Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sžp/3/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1. A. O., bytom P.P. a 2.

Ing. B. O., bytom P.P., zastúpených JUDr. P. Č., advokátom, Advokátska kancelária Č.Č.,

proti žalovanému Krajskému stavebnému úradu v Bratislave, so sídlom Lamačská cesta 8,

Bratislava, za účasti Y. M., bytom B., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.

A/2007/2317/MEP z 28. januára 2008, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu

v Bratislave, č. k. -66 z 24. septembra 2010, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave,

č. k. -66 z 24. septembra 2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) zrušil podľa

(ďalej len „OSP“) rozhodnutie

žalovaného č. A/2007/2317/MEP z 28. januára 2008 ako aj rozhodnutie Mestskej časti

Bratislava – D. č. D–2007–06/9450–1214/U/18/Ry zo l6. júla 2007 o umiestnení stavby

„Bytový dom P.“ na parcelách č. X., v kat. úz. D. pre navrhovateľa pôvodne T., teraz Y. M.,

so sídlom v Bratislave.

Krajský súd tak rozhodol postupom podľa a a

ods. 1 a § 6 ods. 1 vyhlášky Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky

č. , ktorou sa ustanovujú podrobnosti o všeobecných technických požiadavkách

na výstavbu a o všeobecných technických požiadavkách na stavby užívané osobami

s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie (ďalej len „“).

Podľa krajského súdu z predloženej stavebnej dokumentácie vyplýva, že predmetný

objekt nevyhovuje požiadavke, aby viacpodlažný objekt (7 podlaží) bol v rozptyle, pretože

2

podľa doloženej projektovej dokumentácie (výkres širších vzťahov a geometrického plánu)

je pevne zakomponovaný do parcelácie zástavby rodinných domov a je naviac v ich tesnej

blízkosti (13 m), čiže nezodpovedá ani požiadavke magistrátu aby urbanisticko-

architektonické riešenie objektu bolo minimalizované s ohľadom na susediacu zástavbu

rodinných domov, a teda aj voči rodinnému domu žalobcov. Z uvedeného vyplýva,

že uvažovaný zámer nie je v súlade s Územným plánom Hlavného mesta Slovenskej

republiky Bratislavy.

Krajský súd sa nestotožnil s názorom žalovaného, že žalobcovia vo svojej žalobe

neuvádzajú konkrétne porušenia zákona správnym orgánom. Práve naopak, podľa názoru

krajského súdu žalobcovia sa od počiatku správneho konania domáhali už na prvostupňovom

správnom orgáne, aby vo svojom rozhodovaní prihliadal aj k požiadavkám kladeným

na zachovanie pohody bývania ako legálneho pojmu a právnym predpisom (viď vyššie)

stanoveného kritéria pre stanovenie prípustného vzájomného odstupu viacpodlažných stavieb.

Krajský súd nemal pochybnosti o tom. že čo vlastne žalobcovia od počiatku celkom

konkrétne a jednoznačne vytýkajú ako vadu napadnutého rozhodnutia a prečo ju majú

za nezákonnú (v žalobe napr. str. 16 až 18). Z uvedeného krajskému súdu vyplynulo,

že správne orgány, napriek tomu, že im to vyššie citovaný právny predpis ukladá, riadne

neskúmali to, či stavba, tak ako jej umiestnenie má byť povolené, či svojimi účinkami

na okolie zásadne neznižuje pohodu bývania na nehnuteľnosti žalobcov, ktorá sa nachádza

v bezprostrednej blízkosti stavby, aj keď táto stavba v obecnej rovine môže v niektorých

ohľadoch vyhovovať technickým normám. V týchto súvislostiach chýba podľa názoru

krajského súdu správna úvaha prvostupňového správneho orgánu a tento nedostatok

neodstránil ani žalovaný. Krajský súd vytýkal správnemu orgánu, že neskúmal subjektívne

ani objektívne hľadisko narušenia pohody bývania žalobcov a nijako nevyvrátil

ich pochybnosti, že by mali nimi uvádzané obmedzenia umiestnením predmetnej stavby

znášať.

Keďže žalovaný sa podľa názoru krajského súdu s vyššie uvedenými skutočnosťami

vo svojom rozhodnutí dostatočne nevysporiadal, je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné

pre nedostatok dôvodov, a preto krajskému súdu neostalo iné, než napadnuté rozhodnutie

zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

V súdnom konaní úspešným žalobcom priznal krajský súd podľa

náhradu trov konania sume 348,79 eura, ktoré je žalovaný povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu žalobcov.

3

Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie považujúc obe

rozhodnutia zrušené rozsudkom krajského súdu za vydané v súlade s príslušnými právnymi

predpismi a na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a správneho právneho

posúdenia veci, pričom boli riadne odôvodnené v zmysle ustanovenia § 47 ods. 3 zákona

č. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„správny poriadok“), t. j. poskytovali dostatočnú skutkovú a právnu oporu výrokovej časti

rozhodnutia.

Poukázal na to, že územným rozhodnutím bola umiestnená novostavba bytového

domu s jedným podzemným podlažím a so siedmymi nadzemnými podlažiami v strednej časti

a so zníženou podlažnosťou v okrajových moduloch na šesť a päť podlaží, zastrešený plochou

strechou. Objekt je situovaný medzi dvojicou 12-podlažných bytových domov, areálom

školského dvora a plochou záhrad, ktoré patria k rodinným domom pri západnej vetve ulice

P.. Znova zdôraznil, že charakter zástavby v dotknutej lokalite možno označiť ako

nehomogénny, v bezprostrednej blízkosti umiestnenej stavby sa nachádza viacpodlažná

zástavba, obchodné zariadenia, ako i zástavba rodinných domov, a svojím riešením

predstavuje prechodovú formu od viacpodlažnej k malopodlažnej zástavbe.

K projektovej dokumentácii pre územné konanie, vypracovanej Ing. Arch. H. K. a Ing.

arch. D. K. vo februári 2004 sa kladne vyjadrilo Hlavné mesto Slovenskej republiky

Bratislava, záväzným stanoviskom zo dňa 04. decembra 2003 a dňa 13. júna 2007 s tým, že

podľa Aktualizácie územného plánu Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy, rok

1993 v znení neskorších zmien a doplnkov (podľa ktorého sa mala stavba posudzovať, čo

konštatoval aj krajský súd vo svojom rozsudku) je dotknuté územie definované i z hľadiska

funkčného využitia pre funkciu: bývanie – malopodlažná bytová zástavba (ucelená časť

územia zastavaná prevažne bytovou zástavbou do 4 nadzemných podlaží charakteru

rodinných domov a viacbytových objektov, ktorého súčasťou môžu byť i viacpodlažné bytové

stavby v rozptyle a v obmedzenom rozsahu). Žalovaný naďalej zastáva názor, že investičný

zámer je v súlade územnoplánovacou dokumentáciou účinnou v čase vydania rozhodnutia.

Podľa názoru žalovaného investičný zámer spĺňa kritériá na vzájomné odstupy stavieb

podľa ustanovenia vyhlášky č. . Splnenie týchto kritérií

sa preukázalo predovšetkým na podklade súhlasných stanovísk dotknutých orgánov

chrániacich osobitné záujmy v území podľa príslušných právnych predpisov. Umiestnenie

stavby a jej vzájomné odstupy od okolitej zástavby teda spĺňa požiadavky urbanistické

a architektonické. Splnenie uvedených požiadaviek, ako aj schválené odstupové vzdialenosti

umiestnenej stavby od spoločnej hranice s pozemkom vo vlastníctve žalobcov,

4

ako aj od ich rodinného domu, priamo predpokladá, že umiestnením navrhovanej stavby

nedôjde ani k narušeniu pohody bývania a k obmedzeniu práv a oprávnených záujmov

žalobcov nad mieru primeranú pomerom.

S poukazom na uvedené sa žalovaný nestotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia

súdu a navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zmenil tak,

že žalobu zamietne, respektíve, aby ho vrátil krajskému súdu na nové konanie.

Účastník konania Y. M. sa vo svojom písomnom vyjadrení plne stotožnil

s argumentáciou žalovaného a súhlasil s jeho odvolaním.

Poukázal na objektívne predpoklady pre rozhodnutie o umiestnení stavby s tým,

že pokiaľ všetky odborné záväzné stanoviská dotknutých orgánov boli kladné

a ani žalobcovia ich kvalitu nerozporujú, je evidentné, že žaloba spočíva iba na subjektívnych

dôvodoch žalobcov. Zdôraznil, že žalobcovia žiadnym spôsobom nespochybňujú postupy,

či závery dotknutých orgánov štátnej správy, ktorých podstatou výhradných právomocí

a kompetencií je ochrana verejného všeobecného záujmu nad záujmom individuálnym.

Mal za to, že nároky a požiadavky žalobcov nemôžu obstáť pri úplne objektívnom

posúdení ich „pohody bývania“ – t. j. pri skúmaní intenzity narušenia jednotlivých faktorov

a jeho dôsledky, teda objektívne existujúce súhrny faktorov a vplyvov, ktoré sa posudzujú

každý jednotlivo a všetky vo vzájomných súvislostiach. V tomto smere opäť odkázal

na pozitívne odborné stanoviská, ktoré vychádzajú z objektívnych existujúcich faktorov.

Tiež poukázal na to, že plánovaný objekt podľa fotodokumentácie, ktorú pripojil,

je situovaný medzi dvojicu 12-podlažných obytných domov, areálom školského dvora

a plochou záhrad a svojim architektonickým stvárnením stupňovitej modulovej stavby vytvára

perfektnú prechodovú formu medzi rodinnými domčekmi a výškovými stavbami v celkovo

danej, ale úplne nehomogénne lokalite. Toto riešenie úplne zodpovedá aj aktualizovanému

územnému plánu hlavného mesta Bratislavy, ktorý je citovaný v tomto smere aj rozsudkom

krajského súdu.

S ohľadom na vyššie uvedené mal za to, že by mala byť žaloba zamietnutá,

ako neodôvodnená.

Žalobcovia sa k obsahu podaného odvolania nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10

ods. 2 ) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu

a v medziach podaných odvolaní ( s použitím vety prvej )

5

bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) a dospel k záveru,

že odvolanie žalovaného je dôvodné.

Predmetom súdneho konania je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu

správnych orgánov prvého a druhého stupňa o umiestnení stavby podľa §§ 32 - 42 zákona

č. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení

neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“).

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých

sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba,

ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu

ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať

autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho

práva v konaní ide.

Predpokladom postupu súdu podľa druhej hlavy piatej časti (rozhodovanie

o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) je, aby pri rozhodnutí

správneho orgánu vydaného v správnom konaní išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní

riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť

( ).

Podľa podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch,

v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená

rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto

rozhodnutia a postupu.

Podľa veta prvá žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá

o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho

orgánu ukrátená na svojich právach.

6

Aktívna procesná legitimácia žalobcu ako procesná podmienka v zmysle § 250 ods. 2

, ktorá robí procesný subjekt osobou oprávnenou na podanie žaloby, v sebe zahŕňa

kumulatívne dva predpoklady, a to postavenie účastníka správneho konania a súčasne

ukrátenie na právach napadnutým rozhodnutím, vydaným v správnom konaní,

t. j., že mu takýmto rozhodnutím bola spôsobená ujma.

Žalobca môže účinne namietať len tú nezákonnosť rozhodnutia, ktorou bol ukrátený

na svojich právach, pričom ukrátením na právach je nutné rozumieť nielen ukrátenie

na právach hmotných, ale aj na právach procesných.

Samotné tvrdenie žalobcu o nesprávnosti záverov žalovaného a ich rozpore

so zákonom nestačí. Takémuto tvrdeniu musí korešpondovať jeho subjektívne oprávnenie,

ktoré vychádza z konkrétneho právneho predpisu.

Žalobcovia vo svojej žalobe tvrdili, že z vydaného rozhodnutia stavebného úradu

nemožno zistiť, ako sa správne orgány vyporiadali s ich argumentáciou ohľadom negatívneho

vplyvu stavby na existujúcu zástavbu a možnosť budúceho využitia okolitého územia,

že stavba je vsadená násilne, hrubo narúša ich súkromie, nie je navrhnutá spôsobom, ktorý

by spĺňal uspokojivé podmienky pohody pre spánok, oddych a pracovné činnosti,

že navrhovaný objekt je vsadený bez splnenia základných priestorových požiadaviek

a s nedostatočnými odstupmi od jestvujúcich objektov, je umiestnený na malej ploche

v stiesnených pomeroch, čím sa vytvára nesúlad s architektonickým a urbanistickým

charakterom prostredia, preto nezodpovedá požiadavkám na zachovanie pohody bývania

pre obyvateľov rodinného domu, ktorého sú vlastníkmi, čím žalovaný porušil okrem

niektorých ustanovení stavebného zákona aj ustanovenia § 4 ods. 2, veta druhá a § 6 ods. 1

veta prvá vyhlášky č. 532/2002 Z. z, ako aj, že navrhovaná stavba je v rozpore aj s Územným

plánom Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislava schváleným v roku 1993 a následne

niekoľkokrát aktualizovaným, že je v rozpore aj s novým Územným plánom Hlavného mesta

Slovenskej republiky Bratislava, ktorý bol schválený Mestskou radou a dňa 31. mája 2007

aj Zastupiteľstvom mesta Bratislava, v ktorom sú predmetné pozemky s parcelnými číslami

X. v kat. území D., na adrese P., definované ako funkčná plocha 102 – malopodlažná zástavba

obytného územia, z čoho vyplýva, že využitie tohto územia sa nemení. Žalobcovia pri

podrobnom opise jednotlivých rozhodnutí správnych orgánov a rozsiahlom rozvádzaní

teoretických a právnych súvislostí mali za to, že predložená dokumentácia nie je v súlade

7

okrem iného aj s podkladmi podľa § 37 ods. 1 stavebného zákona, s predchádzajúcimi

územnými rozhodnutiami ani so všeobecnými technickými požiadavkami ako i s predpismi

uvedenými v odseku 2 citovaného ustanovenia a boli toho názoru, že napadnuté rozhodnutia

sú nezákonné lebo nespĺňajú ústavné kritériá jasnosti, jednoznačnosti a dostatočnosti dôvodov

a preto sú predčasne vydané.

Nakoľko konkrétne tvrdenie žalobcov o ukrátení na ich subjektívnych právach treba

v zmysle považovať za osobitnú náležitosť žaloby o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, najvyšší súd sa v prvom rade aj z dôvodu

odvolacej námietky žalovaného zaoberal otázkou, či územné rozhodnutie – rozhodnutie

o umiestnení stavby - je spôsobilé ukrátiť žalobcov na ich práve na priaznivé životné

prostredie a práve na súkromie, osobitne zdôrazňovanom práve na pohodu bývania.

Rozhodujúcim kritériom pre toto posúdenie je podľa názoru najvyššieho súdu charakter

rozhodnutia o umiestnení stavby.

Podľa § 37 ods. 1, 2, 3 stavebného zákona podkladom pre vydanie územného

rozhodnutia sú územné plány obcí a zón. Ak pre územie nebol spracovaný územný plán obce

alebo zóny, podkladom na vydanie územného rozhodnutia sú spracované územnoplánovacie

podklady podľa § 3 a ostatné existujúce podklady podľa § 7a; inak stavebný úrad obstará

v rozsahu nevyhnutnom na vydanie územného rozhodnutia iné podklady, najmä skutočnosti

získané vlastným prieskumom alebo zistené pri miestnom zisťovaní. Stavebný úrad

v územnom konaní posúdi návrh predovšetkým z hľadiska starostlivosti o životné prostredie

a potrieb požadovaného opatrenia v území a jeho dôsledkov; preskúma návrh a jeho súlad

s podkladmi podľa odseku 1 a predchádzajúcimi rozhodnutiami o území, posúdi, či vyhovuje

všeobecným technickým požiadavkám na výstavbu a všeobecne technickým požiadavkám

na stavby užívané osobami s obmedzenou schopnosťou pohybu, prípadne predpisom, ktoré

ustanovujú hygienické, protipožiarne podmienky, podmienky bezpečnosti práce a technických

zariadení, dopravné podmienky, podmienky ochrany prírody, starostlivosti o kultúrne

pamiatky, ochrany poľnohospodárskeho pôdneho fondu, lesného pôdneho fondu

a pod., pokiaľ posúdenie nepatrí iným orgánom. Stavebný úrad v územnom konaní zabezpečí

stanoviská dotknutých orgánov a ich vzájomný súlad a posúdi vyjadrenie účastníkov

a ich námietky. Stavebný úrad neprihliadne na námietky a pripomienky, ktoré sú v rozpore

so schválenou územnoplánovacou dokumentáciou.

8

Podľa § 39a ods. 1 vety prvej stavebného zákona rozhodnutím o umiestnení stavby

sa určuje stavebný pozemok, umiestňuje sa stavba na ňom, určujú sa podmienky

na umiestnenie stavby (vrátane požiadaviek na ochranu prírody a krajiny a na zabezpečenie

starostlivosti o životné prostredie podľa § 39 ods. 2 stavebného zákona), určujú sa požiadavky

na obsah projektovej dokumentácie a čas platnosti rozhodnutia.

Z charakteristiky rozhodnutia o umiestnení stavby vyplýva, že ide o rozhodnutie,

ktorým sa stavba priamo nerealizuje (k jej realizácii dochádza na základe stavebného

povolenia – osobitného rozhodnutia vydaného v stavebnom konaní, resp. na základe ohlásenia

stavebnému úradu v určitých zákonom ustanovených prípadoch), t. j. k porušeniu práva

žalobcov na priaznivé životné prostredie v zmysle (ďalej

len „ústava“) týmto rozhodnutím nemôže reálne dôjsť.

Pri posudzovaní možnosti ukrátenia na práve na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života upraveného v a

ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) treba vychádzať z už uvedeného charakteru rozhodnutia o umiestnení stavby,

ktoré nezakladá bezprostredné porušenie ani tohto práva, aj keď vytvára možnosť pre prijatie

ďalšieho rozhodnutia, ktoré sa môže dotknúť súkromného a rodinného života žalobcov -

fyzických osôb ako každé rozhodnutie s právnymi účinkami. Ako to vyplýva i z judikatúry

Ústavného súdu Slovenskej republiky (pozri napr. uznesenie sp. zn. zo dňa

06. marca 2002), porušenie práv priznaných v a 2 nemôže nastať

rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc. Pritom čl. 19

ods. 2 nezaručuje ochranu súkromného a rodinného života pred akýmkoľvek zasahovaním.

Zaručuje ochranu len pred takým zasahovaním, ktoré je neoprávnené. Rozhodnutie

o umiestnení stavby však reálne do narušenia práva na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života nezasahuje, vytvára sa ním len právny základ

pre rozhodnutie o realizácii stavby, ku ktorej môže, ale nemusí v budúcnosti ani dôjsť.

Vyplýva to aj z časovej platnosti rozhodnutia o umiestnení stavby.

Rozhodnutie o umiestnení stavby nemôže spôsobiť ani bezprostredné porušenie

vlastníckeho práva včítane žalobcami namietanej pohody bývania, keďže len vytvára

možnosť pre vydanie ďalšieho rozhodnutia v stavebnom konaní, ktoré sa už svojimi účinkami

vlastníkov pozemkov alebo stavieb môže dotknúť. Otázka ochrany práv a oprávnených

9

záujmov vlastníkov okolitých rodinných domov sa teda bude riešiť v samostatnom následnom

stavebnom konaní.

Najvyšší súd preto uzavrel, že vydaním územného rozhodnutia správne orgány

nemohli v danej veci reálne ukrátiť žalobcov na ich vlastníckom práve, práve na priaznivé

životné prostredie, na hygienických ani občianskych právach ani práve na súkromie čí znížiť

štandard ich bývania (pohodu bývania), a preto nebol v tomto rozsahu podľa názoru

najvyššieho súdu splnený základný predpoklad potrebný k vecnému vybaveniu žaloby,

čo krajský súd pri svojom rozhodovaní celkom opomenul.

Pokiaľ ide o zásah do práva na inú právnu ochranu a práva na účasť v konaní, tento

žalobcovia odôvodňovali nedostatočným vysporiadaním sa s ich argumentáciou v rozhodnutí

prvostupňového správneho orgánu i v rozhodnutí žalovaného a rozporom s územným plánom

mesta ako aj záväzným stanoviskom Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislava

týkajúceho sa dopravného vstupu.

Ak v rozsahu žalobných námietok krajský súd konštatoval nepreskúmateľnosť

rozhodnutia správneho orgánu pre nedostatok dôvodov (včítane nedostatku správnej úvahy),

čo bolo jediným dôvodom zrušenia oboch správnych rozhodnutí krajským súdom, takýto

záver nemá oporu v obsahu pripojeného spisového materiálu.

Najvyšší súd po podrobnom oboznámení sa s obsahom pripojeného spisového

materiálu na rozdiel od záveru krajského súdu je toho názoru, že odôvodnenie rozhodnutia

žalovaného poskytuje dostatočný základ na jeho vecné preskúmanie.

Odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu je jeho obsahovou náležitosťou, ktorá

plní viacero funkcií. Jednak má presvedčiť účastníkov o správnosti postupu správneho orgánu

a jednak o zákonnosti jeho rozhodnutia. Hodnotenie dôkazov je v rámci územného konania

ovládané zásadou voľného hodnotenia dôkazov ako procesu, pri ktorom na základe logických

úsudkov a zvážení všetkých dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia, a preto

skutočnosti, ku ktorým správny orgán dospel na základe voľnej úvahy, treba v rozhodnutí

dostatočne odôvodniť, aby bolo zrejmé, čo bolo podkladom rozhodnutia, ako sa zhodnotili

vykonané dôkazy (aj odôvodnenie prečo sa niektoré nevykonali) ako aj hodnotenie týchto

dôkazov. V tejto svojej povinnosti je správny orgán limitovaný len všeobecnými

10

vymedzeniami zákonných podmienok, ktoré predstavujú hranicu voľnej úvahy. Pre súd

je potom v súlade s ustanovením rozhodujúce, či také rozhodnutie vydané

na základe zákonom povolenej úvahy nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom,

pričom neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia.

Pokiaľ žalovaný odôvodnil odvolacie námietky poukazom na kladné vyjadrenia

a stanoviská dotknutých orgánov, uplatňujúce záujmy chránené osobitnými predpismi

z hľadiska životného prostredia, z hľadiska ochrany zdravia ľudí, z hľadiska požiarnej

bezpečnosti, civilnej ochrany i z hľadiska požiadaviek na denné osvetlenie a preslnenie ako

aj odstupových vzdialeností, ktorých obsah je pre správny orgán záväzný (§ 140b stavebného

zákona), čím sa zachováva záväznosť požiadaviek uplatnených v záväzných stanoviskách,

nemožno konštatovať nezákonnosť jeho rozhodnutia. V prípade, ak by účastníci konania

nesúhlasili s obsahom a závermi z nich vyplývajúcimi, mali zákonnú možnosť uplatniť

námietky proti obsahu záväzného stanoviska, čo pri tvrdení narušenia ich pohody bývania

však učinili iba všeobecne.

V súvislosti s namietaným nedostatočným odôvodnením rozhodnutia správneho

orgánu je potrebné uviesť, že nie je nevyhnutné, aby sa správny orgán zaoberal každou

vznesenou námietkou, avšak musí byť z neho zrejmé, na základe čoho dospel k právnemu

záveru vo svojom rozhodnutí. Z predmetného odvolaním napadnutého rozhodnutia uvedené

jednoznačne vyplýva.

V tejto súvislosti najvyšší súd považuje za potrebné upriamiť pozornosť krajského

súdu aj na koncentračnú zásadu vyjadrenú v ustanovení § 36 ods. 1, 2 stavebného zákona,

ktorou je ovládané i územné konanie, na základe čoho bude potrebné posúdiť dispozičnú

možnosť žalobcov i vo vzťahu k žalobným dôvodom.

Vychádzajúc z obsahu pripojeného spisového materiálu podľa názoru najvyššieho

súdu postupom správneho orgánu nedošlo k popretiu základných zásad správneho konania

ako je zásada aktívnej súčinnosti účastníkov konania a zásada materiálnej pravdy. Nebolo tiež

preukázané, že by správny orgán v správnom konaní nevytváral optimálne podmienky

na uplatnenie práva žalobcov, t. j. byť aktívnym činiteľom v rámci konania. Účastníci konania

mali možnosť nahliadať do spisu a oboznámiť sa tak s podkladmi rozhodnutia, o ktorom

ich práve boli správnym orgánom poučení v oznámení o začatí územného konania. Prípadné

11

nevyužitie práva vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia nemôže byť na ujmu správneho

orgánu.

Najvyšší súd súhlasiac s odvolacími námietkami žalovaného nepovažuje za správny

záver krajského súdu o nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nedostatok dôvodov.

Na základe vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok

krajského súdu podľa ustanovenia veta druhá a

s poukazom na zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie ( ).

V ďalšom konaní krajský súd vec znova prejedná a o nej rozhodne, pričom sa bude

musieť podrobne vecne vyporiadať so žalobnými dôvodmi aj námietkami žalovaného

vznesenými v odvolaní, a to s prihliadnutím na predmet konania, a jeho nové rozhodnutie

musí zodpovedať zákonu včítane riadneho odôvodnenia. Pritom, ako je už uvedené vyššie,

krajský súd bude vychádzať z charakteru rozhodnutia o umiestnení stavby,

a to aj s prihliadnutím na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (pozri k tomu

bližšie napr. rozhodnutia , , či ).

Na tomto mieste najvyšší súd dáva krajskému súdu do pozornosti, že taktiež riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ako súčasť základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom

vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie

vo veci podstatné a právne významné. Nedostatok riadneho, dostatočného a presvedčivého

odôvodnenia rozhodnutia predstavuje porušenie práva na spravodlivé súdne konanie.

Podľa a v spojení s veta prvá v ďalšom konaní

je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov odvolacieho konania

( v spojení s veta prvá ).

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov

3:0 ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení účinnom od 01. mája 2011).

12

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 15. decembra 2011

JUDr. Jana Baricová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková