Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sžd/4/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu

senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny

Berthotyovej, PhD., v právnej veci žalobcu: F., nar. X., bytom X., zast.: JUDr. J., advokátom

z Advokátskej kancelárie so sídlom A., proti žalovanému: Krajské riaditeľstvo Policajného

zboru v Trnave, Krajský dopravný inšpektorát so sídlom Kuzmányho č. 8, Košice,

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu v priestupkovom konaní, na

odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28. októbra 2010 č. k.

-34, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach

zo dňa 28. októbra 2010 č. k. -34 p o t v r d z u j e .

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Konanie na správnom orgáne

Tlačivom Blok na pokutu nezaplatenú na mieste evid. č. A. zo dňa 11.06.2007 (ďalej

na účely tohto rozsudku len „rozhodnutie“) žalovaný ako prvostupňový orgán

v priestupkovom konaní potvrdil, že žalobca porušil § 3 ods. 2 písm. a) zákona

2

č. o elektronickom výbere mýta za užívanie vymedzených úsekov pozemných

komunikácií a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej na účely tohto rozsudku

len „“), a za toto porušenie povinnosti mu uložil v blokovom konaní

pokutu vo výške 1.655 €.

Podľa prevádzkovateľ vozidla a vodič vozidla

sú povinní pred jazdou po vymedzených úsekoch ciest umiestniť a uviesť do činnosti

vo vozidle palubnú jednotku.

Rozhodnutie obsahovalo stručné odôvodnenie, že žalobcovi bola uložená pokuta

za skutok spáchaný dňa 01.06.2010 o 09.40 hod. zavineným konaním, a to že bol

bez palubnej jednotky, čím sa dopustil priestupku podľa § 8 ods. 1 písm. a)

Podľa priestupku na úseku výberu mýta

sa dopustí ten, kto užíva vymedzené úseky ciest bez úhrady mýta.

Ďalej žalovaný skonštatoval, že páchateľ súhlasí s blokovým konaním a preberá jeden

výtlačok bloku na pokutu nezaplatenú na mieste a peňažný poštový poukaz na zaplatenie

uloženej pokuty. Tiež toto rozhodnutie obsahovalo poučenie, že „toto rozhodnutie je

právoplatné podpisom páchateľa priestupku a podľa § 84 zákona SNR č. 372/90 Zb.

v platnom znení sa nemožno proti nemu odvolať. Toto rozhodnutie je preskúmateľné súdom.

V prípade zaplatenia pokuty orgánu, ktorý ju uložil, obdržíte na zaplatenú sumu potvrdenie.

Ak nezaplatíte pokutu poštovým poukazom alebo orgánu, ktorý ju uložil v určenej lehote

15 dní, rozhodnutie sa stáva vykonateľným a bude postúpené na právne vymáhanie v zmysle

všeobecne záväzných právnych predpisov platných v Slovenskej republike a na území

členských štátov Európskej únie.“

II.

3

Konanie na prvostupňovom súde

Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu

žalobu z 15.06.2006 na Krajský súd v Košiciach.

Krajský súd ako súd prvého stupňa preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie,

oboznámil sa s listinnými dôkazmi predloženými účastníkmi konania a dospel k záveru,

že rozhodnutie je v súlade so zákonom a žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu s poukazom na ustanovenia § 8 ods. 1

písm. c) a a , a

o priestupkoch podľa krajského súdu vyplýva, že žalobca vedel o povinnosti platiť mýto

na území Slovenskej republiky. Bolo jeho povinnosťou, aby pri prechode úsekov ciest, ktoré

podliehajú mýtu, mal palubnú jednotku. Podľa názoru krajského súdu bolo povinnosťou

žalobcu si ešte pred nástupom na služobnú cestu zistiť, kde sú distribučné miesta

pre elektronické mýto na území Slovenskej republiky a podľa toho prispôsobiť miesto

hraničného priechodu.

III.

Odvolanie žalobcu/stanoviská

Vo včas podanom odvolaní zo dňa 13.12.2010 (č. l. 39) proti rozsudku

prvostupňového súdu žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu poukázal na to, že

- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci /§ 205

ods. 2 písm. f) / a

- krajský súd dospel k na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam.

Predovšetkým žalobca v svojom odvolaní vyjadril nesúhlas s tým, že bolo jeho

povinnosťou ešte pred nástupom na služobnú cestu zistiť, kde sú distribučné miesta

pre elektronické mýto na území Slovenskej republiky, a podľa toho prispôsobiť miesto

hraničného prechodu. Toto odôvodnil tým, že zamestnávateľ ho pred nástupom na služobnú

4

cestu poučil o nutnosti zakúpiť mýtnu palubnú jednotku po prechode štátnej hranice, na čo bol

vybavený potrebnými finančnými prostriedkami.

Takisto uviedol, že na bývalom hraničnom prechodu Bánréve –Kráľ sa však palubné

jednotky nepredávali, a tak na základe tam poskytnutej informácie žalobca vyhľadal

najbližšiu čerpaciu stanicu za obcou Kráľ. Tam ho personál mal poučiť, že si ju môže kúpiť

až čerpacej stanici Čoltovo. Až pri Gemerskej Panici smerom na Čoltovo, keď prešiel

asi 3 km na spoplatnenej ceste č. E58, bol tesne pred čerpacou stanicou Čoltovo pokutovaný.

Na základe uvedeného ako aj dospel žalobca v svojom

odvolaní k záveru, že správca výberu mýta nezabezpečil, aby vodič jazdiaci

od frekventovaného hraničného prechodu Kráľ smerom na Rožňavu, resp. aj opačným

smerom na Rimavskú Sobotu mohol pred užívaním vymedzeného úseku cesty umiestniť

palubnú jednotku.

Žalobca tvrdil, že neovláda slovenský jazyk, nemá počítač a ani ho nevie ovládať,

resp. nemá ani pripojenie na internet. V odvolaní trval na tom, že pred jazdou nevedel o tom,

že nebude môcť včas kúpiť palubnú jednotku a ani o tom vzhľadom na okolnosti a jeho

osobné pomery vedieť nemohol.

Záverom žalobca požadoval zrušenie rozhodnutia žalovaného s tým, že žalobe

vyhovie.

Z vyjadrenia žalovaného zo dňa 31.12.2010 (č. l. 44) vyplýva, že trvá

na skutočnostiach uvedených žalovaným v jeho vyjadrení k žalobe. Navyše žalovaný

poukázal na ustanovenie o Zbierke zákonov Slovenskej republiky,

tzn. na domnienku o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá je

nevyvrátiteľná. Uvedená domnienka sa podľa žalovaného vzťahuje nielen na dotknuté

ustanovenia , ale aj na vyhlášku Ministerstva dopravy, pôšt

a telekomunikácií č. , ktorou sa vydáva Mýtny poriadok, a taktiež na vyhlášku

Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií č. , ktorou sa vymedzujú úseky

diaľnic, rýchlostných ciest a ciest I. triedy s elektronickým výberom mýta.

5

Záverom žalovaný požadoval potvrdiť napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne

správny.

IV.

Právne názory odvolacieho súdu

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10

ods. 2 ) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní

podľa (ďalej v texte rozsudku

len „“). Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote

( ) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia

v spoj. s ust. odvolanie prípustné, vo veci v zmysle dôvodov uvedených

v nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednohlasne (

ods. 9 o súdoch) dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, pretože

napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny, a preto ho po preskúmaní dôležitosti

odvolacích dôvodov postupom uvedeným v potvrdil.

Po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku

krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu Najvyšší

súd s prihliadnutím na ust. v spoj. s konštatuje, že nezistil

dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu

so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého

rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie

výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v prevažujúcom rozsahu

a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu

s právnymi závermi krajského súdu, Najvyšší súd sa v svojom odôvodnení následne obmedzí

iba na rekapituláciu niektorých vybraných bodov odôvodnenia napadnutého rozsudku

a doplnenia svojich odlišných zistení a záverov zistených v odvolacom konaní (§ 219 ods. 2

umožňuje odvolaciemu súdu doplniť odôvodnenie prvostupňového súdu o ďalšie

dôvody).

Na prvom mieste musí Najvyšší súd zdôrazniť, že v priestupkovom konaní bolo

konané s osobou cudzej štátnej príslušnosti. Nakoľko žalobca z tohto titulu v odvolaní

6

uviedol, že neovláda slovenský jazyk, a túto námietku použil iba v súvislosti s možnosťou

nadobudnúť vedomosti, či bude môcť včas kúpiť palubnú jednotku, zaoberal sa Najvyšší súd

primárne s touto námietkou.

Aj na zahraničného vodiča sa vzťahuje nevyvrátiteľná domnienka ustanovená v § 2

o Zbierke zákonov Slovenskej republiky, ako správne v svojom

vyjadrení z 31.12.2010 uviedol žalovaný.

Podľa o Zbierke zákonov Slovenskej republiky o všetkom,

čo bolo v Zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym

každému, koho sa to týka; domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych

predpisov je nevyvrátiteľná.

Je celkom logické, že uvedená domnienka by bola veľmi obtiažne aplikovateľná

na každý priestupok, resp. iný správny delikt spáchaný cudzincom, ak by slovenský právny

poriadok naznačenú tvrdosť zákona nezmierňoval priznaním nasledujúcich osobitných

procesných a základných práv takémuto cudzincovi.

Medzi podstatné zmierňujúce prvky pre znalosť slovenského práva cudzincom patrí

základné právo na tlmočníka pre každého, kto to vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom

sa vedie aj priestupkové konanie (viď ), a toto predstavuje tiež výnimku

z povinnosti komunikovať s orgánmi štátu v štátnom jazyku ( o

štátnom jazyku Slovenskej republiky).

Takisto je nutné do tejto skupiny zahrnúť s prihliadnutím na subsidiárne pôsobenie

Správneho poriadku v zmysle v spojení s zákona

č. o priestupkoch aj pre priestupkové konanie vo veciach elektronického mýta

tiež všetky základné pravidlá konania (a z nich najmä zásadu súčinnosti správneho konania

(viď § 3 ods. 2 Správneho poriadku).

Minimálne rovnaký rozsah procesných práv Slovenská republika prijatím Rezolúcie

(77) 31 z 28. septembra 1977 o ochrane jednotlivca pred rozhodnutiami správnych orgánov

deklarovala, že ako člen Rady Európy prostredníctvom svojho vnútroštátneho poriadku bude

7

ponúkať tento minimálny štandard procesných práv každému subjektu v správnom konaní

na všetkých úrovniach orgánov verejnej správy. Uvedený medzinárodnoprávny rámec bol

Výborom ministrov Rady Európy v roku 1991 pre oblasť správneho trestania modifikovaný

Odporúčaním č. (91) 1.

Navyše, obsahuje v svojej prílohe nasledujúci Zoznam

preberaných právne záväzných aktov Európskej únie:

1. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/52/ES z 29. apríla 2004

o interoperabilite elektronických cestných mýtnych systémov v Spoločenstve (Ú. v. EÚ

L 200, 7.6.2004),

2. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 1999/62/ES zo 17. júna 1999 o poplatkoch

za používanie určitej dopravnej infraštruktúry ťažkými nákladnými vozidlami (Ú. v. ES

L 187, 20.7.1999) v znení smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/38/ES zo 17. mája

2006 (Ú. v. EÚ L 157, 9.6.2006),

tzn. že môže obsahovať práva, ktoré na celom teritóriu Európskej únie by sa mohli vzťahovať

(niektoré krajiny vylúčili vplyv tohto právneho aktu), aj napríklad prostredníctvom článkov

47 až 50 Charty základných práv Európskej únie (č. 2000/C 364/01) na každého euroobčana;

v danom prípade možno aj žalobcu.

Podľa článku 47 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie každý, koho práva

a slobody garantované právom Únie sú porušené, má právo efektívny opravný prostriedok

pred súdom v súlade s podmienkami ustanovenými v tomto článku.

V hore vymedzenom právnom rámci mohol potom žalobca ako cudzinec postihnutý

správnym trestaním na území Slovenskej republiky v uvedenom priestupkovom konaní

využiť svoje procesné práva, resp. poukazovať, že konajúce správne orgány mu tieto práva

nepriznali. Nič také sa však v jeho odvolacích dôvodoch nenachádzalo.

Žalobca v svojom odvolaní nespochybňoval riadnosť postupu správneho orgánu

ale naopak skutočnosť, že nebolo od neho možné, vzhľadom na jeho neznalosť slovenského

jazyka, očakávať vyhodnotenie jeho situácie v tom zmysle, či si bude môcť včas kúpiť

palubnú jednotku, a súčasne žalobca namietal, že na základe ustanovenia § 6 ods. 6

správca výberu mýta nezabezpečil, aby vodič jazdiaci

8

od frekventovaného hraničného prechodu Kráľ smerom na Rožňavu, resp. aj opačným

smerom na Rimavskú Sobotu mohol pred užívaním vymedzeného úseku cesty umiestniť

palubnú jednotku.

Ďalej Najvyšší súd konštatuje, že žalobca v svojom odvolaní brojí proti uloženej

pokute, lebo podľa jeho argumentácie nebolo jeho povinnosťou ešte pred nástupom

na služobnú cestu zistiť, kde sú distribučné miesta pre elektronické mýto. Za účelom hľadania

odpovede na túto otázku je nutné vykonať výklad dotknutých ustanovení

Podľa správca výberu mýta zabezpečí,

aby prevádzkovateľ vozidla alebo vodič vozidla pred užívaním vymedzeného úseku ciest mohli

umiestniť vo svojich vozidlách palubné jednotky podľa § 2 ods. 4. Palubná jednotka môže byť

spojená s tachografom vozidla.

Podľa prevádzkovateľ vozidla a vodič vozidla

sú povinní pred jazdou po vymedzených úsekoch ciest umiestniť a uviesť do činnosti

vo vozidle palubnú jednotku.

Podľa priestupku na úseku výberu mýta

sa dopustí ten, kto užíva vymedzené úseky ciest bez úhrady mýta.

K týmto odvolacím námietkam Najvyšší súd spoločne uvádza (lebo majú spoločný

základ), že vzhľadom k hore analyzovanej domnienke znalosti slovenských predpisov

aj pre žalobcu (cudzinca) platí vyššie uvedený záver, že počas alebo pred užívaním

pozemných komunikácií na území Slovenskej republiky pozná právne predpisy, ktoré

premávku na týchto komunikáciách upravujú, hoci mu bolo vydané oprávnenie na riadenie

motorového vozidla na základe znalosti právnych predpisov iného štátu. Do uvedenej skupiny

právnych predpisov patrí nielen vyhláška Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií

č. , ktorou sa vydáva Mýtny poriadok, a taktiež vyhláška Ministerstva dopravy,

pôšt a telekomunikácií č. , ktorou sa vymedzujú úseky diaľnic, rýchlostných

ciest a ciest I. triedy s elektronickým výberom mýta.

9

Preto od každého vodiča vstupujúceho zo zahraničia na cestné komunikácie na území

Slovenskej republiky sa predpokladá, že obsah uvedených právnych predpisov pozná,

a v zmysle v nich obsiahnutých informácií prispôsobí využívanie slovenských cestných

komunikácií. Takto mal aj postupovať žalobca.

Preto námietka, že pred nástupom na služobnú cestu síce žalobca bol poučený

o nutnosti zakúpiť palubnú jednotku po prechode štátnej hranice (tzn. že vedel), neobstojí,

lebo vstupujúc na slovenské cestné komunikácie sa bez primeraných dôvodov (viď verejne

dostupný zoznam predajných miest prostredníctvom internetovej stránky www.emyto.sk)

spoliehal na to, že zákon neporuší alebo neohrozí.

Preto správne krajský súd judikoval, že pred nástupom na služobnú cestu si na prvom

mieste mal žalobca ako zahraničný vodič zistiť (z verejne dostupných zdrojov),

kde sa nachádzajú distribučné miesta pre palubné jednotky na území Slovenskej republiky,

a podľa zistených informácií mal následne prispôsobiť miesto vstupu (hraničného priechodu)

na územie Slovenskej republiky. Tento právny názor jednoznačne vyplýva z ustanovenia § 3

ods. 2 písm. a) , ktoré ukladá vodičovi vozidla povinnosť pred vykonaním

jazdy po vymedzených úsekoch ciest umiestniť a uviesť do činnosti vo vozidle palubnú

jednotku; tzn. „a contrario“ obsahuje zákaz vjazdu na vymedzené úseky ciest bez činnej

palubnej jednotky.

Ako nelogický v zmysle výkladovej metódy „reductio ad absurdum“ sa potom javí

právny záver žalobcu, že naopak mal právo vstúpiť na územie Slovenskej republiky

prostredníctvom ktoréhokoľvek hraničného priechodu, a rovnako aj ten nesprávny záver,

že pred každým vstupom na spoplatnený úsek mal správca výberu mýta zabezpečiť vodičovi

vozidla pred užívaním vymedzeného úseku ciest, aby si túto palubnú jednotku mohol

umiestniť vo svojom vozidle, a ak tak nekonal, potom je nutné v zmysle § 6 ods. 6

vykladať takéto správanie správcu výberu mýta na jeho ťarchu,

tzn. uvedeného správcu výberu mýta.

Vzhľadom na prijaté právne názory Najvyšší súd hore uvedené spoločné námietky

žalobcu odmietol ako nedôvodné, avšak na rozdiel od krajského súdu Najvyšší súd dopĺňa

10

právny názor, že pri opísanom konaní žalobcu je možné ustáliť stupeň zavinenia na úrovni

vedomej nedbanlivosti.

Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností,

po vyhodnotení námietok žalobcu ako aj s prihliadnutím na stanovisko žalovaného Najvyšší

súd s osvojením si argumentácie krajského súdu postupom podľa rozhodol

tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.

O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1

v spojitosti s a , podľa ktorého iba úspešný žalobca

má právo na náhradu trov tohto konania.

Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. rozhodol

bez pojednávania, lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci

prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť

sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle (úprava priestupkového konania je

spojená s verejnoprávnymi vzťahmi), v konaní nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1

vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť.

V prejednávanej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky v oblasti ukladania alebo

rušenia súdnych poplatkov v zmysle o súdnych poplatkoch nevyužil

svoje oprávnenie.

Podľa veta druhá o súdnych poplatkoch je odvolací súd

oprávnený rozhodnúť vo veciach poplatkov za konanie na odvolacom súde.

Túto svoju právomoc Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd nevyužil,

a tým dochádza k zákonnej delegácii na krajský súd, aby o súdnom poplatku, ak vôbec

poplatková povinnosť v prejednávanej veci vznikla, za odvolacie konanie rozhodol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c

ods. 1 ).

V Bratislave, dňa 27. septembra 2011

Ing. JUDr. Miroslav Gavalec PhD., v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Ľubica Kavivanovová