Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
bde/383742.19949c.pdf
PDF · 222.64 KB
No categories available
1Sžd/32/2011
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1Sžd/32/2011
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu
senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny
Berthotyovej, PhD., v právnej veci žalobcu: S., nar. X., bytom P., zast.: Mgr. Dávidom
Štefankom, advokátom z Advokátskej kancelárie so sídlom Kutlíkova č. 17, 851 02
Bratislava, proti žalovanému: Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Trenčíne, Krajský
dopravný inšpektorát so sídlom Jilemnického č. 1, 911 42 Trenčín, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu v priestupkovom konaní, na odvolanie žalobcu
proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 10. mája 2011 č. k. 13S/9/2011-32, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne
zo dňa 10. mája 2011 č. k. 13S/9/2011-32 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného
č. AB 612573 zo dňa 10. decembra 2010 r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
Žalovaný je povinný do 30 dní od doručenia rozsudku zaplatiť žalobcovi na účet jeho
právneho zástupcu náhradu iných trov konania vo výške 33 €.
O d ô v o d n e n i e :
2
I.
Konanie na správnom orgáne
1. Rozhodnutím - tlačivom Blok na pokutu nezaplatenú na mieste evid. č. AB 612573
zo dňa 10. decembra 2010 (ďalej na účely tohto rozsudku len „rozhodnutie“ pripojené
na č. l. 9) žalovaný ako prvostupňový orgán v priestupkovom konaní potvrdil, že žalobca
porušil § 3 ods. 2 písm. d) zákona č. 25/2007 Z.z. o elektronickom výbere mýta za užívanie
vymedzených úsekov pozemných komunikácií a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej na účely tohto rozsudku tiež „zák. č. 25/2007“), ktorým konaním sa dopustil priestupku
podľa § 8 ods. 1 písm. a) cit. zákona. Za uvedené porušenie povinnosti mu žalovaný uložil
v blokovom konaní pokutu vo výške 1.655 €.
Podľa § 3 ods. 2 písm. d) zák. č. 25/2007 Z.z. prevádzkovateľ vozidla a vodič vozidla
sú povinní dodrţiavať mýtny poriadok.
2. Rozhodnutie obsahovalo stručné odôvodnenie, že žalobcovi bola uložená pokuta
za skutok spáchaný v čase o 14.32 hod. dňa 10.12.2010 na ceste D1 zavineným konaním, a to,
že užíval uvedený úsek cesty bez úhrady mýta, čím sa dopustil priestupku podľa § 8 ods. 1
písm. a) zák. č. 25/2007 Z.z.
Podľa § 8 ods. 1 písm. a) a c) zák. č. 25/2007 Z.z. priestupku na úseku výberu mýta sa
dopustí ten,
a) kto uţíva vymedzené úseky ciest bez úhrady mýta,
c) nemá vo vozidle palubnú jednotku podľa § 3 ods. 2.
3. Ďalej z uvedeného rozhodnutia vyplýva, že páchateľ svojim podpisom odsúhlasil
blokové konanie a prevzal si jeden výtlačok bloku na pokutu nezaplatenú na mieste a peňažný
poštový poukaz na zaplatenie uloženej pokuty. Tiež toto rozhodnutie obsahovalo nasledovné
poučenie, že „toto rozhodnutie je právoplatné podpisom páchateľa priestupku a podľa § 84
zákona SNR č. 372/90 Zb. v platnom znení sa nemoţno proti nemu odvolať. Toto rozhodnutie
je preskúmateľné súdom V prípade zaplatenia pokuty orgánu, ktorý ju uloţil, obdrţíte
na zaplatenú sumu potvrdenie. Ak nezaplatíte pokutu poštovým poukazom alebo orgánu, ktorý
ju uloţil v určenej lehote 15 dní, rozhodnutie sa stáva vykonateľným a bude postúpené
na právne vymáhanie v zmysle všeobecne záväzných právnych predpisov platných
v Slovenskej republike a na území členských štátov Európskej únie.“
II.
3
Konanie na prvostupňovom súde
4. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca žalobu z 08. februára 2011 na Krajský súd
v Trenčíne, pričom najmä poukázal na to, že nerozumel poučeniam príslušníkov Policajného
zboru ukladajúcich mu pokutu a nebolo mu poskytnuté náležité vysvetlenie.
5. Krajský súd v Trenčíne ako súd prvého stupňa preskúmal napadnuté rozhodnutie
a postup správnych orgánov pred jeho vydaním v rozsahu dôvodov žaloby a dospel k záveru,
že rozhodnutie je v súlade so zákonom a žalobu ako nedôvodnú podľa § 250j ods. 1 O.s.p.
zamietol.
6. V svojom rozhodnutí zrekapituloval skutkový stav ako samotné skutočnosti
(spáchanie priestupku a zrozumiteľnosť napadnutého rozhodnutia pre žalobcu), ktoré boli
medzi účastníkmi sporné.
7. Najmä k námietke zrozumiteľnosti napadnutého rozhodnutia pre žalobcu,
a či v súvislosti s tvrdenou nezrozumiteľnosťou mal byť postup mýtnej polície v danom
prípade v súlade so správnym poriadkom, krajský súd uviedol (str. 4), že „Súd neprihliadol
ani na námietku ţalobcu o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia
pre nezrozumiteľnosť, pretoţe ide o účelové tvrdenie“.
8. Na základe uvedených skutočností dospel k záveru, že v prejednávanej veci boli
splnené podmienky na uloženie pokuty za priestupok podľa § 8 ods. 1 písm. a)
zák. č. 25/2007 Z.z., nakoľko priestupok bol spoľahlivo zistený, žalobca so zaplatením pokuty
súhlasil a pre nedostatok finančných prostriedkov ju na mieste samotnom nezaplatil.
III.
Odvolanie žalobcu; stanoviská
A)
9. Vo včas podanom odvolaní zo dňa 29.06.2011 (č. l. 38) proti rozsudku
prvostupňového súdu žalobca poukázal na to, že súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.).
4
10. Predovšetkým je podľa žalobcu zarážajúce (bod č. 8 odvolania), že ak krajský súd
skúmal administratívne konanie žalovaného vo vzťahu k cudziemu štátnemu príslušníkovi
neovládajúcemu slovenský jazyk, potom mal zohľadniť aj to, že práve v týchto prípadoch sa
vyžaduje vyššia miera kvality vysvetľovania, rozhodovania, keď je potrebné brať do úvahy
aj časový aspekt.
11. Na jednej strane síce žalobca akceptoval to, že blok na pokutu nezaplatenú
na mieste je vydávaný na predtlači, avšak na druhej strane poukázal na to, že žalobcovi malo
byť (napríklad prostredníctvom tohto tlačiva) podané prinajmenej stručné vysvetlenie skutku,
aby aj žalobca ako cudzí štátny príslušník porozumel tomu, čo sa mu kladie za vinu a aká
sankcia mu je ukladaná.
12. Rovnako právny zástupca žalobcu zdôraznil tú skutočnosť, že žalobca pri prijímaní
bloku na pokutu nezaplatenú na mieste nebol poučený o skutočností, že proti uvedenému
rozhodnutiu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.
13. Nezrozumiteľnosť napadnutého rozhodnutie žalovaného je podľa žalobcu
pre cudzieho štátneho príslušníka najmä v tom, že opis priestupok je vykonaný stručným
deklaráciou o spáchaní skutku podľa § 3/2d zák. č. 25/2007 Z.z. bez objasnenia tohto
porušenia a umožnenia žalobcovi nahliadnuť do tohto zákona. Za tejto situácie
by ani slovenský štátny občan nemal vedomosť, čo porušil.
14. Ďalej právny zástupca žalobcu v odvolaní poukázal najmä na :
a) nejasnosť záveru krajského súdu, že signalizovaný nedostatok finančných
prostriedkov je pri zostatkovom stave kreditu pre 50km,
b) nejasnosť záveru krajského súdu, že sieť čerpacích staníc umožňuje dostatočný
časový priestor na dobitie kreditu,
c) nevysporiadanie sa so skutočnosťou, že na čerpacej stanici, ktorú žalobca navštívil,
nebolo možné mýtnu jednotku navýšiť o nový kredit, resp.
d) nevysporiadanie sa so skutočnosťou, že žalobca bol kontrolovaný pri zjazde
z diaľnice na odpočívadlo, kde chcel kredit dobiť.
5
15. Záverom žalobca požadoval zmenu napadnutého rozsudku krajského súdu s tým,
že zruší rozhodnutie žalovaného a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie spolu s uložením
povinnosti zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania, ktoré neboli bližšie vyčíslené.
B)
16. Z vyjadrenia žalobcu zo dňa 14.07.2011 (č. l. 44) vyplýva, že súhlasí
s napadnutým rozsudkom krajského súdu.
17. Vo vzťahu k nezrozumiteľnosti bloku pre cudzieho štátneho príslušníka žalovaný
doslovne uviedol:
„Z vyjadrení hliadky mýtnej polície je zrejmé, ţe ţalobca pri vykonávaní
kontroly neţiadal tlmočníka ani neprejavil svojim prístupom ţiadne námietky
smerujúce k tomu, ţe nerozumie prebiehajúcemu blokovému konaniu. Ţalobcovi
ako cudziemu štátnemu príslušníkovi boli predloţené písomné materiály,
obsahujúce aj ţalobcov rodný jazyk, na ktorých sú podrobne vysvetlené všetky
informácie potrebné k vysvetleniu prebiehajúcej kontroly, sankcií a postupu
polície.
Ţalobca je štátny príslušník Poľskej republiky a z beţného výkonu praxe sú
potvrdené závery, ţe vodiči poľskej národnosti nemajú dorozumievacie problémy
a ovládajú základné právne predpisy súvisiace s premávkou na pozemných
komunikáciách. Ţalobca ako profesionálny vodič si musí byť vedomý svojej
povinnosti dodrţiavať právne predpisy tej ktorej krajiny v prípade, ţe cestu
vykonáva na jej území. Nie je povinnosťou hliadky polície osobitne vysvetľovať
zákonné ustanovenia konkrétnych paragrafov osobe cudzej štátnej príslušnosti.
Hliadka mýtnej polície si splnila svoje zákonné povinnosti, ktoré im vyplývajú
pri konaní proti páchateľovi priestupku. Právne predpisy Slovenskej republiky
neupravujú osobitný prístup k občanom cudzích štátov pri jednaní o priestupku.
Samotné rozhodnutie je vyplňované na štandardizovaných tlačivách
S predpísaným textom a priamo v blokovom konaní nie je reálny a ani zákonný
priestor na analyzovanie právnej situácie toho ktorého skutku. Obsah rozhodnutia
je zrozumiteľný a preskúmateľný tak občanom Slovenskej republiky ako aj cudzím
štátnym príslušníkom, nakoľko títo majú rovnaké povinnosti a oprávnenia
vyplývajúce z platných právnych predpisov Slovenskej republiky.“
6
18. Ďalej sa vyjadril k zvyšným odvolacím námietkam žalobcu.
19. Záverom žalovaný požadoval potvrdiť napadnutý rozsudok krajského súdu.
IV.
Právne názory odvolacieho súdu
20. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd
(§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených
v odvolaní podľa § 212 v spojení s § 246c ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok (ďalej v texte rozsudku tiež „O.s.p.“). Po zistení, že odvolanie bolo podané
oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému
je podľa ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250ja ods. 1 O.s.p. odvolanie prípustné, vo veci
v zmysle dôvodov uvedených v § 250ja ods. 2 O.s.p. nenariadil pojednávanie a po neverejnej
porade senátu jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.) dospel k záveru, že odvolanie
je dôvodné, pretože v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv
na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p.), a preto postupom
podľa § 220 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. rozsudok krajského súdu zmenil tak, že z dôvodu
uvedenom v § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p. napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa § 250ja
ods. 3 zrušil a vrátil mu späť na ďalšie konanie v zmysle nasledujúcich záverov.
21. Najvyšší súd sa celkom nestotožňuje so skutkovými závermi krajského súdu
v tom rozsahu, ako si ich osvojil zo zistení uvedených žalovaným správnym orgánom, ktoré
sú obsiahnuté v administratívnom spise. Na druhej strane podstatou súdneho odvolania proti
rozsudku krajského súdu ako aj žaloby, ktorou sa žalobca domáha preskúmania rozhodnutia
žalovaného, je právna otázka, či vecná ako aj jazyková nezrozumiteľnosť rozhodnutia
vydaného v blokovom konaní podlieha súdnej ochrane. Práve tento právny rámec
aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.
22. Najvyšší súd sa už s problematikou preskúmateľnosti rozhodnutí vydaných
v blokovom konaní zaoberal a v súvislosti s touto problematikou vyslovil nasledujúce právne
názory:
„20. Na prvom mieste musí Najvyšší súd vyriešiť základnú otázku, či je
moţné rozhodnutiu vydanému v blokovom konaní priznať nárok na súdnu ochranu
7
garantovanú najmä prostredníctvom čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky. Je
nepochybné, ţe zákonodarca včlenil do priestupkového konania popri rozkaznom
konaní aj inštitút blokového konania ako autonómny spôsob riešenia
zodpovednosti jednotlivca za porušenie administratívnoprávnych predpisov
prostredníctvom konania upraveného predovšetkým ustanoveniami § 84 aţ 86
zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch (ďalej na účely tohto rozsudku tieţ
21. V zmysle zásady logického výkladu argumentum a minori ad maius
uvedené ustanovenia zák. č. 372/1990 Zb. implicitne nepripúšťajú subsidiárny
účinok zvyšných ustanovených obsiahnutých v III. časti (Konanie o priestupkoch)
zák. č. 372/1990 Zb. na blokové konanie, tzn. autonómny charakter blokového
konania sa s výnimkou zásady subsidiarity (§ 51), ustanovení o príslušnosti (§ 52
aţ 57), objasňovania priestupkov (§ 58 aţ 60) a priestupkových exempcií (§ 66),
potvrdzuje.
22. V súvislosti s takto načrtnutým charakterom blokového konania Najvyšší
súd musí zdôrazniť, ţe hlavným úmyslom zákonodarcu pri navrhovaní
mechanizmu riešenia priestupku prostredníctvom blokového konania (teleologická
metóda výkladu právnej normy) je
1. uprednostnenie dohody o vine a sankcii medzi orgánom verejnej moci
(§ 86) a domnelým páchateľom priestupku, ktorá vychádza
1.1. z vedomého a súčasne prejaveného presvedčenia tohto páchateľa,
ţe vie,
1.1.1. čoho sa svojim konaním dopustil, a ţe
1.1.2. bude sankciovaný iba prostredníctvom pokuty (väčšinou v niţšej
sadzbe),
2. pred zdĺhavejším procesom s nutnosťou vykonať dokazovanie s moţným
ústnym pojednávaním, doručovaním relevantných listín účastníkom vrátane
písomného a odôvodneného rozhodnutia s pripustením práva na riadne
a mimoriadne opravné prostriedky,
3. pričom nejde o návrhový priestupok (§ 84 ods. 5).
Podľa § 84 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch za priestupok
moţno uloţiť pokutu v blokovom konaní, ak je priestupok spoľahlivo zistený
a obvinený z priestupku je ochotný pokutu (§ 13 ods. 2) zaplatiť.
....
8
23. Je nepochybné, ţe ovládajúcou zásadou v blokovom konaní je
koncentračná zásada. Koncentračná zásada je mimoriadnou procesnou zásadou,
ktorá účastníkovi zabraňuje, aby svoje návrhy, nové tvrdenia, resp. dôkazy
prednášal kedykoľvek po začatí blokového konania ale iba do jeho začatia.
Koncentračná zásada je logickým dôsledkom dohody o riadne zistenom
skutkovom stave, a uvedená riadnosť sa spája s presvedčením páchateľa,
ţe pri uvedených skutočnostiach uznáva, ţe je páchateľom takéhoto skutku
a ţe je ochotný priznať si svoje zavinenie.
Oprávnenosť koncentračnej zásady a najmä striktne stanoveného časového
limitu, aby sa jednotlivec priamo na mieste rozhodol, či zvolí spôsob existujúcej
situácie formou blokového konania alebo klasického priestupkového konania,
vychádza zo snahy zvýšiť efektívnosť, rýchlosť a hospodárnosť priestupkového
konania a tieţ pedagogicky motivovať účastníkov konania uvedomením si svojich
chýb.
24. Hore načrtnutý charakter zaraďuje blokové konanie do skupiny
skrátených správnych konaní. Súhlas páchateľa prelamuje zásady správneho
konania (najmä § 3 a 4 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v spojení s § 51
zák. č. 372/1990 Zb.), a to najmä zásadu materiálnej pravdy, v prospech
dohodnutej, a tým aj nevyvrátiteľnej domnienky naplnenia všetkých štyroch
prvkov skutkovej podstaty priestupku (tzn. subjektu, subjektívnej stránky, objektu
ako aj objektívnej stránky) vrátane posúdenia charakteru skutku, riadneho
zistenia skutkového stavu, osoby páchateľa a riadnosti uloţenej sankcie
prostredníctvom pokuty.
Práve citovaná domnienka navyše nepochybne potvrdzuje zákonnosť
blokového konania, lebo pochybnosti o uvedených prvkoch, tzn. posúdenie skutku
ako priestupku, riadneho zistenia skutkového stavu vrátane osoby páchateľa
tvoria v zmysle § 76 ods. 1 zák. č. 372/1990 Zb. zákonné prekáţky na ďalšie
pokračovanie priestupkového konania.
....
25. Ďalej je nutné spomenúť, ţe blokové konanie je zaloţené na ústnej
dohode, tzn. ţe v tomto prípade ide o právno-realizačné akty, ktoré teória
správneho práva (napr. Hendrych, D. a kol., Správne právo, všeobecná časť,
6. vydanie, str. 237 a nasl.) zaraďuje do skupiny verejnoprávnych zmlúv.
Verejnoprávnymi zmluvami je potom potrebné rozumieť dvoj alebo viacstranné
9
správne úkony, ktoré zakladajú, menia alebo rušia administratívnoprávne vzťahy,
pričom najmenej jednou zmluvnou stranou je vţdy subjekt správneho práva.
Práve zrozumiteľný prejav vôle páchateľa vykonaný dobrovoľne,
tzn. bez prvkov donútenia (nátlak fyzickou hrozbou či tieseň ako dôsledok
psychického nátlaku), po uvedomení si svojej právnej situácie a po zváţení
právnych moţností a s nimi spojených výhod a nevýhod (bod č. 22 a 23),
tzn. realizácia práva výberu z dvoch zákonných foriem konania, je hlavnou
podmienkou pre platnosť dohody o vine a sankcii a pre riadne začatie blokového
konania oprávneným správnym orgánom.
26. Ďalšou logickou výnimkou z priestupkového konania zaloţenej
na súhlase páchateľa je to, ţe ústny prejav páchateľa správny orgán
nezaznamenáva prostredníctvom zápisnice a obsah hore uvedenej ústnej dohody
nie je ani zachytený prostredníctvom písomnej listiny. Naopak úradným
potvrdením o tom, ţe boli naplnené všetky zákonné podmienky pre začatie
blokového konania, je alebo pokutový blok alebo blok na pokutu na mieste
nezaplatenú.
....
28. Následne logickým dôsledkom absencie zápisnice, absencie
odôvodnenia na pokutovom bloku ako aj hore uvedenej koncentračnej zásady
(bod č. 23.) je to, ţe zákon prostredníctvom ustanovenia § 84 nepripustil moţnosť
správnych opravných prostriedkov.
.........
29. Otázku súdneho prieskumu rozhodnutí o priestupku zákon
č. 372/1990 Zb. rieši iba prostredníctvom ustanovenia § 83, ktoré vzhľadom
na svoje zaradenia do systematiky právneho predpisu, tzn. mimo časť označenú
ako blokové konanie, sa na prieskum pokutových blokov v zmysle § 83 ods. 2
zák. č. 372/1990 Zb. (implicitne: zakotvenie nesplniteľnej podmienky) nevzťahuje.
........
30. Ústava Slovenskej republiky umoţňuje prostredníctvom čl. 51 ods. 1,
aby zákonodarca vymedzil, resp. obmedzil prieskumnú pôsobnosť správneho
súdnictva. Avšak z čl. 46 ods. 2 veta druhá ústavy nado všetku pochybnosť vyplýva
záver (výkladové pravidlo čl. 152 ods. 4 ústavy), ţe ţiadne rozhodnutie správneho
orgánu týkajúce sa základných práv a slobôd (či uţ hmotnoprávnej alebo
procesnej povahy) z právomoci správneho súdnictva nesmie byť vylúčené.
10
..........
33. Na základe uvedených zistení ako aj právnych záverov môţe Najvyšší
súd v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy vysloviť právny názor, ţe ani čl. 46 ods. 2
ani iné články ústavy nebránia tomu, aby sa v správnom súdnictve
nepreskúmavali rozhodnutia o priestupku riadne vydané v blokovom konaní.“
(m.m. rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžr 22/2011 z 28. februára 2011 dostupný
na internetovej stránke súdu).
23. Z uvedených záverov je nutné si osvojiť právny názor, že zákonodarca absolútne
nevylúčil súdny prieskum rozhodnutí o priestupku vydaných v blokovom konaní, a tento
názor bol aj v citovanom rozsudku Najvyššieho súdu jasne vyslovený.
24. V súvislosti s doteraz prijatými právnymi názormi Najvyšší súd podčiarkuje
ústavnú zásadu, že každý právny názor všeobecného súdu pri aplikácii subústavných
právnych noriem v konkrétnej veci musí byť opakovane a starostlivo preverovaný zásadou
ústavno-konformného výkladu.
Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných
zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade
s touto ústavou.
25. Ústava Slovenskej republiky umožňuje prostredníctvom čl. 51 ods. 1,
aby zákonodarca vymedzil, resp. obmedzil prieskumnú pôsobnosť správneho súdnictva.
Avšak z čl. 46 ods. 2 veta druhá ústavy nado všetku pochybnosť vyplýva ústavná maxima
(viď hore raz citované výkladové pravidlo čl. 152 ods. 4 ústavy), že žiadne rozhodnutie
správneho orgánu týkajúce sa základných práv a slobôd (či už hmotnoprávnej alebo procesnej
povahy) z právomoci správneho súdnictva nesmie byť vylúčené.
Podľa § 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38
aţ 42 a čl. 44 aţ 46 tejto ústavy sa moţno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia
vykonávajú.
Podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky kto tvrdí, ţe bol na svojich právach
ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môţe sa obrátiť na súd, aby preskúmal
zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť
vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
11
26. Je nepochybné, že v priestupkovom konaní bolo konané so žalobcom, ktorý
je osobou cudzej štátnej príslušnosti (Poľská republika). Nakoľko žalobca z tohto titulu
opakovane poukazoval (body č. 7 a 10 až 13) na to, že z dôvodu neovládania slovenského
jazyka je pre neho napadnuté rozhodnutie nezrozumiteľné, Najvyšší súd sa primárne zaoberal
s touto námietkou. V súvislosti s touto námietkou musí Najvyšší súd preveriť aktuálnosť
svojich doterajších právnych názorov uvedených v predchádzajúcom rozsudku Najvyššieho
súdu sp. zn. 1Sžd 4/2011 z 27. septembra 2011, kde konštatoval:
„Aj na zahraničného vodiča sa vzťahuje nevyvrátiteľná domnienka
ustanovená v § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky,
ako správne v svojom vyjadrení z 31.12.2010 uviedol ţalovaný.
Podľa § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky
o všetkom, čo bolo v Zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, ţe dňom
uverejnenia sa stalo známym kaţdému, koho sa to týka; domnienka o znalosti
vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná.
Je celkom logické, ţe uvedená domnienka by bola veľmi obtiaţne
aplikovateľná na kaţdý priestupok, resp. iný správny delikt spáchaný cudzincom,
ak by slovenský právny poriadok naznačenú tvrdosť zákona nezmierňoval
priznaním nasledujúcich osobitných procesných a základných práv takémuto
cudzincovi.
Medzi podstatné zmierňujúce prvky pre znalosť slovenského práva
cudzincom patrí základné právo na tlmočníka pre kaţdého, kto to vyhlási,
ţe neovláda jazyk, v ktorom sa vedie aj priestupkové konanie (viď čl. 47 ods. 4
ústavy), a toto predstavuje tieţ výnimku z povinnosti komunikovať s orgánmi štátu
v štátnom jazyku (§ 7 zákona č. 270/1995 Z.z. o štátnom jazyku Slovenskej
republiky).
Takisto je nutné do tejto skupiny zahrnúť s prihliadnutím na subsidiárne
pôsobenie Správneho poriadku v zmysle § 8 ods. 5 zák. č. 25/2007 Z.z. v spojení
s § 51 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch aj pre priestupkové konanie
vo veciach elektronického mýta tieţ všetky základné pravidlá konania (a z nich
najmä zásadu súčinnosti správneho konania (viď § 3 ods. 2 Správneho poriadku).
Minimálne rovnaký rozsah procesných práv Slovenská republika prijatím
Rezolúcie (77) 31 z 28. septembra 1977 o ochrane jednotlivca pred rozhodnutiami
správnych orgánov deklarovala, ţe ako člen Rady Európy prostredníctvom
svojho vnútroštátneho poriadku bude ponúkať tento minimálny štandard
12
procesných práv kaţdému subjektu v správnom konaní na všetkých úrovniach
orgánov verejnej správy. Uvedený medzinárodnoprávny rámec bol Výborom
ministrov Rady Európy v roku 1991 pre oblasť správneho trestania modifikovaný
Odporúčaním č. (91) 1.
Navyše, zák. č. 25/2007 Z.z. obsahuje v svojej prílohe nasledujúci Zoznam
preberaných právne záväzných aktov Európskej únie:
1. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/52/ES z 29. apríla 2004
o interoperabilite elektronických cestných mýtnych systémov v Spoločenstve (Ú.v.
EÚ L 200, 7.6.2004),
2. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 1999/62/ES zo 17. júna 1999
o poplatkoch za pouţívanie určitej dopravnej infraštruktúry ťaţkými nákladnými
vozidlami (Ú.v. ES L 187, 20.7.1999) v znení smernice Európskeho parlamentu
a Rady 2006/38/ES zo 17. mája 2006 (Ú.v. EÚ L 157, 9.6.2006),
tzn. ţe môţe obsahovať práva, ktoré na celom teritóriu Európskej únie by sa mohli
vzťahovať (niektoré krajiny vylúčili vplyv tohto právneho aktu), aj napríklad
prostredníctvom článkov 47 aţ 50 Charty základných práv Európskej únie
(č. 2000/C 364/01) na kaţdého euroobčana; v danom prípade moţno aj ţalobcu.
Podľa článku 47 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie kaţdý, koho
práva a slobody garantované právom Únie sú porušené, má právo efektívny
opravný prostriedok pred súdom v súlade s podmienkami ustanovenými v tomto
článku.
V hore vymedzenom právnom rámci mohol potom ţalobca ako cudzinec
postihnutý správnym trestaním na území Slovenskej republiky v uvedenom
priestupkovom konaní vyuţiť svoje procesné práva, resp. poukazovať, ţe konajúce
správne orgány mu tieto práva nepriznali.“
(m.m. rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžd 4/2011 z 27.09.2011 zverejnený
na internetovej stránke súdu).
27. Z citovaného rozsudku sp. zn. 1Sžd 4/2011 vyplývajúca nevyvrátiteľná domnienka
znalosti slovenských právnych predpisov a aplikovateľná na každý priestupok, resp. iný
správny delikt spáchaný cudzincom, je zmierňovaná priznaním osobitných procesných
a základných práv tak na medzinárodnoprávnej ako aj na vnútroštátnej úrovni takémuto
cudzincovi.
13
Do uvedeného vnútroštátneho súboru patria najmä ústavné právo na tlmočníka
v priestupkovom konaní (čl. 47 ods. 4 ústavy), subsidiárne pôsobiace základné pravidlá
konania vymenované v Správnom poriadku. Naopak do medzinárodnoprávnej ochrany
cudzinca je nutné zaradiť najmä hore uvedené právne akty Rady Európy (Rezolúcia č. /77/ 31
o ochrane jednotlivca pred rozhodnutiami správnych orgánov a Odporúčanie č. /91/ 1
o správnom trestaní) a Európskej únie (najmä Charta základných práv Európskej únie). Popri
nich je tiež nutné zdôrazniť napríklad článok 14 ods. 3 písm. a) Medzinárodného paktu
o občianskych a politických právach
28. Nakoľko v súčasne prejednávanej veci žalobca, na rozdiel od argumentácie
žalobcu vo veci sp. zn. 1Sžd 4/2011, dôsledne poukazoval na svoje právo byť zrozumiteľným
spôsobom oboznámený s nesprávnosťou svojho konania vrátane poučenia o právnych
následkoch svojho konania, potom sa evidentne snažil naplniť svoje právo na tlmočníka
garantované mu nielen Ústavou Slovenskej republiky ale aj hore uvedenými
medzinárodnoprávnymi predpismi. Potom samotná argumentácia žalovaného, že žalobca
nežiadal tlmočníka, resp. neprejavil svojim prístupom žiadne námietky smerujúce k tomu,
že nerozumie prebiehajúcemu blokovému konaniu (bod č. 17), neoslobodzuje správny orgán
z pod ťarchy porušenia ústavou garantovaného práva.
29. Najvyšší súd musí pripustiť, že by iná situácia nastala, pokiaľ by žalobca ako cudzí
štátny príslušník bol o svojom obvinení z priestupku ako aj o následkoch prejavenia ochoty
zaplatiť blokovú pokutu riadne poučený. Napriek tvrdeniu žalovaného o preložení písomných
materiálov žalobcovi, obsahujúce aj žalobcov rodný jazyk, na ktorých sú podrobne vysvetlené
všetky informácie potrebné k vysvetleniu prebiehajúcej kontroly, sankcií a postupu polície, sa
však žiadne dôkazy preukazujúce, že by k riadnemu poučeniu žalobcu zákonným spôsobom
došlo, sa v jeho administratívnom spise nenachádzajú. Samotná listina založená žalovaným
do súdneho spisu na pojednávaní dňa 10. mája 2011 (č. l. 25 až 29) nepreukazuje,
že by sa s ňou žalobca konkrétne oboznámil, porozumel jej, resp. ďalšie informácie
nevyžadoval, a ani z jej obsahu nevyplýva, že by táto listina naplnila hore uvedené
požiadavky.
Neexistencia listinných dokladov v spise žalovaného osvedčujúcich priebeh blokového
konania a spochybňovanie legality blokového konania prostredníctvom správneho odvolania
14
(07.02.2011) vytvára skutkovo konkrétne nejasnú situáciu, pri riešení ktorej sa Najvyšší súd
musí v zmysle zásady „in dubio pro reo“ prikloniť v prospech argumentácie žalobcu.
30. Tiež nie je možné prehliadnuť ani to, že hoci mala policajná hliadka žalobcu
poučiť prostredníctvom písomnej informácie (letáčiku) o jeho právach a povinnostiach
(bod č. 17 v spojení so zápisnicou z 10. mája 2011 – č. l. 24), avšak už ho nepoučila
o možných právnych následkoch odsúhlasenia blokového konania. Splnenie uvedenej
notifikačnej povinnosti je pred uložením blokovej pokuty najmä u cudzích štátnych
príslušníkov v zmysle zásady legality podľa § 3 ods. 1 a 2 Správneho poriadku v spojení
s § 51 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch nutne očakávané, lebo ide o opatrenie
zmierňujúce negatívne dôsledky zásady neznalosť práva neospravedlňuje („ignorantio iuris
neminem excusat“) voči cudziemu štátnemu príslušníkovi. Preto ani vyjadrenie zástupcu
žalovaného prítomného na pojednávaní na krajskom súde vykonanom dňa 10. mája 2011
„Z dokumentácie vyplýva, ţe, ak by ţalobca ţiadal tlmočníka, v takýchto prípadoch
by sa na miesto tlmočník nedostavil “ v príkrom rozpore s ústavnými právami jednotlivca.
Podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade
so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva
a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyţadovať plnenie ich povinností.
Podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku správne orgány sú povinné postupovať v konaní
v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa
konanie týka a dať im vţdy príleţitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať,
najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania,
zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány
poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.
31. Uvedenú situáciu nemôže zľahčiť ani prihliadnutie na čiastočnú podobnosť, a tým
aj zrozumiteľnosť obidvoch jazykov (slovenčiny a poľštiny), nakoľko z argumentácie žalobcu
(bod č. 10 až 13) nie je možné vylúčiť, že ako cudzí štátny príslušník môže mať nejasnosti
nielen ohľadne obsahu ale aj rozsahu konkrétnej povinnosti správneho práva.
Vzhľadom k uvedenému potom musel Najvyšší súd odvolanie žalobcu vyhodnotiť
ako dôvodné a napadnutý blok postupom podľa § 250j ods. 2 písm. e) O.s.p. z dôvodu
výskytu závažnej vady zrušiť ako nerešpektujúci Ústavu Slovenskej republiky. Za týchto
15
okolností sa Najvyšší súd nezaoberal s ďalšími odvolacími námietkami žalobcu, lebo
vzhľadom na zistenú vadu ovplyvňujúcu zákonnosť rozhodnutia už nie sú relevantné.
32. Najvyšší súd konal ako súd odvolací a samotný nárok žalobcu bol vymedzený
žalobnými a s nimi korešpondujúcimi odvolacími bodmi. Avšak požiadavka žalobcu
na náhradu škody vo výške 1.655 EUR v zmysle § 250j ods. 5 O.s.p. je možná iba vtedy,
ak by žalobca využil postup podľa osobitného zákona (najmä zákon č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov) a splnil jeho náležitosti. Nakoľko sa tak v prejednávanej veci neudialo, súd nemohol
k požiadavke žalobcu prihliadnuť.
V.
33. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností,
po vyhodnotení námietok žalobcu a stanoviska žalovaného ako aj s prihliadnutím na závery
obsiahnuté v svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, najmä už v citovanom rozhodnutí
sp. zn. 1Sžr 22/2011, resp. 1Sžd 4/2011 z 27.09.2011, pri ktorých Najvyšší súd nezistil žiaden
relevantný dôvod, aby sa od nich odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia,
zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho
stanoviska), rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.
34. Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade so zásadou hospodárnosti súdneho
konania neuviedol vo výroku zrušujúceho rozsudku zákonné ustanovenie, podľa ktorého bolo
rozhodnutie správneho orgánu zrušené (§ 250j ods. 4 prvá veta O.s.p.), nakoľko dôvodom
podania tejto informácie súdom je v zmysle § 250j ods. 4 veta druhá O.s.p. poskytnúť
podklady pre posúdenie prípustnosti možného odvolania proti rozsudku súdu. Nakoľko proti
rozhodnutiam Najvyššieho súdu vydaným v správnom súdnictve sú nielen generálne (§ 246c
ods. 1 O.s.p.) ale aj špeciálne (§ 250ja ods. 6 O.s.p.) prípustné opravné prostriedky, potom
nie je možné ust. § 250j ods. 4 O.s.p. na výroky rozhodnutí Najvyššieho súdu aplikovať.
35. O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1
v spojitosti s § 250k ods. 1 O.s.p., podľa ktorého iba úspešný žalobca má právo na úplnú
náhradu trov tohto konania. Podmienkou pre priznanie náhrady trov právneho zastúpenia je
16
ich doloženie do spisu počas konania alebo dovyčíslenie v 3 - dňovej lehote po vyhlásení
rozsudku.
Podľa § 151 ods. 1 O.s.p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd
na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje
náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní
od vyhlásenia tohto rozhodnutia.
Podľa § 151 ods. 2 O.s.p. platí, ţe ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli,
súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia
s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia
iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd
nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Nakoľko v súdnom spise sa konkrétne vyčíslenie trov právneho zastúpenia
nenachádzalo a ani v zákonnej lehote súdu nebolo doručené, súd sa musel zaoberať iba inými
výdavkami. Na základe hore uvedeného sa výška priznaných náhrad trov konania skladá :
1. z náhrady súdneho poplatku za žalobu 33,-- € (č. l. 20)
tzn. v celkovej sume 33,-- €
36. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol
bez pojednávania, lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci
prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho
zúčastniť), nešlo o vec v zmysle § 250i ods. 2 O.s.p. (úprava priestupkového konania je
spojená s verejnoprávnymi vzťahmi), v konaní nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1
O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť.
17
37. V prejednávanej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky v oblasti ukladania alebo
rušenia súdnych poplatkov v zmysle § 12 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch nevyužil
svoje oprávnenie.
Podľa § 12 ods. 1 veta druhá zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch je odvolací súd
oprávnený rozhodnúť vo veciach poplatkov za konanie na odvolacom súde.
Nakoľko túto svoju právomoc Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd
nevyužil, tým dochádza k zákonnej delegácii na krajský súd, aby o súdnom poplatku,
ak vôbec poplatková povinnosť v prejednávanej veci vznikla, za odvolacie konanie rozhodol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c
ods. 1 O.s.p.).
V Bratislave 24. apríla 2012
Ing. JUDr. Miroslav Gavalec PhD., v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová