Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Obo/92/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací, v senáte zloženom

z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Ličkovej a členiek senátu JUDr. Anny Markovej

a JUDr. Kataríny Pramukovej, v právnej veci žalobcu: N.O., a. s., K.P.Č., zast. L., s. r. o.,

P.B. proti žalovanému: M.M., a. s., V.B., o zaplatenie 22 663,139 Eur (682 749,75 Sk), na

odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo 17. decembra 2009, č. k. 27

Cb 459/1994-213, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave

zo dňa 17. decembra 2009, č. k. -213 p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e:

Žalobca žalobou z 9. februára 1994 a zmenou žaloby z 1. júna 1994 sa domáhal

vydania rozhodnutia súdom, ktorým bude žalovaný zaviazaný zaplatiť mu 543 417,35 Sk.

Dňa 14. februára 2001 navrhol žalobca, aby do konania na strane žalovaného vstúpila

o. s. M.M.P.Č..

Súd prvého stupňa preto skúmal, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať

vo veci ( ) a konštatoval, že jednou z podmienok konania je právomoc súdu

vo veci konať ( a ). Žalobca je právny subjekt z Č. a tento navrhol, aby

prvostupňový súd pripustil do konania ďalšieho účastníka na strane žalovaného, a to právny

subjekt z Č..

Právomoc súdu prvého stupňa nie je daná a ani

v znení zmien a doplnkov. V predmetnej veci nie je daná právomoc

slovenského súdu, pre riešenie sporu žalobcu a navrhovaného žalovaného v 2/ rade, lebo ide

o 2 subjekty z Č., a preto pristúpenie žalovaného v 2/ rade, tak ako to navrhol žalobca,

prvostupňový súd nepripustil.

Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, a preto rozhodnutie súdu

I. stupňa o nepripustení navrhovaného subjektu do konania na strane žalovaného ako vecne

správne podľa ust. potvrdil.

Dňa 5. októbra 2006 žalobca na pojednávaní vyhlásil, že na zmene žaloby z 1. júna

1994 netrvá.

Predmetom súdneho konania je zaplatenie ceny výrobkov, dodaných na základe

Zmluvy o distribucii a tisku zo 16. septembra a 19. novembra 1991 v sume 543 417,35 Sk.

Svoj nárok žalobca osvedčil faktúrami č. 480 na sumu 20 921,25 Kčs, f. č. 689 na 71 549,10

Kčs, f. č. 723 na 102 123,35 Kčs, f. č. 744 na 139 975,15 Kčs, f. č. 50036 na 96 881 Kčs, f. č.

50091 na 1 757 Kčs a f. č. 50096 na 110 210,50 Kčs, ako aj pokusom o pokonávku.

Žalobca preukázal súdu prvého stupňa založenie právneho vzťahu so žalovaným podľa

ust. § 153 Hospodárskeho zákonníka, realizáciu dodávok výrobkov, ako aj právo fakturovať

v zmysle ust. § 376 Hospodárskeho zákonníka.

Pretože žalovaný záväzok zaplatiť cenu výrobkov v lehote splatnosti jednotlivých

faktúr nesplnil, vznikol žalobcovi i nárok na vyúčtovanie majetkových sankcií v zmysle

ust. § 378 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka, ktoré si však žalobca neuplatnil.

Žalovaný predložil prvostupňovému súdu Zmluvu o predaji časti podniku, uzatvorenú

podľa ust. a nasl. , ktorou osvedčil, že predmetom predaja časti

podniku boli aj prevzaté či neprevzaté záväzky, resp. nezaplatené faktúry za dodávky tovaru

a povinným na zaplatenie faktúr, ktoré sú predmetom tohto sporu, je kupujúci o. s. M., s. r. o.,

P.N.Č..

M., s. r. o., P. ako kupujúci je preto tým subjektom, ktorý má záväzok voči žalobcovi

a ide o ten subjekt, ktorý nebol rozhodnutím súdu prvého stupňa pribratý do konania ako

žalovaný v 2/ rade.

Súd prvého stupňa preto žalobu zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací rozhodol o odvolaní žalobcu

uznesením 19. januára 2009, sp. zn. tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, aby vo veci doplnil dokazovanie

a vo veci znova rozhodol.

Prvostupňový súd v zmysle usmernení odvolacieho súdu pripustil na pojednávaní

6. mája 2009 zmenu petitu žaloby tak, že žalobca žiada, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť

mu 682 749,75 Kč.

Podaním zo 16. septembra 2009 žalobca špecifikoval petit žaloby tak, že žiadal

aj k jednotlivým faktúram priznať poplatok z omeškania vo výške 0,05% z dlžnej sumy

za každý deň omeškania od prvého dňa omeškania až do zaplatenia a nahradiť mu trovy

konania.

Prvostupňový súd vyhovel návrhu žalobcu na zmenu petitu.

Žalobca vyzval žalovaného podaním zo 16. septembra 2009 na zaplatenie sumy

682 749,75 Sk, vrátane poplatku z omeškania vo výške 0,05% z dlžnej istiny za každý deň

omeškania v zmysle špecifikácie.

Žalobca navrhol v konaní vypočuť svedka Ing. I.K.I.K.. Prvostupňový súd vyhovel

tomuto návrhu žalobcu, pretože sa však nepodarilo zabezpečiť jeho účasť

na pojednávaní, žalobca upustil od tohto návrhu a zároveň navrhol, aby súd prvého stupňa

si vyžiadal z archívu registrového súdu Zmluvu o predaji časti podniku. Prvostupňový súd

vyžiadal z archívu obchodného registra Okresného súdu Bratislava I Zmluvu o predaji časti

podniku, vrátane príloh 1 až 9, uzatvorenú medzi predávajúcim M. - P., P., T.B., IČO: X.

a kupujúcim M., s. r. o., N.P., IČO: X., Č. z 12. novembra 1992.

Prípisom z 28. septembra 2009 Okresný súd Bratislava I oznámil prvostupňovému

súdu, že spoločnosť M.M., a. s., B.V., IČO: X. si podala návrh na zápis do obchodného

registra 27. júna 2000, zmluva o predaji časti podniku z 12. novembra 1992 sa v spise

nenachádza. Následne bol z Okresného súdu Bratislava I. súdu prvého stupňa zapožičaný

spis, sp. zn. Sa X./B M.M., a. s.

Prvostupňový súd považoval za právne relevantný doklad, preukazujúci existenciu

sporného nároku - vyjadrenie k žalobe zo 16. februára 1994 žalovaného (podpísaný

JUDr. M.M., prokuristom - teda osobou oprávnenou konať v merite veci), ktorý obsahuje

uznanie záväzku konkludentne žalovaným: “vymenovanie faktúr 689, 723, 744...neboli

uhradené a budú Vám uhradené najneskôr do 28. februára 1994“. Toto vyjadrenie podľa

názoru prvostupňového súdu je podľa ust. uznaním záväzku.

Žalovaný uhradil 23. februára 1994 na účet žalobcu f. č. 549,10 Kč/,

f. č. 723 /102 123,35 Kč/ a f. č. 744 /139 975,15 Kč/.

Žalovaný nepoprel, že žiadal od žalobcu zaslanie f. č. 480 /20 921,25 Kč/, f. č 50036

/96 881 Kč/, f. č. 50091 /1 757 Kč/ a f. č. 50096 /110 210,50 Kč/ na kontrolu, ktorá následne

zistila, že tieto faktúry, ako aj omylom uhradená f. č. 744 /139 975,15 Kč/ mu nepatria,

a preto ich existenciu, resp. záväzok na ich zaplatenie neuznáva.

Prvostupňový súd dospel k záveru, že predmetom súdneho konania sú f. č. 480

/20 921,25 Kč/, f. č. 50036 /96 881 Kč/, f. č. 50091 /1 757 Kč/, f. č. 50096 /110 210,50 Kč/,

f. č. 50148 /66 871 Kč/, f. č. 50231 /154 994,50 Kč/, f. č. 50234 /230 834,50 Kč/ a f. č. 50312

/560 Kč/. Žalovaný Zmluvou o predaji časti podniku z 12. novembra 1922, uzatvorenou

medzi M., s. r. o., T.B., IČO: X. ako predávajúci a M., spol. s r. o., N.P.Č.P., IČO: X. ako

kupujúci preukázal nedostatok pasívnej legitimácie v danom spore.

V predmetnej zmluve v čl. II je špecifikovaný predmet predaja - „samostatná

organizačná zložka predávajúceho, zahŕňajúca podnikateľskú činnosť na území Č.,

uskutočňovaná prostredníctvom zložky predávajúceho v čase od 1. januára 1992 do 31.

októbra 1992, pre ktorú predávajúci vedie oddelené účtovníctvo“. Zo Smlouvy o distribuci

tisku z 19. novembra 1991 mal súd prvého stupňa za preukázané, že žalobcove faktúry sa

týkali dodávok p. organizačnej zložke a boli preto predmetom predaja v zmysle čl. II Zmluvy

o predaji časti podniku. Taktiež z priloženej prílohy k Zmluve o predaji časti podniku, a to

Protokolu o odovzdaní trhu a predajnej siete fy M. - K.B. firme M.P.Č.Č. - majetkové

vyrovnanie z 1. novembra 1992 nevyplýva, že by boli niektoré záväzky organizačnej zložky

z tohto predaja vyňaté.

Prvostupňový súd vyhodnotil list konateľa spoločnosti M., s. r. o., P. - Ing. I.K. z 5.

júna 2000, v ktorom uviedol, že Zmluva o predaji časti podniku z 12. novembra 1992, vrátane

jej dodatkov 1 až 9, obsahuje zoznam všetkých pohľadávok a záväzkov, na ktoré sa Zmluva

vzťahuje, ale žalované faktúry v týchto zoznamoch nie sú, a preto na p. spoločnosť neprešli,

ako tvrdenie bez právnej relevancie, keďže toto tvrdenie nebolo podložené žiadnym dôkazom.

Zmluva o predaji časti podniku práve v čl. II bod 2 uvádza, že na kupujúceho prešli všetky

záväzky patriace k organizačnej zložke, pričom ide o súhrn práv, pohľadávok, záväzkov, vecí

a ďalších majetkových zložiek existujúcich k dátumu 1. novembra 1992. V Zmluve - jej

žiadnom ustanovení nie je odkaz, že predmetom prevodu sú len záväzky, resp. pohľadávky

uvedené v zoznamoch. V čl. VII ods. 4 Zmluvy si zmluvné strany dohodli, že otázky zmluvou

výslovne neupravené sa riadia ustanoveniami , pričom v zmysle

príslušných ustanovení na kupujúceho zo zákona prechádzajú všetky

práva a záväzky patriace k podniku (časti podniku), pokiaľ strany o rozsahu prevádzaných

práv a záväzkov nič neuvedú.

Súd prvého stupňa žalobu žalobcu zamietol, keď dospel k názoru, že žalobca

neuniesol dôkazné bremeno.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, o ktorom odvolací súd rozhodol

uznesením tak, že ho podľa ust. odmietol ako oneskorene

podané.

Žalobca proti uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie, pričom prípustnosť

dovolania odvodzuje z postupu odvolacieho súdu, to znamená, že postupom odvolacieho súdu

mu bola odňatá možnosť konať v zmysle ust. , keďže rozsudok súdu

prvého stupňa mu nebol doručený, tak ako to konštatoval odvolací súd.

Dovolací súd uznesením rozhodol o zrušení uznesenia odvolacieho, keď konštatoval,

že nedošlo k doručeniu rozhodnutia súdu prvého stupňa, a preto vec vrátil odvolaciemu súdu

na ďalšie konanie.

Odvolací súd v zmysle právneho názoru dovolacieho súdu, po odstránení vady

spočívajúcej v účinnom doručení rozsudku súdu prvého stupňa, pristúpil k vecnému

prejednaniu odvolania žalobcu.

Žalobca v odvolaní navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok Krajského súdu

v Bratislave tak, že žalobe vyhovie a prizná mu trovy konania z týchto dôvodov:

Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je odôvodnený nejednoznačne

až zmätočne, neuvádzajúc i predložené dôkazy a skutočnosti. Odvolateľ má za to,

že prvostupňový súd sa neriadil právnym názorom odvolacieho súdu, a to v otázke vypočutia

svedka Ing. K. a nedoplnil dôkazy o prílohy k Zmluve o predaji časti podniku. Prvostupňový

súd vyhodnotil len Zmluvu a Protokol o odovzdaní trhu a predajnej siete. Nezaoberal sa

Zmluvou v extenzívnom kontexte a jej doslovnom znení, pričom nechal

bez povšimnutia ust. čl. III bod 5 Zmluvy (príloha č. 2 - zoznam dlžníkov). Preto sa mal

venovať skúmaniu zmluvy, či neobsahuje aj iné prílohy.

Obsah listu z 5. júna 2000 konateľa spoločnosti M.,

s. r. o., P. Ing. I.K.I.K., v ktorom uviedol, že si dal predložiť Zmluvu o predaji časti podniku

(z 12. novembra 1992), vrátane dodatkov č. 1 až 7. Žalobca má za to, že tento list potvrdzuje

existenciu dodatkov 1 až 7. Žalobca nepovažuje tvrdenie súdu prvého stupňa,

že predložením Zmluvy o predaji časti podniku žalovaný osvedčil nedostatok svojej pasívnej

legitimácie za preukázané. Je však názoru, že žalovaný nikdy neosvedčil, že nie je pasívne

legitimovaný. Zo Zmluvy o predaji časti podniku vyplynula kupujúcemu povinnosť

informovať žalobcu o tejto skutočnosti. Žalobcu však ani predávajúci a ani kupujúci

neinformovali, že došlo k predaju časti podniku. Preto mal žalobca len jeden základ, a to list

JUDr. M.M., ktorý uznal žalobcovu pohľadávku. Žalobca si kladie otázku, či konanie žalobcu

nie je konaním v dobrej viere, a teda takéto konanie by malo byť chránené.

Žalovaný sa písomne k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) prejednal

odvolanie žalobcu v zmysle ust. , ako aj konanie, ktoré predchádzalo

vydaniu napadnutého rozsudku bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 214 ods. 2

a dospel k názoru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.

Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že súd prvého stupňa sa riadil právnym názorom

odvolacieho súdu vysloveným v jeho zrušujúcom uznesení z 19. januára 2009, sp. zn.

.

Žalobca na pojednávaní 6. mája 2009 (čl. 156) uviedol, že ním predložené doklady

nahrádzajú doplnenie dokazovania o výsluch svedka Ing. I.K.I.K., preto prvostupňový súd

nepostupoval v rozpore s právnym názorom odvolacieho, keď upustil od výsluchu tohto

svedka, a to z dôvodu netrvania žalobcu na tomto úkone súdu prvého stupňa.

Prvostupňový súd doplnil dokazovanie, a to registrovým spisom Okresného súdu

Bratislava I, sp. zn. Sa X./B, teda opätovne sa riadil právnym názorom odvolacieho súdu.

Preto postup prvostupňového súdu, ktorý pri hodnotení dôkazov vychádzal z dôkazov

vykonaných v sporovom konaní, bol správny.

Odvolací súd skúmal aj vyjadrenie žalovaného podpísané prokuristom žalovaného

JUDr. M.M. zo 16. februára 1994, ktoré prvostupňový súd vyhodnotil

ako konkludentné uznanie záväzku, a to podľa .

V zmysle spoločných, prechodných a záverečných ustanovení

s účinnosťou od 1. januára 1992 bol zrušený Hospodársky v znení

zmien a doplnkov.

Podľa ust. právne vzťahy vzniknuté predo dňom

účinnosti a práva z nich vzniknuté, ako aj práva zo zodpovednosti

za porušenie záväzkov z hospodárskych a iných zmlúv, uzavretých predo dňom účinnosti

, sa spravujú doterajšími predpismi.

Je nesporné, že predmetom v danej veci je porušenie záväzku z hospodárskej zmluvy

uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným podľa ust. § 153 Hospodárskeho zákonníka

(nezaplatenie ceny výrobkov). List žalovaného zo 16. februára 1994 mal preto prvostupňový

súd posudzovať v zmysle ust. § 132 Hospodárskeho zákonníka, s poukazom na ust. § 763

.

Podľa ust. § 132 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka, ak povinná organizácia čo do

dôvodu a rozsahu uzná písomne svoj záväzok, hoci je premlčaný, predpokladá sa,

že v rozsahu uznania záväzok v čase uznania trvá.

Pre účinnosť uznávacieho prejavu sa podľa vyššie citovaného ust. § 132 ods. 1

Hospodárskeho zákonníka vyžaduje, aby sa uskutočnil v písomnej forme, bol poštou alebo

osobne doručený oprávnenej organizácii a z písomného prejavu musí byť zrejmé, že sa

záväzok uznáva čo do dôvodu, ako aj rozsahu. Uznávací prejav sa musí urobiť tak, aby bol

jasne identifikovateľný uznaný záväzok.

Vyjadrenie žalovaného zo 16. februára 1994 takéto znaky nevykazuje, a preto

odvolací súd sa nestotožnil s názorom prvostupňového súdu, že ide o konkludentné uznanie

záväzku. Predmetné vyjadrenie neobsahuje vyhlásenie žalovaného, že záväzok uznáva čo do

dôvodu, ako aj rozsahu a z tohto prípisu žalovaného nie je ani jasne identifikovateľný uznaný

záväzok (z akého právneho vzťahu vznikla povinnosť žalovaného a v akej výške).

Preto odvolací súd nepovažoval list žalovaného zo 16. februára 1994 za uznanie

záväzku podľa ust. § 132 Hospodárskeho zákonníka.

Žalobca namieta, že prvostupňový súd sa nezaoberal všetkými ním predloženými

dôkazmi. Podľa ust. dôkazy súd hodnotí podľa svojej

úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom

starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konaní najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Odvolací súd je názoru, že prvostupňový súd postupoval v súlade s vyššie citovaným

ustanovením Z obsahu spisu totiž vyplýva, že sa vysporiadal so všetkými

prednesmi účastníkov konania, ako aj nimi predloženými dôkazmi. Žalobca neuviedol žiadne

konkrétne skutočnosti preukazujúce, že prvostupňový súd tak nepostupoval.

Rovnako sa odvolací súd stotožnil s vyhodnotením listu konateľa spoločnosti M., s. r.

o., P. (kupujúceho), ktorý síce v tomto liste (z 5. júna 2000) uviedol, že si dal predložiť

Zmluvu o predaji časti podniku, vrátane dodatkov č. 1 a 7, ale žiadnym relevantným dôkazom

túto skutočnosť neosvedčil. To znamená, že Ing. I.K. nezaslal žalobcovi ani fotokópiu

prílohy, ktorá by osvedčovala jeho tvrdenie o existencii dodatkov č. 1 až 7 a ktoré by

osvedčovali, že povinnosť zaplatiť žalobcovi cenu dodávky výrobkov má predávajúci.

Dôveryhodnosť tohto dôkazu spochybňuje skutočnosť, že Ing. I.K. je konateľom spoločnosti,

o ktorej žalovaný tvrdí, že na neho prešla povinnosť zaplatiť predmetné dodávky výrobkov.

Kupujúci sa v čl. III bod 7 zaviazal oboznámiť bez zbytočného odkladu od podpisu tejto

zmluvy o prevzatí záväzkov veriteľov, čo Ing. I.K. ako konateľ kupujúceho nesplnil.

Súd prvého stupňa sa podľa názoru odvolacieho súdu dôsledne zaoberal Zmluvou

o predaji časti podniku, tvrdenie žalobcu, že tak neurobil, poukazujúc na čl. III bod 5 tejto

zmluvy však toto tvrdenie nepreukazuje. V čl. III bod 5 Zmluvy o predaji časti podniku

je uvedené, že neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy je zoznam dlžníkov - pohľadávok zložky

vzniknutých za obdobie jej samostatnej činnosti, t. j. od 1. januára 1992 až ku dňu ukončenia

jej činnosti, t. j. 31. októbra 1992, ktorý obsahuje meno dlžníka a dlžnú sumu. Tvorí prílohu

č. 2 tejto zmluvy. Ak aj takýto zoznam existuje, netýka sa prejednávanej veci, pretože žalobca

nie je dlžníkom, ale veriteľom.

V texte Zmluvy o prevode časti podniku je uvedená ešte príloha č. 1 (čl. III bod 2),

a to zoznam hmotného majetku, pričom kupujúci potvrdzuje, že hmotný majetok podľa

zoznamu fyzicky prevzal bez akýchkoľvek zistených závad a nedostatkov pred podpísaním

tejto zmluvy. Ani z tohto článku III. bod 2 však nemožno vyvodiť, že išlo o prílohu tvoriacu

zoznam záväzkov. Žiadne iné prílohy sa v texte zmluvy už neuvádzajú. Aj Protokol

o odovzdaní trhu a predajnej siete nevypovedá, že riešil otázku prevzatia záväzkov

žalovaným.

Žalobca v odvolaní uviedol, že je síce v dôkaznej núdzi, ale že žalovaný mal

preukázať nedostatok pasívnej legitimácie.

Podľa ust. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie

svojich tvrdení.

Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na označenie dôkazov preukazujúcich

pravdivosť skutkových tvrdení. Splnenie tejto povinnosti nie je možné od účastníkov konania

vynucovať. V súvislosti s dokazovaním sa treba zaoberať otázkou dôkazného bremena a jeho

významom pre rozhodnutie súdu. Dôkazné bremeno možno charakterizovať ako povinnosť

účastníka konania, pokiaľ chce byť v konaní úspešný, preukázať pravdivosť svojich tvrdení,

ktoré sú relevantné k posudzovanej veci, a teda sú spôsobilé privodiť pre neho priaznivé

rozhodnutie súdu. Zodpovednosť za neunesenie dôkazného bremena teda znamená,

že účastník konania, ktorého zaťažovalo dôkazné bremeno preukázania rozhodných

skutočností a toto “bremeno neuniesol“, nebude v konaní úspešný. Nestačí, že účastník

konania označí dôkazy, ktorými chce preukázať pravdivosť svojich tvrdení. Všeobecne

možno preto vyjadriť, že dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu, v ktorého záujme je preukázanie

pravdivosti ním tvrdených skutočností zakladajúcich jeho právo a na druhej strane žalovaného

zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní skutočností, ktoré vylučujú existenciu

uplatňovaného práva, ak jeho existenciu žalobca preukázal.

Žalobca má dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení o opodstatnenosti ním

uplatneného nároku, ktoré žalovaný vyvrátil predložením Zmluvy o predaji časti podniku.

Prvostupňový súd preto správne vyhodnotil vykonané dokazovanie, ako aj tvrdenia

účastníkov konania, keď konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení.

Žalovaný svoje „dôkazné bremeno“ uniesol, keďže predložil konajúcemu súdu dôkaz

nespochybnený žalobcom, a to Zmluvu o predaji časti podniku, z ktorej jednoznačne

vyplynulo, že predmetné záväzky za prednú organizačnú zložku v Prahe neprevzal. Žalobca

nie dôkazom, ale len tvrdením o existencii dodatkov k tejto zmluve nemohol hodnoverným

spôsobom preukázať ich existenciu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

ako vecne správny podľa ust. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust.

v spojení s ust. , a to podľa úspechu účastníkov v odvolacom konaní.

Úspešnému účastníkovi však ich náhradu nepriznal, keďže mu v odvolacom konaní žiadne

trovy konania nevznikli.

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 14. decembra 2011

JUDr. Darina Ličková, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Michaela Szöcsová