektorát so sídlom Jilemnického č. 1, 911 42 Trenčín, o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu v priestupkovom konaní, na odvolanie žalobcu

proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 10. mája 2011 č. k. -32, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne

zo dňa 10. mája 2011 č. k. -32 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného

č. AB 612573 zo dňa 10. decembra 2010 r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Žalovaný je povinný do 30 dní od doručenia rozsudku zaplatiť žalobcovi na účet jeho

právneho zástupcu náhradu iných trov konania vo výške 33 €.

O d ô v o d n e n i e :

2

I.

Konanie na správnom orgáne

1. Rozhodnutím - tlačivom Blok na pokutu nezaplatenú na mieste evid. č. AB 612573

zo dňa 10. decembra 2010 (ďalej na účely tohto rozsudku len „rozhodnutie“ pripojené

na č. l. 9) žalovaný ako prvostupňový orgán v priestupkovom konaní potvrdil, že žalobca

porušil o elektronickom výbere mýta za užívanie

vymedzených úsekov pozemných komunikácií a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(ďalej na účely tohto rozsudku tiež „“), ktorým konaním sa dopustil priestupku

podľa § 8 ods. 1 písm. a) cit. zákona. Za uvedené porušenie povinnosti mu žalovaný uložil

v blokovom konaní pokutu vo výške 1.655 €.

Podľa prevádzkovateľ vozidla a vodič vozidla

sú povinní dodrţiavať mýtny poriadok.

2. Rozhodnutie obsahovalo stručné odôvodnenie, že žalobcovi bola uložená pokuta

za skutok spáchaný v čase o 14.32 hod. dňa 10.12.2010 na ceste D1 zavineným konaním, a to,

že užíval uvedený úsek cesty bez úhrady mýta, čím sa dopustil priestupku podľa § 8 ods. 1

písm. a)

Podľa a priestupku na úseku výberu mýta sa

dopustí ten,

a) kto uţíva vymedzené úseky ciest bez úhrady mýta,

c) nemá vo vozidle palubnú jednotku podľa § 3 ods. 2.

3. Ďalej z uvedeného rozhodnutia vyplýva, že páchateľ svojim podpisom odsúhlasil

blokové konanie a prevzal si jeden výtlačok bloku na pokutu nezaplatenú na mieste a peňažný

poštový poukaz na zaplatenie uloženej pokuty. Tiež toto rozhodnutie obsahovalo nasledovné

poučenie, že „toto rozhodnutie je právoplatné podpisom páchateľa priestupku a podľa § 84

zákona SNR č. 372/90 Zb. v platnom znení sa nemoţno proti nemu odvolať. Toto rozhodnutie

je preskúmateľné súdom V prípade zaplatenia pokuty orgánu, ktorý ju uloţil, obdrţíte

na zaplatenú sumu potvrdenie. Ak nezaplatíte pokutu poštovým poukazom alebo orgánu, ktorý

ju uloţil v určenej lehote 15 dní, rozhodnutie sa stáva vykonateľným a bude postúpené

na právne vymáhanie v zmysle všeobecne záväzných právnych predpisov platných

v Slovenskej republike a na území členských štátov Európskej únie.“

II.

3

Konanie na prvostupňovom súde

4. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca žalobu z 08. februára 2011 na Krajský súd

v Trenčíne, pričom najmä poukázal na to, že nerozumel poučeniam príslušníkov Policajného

zboru ukladajúcich mu pokutu a nebolo mu poskytnuté náležité vysvetlenie.

5. Krajský súd v Trenčíne ako súd prvého stupňa preskúmal napadnuté rozhodnutie

a postup správnych orgánov pred jeho vydaním v rozsahu dôvodov žaloby a dospel k záveru,

že rozhodnutie je v súlade so zákonom a žalobu ako nedôvodnú podľa

zamietol.

6. V svojom rozhodnutí zrekapituloval skutkový stav ako samotné skutočnosti

(spáchanie priestupku a zrozumiteľnosť napadnutého rozhodnutia pre žalobcu), ktoré boli

medzi účastníkmi sporné.

7. Najmä k námietke zrozumiteľnosti napadnutého rozhodnutia pre žalobcu,

a či v súvislosti s tvrdenou nezrozumiteľnosťou mal byť postup mýtnej polície v danom

prípade v súlade so správnym poriadkom, krajský súd uviedol (str. 4), že „Súd neprihliadol

ani na námietku ţalobcu o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia

pre nezrozumiteľnosť, pretoţe ide o účelové tvrdenie“.

8. Na základe uvedených skutočností dospel k záveru, že v prejednávanej veci boli

splnené podmienky na uloženie pokuty za priestupok podľa § 8 ods. 1 písm. a)

, nakoľko priestupok bol spoľahlivo zistený, žalobca so zaplatením pokuty

súhlasil a pre nedostatok finančných prostriedkov ju na mieste samotnom nezaplatil.

III.

Odvolanie žalobcu; stanoviská

A)

9. Vo včas podanom odvolaní zo dňa 29.06.2011 (č. l. 38) proti rozsudku

prvostupňového súdu žalobca poukázal na to, že súd prvého stupňa dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ( ).

4

10. Predovšetkým je podľa žalobcu zarážajúce (bod č. 8 odvolania), že ak krajský súd

skúmal administratívne konanie žalovaného vo vzťahu k cudziemu štátnemu príslušníkovi

neovládajúcemu slovenský jazyk, potom mal zohľadniť aj to, že práve v týchto prípadoch sa

vyžaduje vyššia miera kvality vysvetľovania, rozhodovania, keď je potrebné brať do úvahy

aj časový aspekt.

11. Na jednej strane síce žalobca akceptoval to, že blok na pokutu nezaplatenú

na mieste je vydávaný na predtlači, avšak na druhej strane poukázal na to, že žalobcovi malo

byť (napríklad prostredníctvom tohto tlačiva) podané prinajmenej stručné vysvetlenie skutku,

aby aj žalobca ako cudzí štátny príslušník porozumel tomu, čo sa mu kladie za vinu a aká

sankcia mu je ukladaná.

12. Rovnako právny zástupca žalobcu zdôraznil tú skutočnosť, že žalobca pri prijímaní

bloku na pokutu nezaplatenú na mieste nebol poučený o skutočností, že proti uvedenému

rozhodnutiu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.

13. Nezrozumiteľnosť napadnutého rozhodnutie žalovaného je podľa žalobcu

pre cudzieho štátneho príslušníka najmä v tom, že opis priestupok je vykonaný stručným

deklaráciou o spáchaní skutku podľa /2d bez objasnenia tohto

porušenia a umožnenia žalobcovi nahliadnuť do tohto zákona. Za tejto situácie

by ani slovenský štátny občan nemal vedomosť, čo porušil.

14. Ďalej právny zástupca žalobcu v odvolaní poukázal najmä na :

a) nejasnosť záveru krajského súdu, že signalizovaný nedostatok finančných

prostriedkov je pri zostatkovom stave kreditu pre 50km,

b) nejasnosť záveru krajského súdu, že sieť čerpacích staníc umožňuje dostatočný

časový priestor na dobitie kreditu,

c) nevysporiadanie sa so skutočnosťou, že na čerpacej stanici, ktorú žalobca navštívil,

nebolo možné mýtnu jednotku navýšiť o nový kredit, resp.

d) nevysporiadanie sa so skutočnosťou, že žalobca bol kontrolovaný pri zjazde

z diaľnice na odpočívadlo, kde chcel kredit dobiť.

5

15. Záverom žalobca požadoval zmenu napadnutého rozsudku krajského súdu s tým,

že zruší rozhodnutie žalovaného a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie spolu s uložením

povinnosti zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania, ktoré neboli bližšie vyčíslené.

B)

16. Z vyjadrenia žalobcu zo dňa 14.07.2011 (č. l. 44) vyplýva, že súhlasí

s napadnutým rozsudkom krajského súdu.

17. Vo vzťahu k nezrozumiteľnosti bloku pre cudzieho štátneho príslušníka žalovaný

doslovne uviedol:

„Z vyjadrení hliadky mýtnej polície je zrejmé, ţe ţalobca pri vykonávaní

kontroly neţiadal tlmočníka ani neprejavil svojim prístupom ţiadne námietky

smerujúce k tomu, ţe nerozumie prebiehajúcemu blokovému konaniu. Ţalobcovi

ako cudziemu štátnemu príslušníkovi boli predloţené písomné materiály,

obsahujúce aj ţalobcov rodný jazyk, na ktorých sú podrobne vysvetlené všetky

informácie potrebné k vysvetleniu prebiehajúcej kontroly, sankcií a postupu

polície.

Ţalobca je štátny príslušník Poľskej republiky a z beţného výkonu praxe sú

potvrdené závery, ţe vodiči poľskej národnosti nemajú dorozumievacie problémy

a ovládajú základné právne predpisy súvisiace s premávkou na pozemných

komunikáciách. Ţalobca ako profesionálny vodič si musí byť vedomý svojej

povinnosti dodrţiavať právne predpisy tej ktorej krajiny v prípade, ţe cestu

vykonáva na jej území. Nie je povinnosťou hliadky polície osobitne vysvetľovať

zákonné ustanovenia konkrétnych paragrafov osobe cudzej štátnej príslušnosti.

Hliadka mýtnej polície si splnila svoje zákonné povinnosti, ktoré im vyplývajú

pri konaní proti páchateľovi priestupku. Právne predpisy Slovenskej republiky

neupravujú osobitný prístup k občanom cudzích štátov pri jednaní o priestupku.

Samotné rozhodnutie je vyplňované na štandardizovaných tlačivách

S predpísaným textom a priamo v blokovom konaní nie je reálny a ani zákonný

priestor na analyzovanie právnej situácie toho ktorého skutku. Obsah rozhodnutia

je zrozumiteľný a preskúmateľný tak občanom Slovenskej republiky ako aj cudzím

štátnym príslušníkom, nakoľko títo majú rovnaké povinnosti a oprávnenia

vyplývajúce z platných právnych predpisov Slovenskej republiky.“

6

18. Ďalej sa vyjadril k zvyšným odvolacím námietkam žalobcu.

19. Záverom žalovaný požadoval potvrdiť napadnutý rozsudok krajského súdu.

IV.

Právne názory odvolacieho súdu

20. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd

( ) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených

v odvolaní podľa v spojení s Občiansky súdny

poriadok (ďalej v texte rozsudku tiež „“). Po zistení, že odvolanie bolo podané

oprávnenou osobou v zákonnej lehote ( ) a že ide o rozsudok, proti ktorému

je podľa ustanovenia v spoj. s ust. odvolanie prípustné, vo veci

v zmysle dôvodov uvedených v nenariadil pojednávanie a po neverejnej

porade senátu jednomyseľne ( ) dospel k záveru, že odvolanie

je dôvodné, pretože v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv

na zákonnosť napadnutého rozhodnutia ( ), a preto postupom

podľa v spoj. s rozsudok krajského súdu zmenil tak, že z dôvodu

uvedenom v napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa

ods. 3 zrušil a vrátil mu späť na ďalšie konanie v zmysle nasledujúcich záverov.

21. Najvyšší súd sa celkom nestotožňuje so skutkovými závermi krajského súdu

v tom rozsahu, ako si ich osvojil zo zistení uvedených žalovaným správnym orgánom, ktoré

sú obsiahnuté v administratívnom spise. Na druhej strane podstatou súdneho odvolania proti

rozsudku krajského súdu ako aj žaloby, ktorou sa žalobca domáha preskúmania rozhodnutia

žalovaného, je právna otázka, či vecná ako aj jazyková nezrozumiteľnosť rozhodnutia

vydaného v blokovom konaní podlieha súdnej ochrane. Práve tento právny rámec

aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.

22. Najvyšší súd sa už s problematikou preskúmateľnosti rozhodnutí vydaných

v blokovom konaní zaoberal a v súvislosti s touto problematikou vyslovil nasledujúce právne

názory:

„20. Na prvom mieste musí Najvyšší súd vyriešiť základnú otázku, či je

moţné rozhodnutiu vydanému v blokovom konaní priznať nárok na súdnu ochranu

7

garantovanú najmä prostredníctvom . Je

nepochybné, ţe zákonodarca včlenil do priestupkového konania popri rozkaznom

konaní aj inštitút blokového konania ako autonómny spôsob riešenia

zodpovednosti jednotlivca za porušenie administratívnoprávnych predpisov

prostredníctvom konania upraveného predovšetkým ustanoveniami § 84 aţ 86

o priestupkoch (ďalej na účely tohto rozsudku tieţ

„“).

21. V zmysle zásady logického výkladu argumentum a minori ad maius

uvedené ustanovenia implicitne nepripúšťajú subsidiárny

účinok zvyšných ustanovených obsiahnutých v III. časti (Konanie o priestupkoch)

na blokové konanie, tzn. autonómny charakter blokového

konania sa s výnimkou zásady subsidiarity (§ 51), ustanovení o príslušnosti (§ 52

aţ 57), objasňovania priestupkov (§ 58 aţ 60) a priestupkových exempcií (§ 66),

potvrdzuje.

22. V súvislosti s takto načrtnutým charakterom blokového konania Najvyšší

súd musí zdôrazniť, ţe hlavným úmyslom zákonodarcu pri navrhovaní

mechanizmu riešenia priestupku prostredníctvom blokového konania (teleologická

metóda výkladu právnej normy) je

1. uprednostnenie dohody o vine a sankcii medzi orgánom verejnej moci

(§ 86) a domnelým páchateľom priestupku, ktorá vychádza

1.1. z vedomého a súčasne prejaveného presvedčenia tohto páchateľa,

ţe vie,

1.1.1. čoho sa svojim konaním dopustil, a ţe

1.1.2. bude sankciovaný iba prostredníctvom pokuty (väčšinou v niţšej

sadzbe),

2. pred zdĺhavejším procesom s nutnosťou vykonať dokazovanie s moţným

ústnym pojednávaním, doručovaním relevantných listín účastníkom vrátane

písomného a odôvodneného rozhodnutia s pripustením práva na riadne

a mimoriadne opravné prostriedky,

3. pričom nejde o návrhový priestupok (§ 84 ods. 5).

Podľa o priestupkoch za priestupok

moţno uloţiť pokutu v blokovom konaní, ak je priestupok spoľahlivo zistený

a obvinený z priestupku je ochotný pokutu (§ 13 ods. 2) zaplatiť.

....

8

23. Je nepochybné, ţe ovládajúcou zásadou v blokovom konaní je

koncentračná zásada. Koncentračná zásada je mimoriadnou procesnou zásadou,

ktorá účastníkovi zabraňuje, aby svoje návrhy, nové tvrdenia, resp. dôkazy

prednášal kedykoľvek po začatí blokového konania ale iba do jeho začatia.

Koncentračná zásada je logickým dôsledkom dohody o riadne zistenom

skutkovom stave, a uvedená riadnosť sa spája s presvedčením páchateľa,

ţe pri uvedených skutočnostiach uznáva, ţe je páchateľom takéhoto skutku

a ţe je ochotný priznať si svoje zavinenie.

Oprávnenosť koncentračnej zásady a najmä striktne stanoveného časového

limitu, aby sa jednotlivec priamo na mieste rozhodol, či zvolí spôsob existujúcej

situácie formou blokového konania alebo klasického priestupkového konania,

vychádza zo snahy zvýšiť efektívnosť, rýchlosť a hospodárnosť priestupkového

konania a tieţ pedagogicky motivovať účastníkov konania uvedomením si svojich

chýb.

24. Hore načrtnutý charakter zaraďuje blokové konanie do skupiny

skrátených správnych konaní. Súhlas páchateľa prelamuje zásady správneho

konania (najmä a 4 o správnom konaní v spojení s

), a to najmä zásadu materiálnej pravdy, v prospech

dohodnutej, a tým aj nevyvrátiteľnej domnienky naplnenia všetkých štyroch

prvkov skutkovej podstaty priestupku (tzn. subjektu, subjektívnej stránky, objektu

ako aj objektívnej stránky) vrátane posúdenia charakteru skutku, riadneho

zistenia skutkového stavu, osoby páchateľa a riadnosti uloţenej sankcie

prostredníctvom pokuty.

Práve citovaná domnienka navyše nepochybne potvrdzuje zákonnosť

blokového konania, lebo pochybnosti o uvedených prvkoch, tzn. posúdenie skutku

ako priestupku, riadneho zistenia skutkového stavu vrátane osoby páchateľa

tvoria v zmysle zákonné prekáţky na ďalšie

pokračovanie priestupkového konania.

....

25. Ďalej je nutné spomenúť, ţe blokové konanie je zaloţené na ústnej

dohode, tzn. ţe v tomto prípade ide o právno-realizačné akty, ktoré teória

správneho práva (napr. Hendrych, D. a kol., Správne právo, všeobecná časť,

6. vydanie, str. 237 a nasl.) zaraďuje do skupiny verejnoprávnych zmlúv.

Verejnoprávnymi zmluvami je potom potrebné rozumieť dvoj alebo viacstranné

9

správne úkony, ktoré zakladajú, menia alebo rušia administratívnoprávne vzťahy,

pričom najmenej jednou zmluvnou stranou je vţdy subjekt správneho práva.

Práve zrozumiteľný prejav vôle páchateľa vykonaný dobrovoľne,

tzn. bez prvkov donútenia (nátlak fyzickou hrozbou či tieseň ako dôsledok

psychického nátlaku), po uvedomení si svojej právnej situácie a po zváţení

právnych moţností a s nimi spojených výhod a nevýhod (bod č. 22 a 23),

tzn. realizácia práva výberu z dvoch zákonných foriem konania, je hlavnou

podmienkou pre platnosť dohody o vine a sankcii a pre riadne začatie blokového

konania oprávneným správnym orgánom.

26. Ďalšou logickou výnimkou z priestupkového konania zaloţenej

na súhlase páchateľa je to, ţe ústny prejav páchateľa správny orgán

nezaznamenáva prostredníctvom zápisnice a obsah hore uvedenej ústnej dohody

nie je ani zachytený prostredníctvom písomnej listiny. Naopak úradným

potvrdením o tom, ţe boli naplnené všetky zákonné podmienky pre začatie

blokového konania, je alebo pokutový blok alebo blok na pokutu na mieste

nezaplatenú.

....

28. Následne logickým dôsledkom absencie zápisnice, absencie

odôvodnenia na pokutovom bloku ako aj hore uvedenej koncentračnej zásady

(bod č. 23.) je to, ţe zákon prostredníctvom ustanovenia § 84 nepripustil moţnosť

správnych opravných prostriedkov.

.........

29. Otázku súdneho prieskumu rozhodnutí o priestupku zákon

č. rieši iba prostredníctvom ustanovenia , ktoré vzhľadom

na svoje zaradenia do systematiky právneho predpisu, tzn. mimo časť označenú

ako blokové konanie, sa na prieskum pokutových blokov v zmysle § 83 ods. 2

(implicitne: zakotvenie nesplniteľnej podmienky) nevzťahuje.

........

30. umoţňuje prostredníctvom ,

aby zákonodarca vymedzil, resp. obmedzil prieskumnú pôsobnosť správneho

súdnictva. Avšak z veta druhá nado všetku pochybnosť vyplýva

záver (výkladové pravidlo ), ţe ţiadne rozhodnutie správneho

orgánu týkajúce sa základných práv a slobôd (či uţ hmotnoprávnej alebo

procesnej povahy) z právomoci správneho súdnictva nesmie byť vylúčené.

10

..........

33. Na základe uvedených zistení ako aj právnych záverov môţe Najvyšší

súd v súlade s vysloviť právny názor, ţe ani

ani iné články nebránia tomu, aby sa v správnom súdnictve

nepreskúmavali rozhodnutia o priestupku riadne vydané v blokovom konaní.“

(m.m. rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. z 28. februára 2011 dostupný

na internetovej stránke súdu).

23. Z uvedených záverov je nutné si osvojiť právny názor, že zákonodarca absolútne

nevylúčil súdny prieskum rozhodnutí o priestupku vydaných v blokovom konaní, a tento

názor bol aj v citovanom rozsudku Najvyššieho súdu jasne vyslovený.

24. V súvislosti s doteraz prijatými právnymi názormi Najvyšší súd podčiarkuje

ústavnú zásadu, že každý právny názor všeobecného súdu pri aplikácii subústavných

právnych noriem v konkrétnej veci musí byť opakovane a starostlivo preverovaný zásadou

ústavno-konformného výkladu.

Podľa výklad a uplatňovanie ústavných

zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade

s touto .

25. umožňuje prostredníctvom ,

aby zákonodarca vymedzil, resp. obmedzil prieskumnú pôsobnosť správneho súdnictva.

Avšak z veta druhá nado všetku pochybnosť vyplýva ústavná maxima

(viď hore raz citované výkladové pravidlo ), že žiadne rozhodnutie

správneho orgánu týkajúce sa základných práv a slobôd (či už hmotnoprávnej alebo procesnej

povahy) z právomoci správneho súdnictva nesmie byť vylúčené.

Podľa domáhať sa práv uvedených v , , ods. 4,

aţ 42 a aţ 46 tejto sa moţno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia

vykonávajú.

Podľa kto tvrdí, ţe bol na svojich právach

ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môţe sa obrátiť na súd, aby preskúmal

zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

11

26. Je nepochybné, že v priestupkovom konaní bolo konané so žalobcom, ktorý

je osobou cudzej štátnej príslušnosti (Poľská republika). Nakoľko žalobca z tohto titulu

opakovane poukazoval (body č. 7 a 10 až 13) na to, že z dôvodu neovládania slovenského

jazyka je pre neho napadnuté rozhodnutie nezrozumiteľné, Najvyšší súd sa primárne zaoberal

s touto námietkou. V súvislosti s touto námietkou musí Najvyšší súd preveriť aktuálnosť

svojich doterajších právnych názorov uvedených v predchádzajúcom rozsudku Najvyššieho

súdu sp. zn. z 27. septembra 2011, kde konštatoval:

„Aj na zahraničného vodiča sa vzťahuje nevyvrátiteľná domnienka

ustanovená v o Zbierke zákonov Slovenskej republiky,

ako správne v svojom vyjadrení z 31.12.2010 uviedol ţalovaný.

Podľa o Zbierke zákonov Slovenskej republiky

o všetkom, čo bolo v Zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, ţe dňom

uverejnenia sa stalo známym kaţdému, koho sa to týka; domnienka o znalosti

vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná.

Je celkom logické, ţe uvedená domnienka by bola veľmi obtiaţne

aplikovateľná na kaţdý priestupok, resp. iný správny delikt spáchaný cudzincom,

ak by slovenský právny poriadok naznačenú tvrdosť zákona nezmierňoval

priznaním nasledujúcich osobitných procesných a základných práv takémuto

cudzincovi.

Medzi podstatné zmierňujúce prvky pre znalosť slovenského práva

cudzincom patrí základné právo na tlmočníka pre kaţdého, kto to vyhlási,

ţe neovláda jazyk, v ktorom sa vedie aj priestupkové konanie (viď čl. 47 ods. 4

), a toto predstavuje tieţ výnimku z povinnosti komunikovať s orgánmi štátu

v štátnom jazyku ( o štátnom jazyku Slovenskej

republiky).

Takisto je nutné do tejto skupiny zahrnúť s prihliadnutím na subsidiárne

pôsobenie Správneho poriadku v zmysle v spojení

s o priestupkoch aj pre priestupkové konanie

vo veciach elektronického mýta tieţ všetky základné pravidlá konania (a z nich

najmä zásadu súčinnosti správneho konania (viď § 3 ods. 2 Správneho poriadku).

Minimálne rovnaký rozsah procesných práv Slovenská republika prijatím

Rezolúcie (77) 31 z 28. septembra 1977 o ochrane jednotlivca pred rozhodnutiami

správnych orgánov deklarovala, ţe ako člen Rady Európy prostredníctvom

svojho vnútroštátneho poriadku bude ponúkať tento minimálny štandard

12

procesných práv kaţdému subjektu v správnom konaní na všetkých úrovniach

orgánov verejnej správy. Uvedený medzinárodnoprávny rámec bol Výborom

ministrov Rady Európy v roku 1991 pre oblasť správneho trestania modifikovaný

Odporúčaním č. (91) 1.

Navyše, obsahuje v svojej prílohe nasledujúci Zoznam

preberaných právne záväzných aktov Európskej únie:

1. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/52/ES z 29. apríla 2004

o interoperabilite elektronických cestných mýtnych systémov v Spoločenstve (Ú.v.

EÚ L 200, 7.6.2004),

2. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 1999/62/ES zo 17. júna 1999

o poplatkoch za pouţívanie určitej dopravnej infraštruktúry ťaţkými nákladnými

vozidlami (Ú.v. ES L 187, 20.7.1999) v znení smernice Európskeho parlamentu

a Rady 2006/38/ES zo 17. mája 2006 (Ú.v. EÚ L 157, 9.6.2006),

tzn. ţe môţe obsahovať práva, ktoré na celom teritóriu Európskej únie by sa mohli

vzťahovať (niektoré krajiny vylúčili vplyv tohto právneho aktu), aj napríklad

prostredníctvom článkov 47 aţ 50 Charty základných práv Európskej únie

(č. 2000/C 364/01) na kaţdého euroobčana; v danom prípade moţno aj ţalobcu.

Podľa článku 47 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie kaţdý, koho

práva a slobody garantované právom Únie sú porušené, má právo efektívny

opravný prostriedok pred súdom v súlade s podmienkami ustanovenými v tomto

článku.

V hore vymedzenom právnom rámci mohol potom ţalobca ako cudzinec

postihnutý správnym trestaním na území Slovenskej republiky v uvedenom

priestupkovom konaní vyuţiť svoje procesné práva, resp. poukazovať, ţe konajúce

správne orgány mu tieto práva nepriznali.“

(m.m. rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. z 27.09.2011 zverejnený

na internetovej stránke súdu).

27. Z citovaného rozsudku sp. zn. vyplývajúca nevyvrátiteľná domnienka

znalosti slovenských právnych predpisov a aplikovateľná na každý priestupok, resp. iný

správny delikt spáchaný cudzincom, je zmierňovaná priznaním osobitných procesných

a základných práv tak na medzinárodnoprávnej ako aj na vnútroštátnej úrovni takémuto

cudzincovi.

13

Do uvedeného vnútroštátneho súboru patria najmä ústavné právo na tlmočníka

v priestupkovom konaní ( ), subsidiárne pôsobiace základné pravidlá

konania vymenované v Správnom poriadku. Naopak do medzinárodnoprávnej ochrany

cudzinca je nutné zaradiť najmä hore uvedené právne akty Rady Európy (Rezolúcia č. /77/ 31

o ochrane jednotlivca pred rozhodnutiami správnych orgánov a Odporúčanie č. /91/ 1

o správnom trestaní) a Európskej únie (najmä Charta základných práv Európskej únie). Popri

nich je tiež nutné zdôrazniť napríklad článok 14 ods. 3 písm. a) Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach

28. Nakoľko v súčasne prejednávanej veci žalobca, na rozdiel od argumentácie

žalobcu vo veci sp. zn. , dôsledne poukazoval na svoje právo byť zrozumiteľným

spôsobom oboznámený s nesprávnosťou svojho konania vrátane poučenia o právnych

následkoch svojho konania, potom sa evidentne snažil naplniť svoje právo na tlmočníka

garantované mu nielen ale aj hore uvedenými

medzinárodnoprávnymi predpismi. Potom samotná argumentácia žalovaného, že žalobca

nežiadal tlmočníka, resp. neprejavil svojim prístupom žiadne námietky smerujúce k tomu,

že nerozumie prebiehajúcemu blokovému konaniu (bod č. 17), neoslobodzuje správny orgán

z pod ťarchy porušenia garantovaného práva.

29. Najvyšší súd musí pripustiť, že by iná situácia nastala, pokiaľ by žalobca ako cudzí

štátny príslušník bol o svojom obvinení z priestupku ako aj o následkoch prejavenia ochoty

zaplatiť blokovú pokutu riadne poučený. Napriek tvrdeniu žalovaného o preložení písomných

materiálov žalobcovi, obsahujúce aj žalobcov rodný jazyk, na ktorých sú podrobne vysvetlené

všetky informácie potrebné k vysvetleniu prebiehajúcej kontroly, sankcií a postupu polície, sa

však žiadne dôkazy preukazujúce, že by k riadnemu poučeniu žalobcu zákonným spôsobom

došlo, sa v jeho administratívnom spise nenachádzajú. Samotná listina založená žalovaným

do súdneho spisu na pojednávaní dňa 10. mája 2011 (č. l. 25 až 29) nepreukazuje,

že by sa s ňou žalobca konkrétne oboznámil, porozumel jej, resp. ďalšie informácie

nevyžadoval, a ani z jej obsahu nevyplýva, že by táto listina naplnila hore uvedené

požiadavky.

Neexistencia listinných dokladov v spise žalovaného osvedčujúcich priebeh blokového

konania a spochybňovanie legality blokového konania prostredníctvom správneho odvolania

14

(07.02.2011) vytvára skutkovo konkrétne nejasnú situáciu, pri riešení ktorej sa Najvyšší súd

musí v zmysle zásady „in dubio pro reo“ prikloniť v prospech argumentácie žalobcu.

30. Tiež nie je možné prehliadnuť ani to, že hoci mala policajná hliadka žalobcu

poučiť prostredníctvom písomnej informácie (letáčiku) o jeho právach a povinnostiach

(bod č. 17 v spojení so zápisnicou z 10. mája 2011 – č. l. 24), avšak už ho nepoučila

o možných právnych následkoch odsúhlasenia blokového konania. Splnenie uvedenej

notifikačnej povinnosti je pred uložením blokovej pokuty najmä u cudzích štátnych

príslušníkov v zmysle zásady legality podľa § 3 ods. 1 a 2 Správneho poriadku v spojení

s o priestupkoch nutne očakávané, lebo ide o opatrenie

zmierňujúce negatívne dôsledky zásady neznalosť práva neospravedlňuje („ignorantio iuris

neminem excusat“) voči cudziemu štátnemu príslušníkovi. Preto ani vyjadrenie zástupcu

žalovaného prítomného na pojednávaní na krajskom súde vykonanom dňa 10. mája 2011

„Z dokumentácie vyplýva, ţe, ak by ţalobca ţiadal tlmočníka, v takýchto prípadoch

by sa na miesto tlmočník nedostavil “ v príkrom rozpore s ústavnými právami jednotlivca.

Podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade

so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva

a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyţadovať plnenie ich povinností.

Podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku správne orgány sú povinné postupovať v konaní

v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa

konanie týka a dať im vţdy príleţitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať,

najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania,

zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány

poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.

31. Uvedenú situáciu nemôže zľahčiť ani prihliadnutie na čiastočnú podobnosť, a tým

aj zrozumiteľnosť obidvoch jazykov (slovenčiny a poľštiny), nakoľko z argumentácie žalobcu

(bod č. 10 až 13) nie je možné vylúčiť, že ako cudzí štátny príslušník môže mať nejasnosti

nielen ohľadne obsahu ale aj rozsahu konkrétnej povinnosti správneho práva.

Vzhľadom k uvedenému potom musel Najvyšší súd odvolanie žalobcu vyhodnotiť

ako dôvodné a napadnutý blok postupom podľa z dôvodu

výskytu závažnej vady zrušiť ako nerešpektujúci . Za týchto

15

okolností sa Najvyšší súd nezaoberal s ďalšími odvolacími námietkami žalobcu, lebo

vzhľadom na zistenú vadu ovplyvňujúcu zákonnosť rozhodnutia už nie sú relevantné.

32. Najvyšší súd konal ako súd odvolací a samotný nárok žalobcu bol vymedzený

žalobnými a s nimi korešpondujúcimi odvolacími bodmi. Avšak požiadavka žalobcu

na náhradu škody vo výške 1.655 EUR v zmysle je možná iba vtedy,

ak by žalobca využil postup podľa osobitného zákona (najmä

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov) a splnil jeho náležitosti. Nakoľko sa tak v prejednávanej veci neudialo, súd nemohol

k požiadavke žalobcu prihliadnuť.

V.

33. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností,

po vyhodnotení námietok žalobcu a stanoviska žalovaného ako aj s prihliadnutím na závery

obsiahnuté v svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, najmä už v citovanom rozhodnutí

sp. zn. , resp. z 27.09.2011, pri ktorých Najvyšší súd nezistil žiaden

relevantný dôvod, aby sa od nich odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia,

zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho

stanoviska), rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.

34. Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade so zásadou hospodárnosti súdneho

konania neuviedol vo výroku zrušujúceho rozsudku zákonné ustanovenie, podľa ktorého bolo

rozhodnutie správneho orgánu zrušené ( prvá veta ), nakoľko dôvodom

podania tejto informácie súdom je v zmysle veta druhá poskytnúť

podklady pre posúdenie prípustnosti možného odvolania proti rozsudku súdu. Nakoľko proti

rozhodnutiam Najvyššieho súdu vydaným v správnom súdnictve sú nielen generálne (§ 246c

ods. 1 ) ale aj špeciálne ( ) prípustné opravné prostriedky, potom

nie je možné ust. na výroky rozhodnutí Najvyššieho súdu aplikovať.

35. O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1

v spojitosti s , podľa ktorého iba úspešný žalobca má právo na úplnú

náhradu trov tohto konania. Podmienkou pre priznanie náhrady trov právneho zastúpenia je

16

ich doloženie do spisu počas konania alebo dovyčíslenie v 3 - dňovej lehote po vyhlásení

rozsudku.

Podľa o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd

na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje

náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní

od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Podľa platí, ţe ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli,

súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia

s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia

iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd

nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi

v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Nakoľko v súdnom spise sa konkrétne vyčíslenie trov právneho zastúpenia

nenachádzalo a ani v zákonnej lehote súdu nebolo doručené, súd sa musel zaoberať iba inými

výdavkami. Na základe hore uvedeného sa výška priznaných náhrad trov konania skladá :

1. z náhrady súdneho poplatku za žalobu 33,-- € (č. l. 20)

tzn. v celkovej sume 33,-- €

36. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. rozhodol

bez pojednávania, lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci

prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho

zúčastniť), nešlo o vec v zmysle (úprava priestupkového konania je

spojená s verejnoprávnymi vzťahmi), v konaní nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1

vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť.

17

37. V prejednávanej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky v oblasti ukladania alebo

rušenia súdnych poplatkov v zmysle o súdnych poplatkoch nevyužil

svoje oprávnenie.

Podľa veta druhá o súdnych poplatkoch je odvolací súd

oprávnený rozhodnúť vo veciach poplatkov za konanie na odvolacom súde.

Nakoľko túto svoju právomoc Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd

nevyužil, tým dochádza k zákonnej delegácii na krajský súd, aby o súdnom poplatku,

ak vôbec poplatková povinnosť v prejednávanej veci vznikla, za odvolacie konanie rozhodol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c

ods. 1 ).

V Bratislave 24. apríla 2012

Ing. JUDr. Miroslav Gavalec PhD., v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová