Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
6b6/382927.255cb9.pdf
PDF · 133.5 KB
No categories available
5Obo/92/2011
Najvyšší súd 5 Obo 92/2011
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací, v senáte zloženom
z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Ličkovej a členiek senátu JUDr. Anny Markovej
a JUDr. Kataríny Pramukovej, v právnej veci žalobcu: N.O., a. s., K.P.Č., zast. L., s. r. o.,
P.B. proti žalovanému: M.M., a. s., V.B., o zaplatenie 22 663,139 Eur (682 749,75 Sk), na
odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 17. decembra 2009, č. k. 27
Cb 459/1994-213, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 17. decembra 2009, č. k. 27 Cb 459/1994-213 p o t v r d z u j e.
Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e:
Žalobca žalobou z 9. februára 1994 a zmenou žaloby z 1. júna 1994 sa domáhal
vydania rozhodnutia súdom, ktorým bude žalovaný zaviazaný zaplatiť mu 543 417,35 Sk.
Dňa 14. februára 2001 navrhol žalobca, aby do konania na strane žalovaného vstúpila
o. s. M.M.P.Č..
Súd prvého stupňa preto skúmal, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať
vo veci (§ 103 O. s. p.) a konštatoval, že jednou z podmienok konania je právomoc súdu
vo veci konať (§ 7 a § 8 O. s. p.). Žalobca je právny subjekt z Č. a tento navrhol, aby
prvostupňový súd pripustil do konania ďalšieho účastníka na strane žalovaného, a to právny
subjekt z Č..
Právomoc súdu prvého stupňa nie je daná Občianskym súdnym poriadkom a ani
zák. č. 97/1963 Zb. v znení zmien a doplnkov. V predmetnej veci nie je daná právomoc
slovenského súdu, pre riešenie sporu žalobcu a navrhovaného žalovaného v 2/ rade, lebo ide
o 2 subjekty z Č., a preto pristúpenie žalovaného v 2/ rade, tak ako to navrhol žalobca,
prvostupňový súd nepripustil.
Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, a preto rozhodnutie súdu
I. stupňa o nepripustení navrhovaného subjektu do konania na strane žalovaného ako vecne
správne podľa ust. § 219 O. s. p. potvrdil.
Dňa 5. októbra 2006 žalobca na pojednávaní vyhlásil, že na zmene žaloby z 1. júna
1994 netrvá.
Predmetom súdneho konania je zaplatenie ceny výrobkov, dodaných na základe
Zmluvy o distribucii a tisku zo 16. septembra a 19. novembra 1991 v sume 543 417,35 Sk.
Svoj nárok žalobca osvedčil faktúrami č. 480 na sumu 20 921,25 Kčs, f. č. 689 na 71 549,10
Kčs, f. č. 723 na 102 123,35 Kčs, f. č. 744 na 139 975,15 Kčs, f. č. 50036 na 96 881 Kčs, f. č.
50091 na 1 757 Kčs a f. č. 50096 na 110 210,50 Kčs, ako aj pokusom o pokonávku.
Žalobca preukázal súdu prvého stupňa založenie právneho vzťahu so žalovaným podľa
ust. § 153 Hospodárskeho zákonníka, realizáciu dodávok výrobkov, ako aj právo fakturovať
v zmysle ust. § 376 Hospodárskeho zákonníka.
Pretože žalovaný záväzok zaplatiť cenu výrobkov v lehote splatnosti jednotlivých
faktúr nesplnil, vznikol žalobcovi i nárok na vyúčtovanie majetkových sankcií v zmysle
ust. § 378 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka, ktoré si však žalobca neuplatnil.
Žalovaný predložil prvostupňovému súdu Zmluvu o predaji časti podniku, uzatvorenú
podľa ust. § 476 a nasl. Obchodného zákonníka, ktorou osvedčil, že predmetom predaja časti
podniku boli aj prevzaté či neprevzaté záväzky, resp. nezaplatené faktúry za dodávky tovaru
a povinným na zaplatenie faktúr, ktoré sú predmetom tohto sporu, je kupujúci o. s. M., s. r. o.,
P.N.Č..
M., s. r. o., P. ako kupujúci je preto tým subjektom, ktorý má záväzok voči žalobcovi
a ide o ten subjekt, ktorý nebol rozhodnutím súdu prvého stupňa pribratý do konania ako
žalovaný v 2/ rade.
Súd prvého stupňa preto žalobu zamietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací rozhodol o odvolaní žalobcu
uznesením 19. januára 2009, sp. zn. 6 Obo 30/2008 tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, aby vo veci doplnil dokazovanie
a vo veci znova rozhodol.
Prvostupňový súd v zmysle usmernení odvolacieho súdu pripustil na pojednávaní
6. mája 2009 zmenu petitu žaloby tak, že žalobca žiada, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť
mu 682 749,75 Kč.
Podaním zo 16. septembra 2009 žalobca špecifikoval petit žaloby tak, že žiadal
aj k jednotlivým faktúram priznať poplatok z omeškania vo výške 0,05% z dlžnej sumy
za každý deň omeškania od prvého dňa omeškania až do zaplatenia a nahradiť mu trovy
konania.
Prvostupňový súd vyhovel návrhu žalobcu na zmenu petitu.
Žalobca vyzval žalovaného podaním zo 16. septembra 2009 na zaplatenie sumy
682 749,75 Sk, vrátane poplatku z omeškania vo výške 0,05% z dlžnej istiny za každý deň
omeškania v zmysle špecifikácie.
Žalobca navrhol v konaní vypočuť svedka Ing. I.K.I.K.. Prvostupňový súd vyhovel
tomuto návrhu žalobcu, pretože sa však nepodarilo zabezpečiť jeho účasť
na pojednávaní, žalobca upustil od tohto návrhu a zároveň navrhol, aby súd prvého stupňa
si vyžiadal z archívu registrového súdu Zmluvu o predaji časti podniku. Prvostupňový súd
vyžiadal z archívu obchodného registra Okresného súdu Bratislava I Zmluvu o predaji časti
podniku, vrátane príloh 1 až 9, uzatvorenú medzi predávajúcim M. - P., P., T.B., IČO: X.
a kupujúcim M., s. r. o., N.P., IČO: X., Č. z 12. novembra 1992.
Prípisom z 28. septembra 2009 Okresný súd Bratislava I oznámil prvostupňovému
súdu, že spoločnosť M.M., a. s., B.V., IČO: X. si podala návrh na zápis do obchodného
registra 27. júna 2000, zmluva o predaji časti podniku z 12. novembra 1992 sa v spise
nenachádza. Následne bol z Okresného súdu Bratislava I. súdu prvého stupňa zapožičaný
spis, sp. zn. Sa X./B M.M., a. s.
Prvostupňový súd považoval za právne relevantný doklad, preukazujúci existenciu
sporného nároku - vyjadrenie k žalobe zo 16. februára 1994 žalovaného (podpísaný
JUDr. M.M., prokuristom - teda osobou oprávnenou konať v merite veci), ktorý obsahuje
uznanie záväzku konkludentne žalovaným: “vymenovanie faktúr 689, 723, 744...neboli
uhradené a budú Vám uhradené najneskôr do 28. februára 1994“. Toto vyjadrenie podľa
názoru prvostupňového súdu je podľa ust. § 323 Obchodného zákonníka uznaním záväzku.
Žalovaný uhradil 23. februára 1994 na účet žalobcu f. č. 689 /71 549,10 Kč/,
f. č. 723 /102 123,35 Kč/ a f. č. 744 /139 975,15 Kč/.
Žalovaný nepoprel, že žiadal od žalobcu zaslanie f. č. 480 /20 921,25 Kč/, f. č 50036
/96 881 Kč/, f. č. 50091 /1 757 Kč/ a f. č. 50096 /110 210,50 Kč/ na kontrolu, ktorá následne
zistila, že tieto faktúry, ako aj omylom uhradená f. č. 744 /139 975,15 Kč/ mu nepatria,
a preto ich existenciu, resp. záväzok na ich zaplatenie neuznáva.
Prvostupňový súd dospel k záveru, že predmetom súdneho konania sú f. č. 480
/20 921,25 Kč/, f. č. 50036 /96 881 Kč/, f. č. 50091 /1 757 Kč/, f. č. 50096 /110 210,50 Kč/,
f. č. 50148 /66 871 Kč/, f. č. 50231 /154 994,50 Kč/, f. č. 50234 /230 834,50 Kč/ a f. č. 50312
/560 Kč/. Žalovaný Zmluvou o predaji časti podniku z 12. novembra 1922, uzatvorenou
medzi M., s. r. o., T.B., IČO: X. ako predávajúci a M., spol. s r. o., N.P.Č.P., IČO: X. ako
kupujúci preukázal nedostatok pasívnej legitimácie v danom spore.
V predmetnej zmluve v čl. II je špecifikovaný predmet predaja - „samostatná
organizačná zložka predávajúceho, zahŕňajúca podnikateľskú činnosť na území Č.,
uskutočňovaná prostredníctvom zložky predávajúceho v čase od 1. januára 1992 do 31.
októbra 1992, pre ktorú predávajúci vedie oddelené účtovníctvo“. Zo Smlouvy o distribuci
tisku z 19. novembra 1991 mal súd prvého stupňa za preukázané, že žalobcove faktúry sa
týkali dodávok p. organizačnej zložke a boli preto predmetom predaja v zmysle čl. II Zmluvy
o predaji časti podniku. Taktiež z priloženej prílohy k Zmluve o predaji časti podniku, a to
Protokolu o odovzdaní trhu a predajnej siete fy M. - K.B. firme M.P.Č.Č. - majetkové
vyrovnanie z 1. novembra 1992 nevyplýva, že by boli niektoré záväzky organizačnej zložky
z tohto predaja vyňaté.
Prvostupňový súd vyhodnotil list konateľa spoločnosti M., s. r. o., P. - Ing. I.K. z 5.
júna 2000, v ktorom uviedol, že Zmluva o predaji časti podniku z 12. novembra 1992, vrátane
jej dodatkov 1 až 9, obsahuje zoznam všetkých pohľadávok a záväzkov, na ktoré sa Zmluva
vzťahuje, ale žalované faktúry v týchto zoznamoch nie sú, a preto na p. spoločnosť neprešli,
ako tvrdenie bez právnej relevancie, keďže toto tvrdenie nebolo podložené žiadnym dôkazom.
Zmluva o predaji časti podniku práve v čl. II bod 2 uvádza, že na kupujúceho prešli všetky
záväzky patriace k organizačnej zložke, pričom ide o súhrn práv, pohľadávok, záväzkov, vecí
a ďalších majetkových zložiek existujúcich k dátumu 1. novembra 1992. V Zmluve - jej
žiadnom ustanovení nie je odkaz, že predmetom prevodu sú len záväzky, resp. pohľadávky
uvedené v zoznamoch. V čl. VII ods. 4 Zmluvy si zmluvné strany dohodli, že otázky zmluvou
výslovne neupravené sa riadia ustanoveniami Obchodného zákonníka, pričom v zmysle
príslušných ustanovení Obchodného zákonníka na kupujúceho zo zákona prechádzajú všetky
práva a záväzky patriace k podniku (časti podniku), pokiaľ strany o rozsahu prevádzaných
práv a záväzkov nič neuvedú.
Súd prvého stupňa žalobu žalobcu zamietol, keď dospel k názoru, že žalobca
neuniesol dôkazné bremeno.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, o ktorom odvolací súd rozhodol
uznesením tak, že ho podľa ust. § 218 ods. 1 písm. a/ O. s. p. odmietol ako oneskorene
podané.
Žalobca proti uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie, pričom prípustnosť
dovolania odvodzuje z postupu odvolacieho súdu, to znamená, že postupom odvolacieho súdu
mu bola odňatá možnosť konať v zmysle ust. § 237 písm. f/ O. s. p., keďže rozsudok súdu
prvého stupňa mu nebol doručený, tak ako to konštatoval odvolací súd.
Dovolací súd uznesením rozhodol o zrušení uznesenia odvolacieho, keď konštatoval,
že nedošlo k doručeniu rozhodnutia súdu prvého stupňa, a preto vec vrátil odvolaciemu súdu
na ďalšie konanie.
Odvolací súd v zmysle právneho názoru dovolacieho súdu, po odstránení vady
spočívajúcej v účinnom doručení rozsudku súdu prvého stupňa, pristúpil k vecnému
prejednaniu odvolania žalobcu.
Žalobca v odvolaní navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok Krajského súdu
v Bratislave tak, že žalobe vyhovie a prizná mu trovy konania z týchto dôvodov:
Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je odôvodnený nejednoznačne
až zmätočne, neuvádzajúc i predložené dôkazy a skutočnosti. Odvolateľ má za to,
že prvostupňový súd sa neriadil právnym názorom odvolacieho súdu, a to v otázke vypočutia
svedka Ing. K. a nedoplnil dôkazy o prílohy k Zmluve o predaji časti podniku. Prvostupňový
súd vyhodnotil len Zmluvu a Protokol o odovzdaní trhu a predajnej siete. Nezaoberal sa
Zmluvou v extenzívnom kontexte a jej doslovnom znení, pričom nechal
bez povšimnutia ust. čl. III bod 5 Zmluvy (príloha č. 2 - zoznam dlžníkov). Preto sa mal
venovať skúmaniu zmluvy, či neobsahuje aj iné prílohy.
Obsah listu z 5. júna 2000 konateľa spoločnosti M.,
s. r. o., P. Ing. I.K.I.K., v ktorom uviedol, že si dal predložiť Zmluvu o predaji časti podniku
(z 12. novembra 1992), vrátane dodatkov č. 1 až 7. Žalobca má za to, že tento list potvrdzuje
existenciu dodatkov 1 až 7. Žalobca nepovažuje tvrdenie súdu prvého stupňa,
že predložením Zmluvy o predaji časti podniku žalovaný osvedčil nedostatok svojej pasívnej
legitimácie za preukázané. Je však názoru, že žalovaný nikdy neosvedčil, že nie je pasívne
legitimovaný. Zo Zmluvy o predaji časti podniku vyplynula kupujúcemu povinnosť
informovať žalobcu o tejto skutočnosti. Žalobcu však ani predávajúci a ani kupujúci
neinformovali, že došlo k predaju časti podniku. Preto mal žalobca len jeden základ, a to list
JUDr. M.M., ktorý uznal žalobcovu pohľadávku. Žalobca si kladie otázku, či konanie žalobcu
nie je konaním v dobrej viere, a teda takéto konanie by malo byť chránené.
Žalovaný sa písomne k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) prejednal
odvolanie žalobcu v zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p., ako aj konanie, ktoré predchádzalo
vydaniu napadnutého rozsudku bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 214 ods. 2
O. s. p. a dospel k názoru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.
Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že súd prvého stupňa sa riadil právnym názorom
odvolacieho súdu vysloveným v jeho zrušujúcom uznesení z 19. januára 2009, sp. zn.
Žalobca na pojednávaní 6. mája 2009 (čl. 156) uviedol, že ním predložené doklady
nahrádzajú doplnenie dokazovania o výsluch svedka Ing. I.K.I.K., preto prvostupňový súd
nepostupoval v rozpore s právnym názorom odvolacieho, keď upustil od výsluchu tohto
svedka, a to z dôvodu netrvania žalobcu na tomto úkone súdu prvého stupňa.
Prvostupňový súd doplnil dokazovanie, a to registrovým spisom Okresného súdu
Bratislava I, sp. zn. Sa X./B, teda opätovne sa riadil právnym názorom odvolacieho súdu.
Preto postup prvostupňového súdu, ktorý pri hodnotení dôkazov vychádzal z dôkazov
vykonaných v sporovom konaní, bol správny.
Odvolací súd skúmal aj vyjadrenie žalovaného podpísané prokuristom žalovaného
JUDr. M.M. zo 16. februára 1994, ktoré prvostupňový súd vyhodnotil
ako konkludentné uznanie záväzku, a to podľa § 323 Obchodného zákonníka.
V zmysle spoločných, prechodných a záverečných ustanovení Obchodného zákonníka
s účinnosťou od 1. januára 1992 bol zrušený Hospodársky zákonník č. 109/1964 Zb. v znení
zmien a doplnkov.
Podľa ust. § 763 ods. 1 Obchodného zákonníka právne vzťahy vzniknuté predo dňom
účinnosti Obchodného zákonníka a práva z nich vzniknuté, ako aj práva zo zodpovednosti
za porušenie záväzkov z hospodárskych a iných zmlúv, uzavretých predo dňom účinnosti
Obchodného zákonníka, sa spravujú doterajšími predpismi.
Je nesporné, že predmetom v danej veci je porušenie záväzku z hospodárskej zmluvy
uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným podľa ust. § 153 Hospodárskeho zákonníka
(nezaplatenie ceny výrobkov). List žalovaného zo 16. februára 1994 mal preto prvostupňový
súd posudzovať v zmysle ust. § 132 Hospodárskeho zákonníka, s poukazom na ust. § 763
Podľa ust. § 132 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka, ak povinná organizácia čo do
dôvodu a rozsahu uzná písomne svoj záväzok, hoci je premlčaný, predpokladá sa,
že v rozsahu uznania záväzok v čase uznania trvá.
Pre účinnosť uznávacieho prejavu sa podľa vyššie citovaného ust. § 132 ods. 1
Hospodárskeho zákonníka vyžaduje, aby sa uskutočnil v písomnej forme, bol poštou alebo
osobne doručený oprávnenej organizácii a z písomného prejavu musí byť zrejmé, že sa
záväzok uznáva čo do dôvodu, ako aj rozsahu. Uznávací prejav sa musí urobiť tak, aby bol
jasne identifikovateľný uznaný záväzok.
Vyjadrenie žalovaného zo 16. februára 1994 takéto znaky nevykazuje, a preto
odvolací súd sa nestotožnil s názorom prvostupňového súdu, že ide o konkludentné uznanie
záväzku. Predmetné vyjadrenie neobsahuje vyhlásenie žalovaného, že záväzok uznáva čo do
dôvodu, ako aj rozsahu a z tohto prípisu žalovaného nie je ani jasne identifikovateľný uznaný
záväzok (z akého právneho vzťahu vznikla povinnosť žalovaného a v akej výške).
Preto odvolací súd nepovažoval list žalovaného zo 16. februára 1994 za uznanie
záväzku podľa ust. § 132 Hospodárskeho zákonníka.
Žalobca namieta, že prvostupňový súd sa nezaoberal všetkými ním predloženými
dôkazmi. Podľa ust. § 132 Občianskeho súdneho poriadku dôkazy súd hodnotí podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom
starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konaní najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.
Odvolací súd je názoru, že prvostupňový súd postupoval v súlade s vyššie citovaným
ustanovením § 132 O. s. p. Z obsahu spisu totiž vyplýva, že sa vysporiadal so všetkými
prednesmi účastníkov konania, ako aj nimi predloženými dôkazmi. Žalobca neuviedol žiadne
konkrétne skutočnosti preukazujúce, že prvostupňový súd tak nepostupoval.
Rovnako sa odvolací súd stotožnil s vyhodnotením listu konateľa spoločnosti M., s. r.
o., P. (kupujúceho), ktorý síce v tomto liste (z 5. júna 2000) uviedol, že si dal predložiť
Zmluvu o predaji časti podniku, vrátane dodatkov č. 1 a 7, ale žiadnym relevantným dôkazom
túto skutočnosť neosvedčil. To znamená, že Ing. I.K. nezaslal žalobcovi ani fotokópiu
prílohy, ktorá by osvedčovala jeho tvrdenie o existencii dodatkov č. 1 až 7 a ktoré by
osvedčovali, že povinnosť zaplatiť žalobcovi cenu dodávky výrobkov má predávajúci.
Dôveryhodnosť tohto dôkazu spochybňuje skutočnosť, že Ing. I.K. je konateľom spoločnosti,
o ktorej žalovaný tvrdí, že na neho prešla povinnosť zaplatiť predmetné dodávky výrobkov.
Kupujúci sa v čl. III bod 7 zaviazal oboznámiť bez zbytočného odkladu od podpisu tejto
zmluvy o prevzatí záväzkov veriteľov, čo Ing. I.K. ako konateľ kupujúceho nesplnil.
Súd prvého stupňa sa podľa názoru odvolacieho súdu dôsledne zaoberal Zmluvou
o predaji časti podniku, tvrdenie žalobcu, že tak neurobil, poukazujúc na čl. III bod 5 tejto
zmluvy však toto tvrdenie nepreukazuje. V čl. III bod 5 Zmluvy o predaji časti podniku
je uvedené, že neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy je zoznam dlžníkov - pohľadávok zložky
vzniknutých za obdobie jej samostatnej činnosti, t. j. od 1. januára 1992 až ku dňu ukončenia
jej činnosti, t. j. 31. októbra 1992, ktorý obsahuje meno dlžníka a dlžnú sumu. Tvorí prílohu
č. 2 tejto zmluvy. Ak aj takýto zoznam existuje, netýka sa prejednávanej veci, pretože žalobca
nie je dlžníkom, ale veriteľom.
V texte Zmluvy o prevode časti podniku je uvedená ešte príloha č. 1 (čl. III bod 2),
a to zoznam hmotného majetku, pričom kupujúci potvrdzuje, že hmotný majetok podľa
zoznamu fyzicky prevzal bez akýchkoľvek zistených závad a nedostatkov pred podpísaním
tejto zmluvy. Ani z tohto článku III. bod 2 však nemožno vyvodiť, že išlo o prílohu tvoriacu
zoznam záväzkov. Žiadne iné prílohy sa v texte zmluvy už neuvádzajú. Aj Protokol
o odovzdaní trhu a predajnej siete nevypovedá, že riešil otázku prevzatia záväzkov
žalovaným.
Žalobca v odvolaní uviedol, že je síce v dôkaznej núdzi, ale že žalovaný mal
preukázať nedostatok pasívnej legitimácie.
Podľa ust. § 120 ods. 1 O. s. p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení.
Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na označenie dôkazov preukazujúcich
pravdivosť skutkových tvrdení. Splnenie tejto povinnosti nie je možné od účastníkov konania
vynucovať. V súvislosti s dokazovaním sa treba zaoberať otázkou dôkazného bremena a jeho
významom pre rozhodnutie súdu. Dôkazné bremeno možno charakterizovať ako povinnosť
účastníka konania, pokiaľ chce byť v konaní úspešný, preukázať pravdivosť svojich tvrdení,
ktoré sú relevantné k posudzovanej veci, a teda sú spôsobilé privodiť pre neho priaznivé
rozhodnutie súdu. Zodpovednosť za neunesenie dôkazného bremena teda znamená,
že účastník konania, ktorého zaťažovalo dôkazné bremeno preukázania rozhodných
skutočností a toto “bremeno neuniesol“, nebude v konaní úspešný. Nestačí, že účastník
konania označí dôkazy, ktorými chce preukázať pravdivosť svojich tvrdení. Všeobecne
možno preto vyjadriť, že dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu, v ktorého záujme je preukázanie
pravdivosti ním tvrdených skutočností zakladajúcich jeho právo a na druhej strane žalovaného
zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní skutočností, ktoré vylučujú existenciu
uplatňovaného práva, ak jeho existenciu žalobca preukázal.
Žalobca má dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení o opodstatnenosti ním
uplatneného nároku, ktoré žalovaný vyvrátil predložením Zmluvy o predaji časti podniku.
Prvostupňový súd preto správne vyhodnotil vykonané dokazovanie, ako aj tvrdenia
účastníkov konania, keď konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení.
Žalovaný svoje „dôkazné bremeno“ uniesol, keďže predložil konajúcemu súdu dôkaz
nespochybnený žalobcom, a to Zmluvu o predaji časti podniku, z ktorej jednoznačne
vyplynulo, že predmetné záväzky za prednú organizačnú zložku v Prahe neprevzal. Žalobca
nie dôkazom, ale len tvrdením o existencii dodatkov k tejto zmluve nemohol hodnoverným
spôsobom preukázať ich existenciu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p.
v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p., a to podľa úspechu účastníkov v odvolacom konaní.
Úspešnému účastníkovi však ich náhradu nepriznal, keďže mu v odvolacom konaní žiadne
trovy konania nevznikli.
P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 14. decembra 2011
JUDr. Darina Ličková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Michaela Szöcsová