Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
58a/364993.fa2a73.pdf
PDF · 167.46 KB
No categories available
1Sžd/4/2011
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1Sžd/4/2011
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu
senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny
Berthotyovej, PhD., v právnej veci žalobcu: F., nar. X., bytom X., zast.: JUDr. J., advokátom
z Advokátskej kancelárie so sídlom A., proti žalovanému: Krajské riaditeľstvo Policajného
zboru v Trnave, Krajský dopravný inšpektorát so sídlom Kuzmányho č. 8, Košice,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu v priestupkovom konaní, na
odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28. októbra 2010 č. k.
6S/18891/2010-34, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach
zo dňa 28. októbra 2010 č. k. 6S/18891/2010-34 p o t v r d z u j e .
Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Konanie na správnom orgáne
Tlačivom Blok na pokutu nezaplatenú na mieste evid. č. A. zo dňa 11.06.2007 (ďalej
na účely tohto rozsudku len „rozhodnutie“) žalovaný ako prvostupňový orgán
v priestupkovom konaní potvrdil, že žalobca porušil § 3 ods. 2 písm. a) zákona
2
č. 25/2007 Z.z. o elektronickom výbere mýta za užívanie vymedzených úsekov pozemných
komunikácií a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej na účely tohto rozsudku
len „zák. č. 25/2007 Z.z.“), a za toto porušenie povinnosti mu uložil v blokovom konaní
pokutu vo výške 1.655 €.
Podľa § 3 ods. 2 písm. a) zák. č. 25/2007 Z.z. prevádzkovateľ vozidla a vodič vozidla
sú povinní pred jazdou po vymedzených úsekoch ciest umiestniť a uviesť do činnosti
vo vozidle palubnú jednotku.
Rozhodnutie obsahovalo stručné odôvodnenie, že žalobcovi bola uložená pokuta
za skutok spáchaný dňa 01.06.2010 o 09.40 hod. zavineným konaním, a to že bol
bez palubnej jednotky, čím sa dopustil priestupku podľa § 8 ods. 1 písm. a)
Podľa § 8 ods. 1 písm. a) zák. č. 25/2007 Z.z. priestupku na úseku výberu mýta
sa dopustí ten, kto užíva vymedzené úseky ciest bez úhrady mýta.
Ďalej žalovaný skonštatoval, že páchateľ súhlasí s blokovým konaním a preberá jeden
výtlačok bloku na pokutu nezaplatenú na mieste a peňažný poštový poukaz na zaplatenie
uloženej pokuty. Tiež toto rozhodnutie obsahovalo poučenie, že „toto rozhodnutie je
právoplatné podpisom páchateľa priestupku a podľa § 84 zákona SNR č. 372/90 Zb.
v platnom znení sa nemožno proti nemu odvolať. Toto rozhodnutie je preskúmateľné súdom.
V prípade zaplatenia pokuty orgánu, ktorý ju uložil, obdržíte na zaplatenú sumu potvrdenie.
Ak nezaplatíte pokutu poštovým poukazom alebo orgánu, ktorý ju uložil v určenej lehote
15 dní, rozhodnutie sa stáva vykonateľným a bude postúpené na právne vymáhanie v zmysle
všeobecne záväzných právnych predpisov platných v Slovenskej republike a na území
členských štátov Európskej únie.“
II.
3
Konanie na prvostupňovom súde
Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu
žalobu z 15.06.2006 na Krajský súd v Košiciach.
Krajský súd ako súd prvého stupňa preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie,
oboznámil sa s listinnými dôkazmi predloženými účastníkmi konania a dospel k záveru,
že rozhodnutie je v súlade so zákonom a žalobu ako nedôvodnú zamietol.
Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu s poukazom na ustanovenia § 8 ods. 1
písm. c) a § 3 ods. 2 zák. č. 25/2007 Z.z. a § 2 ods. 1, § 3 a § 4 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch podľa krajského súdu vyplýva, že žalobca vedel o povinnosti platiť mýto
na území Slovenskej republiky. Bolo jeho povinnosťou, aby pri prechode úsekov ciest, ktoré
podliehajú mýtu, mal palubnú jednotku. Podľa názoru krajského súdu bolo povinnosťou
žalobcu si ešte pred nástupom na služobnú cestu zistiť, kde sú distribučné miesta
pre elektronické mýto na území Slovenskej republiky a podľa toho prispôsobiť miesto
hraničného priechodu.
III.
Odvolanie žalobcu/stanoviská
Vo včas podanom odvolaní zo dňa 13.12.2010 (č. l. 39) proti rozsudku
prvostupňového súdu žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu poukázal na to, že
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci /§ 205
ods. 2 písm. f) O.s.p./ a
- krajský súd dospel k na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam.
Predovšetkým žalobca v svojom odvolaní vyjadril nesúhlas s tým, že bolo jeho
povinnosťou ešte pred nástupom na služobnú cestu zistiť, kde sú distribučné miesta
pre elektronické mýto na území Slovenskej republiky, a podľa toho prispôsobiť miesto
hraničného prechodu. Toto odôvodnil tým, že zamestnávateľ ho pred nástupom na služobnú
4
cestu poučil o nutnosti zakúpiť mýtnu palubnú jednotku po prechode štátnej hranice, na čo bol
vybavený potrebnými finančnými prostriedkami.
Takisto uviedol, že na bývalom hraničnom prechodu Bánréve –Kráľ sa však palubné
jednotky nepredávali, a tak na základe tam poskytnutej informácie žalobca vyhľadal
najbližšiu čerpaciu stanicu za obcou Kráľ. Tam ho personál mal poučiť, že si ju môže kúpiť
až čerpacej stanici Čoltovo. Až pri Gemerskej Panici smerom na Čoltovo, keď prešiel
asi 3 km na spoplatnenej ceste č. E58, bol tesne pred čerpacou stanicou Čoltovo pokutovaný.
Na základe uvedeného ako aj § 6 ods. 6 zák. č. 25/2007 Z.z. dospel žalobca v svojom
odvolaní k záveru, že správca výberu mýta nezabezpečil, aby vodič jazdiaci
od frekventovaného hraničného prechodu Kráľ smerom na Rožňavu, resp. aj opačným
smerom na Rimavskú Sobotu mohol pred užívaním vymedzeného úseku cesty umiestniť
palubnú jednotku.
Žalobca tvrdil, že neovláda slovenský jazyk, nemá počítač a ani ho nevie ovládať,
resp. nemá ani pripojenie na internet. V odvolaní trval na tom, že pred jazdou nevedel o tom,
že nebude môcť včas kúpiť palubnú jednotku a ani o tom vzhľadom na okolnosti a jeho
osobné pomery vedieť nemohol.
Záverom žalobca požadoval zrušenie rozhodnutia žalovaného s tým, že žalobe
vyhovie.
Z vyjadrenia žalovaného zo dňa 31.12.2010 (č. l. 44) vyplýva, že trvá
na skutočnostiach uvedených žalovaným v jeho vyjadrení k žalobe. Navyše žalovaný
poukázal na ustanovenie § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky,
tzn. na domnienku o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá je
nevyvrátiteľná. Uvedená domnienka sa podľa žalovaného vzťahuje nielen na dotknuté
ustanovenia zák. č. 25/2007 Z.z., ale aj na vyhlášku Ministerstva dopravy, pôšt
a telekomunikácií č. 388/2009 Z.z., ktorou sa vydáva Mýtny poriadok, a taktiež na vyhlášku
Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií č. 529/2009 Z.z., ktorou sa vymedzujú úseky
diaľnic, rýchlostných ciest a ciest I. triedy s elektronickým výberom mýta.
5
Záverom žalovaný požadoval potvrdiť napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne
správny.
IV.
Právne názory odvolacieho súdu
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10
ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
podľa § 212 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku
len „O.s.p.“). Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote
(§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201
v spoj. s ust. § 250j ods. 1 O.s.p. odvolanie prípustné, vo veci v zmysle dôvodov uvedených
v § 250ja ods. 2 O.s.p. nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednohlasne (§ 3
ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, pretože
napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny, a preto ho po preskúmaní dôležitosti
odvolacích dôvodov postupom uvedeným v § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku
krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu Najvyšší
súd s prihliadnutím na ust. § 219 ods. 2 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. konštatuje, že nezistil
dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu
so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého
rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie
výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v prevažujúcom rozsahu
a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu
s právnymi závermi krajského súdu, Najvyšší súd sa v svojom odôvodnení následne obmedzí
iba na rekapituláciu niektorých vybraných bodov odôvodnenia napadnutého rozsudku
a doplnenia svojich odlišných zistení a záverov zistených v odvolacom konaní (§ 219 ods. 2
O.s.p. umožňuje odvolaciemu súdu doplniť odôvodnenie prvostupňového súdu o ďalšie
dôvody).
Na prvom mieste musí Najvyšší súd zdôrazniť, že v priestupkovom konaní bolo
konané s osobou cudzej štátnej príslušnosti. Nakoľko žalobca z tohto titulu v odvolaní
6
uviedol, že neovláda slovenský jazyk, a túto námietku použil iba v súvislosti s možnosťou
nadobudnúť vedomosti, či bude môcť včas kúpiť palubnú jednotku, zaoberal sa Najvyšší súd
primárne s touto námietkou.
Aj na zahraničného vodiča sa vzťahuje nevyvrátiteľná domnienka ustanovená v § 2
zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky, ako správne v svojom
vyjadrení z 31.12.2010 uviedol žalovaný.
Podľa § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky o všetkom,
čo bolo v Zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym
každému, koho sa to týka; domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych
predpisov je nevyvrátiteľná.
Je celkom logické, že uvedená domnienka by bola veľmi obtiažne aplikovateľná
na každý priestupok, resp. iný správny delikt spáchaný cudzincom, ak by slovenský právny
poriadok naznačenú tvrdosť zákona nezmierňoval priznaním nasledujúcich osobitných
procesných a základných práv takémuto cudzincovi.
Medzi podstatné zmierňujúce prvky pre znalosť slovenského práva cudzincom patrí
základné právo na tlmočníka pre každého, kto to vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom
sa vedie aj priestupkové konanie (viď čl. 47 ods. 4 ústavy), a toto predstavuje tiež výnimku
z povinnosti komunikovať s orgánmi štátu v štátnom jazyku (§ 7 zákona č. 270/1995 Z.z. o
štátnom jazyku Slovenskej republiky).
Takisto je nutné do tejto skupiny zahrnúť s prihliadnutím na subsidiárne pôsobenie
Správneho poriadku v zmysle § 8 ods. 5 zák. č. 25/2007 Z.z. v spojení s § 51 zákona
č. 372/1990 Zb. o priestupkoch aj pre priestupkové konanie vo veciach elektronického mýta
tiež všetky základné pravidlá konania (a z nich najmä zásadu súčinnosti správneho konania
(viď § 3 ods. 2 Správneho poriadku).
Minimálne rovnaký rozsah procesných práv Slovenská republika prijatím Rezolúcie
(77) 31 z 28. septembra 1977 o ochrane jednotlivca pred rozhodnutiami správnych orgánov
deklarovala, že ako člen Rady Európy prostredníctvom svojho vnútroštátneho poriadku bude
7
ponúkať tento minimálny štandard procesných práv každému subjektu v správnom konaní
na všetkých úrovniach orgánov verejnej správy. Uvedený medzinárodnoprávny rámec bol
Výborom ministrov Rady Európy v roku 1991 pre oblasť správneho trestania modifikovaný
Odporúčaním č. (91) 1.
Navyše, zák. č. 25/2007 Z.z. obsahuje v svojej prílohe nasledujúci Zoznam
preberaných právne záväzných aktov Európskej únie:
1. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/52/ES z 29. apríla 2004
o interoperabilite elektronických cestných mýtnych systémov v Spoločenstve (Ú. v. EÚ
L 200, 7.6.2004),
2. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 1999/62/ES zo 17. júna 1999 o poplatkoch
za používanie určitej dopravnej infraštruktúry ťažkými nákladnými vozidlami (Ú. v. ES
L 187, 20.7.1999) v znení smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/38/ES zo 17. mája
2006 (Ú. v. EÚ L 157, 9.6.2006),
tzn. že môže obsahovať práva, ktoré na celom teritóriu Európskej únie by sa mohli vzťahovať
(niektoré krajiny vylúčili vplyv tohto právneho aktu), aj napríklad prostredníctvom článkov
47 až 50 Charty základných práv Európskej únie (č. 2000/C 364/01) na každého euroobčana;
v danom prípade možno aj žalobcu.
Podľa článku 47 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie každý, koho práva
a slobody garantované právom Únie sú porušené, má právo efektívny opravný prostriedok
pred súdom v súlade s podmienkami ustanovenými v tomto článku.
V hore vymedzenom právnom rámci mohol potom žalobca ako cudzinec postihnutý
správnym trestaním na území Slovenskej republiky v uvedenom priestupkovom konaní
využiť svoje procesné práva, resp. poukazovať, že konajúce správne orgány mu tieto práva
nepriznali. Nič také sa však v jeho odvolacích dôvodoch nenachádzalo.
Žalobca v svojom odvolaní nespochybňoval riadnosť postupu správneho orgánu
ale naopak skutočnosť, že nebolo od neho možné, vzhľadom na jeho neznalosť slovenského
jazyka, očakávať vyhodnotenie jeho situácie v tom zmysle, či si bude môcť včas kúpiť
palubnú jednotku, a súčasne žalobca namietal, že na základe ustanovenia § 6 ods. 6
zák. č. 25/2007 Z.z. správca výberu mýta nezabezpečil, aby vodič jazdiaci
8
od frekventovaného hraničného prechodu Kráľ smerom na Rožňavu, resp. aj opačným
smerom na Rimavskú Sobotu mohol pred užívaním vymedzeného úseku cesty umiestniť
palubnú jednotku.
Ďalej Najvyšší súd konštatuje, že žalobca v svojom odvolaní brojí proti uloženej
pokute, lebo podľa jeho argumentácie nebolo jeho povinnosťou ešte pred nástupom
na služobnú cestu zistiť, kde sú distribučné miesta pre elektronické mýto. Za účelom hľadania
odpovede na túto otázku je nutné vykonať výklad dotknutých ustanovení zák. č. 25/2007 Z.z.
Podľa § 6 ods. 6 zák. č. 25/2007 Z.z. správca výberu mýta zabezpečí,
aby prevádzkovateľ vozidla alebo vodič vozidla pred užívaním vymedzeného úseku ciest mohli
umiestniť vo svojich vozidlách palubné jednotky podľa § 2 ods. 4. Palubná jednotka môže byť
spojená s tachografom vozidla.
Podľa § 3 ods. 2 písm. a) zák. č. 25/2007 Z.z. prevádzkovateľ vozidla a vodič vozidla
sú povinní pred jazdou po vymedzených úsekoch ciest umiestniť a uviesť do činnosti
vo vozidle palubnú jednotku.
Podľa § 8 ods. 1 písm. a) zák. č. 25/2007 Z.z. priestupku na úseku výberu mýta
sa dopustí ten, kto užíva vymedzené úseky ciest bez úhrady mýta.
K týmto odvolacím námietkam Najvyšší súd spoločne uvádza (lebo majú spoločný
základ), že vzhľadom k hore analyzovanej domnienke znalosti slovenských predpisov
aj pre žalobcu (cudzinca) platí vyššie uvedený záver, že počas alebo pred užívaním
pozemných komunikácií na území Slovenskej republiky pozná právne predpisy, ktoré
premávku na týchto komunikáciách upravujú, hoci mu bolo vydané oprávnenie na riadenie
motorového vozidla na základe znalosti právnych predpisov iného štátu. Do uvedenej skupiny
právnych predpisov patrí nielen vyhláška Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií
č. 388/2009 Z.z., ktorou sa vydáva Mýtny poriadok, a taktiež vyhláška Ministerstva dopravy,
pôšt a telekomunikácií č. 529/2009 Z.z., ktorou sa vymedzujú úseky diaľnic, rýchlostných
ciest a ciest I. triedy s elektronickým výberom mýta.
9
Preto od každého vodiča vstupujúceho zo zahraničia na cestné komunikácie na území
Slovenskej republiky sa predpokladá, že obsah uvedených právnych predpisov pozná,
a v zmysle v nich obsiahnutých informácií prispôsobí využívanie slovenských cestných
komunikácií. Takto mal aj postupovať žalobca.
Preto námietka, že pred nástupom na služobnú cestu síce žalobca bol poučený
o nutnosti zakúpiť palubnú jednotku po prechode štátnej hranice (tzn. že vedel), neobstojí,
lebo vstupujúc na slovenské cestné komunikácie sa bez primeraných dôvodov (viď verejne
dostupný zoznam predajných miest prostredníctvom internetovej stránky www.emyto.sk)
spoliehal na to, že zákon neporuší alebo neohrozí.
Preto správne krajský súd judikoval, že pred nástupom na služobnú cestu si na prvom
mieste mal žalobca ako zahraničný vodič zistiť (z verejne dostupných zdrojov),
kde sa nachádzajú distribučné miesta pre palubné jednotky na území Slovenskej republiky,
a podľa zistených informácií mal následne prispôsobiť miesto vstupu (hraničného priechodu)
na územie Slovenskej republiky. Tento právny názor jednoznačne vyplýva z ustanovenia § 3
ods. 2 písm. a) zák. č. 25/2007 Z.z., ktoré ukladá vodičovi vozidla povinnosť pred vykonaním
jazdy po vymedzených úsekoch ciest umiestniť a uviesť do činnosti vo vozidle palubnú
jednotku; tzn. „a contrario“ obsahuje zákaz vjazdu na vymedzené úseky ciest bez činnej
palubnej jednotky.
Ako nelogický v zmysle výkladovej metódy „reductio ad absurdum“ sa potom javí
právny záver žalobcu, že naopak mal právo vstúpiť na územie Slovenskej republiky
prostredníctvom ktoréhokoľvek hraničného priechodu, a rovnako aj ten nesprávny záver,
že pred každým vstupom na spoplatnený úsek mal správca výberu mýta zabezpečiť vodičovi
vozidla pred užívaním vymedzeného úseku ciest, aby si túto palubnú jednotku mohol
umiestniť vo svojom vozidle, a ak tak nekonal, potom je nutné v zmysle § 6 ods. 6
zák. č. 25/2007 Z.z. vykladať takéto správanie správcu výberu mýta na jeho ťarchu,
tzn. uvedeného správcu výberu mýta.
Vzhľadom na prijaté právne názory Najvyšší súd hore uvedené spoločné námietky
žalobcu odmietol ako nedôvodné, avšak na rozdiel od krajského súdu Najvyšší súd dopĺňa
10
právny názor, že pri opísanom konaní žalobcu je možné ustáliť stupeň zavinenia na úrovni
vedomej nedbanlivosti.
Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností,
po vyhodnotení námietok žalobcu ako aj s prihliadnutím na stanovisko žalovaného Najvyšší
súd s osvojením si argumentácie krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 2 O.s.p. rozhodol
tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.
O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1
v spojitosti s § 250k ods. 1 a § 246c ods. 1 O.s.p., podľa ktorého iba úspešný žalobca
má právo na náhradu trov tohto konania.
Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol
bez pojednávania, lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci
prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť
sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle § 250i ods. 2 O.s.p. (úprava priestupkového konania je
spojená s verejnoprávnymi vzťahmi), v konaní nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1
O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť.
V prejednávanej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky v oblasti ukladania alebo
rušenia súdnych poplatkov v zmysle § 12 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch nevyužil
svoje oprávnenie.
Podľa § 12 ods. 1 veta druhá zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch je odvolací súd
oprávnený rozhodnúť vo veciach poplatkov za konanie na odvolacom súde.
Túto svoju právomoc Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd nevyužil,
a tým dochádza k zákonnej delegácii na krajský súd, aby o súdnom poplatku, ak vôbec
poplatková povinnosť v prejednávanej veci vznikla, za odvolacie konanie rozhodol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c
ods. 1 O.s.p.).
V Bratislave, dňa 27. septembra 2011
Ing. JUDr. Miroslav Gavalec PhD., v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová